čo na Sinaji si raz stál,

svet ohromujúc slávou, príď

raz pred súd ľudstvo postaviť.

Už blízko deň, ó, Izrael,

keď príde tvoj Immanuel!

„Ty veľký Kráľ“ sa nezdá byť vhodným označením pre Syna Márie. V detstve bol núdzny, závislý, zraniteľný — ako každé iné ľudské dieťa. V mladosti bol poslušný svojim rodičom. V rokoch dospelosti bol opovrhovaný, odmietaný, nepochopený, vysmievaný a zosmiešňovaný „pánmi“ krajiny a nakoniec zabitý.

A predsa…

Všemohúci na vrchu

Starý latinský text tradičnej vianočnej piesne Ó, príď, ó, príď, Immanuel znie: Veni, veni, Adonai (Príď, príď, Pane) a potom pripomína veľké zjavenie Boha na vrchu Mojžiša. Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, ten, ktorý zachránil svoj ľud z otroctva v Egypte „s vystretým ramenom a veľkými súdmi“ (2. M 6:6), zostúpil, keď „začalo hrmieť a blýskať sa, ťažký oblak ležal na vrchu“ a „zaznieval veľmi silný zvuk trúby,“ zahalený dymom (2. M 19:16, 18).

Tu bol El Shaddai, „Všemohúci Boh“ (2. M 6:2), Boh moci, ktorý uzavrel zmluvy s ich predkami, ktorý dodržal svoj sľub a porazil ich nepriateľov, ktorý spôsobil, že vody sa sfarbili načerveno krvou, aby sa nahromadili, aby sa zmenili z horkých na sladké, aby vytryskli z tvrdého kameňa na vyprahnutej planine. Tu bol ten, kto svojmu ľudu podával jedlo na púšti — mannu, samotný chlieb z neba.

Tu bol Adonai (latinský preklad slova Hospodin v 2. knihe Mojžišovej 6:3), ktorý sľúbil, že vezme úbohý izraelský národ, najmenší zo všetkých národov, a urobí ho svojím vlastným prostredníctvom ohromujúceho dvojnásobného sľubu: „Prijmem vás za svoj ľud, budem vám Bohom“ (2. M 6:7). Tu bol ten, kto oslovil Mojžiša z horiaceho kríka a ľud z horiaceho vrchu, a vo svojej milosti im dal zákon.

Pre izraelský národ to nemohla byť lepšia správa. Utláčaní Egypťanmi volali k Bohu svojich otcov. Ich volanie nezostalo bez odozvy, ale bolo vypočuté tým, kto stvoril nebesia a zem, oblohu a more. Boh ich vypočul, poznal ich utrpenie a prišiel v moci, aby ich oslobodil.

Ó, raduj sa už Izrael. Lebo tu je skutočne Boh s nami — Immanuel.

Kto je to?

Podľa všetkého sa príchod večného Syna vo vtelení sotva mohol viac líšiť od scény na vrchu Sinaj. Anjel povedal Jozefovi, aby dieťaťu, ktoré mala jeho snúbenica porodiť, dal meno „Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (Mt 1:21). Ale mohlo byť dieťa prenasledované po celý svoj krátky život skutočne tým istým Bohom, ktorý mocne zasiahol proti egyptskej krajine? Koniec koncov, nie je to len syn tesára?

Pre tých, ktorí mali oči, aby videli, a uši, aby počuli, bol tento Nazaretčan oveľa viac než len ubolený a chôdzou unavený rabín. Bol to ten, ktorý vládol nad vodami. Pri svojom prvom zázraku zjavil svoju slávu premenením čistej vody na červené víno (J 2:6–11). Na úžas svojich učeníkov preukázal svoju moc nad zúriacimi morami, keď ich utíšil slovom alebo sa prechádzal po vlnách (Mt 8:26; 14:25). Samaritánke sľúbil vodu, ktorá by navždy uhasila jej smäd (J 4:14).

Bol to ten, ktorý poskytoval jedlo hladným. Dvakrát, keď zástupy hladovali, im dal nebeské požehnanie a rozmnožil chlieb na púšti (Mt 14:19; 15:36). Keď hľadali ďalšie znamenia jeho identity, nazval sám seba Chlebom života (J 6:35).

Ba čo viac, bol to ten, ktorý spôsobil, že slepé oči videli, hluché uši počuli, chromí kráčali, chorí sa uzdravili, mŕtvi ožili, v prítomnosti ktorého sa démoni krčili a na ktorého slovo utekali.

Mohol by to byť El Shaddai?

Bol to ten, ktorý hovoril k Izraelu z hory a dával zákon kráľovstva ako „ten, kto má moc,“ udivujúc davy svojím učením, keď ich volal vstúpiť do nebeského kráľovstva (Mt 7:28–29; 5:20). Bol to ten, ktorý, tak ako za starých čias, hovoril s Mojžišom na hore v žiare svojej slávy a v tieni oblaku (Mt 17:3–5).

Mohol by to byť Adonai? Mohol by to byť dlho očakávaný Immanuel?

Nebol to Mesiáš, ktorého očakávali. Jeho život sa skončil mizerne na zločineckom kríži.

A predsa…

Ó príďte, pozrite

Pre tých, ktorí majú oči, aby videli, Boh zjavuje sám seba v spasiteľnej sláve aj v hodine najhlbšej pokory.

Tu na kríži hovorí Boh z vrchu zahaleného oblakom a hlbokou tmou. „Dokonané!“ zaznieva výkrik (J 19:30). Zem sa trasie; skaly pukajú.

Tu na kríži sa vylieva krv, dokonalé naplnenie zákona. A tu na kríži sa červená krv novej zmluvy mení na čistú vodu, ktorá vyteká z jeho boku — rieka života.

Tu na kríži je jeho telo zlomené. „Toto je chlieb,“ povedal, „daný za vás.“ Samotný chlieb z neba zostúpil, aby nasýtil hladných.

Tu je váš Boh. Jeho meno je El Shaddai, lebo oslobodzuje svoj ľud z otroctva silou svojich vystretých rúk. Jeho meno je Adonai, lebo je Bohom zmlúv — starých aj nových. Jeho meno je Immanuel, lebo bude prebývať s nami.

Jeho meno je Ježiš.

Ó príďte, ó príďte, kresťania, a hľaďte,

na Toho, čo divy pradávno konal,

Ten Pán mocný na dreve kríža skonal

a teraz vo svojej sláve kraľuje vám.

Seth Porch © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Zrazu sa nájdeme stáť v niečom, o čom akosi vieme, že je malá staroveká dedinka v Palestíne počas nezvyčajne hviezdnej noci. Tvary a tiene budov vyzerajú zvláštne. Ľudské a zvieracie zvuky znejú divne. Dymový zápach ohňa, jedlo, horiaci olej a hnoj zapáchajú čudne. Úplná absencia elektrického osvetlenia je nezvyčajná. Siahame pre náš smartphone. Je mŕtvy.

Znepokojujúci adventný pohľad

Lukáš nás vedie tmou za dedinu, k zabudnutému, prostému miestu, kde zrazu zazrieme niečo, čo je prekvapivo znepokojujúce. Ani nie 10 krokov ďalej spí na zemi, vedľa malého ohňa, z ktorého ostali už iba uhlíky, sedliacke dievča.

