Poznal to aj Ježiš? Áno aj nie. Tóra a proroci sa čítali každý týždeň, ale súčasná liturgia bola vyvinutá asi o 400 rokov neskôr v synagógach v Babylone. Predtým existovala staršia, skoršia tradícia, ktorá bola učencom pred sto rokmi takmer neznáma.

Trojročná tradícia čítania

V skoršom období sa čítania rozložili na približne tri a pol roka, pričom sa mierne líšili od mesta k mestu. Synagógy tiež nemali jediného vodcu, ktorý by každý týždeň kázal, ako to dnes robí rabín alebo pastor.

Namiesto toho bol jeden dospelý člen kongregácie (alebo vzdelaný návštevník) pozvaný, aby prečítal časť Tóry. Potom si vybral prorocký úryvok, ktorý sa hodil k čítaniu Tóry, a krátko rozjímal o tom, ako tieto úryvky navzájom súvisia. Prorocké čítanie sa nazývalo haftarah, čo znamená „doplnenie“.

To je to, čo vidíme, že Ježiš robí v Lukášovi 4:17–18, keď vstane v synagóge svojho rodného mesta a číta zo zvitku Izaiáša. Je pravdepodobné, že Ježiš čítal aj časť Tóry, ale Lukáš to nespomína.

Zameraný na Božie mesiášske vykúpenie

Objav „trojročnej“ tradície čítania Tóry bol prekvapením pre židovských učencov, ktorí 1 500 rokov dodržiavali ročnú liturgiu. Túto tradíciu vyvinuli rabíni v Babylone, zatiaľ čo staršia trojročná tradícia pretrvávala v Izraeli, Egypte a severnej Afrike, až kým sa okolo roku 1 100 n. l. nestal univerzálnym ročným cyklom.

Pri pohľade na čítania z Tóry a Haftary odborníci zaznamenali niektoré podobnosti medzi týmito dvoma tradíciami, ale aj niektoré kľúčové rozdiely. Neskoršie čítania z Tóry jasne vychádzali z rannej tradície, ale texty Haftary boli úplne odlišné.

V rámci každoročnej tradície sa vopred určené čítania z prorokov zvyčajne zameriavali na minulosť Izraela a spájali udalosti v Tóre s inými historickými záznamami v Písme.

V skoršej tradícii sa však čítania zameriavali na budúcnosť, na Božie zasľúbené mesiášske panovanie nad svetom. Každý týždeň sa v synagógach počúvalo Božie slovo a kládli sa otázky, ako sa naplnia Božie plány vykúpenia.

To by malo kresťanov fascinovať, rovnako ako skutočnosť, že kniha Izaiáš bola obľúbeným zdrojom čítania, najmä kapitoly 40 — 66. Tieto kapitoly sú prominentné v Ježišovom učení, ako aj v Pavlových spisoch. (Všimnite si, že Ježiš čítal v Lukášovi 4 Izaiáša 61:1–2 a Izaiáša 58:6.) Izaiáš nie je bežný v modernom lekcionári.

V prvom storočí

Odborníci sa domnievajú, že tradícia trojročného čítania sa v prvom storočí ešte vyvíjala. V tom období bolo na týždennom rečníkovi, aby vybral prorocký úryvok. To však vyžadovalo znalosť biblického textu na úrovni Googlu. Úryvok sa často začínal prekrývaním s prvými slovami časti Tóry (tzv. „gezerah sheva“). Potom sa nejakým hlbokým spôsobom rozvíjal na tému Tóry a končil sľubom Božieho budúceho vykúpenia.

Ako to znelo? Keď sa čítala Prvá kniha Mojžišova, tradičnou Haftarah bol Izaiáš 65:17–25:

„Lebo, ajhľa: Stvorím nové nebo a novú zem

a predošlé sa už nebudú spomínať,

ani na myseľ neprídu… “

„Vlk s jahňaťom sa budú spolu pásť,

lev s dobytkom slamu bude žrať,

a had bude mať za pokrm prach.

Nebudú škodiť ani hubiť

na celom mojom svätom vrchu

— vraví Hospodin.“ (Iz 65:17, 25)

Všimnite si, ako táto pasáž začína odkazom na slová z Prvej knihy Mojžišovej 1:1: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem,“ a končí nádherným sľubom nového stvorenia. Keď starovekí čitatelia meditovali o počiatku dejín, premýšľali o Božej vízii vykúpenej zeme.

V raných židovských komentároch (midrashim) môžete nájsť mnoho kázní, ktoré sú postavené týmto spôsobom, pričom spájajú čítania z Tóry s prorockými pasážami a potom kážu o ich dôsledkoch.

