***DÔLEŽITÉ UPOZORNENIE *** Tento podcast je z časti v poľštine, preto odporúčame sledovať ho na youtube so zapnutými titulkami. ***

Leszek je viac ako 40 rokov farárom v cirkevnom zbore Wisla — Malinka. Toto spoločenstvo prešlo výraznou zmenou a ešte aj dnes rastie. Pred niekoľkými rokmi postavili nové zborové centrum pre 500 ľudí a ľutujú jedine to, že nepostavili väčšie. 

Lidia pracovala ako učiteľka a je autorkou viac ako 12 kníh, ktoré sú založené na skutočných príbehoch ľudí. Realitu v nich neprikrášľuje, naopak, ukazuje, že aj uprostred zúfalých okolností môže byť nádej.

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Ako tukom a olejom sa sýti moja duša, jasajúcimi perami Ťa chvália moje ústa, keď si na lôžku spomínam na Teba a v nočných bdeniach rozjímam o Tebe. (Ž 63:5–6)

Dávid nás učí, aby sme v hmle rozjímali, a to nielen o slovách, ale o Bohu samotnom — „na lôžku spomínam na Teba a… rozjímam o Tebe.“ Rozjímať znamená vysedávať s Bohom pri Písme pre dobro nášho srdca.

„Keď rozjímame nad Božím slovom, rozjímame nad samotným Bohom.“

Ak sa ponoríme do príbehu o odchode z Egypta, do zákonov v knihe Levitikus, do žalmov, do proroctiev, do evanjelií, do príbehov o začiatkoch cirkvi, do Pavlových listov, nerozjímame len nad slovami, ktoré práve čítame, ale nad Bohom, ktorý nám cez slová Biblie odhaľuje seba samého. Vidíme Ho v Jeho dokonalej sláve, načúvame Jeho nekonečnej múdrosti, zakúšame Jeho jedinečnú schopnosť uspokojiť ľudskú dušu.

Nevstávame skoro ráno len preto, aby sme študovali Boha a zlepšovali sa v sebadisciplíne. Vstávame skoro, aby sme sa stretli s Bohom. „Chcem uvažovať o nádhere Tvojej slávnej veleby, o Tvojich predivných činoch.“ (Ž 145:5) Keď si nachádzame čas na rozjímanie — či už skoro ráno, poobede alebo uprostred noci — čaká na nás sláva, vznešenosť, majestát. Čaká nás Boh.

Dôležitejší než spánok

Nočné bdenie, ktoré vo svojom žalme spomína Dávid, bol čas, keď stráž alebo hliadka dávala pozor, či sa neblíži nepriateľ. Bezpečnosť bola dôležitejšia ako spánok, preto sa niekto vzdal spánku a chránil zvyšok mesta.

Mnohí kresťania, najmä v západných krajinách, sa dnes už nemusia obávať, že ich v noci niekto napadne a zabije, no aj napriek tomu je vždy niečo dôležitejšie ako spánok. Žalmista hovorí:

Pred svitom vstávam; volám o pomoc; a dúfam v Tvoje slovo. Oči mi predbiehajú nočné stráže, aby som premýšľal o Tvojej reči. (Ž 119:147–148)

Hoci je oddych naozaj vzácny, žalmista si uvedomoval, že rozjímanie ho napĺňa a uspokojuje ešte viac. S radosťou sa vzdal spánku, aby získal viac času s Bohom.

Ak dlhodobo zanedbávame čas s Bohom v Jeho slove a v modlitbe, pretože milujeme spánok, naše srdcia sú zjavne rozladené. Spánok je dôležitý (Ž 127:2), ale nie je najdôležitejší. Jedlo je dôležité (1. Tim 4:4; 6:8), ale nie je najdôležitejšie. Manželstvo a rodina sú dôležité (Pr 18:22; Ž 127:3), ale nie sú najdôležitejšie. Spoločenstvo s Bohom — poznať Ho a užívať si Jeho prítomnosť v pokoji pri rozjímaní a modlitbách — to je dôležitejšie než čokoľvek, čo robíme, aj keď sa zdá, že všetko ostatné strašne súri a musíme sa ponáhľať.

Ak nám Boh neskoro v noci nedáva spánok alebo nás zobudí ešte pred východom slnka, možno je to práve preto, že niečo je dôležitejšie ako spánok. Boh veľmi dobre vie, kedy potrebujeme oddychovať a kedy potrebujeme rozjímať a modliť sa. Možno otvára naše oči skoro pred budíkom preto, aby nás potešil svojou vznešenosťou alebo chce počuť o bremenách, ktoré sme si so sebou vzali do postele.

Možno si myslíme, že nemôžeme spávať kvôli stresu, zlému tráveniu alebo iným problémom, ale možno je to milosť. Možno nás Pán Boh volá von z postele, aby nám dal niečo výživnejšie a uspokojujúcejšie ako spánok.

