Avšak z biblického hľadiska takéto tvrdenia nemajú opodstatnenie. Mravná povinnosť nie je svojvoľný sociálny výmysel, ale je založená na Božej podstate a Jeho prikázaniach. Rozhodnutia, ktoré na základe týchto vecí podnikáme, nemajú nič spoločné s tým, či sme muž, alebo žena. Ak sa má potrat kvalifikovať ako vražda (áno, kvalifikuje sa), potom muž aj žena majú zodpovednosť proti nemu vystúpiť. Zdržať sa názoru nie je možnosťou.

V dnešnej spoločnosti takýto názor zdanlivo obstojí. Apeluje na náš zmysel pre toleranciu, slobodu a starosť len o svoje veci. Ak sa však zamyslíš, tento názor stráca opodstatnenie. Aj keď Biblia priamo neodkazuje na tento problém, sú dobré dôvody na to, prečo by aj muži mali mať svoje slovo v otázke potratu. Tu je sedem dôvodov, prečo majú muži právo vyjadriť sa a nemlčať.

1. Muži nesú veľkú časť zodpovednosti za súčasný potratový boom.

Nedbanliví muži/otcovia hrajú veľkú rolu v astronomických počtoch potratov, takže ak sa chce mužská populácia kajať, musí vystupovať proti potratom a prijať za ne aj svoju zodpovednosť. To, že muži nemajú odhodlanie podporiť a postarať sa o svoje dieťa, vedie ženy k domnienke, že potrat je ich jediná voľba. Títo muži by sa mali z tohto kajať a dokázať svoju kajúcnosť tým, že nedovolia potrat, ale postarajú sa o svoje deti a svoje ženy.

2. Všetci sme raz boli v lone.

Muži nie sú len mužmi. Ich pohlavie je len jeden aspekt. Taktiež sú ľuďmi: otcami, synmi, bratmi, deťmi, dospelými, ale boli aj nemluvňatami. Nie je jasné, prečo by pohlavie malo prebiť ostatné aspekty, ktoré sú podstatné. Napríklad, všetci muži boli raz nemluvňatami v maternici. Všetci muži boli raz možnými obeťami potratu, a veľa takýchto obetí je vskutku mužského pohlavia. Prečo by táto skutočnosť nemala dať mužom právo vyjadriť sa k potratom? Prečo by im ich pohlavie malo v tom brániť?

3. Každé potratené dieťa má otca.

Dieťa je pokračovaním svojho otca, ako aj matky. Je to tak objektívny, ako aj vedecký fakt, keďže o tom hovorí genetika a DNA. Spoločnosťou je tento fakt uznaný legálne formou priezvisk, opatrovníctvom, dedičstvom a ďalšími spôsobmi. Biblia to taktiež predpokladá a potvrdzuje (Gen 5:3; Gen 44:30; Mich 6:7). Dieťa, ktorého život má byť ukončený, nie je oddelenou jednotkou, ale je ovocím rovnako tak otca, ako aj matky. Určite by teda mal mať aj otec svoje slovo ohľadom toho, čo sa stane s dieťaťom.

4. Sme súčasťou spoločnosti, ktorá je ročne ochudobnená o tisícky ľudí.

Ľudský život neexistuje vo vákuu, sme ľudské bytosti vo vzťahu s ostanými. Od roku 1973 bolo v Amerike potratených vyše 50 miliónov bábätiek, čo je skoro šestina americkej populácie. Každé dieťa malo svoju vlastnú hodnotu a dôstojnosť a je na zamyslenie, aký potenciálny prínos pre spoločnosť a kultúru bol stratený. Ak je naša spoločnosť naozaj naším verejným záujmom (čo zjavne je), potom by muži mali mať slovo ohľadom toho, či takéto vysoké čísla budú tolerované, alebo im bude dovolené podieľať sa na spoločnosti.

5. Vzatie ľudského života je do istej miery verejným problémom (ako vraždy, vojna, trest smrti). Nie je dôvod, prečo by sa mal potrat brať inak.

Ak je potrat vzatím ľudského života, je potrebný verdikt celej spoločnosti. Vzatie života môže zahŕňať vraždu, ktorá si vyžaduje verejný súd a zodpovedanie sa pred civilnými autoritami. Môže ísť taktiež aj o vraždu z nedbanlivosti, ktorá rovnako vyžaduje verejné vyhodnotenie a rozsudok. Alebo vojnu, ktorá vyžaduje stanovisko verejnej autority. Podobne v prípade trestu smrti ide o verejný, civilný trest. Môže to byť len nehoda, no stále je potrebná nejaká tretia strana, ktorá to posudzuje. Ani v jednom prípade nejde o súkromnú záležitosť, takže nie je dôvod brať mužom práva podieľať sa na tomto rozhodnutí.

6. Súčasťou mužnosti je aj zastávanie sa slabších.

Mužnosť v dnešnej spoločnosti už nie je veľmi vyhľadávaná. Čím ďalej tým viac ľudí má na otázku mužnosti svoj vlastný názor. Toto je problém sám osebe, ale minimálne by sme sa mali zhodnúť na tom, že silnejší by mal chrániť slabšieho. A nikto nie je taký slabý ako tí v lone. A tak je základnou slušnosťou (iní to môžu nazvať rytierstvom), aby im pomohli všetci tí, ktorí môžu, vrátane mužov.

7. Vlastnenie maternice nemá na rozhodovanie vplyv.

Posledný dôvod na zváženie je názor, že muži nemajú právo byť proti potratu, pretože nemajú maternicu. Aký význam ma takéto tvrdenie? Ako vlastníctvo maternice ovplyvňuje schopnosť človeka robiť správne morálne rozhodnutie? Hriech si nájde útočisko v nerozumnosti. Tvrdenie, že muži by nemali odporovať potratom len preto, že sú mužmi, nie je rozumné. Navonok teda môže sa niekto javiť ako osvietený, vskutku však nectí Boha, keď odmieta Jeho obraz v človeku, čím viazne v temnote (Rim 1:21).

Daniel Hoffman © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tieto zistenia by nemali prekvapiť nikoho. Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha sociológa Christiana Smitha Soul Searching (Spytovanie duše), ktorá je hĺbkovou sondou do náboženských názorov amerických adolescentov. Ich vieru charakterizoval ako „moralistický, terapeutický deizmus“. Mládež je moralistická, pretože neverí, že pre vzťah s Bohom je potrebná radikálna milosť a odpustenie. Majú pocit, že ktokoľvek, kto je dobrý a férový k ostatným, sa môže dostať do neba. Z historického hľadiska je tento pohľad totožný s tým, ktorý mali farizeji. Tí sa podriaďovali striktnému formálnemu režimu náboženských povinností a obradov.

Ale viera mladých Američanov je tiež terapeutická. Väčšina verí, že „centrálnym cieľom života je byť šťastný a byť spokojný so sebou“. V zásade to znamená, že ľudia si musia určiť, čo je „dobré a správne“ pre nich samých a konzistentne podľa toho žiť. Takto bola vysoko postavená farizejská latka znížená k úrovni zeme.

Napokon, americká mládež je deistická. Verí, že „Boh nemusí byť špeciálne prítomný v niečom živote, okrem prípadov, keď je Boh potrebný na vyriešenie nejakého problému“. Na prežívanie dobrého života nie je potrebná neustála duchovná intervencia a podpora. Boh nás síce stvoril, ale teraz „pomôže tomu, kto si pomôže sám“. Zistenia Pew Forum odhaľujú, že s týmito názormi sa začína stotožňovať väčšina Americkej spoločnosti. Ak veríš, že všetci dobrí ľudia pôjdu do neba, a nie len kresťania, si moralistom. Ak veríš tiež tomu, že nezáleží na tom, že pravidlá a náuky rozličných náboženstiev si protirečia, že pre posúdenie toho, čo je správne a nesprávne stačí vlastný názor, potom si terapeutický. A ak si myslíš, že sa do neba dostaneš bez „osvietenia“ budhizmom, katolíckych sviatostí alebo ospravedlňujúcej viery protestantizmu, potom si deista. V skutočnosti vlastne nepotrebujeme Boží zásah. Po rebríku sa vyšplháme sami, vďaka.

S touto skupinou názorov (budem ju nazývať MTD) súvisí množstvo obrovských problémov. Po prvé, hoci sa na povrchu tvári tolerantne, MTD popiera centrálnu tézu každej hlavnej viery na planéte, konkrétne, že na ľudskom stave je niečo radikálne zlé, čomu sa nedá ujsť bez Božej pomoci. Všetky náboženstvá sa dramaticky odlišujú v tom, ako to dokázať, ale žiadne neverí v to, že každý jednotlivec má právo určiť sám pre seba, ako bude žiť. Zdá sa, že Dalajlámova populárna prednáška „Prekonávanie našich rozdielov“ učí, že „k Bohu vedie množstvo ciest“, pretože v nej hovorí, že kresťania, ktorí sa naučia súcitu skrze svoju vieru, by nemali konvertovať na budhizmus. Jane Compsonová však v akademickom žurnále Religious Studies poznamenáva, že pre konečnú spásu v tibetskom budhizme je nevyhnutné, aby osoba dospela k viere v „šúnjatá“, teda že fyzický svet je len ilúziou. Prečo je potom Dalajláma taký liberálny voči kresťanstvu? Pretože rovnako verí v reinkarnáciu, teda že skutky súcitu v tomto živote budú viesť k lepšej inkarnácii v tom ďalšom, v ktorom sa človek nakoniec môže naučiť pravdy potrebné pre konečné oslobodenie. Ani budhizmus, ani kresťanstvo neveria, že spásu dosiahne hocikto, kto sa iba snaží byť dobrým. Moralistický, terapeutický deizmus si určil svoj vlastný radikálny prístup k spiritualite a sám osebe predpokladá, že všetky náboženstvá sú chybné. To nie je veľmi tolerantné.

Po druhé, hoci sa zdá, že je omnoho ústretovejší, MTD v skutočnosti nepočíta s ľuďmi, ktorí nežijú dobré životy. Ak sa ľudia dostanú do neba tým, že žijú dobré životy, čo potom so všetkými nami zlými? Otázka nemá za cieľ byť vtipom. Veľa z nás si uvedomuje, že nedokáže žiť podľa svojich vlastných noriem správneho a nesprávneho. Zápasíme a čudujeme sa, prečo je také ťažké konať to, čo by sme mali. Vidíme mnoho ľudí, ako vo svojich životoch trápia a šikanujú iných, sami však boli často predmetom krutého zaobchádzania alebo zneužívania. Nezdá sa, že by boli schopní úplnej zmeny. Čo s nimi? Všetky svetové náboženstvá sa intelektuálne snažia vyrovnať s faktom, že ľudská prirodzenosť je bezpochyby náchylná k sebectvu a násiliu. Všetky ponúkajú istú formu nadprirodzenej pomoci, skrze ktorú dokáže byť ľudská duša očistená, zmenená a dosiahnuť odpustenie. MTD, na druhej strane, je systémom, v ktorom žiadna takáto pomoc nie je považovaná za potrebnú. Toto berie nádej všetkým tým, čo to za potrebné považujú.

„Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“

Po tretie, myslím si, že MTD čiastočne čerpá silu z nedôvery v Božiu múdrosť a moc. Kristus, kvôli tomu, aby sprístupnil spasenie každému, dobrému aj zlému, ho dosiahol namiesto nás. Pre prijatie daru však potrebuješ veriť, že dar existuje a prijať ho. Tým darom je v podstate Ježiš sám, keďže povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Ján 14:6.

Mnohí majú práve s týmto najväčší problém. „A čo všetci tí dobrí ľudia, čo nikdy nedostali možnosť dopočuť sa o Ježišovi? Alebo čo to množstvo dobrých ľudí, ktorí o Ňom počuli, ale v Neho skrátka úprimne nedokážu veriť? Sú stratení napriek úprimnosti ich voľby, hoci sa na konci ukáže, že tá voľba bola chybná?“

Táto výčitka predpokladá, že pokiaľ každá osoba nedostane rovnakú šancu dopočuť sa o Ježišovi, potom spasenie výhradne skrze Krista nie je férové. Ale ak by aj každý človek na svete mohol nejakým spôsobom dostať úplne rovnakú, príťažlivú, zaujímavú hodinovú prezentáciu o evanjeliu vo svojom vlastnom jazyku a forme kultúry, nespravilo by to túto záležitosť férovou. Z dôvodu rôzneho dedičstva či prostredia majú ľudia výrazne odlišnú schopnosť porozumieť novým konceptom a prijať ich. Ale ako všetci vidíme, pohľad MTD nie je vôbec žiadnym riešením problému. Téza, že večný život prichádza skrze dobrý život, je ešte neférovejšia.

Biblia hovorí, že len Boh môže pravdivo posudzovať srdce (1. Samuelova 16:7, Jeremiáš 17:9–10). A prečo všemocný Boh potrebuje dať každému „rovnakú šancu“, aby sa dozvedel, aký charakter má jeho alebo jej srdce? Samozrejme, nepotrebuje. Znamená to teda, že Boh predsa len zachráni niektorých ľudí „s dobrým srdcom“, ktorí nikdy nepočuli o Ježišovi a neuverili Mu? Neviem ako, keďže učenie Biblie, tak Stará ako Nová zmluva, hovorí, že také srdce nemá nikto. Máme pocit, že tam vonku je veľa skvelých ľudí, ktorí nemajú vieru v Krista. Áno, tiež ich vídavam. Ale nevidím do veľkej hĺbky a ani ty nie. Boh je milostivý, ale aj spravodlivý.