Vo svojich dlhých, strapatých, čiernych vlasoch má kúsky slamy, je zabalená v špinavom plášti a deke. Druhý bleskový pohľad nám hovorí o tom, aká ťažká bola pre ňu táto noc. Je tak veľmi mladá.

Dokonca viac znepokojujúce je, že vedľa nej vidíme malý, tvrdý špinavý žľab, v ktorom leží novorodené dieťa, zabalené v nehygienických, krvou pošpinených handrách.

Spravíme zopár nesmelých krokov vpred. Poznáme toto dieťa a túto ženu. Ale táto scéna je pre nás zvláštna. Nevyzerá to ako jasľová scéna z ilustrovaných kníh nášho detstva. Naše adventné tradície nás nepripravili na drsnú skutočnosť Adventu.

Mária nie je pokojná. Je unavená. A žiadna Božská alebo nebeská žiara z dieťaťa nevychádza. Nie je dokonca ani obzvlášť krásne (Iz 53:2). V skutočnosti na tom dieťati nie je nič, čo by upozornilo na tú nepochopiteľnú záhadu — kto je. Nervózne si uvedomujeme, že keby sme ho už nepoznali predtým, tak by sme ho teraz vôbec nespoznali.

Táto scéna, skutočné Vianoce, nemá nič spoločné s pocitom Vianoc, aký poznáme. Má pocit nežiadúcnosti, zúfalého bezdomovectva — takýto pocit nájdeme skôr niekde pod mostom než pod Vianočným stromčekom. A sme zrazení pravdou, ktorú sme poznali celý život: Toto mladé dievča práve porodilo dieťa — Ďieťa — v maštali!

Naša vnútorná odpoveď je ľútosť a smútok. To úbohé dievča a jej dieťa! Poznáme tento príbeh, ale keď ho vidíme tak, ako sa skutočne stal, zdá sa byť nesprávny. Máme nutkanie pomôcť im. Neveriacky pozrieme na Lukáša. Pokojne sa na nás pozerá a ticho hovorí: „… v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“ Nebolo miesto? Žiadne miesto vedľa maštale pre stvoriteľa sveta? Nemiestnosť vesmíru nás omráči.

„Určite môžeme niekde nájsť izbu!“ odpovieme. „Môžeš?“ pýta sa Lukáš. Potom sa otočí a začne ustupovať na cestu.

Pozrieme sa späť na dievča a dieťa, palestínska temnota začína víriť a vidíme známe svetlo.

Priprav mu izbu

Zrazu stojíme tam, kde nás Lukáš našiel. Sú tu Vianočné zoznamy, napoly ozdobený Vianočný stromček, zastavený Vianočný film a pekáč vo výlevke. Známy stres, z rušného harmonogramu adventných aktivít sa znovu prebúdza.

Ale do pamäte sa nám vryl obraz svätej matky a dieťaťa bez domova. Rušný Betlehem nemal žiadnu izbu pre prichádzajúceho Ježiša. A ako ozvenu počujeme v našich ušiach naše vlastné slová: „Určite niekde môžeme nájsť izbu!“

Môžeme?

Skutočné Vianoce nie sú také, aké ich poznáme, so svojimi tradíciami, pamiatkami a legendami. Bol to zúfalý moment, ktorý sa objavil zo zúfalého dôvodu.

Slovo stalo sa telom (J 1:14), aby mohlo prevziať hriech za nás, odsúdených hriešnikov, a zomrelo za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom (2. K 5:21). Narodil sa za dedinou a zomrel za mestom. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal (J 1:10).

Ako obdobie Adventu znovu začína, spomeň si na jediný detail Ducha Svätého, ktorý viedol Lukášovo písanie, rozhodol sa poskytnúť nám informáciu o skutočnom narodení Ježiša: Mária ho musela položiť do žľabu, pretože v hostinci preňho nebola izba.

To, že Ježiš môže stáť na okraji našich adventných aktivít, nie je menej ironické než to, že Syn Dávidov ležal v žľabe na okraji mesta Dávidovho.

Preto, keď plánujeme náš Advent, „nechajme, aby mu každé srdce pripravilo izbu“. Určite nájdeme nejakú izbu.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Krásna zaneprázdnenosť lásky

Je naozaj krásne, že obdobie adventu je obdobím dávania. A ako Ježiš ukázal svojím životom a svojou smrťou, pravé dávanie, také dávanie, ktoré sa rodí z lásky, je nákladné. Robí život komplikovanejším, chaotickejším a rušnejším. Ale to je v poriadku, pretože v zaneprázdnenosti lásky je hlboké požehnanie: „blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). A Boh miluje radostného darcu a sľubuje, že nám rozhojní všetku milosť, keď budeme radostne dávať milosť iným (2. K 9:7–8).

Čo darovať tieto Vianoce

To je to, čo chceme najmä tieto Vianoce darovať druhým: milosť. A jednou z osobitných milostí, na ktorú sa pri našom tohtoročnom vianočnom obdarovaní zameriame, je povzbudenie. Čo ak by sme sa nepýtali len na to, čo by náš blízky alebo sused chcel, ale čo by ho najviac povzbudilo?

Odvaha je naše odhodlanie čeliť strašnej hrozbe. A odvaha pramení z nádeje — nádeje v niečo silnejšie ako je to, čoho sa bojíme. Skľúčenosť prichádza vtedy, keď sa vytráca nádej. Je to odovzdanie sa našim obavám. Keď dôjde k znechuteniu, a to sa stáva často, potrebujeme prílev nádeje. Práve to je povzbudenie — infúzia nádeje, ktorá nám pomáha pokračovať v boji viery (1. Tim 6:12). Darovať druhému dar povzbudenia znamená rozšíriť naňho láskavosť, ktorá sa ho snaží nasmerovať k Bohu nádeje (R 15:13).

Darovať tento dar nie je jednoduché

Darovať dar povzbudenia však nie je jednoduché. Pravdepodobne nám pridá na vianočnom strese, pretože je to duchovný boj. Ak chceme povzbudiť niekoho iného, musíme bojovať so satanom a vlastným hriechom, aby sme to dokázali.

Diabol sa nás neustále snaží odradiť. Je to „žalobca našich bratov… čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom“ (Zjav 12:10, Ekumenický preklad). A jeho prisluhovači na nás často vrhajú „ohnivé šípy“ odsúdenia, žiarlivosti a nevraživosti (Ef 6:16). Vzoprite sa im (1. Pt 5:9)!

A naša hriešna prirodzenosť chce často odradiť druhých. Túži po sebapovyšovaní viac než po čomkoľvek inom. Preto sa z arogancie alebo závisti s pôžitkom zameriava na slabosti, chyby a hriechy druhých. Pýcha je dôvodom, prečo je tak veľa z toho, čo si myslíme, hovoríme, interpretujeme alebo počujeme o druhých, negatívne a nemilosrdne kritické.

Ak chceme povzbudiť niekoho iného, musíme bojovať so satanom a vlastným hriechom, aby sme to dokázali.

Ale „Boh… útechy“ (R 15:5) nám dal zbraň, ktorá je určená na porazenie týchto nepriateľov: „meč Ducha, ktorým je slovo Božie“ (Ef 6:17). Biblia bola „napísaná nám na poučenie, aby sme… skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15:4). A keď máme nádej, máme odvahu a sme schopní dávať milosť povzbudenia iným, ktorí ju potrebujú.