So sústredenou mysľou a zaľúbeným srdcom

Ak sme však stratili schopnosť sústrediť sa, rozjímanie nikdy nebudeme považovať za milosť. Internet nás vo väčšine prípadov nepovzbudzuje k dlhému premýšľaniu. Takmer každá webová stránka nás núti neustále klikať, presúvať sa, otvárať ďalšie okná a neustále hľadať niečo nové. Zriedkavo sa naozaj sústredíme na to, čo je práve pred nami. A to platí aj vtedy, keď k nám hovorí sám Boh.

„Spoločenstvo s Bohom je dôležitejšie než čokoľvek, čo robíme, aj keď sa zdá, že všetko ostatné strašne súri a musíme sa ponáhľať.”

Autor žalmu inde hovorí: „Rozmýšľam o Tvojich rozkazoch a hľadím na Tvoje chodníky.“ (Ž 119:15) Kedy si sa naposledy na niečo takto sústredil? Kedy si na niečo upieral zrak a odmietal sa pozrieť niekam inam (nie na upozornenia na sociálnych sieťach, nie na jedlo, nie na mimoriadne správy a ani na športové výsledky)? Ak sa nám radosť, ktorú opisujú žalmy, zdá cudzia či dokonca nedosiahnuteľná, môže to byť preto, že sme zo svojho života vyčlenili rozjímanie, prestali sme usilovne hľadať Boha. Stratili sme náš hlad po Bohu?

Rozjímanie nie je len o sústredenosti našej mysle, nie je to len o čítaní a rozmýšľaní bez toho, aby nás niečo rušilo. Skutočné hľadanie Boha poháňa vášnivá túžba, nie chladné dodržiavanie pravidiel. „Zdvihnem dlane k Tvojim príkazom, ktoré som si zamiloval, a budem rozmýšľať o Tvojich ustanoveniach.“ (Ž 119:48) Rozjímanie je sústredená a hĺbavá činnosť, no zároveň je to vášnivá láska či zaľúbenie. „Blahoslavený muž, ktorý… v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Ž 1:1–2)

Ťažké rána

Zdá sa, že rozjímanie si vyžaduje tiché, ničím nerušené rána, keď všetko ide podľa plánov — také „normálne“ dni. Avšak len málokto reálne pozná takéto tiché a ničím nerušené rána. Sme zvyknutí na rána plné zmätku a nepredpokladaných situácií. Nezvyčajné ráno je pre nás normálne ráno. Robíme si plány, kupujeme noviny, nastavujeme budíky a takto stále dookola. Máme vždy menej času, ako sme si mysleli, že budeme mať, alebo napokon nemáme vôbec žiadny čas. Niekto nás nečakane potrebuje. Zrazu dokonale rozumieme, prečo si Dávid na stíšenie vyberal nočné hodiny, keď všetci ostatní spali.

Počas niektorých dní či období nášho života si nájdeme vhodný čas na rozjímanie jednoducho, niekedy to bude zas zložitejšie. Biblia nám však hovorí, že nemôžeme čakať na ten vhodnejší deň či vhodnejšie obdobie. Pravdou je, že rozjímanie je omnoho vzácnejšie v čase, keď sa ocitáme v nevhodných okolnostiach. Uprostred problémov a zápasov žalmista hovorí: „Hoc zasadajú kniežatá a proti mne sa radia, Tvoj sluha premýšľa o Tvojich nariadeniach.“ (Ž 119:23) Dávid bol mimo domova, obklopený nepriateľmi, hrozilo mu množstvo nebezpečenstiev, no aj napriek tomu sa nevzdal rozjímania. V jednom žalme za druhým hovorí o tom, ako bol nútený všetko opustiť, ale nikdy neustal v modlitbe a rozjímaní so sústredenou mysľou a zaľúbeným srdcom.

Nie si sám

Keď sa zajtra skoro ráno zobudíš na ranné stíšenie v Božom slove, Boh sa tam chce s tebou stretnúť. Nielen preto, aby si Mu lepšie rozumel a obdivoval Ho, ale aby ti pomohol rozumieť Mu a obdivovať Ho. Pavol hovorí svojmu učeníkovi Timotejovi: „Uvažuj o tom, čo hovorím. Pán ti dá porozumieť všetkému.“ (2. Tim 2:7) Skutočné rozjímanie nás učí nespoliehať sa len na samých seba, pretože Božia múdrosť privádza do rozpakov aj najmúdrejších ľudí na tomto svete, ak nepoznajú milosť.

„Keď si otvoríš Bibliu, odlož nabok svoju túžbu byť neustále silný, múdry a nezávislý.”

Keď si otvoríš Bibliu, odlož nabok svoju túžbu byť neustále silný, múdry a nezávislý. Modli sa spolu so žalmistom: „Daj mi pochopiť cestu Tvojich rozkazov a budem premýšľať o Tvojich divných skutkoch.“ (Ž 119:27) Prinášame Mu sústredenú myseľ, zaľúbené srdce a závislosť od modlitieb a On nám dáva porozumenie — útechu a uzdravenie pre naše rany, víťazstvo nad hriechom, s ktorým bojujeme, pochopenie zložitých vzťahov či situácií, a najmä úžas, v ktorom stojíme, keď znova uzrieme Jeho krásu.