Dokonca aj Ježiš, keď sa ho na túto tému opýtali, odpovedal jemne: „staraj sa o seba“. Keď Ježiš povedal Petrovi niečo o jeho osude, Peter ukázal na svojho priateľa Jána a spýtal sa „a čo bude s týmto?“ Ježiš odpovedal (snáď smejúc sa a krútiac hlavou): „čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!“ (Ján 21:22). Všetko, čo vieme, je, že skrze Božiu milosť je spasenie možné každému iba skrze Ježiša Krista. Nikto, vôbec nikto, nebude nespravodlivo vylúčený. Keď sa dostaneme na koniec vekov a uvidíme, ako veci zariadil, nikto sa nebude sťažovať. Dovtedy Ho nasleduj.

Copyright © 2009 Timothy Keller. Pôvodný článok nájdete na redeemer.com

Jedna z najzaujímavejších Pascalových Pensees je spomenutá na začiatku. Pascal v nej holisticky vyjadruje, ako prezentovať kresťanské posolstvo neveriacim. Začína spôsobom myslenia neveriaceho. Vraví, že ľudia k náboženstvu nie sú objektívni (má na mysli kresťanstvo). Skutočne ním pohŕdajú a nechcú, aby to bola pravda — a predsa sa boja, že by mohlo byť pravdivé. Niektorí z nich sú čestní ľudia, ktorí majú dobré, dôkladne premyslené dôvody, prečo je kresťanstvo nepravdivé. Ostatní nie sú takí čestní a len ho ohovárajú a zosmiešňujú. No nikto nie je neutrálny. Ľudia inštinktívne tušia, že ak by kresťanstvo bolo pravdivé, stratili by možnosť riadiť svoje životy. Preto nástoja na tom, že kresťanstvo pravdivé nie je a sú ochotní bezvýhradne akceptovať akékoľvek výhrady a námietky voči viere.

Mnoho ľudí dúfa, že kresťanstvo nedáva zmysel na žiadnej úrovni. Tešia sa vtedy, keď počujú o kresťanoch, ktorí sú nemierni, iracionálni a pokryteckí — to ich utvrdzuje v ich „neviere“.

Ako by na to mali kresťania reagovať? Pascal si myslí, že v podstate sú tri kroky — fázy, ako priviesť niekoho na cestu viery. Najprv ich musíš odzbrojiť a prekvapiť. Mnoho ľudí dúfa, že kresťanstvo nedáva zmysel na žiadnej úrovni. Tešia sa vtedy, keď počujú o kresťanoch, ktorí sú nemierni, iracionálni a pokryteckí — to ich utvrdzuje v ich „neviere“. Na druhej strane, ak nejaká „prezentácia“ kresťanskej viery — alebo jednoducho kresťan — pôsobí ako dobre informovaný, hĺbavý, rozumný, otvorený, ochotný a štedrý, potom to láme stereotypy, búra predsudky a vzbudzuje závideniahodný rešpekt a úctu.

Pascal vraví, že po tomto kroku by sme mali byť viac aktívni. „Potom ho urobte atraktívnym, urobte všetko preto, aby si dobrí ľudia želali, aby to [kresťanstvo] bola pravda.“ Mohli by sme namietať proti výrazu „urobiť“ a tvrdiť, že kresťanstvo je atraktívne, ale to by sme sa minuli Pascalovmu zámeru. Samozrejme, že nehovorí o tom, že máme urobiť z kresťanstva niečo, čím nie je — skôr by sme mali odhaliť, upozorniť a ukázať jeho jestvujúce prvky. Ale fráza „urobiť všetko preto, aby si dobrí ľudia želali, aby to bola pravda“ vysvetľuje, že si to vyžaduje odhodlanie a dômyselnosť. Musíme poznať našu kultúru — poznať túžby našich ľudí — a potom im ukázať, že jedine v Kristu môžu byť ich túžby naplnené, že jedine v ňom budú mať časové línie ich životov vždy riešenie a šťastný koniec.

Som rád, že Pascal sa toho dožaduje, pretože, pochopiteľne, v týchto rozhovoroch sa chceme rozprávať o hriechu, ktorý tvorí bariéru medzi Bohom a nami. Pascal proti tomu neargumentuje, nehovorí nám, aby sme to skrývali. Ale povedzme si pravdu — rozprávame sa niekedy o rozmanitosti a ohromných daroch spásy? Nájdeme si čas a vynaložíme úsilie na to, aby sme vysvetlili naše znovuzrodenie, naše nové meno a identitu, prijatie do Božej rodiny, zažívanie Božej lásky a uzretie Božej slávy, pomalú, ale radikálnu zmenu v našom charaktere, rastúcu slobodu a pokoj, silu a zmysel aj keď čelíme utrpeniu alebo smrti a nové nebo a novú zem?

Ak to robíme, Pascal nás upozorňuje na možné dôsledky, ktoré by sme si mali všimnúť. Ak sme poukázali na vyššie uvedené skutočnosti účinným spôsobom, potom si niektorí (hoci určite nie všetci) povedia: „Ak by to kresťanstvo skutočne mohlo ponúknuť, bolo by to úžasné. Áno, bolo by to ohromné, avšak len v tom prípade, ak by to bola pravda. Ale samozrejme kresťanstvo nie je pravdivé. Aká škoda!“

A po tomto skonštatovaní si väčšina ľudí už len „pretrpí“ akúkoľvek ďalšiu prezentáciu dôkazov a dôvodov v prospech pravdy kresťanstva. Teraz Pascal hovorí: „ukážte, že to je [pravda]”. Ak ešte neprešli fázou 1 (neboli odzbrojení a prekvapení životmi a prejavmi veriacich) a fázou 2 (nevideli ohromné a lákavé Božie sľuby v Kristovi), ich oči jednoducho „prestanú vidieť“ a „uši prestanú počuť“ , ak im začnete rozprávať o „dôkaze vzkriesenia.“ Budú stále predpokladať, že kresťanstvo je prinajlepšom zbytočné a prinajhoršom hrozba. Ale ak začali vidieť emocionálny a kultúrny zmysel kresťanstva, sú schopní a ochotní počúvať nepretržité diskusie aj o tom, prečo to dáva logický a racionálny zmysel. Pod „emocionálnym zmyslom“ rozumieme, že kresťanstvo musí byť prejavované, aby vypĺňalo medzery, zodpovedalo otázky a odôvodňovalo javy v osobnej, vnútornej a duševnej oblasti. Pod „kultúrnym zmyslom“ máme na mysli, že kresťanstvo musí ukazovať, že má prostriedky adresne pomenovať naše sociálne problémy a vysvetliť sociálne správanie ľudí. Iba ak sa naplnia predstavy poslucháčov, divákov, oslovených, bude väčšina ľudí ochotná načúvať silným argumentom pravdy kresťanstva. Urobme rovnako dobrý dojem na srdce, predstavy ako aj na rozum, keď verejne rozprávame o svojej viere v Ježiša.

Copyright © 2010 Timothy Keller Pôvodný článok nájdete na redeemer.com

Lucila, obyvateľka drobného peruánskeho mestečka La Union a matka odvážneho osemročného dievčatka s menom Yuri, v jedno skoré ráno dostala strašidelnú správu. „Niekto v telefóne povedal: „Yuri bola zavraždená v banketovej sále,“ povedala mi Lucila, ktorej tmavé oči sa začali plniť slzami.

Nezáležalo na tom, že je chudobná.

Ako ktorýkoľvek rodič Lucila chcela jednoducho vedieť, čo sa stalo jej dcére.

Poslednýkrát ju Yurina rodina videla v banketovej sále, ktorú vlastnil oveľa bohatší sused, Pedro Ayalo. Jedno z detí videlo Yuri ísť hore schodmi do Ayalovej rezidencie a nevrátiť sa späť dolu. Jej rodina v tú noc odišla, každý z dospelých si myslel, že dievčatko bolo s tým druhým.

Desivá chyba nebola odhalená až do budúceho rána

— keď niekto vyhodil Yuriino dolámané telo na hlavnú ulicu, pred Ayalovu rezidenciu.

Dvaja policajní vyšetrovatelia a prokurátor prišli na miesto, ale odišli bez toho, aby Ayalovi položili akékoľvek otázky. Yuriini príbuzní a susedia boli rozrušení. Čo sa deje? Cítiac sa zúfalo, dostali sa do banketovej sály. Na poschodí našli na podlahe špinavý matrac nasiaknutý krvou. Vedľa neho boli Yuriine topánočky, jej čiapka a šaty.

V Yuriinom prípade po sebe páchatelia zanechali hanebný neporiadok, ale nikdy neboli obvinení ani odsúdení za svoj zločin. Ayalovci „sa o to postarali“ so svojimi peniazmi a mocou. V tejto vidieckej peruánskej dedinke je strašné, že ak ste obeťou zločinu a chcete od výkonnej moci, aby vám zaistila spravodlivosť, musíte za to zaplatiť. Spravodlivosť existuje len pre tých, ktorí si ju môžu dovoliť.

Neskôr som sa stretol s poltuctom ďalších matiek z tej istej oblasti, ktoré reprezentovali stovky matiek, ktorých dcéry boli znásilnené. Povedali mi to isté: „Polícia nás jednoducho odmietla a povedala: „Nemôžeme vám pomôcť.“ Nedostáva sa nám spravodlivosť, pretože sme chudobní.“

Želám si, aby toto bol ojedinelý otrasný príbeh. Ale nie je.

Podľa dôkladného vyhlásenia Organizácie spojených národov „väčšina chudobných ľudí nežije pod ochranou zákona, ale ďaleko od zákonnej ochrany“.

Keď rozmýšľame o svetovej chudobe, hneď nám napadnú hlad, choroby, bezdomovectvo, nevzdelanosť a špinavá voda, ale málokomu z nás okamžite príde na um chronická zraniteľnosť chudobných tohto sveta voči násiliu — masívna epidémia sexuálneho násilia, nútenej práce, nezákonného väznenia, krádeží pôdy, obťažovania, policajného obťažovania a utláčania.

Pri vykonávaní výskumu pre našu knihu The Locus Effect („Vplyv kobylky“) sme zistili, že môžete chudobným poskytnúť všetky druhy tovaru a služieb, ako to dobrí ľudia robia už desaťročia, ale ak nebránite násilníkom v komunite páchať násilie a zločiny — ako sa nám to nedarí už desaťročia — táto kritická pomoc môže byť ľahko zmarená. Ak chceme ochrániť životne dôležitú prácu, ktorú robí toľko ľudí po celom svete na pomoc prosperite našich najchudobnejších blížnych, potom musíme ochraňovať chudobných od násilia.

Bez toho, aby si to svet všimol, kobylky bežného, zločinného násilia práve teraz nivočia životy a sny miliárd našich najchudobnejších blížnych, ako sú Lucila a Yuri. Výzvou je teraz prestať zatvárať oči pred násilím a ukončiť beztrestnosť, ktorá dovoľuje násiliu diať sa znova. Ak chceme byť svedkami konca svetovej chudoby, musíme prehodnotiť, na čo sme pri našich doterajších snahách zabudli. Musíme celý prístup zmeniť.

Gary Haugen Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Porno je ako narkotikum, unáša mozog, predefinuje ľudskú sexualitu a počas toho ruinuje životy, ničí rodiny a destabilizuje službu. A úprimne, je to problém, ktorý ma unavuje — unavuje ma devastácia, ktorú Satan spôsobuje deťom, ženám, rodinám, pastorom, cirkvám a svetu týmto tragickým zlom.

Porno sa pre mňa stalo problémom, keď som mal len šesť, a Božou milosťou tento problém skončil, keď ma Ježiš zachránil vo veku sedemnástich rokov. No viem, že to zriedkavo ide takto čisto. Stále je to pokušenie, áno; život v meste, akým je toto, a so srdcom, aké mám, prekypuje pokušením, ale milosť prekypuje ešte viac v Ježišovi Kristovi.

Priatelia, nenávidím porno. A toto je dôvod, prečo.

Nenávidím porno, pretože je to prekrútenie toho, čo Boh stvoril v mužovi a žene.

Nenávidím porno, pretože využíva ženy stvorené na Božiu podobu ako obraz pre mužovu žiadostivosť.

Nenávidím porno, pretože robí zo žien konzumný produkt namiesto slávneho stvorenia nesúceho obraz Boha.

Nenávidím porno, pretože milujem ženy — konkrétne moju manželku a tri dcéry.

Nenávidím porno, pretože berie dušu uspokojujúcu skúsenosť sexu so zmluvou zaviazaným manželským partnerom a mení ju na prekrútenú, dušu umenšujúcu skúsenosť sexu so sebou samým.

Nenávidím porno, pretože premieňa potenciálnych misionárov na impotentných kresťanov.

Nenávidím porno, pretože ničí manželstvá, mnoho z nich ešte pred tým, ako vôbec začnú.