Takto povzbudení ľudia nasávajú a uchovávajú Božie slovo (Ž 119:11) a vďaka tomu sú schopní lepšie kráčať podľa Ducha (G 5:16). A keď hovoria, snažia sa hovoriť „len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie“ (Ef 4:29).

Buďte štedrým darcom povzbudenia!

Nebolo by úžasné darovať milosť povzbudenia každému, koho stretneme v tomto adventnom období? Nie, nebude to dokonalé. Ale ak si túto formu lásky dáme za cieľ (1. Tim 1:5), je možné, že by sme mohli rozdať dvakrát alebo trikrát viac povzbudenia ako inokedy. Prečo sa o to nepokúsiť?

Boh miluje povzbudenie, štedrosť a radostné dávanie. Buďme teda v tomto advente štedrými, radostnými darcami povzbudenia, aj keď to znamená ďalšiu zaneprázdnenosť láskou. Hľadajme tých, ktorí potrebujú nádej. A prosme Otca o rozlišovanie posilnené Duchom a pripomínanie si Písma, aby každý, s kým v tomto období prichádzame do kontaktu, od nás odchádzal o čosi viac povzbudený.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

A tak, aby ste boli pripravení…

Po prvé, zamyslite sa nad tým, že potrebujeme Spasiteľa. Vianoce sú obžalobou skôr, ako sa stanú radosťou. „Lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán“ (L 2:11). Ak nepotrebujete Spasiteľa, nepotrebujete ani Vianoce. Vianoce nebudú mať svoj zamýšľaný účinok, kým nebudeme zúfalo cítiť potrebu Spasiteľa. Nech vám tieto krátke adventné rozjímania pomôžu prebudiť vo vás horko-sladký pocit potreby Spasiteľa.

Po druhé, venujte sa triezvemu seba preskúmaniu. Advent je pre Vianoce tým, čím je pôst pre Veľkú noc. „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139:23–24). Nech mu každé srdce pripraví priestor… upratovaním.

Po tretie, budujte vo svojom dome radosť, vzrušenie a očakávanie zamerané na Boha — najmä kvôli deťom. Ak sa tešíte na Krista vy, budú sa tešiť aj ony. Ak dokážete urobiť Vianoce vzrušujúcimi len vďaka materiálnym veciam, ako deti získajú túžbu po Bohu? Využite svoju fantáziu, aby ste deťom zviditeľnili zázrak príchodu Kráľa.

Po štvrté, veľa sa venujte Písmu a zapamätajte si významné pasáže! „Či nie je moje slovo ako oheň — znie výrok Hospodinov“ (Jer 23:29)! Zhromaždite sa okolo tohto ohňa v adventnom čase. Je teplý. Iskrí farbami milosti. Uzdravuje tisíce bolestí. Je svetlom pre temné noci.

V dňoch, ktoré nasledujú po vďakyvzdaní, som v priebehu rokov inštinktívne siahol po dvoch vzácnych veciach. Jednou z nich je CD Beach Boys Christmas, ktoré som objavil niekedy na konci 90. rokov. Je to tradícia, ktorá sa teraz už pomaly vytráca. Ďalšou vecou, ktorá mojej duši poslúžila oveľa lepšie a je tomu tak dodnes, je kniha Donalda Macleoda The Person of Christ (Osoba Krista). Advent som bral ako každoročnú pripomienku, že sa chcem venovať čítaniu kristológie. Každý rok sa snažím prečítať aj niečo nové, ale vždy si znova prečítam aj aspoň trocha z Macleoda.

Príležitosť adventu pripomenúť si pravý dôvod Vianoc je v našej čoraz sekulárnejšej spoločnosti možno o to výraznejšia. S pribúdajúcimi rokmi musíme byť ostražitejší, dokonca agresívni a neoblomní, aby sme pripomínali sebe, svojim deťom a svojim zborom to, čo je v skutočnosti inšpiráciou a srdcom Vianoc.

Sviatočné zvyky

Človek bol stvorený s určitými návykmi. To ale nie je výsledkom pádu, ale dobrého Božieho plánu. Dobré návyky nám pomáhajú rozvíjať sa tým, že naše podvedomie vykonáva opakované činnosti, aby sme svoju obmedzenú časť pozornosti a vedomej zámernosti mohli nasmerovať inam.

Samozrejme, hriech pustoší aj naše zvyky, ale dôležitou súčasťou praktického vykúpenia a svätosti prostredníctvom moci evanjelia a Ducha Božieho je postupné vytváranie nových návykov — svätosť, spolupatričnosť, každodenné počúvanie Božieho hlasu prostredníctvom Jeho slova a modlitby a stretnutia s Ním pri bohoslužbe.

„Advent vás konfrontuje a buď sa budete podobať viac na Scrooga, alebo na pastierov.“

Zvyky však nie sú len denné a týždenné, ale aj ročné. Boh vytvoril obdobia (1. M 1:14). A aj to, že niečo cítime hlboko v našom vnútri počas prvých jarných dní, v najteplejších letných dňoch, počas sychravých jesenných dní a pri prvej snehovej vločke. A ako kresťania, december spájame s narodením nášho Spasiteľa a očakávame jeden z dvoch najväčších sviatočných dní počas liturgického obdobia nazývaného advent.

Obdobie očakávania

Jeden zásadný aspekt a ponuka tohto obdobia dnes často chýba: advent je obdobím očakávania. Zatiaľ čo pôst ako obdobie podporuje akési celoživotné zasvätenie v očakávaní Ježišovho posledného týždňa — a najmä Jeho obetavú smrť za nás na Veľký piatok a Jeho víťazné zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu —, pointou adventu je trpezlivé očakávanie.

Každý rok počas tohto mesačného očakávania, keď si budeme pripomínať príchod samotného Boha v ľudskom tele, si pripomíname aj Boží ľud, ktorý čakal storočia — storočia! — na príchod zasľúbeného Mesiáša, aby ich zachránil. Mali Božie zasľúbenia: potomstvo ženy, ktoré rozdrví hadiu hlavu (1. M 3:15; R 16:20), prorok ako Mojžiš (5. M 18:15, 18; Sk 3:22; 7:37), veľkňaz, ktorý by prekonal poriadok prvej zmluvy (Ž 110:4; Žid 5:4–6; 7:11–17), syn kráľa Dávida a dedič jeho trónu (Iz 9:7; Mt 1:1; 22:42), ktorý by bol väčší ako Dávid, ako jeho Pán (Ž 110:1). Po stáročia Boží ľud čakal.

Ale oni „nedosiahli, čo im bolo zasľúbené, lebo Boh predvídal pre nás niečo lepšie“ (Žid 11:39–40). Teraz žijeme v ére Mesiáša. Kristus prišiel ako vyvrcholenie histórie a ukázal nám Otca a Jeho zámery. Je pre nás dobré nacvičiť si trpezlivé očakávanie, ako to robil Boží ľud, aby sme obnovili a prehĺbili naše uznanie toho, čo v Ňom teraz máme.

Z tohto dôvodu je advent obdobím molových akordov, tak dobre zachytených v piesni Ó príď, ó príď, Emmanuel. Počas nášho čakania si prehrávame storočia túžobného a bolestivého očakávania, ktoré predchádzali Kristovmu príchodu, a naša radosť a vďačnosť za to, čo máme v Kristovi, sa tým prehlbuje a zlepšuje. Aj my žijeme s túžbou a očakávaním — Ježišovho druhého príchodu —, aj keď naše čakanie teraz nadobúda zásadne nový tvar a stúpa na predtým nepredvídanú úroveň nádeje a radosti z očakávania kvôli Jeho prvému príchodu.