Keď sa Boh stane súčasťou nášho stíšenia a rozjímania, spolu s Robertom Murrayom McCheynom budeme môcť povedať: „Vstávajúc skoro, aby som hľadal Pána, našiel som Toho, ktorého miluje moja duša. Azda je niekto, kto by kvôli takej spoločnosti nevstal?“ Boh sedí vedľa nás, keď si čítame Bibliu, a zároveň je v nás, lebo máme Ducha Svätého. Keď rozjímame nad Bohom s Bohom, Ten, ktorého milujú naše duše rozjíma za nás a skrze nás, a ukazuje nám seba tak, ako by sme Ho sami nikdy nemohli vidieť.

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď Dr. King diskutoval so svojou manželkou o tomto príbehu, poukázal na zásadný rozdiel medzi kňazom, levitom a Samaritánom. Keď okolo prechádzali kňaz a levíta a na zemi zbadali ležať polomŕtveho muža, sami sebe položili otázku: „Ak sa zastavím a pomôžem tomuto človeku, čo bude so mnou?“ Zbojníci boli možno stále nablízku. Kňaz a levíta sa možno báli, že sa stanú nábožensky nečistí. Možno nechceli meškať na schôdzku. Nech už mali akýkoľvek dôvod, uplatnili analýzu pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku v tejto situácii  a okamžite došli k záveru, že prostriedky vynaložené na pomoc tomuto človeku prevýšia akýkoľvek možný zisk, ktorý by z toho mali. Prejavili tým postoj sebazáchovy uprostred núdze, a tak  prešli okolo bez zastavenia.

Ale, ako poukázal Dr. King, keď okolo prechádzal Samaritán a zbadal polomŕtveho muža, položil si úplne inú otázku: „Ak sa nezastavím a nepomôžem tomuto človeku, čo bude s ním?“ Nie je tu žiadna analýza pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Prejavil tým postoj sebaobetovania pre dobro iného človeka. Pre Samaritána bolo veľmi drahé postarať sa o tohto muža v núdzi: stálo ho to čas, peniaze a značne tým riskoval svoju osobnú bezpečnosť. Aj keď vedel, čo ho to bude stáť, rozhodol sa postaviť potreby druhého človeka pred svoje vlastné.

Prečo na tom dnes záleží?

Jedným z charakteristických znakov získavania kontaktov a budovania vzťahov je tendencia pristupovať skoro ku všetkým vzťahom prostredníctvom našej vlastnej analýzy pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Či už ide o kolegu, priateľa, zbor, ktorý budeme navštevovať, či dokonca ľúbostný vzťah, neustále sa snažíme rozpoznať, či výhody potenciálneho vzťahu prevýšia vynaložené prostriedky. Ak sa zdá, že vzťah prinesie príliš mnoho výziev, ak sú potreby príliš veľké, ak sú problémy danej osoby príliš náročné, nezaoberáme sa ním.

Evanjelium znamená, že Ježiš vedel, čo to bude stáť, aby naplnil našu potrebu, a napriek tomu sa rozhodol prísť. Pri vtelení Ježiš zostúpil a prebýval medzi nami (J 1:14). Pod slovom „nami“ má Ján na mysli svet plný núdznych a zlomených ľudí.

Ježiš prišiel, aby naplnil našu potrebu — zaplatil za náš hriech — nesmiernou milosťou. Ježiš Kristus je dokonalý Milosrdný Samaritán, ktorý zostúpil nie zo svojho somára ale z nebies, aby sa stretol s nami v našej potrebe. Urobil tak nielen tým, že svoj život riskoval, ale že sa ho vzdal, keď sa sám obetoval. Stálo Ho to všetko, aby mohol byť s nami, napriek tomu sa stal človekom a s radosťou šiel na kríž (Žid 12:1–2). Ako môže dnes formovať náš život táto dobrá správa?

Ak toto posolstvo zapúšťa korene v našom srdci, jedným z dôsledkov je, že sa stávame slobodnými ľuďmi, ktorí sa približujú druhým v ich zlomenosti a trápení, pretože práve to pre nás urobil Ježiš. Keď čelíme potrebám okolo nás, evanjelium nás oslobodzuje od otázky: „Čo ma to bude stáť?“, takže sa môžeme začať pýtať: „Ako to poslúži niekomu inému?“ Mocou Ducha môžu kresťania vyrásť z neustálej potreby hodnotiť vzťahy z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov a začať sa druhým približovať s milosrdenstvom a súcitom.

Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby kresťania a zbory začali takto žiť? Predstav si tú krásu spoločenstva, ktorá by spolu žila a slúžila svetu nie z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov, ale zaujala by postoj nadšenia, že môže s druhými zdieľať radikálnu milosť a milosrdenstvo ako odpoveď na to, čo pre nás už Boh urobil v Kristovi. V kázni na 2. kapitolu Listu Filipanom B. B. Warfield vyzval kresťanov k tomu, aby napodobňovali Krista . Ku koncu tejto kázne, potom ako  zdôraznil zázraky vyplývajúce z učenia o vtelení, robí Warfield túto aplikáciu: „Sebaobetovanie priviedlo Krista na tento svet. A sebaobetovanie bude viesť nás, jeho nasledovníkov, nie preč od ľudí, ale do ich stredu. Kdekoľvek ľudia trpia, tam budeme my, aby sme utešovali. Kdekoľvek ľudia bojujú, tam budeme my, aby sme pomáhali. Kdekoľvek ľudia zlyhávajú, tam budeme my, aby sme povzbudzovali. Kdekoľvek sa ľuďom darí, tam budeme my, aby sme sa radovali. Sebaobetovanie neznamená, že k svojej dobe a súčasníkom budeme ľahostajní: znamená to, že o nich prejavíme hlboký záujem. Znamená to, že budeme zabúdať na seba kvôli druhým. Neznamená to, že by sme mali žiť jeden život, ale tisíc životov — keď sa spojíme s tisícami duší a budeme ich milovať tak, až sa ich životy stanú našimi.“

Ako by vyzeral náš svet, ak by sa posolstvo Ježiša, dokonalého Milosrdného Samaritána, stalo modelom a mocou v tom, ako cítime s ostatnými vo svojej domácnosti, svojom zbore a svojom okolí? Bolo by to nádherné a sľubné, ako svetlo, ktoré svieti v tme.

Bijan Mirtolooi. PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  REDEEMER.COM

Nechcela som ich odstrašiť. Snažila som sa pomôcť. Prekvapivo, moje rady vôbec nepomohli. Moje slová im len pridali na trápení.

Viem to, pretože som tiež bola na strane, kde som prijímala tento druh „pomoci“.

Nechaj  ich spracovať to odlišne

Taká „pomoc“ zaťala do živého. Uprostred svojho trápenia som sa ocitla súdená a nepochopená. Spravila moje bremeno ťažším. Spôsobila, že som sa cítila osamelá a izolovaná a premýšľala som, s kým je bezpečné hovoriť.

Raz sa mi zdôverila priateľka, že obdivuje ako smútim. Zrejme bol môj žiaľ viac na Božiu chválu než zármutok tých, ktorí sa ním zdali definovaní. Najprv mi toto porovnanie lichotilo, no potom mi jej slová robili starosti. Nechcela som, aby ma v mojom žiali porovnávali s inými. Neexistuje jeden „správny“ spôsob ako žialiť. Chcela som slobodu byť úprimná o budúcich bolestiach bez toho, aby som sa cítila súdená.

Keď analyzujeme smútiacich ľudí, pridávame im k ich bremenu. Každý spracováva stratu inak, či už ide o stratu milovanej osoby, stratu zdravia, vzťahu alebo snov. Ponúkanie návrhov môže pôsobiť ako súdenie a neopatrné slová môžu zaťať do živého. Môžu sa z nás stať Jóbovi tešitelia, ktorí neustále dookola hovorili o veciach, ktorým ani jeden z nich nerozumel.

Otrepané odpovede na hlbokú bolesť

Jób povedal: „Počul som už mnoho takého, všetci ste biedni tešitelia. Či bude koniec rečiam do vzduchu, alebo čo ťa dráždi, že tak odpovedáš? Aj ja by som mohol hovoriť podobne ako vy, keby ste vy boli na mojom mieste, mohol by som hromadiť slová proti vám a pokyvovať hlavou nad vami.“ (Job 16:2–5)

Jób chcel, aby jeho tešitelia prestali rozprávať. Aby prestali prilievať olej do ohňa. Aby prestali kritizovať a súdiť. Túžil po tom, aby počúvali. Aby ho povzbudili. Aby mysleli na to, čo vo svojom utrpení potrebuje.

Ani si nedokážem spomenúť, koľkokrát som bola ako Jóbovi priatelia. Na Jóbovom mieste som však bola tiež. Bola som mizernou tešiteľkou a prijala som mizernú útechu. Z oboch strán plota som sa naučila toto: Keď som v agónii, nechcem otrepané komentáre. Keď mi niekto povie, aby som sa pozrela na svoje požehnania, že môj údel mohol byť horší, že v Afrike sú hladujúce siroty, ktoré sú v oveľa ťažšej situácii, chcem kričať. Samozrejme, že tieto veci sú pravdivé. V tom momente mi však pripadajú irelevantné.

Otrepané odpovede znejú ako kázania. Keď povieme, že všetky veci sa dejú pre dobro, je to úplná pravda — a neopísateľne vzácne — no môže to vyznieť ako prázdne slová.

Ako zväčšiť bolesť

Tí z nás, ktorí čelili vlastným stratám, dokážu raniť najviac. Je jednoduché po rokoch zabudnúť na intenzitu a obsiahlu povahu žiaľu. Žiaľ môže byť ako parný valec, ktorý prevalcuje všetko, čo mu stojí v ceste. Často sme mu nechaní na milosť.