V priebehu storočí sa prorocké čítania stále viac štandardizovali. Dá sa predpokladať, že pre každé čítanie Tóry by bol vhodný len obmedzený počet prorockých textov. Niektoré pasáže sa stali „zmagnetizované“ (t. j. súvisiace alebo navzájom sa priťahujúce texty) pre konkrétne čítania Tóry, keďže sa kázali spolu každý rok. O niekoľko storočí neskôr boli tieto pasáže zhromaždené do zoznamov čítaní.

Fascinujúce je, ako sa niektoré klasické „zmagnetizované čítania“ objavujú aj v Novom zákone. Napríklad tradičná Haftarah pre Prvú knihu Mojžišovu 16, príbeh Sáry a Hagar, je Izaiáš 54:1–10, Boží eschatologický sľub priniesť radosť bezdetným:

„Jasaj, neplodná,

ktorá si nerodila,

prepukni v plesanie, vykríkni,

hoci si netrpela bolesti,

lebo opustená má viac synov

ako vydatá

— vraví Hospodin.“  Izaiáš 54:1

V Liste Galatským 4 vidíme, ako Pavol vo svojej úvahe používa príbeh Sáry a Hagar a na konci sa odvoláva na Izaiáša 54. Predpokladá sa, že tak urobil preto, lebo tieto pasáže boli v mysliach ľudí už prepojené, keďže sa pravidelne čítali spolu v synagóge.

Vidíme to aj v Druhom liste Korintským 3:6–18, ktorý odráža dva ďalšie „zmagnetizované“ texty, Druhá kniha Mojžišova 34:27–35 a Jeremiáš 31:32–39. Druhá kniha Mojžišova 34 opisuje, ako Mojžiš rozbil kamenné dosky, keď zistil, že Izraeliti hrešia, a potom dostal dve nové dosky. Jeremiáš 31 je Božím sľubom uzavrieť novú zmluvu o odpustení hriechov.