Nenávidím porno, pretože predlžuje adolescenciu a necháva mužov chlapcami.

Nenávidím porno, pretože klame mužom o kráse a vedie ich k tomu, aby hľadali pornohviezdu namiesto ženy, ktorá sa bojí Hospodina.

Nenávidím porno, pretože okráda mužov a ženy o plnú radosť z poslušnosti.

Nenávidím porno, pretože láme dôveru medzi manželom a manželkou.

Nenávidím porno, pretože je to diabolská, satanská aktivita, ktorá jemne vedie tisíce za tisícmi do pekla.

Nenávidím porno, pretože vedie k diskvalifikovaným pastorom a neschopným cirkvám. (Pastori, ak ste závislí od porna, ste diskvalifikovaní a zabíjate svoju cirkev!)

Nenávidím porno, pretože mám podozrenie, že je to najvýznamnejší dôvod, prečo nezakladáme viac cirkví a neposielame viac misionárov.

Nenávidím porno, pretože diskvalifikuje kazateľov evanjelia, ktorí by mohli naplniť kostolné budovy v mojom meste a mnohých ďalších.

Nenávidím porno pre sklamanie, ktorým musia deti prejsť, keď im ich otcovia povedia, prečo prišli o prácu alebo príležitosť viesť v cirkvi.

Nenávidím porno, pretože vyučuje deti skreslený pohľad na sex skôr, ako môže byť vysvetlený milujúcimi rodičmi.

Nenávidím porno, pretože som unavený zo sedenia v mojej obývačke so vzlykajúcimi, zmätenými, zničenými manželkami a zlomenými, zahanbenými, odsúdenými mužmi, ktorí boli prichytení.

Nenávidím porno, pretože vedie k znásilneniam, obťažovaniu a zvrhlostiam, ktoré môžu ničiť ľudí po zvyšok ich života.

Nenávidím porno, pretože smeruje mužov do vlastného vnútra a dusí túžbu muža posväcovať Božie meno.

Nenávidím porno, pretože hovorí, že hriech, Satan a svet sú viac uspokojujúci ako náš Trojjediný Boh a Jeho milosť.

Nenávidím porno, pretože nenávidím bezbožnú vinu a odsúdenie.

Nenávidím porno pre strach, ktorý vyvoláva v srdciach rodičov po celom svete z toho, že ich dieťa sa môže nachytať na pohľad a stať sa závislým.

Ale milujem Ježiša.

Milujem Ježiša, pretože On miluje ľudí, ktorí majú problémy s pornom.

Milujem Ježiša, pretože On má moc vyslobodiť srdcia zotročené pornom.

Ten, ktorý nepoznal závislosť od porna, sa stal závislosťou od porna, aby sa závislý od porna mohol v Ňom stať Božou spravodlivosťou.

Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za vás, aby ste sa v Ňom mohli stať Božou spravodlivosťou (2. Korintským 5:21).

V tej jednej geniálnej vete Pavol ukončuje problém s pornom.

Priateľu, už viac nie si v Adamovi, ale v Ježišovi. Ježiš sa stal náhradou. Je to, akoby sa On stal závislým od porna, prijmúc spravodlivý trest za naše zvrhlosti, a ty si sa stal spravodlivým synom či dcérou Boha so všetkými výhodami, ktoré k tomu patria.

Priateľu, v jednom skutku Lásky a Spravodlivosti, v diele Ježiša na kríži, skrze vieru v Neho si teraz čistý, svätý, prijímaný, je ti odpustené a si slobodný. Nechaj ma to povedať znova… slobodný!

Milujem Ježiša.

Eric Simmons © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

No využitie našej mysle je zároveň aj rozhodujúcim prostriedkom na milovanie Boha v širokom spektre svetských povolaní. Intelektuálna snaha má mnoho foriem. Niekto číta knihy, iný „číta" vzorce, niekto ďalší „číta" historické, finančné či vedecké informácie. No zámer kresťanov je stále nemenný: Používanie našej mysle na vzdávanie vášnivej chvály Bohu a na službu blížnym. (Lukáš 10:27)

Začnite skoro

Mladosť je vhodným a strategickým časom na vybudovanie si zdravých študijných návykov. Mladosť je obdobím vývoja našich talentov od Boha na kompetencie, ktorými môžeme zmysluplne slúžiť ostatným a mať dobrý vplyv na tento porušený svet. Toto si vyžaduje naučiť sa prijímať, rozumieť a zhodnotiť argumenty prostredníctvom slov, vzorcov či iným spôsobom. Teda — vyžaduje to dôsledne čítať, pozorne počúvať a aktívne sa zapojiť.

Avšak nekonečný výber médií na dosah ruky a neustále sociálne interakcie robia z neprerušovaného štúdia u mladých ľudí (aj všetkých nás) čosi zriedkavé a neobvyklé. Takéto vyrušenia spôsobujú v procesoch učenia skrat, zabraňujú študentom dosiahnuť ich Bohom daného potenciálu a jeho využitia pre Božie kráľovstvo a vo svojej pracovnej pozícii. Ak je dobre vycvičená myseľ prostriedkom na milujúci vzťah s Bohom a službu ostatným, ako môžeme pomôcť študentom (a nám samým) zmeniť tento škodlivý trend?

Boh nám dal Knihu a on to ustanovil tak, že nahliadnutie do jej posolstva si vyžaduje sústredenú duševnú snahu v kombinácii s nadprirodzeným objasnením.

Lákavosť rozptyľovania

Ashley si po večeri nerobí len domáce úlohy, popri písaní na papier si chatuje s tromi kamarátkami na Facebooku, v pozadí jej hrá iTunes. S prerušovanými podnetmi, prichádzajúcimi odvšadiaľ nemá nudnú chvíľu. Každá prichádzajúca správa či nový status sú radostným únikom a prostriedkom sociálneho spojenia. Dokonca tam je aj dimenzia neistoty a očakávania: Čo mi Emily odpíše? Čo si ľudia pomyslia o mojom komente? Dal mi už niekto na fotku „páči sa mi to"? Je to závislosť na vzrušení, niečo ako herné automaty.

No za neochotu byť sám, len so svojimi myšlienkami, je cena, ktorú treba zaplatiť.

Mediálny „Multitasking" uberá z učenia sa

„Multi-tasking" (vykonávanie viacerých úloh naraz) je nesprávne pomenovanie: Rozum sa zameriava na rozličné koncepty postupne, nikdy nie na viacero súčasne. V skutočnosti musí rozum opustiť jednu aktivitu, aby sa mohol zapojiť do druhej. Ashley vlastne skáče z jednej aktivity do druhej — z Facebooku ku svojmu zošitu a nazad ku Facebooku. Týmto spôsobom jej to bude trvať dlhšie, kým zapíše papier, a nebude to také dobré, aké by to mohlo byť, hlavne keď slová hudby sa miešajú s jej vlastnými slovami, ktoré chce napísať.

Nedávny výskum dokázal, že ľudia, ktorí sa často venujú mediálnemu „Multi-taskingu" horšie dávajú pozor na hodinách, sú horší v kontrolovaní svojej pamäte a v preskakovaní z jednej práce do druhej. Dôvod: „Sú vyciciavačmi bezvýznamnosti," povedal Clifford Nass, profesor Standfordskej univerzity, „Všetko ich vyrušuje." Slabá kontrola impulzov a znížený rozsah pozornosti sťažujú zvládanie náročnejších konceptov.

Z toho dôvodu sa im oveľa ľahšie vzdá v plnení nejakej úlohy. Musíme sa dostať do zóny silnej koncentrácie, aby sme pochopili ťažkú knihu, napísali esej na dejepis alebo porozumeli tomu, čo sa deje pri chemických reakciách. Naša najlepšia práca jednoducho nemôže byť hotová za päťminútovú prestávku medzi esemeskovaním. Výskumník v oblasti vyučovania matematiky Alan Schoenfeld, profesor na U. C. Berkeley, zistil, že na pochopenie riešenia neznámeho matematického príkladu potrebujeme takmer dvadsať minút. No priemerný žiak strednej školy, ako to spozoroval Schoenfeld, sa vzdá po dvoch minútach.

Dva tipy na aplikáciu

Tak čo s tým môžu študenti robiť? Dva nápady:

1. Vypnite to.
Pokúste sa vypnúť všetky médiá (s možnou výnimkou inštrumentálnej hudby), keď čítate alebo robíte čokoľvek do školy. Svoju myseľ plne zamerajte na túto jedinú úlohu. To bude zo začiatku nepohodlné. No pamätajte, rozptýlenia, na ktoré ste zvyknutí, vám mohli dať chvíľkový únik z vykonávania úlohy, no neurobili vás úspešnejšími. Namiesto toho sa „straťte" v psychickom cvičení: Pochopiť knihu, vyriešiť náročný príklad, napísať esej atď. A nevzdávajte sa tak skoro. „Bez práce nie sú koláče" je rovnako pravdivé pri pečení ako pri školských úlohách. Navyše vás na konci tohto „zabúdania na seba" kvôli učeniu čaká radosť! Pôžitok z intelektuálneho objavu je tu prichystaný nielen pre niektorých obdarovaných či pár šťastlivcov — ale pre každého, kto je ochotný zaplatiť cenu: zvedavosť, sústredenie a odhodlanosť.

2. Toto leto čítajte

Keďže letné prázdniny ponúkajú viac voľného času, rozhodnite sa pre agresívny čítací program. Poproste svojich rodičov, farárov, mentorov o nejaké odporúčania. Alebo sa pusťte do toho, čo budete potrebovať vedieť budúci rok. Čítanie bez rozptýlenia z nás robí lepších poslucháčov, mysliteľov a pisateľov, pretože nás to núti spomaliť a sústrediť sa na jednu vec: sledovať, čo niekto iný hovorí, aj keď to znamená čítať niektoré state aj viackrát — aby sme porozumeli, čo tým autor myslel. Váš mozog je sval, rozpínaním sa stáva silnejším.

Čokoľvek, o čo vás Boh prosí, aby ste so svojím životom robili, si vyžaduje používanie mysle. Rozhodnite sa dnes s Božou pomocou formovať tie zvyky, ktoré vás pripravia na výzvy zajtrajška, aby ste boli schopní kráčať v dobrých skutkoch, ktoré vám Boh pripravil (Efezským 2:10)

Alex Chediak © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tým pádom som s Crissy strávil ešte niekoľko hodín naviac. No vôbec som netušil, že tých pár hodín mi tak zmení život.

Ako sme čakali, či lietadlo jej priateľa bezpečne vzlietne, Crissy mi začala rozprávať o sebe veci, ktoré počas kázne nespomenula. To, čo povedala, dostalo moju mienku o vplyve porna do úplne iného levelu. Zrazu to bolo veľmi reálne. Fakty mali skutočnú tvár, štatistiky skutočný hlas.

Z rozhovoru som si zapamätal tri veci, ktoré vo mne pretrvajú už navždy.

1. Ženy sú výnimočné

V prvom liste Petra 3:7 sa píše: „Podobne mužovia, uznanlivo nažívajte so ženským pokolením, ako so slabším, a uctite si ich ako spoludedičky milosti života, aby vaše modlitby neboli daromné."

Keď čítam slovo „slabšie", nemyslím si, že Peter tým označil ženy za slabšie pohlavie či nerovné mužom. Skôr si myslím, že ženy, hlavne tú tvoju, označil za výnimočné a špeciálne.

Crissyn príbeh mi pomohol uvedomiť si, že muži by mali ženy (v budúcnosti svoje manželky) zahŕňať starostlivosťou, láskou a rešpektom. Tak, ako by ste ochraňovali ten najcennejší kúsok vašej keramickej zbierky. A to nie preto, že je ľahko rozbitný, ale preto, že je neoceniteľný.

2. Porno je skutočné

Sám viem, aké dokáže byť porno návykové. Keď som bol na výške, kázal som v kostole a sledoval porno. Chválil som Boha a sledoval som porno. Bol som kňazom a sledoval som porno. Bol to vzťah lásky a nenávisti. Žiadny kresťan po odsledovaní porna nepovie: „Som rád, že som to videl." Vieme, že je to niečo zlé, lebo aj samotné Písmo nám to hovorí, no nedokážeme prestať a stále sa k nemu vraciame.

Ak sleduješ porno, vedz, že sú v ňom zainteresovaní ozajstní ľudia, a spôsobuje ozajstné škody. Sledovaním porna podporuješ sexuálne, emočné, psychické a fyzické zneužívanie žien, nielen herečiek.

Počas rozhovoru s Crissy sa moja nechuť k sledovaniu porna a zároveň moja vďačnosť Ježišovi za to, že ma vyslobodil z pút tohto hrozného zlozvyku ešte vystupňovala. Želal by som si, aby každý muž mal možnosť porozprávať sa s Crissy aspoň na chvíľu. Ak by ho toto nepresvedčilo, tak už neviem čo.

3. Ježiš môže spasiť kohokoľvek

Čo ma na Crissy najviac uchvátilo bolo, že napriek tomu všetkému, čím si prešla, mnohými chlapmi (nie mužmi), ktorí ju brali ako tovar a nepreukazovali ani štipku rešpektu, tak napriek tomu všetkému svoj príbeh rozprávala s úsmevom na tvári.