Potom, na Štedrý deň, tieto molové akordy prechádzajú do veselých, slávnostných durových akordov piesne Joy to the World, a odstraňujú tak napätie minulých vekov a upriamujú našu pozornosť na druhý príchod, ktorý očakávame.

Advent vás zmení

Dobrý a mocný Boží dar zvyku nás učí dôležitú pravdu pre toto adventné obdobie: sviatky a slávnosti nielenže napĺňajú naše ústa smiechom a bruchá jedlom, ale formujú aj naše duše, či už k dobrému, alebo zlému.

„Počas nášho čakania si prehrávame storočia túžobného a bolestivého očakávania, ktoré predchádzali Kristovmu príchodu.“

December je jediným najvýraznejším mesiacom v našej spoločnosti. Má svoju vlastnú špecifickú výzdobu a hudbu. Má tú najvýraznejšiu atmosféru. Málokto verejne spochybňuje tvrdenie, že je „najúžasnejším obdobím roku,“ väčšina sa prispôsobí. A teraz, keď je december tu, sa nemôžete ubrániť tomu, aby vás to ovplyvnilo. Advent vás konfrontuje a buď sa budete podobať viac na Scrooga, alebo na pastierov, ktorí oslavovali a chválili Boha (L 2:20). Keď príde 24. december, budete do istej miery iní, či už viac ako Herodes, alebo ako mudrci, ktorí sa „zaradovali veľkou radosťou“ (Mt 2:10).

Tento advent vás zmení. Potom už nebudete rovnakí. Budete lepší alebo horší. Na každom advente záleží. Keď príde 24. december, budete ku Kristovi bližšie alebo ďalej od Neho? Budete k Nemu pozornejší alebo bezcitnejší? Bude váš pohľad na Jeho tvár zahmlený alebo Ho uvidíte oveľa jasnejšie a budete Ho poznávať s väčšou horlivosťou? Budete Ježiša viac poznávať a tešiť sa z Neho?

Poďte, uctievajme Ho

Zastavme sa na chvíľu počas adventu. Pristúpme k tomuto obdobiu s vierou (R 14:23), ako Boží ľud, pre Kristovu slávu a našu radosť v Ňom. Pripojte sa počas tohto adventu k nám a obdivujte rozmanitú Kristovu výnimočnosť: On je Boh aj človek, svätý a narodený z panny, vesmír udržuje mocou svojich slov a leží zabalený v jasliach.

Vyviniete osobitné úsilie, aby ste videli a zažili osobu Krista spolu s nami počas tohto adventu? On je hoden našich najlepších denných, týždenných a ročných zvykov.

Uverejnené 28. 11. 2020.

DAVID MATHIS © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„V posledných dňoch som bol konfrontovaný so skutočnosťou, že mnohí ľudia nebudú sláviť Vianoce tak, ako by chceli, ani s tými, s ktorými by chceli.“ Tieto slová som našiel v jednej svojej kázni spred 6 rokov. Aké aktuálne sú práve dnes! Žijeme neľahké obdobie. 

Uprostred choroby dúfame, že sa čím skôr vyliečime, a to bez následkov. Uprostred samoty dúfame, že si na nás aspoň niekto spomenie. Uprostred krízy a ťažkostí dúfame, že to snáď nebude až také zlé… Nádejame sa, že veci sa zlepšia, že problémy sa vyriešia, že nemoc prekonáme, že vzťahy sa napravia, že budeme mať lepšiu robotu, viac peňazí, pokojný dôchodok, že to zlé čoskoro pominie…

Čo robia 84-ročné vdovy?

Stretol som jednu staršiu pani. Má už cez 80 rokov, milá osôbka, ale strašne nepokojná. Sťažuje sa na súčasnú situáciu a odmieta, aby ju ktokoľvek obmedzoval či jej niečo diktoval. Počul som ju sťažovať sa, ako jej táto vláda berie život (kvôli obmedzeniam pre pandémiu). Poznám aj inú vdovu, ktorá má už ďaleko vyše 80. Táto vytrvalo pozerá do budúcnosti s nádejou a očakávaním na to, čo má Pán Boh pre nás pripravené. Poznám ju ako človeka, ktorý pozerá v ústrety budúcnosti s nádejou. 

V Biblii sa spomínajú dve Anny a obidve žili nádejou. Anna v Starej zmluve sa s nádejou modlila a očakávala, že Boh jej dá syna. (1Samuleova 1:20) Tento syn sa stal požehnaním pre svoj národ. Samuel bol prorokom, kňazom, ustanovil prvého kráľa v Izraeli a národ duchovne viedol. O Anne v Novej zmluve toho vieme veľmi málo. Nevieme, či mala deti, len, že bola vdova, 84-ročná. Vytrvalo s nádejou očakávala príchod Mesiáša, ktorého narodenie malo priniesť Izraelu záchranu. Anna v Novej zmluve sa dožila narodenia toho, ktorý bol viac ako prorokom, viac ako kráľom, viac ako kňazom. A stal sa požehnaním pre všetky národy. (L 2:36–38)

Čo je to nádej? 

Podľa slovníkovej definície nádej je: dúfanie; dôvera v budúcnosť; optimizmus ohľadom budúcnosti; kladné očakávanie vkladané do niečoho alebo niekoho; ale tiež: vec, jav, osoba, o ktorej sa verí, že splnia mimoriadne očakávania. Keď som surfoval internetom, zistil som, že nádej je veľmi obľúbený názov pre mnohé neziskové organizácie a občianske združenia. Dokonca bola  svojho času na Slovensku založená aj politická strana s názvom Nádej. Ale mala beznádejne nízke preferencie, a tak o nej už dnes ani pes neštekne. Chceme mať nádej. 

Nádej sa upína k rôznym veciam či osobám. Môžeme povedať, že nádej je to, čo ešte máme, keď už nič iné nemáme. Ak strácame nádej, strácame všetko. Jeden latinský výrok ma sprevádza už dlhé roky: Dum spiro spero — Kým dýcham, dúfam. Hovorí sa, že nádej umiera posledná. A pesimista dodáva: Ale aj na tú raz dôjde. Ako je to vlastne s nádejou? 

V čom je naša nádej?

Tieto Vianoce vyzerajú na prvý pohľad beznádejne. Zrejme ich prežijeme pod prísnymi obmedzeniami pohybu, návštev, cestovania… Nebudeme si môcť užívať tak, ako by sme si priali. Na druhej strane je smutnou skutočnosťou, že aj keď mávame „normálne Vianoce“, tak práve počas vianočných sviatkov je zvýšený počet depresií, samovrážd a ďalších zúfalých činov. Títo ľudia stratili nádej. Stratili nádej, že sa veci ešte môžu zmeniť k lepšiemu, že to ešte môže mať zmysel.

Istý staroveký mysliteľ povedal, že človek by mal mať viac nádejí vo svojom živote. Pretože ak sa jedna nádej nesplní, tak máme ešte inú nádej, pre ktorú ešte stojí za to žiť. A ak aj tá zlyhá, tak máme ešte ďalšiu a ďalšiu, a tak nejako sa pretĺkame životom. Takto nejako žijú mnohí.

Ak je naše vianočné šťastie založené len na tom vonkajšom, tak stojí na neistých základoch a ľahko sa zmení na žiaľ alebo aj hnev, čoho sme aj v týchto dňoch svedkami. To vonkajšie je síce pekné, ale súčasná doba nám ukazuje, že je aj veľmi krehké, krehkejšie ako vianočná ozdoba. Nádej bez obsahu nám žiadnu nádej nedáva.

V čom je kresťanská nádej?

Ak z našich Vianoc vylúčime Pána Boha, tak sa veľmi ľahko môže radosť zmeniť na smútok a nádej na beznádej.

Skúsme sa sústrediť v tejto chvíli na niečo, čo je skutočne dôležité. Položme si úprimne otázku, v čom je naša súčasná nádej. Predvianočný čas, ktorý v cirkvi nazývame advent, nám pripomína, že práve príprava na stretnutie s Kristom je tou dôležitou vecou v našom živote. Mnohí sa sústreďujú len na stretnutie s Ježiškom pri darčekoch, s malým betlehemským dieťaťom, ale je tu niečo viac.

Kresťanská nádej nie je slepé dúfanie, že snáď nejako bude. Kresťanská nádej sa opiera o konkrétne historické udalosti, ktoré sa stali, opiera sa o konkrétnu osobu — Pána Ježiša Krista. V Ňom sa Boh stal človekom, jedným z nás, zniesol na sebe dôsledky nášho hriechu, čo Ho stálo život, ale vstal z mŕtvych a žije! To, čo pre nás Pán Boh urobil skrze Pána Ježiša Krista, je základom našej nádeje aj do budúcnosti.

Namiesto záveru

Istý rabín raz povedal, že keď príde Mesiáš, spýta sa ho, či je to jeho prvý alebo druhý príchod. Inými slovami, ľudia čakajú na spasenie. Otázka je, či už sme niečo nepremeškali. Anna žila celý život v očakávaní Mesiáša. A keď prišla tá chvíľa, nepremeškala ju. Podobne ako Simeon, stretla sa s Mesiášom. Prorocky videla naplnenie svojich nádejí, hoci v tej chvíli ešte neboli naplno uskutočnené. 

Sviatočný čas sa nás dotýka hlboko osobným spôsobom. Chceme naplno prežiť tú pravú vianočnú atmosféru. Ale bez Pána Ježiša sa môže naša idylická predstava rozsypať ako domček z karát. 

Štvrtá adventná sviečka nás pozýva, aby sme premýšľali o svojej nádeji. Navrhujem Ti, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Prežívaš vo svojom živote náročné obdobie? Bojuješ neúspešne s hriechom? Strácaš nádej? Potrebuješ viac nádeje? Predlož v modlitbe Bohu to, čo je aktuálne práve teraz v Tvojom živote. Nech je nám biblická Anna príkladom vytrvalosti v nádeji. Anna bola tak naplnená radosťou, že sa jej nádej napĺňa, že o tom každému rozprávala (L 2:38). Ani by som sa nečudoval, keby ju mali za bláznivú starenu. Jej to očividne nevadilo. Nenechajme si svoju nádej ani my len pre seba! Nikdy nie je neskoro mať nádej!

Požehnanie do ďalších dní: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji.“ (R 15:13)

„A žila vtedy aj prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova, z kmeňa Ašer. Bola pokročilá vekom a žila s mužom sedem rokov od svojho panenstva; bola to vdova osemdesiatštyriročná, ktorá nevychádzala z chrámu, pôstom a modlitbami slúžiac Bohu vo dne v noci. Aj ona pristúpila k nim v tú istú hodinu, chválila Boha a rozprávala o Ňom všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema.“ (L 2:36–38)

Jednej prostitútky sa raz pýtali, prečo robí to, čo robí. Jej odpoveď bola: „Nikto mi nikdy nepovedal, že ma má rád. Ani rodičia, keď som bola malá. Ale keď poskytnem mužom svoje telo, tak v jednej chvíli mi hovoria, ako ma milujú… “ Ona vedela, že to nie je skutočná láska, ale bolo to aspoň niečo v jej ťažkom živote. Táto úbohá karikatúra lásky má so skutočnou láskou len málo spoločného. 

Za Ježišom raz (a nielen vtedy) prišla podobná žena. Evanjelista Lukáš (L 7:36–50) nezaznamenáva jej meno, je označená len ako hriešnica. (Niektorí sa domnievajú, že by to mohla byť Mária Magdaléna, ale to je málo pravdepodobné.)

Nezvaný príchod tejto ženy do domu prominentného farizeja vyvolal u prítomných pohoršenie. Pikantným detailom je: odkiaľ títo svätí muži vedeli, čo je to za ženu? Priblížila sa zozadu k Ježišovi a začala sa dotýkať Jeho nôh. „… odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou.“ (L 7:38)

Kto je vlastne Ježiš?

Z etického i náboženského hľadiska bolo neslýchané, že jej Ježiš dovolil, aby sa Ho dotýkala. Táto žena reprezentovala duchovné i morálne dno spoločnosti. Podľa predstáv prítomných ju mal napomenúť a odsúdiť jej hriech. Farizej si len v duchu pomyslel o Ježišovi: „Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica.“ (L 7:39)

Koho však napomína Ježiš? Nie ženu, ale svoju výčitku adresuje prítomným na čele s hostiteľom! Riskovali by ste ako pozvaný hosť, že urazíte hostiteľa? To bolo zo strany Ježiša prorocké gesto. Prítomní farizeji pochybovali o Ježišovej identite. Pochybovali, že by mohol byť prorokom, nieto ešte Mesiášom. Keď však Ježiš ukázal, že pozná ich myšlienky, odhalil svoju identitu ako proroka. 

Ježiš vyčítal farizejovi, ktorý Ho pozval na večeru, že neurobil ani to, čo táto hriešnica. Farizej neprijal svojho hosťa tak, ako sa patrí. Neposkytol mu vodu na umytie nôh, neprivítal ho zdvorilým bozkom a nedal Mu na znak úcty olej na vlasy. (L 7:44–46)

To všetko urobila pre Ježiša táto žena! A On jej povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ (L 7:48)

Ježiš provokuje ďalej. Veď kto môže odpúšťať hriechy, ak len nie Boh? Ježiš ukazuje, že je omnoho viac ako prorok. 

Žena, ktorá hľadala lásku na nesprávnych miestach

Ježiš chváli túto ženu za jej lásku: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje.“ (L 7:47) O akej láske tu hovorí? Vari o láske k mužom, ktorým poskytovala svoje telo? Nie, tí muži neboli predmetom jej lásky. Bola hľadačom lásky, tak ako my všetci. Možno niekde na začiatku jej smutného príbehu boli aj muži, v ktorých náručí hľadala lásku. Časom z toho zostal už len obchod. Nevieme, prečo klesla tam, kde klesla. Možno to boli existenčné dôvody, ktoré ju dohnali do tohto stavu. V tej dobe, bez sociálneho zabezpečenia zo strany štátu a bez podpory rodiny sa žena ľahko mohla dostať do podobnej situácie. 

Znalci Biblie hovoria, že tá vonná masť v alabastrovej nádobe bola jej veno, ktoré dostala od rodičov a ktoré mala priniesť ako svoj vklad do manželstva. Ale vzhľadom na jej život, jej vyhliadky na reálny vzťah v manželstve boli v troskách. Táto masť, ktorú mala dať raz svojmu manželovi, ležala možno roky niekde v kúte izby a pripomínala jej všetky sklamané nádeje i biedny život. Tá nádoba s voňavou masťou bola pre ňu symbolom nedosiahnuteľného ideálu lásky, ale aj výčitkou pre to, ako žila.

A teraz prišla a obetovala túto voňavku na Ježiša. Venovala ju Jemu, ktorý nebol a ani sa nemohol stať jej manželom. A predsa sa stal stelesnením lásky a nádeje pre jej život. Nie ako nádejný ženích, ale ako Ten, ktorý prijímal hriešnikov a privádzal ich do Božej blízkosti. Voňavka, ktorú obetovala na Jeho nohy, stelesňovala všetku jej biedu i nádej, ktorú predložila Pánovi Ježišovi.

Žena, ktorá našla lásku na jedinom mieste

Bola využívaná mužmi a opovrhovaná ženami aj deťmi. Ježiš ju neodkopol, ale jednal s ňou ako s človekom, ktorý má hodnotu. Prejavil jej skutočnú lásku. Nie romantickú, nie erotickú, nie partnerskú či manželskú. A predsa to bola skutočná láska, akú potrebovala. On videl tragédiu jej života. Ale videl aj jej túžbu po zmene.

Prečo prišla za Ježišom? Zrejme o Ňom počula. Aj hriešnici počuli o Ježišovi. Ale pre postoj ostatných, aký prejavil aj farizej, bolo (a stále je) pre nich veľmi ťažké dostať sa do Ježišovej blízkosti. Ale ona našla v sebe tú drzosť, že si dovolila vojsť do domu, aj keď nebola pozvaná. A dobre urobila.

Bola to jej láska k Ježišovi, ktorú On ocenil. Úcta a česť, ktorú Mu neprejavili farizeji, Mu prejavila táto žena. Jej slzy boli dôkazom toho, že ľutovala svoju minulosť. A On jej dal nový začiatok. Odpustil jej hriech.

Farizeji v Ňom nespoznali toho, ktorého spoznala táto omilostená hriešnica. Slová, ktoré jej povedal, sú slovami, ktoré dodnes v liturgii používame pri požehnaní po prijímaní Večere Pánovej: „On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (L 7:50)

Keď stojíme pred oltárom a v chlebe a víne prijímame Božie odpustenie, sme v postavení omilostených hriešnikov ako táto žena. 

Láska, ktorá ťa hľadá

Jaleh bola prostitútkou v Iráne. Keď mala 14 rokov, bola prvýkrát znásilnená. Mal to byť trest za to, že sa zúčastnila školského protestu. Odvtedy bola opakovane zneužívaná svojím otcom, ako aj ďalšími príbuznými. Poníženie, ktoré prežívala, ju doviedli k životu na ulici. Mnohokrát podstúpila potrat a žila s mužom, ktorý bol závislý na drogách. K viere v Krista prišla cez domácu skupinku kresťanov. Stále sa však cítila od Ježiša vzdialená. Mala pocit, že Ježiš sa jej vyhýba. 

Po dlhom hľadaní a nevypočutých modlitbách prežila silným spôsobom Ježišovu blízkosť. Ježiš jej povedal: „Chcela si to už vzdať? Vedela si o tom, že som tvoj priateľ? Milujem ťa! Vždy som ťa miloval! Si moja!“ Jaleh vyznala: „Bola som prostitútka, ale teraz patrím Jemu! Navždy Mu patrím! A toto je niečo, čo mi nikto nemôže vziať!“ Keď si jej manžel všimol očividnú zmenu v jej živote, prosil ju, aby sa za neho modlila. V súčasnosti sú obaja čistí od drog a aktívnymi členmi domácej cirkvi. 

Záver, ktorý môže byť novým začiatkom

Ježišovu lásku môže spoznať každý. Keď ju mohla spoznať prostitútka 1. aj 21. storočia, môžeš ju spoznať aj ty. 

Možno si povieš, že predsa nie si až taký zlý. Nebudem sa hádať. Aj ja, keď sa porovnávam s vyššie menovanými, mám pocit morálnej nadradenosti. A dostávam sa tak do pozície farizeja. Ten málo miloval, pretože mu bolo málo odpustené. On si nebol vedomý vážnosti svojho hriechu. Možno si myslel, že Ježiš prijal jeho pozvanie, lebo je taký skvelý. Neuvedomil si, že Ježiš prišiel hľadať hriešnikov bez ohľadu na to, či chodia v nádherných šatách a majú distingvované správanie, alebo sú to ľudia ulice. 

Cesta k Ježišovi vedie cez uvedomenie si vážnosti svojho hriechu. Pokiaľ si neuvedomím, že si zaslúžim podobné opovrhnutie ako ten posledný hriešnik, nikdy nenájdem k Ježišovi správny vzťah. Ak si myslím, že nemám čo v živote ľutovať, nemám dôvod si ani vážiť, čo Ježiš pre mňa urobil. 

Tretia adventná sviečka nás pozýva, aby sme premýšľali o Božej láske k nám. Ak by sme Jeho lásku nepotrebovali, nepotrebovali by sme ani Vianoce. Vianočné koledy spievajú o betlehemskom dieťati, v ktorom sa prejavila Božia láska k nám. Nebuďme hluchí voči tejto piesni. 

Navrhujem, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Predlož v nej Bohu to, čo je aktuálne pre Teba. Hľadáš vo svojom živote lásku? Prežívaš zo svojho života sklamanie? Potrebuješ viac spoznať Božiu lásku? Potrebuješ Božie odpustenie? Príď k Ježišovi tak, ako k Nemu prišla tá žena. 

Lukáš 7:36–40, 44–50: „Istý farizej Ho prosil, aby jedol s ním. Preto vošiel do domu farizejovho a stoloval s ním. A hľa, v meste bola žena-hriešnica; keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizejovom, priniesla alabastrovú nádobu masti, odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. Keď to videl farizej, ktorý Ho bol pozval, povedal si: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica. Odpovedal mu Ježiš: Šimon, mám ti niečo povedať… Nato obrátil sa k žene a Šimonovi riekol: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nepodal si mi vody na nohy, ale táto zmáčala mi nohy slzami a utrela svojimi vlasmi. Nepobozkal si ma, ale ona, ako som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Nepomazal si mi hlavu olejom, ale táto masťou mazala mi nohy. Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. A jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy tí, čo spolu stolovali, začali si hovoriť: Kto je tento, že aj hriechy odpúšťa? On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji!“

Abrahám nemal internet, aby si presurfoval Kanaán a zhodnotil, či sa mu to oplatí. Nepovedal: „Bože, počkaj sekundu, len si to omrknem cez Google.“ Abrahám nemal ani žiadnu GPS navigáciu, ba dokonca, pravdepodobne, nemal ani mapu. On mal len Božie slovo. Išiel zo známeho a bezpečného do neznámeho a neistého.

Nikdy by nespoznal zasľúbenú zem, pokiaľ by nevyšiel z tej starej. Vyjsť z Cháránu znamenalo vyjsť zo starého spôsobu života. Tam si žil ako každý iný. Žil hodnotami a kultúrou svojho okolia. Ale keď poslúchol Boha, to staré zanechal a zostalo mu len dôverovať Bohu v tom, kam ho povedie.