Niektorí ľudia cítia ostré hrany žiaľu celé roky, zatiaľ čo iní sa odrazia späť bez väčšej námahy. V očiach mnohých sú tí, ktorí majú najmenej sĺz tými, ktorí majú najsilnejšiu vieru. Veselí kresťania, ktorí čelia skúškam s úsmevom na tvári, ktorí sa nikdy nezdajú byť odradení, sú vyzdvihovaní pre iných ako vzory.

Pravda, možno sa neuzdravujem tak rýchlo ako oni. Možno veria Bohu viac ako ja. Možno je ich situácia ťažšia ako moja. Možno žijem v minulosti. Keď však priatelia podceňujú môj zápas, zväčšuje to moju bolesť. Cítim sa súdená. Nepochopená. Ich zavrhnutie spôsobuje, že im chcem vysvetliť svoje utrpenie do strašných detailov, aby mohli potvrdiť moje útrapy.

Prebiehajúce práce

Pravdou je, že nie vždy zvládam svoje skúšky dobre. Som zlomená. Prebiehajúca práca. Nerada rozpitvávam veci. Môžem si vziať nejaké rady, no som krehká. Potrebujem povzbudenie, aby som ním vybalansovala hocijakú radu. A najviac potrebujem milosť. Je ťažké prezentovať svoje dokonalé, usporiadané ja, keď ma drví život.

Už však viem, že moji priatelia majú so svojimi radami dobré zámery. Nechcú, aby som bola svojimi zápasmi pohltená a väznená. Nechcú, aby som bola definovaná svojimi skúškami. Chcú, aby som našla radosť v súčasnosti.

Sú to cnostné ciele, no nikto by nemal predpokladať, že to, čo dávame my, zmenší utrpenie ľudí. Premena nášho utrpenia je výlučne prácou Ducha Svätého a nie produktom dobrých rád. Našou hlavnou úlohou je modliť sa.

Čo utešuje najviac

Ako by sme teda mali zaobchádzať so svojimi smútiacimi priateľmi? Ako vyzerá priateľ v núdzi? Čo by sme mali povedať svojim susedom, ktorí s niečím zápasia?

Z vlastných skúseností viem, že ich najviac utešíme vtedy, keď si s nimi sadneme a predovšetkým ich počúvame. Jóbovi priatelia povedali mnoho zničujúcich vecí, no keď ho prvýkrát videli, „sadli k nemu na zem a bez slova sedeli sedem dní a sedem nocí, pretože videli to veľké trápenie“ (Job 2:13).

Viac než akékoľvek slová mi pomohlo to, že som mala niekoho, kto by ma počúval. Ja len chcem mať niekoho pri sebe. Aby so mnou plakal. Aby sa za mňa modlil. Aby odo mňa neočakával perfektnú teológiu. Aby ma nechal kričať. Aký úžasný dar je to, keď sa necítim súdená za každé zúfalé slovo, ktoré vyslovím. Musíme mať na pamäti, že v utrpení je záhada. Nerozumieme Božím spôsobom. Jóbovi priatelia si mysleli, že rozumejú, a preto aj chybne obviňovali Jóba za jeho utrpenie. V žiali nie sú jednoduché odpovede.

Odlož svoje očakávania

Je jednoduché nepovzbudiť utrápeného priateľa. Ver mi, viem to. Vyzývam ťa však, aj seba a nás všetkých, aby sme odložili svoje očakávania, ktoré máme od svojich trpiacich priateľov. Prestaňme sa snažiť „opraviť“ ich. Nemláťme ich teológiu. Verme Bohu, že v nich pracuje a buďme trpezliví, zatiaľ čo oni to budú spracovávať.

Namiesto toho si s nimi sadnime. Plačme s nimi. Podporme ich, keď žialia. Aby sa uzdravili, potrebujú milosť. Majme na pamäti, že pre svojich žialiacich priateľov nemusíme byť spasiteľmi. Oni už Jedného majú — a my tiež.

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Ako bije tvoje srdce?

Predstav si tlčúce srdce. Teraz si predstav niektoré z tepien, ktorými prúdi krv z a do srdca, ktoré sú zablokované. Prietok je slabý a všetko je preťažené. To je to, čo neodpustenie robí v duši. Je to veľká otrava pre dušu, pretože bráni dávať a prijímať lásku. Môžeš cítiť veľa neodpustenia v srdci, ale nevedieť, ako sa toho zbaviť. Ja tiež. No dnes nás Boh pozýva okúpať sa v Jeho vodách odpustenia a nechať lásku znova voľne prúdiť.

Skutočné zranenie a bolesť

Najprv si predstav, že si znova malé dieťa a že si týždne maľoval najkrajší obrázok. A potom, jedného dňa, keď si sa nepozeral, tvoja sestra alebo brat ho v strede roztrhol, zničiac tak to, na čom si tak tvrdo pracoval. Ako sa cítiš? Nahnevaný? Zranený? Zneužitý? Áno, viem si predstaviť všetky tie pocity. Ale potom sa rozhodneš nechať tak ten krásny obrázok roztrhaný na márne kúsky z každej strany, lebo si príliš nahnevaný na svoju sestru alebo brata za to, čo urobil.