Kresťania by mali byť fascinovaní tým, že poprednou témou v raných synagógach bolo naplnenie Božích prorockých sľubov. To dokonale zapadá do Ježišovho poslania kázať z mesta do mesta o príchode Božieho vykupiteľského kráľovstva.

~~~~~

Pre tých, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať…

Prikladám dokument vo formáte PDF s trojročným zoznamom odporúčanej literatúry z jednej z mojich hlavných vedeckých referencií „Reading of the Bible in the Ancient Synagogue“ (Čítanie Biblie v starovekej synagóge) od Charlesa Perrota, str. 137 — 159, v Mikra (Compendia Rerum Iudiacarum ad Novum Testamentum), (Van Gorcum) r. 1988. Ide o konsenzuálny zoznam čítania z rukopisov z 3. Až 7. Storočia. Je to jedna z najlepších dostupných vedeckých referencií.

Steven Di Mattei, „Paul’s Allegory of the Two Covenants (G 4:21–31) v Light of First-Century Hellenistic Rhetoric and Jewish Hermeneutics,“ in New Testament Studies 52 (November 2006): str. 102 — 122.

Michael Fishbane, JPS Bible Commentary: Haftarot (New York: Jewish Publication Society, r. 2002), xix — xxxii.

Charles Perrot, „The Reading of the Bible in the Ancient Synagogue,“ Mikra, ed. Martin Mulder (Philadelphia: Fortress Press, r. 1988), str. 137 — 159.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Tradicionalisti sa snažia čo najlepšie zosúladiť viaceré verzie. Sekulárni vedci predpokladajú, že existovala viac ako jedna verzia, a vytvoria verziu, ktorú považujú za fakticky správnejší originál.

Jedným z predpokladov akademických vedcov zaoberajúcich sa Starým zákonom je, že opakované texty pochádzajú z úprav v priebehu času. Skoršia verzia príbehu je zahrnutá, pretože je známa komunite, ale neskorší editori museli pridať verziu, ktorá s ňou nesúhlasí, aby opravili prvú verziu.

Ďalšia hypotéza je, že rôzne záznamy pochádzajú z rôznych komunít a obe musia byť zahrnuté do jedného textu, aby sa zachoval mier medzi oboma skupinami. Prečo by inak boli spolu dva alebo viacero príbehov?

Staroveký svet mal odlišné predpoklady

V knihe rabína Joshuu Bermana Inconsistency in the Torah (Nezrovnalosti v Tóre) autor tvrdí, že vedci sa vlastne mýlia v tom, čo očakávajú od starovekého textu.¹ Naše moderné predpoklady sú, že jediný prijateľný spôsob zaznamenania udalosti je jednotný, ucelený príbeh. Ak existuje viacero verzií, je to problém, ktorý treba vyriešiť.

Dr. Berman poukazuje na dôkazy, ktoré svedčia o opaku a ktoré sa zachovali v starovekých chrámoch po celom Egypte. Jednou z najviac zdokumentovaných udalostí starovekého sveta je bitka pri Kadeši medzi Egyptom a Chetitskou ríšou v roku 1274 pred Kr. Faraón Ramzes II. postavil chrámy na viacerých miestach, kde zachoval svoje slávne víťazstvo v podobe vyrezávaných reliéfov na stenách a vežiach. (Chetiti, samozrejme, tvrdili, že bitka skončila remízou, ale králi nikdy nepriznávajú porážku. Takže nepoznáme presný výsledok, ale vieme, že k bitke došlo.)

Prekvapujúce je, že každý egyptský chrám obsahuje viacero verzií tohto príbehu. Zvyčajne sa tu nachádza „bulletin“ (prozaický záznam udalostí), dlhá naratívna báseň a obrovské reliéfy zobrazujúce scény z konfliktu.

Zaujímavé je, že tieto rôzne záznamy, ktoré sa nachádzajú vedľa seba v chráme, sa navzájom celkom nezhodujú! Jedna sa zameriava na úlohu bohov v príbehu a druhá vyvoláva dojem, že faraón vyhral sám, napriek nedostatkom svojej armády.

Ak by tieto rovnaké záznamy boli zahrnuté v Biblii, akademici by povedali, že jedna je staršia a druhá novšia a že sa na ich zaradení podieľal redaktor. Ale vidíte, že steny každého chrámu boli vytesané naraz. Egypťania nestavali chrám a nevyzdobili tri steny, ale štvrtú stenu nechali prázdnu niekoľko sto rokov, aby neskôr mohol ďalší rezbár pridať ďalšiu verziu. Navyše, tieto záznamy, ktoré sa navzájom celkom nezhodujú, sú takmer identické medzi chrámami, kde sú zaznamenané!

Na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov

Zaujímalo by ma, či príkaz z Tóry môže objasniť, prečo bolo pre staroveké publikum prijateľné alebo dokonca žiaduce, aby existovalo viacero svedectiev. Piata kniha Mojžišova 19:15 hovorí:

„Jediný svedok nestačí usvedčiť niekoho z akejkoľvek viny a z akéhokoľvek hriechu; nech je hriech, ktorého sa dopustil akýkoľvek, rozsudok bude platný na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov.“

Muselo byť spáchaných veľa zločinov, ktoré mali iba jedného svedka. Napriek tomu Tóra bola ochotná oslobodiť mnohých páchateľov, pretože existuje príliš veľká pravdepodobnosť, že falošný svedok alebo nesprávne svedectvo povedú k nesprávnemu odsúdeniu. Tento zákon, ktorý vyžaduje dvoch alebo viac svedkov, je mnohokrát spomenutý v Novom zákone:

• Matúš 18:16: „Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov.“
• Matúš 26:59–60: „Veľkňazi však a celá rada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, ako Ho usmrtiť. Ale nenašli, ani keď prišlo mnoho falošných svedkov. Konečne prišli dvaja… “
• 2. list Korintským 13:1: „Svedectvo dvoch alebo troch svedkov dokáže každé slovo.“
• List Timoteovi 5:19: „Proti staršiemu neprijímaj žalobu, iba ak by svedčili dvaja alebo traja svedkovia.“