Keď čítame pozorne jeho príbeh (všeobecný odkaz, 1. M 11:25), zistíme, že Abrahám nebol dokonalý. Biblia nám nezamlčuje jeho slabosti. A predsa je pre generácie ľudí vzorom a inšpiráciou viery. Nie vďaka svojim zlyhaniam, ale napriek nim. Byť človekom viery neznamená byť dokonalý, ale veriť v Dokonalého.

Abrahám poslúchol Boží hlas, keď ho Boh zavolal. Boh povedal Abrahámovi: Vyjdi…  a on odišiel, ako mu prikázal Hospodin… (odkaz 1. M 12:1, 4)

Viera ako poslušnosť

Boh povedal a Abrahám poslúchol. Viera a poslušnosť sú v Biblii často zameniteľné pojmy. Mohli by sme povedať o Abrahámovi, že uveril Bohu, ak by bol zostal v Cháráne? Isteže nie!

Abrahám bol človek, ktorý vierou žil. Ak by sme o ňom povedali len, že „mal“ vieru, nevystihuje to podstatu veci. Jeho viera nebolo „niečo“, čo je niekde uskladnené. O jeho viere vieme len vďaka tomu, že sa prejavovala. Keď začal baliť kufre a odchádzal z Cháranu, neostalo to pred nikým utajené. A iste prišli aj otázky: „Kam ideš? A prečo odchádzaš?“ Nepoznáme obsah ani rozsah týchto dialógov, ale Abrahám prejavil svoju vieru verejne v konkrétnej poslušnosti voči Bohu. 

Viera ako dôvera

S poslušnosťou ide ruka v ruke aj dôvera. Tá poslušnosť nevyplývala z Abrahámovho strachu z Boha, ale z jeho dôvery voči Bohu. Boh Abraháma z Cháranu nevyháňal, ale ho povolal do niečoho nového. Abrahám Bohu uveril! Spoľahol sa na Jeho slovo!

Aj naša viera, pokiaľ sa neprejaví poslušnosťou a dôverou voči konkrétnemu Božiemu slovu, nie je pravou vierou. 

Aj nás Boh volá, aby sme vykročili zo starého spôsobu života, z toho, čo nám je tak dôverne blízke, bezpečné a známe, aby sme sa vydali tam, kde nám zostane len dôvera v Boha.

Takáto viera sa môže javiť ako veľmi ťažká a nepohodlná.

Ten starý svet, ktorý Abrahám opustil, bol svetom pohanským, bezbožným. Mali tam síce mnoho bohov, neboli to ateisti, ale nepoznali Hospodina.

Aj nás ten istý Hospodin volá, aby sme vyšli zo sveta bez Boha, zo sveta, kde je Boh nepoznaný a kde sa s Ním nepočíta, k životu, kde sme odkázaní úplne na Neho.

Viera ako trpezlivosť

Abrahám poslúchol a uveril Božiemu sľubu. Boh mu sľúbil, že ho požehná, že ho nesmierne požehná. Šli roky, ale to, po čom Abrahám najviac túžil, sa stále neuskutočňovalo (narodenie potomka) (odkaz 1. M 12:2). A to je viera. Držíme sa toho, čo Boh sľúbil, aj keď to nevidíme. A v tej dôvere v Boha vytrvajme. A tak spolu s vierou kráča aj trpezlivosť. 

Nový svet pred nami

Cez vieru sa pre Abraháma otvoril nový svet, nový život. Nebolo to bezproblémové ani ľahké.

Aj pred nami stojí podobná výzva. Budeme Bohu dôverovať? Alebo sa budeme spoliehať na to bezpečné a dôverne známe? 

Ak sa neodvážiš zveriť Bohu, oberieš sa o požehnanie, ktoré ti prisľúbil, o požehnanie večného života. Viera, ktorá prináša záchranu, spasenie, sa prejavuje v tom, že vykračuje zo starého života do nového.

Ak ty nevykročíš zo starého života k novému, nikdy nebudeš zachránený z toho tvojho Cháránu a nevstúpiš do zasľúbeného Kanaánu. 

Neviem, čo je v tvojom živote tým Cháránom, tým starým miestom života. To je medzi tebou a Bohom. To je to, odkiaľ ťa Boh volá.

Možno si kladieš otázku, či pre Teba už nie je neskoro. Vieš, koľko mal Abrahám rokov, keď ho Boh povolal? Čítame, že mal sedemdesiatpäť, keď vyšiel z Cháránu (odkaz 1. M 12:4). Božie volanie platí pre každého bez ohľadu na vek. Nikto nie je primladý a nikto nie je pristarý. Nikdy nie je neskoro uveriť Bohu.

Keď Abrahám poslúchol, išli s ním ďalší. Celá jeho domácnosť. Zrejme nie všetci rozumeli a nie všetci sa hneď obrátili k Bohu tak ako Abrahám. Nie všetkým sa to možno páčilo, niektorí asi nesúhlasili a frflali. Ale Abrahámova aktívna viera mala na ich život vplyv.

Viera, ktorá má vplyv

Aj my, keď sa obrátime k Bohu, máme vplyv na naše okolie. Na naše deti, vnúčatá, susedov, kolegov v práci, priateľov atď. Keď neskôr Abrahám poslal sluhu, aby našiel manželku pre Izáka, čítame o tomto sluhovi, že pri hľadaní manželky pre svojho pána sa modlil — nie k pohanským bôžikom, ale k Bohu Abraháma! (odkaz 1. M 24:12) Svedectvo Abrahámovej viery doviedlo k viere aj tohto muža. Ak vyjdeš zo starého života, bude to mať zachraňujúci vplyv aj na tvoje okolie.

Záver, ktorý má pokračovanie

Ako konkrétne vyjsť z Cháránu? Neviem, aká je tvoja situácia. Možno to znamená dôverovať Bohu v neistých časoch (viera ako dôvera). Možno to znamená vyznať hriech a opustiť konkrétne činnosti či myšlienky, ktoré nie sú dobré. Alebo začať robiť niečo, o čom vieš, že je správne. (viera ako poslušnosť) A možno to znamená byť trpezlivý a vytrvať v dôvere Bohu. (viera ako trpezlivosť.)

Navrhujem, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Predlož v nej Bohu to, čo je aktuálne pre Teba. Potrebuješ viac Bohu dôverovať? V niečom Ho viac poslúchať? Alebo sa cvičiť v trpezlivosti? Viera, ak sa nepretaví  do konkrétnych rozhodnutí a krokov, zostane len mŕtvou teóriou. Máme advent, a ten nás pozýva, aby sme na Božie pozvanie zareagovali. 

1. M 12:1–4  „Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháránu.“

Ak sledujeme, čo sa deje v dnešnej spoločnosti, zo všetkých strán prichádzajú informácie, ktoré sú znepokojujúce. Začiatkom roka nás znepokojovalo ekologické ohrozenie planéty, ale v priebehu roka všetko prehlušila pandémia COVID-19. S tým súvisí rastúca nespokojnosť ľudí, ekonomický prepad, sociálna a finančná neistota, kríza vo vzdelávaní a zdravotníctvo, ktorému hrozí kolaps. To všetko sa prejavuje v spravovaní jednotlivých krajín a do prehlbujúceho sa rozdelenia spoločnosti. Žijeme v nepokojnej dobe.

Začína advent. V týchto týždňoch, viac ako inokedy, budeme počuť piesne a pokoj si budeme navzájom priať. Prorok Jeremiáš svojho času napísal: Pokoj, pokoj! Ale niet pokoja! (Jer 6:14) Tieto slová akoby výborne opisovali aj dnešnú situáciu. Ako nájsť pokoj? Ako ho dosiahnuť? Ako žiť v pokoji?

Simeon bol starý muž, ktorý bol inak neznámy. Vlastne je len jedno miesto v Biblii, kde sa o ňom hovorí. (L 2:25) Nebol kráľom ani hrdinom. Nebol ani prorokom či kňazom. Ale mnohí králi a hrdinovia, kňazi i proroci by mu mohli závidieť to, čo povedal:  „Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie. (L 2:29)

Simeon bol starý muž, ktorý na konci svojej životnej púte konštatuje, že môže odísť v pokoji. Aký to kontrast s kráľovnou, ktorá odchádzala nepripravená a plná nepokoja! Simeon odchádzal naplnený pokojom. Kráľovná Alžbeta, plná úzkosti, žobronila ešte aspoň o jednu minútu naviac, ktorá by zrejme aj tak nepriniesla pokoj do jej utrápenej duše.

Ako môžeme žiť v pokoji? Ako sa môžeme pripraviť na to, aby sme v pokoji mohli aj odísť? Ak by som si mal vybrať, od koho si vezmem príklad, tak to nebude mocná kráľovná, ale radšej starý Simeon.

Simeon bol navonok nenápadný človek, ktorý bral vo svojom živote Pána Boha vážne a chodil po Božích cestách. (L 2:25)

Čítame o ňom, že bol bohabojný a očakával útechu Izraela. Teda, bol nielen zbožný, ale plný očakávania, že Boh naplní svoje sľuby a pošle Mesiáša, ktorého predpovedali proroci. Môžeme povedať, že Simeon žil adventom. S nádejou očakával prvý príchod Krista.

My sme dnes vstúpili do obdobia cirkevného roku, ktoré sa nazýva advent. Ale sme skutočne v advente? Žijeme očakávaním na Pána Ježiša Krista? Obdobie adventu nám jednak pripomína Jeho prvý príchod, ale tiež nás chce upozorniť na to, že ten istý Kristus príde ešte raz v moci a sláve ako Kráľ kráľov a Pán pánov a vtedy bude dovŕšené naše spasenie.

Akými očakávaniami žijeme my? Očakávame, kedy skončí pandémia, kedy konečne budeme môcť normálne žiť… ? Upíname sa k našim túžbam alebo k prísľubom, ktoré nám dal Boh? 

Aj doba, v ktorej žil Simeon, bola zložitá. Po politickej stránke veľmi komplikovaná a pre Židov veľmi neuspokojivá, pretože boli pod nadvládou Rimanov. My sme sa pred 31rokmi zbavili nadvlády istej totalitnej ideológie, ale máme viac pokoja ako Simeon?

V dobe, keď žil on, nebolo žiadne štátom garantované dôchodkové zabezpečenie ani zdravotná starostlivosť, ani ďalšie sociálne vymoženosti, ktoré my dnes máme. A predsa, máme viac pokoja ako Simeon?

Simeon si aj v ťažkých časoch zachoval pohľad upretý k tomu podstatnému, k večnosti. Čítame o ňom, že bol naplnený Duchom Svätým. Uvedomme si, že toto bolo ešte dobrých 30 rokov predtým, ako prišli Letnice, keď bol Duch Svätý vyliaty na cirkev.

Simeon mal iste veľmi úzke spoločenstvo s Bohom, keď čítame, že mu Duch Svätý oznámil… že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho. Vedený Duchom prišiel teda do chrámu… Necháš sa ty viesť Božím Duchom, alebo umlčuješ vo svojom svedomí Jeho hlas? Duch svätý viedol Simeona do chrámu — k stretnutiu s Ježišom? Čo a kam vedie tvoje kroky?

Pre Simeona to bolo niečo výnimočne, že mohol ešte vo svojom vysokom veku vidieť Bohom sľúbeného Mesiáša — hoci bol ešte len malým dieťaťom. Nevidel teda ešte Pána Ježiša ako muža, ktorý kázal a uzdravoval, nevidel Ježiša ako ukrižovaného pre naše hriechy ani ako vzkrieseného a osláveného Pána. Videl Ho len ako malé dieťa, a predsa mu to stačilo. Mal milosť presvedčiť sa, že Pán Boh je verný vo svojich sľuboch. A tak mohol povedať: „Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí: ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský“ (L 2:29–32).

Simeon odchádzal v pokoji, lebo sa stretol s Ježišom. Videl Božie spasenie — hoci ešte len v zárodku, a nie v plnosti. My dnes už vieme o tomto Božom spasení skrze Pána Ježiša Krista oveľa viac. Máme svedectvo evanjelia potvrdené apoštolmi, že On je skutočne tým Záchrancom od Boha. My už poznáme celý Ježišov príbeh. Vieme, ako sa v Ježišovom príbehu naplnili predpovede prorokov. Keď sa Simeon radoval z toho malého semienka, ktoré videl v dieťati Ježišovi, o čo väčšia by mohla byť naša radosť, keď poznáme Ježiša — ukrižovaného a vzkrieseného Spasiteľa! Keď starý Simeon bol pripravený odísť v pokoji, lebo sa stretol s Ježišom — dieťaťom –, o čo väčší pokoj by sme mohli mať my, lebo môžeme poznať Ježiša Spasiteľa!

Ako dosiahnuť v živote pokoj? Robme to, čo robil Simeon, tento nenápadný starý muž. Zoberme aj my vážne vo svojom živote Boha! Aj my sa môžeme stretnúť s Pánom Ježišom. Simeon žil očakávaním na Spasiteľa a dožil sa stretnutia s Ním. O čo ľahšie to máme my dnes! My vieme, kto je tým Spasiteľom! Tak sa s Ním stretnime v tomto advente. Neodkladajme to na ďalší deň, týždeň či ďalší rok.

To spasenie, ako prorokoval aj Simeon — hoci ani nebol prorokom –, je Bohom pripravené pred tvárou všetkých ľudí: ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský. To spasenie v Pánovi Ježišovi je pre všetkých ľudí, pre Izrael i pre pohanov. To spasenie je aj pre teba. To je to svetlo pokoja, ktoré svieti aj pre teba. Slávna a mocná kráľovná odchádzala z tohto sveta v nepokoji. Starý neznámy muž odchádzal v pokoji, lebo stretol Ježiša. 

Pokoj do tvojho života prinesie len Ten, o ktorom Biblia hovorí, že je Kniežaťom pokoja — Pán Ježiš Kristus. 

Celý príbeh Simeona si môžeš prečítať TU: L 2:25–32

„Vtedy žil v Jeruzaleme človek menom Simeon, muž spravodlivý a bohabojný, ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom; tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho. Vedený Duchom prišiel teda do chrámu; a keď rodičia priniesli dieťatko Ježiša, aby vykonali (všetko) podľa obyčaje, predpísanej zákonom, vzal Ho aj on na ramená, chválil Boha a povedal: Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí: ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.“