Sebapoškodzujúca povaha neodpustenia

To je to, čo sa stane, keď neodpustíme, keď sme boli zranení. Ten obrázok sa ti páčil natoľko, že ťa to ničí naďalej. Pravdou je, že keď neodpustíš, vlastne ubližuješ sám sebe. Tu je zoznam vecí spojený s neodpustením:

• Viac ochorení / zdravotné problémy
• Znížená kvalita vzťahov
• Neschopnosť cítiť alebo dať lásku
• Zmysel niesť bremeno, ktorého sa nedá zbaviť
• Depresia / úzkosť / samovražedné sklony

Odpustenie = Uvoľnenie

To všetko môže byť zmenené uvoľnením tvojho zranenia. To je to, čo znamená odpustiť: uvoľniť. Je to, akoby ti dal niekto do rúk divého tigra, ktorý ťa poškriabe pazúrmi. Môžeš ho buď nechať tak, čo ti bude trhať srdce, alebo ho pustíš preč. Často si myslím, že nesenie zranenia bude lepšie, alebo ospravedlňujem svoju bolesť, ale je to vlastne to isté ako držať toho tigra: iba ma to ničí. Čím skôr necháš priestupok, tým lepšie. Teda, tu je príbeh, ktorý nám zanechal Pán Ježiš, ktorý vykresľuje, aké sebazničujúce je neodpustenie:

„Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol [mu k nohám] a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia." Mt 6:14–15

Zahoď nevraživosť, prijmi Božie odpustenie

Boh sa stará o spravodlivosť. On zašiel ďaleko, aby odpustil tebe a mne, poslal Svojho syna Ježiša zomrieť za naše hriechy. Čo sa tým chce povedať, ako si my vážime Jeho dar, ak nechceme odpustiť druhým? Za seba môžem povedať, je to veľmi ťažké práve v tomto čase. Zadržiaval som hriech niekoľko mesiacov, a tak som sa bál, že mi Boh neodpustí. No Ježiš povedal: „Ak vy odpustíte tým, ktorí vám ublížili, váš nebeský Otec vám odpustí vaše previnenia." Mt 6:14–15. Možno ste v podobnej situácii, s mnohými hriechmi potrebujúcimi odpustenie, ale stále si ich držíte. Predstav si, že v rukách môžeš držať iba jednu vec: buď svoj hriech, alebo Božie odpustenie. Pusť priestupok a následne obdržíš odpustenie!

Vykúp sa vo vodách odpustenia

Predstav si, že tvoje zranenie je ako škvrna na pokožke. Odpustenie je ako voda, ktorá ju očistí. Tak len stoj pod sprchou odpustenia, vyberúc si prijať cenu za to, až kým to zranenie a horkosť nie je zotreté. No možno cítiš, že máš na sebe blato tak hrubo, že ho nič nemôže odstrániť. To mi pripomína jedného muža, Námana, z Biblie. Mal chorobu, malomocenstvo, o ktorom si mysleli, že už ho nič nevylieči. Ale muž Boží mu povedal, aby sa umyl v mori 7 krát, až kým bol uzdravený. 7 v Biblii je číslo úplnosti… znamená robiť pokiaľ je urobené. Rovnako pre teba, keď čelíš veľkému zraneniu. Viem, že sú veci, ktoré ste prežili a ktoré sú také hrozné, že ich nemožno popísať. Vyzerá to, že blato na pokožke nejde odpadnúť. Ale sľubujem ti, že ak sa obmyješ vo vodách odpustenia — každý deň, kým neodpadne — potom špina zmizne a budeš slobodný. Boh odpustí každý hriech. Aká nádherná premena: sloboda od horkosti a úplné odpustenie hriechov!

Urob prvý čľup už dnes

Čľupni do vôd odpustenia už dnes. Ja sa chystám tak urobiť tiež, aj uvoľniť moje zranenie, aj požiadať Boha o odpustenie mnohých mojich hriechov. Som taký vďačný za to, že On je vždy ochotný odpustiť mi, keď poprosím. Pridáš sa ku mne a čľupneš do vôd odpustenia? Ak áno, napíš svoju modlitbu. Pusť čokoľvek, čo ťa ranilo a niesol si to a požiadaj Boha, aby to zahojil a odpustil tvoje hriechy. On sľubuje: „Ak vyznáme naše hriechy, On je verný a odpustí nám každú neprávosť." 1. Jána 1:9 Ak uvoľníš otravu duše z neodpustenia, prežiješ naplnený život a lásku!