• Židom 10:28: „Ktokoľvek pohrdol zákonom Mojžišovým, bez milosrdenstva musí zomrieť, keď dvaja alebo traja svedčia proti nemu.“
• Zjavenie Jána 11:3: „Ale svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisíc dvestošesťdesiat dní.“

Keď sa nad tým zamyslíte, mať viacerých svedkov udalosti je dobrá vec, nie niečo, čo by nás malo trápiť, že nemáme jediný dokonalý príbeh. Sme zaseknutí v našej kultúrnej predstave, že dôležité udalosti budú vždy hlásené jedným jediným autoritatívnym zdrojom, nie viacerými hlasmi, z ktorých každý šíri inú verziu.

Vyšetrovatelia a právnici (a čitatelia detektívok) dokonca poukazujú na to, že svedkovia, ktorí podávajú úplne identické svedectvá, sú jasným dôkazom tajnej dohody. Ak svedkovia hovoria pravdu, mali by sa očakávať drobné rozdiely.

Dvojice podobenstiev

Podobný jav sa zdá byť prítomný aj v Ježišových podobenstvách. Často rozpráva podobenstvá v pároch alebo trojiciach, akoby sa dalo niečo vysvetliť len vtedy, ak sa to vyjadrí dvoma alebo viacerými rôznymi spôsobmi. Na viacerých miestach sa vyskytujú dvojice podobenstiev. Vyjadrujú to isté, ale rôznymi spôsobmi:

• Skrytý poklad a vzácna perla (Matúš 13:44, 45–46)
• Staviteľ veží a kráľ idúci do vojny (Lukáš 14:28–29, 31–32)
• Stratená ovca a stratená minca (Lukáš 15:4–7, 8–10)
• Horčičné zrno a kvas (Matúš 13:31–32, 33; Lukáš 13:18–19, 20–21)²

Je to, ako keby Ježiš posilňoval každú lekciu tým, že ju vyučoval pomocou rôznych príbehov od dvoch alebo viacerých „svedkov“. Jeho podobenstvá boli často založené na Písme a On našiel texty na dvoch rôznych miestach, ktoré vyjadrujú to isté. Malé semienko, z ktorého vyrastie obrovský strom, pochádza z Ezechiela 17:23, ale malý kúsok kvasu, ktorý nakvasí obrovský bochník, pochádza z Prvej knihy Mojžišovej 18:6. Žena, ktorá stratila mincu, odkazuje na Jeremiáša 2:32, ale hľadanie stratenej ovce odkazuje na Ezechiela.

Rozprávanie príbehu založeného na podobenstve s cieľom vyjadriť teologický názor nie je príliš presvedčivé, pokiaľ to nedokážete urobiť viacerými spôsobmi. Ešte lepšie je, ak sa táto myšlienka nachádza na viacerých miestach v Písme. Dáva zmysel, že práve takto Ježiš a ostatní Židia potvrdzovali dôveryhodnosť myšlienok, ktoré našli v biblickom texte. Zdá sa, že princíp „dvoch alebo viacerých svedkov“ sa osvedčil aj v tomto prípade.

„Grécky“ mozog a Luriov experiment

Vzhľadom na všetko uvedené sa zdá, že by sme mohli povedať niečo o rozdiele medzi „gréckym“ (západným) spôsobom stanovovania pravdy a „hebrejským“ spôsobom. Západný spôsob spočíva v elegantnom uvažovaní od predpokladov k logickému záveru, pričom sa odstraňujú všetky nadbytočné údaje, ak sú akýmkoľvek spôsobom v rozpore, pretože presvedčivý je jediný, dokonalý, jednotný príbeh.

Naopak, hebrejský spôsob overovania pravdy spočíva v šírení viacerých verzií príbehu alebo udalosti. Viacero hlasov, ktoré sa čiastočne zhodujú, je presvedčivejších ako jeden bezchybný príbeh, v ktorom mohli byť vynechané niektoré veci, aby sa dosiahla absolútna dokonalosť.

V 30. rokoch 20. storočia chcel psychológ zo Sovietskeho zväzu Alexander Luria zistiť, či domorodí obyvatelia, ktorí boli negramotní, boli schopní analytického uvažovania a vyššieho myslenia. Navštívil odľahlé dediny a kládol ľuďom otázky ako napríklad:

Na ďalekom severe, kde je sneh, sú všetky medvede biele.

Nova Zemla sa nachádza na ďalekom severe, kde je vždy sneh.

Akej farby sú tam medvede?

Očakával, že odpoveďou bude samozrejme „biele“. Ide o klasické grécke uvažovanie — sylogizmus, pri ktorom sa najprv uvedú dve premisy a potom sa pomocou deduktívnej logiky dospelo k záveru. Jeho subjekty však neodpovedali tak, ako očakával. Skôr povedali niečo ako:

Na tvoje slová môže odpovedať len niekto, kto tam bol, a ak tam niekto nebol, nemôže na základe tvojich slov nič povedať… Ak by šesťdesiatročný alebo osemdesiatročný muž videl bieleho medveďa a rozprával o tom, dalo by sa mu veriť, ale ja som žiadneho nikdy nevidel, a preto nemôžem nič povedať.

Niektorí z nich by povedali: „Podľa tvojich slov by mali byť biele,“ čím by ukázali, že pochopili otázku a logiku v nej. Nemali však žiadne skúsenosti s logickými premisami a neakceptovali tvrdenia, ktoré im boli predložené.

Luria, samozrejme, dospel k záveru, že hovorí s nevzdelanými, primitívnymi ľuďmi, ktorí nie sú schopní vyššieho uvažovania.

Ale dedinčania neboli ním a jeho otázkami nijako ohromení. Ako môže niekto vyhlásiť, že všetky medvede na severe sú biele, bez toho, aby videl každého z nich? Kto kedy urobil takú vec?

Všimnite si, že dedinčania by považovali za presvedčivé svedectvo svedka, najlepšie staršieho a dôveryhodného muža, ktorý tam cestoval. Podobne ako Biblia, aj oni predpokladali, že pravdu potvrdzujú svedkovia, nie elegantné sylogizmy.

Majte to na pamäti, keď sa nabudúce budete trápiť s nedostatkom analytického uvažovania v Biblii a jej zvykom opakovať príbehy a podobenstvá. Pre veľkú časť ľudstva v priebehu histórie bolo svedectvo viacerých svedkov oveľa presvedčivejšie ako nepriestrelná argumentácia západného racionalizmu.

~~~~

1 Vrelo odporúčam knihu Inconsistency in the Torah: Ancient Literary Conventions and the Limits of Source Criticism (Nezrovnalosti v Tóre: Staroveké literárne konvencie a limity kritiky zdrojov) (2017, Oxford) od Joshuu Bermana, ktorý vyučuje na Bar Ilan. Berman je vynikajúci vedec, ktorý sa nebojí používať vedecké metódy na skúmanie hraníc vedeckého skepticizmu. Kniha je pomerne náročná a predpokladá, že čitatelia sú oboznámení s dokumentárnou hypotézou a textovou kritikou hebrejskej Biblie. Veľmi dobrý rozhovor s Bermanom o tejto knihe je k dispozícii v podcaste OnScript.

2 Pozrite Ježišove dvojice podobenstiev od Davida Bivina na JerusalemPerspective.com.

3 Z „Mythic Discourse“ (Mýtická rozprava) od Lenna Goodmana v Myths and Fictions, eds S. Biderman a B Scharfstein (Brill, Leiden, NL: 1993) str. 96–98.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Nedávno som zistila, že židovský kontext Ježiša môže odhaliť viac z jeho slov v tomto úryvku. Študovala som verš 42. Nezvyčajné znenie vždy mátalo prekladateľov. Doslovne znie takto:

„Mária si vybrala dobrý podiel (agathen merida), ktorý sa jej neodníme.“(Ekum. preklad)

Anglické verzie zvyčajne túto vetu zjemňujú tým, že hovoria, že Mária si „vybrala, čo je lepšie“. Samozrejme, jej zbožnosť bola lepšia ako rozptýlené starosti Marty. Ale deje sa tu niečo zaujímavejšie. Grécky text nehovorí jednoducho, že Mária urobila „lepšiu voľbu“. Doslovne hovorí, že si zvolila „dobrú časť“ (agathen merida). Výraz, ktorý tu Ježiš používa, sa v židovských kruhoch používa konkrétne v súvislosti s dobrou stránkou štúdia Tóry.

Grécke slovo merida je pravdepodobne „helek“ v hebrejčine. Znamená „časť“, „podiel“, „diel“ alebo „osud“ a často sa metaforicky vzťahuje na podiel na dedičstve alebo na osud človeka v živote.

Toto slovo sa v židovských spisoch vyskytuje v kontexte, ktorý je veľmi podobný tomuto. Keď sa skupiny zhromažďujú na štúdium, je tradíciou predtým sa pomodliť: „ten helkenu b’toratekha“ — Bože, prosím, „daj nám náš podiel na tvojej Tóre“. Pri odchode by sa človek mal poďakovať Bohu za svoj „podiel“ v živote, ktorý bol dobrý, pretože mal možnosť študovať Písmo. Počúvajte, ako sa modlil jeden z prvých rabínov (1. — 2. storočie po Kr.), keď odchádzal z každodenného stretnutia:

„Ďakujem ti, Pane, môj Bože, Bože mojich otcov, že si mi určil môj podiel medzi tými, ktorí sedia v študovniach a synagógach, a neurčil si mi podiel medzi tými, ktorí sedia v divadlách a koloseách.“ (Jeruzalemský Talmud, Berakhot 4:2)

Pre tohto rabína bolo rozjímanie nad Písmom naplnením života. Patril medzi tých pár šťastlivcov, ktorí boli pozvaní, aby sa zamysleli nad samotnými slovami živého Boha. Ďalší to vyjadril takto:

„Prevracajte ho z jednej strany na druhú, lebo všetko je v ňom. Premýšľajte o ňom, zostarnite a unavte sa v ňom a neopúšťajte ho, lebo nemáte lepší podiel ako tento. (Mišna, Avot 5:2)

V živote nie je nič lepšie ako štúdium Písma. Premýšľať nad jeho hlbokými myšlienkami, nasávať Božiu múdrosť — jednoducho nie je nič lepšie.

To bol ten „lepší podiel“, ktorý si Mária vybrala — štúdium Božieho slova. A nielen to, našla si najväčšieho učiteľa všetkých čias, ktorý ju učil. Mária našla to najlepšie v živote a Ježiš nedovolil, aby jej to niekto vzal.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Jedným z výrazných obrazov, ktorý sa opakuje od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie, je obraz živej vody. Na Blízkom východe je voda vzácna a veľmi potrebná na prežitie. V Izraeli prší len niekoľko mesiacov v roku a zvyšok času staroveké národy prežívali vďaka stojatej vode, ktorú skladovali v cisternách v zemi. Keď po mnohých mesiacoch jasnej modrej oblohy konečne prší, je to ako zázračný dar od Boha.

Rozdiel medzi obdobím s dažďom a bez dažďa v Izraeli je úžasný — kopce môžu byť väčšinu roka neúrodné a hnedé, ale po období dažďov sú pokryté zelenými lúkami a kvetmi. Tam, kde sú rieky, ich obklopuje bujná vegetácia, zatiaľ čo len pár metrov ďalej je všetko neúrodné. 

Z toho vznikla myšlienka živej vody alebo mayim chaim, ktorá sa vzťahuje na vodu vo forme dažďa alebo tečúcu z prírodného prameňa, ktorá pochádza priamo od Boha, nie je prenášaná ľudskými rukami ani skladovaná v cisternách. Je to tiež kontrast k morskej vode, najmä k vode z Mŕtveho mora, ktorá vyzerá osviežujúco, ale je jedovatá a spôsobuje, že zem okolo nej je neúrodná.

Živá voda bola silne spájaná s prítomnosťou Boha. V Písme je Boh mnohokrát nazývaný zdrojom živej vody.

„Z Édenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu, a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená“ (1. M 2:10).

Žalm 29:10 opisuje Boha ako „tróni nad potopou.“

V Zjavení Jána tečie rieka života spod Božieho trónu (Zjav 22:1).

V Jeremiášovi sa píše:

„Ty nádej Izraela, Hospodine! Všetci, ktorí Ťa opúšťajú, vyjdú na hanbu. Tí, čo sa odvracajú od Teba, zapísaní budú do zeme, lebo opustili Hospodina, žriedlo živej vody.“ (Jer 17:13)

Aj iné národy chápali tento obraz bohov spojených so zdrojmi živej vody. Pohania z prvého storočia, ktorí uctievali Pána, postavili svoje svätyne pri veľkej jaskyni, z ktorej vytekal Jordán v Cézarei Filipovej, severne od Galiley, a nazvali ju „Pekelné brány“. Tento obraz bol bežný v mnohých kultúrach tejto oblasti a Boh ho použil, aby učil svoj ľud o sebe.

Duchovná lekcia: Voda v Izraeli a Egypte

Jedno ponaučenie, ktoré sa starovekí Židia mohli naučiť o Božích cestách, pochádzalo z rozdielu medzi vodnými zdrojmi Egypta a Izraela. V 5. knihe Mojžišovej 11:10–12 sa píše:

„Krajina, ktorú prichádzaš zaujať, nie je ako Egypt, z ktorého ste vyšli, v ktorom si sial svoje semeno a ktorý si zavlažoval prácou svojich nôh ako zeleninovú záhradu. Krajina, ktorú idete zaujať, je krajinou vrchov a údolí; vodu pije z nebeského dažďa; je krajinou, o ktorú sa stará Hospodin, tvoj Boh; oči Hospodina, tvojho Boha, sú na ňu upreté ustavične, od začiatku do konca roku.“

Rozdiel medzi Egyptom a zasľúbenou zemou Kanaán spočíval v tom, že v Egypte takmer nepršalo a úroda bola zavlažovaná výlučne povodňami Nílu a ručným polievaním, zatiaľ čo v Kanaáne bola zem zavlažovaná výlučne dažďom od Boha. Hoci Egypt nepociťoval Božiu prítomnosť prostredníctvom dažďa, zabezpečil si zdroj potravy ľudským úsilím. Egypt a Kanaán boli teda kontrastom medzi istotou ľudského úsilia a závislosťou od Boha. Egypťania si boli dokonca vedomí rozdielu medzi svojou zemou a ostatnými — jeden grécky historik ich cituje, že sa cítili takto:

„Ak sa bohovia jedného dňa rozhodnú, že Grékom neposkytnú dážď, ale postihnú ich dlhotrvajúcim suchom, Gréci budú zničení hladomorom, pretože sa nemajú na čo spoliehať okrem dažďa od Dia a nemajú žiadne iné zdroje vody.“ (Herodotus 2:13)

A v skutočnosti sa v 1. knihe Mojžišovej dozvedáme, že Abrahám a Izák boli nútení niekoľkokrát odísť do Egypta, keď Kanaán postihlo sucho, a samozrejme, za čias Jozefa to bolo práve to, čo priviedlo celú rodinu do Egypta, aby prežila.

Keď Izraeliti opustili Egypt a vydali sa do zasľúbenej zeme Kanaán, dostali duchovnú lekciu — keď Boh vybral zem pre svoj ľud, nevybral miesto, kde by mohli mať istotu vďaka vlastnému úsiliu, ale vybral zem, kde by boli oveľa viac závislí na ňom a potrebovali by jeho prítomnosť, aby nad nimi bdel a posielal im živú vodu v podobe dažďa.

Mnohí kresťania videli, ako Boh robí to isté v ich vlastných životoch, keď sa rozhodnú nasledovať Ho a On ich vyvedie z bezpečia ich vlastného úsilia a privedie ich do bodu závislosti na ňom, čo nie vždy zahŕňa prosperitu tak, ako ju vníma svet.

Podobne, hoci Izrael je „zasľúbenou zemou,“ na mnohých miestach táto zem nie je ani zďaleka taká úrodná ako Egypt. Je zaujímavé, že Boh často túži po tom, aby jeho ľud bol závislý, a nie bohatý, ako nám možno hovoria učitelia „evanjelia prosperity“.

Živá voda ako Duch Svätý

Pre Izraelitov bola prítomnosť dažďa v Izraeli veľmi úzko spojená s Božím požehnaním a jeho absencia s Božím nesúhlasom. Takmer každý prorok vyhlásil, že sucho príde ako trest za ich hriechy. Ale Božie vykúpenie bolo prirovnané k tomu, že im poslal hojný dážď a dal im piť živú vodu:

„Vtedy sa otvoria oči slepých a uvoľnia sa uši hluchých. Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá. Lebo na púšti vytrysknú vody a potoky na stepi. Horúci piesok sa zmení na jazero, prahnúca zem na vodné žriedla; na mieste, kde pelešili šakaly, bude priestor pre trsť a šašinu.“ (Iz 35:5–7)

Keďže živá voda pochádzala priamo od Boha, bola úzko spojená s Božím Duchom vo svete. Keď Boh sľúbil vykúpiť svoj ľud, sľúbil, že pošle svojho Ducha:

„Lebo vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvoju mlaď. Porastú ako tráva medzi vodami, ako vŕby pri vodných tokoch.“ (Iz 44:3–4)

V Knihe Joel je vylievanie Božieho Ducha v posledných dňoch úzko spojené so živou vodou:

„Deti Siona, jasajte; tešte sa z Hospodina, svojho Boha, veď dal vám spásonosný dážď, jesenný i jarný dážď ako prv… Poznáte, že ja som uprostred Izraela, že ja som Hospodin, váš Boh, a niet iného; a môj ľud nebude navždy zahanbený. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú mávať sny, vaši mládenci videnia budú vídať. Aj na otrokov a otrokyne vylejem v tých dňoch svojho Ducha.“ (Joel 2:23, 27; 3:1–2)

Tento obraz živej vody je preto dôležitým prvkom Ježišovho pôsobenia. V Jánovom evanjeliu vysvetľuje, že On je ten, kto skutočne prináša živú vodu do sveta. Samaritánke hovorí:

„Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ (J 4:13–14)

A neskôr, počas sviatku Sukot (sviatok stánkov), v posledný a najväčší deň, keď modlitby Izraela boli vášnivou prosbou k Bohu, aby ich požehnal dažďom, Ježiš vstal a zvolal:

„Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa. A to povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo uverili v Neho; Duch Svätý totiž ešte nebol (daný), pretože Ježiš nebol ešte oslávený.“ (J 7:37–39)

Zaujímavým rabínskym postrehom je, že „živá voda“ sa tiež chápe ako skutočné poznanie Boha. Určite to súvisí s Duchom Svätým, ktorý nás učí Božej vôli, vedie nás a usmerňuje. A určite to súvisí s Ježišovým poslaním odhaľovať Božiu pravú povahu prostredníctvom Ježišovej obetavej lásky k nám. Je to v kontraste so „slanou vodou“, ako je voda z Mŕtveho mora, ktorá je falošným poznaním Boha, ktoré prinášajú falošní proroci a pokrivené doktríny. Hoci na pohľad vyzerá dobre, je jedovatá!

A v hebrejčine má slovo pre poznanie, da’at, konotáciu intimity a starostlivosti, pretože keď poznáme človeka, staráme sa o neho. Takže živá voda ako poznanie Boha v skutočnosti znamená intímny vzťah s ním, ktorý nám dáva Duch.

Krásne proroctvo o živej vode

V Ezechielovi 47 je nádherný obraz živej vody. Prorok Ezechiel je v chráme a vidí, ako spod oltára vyteká malý pramienok vody. Voda tečie z chrámu po južných schodoch. Tisíc lakťov od chrámu sa tento podivný prúd vody zväčšil na výšku členkov, o tisíc lakťov ďalej je po kolená, o ďalších tisíc po pás a nakoniec sa stáva potokom takým hlbokým a širokým, že ho nie je možné prekročiť. Táto paradoxná rieka robí zvláštnu vec — čím ďalej tečie od svojho zdroja, tým je plnšia. Ako je to možné?

Navyše, tento malý potok z chrámu tečie juhovýchodne z Jeruzalema smerom k Mŕtvemu moru, ktoré je vzdialené dvanásť míľ. Krajina na východ od Jeruzalema je suchá a oblasť v blízkosti Mŕtveho mora je otrávená soľná pustatina, kde nemôže žiť absolútne nič. Ale tento potok má úžasný účinok:

„Na brehu rieky bolo veľmi mnoho stromov, a to na oboch stranách. Povedal mi: Táto voda tečie do východnej oblasti a steká k Arábe. Keď sa vleje do mora so slanou vodou, jeho vody sa uzdravia. Každá živá bytosť, ktorá sa hýbe tam, kam príde rieka, bude žiť. Potom bude mnoho rýb, lebo kamkoľvek tieto vody dôjdu, iné vody sa uzdravia, a bude žiť všetko, k čomu rieka príde.

Potom zastanú pri mori rybári od Én-gedí až po Én-eglajim: bude to miesto na sušenie sietí. Bude tu veľké množstvo druhov rýb práve tak ako vo Veľkom mori. Jeho močiare a mláky však nebudú uzdravené; budú ponechané na soľ. Na oboch brehoch rieky vyrastú rozličné ovocné stromy; ich lístie nezvädne, ani ich ovocie sa nepominie. Každý mesiac budú rodiť nové, lebo voda rieky vyteká zo svätyne. Ovocie stromov bude slúžiť za pokrm a ich lístie na lieky.“ (Ez 47:7–12)

Je krásne vidieť, ako obraz tejto rieky života, ktorá vyteká z chrámu v Ezechielovi 47, opisuje vylievanie Ducha, ku ktorému došlo na Turíce. Duch, samozrejme, najprv zostúpil na ľudí v chráme, keď tam uctievali — zostúpili na nich plamene. Bolo to, ako keby Duch začal vytekať zo svätyne do tej malej „kaluže“ veriacich.

Zaujímavé je, že keď Peter kázal ľuďom v chráme na Turíce, pravdepodobne stál na južnom schodisku, kde vo videní Ezechiela tiekla voda! Je to veľké verejné zhromažďovacie miesto, kde veriaci vstupovali do chrámu, bežné miesto verejného vyučovania. Na týchto južných schodoch sa nachádzajú aj mikve (obradné kúpele), kde bolo v ten deň pokrstených 3 000 ľudí živou vodou. Boli vykopané a sú viditeľné dodnes.

Prúd Božieho Ducha sa stal hlbokým po členky, keď prví veriaci šírili evanjelium a mnohí v meste uverili, a potom hlbokým po kolená, keď niesli evanjelium do okolitých krajín. Namiesto toho, aby sa vyčerpal, prúd Božieho Ducha sa stal hlbším a širším, ako plynul! A jeho konečným cieľom je najpustejšia pustatina, plná jedovatej, slanej vody Mŕtveho mora. To je temná realita sveta bez skutočného poznania Boha. Všetko, čoho sa dotkne, oživuje a prináša intímny vzťah s Bohom tam, kde predtým bola len smrť.

Ešte viac nás dojalo, že jedným z miest, kde táto rieka života tečie, je Én-gedí, obraz, ktorý sme si vybrali pre naše meno. Vedeli sme, že Én-gedí je oáza plná vodopádov, ktoré symbolizujú živú vodu. Ale až po preštudovaní tohto úryvku sme si uvedomili, že Én-gedí je napájané vodami, ktoré prúdia z jeruzalemskej hory a nachádzajú sa priamo na okraji tejto „rieky života“ Božieho Svätého Ducha, ktorú vylieva na svet.

Aký je Boží konečný plán pre túto rieku, ktorá sa stáva hlbšou a širšou, ako tečie?

„Lebo zem bude naplnená poznaním slávy Hospodinovej tak, ako vody napĺňajú moria.“ (Ab 2:14, Iz 11:9)

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com