Crissy nepochybuje o tom, že ju nedefinuje jej minulosť, ale Ježiš. Vie, že v Kristovi je čistá, bez škvŕn a bez chýb. Má nádej v budúcnosť, pretože verí v Ježiša. Vie, že Ježiš používa jej minulosť na to, aby zachránil prítomnosť ostatných. Teraz pracuje pre neziskovú organizáciu Treasures, ktorá sa zameriava na ženy pracujúce v porno priemysle a chce im dokázať, že sú hodné lásky a rešpektu, aký majú v Bohu.

Tí, čo bojujete s pornom, vedzte že:

• Neexistuje „porno zdarma" — je to lož.
• V porno priemysle sa ubližuje skutočným ženám.
• Porno sľubuje to, čo len Ježiš dokáže splniť.
• Ježiš porazil hriech a smrť. Tento hriech môže byť porazený raz a navždy. Bojuješ boj, ktorý za teba už vyhral Ježiš skrze svoj život, smrť a vzkriesenie.

Ježiš chce a dokáže oslobodiť každého.

Frank Park

Pôvodný článok nájdete na www.churchleaders.com

Kresťania, ktorí bez mihnutia oka odmietajú legitímnosť homosexuality, sú okolitým svetom okamžite zaradení do kategórie netolerantných alebo dokonca nenávistných homofóbov. V tejto oblasti je na ľudí vyvíjaný obrovský tlak. Niektoré cirkvi dokonca schvaľujú homosexuálny životný štýl a jeho vyznávačov vítajú ako svojich spolupracovníkov.

A nemyslite si, že teraz hovoríme iba o liberálnych zboroch. Istá skupina homosexuálov, zvaná Evangelicals Concerned, sa javí vo všetkých ohľadoch ako znovuzrodené, v Bibliu hlboko veriace spoločenstvo, s jediným rozdielom — že praktizujú homosexualitu. Tvrdia, že Biblia nezakazuje homosexualitu alebo že jej prikázania nie sú platné a aplikovateľné pre dnešný svet, keďže sú len reakciou na kultúru, pre ktorú boli napísané. Títo ľudia môžu byť skutočne ortodoxní v otázkach Krista a vo všetkých ďalších oblastiach viery a pritom stále veriť, že uznávať homosexualitu ako možnú životnú cestu je v poriadku. Pamätám si na prednášku odborníka na Nový zákon na jednej odbornej konferencii, kde sa pri vysvetľovaní príbehu dotkol aj problematiky homosexuality. „Ľudia sa báli, kam až vo svojom vysvetľovaní zájdeš,“ povedal mu po skončení jeden z organizátorov. „Prečo?“ opýtal sa kazateľ. „Vieš, ja nemám nič proti homosexuálom.“ „Nie, nie, nemyslel som toto,“ uistil ho na oplátku jeho kolega, „oni sa len báli, že budeš príliš historicko-kritický.“

Takže, kto sme my, že ideme súdiť týchto zjavne úprimných kresťanov a tvrdiť, že sa mýlia?

To je fakt dobrá otázka. Kto sme my, ktorí trváme na tom, že nemajú pravdu? Zodpovedať túto otázku však nie je také jednoduché — prináša totiž so sebou hneď ďalšiu otázku, ktorá musí byť zodpovedaná ešte skôr, ako tá pred ňou: skutočne existuje správne a nesprávne? Predtým, než definujeme, kto má pravdu a kto sa, naopak, mýli v tom, čo je správne a nesprávne, musíme vedieť, že rozdiel medzi správnym a nesprávnym skutočne existuje.

Takže, kde hľadať základ vyhlásenia, že správne a nesprávne existujú, a že je medzi nimi skutočný rozdiel? Tradičnou odpoveďou vždy bývalo, že morálne hodnoty sú zakotvené v Bohu — ktorý je vo svojej podstate absolútne svätý a dobrý. Je spravodlivý, milujúci, trpezlivý, milostivý, štedrý — všetko, čo je dobré pochádza od Neho a je odrazom Jeho charakteru. Boží, dokonale dobrý charakter, sa k nám približuje v prikázaniach, ktoré sa nám stali morálnymi povinnosťami, napríklad: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a svojho blížneho, ako seba samého.“ „Nezabiješ, nepokradneš, nescudzoložíš.“ Veci vo svete sú správne alebo nesprávne na základe Božích prikázaní a Jeho prikázania nie sú vytvorené umelo, naopak, vyplývajú prirodzene z Jeho podstaty.

Toto je kresťanské ponímanie správneho a nesprávneho. Bytosť ako Boh, ktorý stvoril celý svet a aj nás preto, aby sme s Ním mali vzťah, skutočne existuje. On nám skutočne dal viacero prikázaní. A my sme skutočne povinní konať určité veci (a nekonať mnohé ďalšie). Morálka nie je len vecou našej mysle. Je skutočná. Keď zlyhávame v dodržiavaní Jeho prikázaní, skutočne sme morálne vinní a potrebujeme Jeho odpustenie. Problémom nie je len to, že sa cítime vinní, my vinní skutočne aj sme, bez ohľadu na to, či to cítime alebo nie. Vinným sa napríklad nemusím cítiť, lebo mám otupené svedomie, no keď som porušil Boží zákon, som, nehľadiac na pocity, vinný.

Keby boli napríklad nacisti vyhrali 2. svetovú vojnu a pokračovali vo vymývaní mozgov populácie a umlčovaní hlasov svojich odporcov, každý by si pravdepodobne myslel, že holokaust bol dobrý. Stále by však bol zlý, bez ohľadu na ľudskú mienku, pretože Boh tvrdí, že je zlý. Morálka má svoj pôvod v Bohu, a práve preto dobro a zlo, správne a nesprávne skutočne existujú a nie sú vôbec ovplyvnené mienkou ľudí. Zdôrazňujem túto vec preto, že názory, ktoré sú ľuďmi dnes uznávané, sú často veľmi vzdialené pravde. Ľudia si totiž myslia, že morálka, dobro a zlo, správne a nesprávne je skôr vecou individuálnej chuti, než objektívnej reality. Napríklad, neexistuje žiaden objektívny dôkaz, že brokolica je dobrá. Pre niektorých je to lahôdka, iným nechutí vôbec. Ty ju možno nemáš rád, ale ja ju zbožňujem. A podobne niektorí vnímajú aj morálne hodnoty. To, čo sa tebe zdá nesprávne, je pre mňa absolútne v poriadku. Neexistuje objektívne dobro či zlo. Je to vec názoru.

Ak by Boh neexistoval, absolútne by som s týmto názorom súhlasil. Ak Boha z celého procesu vynecháme, všetko je zrazu relatívne. Dobro a zlo sa stávajú relatívnymi vo svetle rôznych spoločností a kultúr. Ako si môže niekto bez Boha dovoliť povedať, že hodnoty jednej kultúry sú lepšie ako hodnoty tej druhej? Kto môže rozsúdiť, čo je správne a čo nesprávne? Odkiaľ dobro a zlo pochádzajú? Richard Taylor, prominentný americký filozof — a mimochodom, nekresťan — vykresľuje otázku veľmi trefne. Pozrite sa, čo hovorí:

Idea morálnej zodpovednosti je pomerne jasná… ak predpokladáme existenciu nejakého vyššieho tvorcu zákona, ako sú tvorcovia zákona v štáte. Inými slovami, morálnu zodpovednosť môžeme… chápať ako niečo dané nám Bohom. Ale čo sa stane, ak tohto vyššieho darcu zákona prestaneme brať do úvahy? Bude ešte idea morálnej zodpovednosti dávať zmysel?

Ako ďalej tvrdí, odpoveď znie: nie. Citujem: „Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha. Slová zostanú, ale ich význam je preč.“

A pokračuje:

Moderná doba, ktorá viac-menej zavrhuje myšlienku božského tvorcu zákona, sa napriek tomu pokúša udržať idey dobra a zla neuvedomujúc si, že vynechaním Boha z celého procesu stráca rozlišovanie dobra a zla svoj zmysel. Takto často vzdelaní ľudia tvrdia, že vojna, interrupcia alebo porušovanie ľudských práv sú zlé, a myslia si, že práve povedali niečo zmysluplné a pravdivé. Avšak skutočne vzdelaným ľuďom nemusíte vysvetľovať, že otázky podobné tejto nikdy neboli a nebudú zodpovedané mimo kontextu náboženstva.{cit}Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha. Slová zostanú, ale ich význam je preč.{/cit}

Všímate si, čo tento filozof — nekresťan — hovorí? Ak nie je Boh božským tvorcom zákona, potom nie je žiaden morálny zákon. Ak nie je morálny zákon, potom nemožno hovoriť o dobre a zle, ani o správnom a nesprávnom. Dobro a zlo sú potom len ľudskými zvyklosťami, ktoré sa menia z jednej kultúry na druhú. A aj keby sa všetky dobrá a zlá v rámci svetových kultúr zhodovali, aj tak by boli len produktom ľudskej kultúry.

Takže, ak Boh neexistuje, neexistuje ani dobro a zlo. Teoreticky je potom všetko správne, aj homosexualita. A preto najlepším spôsobom, ako si obhájiť právo na homosexualitu, je stať sa ateistom.

Problémom ale je, že mnoho zástancov homosexuality sa nechce kresťanstva vzdať. V skutočnosti chcú naďalej zotrvať v učení, že rozdiel medzi správnym a nesprávnym existuje, že je dôležitý. Takže ich stále počujeme vynášať morálne súdy, ako napríklad: „Nie je správne diskriminovať homosexuálov.“ A tieto morálne citáty nemajú voči danej kultúre vyznieť len relatívne, abstraktne, naopak, neváhajú odsúdiť napríklad nacistické Nemecko, ktoré homosexuálov spolu so Židmi a inými neželanými ľuďmi posielalo do koncentračných táborov. Keď v Colorade schválili dodatok o zákaze mimoriadnych práv pre homosexuálov, Barbara Streissand sa postavila do čela protestu tvrdiac: „Morálna klíma sa už v Colorade stáva neznesiteľnou.“

No my sme už vysvetlili, že takéto posudzovacie výroky o morálnom/nemorálnom, správnom/nesprávnom nemôžu byť zmysluplné, ak nejestvuje Boh. Ak Boh nie je, všetko je akceptovateľné, vrátane diskriminácie či dokonca prenasledovania homosexuálov. Tu by ale zoznam vecí nekončil: vraždy, znásilnenia, týrania, zneužívania detí — ani jedna z týchto vecí nemôže byť považovaná za nesprávnu, pretože bez Boha správne a nesprávne neexistujú. Všetko je dovolené.

Ak teda niekto chce posudzovať, čo je správne a čo nie, musí najprv uznať, že Boh existuje. A potom sa otázka, ktorou sme začali — Kto sme my, aby sme rozhodli, že homosexualita je nesprávna? — vynára opäť, ale platí rovnako tak aj pre homosexuálnych aktivistov: kto ste vy, aby ste rozhodli, že homosexualita je správna? Ak Boh existuje, potom nemôžeme ignorovať, čo On hovorí na celú túto vec. Správna odpoveď na: „Kto ste vy, aby… “ je: „Ja? Ja nie som nikto! Boh je ten, ktorý určuje, čo je dobré a čo zlé, a jediné, čo ja chcem, je učiť sa o tom od Neho a poslúchať Jeho prikázania.“

Dovoľte mi, aby som teraz zrekapituloval, čo sme si doteraz povedali: Otázka, či je homosexualita v súlade s Božím poriadkom, musí byť zodpovedaná Ním samým. Ak Boh neexistuje, potom neexistuje ani objektívne dobro a zlo; nezáleží teda vôbec na tom, vyznávačmi akého životného štýlu sa stanete — ten, kto homosexuálov prenasleduje, je totiž rovnako v práve, ako ten, kto ich obhajuje. Ale ak Boh existuje, nemôžeme sa už viac spoliehať len na vlastné názory. Musíme zistiť, čo na tieto veci hovorí Boh.

Ako teda zistíme, čo si Boh myslí? Kresťania vravia: pozrime sa do Biblie. A Biblia hovorí, že Boh zakazuje homosexuálne akty. Môžeme teda povedať, že sú nesprávne.

V zásade to môžeme zdôvodniť nasledovne:

1. Všetci sme povinní nasledovať Božiu vôľu.
2. Božia vôľa je vyjadrená v Biblii.
3. Biblia homosexuálne správanie zakazuje.
4. A teda, homosexuálne správanie je proti Božej vôli alebo jednoducho — je nesprávne.

Ak niekto chce vyvrátiť toto zdôvodnenie ako neplatné, musí: poprieť buď, že Božia vôľa je vyjadrená v Biblii (2), alebo že biblia zakazuje homosexualitu (3).

Pozrime sa najprv na bod 3. Naozaj Biblia zakazuje homosexuálne správanie? Všimnite si, ako je moja otázka položená: nepýtam sa, či Biblia zakazuje homosexualitu, ale či zakazuje homosexuálne správanie? Je v tom totiž dôležitý rozdiel. Byť homosexuálom je stav, orientácia a osoba, ktorá je homosexuálom, nemusí svoju orientáciu nikdy v skutkoch vyjadriť. A naopak, ten, kto homosexuálom nie je, môže sa homosexuálnych praktík zúčastňovať. A čo Biblia zakazuje, je homosexuálne správanie, nie orientácia. Idea homosexuality v zmysle orientácie je črtou modernej psychológie a v dobe Starej Zmluvy ani nemusela byť ľuďom známa. Čo ale tí ľudia poznali, boli homosexuálne praktiky a tie biblia zakazuje.

Toto tvrdenie má obrovské dôsledky. Na jednej strane sa takto stávajú bezvýznamnými všetky debaty okolo pôvodu homosexuálnej orientácie. Na tom, či je homosexualita výsledkom výchovy alebo je súčasťou osobnosti od narodenia, vôbec nezáleží. V tomto bode už nie je dôležité, ako niekto svoju orientáciu získal, ale čo s ňou urobí. Niektorí obrancovia homosexuality sa až chvejú túžbou dokázať, že homosexualita je vecou génov, a nie výchovy, lebo v tom prípade by bola považovaná za správnu a normálnu. Tento záver je ale v protiklade s tým, čo sme už povedali — to, že je niekto geneticky predisponovaný na určité správanie, ešte neznamená, že dané správanie je správne. Napríklad, podľa vedcov existuje v tele gén, ktorý u určitých ľudí vytvára predispozíciu na alkoholizmus. Znamená to, že takýto človek môže spokojne ísť a piť, koľko mu hrdlo ráči? A byť alkoholikom? Samozrejme, že nie! Ak by to už malo niečo znamenať, tak to, že ten človek by mal abstinovať, aby závislosti predišiel. Buďme ale naozaj úprimní — pravdou je, že my ľudia v skutočnosti nerozumieme úplne úlohe dedičnosti a prostredia vo výskyte homosexuality. Ale to vlastne ani nevadí. Dokonca aj keby sa vedcom podarilo dokázať, že homosexualita je vecou génov, na veci by to nemenilo nič, stále by to malo asi takú váhu, ako by to bola vec výchovy. V prípade génov by sme to mohli prirovnať k rázštepu podnebia či k epilepsii. To, že sa s nimi deti narodia, neznamená, že sú to normálne prejavy a nemali by sme sa pokúsiť ich napraviť a liečiť.

Nech už je pravda kdekoľvek, v dedičnosti či výchove, ľudia si zvyčajne nevyberajú byť homosexuálom. Mnoho homosexuálov vydáva svedectvo o tom, aké mučivé je objavenie týchto túžob v sebe a bojovanie proti nim a povedia tiež, že by si sami nikdy neboli vybrali byť homosexuálom. Biblia neodsudzuje ľudí preto, že majú homosexuálnu orientáciu, odsudzuje homosexuálne akty. Je úplne možné mať homosexuálnu orientáciu a zároveň byť znovuzrodeným, Duchom naplneným kresťanom.

Rovnako ako je alkoholik, ktorý sa zdržiava od pitia, schopný vstať a vyznať v skupine abstinujúcich alkoholikov: „Som alkoholik,“ aj homosexuál, ktorý žije čistý život a „ukázňuje“ svoje túžby, sa môže na modlitebnom stretnutí bez hanby postaviť a vyznať: „Som homosexuál. Ale z milosti Božej a mocou Ducha Svätého žijem pre Krista v čistote.“ Pevne verím, že my, kresťania, budeme mať dostatok odvahy a lásky, aby sme ho milovali ako brata alebo sestru v Kristovi.

Takže, znova, otázka znie: Zakazuje Biblia homosexuálne správanie? Už som sa zmienil, že áno. Biblia vie byť taká realistická! Niekto by možno nečakal, že by sa dotkla aj takej témy, akou je homosexuálne správanie, no v skutočnosti ho spomína 6-krát, 3-krát v Starej zmluve, 3-krát v Novej — a to sú len miesta, kde sa o nej hovorí otvorene — miest, kde je nepriamo spomenutá skrze otázky sexuality a manželstva, je oveľa viac. A vo všetkých šiestich textoch je homosexuálne správanie jednoznačne odsúdené.

V 3. Mojžišovej 18:20 sa píše, že muž nesmie obcovať s iným mužom tak, ako sa obcuje so ženou. Tá istá kniha, 20:13 ďalej hovorí, že za takúto ohavnosť čaká previnilcov trest smrti, rovnako ako aj za cudzoložstvo, brutalitu či incest. Niektorí obhajcovia homosexuality vyzdvihujú, že ide o Starý zákon, ktorý je plný mnohých ďalších prikázaní, ktoré sa dnes už nedodržiavajú, ako napríklad zákaz približovať sa k nečistým zvieratám, akými boli napríklad ošípané. Ak kresťania nemusia plniť všetky pôvodné starozákonné prikázania, prečo by mali plniť práve zákaz homosexuálneho správania? Odpoveďou je, že aj Nový zákon potvrdzuje validitu tohto konkrétneho prikázania, ako ďalej uvidíme. To je dôkazom, že toto prikázanie nebolo len súčasťou kultúrnych obradov Starého zákona, spolu s ktorými sa muselo dodržiavať, ale že je hlbokou súčasťou Božej nekonečnej prirodzenosti. Homosexuálne správanie je v Božích očiach vážnym hriechom. Tretím miestom, kde sa v Starej zmluve priamo adresuje hriech homosexuálnych aktov, je hrozivý príbeh z 1. Mojžišovej 19, kde sa skupinka sodomských mužov pokúsila znásilniť Lótovych návštevníkov. Od slova Sodoma sa odvodzuje súčasné sodomia, ktoré označuje neprirodzený pohlavný styk. Boh zničil Sodomu kvôli ich nehanebnosti.

A teraz prejdeme k Novej zmluve, ktorá podobne homosexuálne správanie zakazuje. V 1. Korintským 6:9–10 Pavol píše: „Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho!“ Slová, preložené ako „ani muži súložiaci s mužmi“ v gréčtine odkazujú na aktívnych aj pasívnych partnerov v mužskom homosexuálnom vzťahu. (Ako som už povedal, Biblia je veľmi realistická!) Druhý prípad homosexuality je zmienený v 1. Timotejovi 1:10, kde sa o účastníkoch homosexuálnych praktík hovorí spolu so smilníkmi, kupcami s otrokmi, luhármi, krivoprísažníkmi, vražedníkmi, ako o niečom, čo sa protiví zdravému Božiemu učeniu. A najdlhšie sa homosexualitou zaoberá stať v Rímskym 1:24–28. Pavol tu hovorí, ako sa ľudia odvrátili od svojho Stvoriteľa a namiesto neho začali uctievať falošných bohov, ktorých si sami vytvorili. Hovorí:

„Preto ich Boh so žiadosťami ich sŕdc vydal nečistote, aby medzi sebou zneucťovali svoje telá, všetci tí, čo pravdu Božiu zamenili za lož, uctievali stvorené veci a im slúžili namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Amen.

Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam, veď ich ženy zamenili prirodzený styk s mužmi za protiprirodzený, a podobne aj mužovia zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa vášňou medzi sebou; mužovia s mužmi páchali hanebnosť a za svoje poblúdenie sami na sebe niesli odplatu, akú si zaslúžili.“

Liberálni vykladači tohto Písma urobili aj nemožné, len aby prevrátili nadovšetko jasný význam tohto slova. Niektorí tvrdia, že Pavol odsudzuje len pohanské praktiky sexuálneho zneužívania mladých chlapcov mužmi. Ale toto vysvetlenie je jasne nepravdivé, keďže Pavol hovorí vo veršoch 24 a 27, že tieto praktiky boli páchané navzájom „medzi sebou“, a v 26. verši sa zmieňuje navyše aj o lesbických praktikách. Ďalší tvrdia, že Pavol odsudzuje heterosexuálov, ktorí praktizujú homosexuálne akty, nie samotných homosexuálov. Takéto interpretácie sú však príliš cielené a neschopné obhájiť pravdu. Už sme spomínali, že to bolo v súčasnej, modernej kultúre, kedy sa idea homosexuálnej a heterosexuálnej orientácie rozvinuli. To, čo Pavol odsudzuje, sú homosexuálne akty, nehľadiac na orientáciu tých, ktorí ich praktizujú. Keď vezmeme do úvahy starozmluvné pozadie, plus to, čo Pavol hovorí v 1. Korintským 6:9–10 a v 1. Timotejovi 1:10, je zrejmé, že Pavol zakazuje všetky takéto akty. Toto správanie je pre neho dôkazom skazenej mysle, ktorá sa odvrátila od Boha, ktorý ju ponechal morálnemu úpadku.

Biblia je veľmi priama a nekompromisná, čo sa týka homosexuálneho správania. Je to v protiklade s Božím poriadkom a je to hriech. Aj keby v Biblii nebola homosexualita adresovaná tak explicitne, tieto akty by boli aj tak hriechom, pretože spadajú pod prikázanie: Nescudzoložíš. Božím plánom pre sexualitu je sex uchovaný pre manželský zväzok muža a ženy, a teda — či už predmanželský alebo mimomanželský, či heterosexuálny alebo homosexuálny sex mimo manželského — je zakázaný. Sex bol Bohom stvorený pre manželstvo.

Tu by sme mohli namietať, že ak má byť sex zachovaný pre manželstvo, tak dovoľme homosexuálom, aby sa vzali. Tak by predsa nepáchali cudzoložstvo. Takáto myšlienka je však úplne v protiklade s Božím zámerom pre manželstvo. V príbehu stvorenia v knihe Genesis je opísané, ako Boh stvoril ženu ako najlepšiu, muža doplňujúcu pomoc. A ďalej hovorí: „Preto opustí muž svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ Toto je Boží zámer pre manželstvo, a v Novom zákone Pavol cituje presne tento verš a potom pokračuje: „Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cirkev.“ (Efezským 5:32) Apoštol hovorí, že jednota medzi mužom a jeho ženou je živým obrazom Krista a jeho ľudu, cirkvi. Keď toto máme pred očami, jasne vidíme, akou svätokrádežou, akým výsmechom Božiemu plánu je homosexuálne zjednotenie dvoch ľudí. Je to akoby sme šplechli naše pohŕdanie Božím plánom priamo do Jeho tváre.

Jasne tu vidno, akou hlúposťou je, keď zástancovia homosexuality tvrdia: „Ježiš nikdy priamo neodsúdil homosexuálne správanie, tak prečo by sme mali my?“ Ježiš sa nikdy špecificky nezmienil aj o mnohých iných veciach, o ktorých uznávame, že sú zlé, ako brutalita či týranie, to však neznamená, že ich schvaľoval. Čo ale Ježiš urobil, bolo citovanie verša zo Starej zmluvy, keď vyučoval o rozvode, ktorým potvrdil Boží zámer pre manželstvo. V Marekovi 10:6–8 hovorí: „Od počiatku stvorenia však stvoril ich Boh ako muža a ženu. Preto opustí človek otca a matku a bude sa pridŕžať svojej manželky a budú dvaja jedno telo; takže už nie sú dve telá, ale jedno.“ Ak by sa teda mali stať jedným telom dvaja muži, bolo by to narušenie Božieho zámeru a poriadku. Stvoril muža a ženu, aby boli nerozlučiteľne zjednotení v manželstve a nie dvoch mužov alebo dve ženy.

Aby sme si to zhrnuli, Biblia homosexuálnu aktivitu vytrvalo zakazuje. Takže ak je Božia vôľa vyjadrená v Biblii, zákonite z toho vyplýva, že homosexuálne správanie je proti Božej vôli.

Predpokladajme teraz, že by niekto chcel vyvrátiť náš bod číslo 2 — teda, že Božia vôľa nie je vyjadrená v Biblii. Predpokladajme, že by tvrdil, že biblické prikázania o homosexualite, a vôbec, celý jej obsah, boli platné akurát tak pre danú dobu, no nie pre súčasný moderný svet. Napokon, asi sa všetci zhodneme, že je mnoho prikázaní, ktoré trvali len dočasne. Biblia napríklad hovorí, že ženy by sa nemali ozdobovať šperkmi a muži by nemali mať dlhé vlasy. Tieto prikázania síce vyjadrujú večne platný princíp — napríklad princíp obliekať sa skromne — tento princíp však môže byť v rôznych kultúrach vyjadrený a chápaný rôzne. Podobným spôsobom niektorí ľudia dnes tvrdia, že zákaz homosexuálnych aktov je pre dnešnú kultúru neplatný.

Ja si ale myslím, že takéto prehlásenie v sebe obsahuje vážne nedorozumenie. Neexistuje žiaden dôkaz, že by Pavlove prikázania ohľadom homosexuálnych aktov boli platné len pre danú dobu a kultúru. Ďaleko od toho, aby slúžil ako obraz vtedajšej kultúry, v ktorej pôsobil, Pavol práveže prikazoval veci nasmerované presne proti nej! Homosexuálne styky boli rozšírené v spoločnosti starovekého Grécka a Ríma rovnako, ako sú aj dnes v USA, a predsa sa Pavol stavia proti tejto kultúre a káže proti nej. Čo je ale ešte dôležitejšie, Božie prikázanie proti homosexuálnemu správaniu nemá svoj základ v nejakej kultúre, ale v Bohom danom pláne pre manželstvo, ktorý bol predstavený v deň stvorenia. Nedá sa poprieť, že zákaz homosexuálnej aktivity v Biblii je vyjadrením Božej vôle bez toho, aby sme zároveň nepopreli, že manželstvo samotné je Božou vôľou.

Predpokladajme, že niekto pôjde ešte ďalej, a povie: „Verím v Boha, ale nie v Boha Biblie. Neverím, že Biblia vyjadruje Božiu vôľu.“ Čo by ste takému človeku odpovedali?

Zdá sa mi, že existujú dva spôsoby, ako na to odpovedať. Po prvé, mohli by ste sa pokúsiť ukázať, ako Boh sám seba v Biblii odhaľuje. Toto je vecou kresťanskej apologetiky. Mohli by ste vymenúvať dôkazy, ako vzkriesenie naplnilo všetky proroctvá. Písmo nás dokonca ako veriacich vyzýva, aby sme boli pripravení zdieľať túto obranu kresťanstva komukoľvek, kto by sa nás pýtal, prečo veríme (1. Petra 3:15).

Alebo po druhé, mohli by ste tvrdiť, že homosexuálne správanie je nesprávne poukázaním na všeobecne akceptované morálne hodnoty, ktoré sú spoločné aj pre tých, čo neveria Biblii. Tento spôsob je náročnejší, ale aj tak, myslím, že je zásadne dôležitý, ak máme mať my ako kresťania vplyv na súčasnú kultúru. Žijeme vo svete, ktorý je stále viac a viac sekulárnejší, viac a viac post-kresťanský. Nemôžeme sa odvolávať len na Bibliu, ak chceme náš postoj vysvetliť nejakému zákonodarcovi alebo predstaviteľom škôl, lebo väčšina ľudí aj tak Biblii neverí. Musíme ponúknuť aj také dôvody, ktoré majú širší záber pohľadu.

Napríklad, myslím, že väčšina ľudí by súhlasila s tým, že sebadeštruktívne správanie je nesprávne. Toto správanie totiž ničí ľudskú bytosť, ktorá je prirodzene vzácna. Preto by zrejme väčšina ľudí súhlasila, že nie je dobré stať sa alkoholikom či závislým fajčiarom. Súhlasili by, že je dobré zdravo sa stravovať a udržiavať sa fit. Tiež by asi súhlasili, že nie je správne ubližovať iným. Preto sme ako spoločnosť zakázali fajčenie vo verejných priestoroch — chceli sme chrániť ľudí aj pred pasívnym fajčením. Preto obmedzujeme dostupnosť alkoholu — aby sme chránili nevinných. Asi by nikto nepoprel, že nemáme právo správať sa k iným deštruktívne.

Nie je ťažké dokázať, že homosexuálne správanie je jedným z najsebadeštruktívnejších správaní, aké môže niekto praktizovať. Možnože tento fakt nie je veľmi známy. Hollywood a médiá nám neustále predkladajú šťastný a uspokojivý obraz homosexuality, ako jednu z napĺňajúcich foriem života, hoci v skutočnosti je to temný, prekrútený a nebezpečný životný štýl, rovnako návykový a zničujúci, ako je alkohol a fajčenie. Triezve štatistiky, s ktorými vás chcem teraz oboznámiť, sú plne zdokumentované Dr. Thomasom Schmidtom v jeho knihe Straight and Narrow.

Začnime týmto: ruka v ruke s homosexualitou ide takmer nevyhnutne aj promiskuita. 75 % homosexuálnych mužov vystrieda viac ako 100 sexuálnych partnerov počas svojho života, pričom vyše polovica z nich sú cudzí ľudia. Iba 8 % homosexuálnych mužov a 7 % homosexuálnych žien malo niekedy vo svojom živote vzťah trvajúci viac než tri roky. Nikto nepozná dôvod tejto obsesívnej promiskuity. Možno sa homosexuáli snažia pomocou týchto sexuálnych dobrodružstiev naplniť hlbokú psychologickú potrebu a možno to nezaberá. Mužovia homosexuáli majú v priemere 20 partnerov za rok. Podľa Dr. Schmidta:

„Počet homosexuálnych mužov, ktorí počas života zažijú celoživotnú vernosť je vlastne úplne zanedbateľný. Promiskuita medzi homosexuálmi nie je len prijatým stereotypom a nie je to tiež iba skúsenosť väčšiny — je to prakticky ich jediná skúsenosť. Celoživotná vernosť v skúsenosti homosexuálov takmer nejestvuje.“

Spolu s promiskuitou je medzi homosexuálmi výrazne rozšírené aj užívanie drog na zvýraznenie sexuálneho pôžitku. Vo všeobecnosti sú homosexuáli trikrát náchylnejší na problémové pitie ako bežná populácia. Štúdie ukazujú, že 47 % mužov homosexuálov malo v minulosti problém s alkoholom a 51 % problém so zneužívaním drog. Existuje priama úmera medzi počtom sexuálnych partnerov a množstvom požitých drog.

Navyše, podľa Dr. Schmidta: „Existuje jasný dôkaz, že niektoré mentálne poruchy sa vyskytujú oveľa častejšie medzi homosexuálmi.“ Napríklad, 40 % homosexuálnych mužov prešlo v živote ťažkou depresiou. Toto číslo pre mužskú populáciu sveta vo všeobecnosti je 3 %. Podobne 37 % homosexuálnych žien už zažilo depresiu. Tieto čísla následne vedú k vyššiemu výskytu samovrážd — homosexuáli trikrát častejšie premýšľajú nad samovraždou, než bežná populácia. Priamych pokusov o samovraždu je u mužov homosexuálov 6-krát viac, a u žien 2-krát viac, v porovnaní s mužmi a ženami heterosexuálmi. No depresia a samovraždy nie sú jedinými problémami. Štúdie dokazujú, že aj pedofília sa objavuje častejšie u mužov homosexuálov. Nech už príčina týchto porúch spočíva v čomkoľvek, faktom ostáva, že každý, kto premýšľa nad prijatím homosexuálneho životného štýlu, by nemal mať ilúzie o tom, do čoho vstupuje.

Ďalším dobre chráneným tajomstvom je to, ako fyzicky veľmi nebezpečné homosexuálne praktiky sú. Nebudem tu opisovať všetky druhy, ale dovoľte mi poznamenať, že naše ženské a mužské telá boli stvorené tak, aby vzájomne splynuli v jedno. Dve mužské telá to nedokážu. Výsledkom toho je, že tieto praktiky, z 80 % uskutočňované mužmi, vedú k často trvalým následkom na tele, ako napríklad k poškodeniu funkcií prostaty, vredom alebo prasklinám, chronickej inkontinencii či hnačkám.

Okrem týchto problémov je tu ešte jeden — sexom prenášané pohlavné choroby. 75 % homosexuálov prenáša aspoň jednu pohlavnú chorobu, a to nerátame AIDS. Ide o celé spektrum chorôb: syfilis, kvapavka, bakteriálne infekcie či parazity. Častými chorobami sú tiež vírusové infekcie, ako napríklad hepatitída B a alebo herpes (trápia 65 % homosexuálov). Obe tieto sú nevyliečiteľné alebo s trvalými následkami, rovnako ako hepatitída A a bradavice v análnej oblasti, rozšírené medzi 40 % mužov — homosexuálov. A to ešte nehovoríme o AIDS. Zrejme najšokujúcejšie vyznieva štatistika, že nerátajúc tých, ktorí zomrú na AIDS, priemerný vek, ktorého sa homosexuáli dožijú, je 45 rokov. Mužská populácia vo všeobecnosti sa dožíva v priemere 70 rokov. Ak by sme do tejto štatistiky zarátali tých, ktorí zomreli na AIDS, priemerný vek mužov — homosexuálov by klesol na 39 rokov!

Ak by sme sa teda chceli opäť preniesť do roviny všeobecne prijímaných morálnych postojov, myslím, že z doteraz prezentovaných informácií je jasne vidieť, aké škodlivé homosexuálne praktiky sú. Sú sebapoškodzujúce a škodia aj iným okolo. Keby sme teda úplne odhliadli od toho, čo nám hovorí Biblia, aj tak máme k dispozícii jasné dôkazy, že homosexuálne správanie nie je prospešné.

Toto má ďalekosiahle dôsledky na to, aký postoj k tomu spoločnosť zaujme, keďže zákony a obmedzenia sa prijímajú práve na základe toho, aké sú verejne vžité hodnoty danej spoločnosti. Práve preto máme zákony obmedzujúce predaj alkoholu alebo zákazy gamblingu, alebo obmedzenia fajčenia. Tieto obmedzenia slobody jedinca smerujú k ochrane verejného prospechu. Rovnako tak niektoré štáty prijali zákony zakazujúce prevrátené sexuálne styky a ich Najvyšší súd prijal tieto zákony za zákony ústavné. Hoci sú tieto zákony nevynútiteľné, vo svetle rizika, akému sa daní jedinci pri takomto správaní vystavujú, sú legálne a správne.

A teraz, existujú ďalšie oblasti spoločenského života, kde je potrebné, aby sme uvažovali nad dôsledkami homosexuality a nad prijatím určitých opatrení. Napríklad, nie je žiaden dôvod, prečo by nemala platiť rovnosť medzi heterosexuálmi a homosexuálmi v otázkach, ako je napríklad predaj nehnuteľností. Na druhej strane, sú tu otázky ako rovnaké práva pre obe skupiny v oblasti voľby povolania. Tu by sa mohli objaviť určité námietky. Chceli by ste napríklad, aby učiteľka telesnej výchovy vašej dcéry bola lesbička? Alebo aby bol tréner vášho syna homosexuál, pričom viete, že sa prezliekajú v rovnakej šatni? Ja by som určite takýto zákon pre verejné školy nepodporil.

Alebo, má sa v školách učiť, že homosexualita je správny životný štýl? A dávať Heather má dve mamky čítať ako povinné čítanie? Mali by byť homosexuálne spojenia párov brané na legálnej úrovni rovnako, ako heterosexuálne manželstvá? Mali by mať homosexuáli právo adoptovať si deti? Vo všetkých týchto prípadoch by sme mali oponovať argumentom všeobecného dobra a argumentom zdravia. Tu nejde o princíp povýšenia práv jedného jedinca na úkor práv druhého, pretože takéto zákazy či obmedzenia sú založené na rovnakých morálnych princípoch, na základe ktorých boli prijaté aj zákazy držania zbraní či drog. Sloboda neznamená, že budeme konať aj na úkor druhých a ich poškodzovať.

Aby sme si to zhrnuli, videli sme, že, po prvé, správne a nesprávne, dobré a zlé majú skutočný základ, pretože sú založené v Bohu. Ak teda chcem zistiť, čo je dobré a čo zlé, musím sa pozrieť do Biblie. Po druhé, videli sme, že Biblia neprestajne zakazuje homosexuálne akty, rovnako ako zakazuje sex mimo manželstva. Po tretie, videli sme, že biblický zákaz homosexuálneho správania nemôže byť chápaný len ako príkaz pre danú dobu a kultúru, pretože je založený v Božom nádhernom pláne pre manželstvo muža a ženy. Navyše, ak by sme úplne odhliadli od Biblie, aj tak vidíme v spoločnosti všeobecne akceptované morálne normy, ktoré uznávajú, že homosexualita je nezdravá.

Aké sú teda praktické dôsledky pre nás ako jedincov?

Po prvé, ak si homosexuálom alebo sa cítiš naklonený tejto orientácii, „ukázňuj sa“ v čistote. Ak nie si ženatý/vydatá, drž sa ďaleko od sexuálnej aktivity. Viem, že sa to zdá byť ťažké, ale všetko, čo v tomto príkaze Boh od teba žiada, je len to isté, čo žiada od každého slobodného človeka. A nemyslí sa tým udržiavať čistým len svoje telo, ale aj svoju myseľ. Ako sa aj heterosexuálny muž musí chrániť pred pornografiou a nečistými myšlienkami, aj ty musíš udržiavať svoj svet myšlienok čistý. Odolaj pokušeniu ospravedlňovať svoj hriech racionalizovaním: „Boh ma proste takto stvoril.“ Boh jasne ukázal, že nechce aby si si zľahčoval svoj hriech, naopak, chce, aby si Ho uctieval čistou mysľou a čistým telom. A nakoniec — hľadaj kresťanského poradcu, ktorý by ťa viedol. Chce to čas a úsilie, ale je to možné, aby si si po čase začal vychutnávať heterosexuálny vzťah so svojím partnerom. Je nádej.

A po druhé, pre nás, ktorí sme heterosexuáli, musíme pamätať na to, že byť homosexuálom nie je samo o sebe hriech. Väčšina homosexuálov si svoju orientáciu nevybrala a keby mohli, určite by ju zmenili. Musíme našich bratov a sestry, ktorí s týmto problémom bojujú, prijímať a v láske ich podporovať. A musíme Božiu lásku ukazovať aj ľuďom homosexuálnej orientácie. Vulgárne slová a vtipkovanie na účet homosexuálov by nemali vychádzať z úst kresťanov. Ak na sebe vidíte, že sa v srdci tešíte, keď sa homosexuálovi prihodí niečo zlé, alebo cítite v srdci nenávisť voči nim, mali by ste sa zamyslieť nad slovami, ktoré Ježiš povedal v Matúšovi: „… ľahšie bude v súdny deň Sodome a Gomore, než vám“ (Matúš 10:15, 11:24).

William Lane Craig. © 2007. Reasonable Faith.

Pôvodný článok nájdete na: www.reasonablefaith.org

Nikde v Biblii sa interrupcia vyslovene nespomína. Zdá sa, že toto ticho necháva priestor na to, aby mali kresťania na túto vec rozdielne názory, pričom môžu stále zostať verní Písmu.

V kresťanstve možno pozorovať dve zaujímavé zoskupenia názorov. Cirkvi a zbory, v ktorých je Biblia vnímaná ako neomylné slovo Božie, vnímajú interrupciu ako niečo nesprávne, ako prestúpenie Božieho zákona. Na druhej strane cirkvi, ktoré ponímajú Bibliu ako svedectvo omylných hriešnikov o Bohu, zastávajú názor, že tu ide viac o vec osobnej voľby ako o nejakú objektívne stanovenú morálku. Bude najlepšie túto problematiku uzavrieť tak, že biblické hodnoty (alebo prinajmenšom tie všeobecné, ktoré sú uznávané aj nekresťanmi) dávajú najavo svoj nesúhlas s interrupciou, zatiaľ čo zdieľanie opačných názorov je vnímané v rozpore s biblickou etikou. Nasledujúce riadky podporia tento záver podaním biblických dôkazov proti interrupcii.

Najprv sa trochu pozrieme na terminológiu. Tí, ktorí sa stavajú proti interrupcii, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-life (za život), vysvetľujúc, že im nejde o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, ale o právo nenarodeného na život. Tí, ktorí interrupciu obraňujú tvrdiac, že ju nemožno jednoznačne označiť za nemorálnu, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-choice (za slobodnú voľbu) zdôrazňujúc, že tu ide o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, či bude vo svojom tehotenstve pokračovať alebo sa rozhodne ho ukončiť. Tieto pojmy budeme používať, keďže takto sa sami predstavitelia jednotlivých skupín označujú.

Základný argument skupiny Za život

Podstata prítomnosti Biblie v celom kruhu nekonečných diskusií o interrupcii bude najlepšie pochopiteľná, ak ju dáme do súvisu so základným argumentom pro-life skupiny. Tento argument sa dá všelijako prezentovať. Tu vám ponúkame pravdepodobne najjednoduchšiu a najsilnejšiu formu vysvetlenia ich argumentov:

Premisa 1: Zámerné odobratie života nevinnému ľudskému tvorovi je vždy morálne nesprávne.
Premisa 2: Interrupcia je zámerné odobratie života nevinnému ľudskému tvorovi (okrem prípadu, keď smrť dieťaťa nie je žiadaná, ale vyžaduje si to záchrana matkinho života).

Záver: Interrupcia je morálne nesprávna (okrem vyššie popísaného prípadu).

Existujú iba dva spôsoby, ako vyvrátiť tento argument:
1. Odmietnuť tvrdenie prvej premisy protitvrdením, že vedomé zabíjanie nevinného tvora z určitých dôvodov nie je morálne nesprávne.
2. Poprieť druhú premisu a to buď:
a) tvrdením, že nenarodení ešte nie sú ľudskými tvormi
b) tvrdením, že nenarodení nie sú nevinní
c) tvrdením, že interrupcia nie je vedomé zabíjanie

Interrupcia a šieste prikázanie:

Pre kresťana je obsah prvej premisy pro-life argumentu jasne zhrnutý v šiestom prikázaní: „Nezabiješ!" (Exodus 20:13). Biblia nevyčleňuje špeciálne skupiny ľudských tvorov, ktorí nemajú byť zabití — toto prikázanie sa netrápi nad tým, aby vyratúvalo: „Nezabiješ ženy, nezabiješ farebných, starých, deti, zmrzačených, retarovaných, atď." Všetky tieto skupiny sú pokryté jedným všeobecným zákazom zabitia. Takisto nebolo potrebné, aby Biblia hovorila: „Nezabiješ nenarodeného." Alebo slovami Randyho Alcorna: „Všetko, čo bolo potrebné povedať, aby v tom bol príkaz ,Nezabiješ nenarodeného!´ obsiahnutý, je povedané v jednoduchom: ,Nezabiješ!' "

V biblickom ponímaní je vražda zakázaná, pretože človek bol stvorený na Boží obraz. Klasickým ilustrujúcim textom v tomto prípade je Genesis 9:6:

„Ak niekto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv, lebo Boh učinil človeka na Boží obraz."

Tieto verše sú v kontexte interrupcie nesmierne dôležité, pretože nám objasňujú niektoré dôležité body: Po prvé, každý človek bol stvorený na obraz Boží. Slovo preložené ako „človek", je v origináli „adam", čo znamená ľudský tvor alebo ľudstvo. Rovnaké slovo „adam" je použité v Genesis 1:26–27, kde sa píše, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, pričom pokračuje vymenovaním, že sú tým myslení tak muži, ako aj ženy. Takže, ak nenarodené deti sú ľudskými tvormi, ich zabíjanie je zakázané, pretože je to útok na Boží obraz.

Po druhé, zákaz vraždy neznamená, že nemôžeme zabíjať zvieratá. Priamo v texte Genesis 9 Boh dáva človeku právo zabíjať zvieratá a jesť ich mäso (v. 2 a 3). Zástanca pro-choice stanoviska, Stephen Asma, sa tu teda mýli, keď hovorí, že ak niekto neuznáva interrupciu z princípu posvätnosti života, neuvedomuje si, že z toho istého princípu, odteraz „hreší každý večer, keď požiera svoju posvätnú sviečkovicu". Nejde tu o každý život, ktorý pro-life skupina označuje ako posvätný, ale o každý ľudský život. Hebrejské slovo pre „zabiť" alebo „zavraždiť" v šiestom prikázaní râtsach nie je ani v jednom z asi 40 prípadov Starej zmluvy použité vo význame zabiť zviera, vždy sa spája s ľudským životom. To isté platí pre grécke slovo phoneuô, ktoré sa používa v Novej zmluve vždy, keď sa cituje šieste prikázanie. Oba jazyky — gréčtina aj hebrejčina — používali iné slovo, keď hovorili o zabití zvieraťa kvôli jedlu alebo obeti (v hebrejčine ide hlavne o slovo shâchat, v gréčtine o slovo thuô).

Po tretie, zákaz vraždy znamená tiež zákaz vraždy nevinných ľudských tvorov. Podľa Genesis 9:6 majú byť tí, ktorí iným vzali život, tiež sami zbavení života. Z toho vyplýva, že zákaz zabitia znamenal zákaz vziať život niekomu, kto nikomu inému predtým nevzal život alebo sa mu tým nevyhrážal. Nezakazuje zabitie v sebaobrane alebo použitie smrtiacej sily polície, vojakov či katov. Opäť je dobré zdôrazniť, že hebrejské râtsach či grécke phoneuô sa nepoužívajú v Biblii v kontexte zabíjania vo vojne. Takto si zástancovia pro-life stanoviska neprotirečia, keď majú výhrady voči interrupcii, ale schvaľujú trest smrti. Pro-life stanovisko netvrdí, že je nesprávne vôbec niekomu vziať život, ono tvrdí, že je nesprávne vziať ho nevinnému ľudskému tvorovi. Niektorí obhajcovia pro-life stanoviska však neschvaľujú trest smrti alebo boj vo vojne veriac, že toto stanovisko je viac v súlade s biblickou morálkou, no tí, ktorí takto vyhranený názor nemajú, sú tiež absolútne v súlade so svojou vierou.

Hoci sa kresťania nemusia zhodnúť na tom, či je morálne správne zabíjať vrahov, problematika zabíjania nevinných, ktorí nikomu neublížili, by mala byť mimo akejkoľvek kontroverzie a nezhôd. Toto je prvá premisa zástancov pro-life stanoviska.

Ak prvá premisa tohto stanoviska nemôže byť popretá, zostáva na vyvrátenie celého argumentu už len druhá, ktorá znie, že interrupcia je zámerné odobratie života nevinnému ľudskému tvorovi (okrem prípadu záchrany matky). Zástancovia názoru pro-choice si len málokedy dovolia tvrdiť, že nenarodené deti sú vinné alebo že interrupcia nie je vedomé zabitie nenarodeného dieťaťa. Z troch spôsobov, ako interrupciu obhájiť, im takto ostáva už len jedna možná cesta: dokázať, že nenarodené deti ešte nie sú ľudskými tvormi.

Nenarodení ako ľudskí tvorovia

Ako vyplýva už aj z názvu tejto state, základný pro-life argument hovorí v oboch premisách o ľudských tvoroch, nie o ľudských osobnostiach. Veľmi často sa v diskusiách o interrupcii rámcovo pohybujeme v termínoch osobnosti nenarodených. Obhajcovia práva na život tvrdia, že nenarodené deti sú ľudské osobnosti, zatiaľ čo obhajcovia práva slobodnej voľby oponujú, že interrupcia je akceptovateľná práve preto, že nimi nie sú.

Najväčším problémom toho, že pojem osobnosti sa stal rozhodujúcim v celom procese, je to, že súčasná spoločnosť ani nedisponuje jednoznačným konsenzom toho, čo osobnosť vlastne je. Niektorí definujú osobnosť pojmami ako sebauvedomenie, individualita, schopnosť racionálne myslieť, schopnosť robiť morálne rozhodnutia, atď. Ak definujeme osobnosť týmto spôsobom, prakticky to zaručí, že nenarodení nebudú môcť byť za osobnosti považovaní; avšak — dokázateľne sa do tejto kategórie nebudú môcť radiť ani napríklad šesťmesačné deti. Ďalší definujú pojem osobnosť ako vlastníctvo duše a ducha, ktoré sú odlišné, oddelené od tela. Problémom tejto definície ale je, že neexistuje spoločenská jednomyseľnosť v otázkach ako je existencia duše osamotenej od tela, dokým sa nestane jeho súčasťou v ľudskej bytosti.

Hoci majú kresťania pravdu v tom, že nenarodené dieťa by malo byť vnímané ako osobnosť od chvíle jeho počatia, je prezieravým riešením vyhnúť sa pojmu osobnosť a pracovať s jednoduchším a priamejším argumentom a to, že nenarodené dieťa by nemalo byť zabité, pretože je to ľudská bytosť. Napokon, ani Biblia nepoužíva slovo osobnosť v Genesis 1:26–27, či 9:6, a namiesto toho hovorí o ľudskej bytosti, „adamovi", stvorenom na Boží obraz a vlastniacom život, ktorý nemá byť porušený. Je teda zbytočné obraňovať ten či onen názor na to, čo je osobnosť alebo ako sa dá či nedá tento pojem aplikovať na nenarodené dieťa v hocakom štádiu jeho vývoja (napríklad citovaním Žalmu 139), aby sme dokázali, že zákon by mal nariaďovať ochranu života nenarodených. To, čo je nevyhnutné, je obrániť tvrdenie, že nenarodení sú ľudské bytosti.

V takto položenej otázke sa už obhajovanie stáva ľahkým — a práve preto tak veľa pro-choice odborníkov chce udržať diskusiu v rovine pojmov ako je osobnosť, o ktorých sa dá donekonečna špekulovať a pochybovať. Je vedecky nevyvrátiteľným faktom, že akt počatia (alebo, priamejšie, splodenia) je úplne prvým aktom v existencii ľudskej bytosti. To, čo existuje pred počatím, je len vajíčko matky a spermia otca. Keď je splodenie zavŕšené, vznikol úplne nový ľudský tvor, odlišný od matky aj od otca, vlastná, samostatná entita. Preto tvrdíme, že od momentu počatia existuje nový ľudský tvor, s potenciálom pre ďalší rast a plnú realizáciu.

Ak sú teda nenarodení ľudskými tvormi od chvíle počatia, z toho vyplýva, že ich zabitie pre akýkoľvek iný dôvod, než záchrana života niekoho iného (t.j. matkinho), je zakázané šiestym prikázaním. Je úplne zbytočné dokazovať, či nenarodení sú už osobnosti alebo nie, aby sme mohli ich život chrániť zákonom. Jediná dôležitá vec je fakt, že sú od samého začiatku ľudskými bytosťami. Nech tí, ktorí obraňujú interrupciu ako legálne právo, povedia, ak môžu (alebo ak sa odvážia), že je prípustné zabiť nevinného ľudského tvora. Iba málo z nich by to dokázalo — aspoň nie priamo a otvorene.

Argumenty v prospech pro-life stanoviska, ktoré tu boli prezentované, dovolili Písmu, aby samo definovalo, čo znamená vražda a z čoho vychádzajú kresťania, keď neschvaľujú ukončenie života nenarodeného dieťaťa v akomkoľvek štádiu vývoja. Tento argument je však použiteľný aj mimo kresťanského kontextu, keďže hlavnou premisou argumentov je jednoducho to, že zabíjanie nevinných ľudských bytostí je nesprávne a malo by byť zákonom zakázané. Nekresťania nemusia súhlasiť s myšlienkou, že sme všetci stvorení na Boží obraz, aby videli morálnu silu argumentov pro-life stanoviska. Stačí, ak budú súhlasiť, že nenarodení sú ľudskými bytosťami a že všetky nevinné ľudské bytosti by mali mať právo na zákonom chránený život.

Robert M. Bowman, Jr. © 2001.
Pôvodný článok nájdete na: www.reasons.org

Najprv sa trochu pozrieme na terminológiu. Tí, ktorí sa stavajú proti interrupcii, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-life (za život), vysvetľujúc, že im nejde o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, ale o právo nenarodeného na život. Tí, ktorí interrupciu obraňujú tvrdiac, že ju nemožno jednoznačne označiť za nemorálnu, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-choice (za slobodnú voľbu) zdôrazňujúc, že tu ide o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, či bude vo svojom tehotenstve pokračovať alebo sa rozhodne ho ukončiť. Tieto pojmy budeme používať, keďže takto sa sami predstavitelia jednotlivých skupín označujú.

Yvette Schneider si dobre pamätá na jednu noc, keď vyrazila s priateľmi do mesta.

„Jednu sobotu som s niekoľkými mojimi priateľmi šla do lesbického baru v Long Beach, kde som videla zopár ľudí rozdávať letáky.

‚No super,‘ pomyslela som si a šla som k jednému z nich. ‚To nemáte v sobotu večer nič lepšieho na práci, než nás tu otravovať?‘ A on povedal: ‚Mrzí ma to, nemal som v úmysle ťa otravovať. Môžeš si to vziať a prečítať si to, ale nemusíš to robiť, ja som tu len na to, aby som ti povedal, ako veľmi ťa miluje Ježiš.‘ Cítila som sa vtedy taká maličká. Úplne ma schladil. Neodradilo ma to síce od toho, aby som šla do baru, ale prinútilo ma to rozmýšľať o tom, že možno nie sú všetci kresťania takí zlí, ako som si myslela.“

Kultúrna diskusia o homosexualite je už mesiace stále hlasnejšia a hlasnejšia. Homosexuálni aktivisti sú odvážni a nevzdávajú sa nádeje, že sa im podarí homosexualitu legalizovať a vniesť ju do bežného života.

Spomeňte si na tie scény, ktoré ste nedávno sledovali v televízií, od Massachusetts po San Francisco. Keď ste videli homosexuálne páry vychádzať z matriky s dokladom o uzavretí manželstva v rukách oslavujúc svoj sobáš bozkávaním sa pred všetkými kamerami, aké dojmy to vo vás vyvolalo?

Pozrime sa teraz, čo sa píše v liste Kolosenským 3:5–8:

„Mŕtvite teda zemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadosť a lakomstvo, ktoré je modloslužba. Pre tieto veci prichádza hnev Boží. V nich ste voľakedy aj vy chodili, keď ste žili v nich, ale teraz aj vy odložte všetko: hnev, vášnivosť, zlosť, rúhanie sa i ošklivé reči zo svojich úst.“

Táto pasáž dáva jasne najavo, že Boží hnev príde jedného dňa na tých, ktorí sú synovia neposlušnosti, ktorí smilnia, ktorí sa oddávajú zmyselnej vášni. Nesmieme však preskočiť to, že to zahŕňa aj našu reakciu voči týmto ľuďom. Nereagovať na nich s hnevom, zlosťou, vášnivosťou, rúhaním či ošklivými rečami.

Spýtajte sa sami seba: Keď rozmýšľate o homosexuálnej aktivite v dnešnej dobe, nie ste nahnevaní? Nevyprovokuje to vo vás zlosť? Vášnivosť? Rúhanie sa? Ošklivé reči?

Biblia pokračuje, vo verši 12–14:

„Ako vyvolení Boží svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti.“

Takže ešte raz, keď rozmýšľate o homosexuáloch, ste znechutení alebo cítite súcit? Prihovárate sa im s milosrdenstvom a dobrotivosťou? Ste vľúdny alebo hrubý?

Prečo myslíte, že Yvette Schneider bola pri bare Longbeach prekvapená odpoveďou od kresťana, ktorú dostala? Pravdepodobne preto, že bežná odpoveď na homosexualitu v našej krajine nebýva taká, ako by bola Kristova.

Jeden z problémov nás ako tých, ktorých ovplyvňuje Biblia, je, že pri prihováraní sa k nim často znieme samospravodlivo. Ak nás naši nekresťania vidia preukazovať radšej hnev a znechutenie ako lásku a súcit, potom sa naše vyhliadky pre nich do budúcnosti môžu ľahko zrútiť. Potom podľa nich tomu všetkému veríme, pretože sme monogamní heterosexuáli, a to znamená, že sme morálne na vyššej úrovni.

Môžu sa upriamovať na našu samospravodlivosť? Je možné, že nás vidia ako tých, ktorí si o sebe myslia, že sú „svätejší než tamtí“? Pretože niekde hlboko v sebe veríme, že je niečo, čo nás posúva vyššie na morálnej úrovni oproti tým, ktorí sú homosexuáli?

Možno je čas na to, aby sme sa ako kresťania zamysleli nad našou reakciou voči tým, ktorí homosexuálmi sú. Dovoľte mi navrhnúť dva kroky, ktoré podľa môjho názoru potrebujeme vykonať predtým, než sa otvorene vyjadríme:

1. Pozrime sa do zrkadla

V jedno ráno, keď mal farár Chip Ingram kázať o homosexualite vo svojom zhromaždení, zistil, že sa nachádza tvárou v tvár voči nim — homosexuálom, v jeho spoločenstve. Prišli si totiž vypočuť, čo by mohol miestny evanjelický farár hovoriť o tom, ako žijú.

Začal tým, že sa ospravedlnil. Požiadal tých, ktorí patria k miestnej homosexuálnej skupine, aby mu ako predstaviteľovi cirkvi odpustili, že mnohí z kresťanov boli k homosexuálom hrubí a nenávideli ich. Priznal veľakrát, že kresťania zle reprezentovali Krista, keď sa správali k homosexuálom tak, ako sa správali. Kristova očividná ľudskosť ho v jeho službe primäla k tomu, aby bol schopný osobne hovoriť s homosexuálmi, ktorí hľadali cestu von.

Možno by sme predtým, než začneme s homosexuálmi dobre vychádzať — či už osobne alebo ako Kristovo telo, mali urobiť to, čo Chip. Potrebujeme ich požiadať o odpustenie vecí, ktoré sme o nich mohli povedať, ktoré sme mohli urobiť alebo si myslieť.

Ježiš je v tomto jednoznačný. Predtým, než sa rozhodneme zaoberať sa hriechom niekoho iného, by sme mali stráviť nejaký čas pred zrkadlom. Mali by sme vidieť najprv brvno vo vlastnom oku a až potom sa snažiť vybrať triesku z oka bratovho. (Matúš 7:4–5). A ak vidíme niekoho hrešiť, mali by sme najprv preskúšať svoje vlastné životy pred zachraňovaním niekoho iného z jeho hriechov.

Tak, teraz keď vidíme, kam táto kultúra kráča, ako prvé by sme mali nanovo pozvať Boha, aby nás strážil, poznal, skúšal a videl, či je v nás nejaký hriešny zvyk.

Realita je taká, že v dnešnej cirkvi sa tiež veľa sexuálne hreší a sami sa týchto hriechov dopúšťame, čo nám bráni v tom, aby sme boli schopní vidieť „smietku v očiach iných“ — v tomto konkrétnom prípade hriech sexuálnej orientácie. Ako by sme odpovedali na tieto otázky?:

• Je/bolo vo vašom živote smilstvo? (sexuálna aktivita pred manželstvom)

• Cudzoložili ste/Cudzoložíte? (mimomanželská sexuálna aktivita)

• Pozerali ste/pozeráte pornografiu?

• Onanovali ste/onanujete?

• Pozreli ste žiadostivo na niekoho iného ako na svojho partnera?

• Boli ste sexuálne aktívny so svojím partnerom/partnerkou, kde vaším prvoradým motívom bolo vaše vlastné uspokojenie a nie uspokojenie vášho partnera/partnerky?

• Odopierali ste sex partnerovi/partnerke ako trest?

• Sledujete pravidelne televízne programy zaoberajúce sa nebiblickými sexuálnymi témami?

Nový pohľad na našu sexuálnu hriešnosť by nás mal doviesť ku krížu, kde môžeme znova nájsť odpustenie a nádej. Teraz ako tí, ktorí prijali Božiu milosť sme pripravení ponúkať ju aj iným.

2. Budujte v sebe súcit

Pamätáte si, aké bolo Ježišovo stretnutie so ženou cudzoložnicou? Ján 8:1–11 hovorí o náboženských vodcoch, ktorí priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Čo im povedal? Najprv pokarhal samospravodlivých náboženských vodcov. Vedel, že ich motiváciou nie je súcit a milosrdenstvo.

Potom sa obrátil na ženu a ľudsky a milo ju uistil o odpustení („ani ja ťa neodsudzujem“) a pozval ju k svätosti („odteraz viac nehreš“).

Namiesto toho, aby boli naše srdcia plné hnevu a opovrhovania voči homosexuálom, Boh v nás chce budovať lásku pre tých, ktorí žijú takýto život — či už si to uvedomujú alebo nie. Nemôžeme hovoriť s takými ľuďmi, pokiaľ naše srdcia nie sú pre nich zlomené.

Skúsme byť teraz k sebe úprimný. Keď počujeme v televízii, ako niektoré celebrity hovoria o iných, že sa správajú nemorálne a potom oni sami robia to isté, ba ešte niečo horšie, cítite hnev alebo súcit? Vyvstáva vo vás otázka „kto koho volá nemorálnym“?

Tu prichádza na um podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi. V Matúšovi, 18, 23–25 hovorí Ježiš príbeh o mužovi, ktorému pán odpustil obrovský dlh. Ten muž potom odmietol odpustiť inému mužovi, ktorý mu dlhoval málo. Ježiš nám odpustil náš hriech. Ako môžeme my nebyť natoľko pokorní, aby sme tú istú milosť neponúkali iným, ktorí boli tiež chytení do pasce hriechu?

Keď už hovoríme s takými ľuďmi, mali by sme si byť istí, že im pravdu vravíme vo vrelej láske. Koniec koncov, to, čo homosexuáli naozaj potrebujú, je Božia milosť a zachraňujúci vzťah s Ježišom Kristom. Lebo aj keď ich hriech je možno odlišný od tých našich, ich potreby sú rovnaké.

Spomínate si na Yvette Schneider, mladú ženu, ktorá šla do lesbického baru v Long Beach a namiesto odsúdenia sa k nej niekto prihovoril so súcitom? Onedlho potom, čo sa spriatelila s týmto človekom, sa obrátila.

Hovorí: „Jeff bol kresťan, ktorý žil v hlbokom náboženskom presvedčení. Stále mal so sebou Bibliu a vo svojej kancelárií mal povešané biblické verše. Keď som ho prvýkrát stretla, bola som lesbická aktivistka, ktorá nemala rada kresťanov. Ale kvôli jeho neúnavnej dobrej vôli a milému správaniu voči mne ako osobe sa to zmenilo a neskôr mi pomohol prijať Ježiša. Ukázal, ako by kresťania mali prejavovať súcit a milosrdenstvo.

Jeffovo priateľstvo s Yvette je pre nás vzorom v tom, ako môžeme ponúkať milosť a súcit homosexuálom. Yvette si spomína na to, že Jeff bol priateľ, ktorý sa zaujímal o ňu a jej život. Hovorili spolu nielen o jej sexuálnej orientácií, ale aj o iných veciach, ktoré ich zaujímali. S Jeffom sa vídavali v pondelok a normálne sa spolu rozprávali, pýtal sa jej na jej rodinu, na to, aký mala víkend alebo sa bavili o iných zaujímavých témach.

Keď prišla reč na jej sexuálnu orientáciu, Jeff sa tomu nevyhol, ale ani na ňu nebol nahnevaný. Otvorene s ňou hovoril o svojom vlastnom živote a svojich bojoch s hriechom. Bol pokorný. Prejavil bezpodmienečnú lásku a pochopenie. A, ako neskôr zistila, pravidelne sa za ňu modlieval.

Zaberie to mesiace, roky, kým sa človek, ktorý bol homosexuálom alebo mal k tomu blízko, začne zaoberať svojou vinou a hanbou. Bude hľadať spôsob, ako sa z toho dostať. Bude pritom myslieť na to, že by mu mohla pomôcť cirkev? Bude o nás zmýšľať ako o ľuďoch milých, ktorí sa oňho zaujímajú alebo ako o ľuďoch nahnevaných a plných nenávisti kvôli tomu, kým bol? Pripravujeme seba ako cirkev na to, aby sme ponúkli človeku, ktorý sa z toho chce dostať, pomoc a nádej?

Snaha normalizovať homosexualitu je len časťou zo širokého kultúrneho odklonu od Biblie a od biblického spôsobu života. Uistime sa, že keď bojujeme za pravdu, robíme to spôsobom, ktorý oslavuje Krista. Ako sa píše v 1. Liste Petra, 2, 11–12: „Milovaní, napomínam vás ako cudzincov a hostí, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby — vidiac vaše dobré skutky — oslavovali Boha v deň navštívenia pre to, pre čo vás (teraz) ohovárajú ako zločincov.“

Bob Lepine © 2010. Familylife.com
Pôvodný článok nájdete na: http://www.familylife.com