GodLife @ 2012

Pôvodný článok nájdete na: www.godlife.com

„Chceli sme, aby náš domov uľahčil našim deťom milovať Boha.“

8. kapitola Knihy Prísloví nás vracia do doby, keď Boh prežíval šťastie zo sveta, ktorý stvoril. Pisateľ sa zadíva na 1. knihu Mojžišovu 1. M 1:31: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ Uprene sa na chvíľu díva na ten verš a potom napíše slová zaznamenané v Knihe Prísloví Pr 8:22–31, ktoré odrážajú radostný pohľad Boha Stvoriteľa. Najlepšia časť je tá, kde zosobnená Múdrosť prehovorí ako Boží partner pri zručnom tvorení sveta:      

 „… vtedy som stála verne po jeho boku. Deň čo deň som bola jeho potešením a hrávala som sa pred ním po celý čas, hrala som sa vo svete, na jeho zemi a tešila som sa medzi ľuďmi.“ (Pr 8:30–31)

Ako teda nám rodičom pomáha 8. kapitola knihy Prísloví? Šepká nám verejné tajomstvo, ktoré bolo zjavené počas stvorenia. Božia veselá múdrosť sa prejavuje v jednoduchých skutočnostiach bežného ľudského života vrátane rodinného života. V našej psychológii, vzťahoch, sexualite, financiách atď. je Božia múdrosť o tom ako všetko, na čom nám záleží, naozaj slúži na jeho slávu.

Preto jednou z hlavných úloh nás rodičov je odovzdávať svojim deťom toto jasné povedomie a pozitívne očakávanie, kým spolu putujeme na tomto dobrom svete, ktorý stvoril Boh.

Domov: miesto, kde môžeme byť šťastnými ľuďmi

Kresťanskí rodičia, ktorí veria Knihe Prísloví, sú zmierení so svojou pozemskosťou. Nie sú v rozpakoch z toho, ako ich Boh stvoril. Napokon, Bohu nie je ľúto, že nás stvoril ako ľudí, a nie ako anjelov. Mal veľkú radosť, keď nás stvoril. Áno, trpíme pre Adamov hrozný pád. Áno, sme hriešni. Ale hriech nie je neoddeliteľne spätý s rodinným životom — s hraním spoločenských hier, prechádzkami, písaním domácich úloh, zdriemnutím a plnením úloh v práci. Aj na tejto strane padlého sveta platí, že „všetko, čo Boh stvoril, je dobré“ (1. Tim 4:4). Kresťanskí rodičia, vedení knihou Prísloví, sa tešia z tejto pravdy, a to nemenné šťastie aj odovzdávajú svojim deťom.    

„Dovoľte im uvidieť vo vás tú vieru a potom len ťažko odolajú Pánovej sláve.“           

Mali by sme ako rodičia upozorňovať svoje deti aj o nášľapných mínach, ktoré diabol zakopal na tomto Božom svete? Samozrejme. Kniha Prísloví obsahuje množstvo varovaní. Napríklad:       

„Či môže človek zhrnúť oheň do svojho lona, aby mu nezhoreli šaty? Či môže niekto kráčať po žeravom uhlí, a nepopáliť si nohy? Tak ani ten, kto vchádza k žene svojho blížneho, neujde trestu, ktokoľvek sa jej dotkne.“ (Pr 6:27–29)     

Ale to nie je varovanie namierené proti Božiemu daru ľudskej sexuality; je to varovanie namierené proti bláznivému zneucteniu Božieho daru. Zdá sa, že niektorí rodičia sa tak boja toho, že ich deti by mohli zhrešiť, že svoju domácnosť zavalia príliš mnohými výstrahami. Vo svojich deťoch vyvolávajú dojem, že Boh akosi nemôže súhlasiť so stvorenou realitou, v ktorej žijeme. Títo ultra svedomití rodičia úprimne ľúbia svoje deti, ale škodia im úzkoprsým popieraním Božej dobroty, ktorá dodáva chuť do života. Nechcene tak vedú svoje deti k pokrytectvu, ktoré sa prejaví v ich živote neskôr. Škótsky spisovateľ John Buchan napísal: „Ak poviete človeku, že úprimné prežívanie potešenia je v Božích očiach hriechom, nájde si spôsob, ako získať potešenie, ale navonok si zachovať zbožnosť. A len medzi nami, potešenia, ktoré si užíva so svedomím zaťaženým pochybnosťami, nebude dlho prežívať úprimne.“

Aký odlišný je na to pohľad Knihy Prísloví Pr 8:22–31! Potešenie z Boha, ktorý oslobodzuje naše svedomie, vytvára slávne okamihy, akým je aj ten zo života Charlesa Spurgeona, ktorého raz navštívil americký pastor Theodore Cuyler:

Po náročnom pracovnom dni a vážnych debatách odišli títo mocní Boží muži spolu na vidiek, aby tam strávili deň voľna. Vo výbornej nálade sa túlali po poliach ako chlapci, ktorých uvoľnili zo školy. Tárali, smiali sa a netrápili ich žiadne starosti. Dr. Cuyler práve dopovedal príbeh, na ktorom sa pán Spurgeon búrlivo smial. Potom sa náhle otočil k Dr. Cuylerovi a zvolal: „Theodor, skloňme sa a poďakujme Bohu za smiech!“ A tam, na zelenom trávnatom koberci pod stromami, dvaja z najväčších mužov sveta pokľakli a ďakovali drahému Pánovi za brilantný a radostný dar smiechu.

Počuli vás niekedy vaše deti, že ďakujete drahému Pánovi za jeho brilantný a radostný dar smiechu? Ak nie, prečo nie? Kde možno nájsť Božiu múdrosť v pochmúrnom rodinnom prostredí? Prijal si vďaka viere v Krista to, ako ťa stvoril — ako ľudskú bytosť, spoločenskú bytosť, jediacu, pracujúcu, hrajúcu sa, vychovávajúcu bytosť? Ak nie, môžeš to urobiť hneď teraz tak, že sa úctivo podvolíš Božiemu slovu. Dnes môžeš začať vnášať do svojho domu Božiu radosť.                                 

Domov: Miesto, kde môžeme prežívať Božiu dobrotu

Boh ma v detstve požehnal domovom, ktorý definovala jeho múdrosť. Napríklad, keď môj otec vošiel v čase večere do domu, vždy urobil to isté. Najprv podišiel k mojej mame a pobozkal ju — a nedal jej letmý bozk na líce. Dal jej poriadny kresťanský bozk na pery! Potom sa otočil ku mne a povedal: „No tak, chlapče! Poď sa so mnou pasovať!“ Vždy sme išli do obývačky, ľahli si na dlážku a zápasili sme, šteklili sa, smiali a hrali. Môj oco sa díval na život zo zdravého pohľadu 8. kapitoly Knihy Prísloví. A ja som kráse tohto postoja nedokázal odolať.

Keď sme s manželkou ako mladí rodičia stáli na začiatku našej vlastnej cesty, jednou z otázok, ktorú sme si kládli, bolo: „Čo je najlepšia možná realita?“ Keď sme o tom premýšľali, spomenuli sme si, ako sa modlil Mojžiš: „Ukáž mi svoju slávu!“ a ako odpovedal Boh: „Ukážem ti všetku svoju dobrotu“ (2. M 33:18–19). Tak sme si pomysleli: Dobre teda, najlepšou možnou realitou je Božia slávna dobrota!   

„Kde možno nájsť Božiu múdrosť v pochmúrnom domove?“

Preto sme si vytýčili za cieľ, že z nášho malého domova — na adrese 424 Bush Street, Mountain View, California — urobíme miesto, kde budú naše deti v zmenšenom meradle prežívať Božiu slávnu dobrotu. Chceli sme, aby náš domov uľahčil našim deťom milovať Boha. Svoj domov sme si zariadili najlepšie ako sme vedeli — ako miesto pozitívnej ľudskej skúsenosti s Bohom prebývajúcim uprostred, kde je miernosť, úprimnosť, modlitba, príbehy z Biblie, zábava, zdravé stravovanie, dobré knihy — jasný základ, ktorý z domova robí miesto, kde môže dieťa vnímať Božiu dobrotu.     

Domov: miesto, kde sa môžeme usilovať o najväčšiu radosť

Existuje niečo také ako bláznivo liberálna rodičovská výchova? Áno. Niektorí z nás potrebujú viac odhodlania v takých chvíľach, keď svojim deťom musíme povedať: „Nie!“ A keď nám na to odpovedia: „Ale všetky ostatné rodiny v zbore s tým nemajú problém,“ potom povieme: „Ale my nie sme všetky ostatné rodiny. My sme Ortlundovci, a my to nerobíme.“

Ale existuje aj niečo také ako bláznivo obmedzujúca rodičovská výchova. A tí medzi nami, čo to s Pánom myslia vážne, neberú veci na ľahkú váhu a sú svedomití, môžu mať sklon k nebiblickej úzkoprsosti.

Je až bláznivé, že sa stane presný opak toho, po čom túžime pri našich deťoch. Keď zostarnú natoľko, že budú mať vlastné zmýšľanie a budú mať viac skúseností s Božím stvorením, začnú uvažovať: Počkaj. Oco s mamou chceli, aby som sa tomu vyhýbal. Ale to nie je nesprávne. Rozmýšľam, v čom ešte ma zavádzali oco s mamou?     

„Vaše deti potrebujú viac než len opevnenie pred hriechom. Potrebujú inšpiráciu, ktorá ich bude priťahovať k Bohu.“

Múdri rodičia majú veľkú radosť z Božej slávnej dobroty zjavenej prostredníctvom jeho stvorenia, hoci k nej zároveň pridávajú aj upozornenia. Ale je rozdiel medzi palcovým novinovým titulkom a druhým odstavcom toho novinového článku. Neprehoďte ich poradie a nezameňte dôraz. Nie sú to len vaše deti, kto si zaslúži zdravý úvod do života na Božom svete; je to Boh, ktorý si zaslúži, aby ho vaše deti oslávili a tešili sa z neho ako veľkého Darcu nespočetného množstva dobrých vecí tu na zemi aj po smrti. 

Vaše deti potrebujú viac než len opevnenie pred hriechom. Potrebujú inšpiráciu, ktorá ich bude priťahovať k Bohu. Povedzte im so všetkou istotou, ktorú vám garantuje 8. kapitola Knihy Prísloví, o jeho radostnej múdrosti naprieč celým životom. Dokážte im samotným charakterom vášho domova, že Pán je dobrý. Dovoľte im uvidieť vo vás tú vieru a potom len ťažko odolajú Pánovej sláve.

Ray Ortlund © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG