Roztrhané srdcia

Určite sme už všetci počuli na nedeľňajších bohoslužbách kázať farára o pokání. Určite hovoril o tom, že pokánie neznamená len zastaviť sa na ceste, po ktorej kráčame, ale otočiť sa smerom k Bohu. Toto je naozaj pravda: pokánie zahŕňa oboje — odvrátiť sa od hriechu a otočiť sa k Otcovi. Táto ilustrácia však nezahŕňa postoj nášho srdca, keď sa vraciame k Bohu. Toto nie je bod len tak na okraj, ale smeruje k samotnému jadru toho, čo je to pokánie.

Pravé pokánie, ako všetky dobré veci, je dar od Boha.

V knihe Joel (2:12–13) Pán volá k Izraelu: „Teraz však — znie výrok Hospodinov — vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom, plačom a nárekom! Roztrhnite si srdcia, a nie šaty.“ V Starej zmluve ľudia často prejavovali svoj žiaľ a úzkosť tak, že si roztrhli plášť. Pán Boh sa však viac ako o tieto vonkajšie znaky ľútosti nad hriechom zaujímal o to, či nad hriechom žialili vo svojich srdciach.

Dávid nám vo svojich slávnych Žalmoch o pokání pripomína, že Boh si nepotrpí na vonkajšie znaky pokánia (čo zahŕňa aj obetovanie), ale „Bohu milou obeťou je duch skrúšený; Ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným“ (Ž 51:19). Nehovoríme tu o hanbe a odsúdení, ktoré chce pre nás nepriateľ, ale o zbožnom smútku.

Keď príde na pokánie, možno máme vo zvyku spraviť to, čo je formálne nevyhnutné, lenže tieto verše ukazujú, že najdôležitejšie je nastavenie nášho srdca. Vyzerá Tvoje pokánie ako srdce, ktoré je roztrhnuté ako šaty, zlomené a kajúce pred Bohom? Takýto postoj, keď príde na pokánie, väčšinou chýba a práve ten sa nás Boh snaží naučiť.

Ako si dať zlomiť srdce

Môže to znieť zvláštne, ale ako si môžeme dať zlomiť srdce? 

Po prvé, jednoducho o to musíme prosiť. Pravé pokánie, ako všetky dobré veci, je dar od Boha (2. Tim 2:25). Ak chceme počúvať prikázanie roztrhnúť si srdce, musíme najprv požiadať Boha, aby nám udelil pravé pokánie.

Musíme si byť vedomí najväčšej prekážky na docielenie zlomeného srdca: naše nevšímanie si vzťahového aspektu hriechu. Tým mám na mysli to, že hriech vnímame ako zlyhanie v našom správaní, a nie ako zlyhanie dôverného vzťahu s Bohom. Jediný smútok, ktorý zažívame, je sklamanie z toho, že sme neurobili to, čo je správne, a nie to, že sme pohŕdali živým Bohom (2. Sam 12:9).

Čím viac vidíme slávu Božiu, tým viac smútime z jej pohŕdania.  

Keď hrešíme, hráme úlohu cudzoložníka, ktorý hľadá uspokojenie v niekom inom než v Tom, kto dokáže skutočne uspokojiť. Preto Dávid povedal: „Proti Tebe samému som zhrešil“ (Ž 51:6). Dávid správne zbadal svoje zlyhanie v oblasti vzťahov a Jeho srdce žialilo, ako keď zhrešíme voči Tomu, koho tak milujeme.

Hľa, Jeho sláva

Nakoniec, pravé pokánie nepochádza iba z porozumenia hriechu, ale z porozumenia podstaty Toho, s kým sme vo vzťahu. Inými slovami, čím viac vidíme Boha ako slávneho a svätého, tým viac budeme vidieť hriech ako niečo, nad čím treba plakať.  Pokánie je viac o tom mať bázeň a tešiť sa z Hospodina, než sa cítiť zle za svoje správanie. Čím viac vidíme slávu Božiu, tým viac smútime z jej pohŕdania.  

V konečnom dôsledku je pre nás Boží plán o tom, aby sme boli svätí, tak ako je On svätý (1. Pt 1:16). On to skutočne urobí! Medzitým, Boh túži po ľuďoch so zlomeným srdcom, ktorí sa naučili, ako žialiť nad svojím hriechom.

Matt Erbaugh © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Koľko prosieb by spadalo pod položku telesné zdravie? Aký dlhý by bol stĺpec sledujúci prosby týkajúce sa vašich vzťahov? Koľko záznamov by ste našli pri položkách „práca,“ „škola“ alebo „cirkev?“ Koľko nejasných prosieb o „požehnanie“ by ste mohli nájsť? 

V poslednom čase si kladiem takéto otázky, čiastočne kvôli pozoruhodnému postrehu z knihy Modlitba od Tima Kellera. Hovorí v nej, že ak si preštudujete modlitby apoštola Pavla zaznamenané v jeho listoch, môžete si všimnúť niečo pozoruhodné: medzi mnohými prosbami, ktoré Pavol predkladá v mene zborov, ani raz neprosí Boha, aby uzdravil ich telá, naplnil ich lono, pomohol ich povolaniu alebo zrušil ich prenasledovanie. V skutočnosti, Keller píše: „Pavlove modlitby za jeho priateľov neobsahujú žiadne prosby o zmenu ich okolností“ (str. 20).

Obávam sa, že ak by som vedľa Pavlovho záznamu modlitieb postavil svoj vlastný, niektoré z mojich prvých modlitieb by sa mohli objaviť ako posledné a moje posledné modlitby ako prvé.

Modlitby z hĺbky srdca

Ale neklaďme na toto tvrdenie príliš veľký dôraz. Aj keď Pavlove modlitby za iných neobsahujú výzvy na zmenu okolností, apoštol zjavne mal kategóriu pre takéto modlitby.

Vyzýva Filipských: „predkladajte Bohu svoje žiadosti,“ bez toho, aby obmedzoval ich prosby len na určitý druh (F 4:6). Timoteja vyzýva, aby sa modlil „za kráľov a za všetkých vysoko postavených“ (1. Tim 2:1–2). Keď Pavol sám prosí o modlitbu, niekedy spomína osobnú bezpečnosť a úspech na cestách (R 15:31–32; 2. Tes 3:1–2). Taktiež trikrát prosil Boha, aby od neho odstránil osteň (2. K 12:8).

Takéto prosby však tvoria pozadie, nie popredie Pavlových zaznamenaných modlitieb; sú prítomné v jeho príhovoroch, ale nie časté. Namiesto toho sa Pavol neúnavne zameriava na vnútorný život, kresťanskú dušu, skrytú oblasť srdca — alebo ak použijeme výraz z listu Efezským 3:16, na „vnútorného človeka“.

Pavol sa napríklad modlí, aby sa Rimania „rozhojňovali v nádeji“ a poznali prítomnosť „Boha pokoja“ (R 15:13, 33). Chce, aby Efezania mali „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho;“ a chce, aby Kristus „prebýval vierou v [ich] srdciach“ (Ef 1:17; 3:17). Pavol túži, aby sa láska Filipanov rozhojňovala v pravom poznaní (F 1:9), a aby Kolosania ďakovali ako vyvolení svätí (Kol 3:12). Prosí, aby Tesaloničania boli posvätení skrz-naskrz (1. Tes 5:23).

Aj keď sa Pavol modlí za vonkajšie veci, ako je verejná poslušnosť alebo viditeľná jednota, vždy to vychádza z niečoho hlbšieho, z niečoho vnútorného. Pavlove modlitby vychádzajú z hĺbky srdca.

Prečo sa modlil za to, za čo sa modlil

Boh nám dal Pavlove modlitby čiastočne preto, aby ich precvičovaním naše vlastné prosby rástli v biblickej rovnováhe a v obsahu. Podobne ako žalmy, aj Pavlove modlitby trénujú naše ústa nebeskému jazyku. Dávajú nám slová pred trónom milosti.

Rast v Pavlovej modlitbe zároveň znamená viac než len opakovanie jeho prosieb. Ako poznamenáva D. A. Carson, Pavlove modlitby vychádzajú z pevnej „biblickej vízie,“ vízie, ktorá „zahŕňa to, kto je Boh a čo urobil, kto sme my, kam smerujeme, čo si musíme vážiť a ceniť“ (Praying with Paul/Modlíme sa s Pavlom, str. 43). Ak z Pavlových modlitieb odstránime biblickú víziu, ktorá ich inšpirovala, môžu nám pripadať neprirodzené (ako cudzí jazyk, ktorý sa nevieme celkom naučiť). Keď však zachytíme jeho víziu, zistíme, že sa pomaly stávame plynulými v Pavlových modlitbách, ktoré vychádzajú z hĺbky srdca.

Aká teda bola Pavlova vízia? Spomedzi viacerých oblastí, ktoré by sme mohli preskúmať, pouvažujte nad tým, ako Pavlove modlitby formovala predošlá milosť a budúca sláva.

Modlitba posilňuje vieru a lásku

Prvá časť Pavlovej vízie pochádza z minulosti. „Pamätá na milosť, ktorú sme dostali v minulosti, a premýšľa o smerovaní nášho života,“ píše Carson (str. 42). Inými slovami, Pavol uvažuje o „dobrom diele“, ktoré Boh už začal v živote svojho ľudu, a v modlitbe sa usiluje spolupracovať s Bohom na jeho „dokončení“ (F 1:6). Vidí semienka milosti a modlí sa, aby sa z nich stali kvety.

A aké je to dobré dielo, ktoré Boh začal? Akú milosť chce rozvíjať? Pavol znova a znova ďakuje Bohu za dva znaky milosti medzi spasenými: vieru a lásku. „Preto i ja, keď som počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske ku všetkým svätým, neprestávam ďakovať za vás“ (Ef 1:15–16). Pre Pavla bola viera v Ježiša a láska k Božiemu ľudu cennejšia ako všetko striebro a zlato sveta. Naše telo môže byť choré, naše sny nedotiahnuté do konca, naše vzťahy narušené — ale ak máme vieru a lásku, Boh nás obdaril milosťou (Ef 1:7–8).

Pavlove modlitby tečú ako rieky z tohto prameňa predošlej milosti, prúdi z neho viera a láska. Ak Boh začal dobré dielo viery, potom sa Pavol bude modliť (viacerými tvorivými spôsobmi), aby viera rástla, aby Boh dal „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho“ (Ef 1:17). A ak Boh začal dobré dielo lásky, potom Pavol bude prosiť (opäť s úžasnou tvorivosťou), aby sa láska „vždy viac a viac rozhojňovala“ (F 1:9).

Pavlove modlitby nám pripomínajú ľahko zabudnuteľnú pravdu: v tomto veku je charakter nášho vnútra oveľa dôležitejší ako okolnosti nášho vonkajšieho bytia. Ako píše Pavol na inom mieste:

Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. (2. K 4:16)

Jedného dňa Boh pozdvihne a oslávi naše „vonkajšie ja“ a vyženie všetky zlé okolnosti. Ale zatiaľ sa jeho dobré dielo odohráva najmä vo „vnútornom ja“. Jeho cieľom je prehĺbiť našu vieru, lásku a každú inú milosť, kým ho neuvidíme zoči-voči. Takže hoci sa Pavol niekedy modlí za blaho „vonkajšieho ja,“ svoju pozornosť upína na obnovu „vnútorného ja“.

Keď sa skončia pozemské žiadosti

Ak sa Pavlove modlitby jedným okom zameriavajú na minulosť, druhým okom sa zameriavajú na budúcnosť — a nielen na nejasnú budúcnosť, ale na jeden konkrétny budúci okamih. Pavol sa opakovane vracia k jednému budúcemu dňu, keď sa Božie dobré dielo konečne skončí: „deň Krista Ježiša“ (F 1:6).

V zaznamenaných modlitbách Pavol päťkrát výslovne spomína deň Kristovho návratu (F 1:10; 1. Tes 3:13; 5:23; 2. Tes 1:9–12; 2. Tim 1:18). Zdá sa, že sa modlil v tieni druhého príchodu, pričom vracajúci sa Kristus stál pri dverách jeho modlitebnej komôrky. A sila tohto budúceho zasľúbenia riadila to, o čo prosil Boha.

Keď sa objaví Ježiš, hmla sa zdvihne, rozplynie sa a skutočné priority tohto veku sa ukážu v prekvapujúcej jasnosti. Naše okolnosti v tomto živote, ktoré v žiadnom prípade nie sú bezvýznamné, sa sklonia pred vecami oveľa dôležitejšími. Oslavovali sme Boha, či už zdraví alebo chorí? Oplývali sme voči Nemu vďačnosťou, či už boli naše ruky prázdne alebo plné? Prejavili sme Kristovu trpezlivosť, či už v pokoji alebo v konflikte? Boli sme pri úspechoch alebo neúspechoch „naplnení ovocím spravodlivosti skrze Ježiša Krista na slávu a chválu Božiu“ (F 1:11)?

Čo keby sme sa modlili za seba a svojich priateľov pod oblohou pripravenou rozdeliť sa pred Kristovou slávou? Mohli by sme častejšie a s väčším zápalom prosiť, aby Boh upevnil naše srdcia, „aby boli bez úhony v svätosti pred naším Bohom a Otcom, keď náš Pán Ježiš príde so všetkými svojimi svätými“ (1. Tes 3:13). Mohli by sme sa menej modliť za zmenu okolností a viac za srdce, ktoré miluje Krista za každých okolností.

Nech sú naše srdcia Jeho domovom

Keď s Pavlom kľačíme medzi minulosťou a budúcnosťou, milosťou a slávou, Kristovým krížom a jeho druhým príchodom, zisťujeme, že vyslovujeme nové slová, modlíme sa nové modlitby. Základom našich modlitieb je prosba za vieru a lásku, vnútornú silu a svätosť na úrovni srdca. Alebo, ako píše Pavol v liste Efezanom, prosíme Krista, aby sa naše srdcia stali Jeho domovom.

Aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach. (Ef 3:16–17)

Pavol prosí, aby sa Kristus usadil v jeho vnútri a naplnil každú chodbu a miestnosť svojou žiarou. Prosí, aby sme mali to, čo Keller nazýva „silným pocitom Božej reality“ — pocit, ktorý presahuje našu aktuálnu situáciu a prežije dokonca aj hrob.

„Bez tohto silného pocitu Božej reality,“ píše Keller, „môžu dobré okolnosti viesť k prílišnej sebadôvere a duchovnej ľahostajnosti. Keď veci idú dobre, naše srdcia by dospeli k záveru, že nepotrebujeme Boha.“ (Modlitba, str. 21). Ale keď sa Kristus udomácni v našich srdciach, potom sa môžeme cítiť ako doma za každých okolností: „sýty byť aj hladovať,“ aj „hojnosť mať i núdzu trpieť“ (F 4:12).

Modlite sa teda za uzdravenie, ale modlite sa aj (a predovšetkým) za svätosť. Modlite sa za pokoj vo vzťahoch, ale modlite sa aj (a predovšetkým) za trpezlivosť vo vzťahoch. Modlite sa za sny a nádeje, ktoré sú stále vzdialené, ale modlite sa aj (a hlavne) za to, aby Ježiš kráčal s vami aj medzi troskami života, ktorý by ste chceli mať. Potom, bez ohľadu na to, či vonkajšie okolnosti prekvitajú alebo chradnú, vo vnútri bude všetko v poriadku. Lebo Kristus bude stále prebývať vo vašom vnútri.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!

Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!

Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj! (4. M 6:24–26)

Sproul obracia požehnanie naruby a mení ho na prekliatie:

Nech ťa prekľaje Hospodin a nech ťa opustí!

Nech ťa zachová Hospodin v temnote a nech ťa súdi bez milosti!

Nech sa ti obráti Hospodin chrbtom a odníme od teba navždy svoj pokoj!

Jeho zámerom bolo zdôrazniť realitu Božieho súdu a zázraky Kristovho kríža, pričom pozmenil známe slová tak, aby sme žasli nad Božou milosťou, ktorá poslala Krista, aby niesol kliatbu namiesto nás. Pred rokmi som sa inšpirovaný Sproulovým príkladom pustil do vlastnej inverzie, tentoraz som najpodrobnejší biblický opis ľudskej vzbury premenil na víziu života podľa Boha.

Život bez Boha

V Liste Rímskym 1:18–32 Pavol vykresľuje dôsledky modloslužby a nevďačnosti na ľudský život a kultúru — odplatu za bezbožný život. Zjavuje sa Boží hnev proti našej bezbožnosti, ktorou potláčame pravdu o jeho zvrchovanosti, moci a prirodzenosti. Tým, že sa odmietame poďakovať a uctiť si Boha, ktorý nám dáva každý dobrý dar, naša myseľ upadá do márnosti a naše srdce sa zatemňuje. Naša vzdorovitá hlúposť sa jasne prejavuje v temnej zámene, ktorú robíme — vymieňame slávu nesmrteľného Boha za stvorené veci.

V dôsledku tejto základnej vzbury a falošného uctievania nás Boh vydáva napospas nečistote, lži, nečestným vášňam a poníženej mysli. Výsledok sa rozširuje do všetkých oblastí ľudského života. Jednotlivec je skazený v mysli a srdci, v myslení a ochote. Dôsledky vzbury sa rozširujú z vnútorného človeka na vonkajšieho, z duše na telo. Naša sexualita je skazená, pretože nám vládnu hriešne túžby a bezbožné vášne narúšajú vzťahy medzi mužmi a ženami.

Odtiaľ sa odvíja a je ovplyvnený náš spoločenský život. „Plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní“ (R 1:29–31). Rodina, priatelia a spoločnosť sú pokrivené našou skazenou mysľou, pretože milujúce spoločenstvo a komunita sú úplne zničené a preorientované našou spoločnou vzburou.

Život s Bohom

Ak je teda toto desivý obraz ľudskej vzbury a bezbožnosti, čo by mohlo byť jeho opakom? Mohol by nám List Rímskym 1 obrátený naruby poskytnúť obnovenú víziu života s Bohom?

Božie potešenie sa zjavuje z neba cez každú zbožnosť a spravodlivosť ľudí, ktorí svojou spravodlivosťou oslavujú pravdu. Lebo to, čo možno vedieť o Bohu, je im jasné, pretože im to Boh ukázal. Veď jeho neviditeľné vlastnosti, totiž jeho večná moc a božská prirodzenosť, sú od stvorenia sveta jasne viditeľné vo veciach, ktoré boli stvorené. Pretože poznajú Boha, ctia ho ako Boha a vzdávajú mu vďaky, sú plodní vo svojom myslení a ich pokorné srdcia sú osvietené. Keď sa stali bláznami pre Krista, stali sa tým múdrymi, prijímajú slávu nesmrteľného Boha a vidia, ako sa táto sláva odráža v smrteľnom človeku, vtákoch, zvieratách a plazoch.

Preto ich Boh obnovil v túžbe ich sŕdc po čistote, aby si medzi sebou ctili svoje telá, lebo namiesto lží radi prijali pravdu o Bohu a radšej sa klaňali a slúžili Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky, než stvoreniu. Amen.

Preto Boh obnovuje ich túžby, potešenia a vášne. Lebo ženy sa chvália mužnosťou mužov a muži sa rovnako vyžívajú v ženskosti žien a manželia a manželky sú pohltení vzájomnou vášňou, muži a ženy si ctia manželské lôžko a dostávajú medzi sebou náležitú odmenu za svoju poslušnosť.

A keďže považujú za vhodné uznať Boha, Boh obnovuje ich myseľ, aby robili to, čo sa má robiť. Sú naplnení všetkou spravodlivosťou, dobrotou, spokojnosťou a láskavosťou. Sú plní vďačnosti za dary iných ľudí, bratskej lásky, pokoja, pravdovravnosti a veľkodušnosti. Sú buditeľmi, povzbudzovateľmi, milovníkmi Boha, zdvorilí, tichí, pokorní, vynálezcovia dobra, poslušní rodičom, múdri, vytrvalí, súcitní a milosrdní. Pretože poznajú Božie nariadenie, že tí, ktorí robia takéto veci, dostanú večný život, nielenže ich robia, ale aj srdečne schvaľujú tých, ktorí ich praktizujú.

Keď túto kapitolu postavíme hore nohami, objavíme zásadne odlišnú víziu ľudského života — takú, ktorá sa nezačína Božím hnevom, ale jeho potešením.

Spoločná cesta k Bohu

Keď spoločne obraciame svoje životy, ambície a uctievanie k Bohu, oslavujeme pravdu a nepotláčame ju. Božie zjavenie vo stvorení, vo svedomí a v Písme je rovnaké, ale teraz nás vedie k úprimnému uctievaniu a vďačnosti Bohu skrze Krista. Takéto uctievanie zahŕňa obnovenú a plodnú myseľ a pokorné a osvietené srdce, keď múdro a radi prijímame Božiu slávu vo veciach a prostredníctvom vecí, ktoré stvoril.

Uctievanie a vzdávanie vďaky sa šíri z našich duší do našich tiel, keď prinášame svoje telá ako živú, svätú a Bohu príjemnú obeť (R 12:1). Toto uctievanie a vďačnosť preorientujú náš sexuálny život tak, aby nás naše obnovené túžby viedli do manželstiev, rodín a plodnosti. Namiesto boja medzi pohlaviami, v ktorom sa navzájom odmietame a opovrhujeme, muži obdivujú slávu žien a ženy obdivujú a tešia sa zo sily mužov, pretože naše rodiny žijú pod Božím požehnaním.

A potom sa naše usporiadané túžby rozlejú cez brehy našich rodín a zaplavia všetky aspekty nášho spoločenského života, vytvárajúc spoločenstvá a kultúry, ktoré spája hlboká láska k Bohu a k druhým. Boží zákon je našou radosťou. Zlo ustupuje dobru, žiadostivosť spokojnosti a zloba láskavosti. Odhadzujeme závisť, ktorá zabíja spoločenstvo, a namiesto toho ďakujeme Bohu za jeho požehnania pre druhých. Končia sa spory a nastáva mier. Odkladáme zlomyseľné lži a namiesto toho hovoríme pravdu s veľkodušným srdcom. Namiesto toho, aby sme používali slová na búranie a ničenie, budujeme a povzbudzujeme. Drzá pýcha sa mení na miernosť a pokoru. Z Božieho potešenia a milosti sa „nerozumní, vierolomní, neláskaví a nemilosrdní“ stávajú „múdrymi, vytrvalými, súcitnými a milosrdnými.“

Toto je cesta života, ktorú pred nás postavil Boh — život s Bohom — a nebolo to bez veľkej ceny. Sám Boh v osobe svojho Syna prijal naše telo, prebýval medzi nami a vydal sa za nás, aby obrátil prekliatie naruby a urobil z neho požehnanie. A toto semeno zasieva do každého obnoveného srdca prostredníctvom znovuzrodenia, keď vidíme a vychutnávame Kristovu dobrotu a milosť. A keď na nás vylieva svoju milosť, táto nádherná vízia sa rozmnožuje v kostoloch, domovoch a spoločenstvách na celom svete na jeho slávu a našu radosť.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete tiež na spotify (https://open.spotify.com/show/1. J 8nrTE… ) či apple (https://podcasts.apple.com/sk/podcast… ) platformách.

Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi. 

A tento pocit obyčajnosti niekedy prichádza ako výsledok našej neschopnosti vidieť slávu. Mám pochopenie pre tých učeníkov na ceste do Emauz, ktorým Ježiš povedal: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci!“ (L 24:25) Boh nás zachránil pred nerozumnosťou a lenivosťou sŕdc, ktoré tak často zatvárajú naše oči pred svetlom Jeho zjavenia.

„Božia milosť na nás niekedy dopadá ako svetlo a inokedy padá ako rosa.“

Príčina však nie vždy spočíva v nás. Ak čítame Bibliu správne, mali by sme očakávať mnohé rána obyčajných pobožností: pobožnosti, ktoré neiskria nadhľadom alebo priamou aplikáciou do života, a aj napriek tomu sú pre nás dobré. Rovnako ako väčšina jedál je obyčajná, ale výživná, a ako väčšina rozhovorov s priateľmi je obyčajná, ale aj tak prehlbuje priateľstvo, tak aj väčšina pobožností je obyčajná, no aj tak v nás stále rastie milosť a poznanie Ježiša Krista.

Nasýtení Písmom

Ako nový kresťan na vysokej škole som nosil vo vrecku balík kartičiek s veršami na zapamätanie. Na jednej z prvých kariet som našiel 2. Tim 3:16: „Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti.“ Ľahko som uveril Pavlovým slovám, pretože som na vlastnej koži pocítil úžitok z kníh ako Evanjelium podľa Jána, List Rímskym, Filipským a Jakuba. Vtedy som si však neuvedomil, že Pavol by mal na mysli dosť odlišné pasáže — pasáže, v ktorých som sa snažil nájsť (a stále sa o to snažím) rovnaké povzbudenie.

Zamyslite sa, napríklad, nad niektorým Bohom vdýchnutým prospešným Slovom, ktoré mal Pavol na mysli, keď napísal Druhý list Timoteovi:

• Šalamúnova diskusia o múdrosti v Prísloviach 2:6 (2. Tim 2:7)
• Izaiášovo proroctvo o základnom kameni v Izaiášovi 28:16 (2. Tim 2:19)
• Príbeh o Kórachovej vzbure v 4. knihe Mojžišovej 16 (2. Tim 2:19)
• Správa o egyptských čarodejníkoch v 2. knihe Mojžišovej 7:9 (2. Tim 3:8)

Málokto z nás by sa ponoril do týchto pasáží pre rýchle poučenie. Málokto z nás by ich ponúkol ako prvý príklad Božieho prospešného Slova. Mnohí z nás, keď narazia na takéto stránky Biblie, sa po ich prečítaní necítia zmenení ani inšpirovaní — ale obyčajní.

Môžeme sa snažiť takýmto zážitkom vyhnúť tak, že zostaneme bezpečne v tých častiach Písma, kde sme najsilnejšie pocítili Boží dych. A napriek tomu, ak nechceme, aby bola naša duša iba posypaná, ale presiaknutá Božím Slovom, našou jedinou možnosťou je trpezlivo pokračovať v zoznamovaní s pasážami, ktoré sa nám zdajú nejasné. Také, ktoré keď si prečítame prvý, druhý alebo piatykrát, a potom sa cítime celkom obyčajne, ale ktoré zároveň pomaly odhaľujú rozsah Božej slávy a robia nás „múdrymi na spasenie vierou v Krista Ježiša“ (2. Tim 3:15).

Pobožnosť bez zamyslenia

Možno naša netrpezlivosť so všednými pobožnosťami pochádza z očakávania, že denné čítanie by malo byť ako denné zamyslenia. Každodenné zamyslenia zhromažďujú čítanie na mesiac alebo rok, z ktorých každé má povzbudiť myslenie a život podľa Boha. A tie najlepšie z nich to robia celkom dobre.

Denné zamyslenia majú v živote kresťana svoje miesto. (Musel by som zahodiť knihu od Charlesa Spurgeona — Morning and Evening, ak by som si myslel niečo iné). No musíme si zapamätať, že keď nám Boh daroval Písmo, nemal v úmysle dať nám typické denné zamyslenia. Ak by to mal v úmysle, kronikár by nás možno ušetril svojho rodokmeňa, Ezechiel by možno vynechal svoj rozšírený opis chrámu a autor Listu Židom by mohol vynechať Melchizedeka.

Ak je denné zamyslenie ako fotoalbum, pričom každá strana ponúka samostatný obraz slávy, samotné Písmo je ako nástenná maľba, a jej každodenné čítanie predstavuje iba kúsok celku. Niektoré dni nachádzame centimeter presvetlený slávou, možno Žalm 23 alebo Rímskym 8. Inokedy sa pred nami objavuje temný obraz, keď čítame proroctvá alebo Knihu sudcov. V iné dni zas nachádzame pasáž, ktorá nás mätie a ktorú by sme nikdy nenašli pri denných zamysleniach.

Postupom času však porozumieme sláve na tejto maľbe, a to by sa snímke nikdy nepodarilo: špirála jasu a tmy, jasnosti a nejasnosti, ktorá sa spája v majstrovské dielo. A v tých dňoch si nebudeme želať, aby sme zostali bezpečne pri snímkach slávy.

Milosť ako rosa

Len ťažko môžeme hodnotiť zmysel našich denných pobožností, ak budeme brať do úvahy len akýkoľvek jeden deň sám osebe. Počiatočné dojmy môžu v skutočnosti klamať. Dynamické pobožnosti nie vždy vedú k duchovnému rastu a obyčajné pobožnosti často prinášajú viac ovocia ako by sme očakávali. J. C. Ryle raz povedal:

„Nemyslite si, že vám Biblia neprináša nič dobré len preto, že to dobré nevidíte zo dňa na deň. Najväčšie výsledky nie sú v žiadnom prípade tie, ktoré robia najväčší hluk a sú najľahšie pozorovateľné. Najväčšie výsledky sú často tiché, nenápadné a ťažko pozorovateľné v čase ich tvorenia. Zamyslite sa nad vplyvom Mesiaca na Zem a vzduchu na ľudské pľúca. Spomeňte si, ako ticho padá rosa a ako nenápadne rastie tráva. Pri čítaní Biblie sa toho môže diať vo vašej duši oveľa viac, ako si myslíte.“

„Obyčajná pobožnosť nie je nepriateľom. Rovnako ako manna na púšti, aj tú nám dal Boh.“

Božia milosť na nás niekedy dopadá ako svetlo a inokedy padá ako rosa. Počas niektorých pobožností nás Boh umiestni do skalnej štrbiny a umožňuje nám zachytiť okraj Jeho slávy, keď prechádza okolo (2. M 33:18–23). Počas ďalších nás zas zahaľuje do tmy, aby sme nevideli (Iz 50:10). Ak však budeme čítať Písmo trpezlivo a verne, a nebudeme dôverovať len vlastnej múdrosti, ale prosiť o Božiu múdrosť, potom Božia milosť, aj keď je možno v danom okamihu skrytá, v pravý čas odhalí to, ako funguje v tichosti.

Niekedy potom urobíme dobre, ak sa pri svojich ranných pobožnostiach nebudeme pýtať: „Aké som mal pocity?“ ale „Aké výsledky to prinieslo?“ Bez ohľadu na to, čo v dané ráno cítim, budem si viac vážiť Kristovu mnohostrannú slávu? Robí ma Božie Slovo svätejším manželom, manželkou, bratom, sestrou, priateľom? Rastie moja pripravenosť na každú dobrú prácu (2. Tim 3:17)?

Manna a mlieko

Obyčajné pobožnosti, samozrejme, nie sú dokonalé. Nedúfame v to, že sa nás po čítaní Biblie nič nedotkne — alebo čo je horšie, že zostaneme zmätení. Skôr dúfame v to, že „uvidíme zázraky Tvojho zákona“ (Ž 119:18) a odídeme plní chvály. Ale ak nemáme túto nádej, potom sme z toho nešťastní.

Ani obyčajná pobožnosť však nie je nepriateľom. Rovnako ako manna na púšti, aj tú nám dal Boh. Tiež nám dáva výživu a posilňuje nás, aj keď to nie je také zjavné. Ak budeme trpezlivo a verne jesť jedlo, ktoré Boh poskytuje, všedné dni nám prinesú mlieko a med, ktoré túžime opäť ochutnať.

A medzitým, aké dobré je pre nás prísť späť k Bohu, vediac oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým, že ak chceme vôbec vidieť, On nám musí dať zrak. Aké dobré je spievať so žalmistom: „Ako oči služobníkov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobnice na ruku jej panej, tak naše oči hľadia na Hospodina, nášho Boha, kým sa nad nami nezmiluje“ (Ž 123:2). Ak sa nevzdáme, v správnom Božom načasovaní, nás výklad Jeho slova osvieti (Ž 119:130).

Scott Hubbard © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Nemôžeme sa zhodnúť na tom, čo je spasenie, kým sa nezhodneme na tom, pred čím nás spasenie zachráni. Nie je možné úplne porozumieť tomu, aké je víťazstvo kríža bez toho, aby sme pochopili do hĺbky, čo je hriech.“ (Fallen: A Theology of Sin, str. 22)

Povrchné myšlienky o hriechu vedú k povrchným myšlienkam o Bohu a spaseniu. Neznalosť hĺbky nášho hriechu vedie k neznalosti krásy Ježiša Krista.

Falošní Kristovia

Lacné názory na Krista postavené na nedostatočnom pochopení hriechu sú všade okolo nás — každý z nich vyjadruje svoje mesiášske tvrdenia.

Ježiš — životný kouč

Ak vnímame hriech ako neúspech a ľudí ako prirodzene dobrých, nerozprávame sa o smrti, súde a pekle, ale namiesto toho sa zameriavame na Krista, ktorý nám môže pomôcť dosiahnuť naše nepravdepodobné ciele a najdivokejšie sny. Pomáha dobrým ľuďom stať sa skvelými. Zomrel, aby sme mohli naplno využiť náš potenciál.

Ježiš — sluha

Ak vnímame hriech ako nevyhnutný, „ľudský“, ako niečo obyčajné a triviálne a nie ako žalostné, mýlime si hriech s obyčajnými pošmyknutiami. Priznávame sa k tomu, že nie sme dokonalí, ale nie sme „zlí“. Ježiš potom chodí za nami s handrou a vedrom a upratuje náš neporiadok. Zomrel, aby zaplatil poplatok za toto upratovanie.

Humanitárny Ježiš

Ak vnímame hriech najmä ako záležitosť medzi dvomi ľuďmi (a nie medzi jedným človekom a svätým Bohom), robíme z dobrých vecí konečné. Ježiša úhľadne zapasujeme do nášho hnutia a hriech zvyčajne definujeme v zmysle bohatstva a chudoby. Ježiš je potom ten, kto prišiel napraviť nespravodlivosť, a sme z toho nadšení.

Kumbaya Ježiš

Ak vnímame hriech ako niečo oveľa menej závažné ako naše utrpenie, Ježiša poznáme iba ako nositeľa dobrej atmosféry. On počuje naše problémy a učí nás o vtákoch a kvetinách a vedie nás na zelené pastviny, vedľa tichých vôd. Pretože my všetci trpíme v hriešnom svete, nikdy nepovie ani neurobí nič, čo by zranilo naše city, alebo nám spôsobilo psychické problémy. Zomrel, aby sme sa mali lepšie.

Aby sme sa nenechali oklamať falošnými a pochybnými zobrazeniami Krista, musíme presne pochopiť, čo je to hriech a kam až siaha. Musíme si byť vedomí nielen našich vlastných hriechov a skazeností — čo predstavuje hromadu vysokú ako Mount Everest —, ale musíme sa znova oboznámiť s kostlivcom v skrini ľudstva: naším pôvodným hriechom v Adamovi. Takže opustíme korunu stromu nášho života a našich čias a cestujeme dole k hriechu pri koreni nášho rodostromu.

Jeho a náš hriech

Koľkí z nás premýšľajú nad tým, ako Adamov hriech ovplyvňuje ten náš — alebo ako nás jeho hriech pripravuje na to, aby sme pochopili Kristovu slávu? História nášho hriechu nás predchádza. Už dávno sme boli poslaní do otroctva. Všetci sme padli v úvodných kapitolách Knihy Genezis. A v tých istých kapitolách sa píše o príchode Ježiša, pravého Krista.

Ako sa Adamov hriech stal naším hriechom? Ako je možné, že „jeden priestupok viedol k odsúdeniu celého ľudstva,“ že „neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnymi“ (R 5:18–19)?

Zamyslite sa nad monumentálnou bitkou medzi Dávidom a Goliášom. Filištínsky obor sa posmieval Božiemu ľudu. Saul, Izraelský kráľ a obor, bol schovaný vo svojom stane. Dávid, neznámy pastier, chcel ísť bojovať. Goliáš sa mu posmieval a o chvíľu nato mu Dávid odsekol hlavu (1. S 17:51).

Aj keď je nám tento príbeh veľmi dobré známy, možno sme sa nikdy neopýtali: „Prečo bojovali iba títo dvaja? Prečo mal boj jeden na jedného rozhodnúť celú bitku?“

Padli sme ako Goliáš

Kedy naposledy nejaká krajina začala bitku s inou krajinou vyslaním dvoch jednotlivcov na súboj? Toto je príklad starobylej praxe, keď najlepší bojovník, „šampión“, bojoval s protivníkom, až kým jeden z nich nezomrel.

Takže Goliáš, bojovník Filištíncov, vykrikoval:

„Vyberte si muža, ktorý by zostúpil ku mne. Ak bude vládať bojovať so mnou a zabije ma, tak budeme vašimi sluhami, ale ak ja premôžem jeho a zabijem ho, vy nám budete poddaní a budete nám slúžiť.“ (1. S 17:8–9)

Dávid a Goliáš sa stretli ako zástupcovia, ako bojovníci, tí najlepší z oboch strán a bojovali za osud svojich ľudí. Keby Dávida zabili, Izrael by slúžil Filištíncom.

Čo sa stalo, keď Adam padol? Náš bojovník sa stretol so satanom na bojisku, jeho manželka stála vedľa neho a on bol porazený. Mal rozdrviť hlavu hada, ale podľahol. Náš zástupca, náš bojovník, odmietol umlčať klamlivý jazyk hada a namiesto Božej slávy hľadal svoju vlastnú. Vzal si ovocie aj so svojou ženou a jedli.

Otrávení už pri koreni

Adam ako bojovník ľudskej rasy, ako oficiálny zástupca zmluvy s naším Stvoriteľom, padol potom, čo sa postavil na stranu Božieho nepriateľa a jeho deti zdedili jeho porušenie aj vinu. V Adamovi sa rodíme neschopní poslúchať Boha, neschopní žiť v láske, neschopní konať dobro alebo uniknúť jeho vine. Všetci Adamovi synovia a dcéry sú od prirodzenosti deťmi hnevu, synovia neposlušnosti a ochotní otroci toho, komu náš otec podľahol: satana (Ef 2:1–3).

V našom otcovi Adamovi: „Nieto spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, kto by hľadal Boha; všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými, nieto, kto by činil dobré, nieto ani jedného“ (R 3:10–12). Naše srdcia sú klamlivé nad všetko a zradné (Jer 17:9). Boli sme zrodení v hriechu (Ž 51:7).

Naša vina nespočíva iba v našich túžbach, pýche, klamstvách, odmietnutí Božej slávy, ale v Adamovi. Náš bojovník pokľakol bez toho, aby prelial krv nepriateľa, a vďaka tomuto prvému chutnému zahryznutiu, my, jeho deti stále cítime chuť prekliatia. My sami v našich životoch potvrdzujeme oddanosť diablovi, každú hodinu a rôznymi spôsobmi. Strom našej rasy je otrávený už pri koreni.

Príbeh dvoch bitiek

Toto nás privádza k Nemu — nie k víle sudičke, politickému aktivistovi alebo sluhovi —, ale k Ježišovi Kristovi, druhému Adamovi. Prvý Adam bol predobrazom Majstra, ktorý mal prísť a bojovať proti tým istým nepriateľom, ktorí vzali Adamovu hlavu (R 5:14).

Tam, kde hriech prišiel na svet prostredníctvom jedného človeka (R 5:12), odpustenie prichádza cez druhého (Kol 1:14). Adamov priestupok priniesol smrť všetkým, ktorí sú jeho (R 5:15); Ježišove víťazstvo prináša večný život všetkým, ktorí mu patria (R 5:17). Tam, kde Adam priviedol svoje deti k odsúdeniu a úpadku a ponúkol ich satanovi a hriechu ako otrokov, druhý Adam oslobodzuje svojich bratov pre svojho Otca a prináša im Jeho plnú láskavosť a pomoc vo svätosti (R 5:16).

V boji o záhradu bol svet prekliaty. V bitke, ktorá zúrila v Getsemane a skončila pred múrmi Jeruzalema, vykúpení všetkých čias boli požehnaní. Nášho prvého bojovníka porazil svet, telo a diabol; náš pravý Bojovník porazil svet, telo, diabla — a smrť pre svoj ľud. V Adamovi sme sa všetci stali otrokmi a nepriateľmi Boha; v Kristovi sme synmi a dcérami Božími a v nadchádzajúcich vekoch kráľmi a kráľovnami.

Keď zabudneme na náš rodokmeň — keď zabudneme, že sme sa narodili v hriechu, vinní a skazení v Adamovi, nasledovníci diabla —, zľahka si navzájom liečime rany. Rozdávame karikatúry Krista. Naša potreba Ježiša sa mení podľa výkonu a sme intelektuálne alebo prakticky pokúšaní hroznou predstavou, že si môžeme zaslúžiť Božie prijatie našimi dobrými skutkami. Ale táto studňa je príliš hlboká, náš hriech príliš starý, naše otroctvo príliš konečné. Potrebovali sme iného bojovníka, iného Adama: Ježiša Krista, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a vládne, a ktorý sa čoskoro vráti.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ježiš nesúhlasí. Reaguje slovami: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Hovorí, že tým problémom je fakt, že pred Bohom je každý človek hriešny, a preto má namierené k Božiemu večnému odsúdeniu (to je význam slova „zahynúť“ v tejto súvislosti, pozri L 9:24–25). Podľa Ježiša riešením tohto obrovského problému s Božím odsúdením nie je polepšiť sa, ale „kajať sa.“

Volať ľudí k pokániu je dôvodom, prečo prišiel Ježiš (L 5:32) a posolstvom, ktoré poveril svojich nasledovníkov zvestovať (L 24:47). Je to jediný spôsob, ako sa môže hocikto vyhnúť Božiemu odsúdeniu (L 13:3). Ak vezmeme do úvahy nanajvýš vážne následky, keď niekto nerobí pokánie, je dôležité porozumieť tomu, čo pokánie je.

Jadro pokánia

Aby sme sa dostali k jadru pokánia, musí nám ísť o viac než smútok nad hriechom, ospravedlnenie Bohu a iným ľuďom a zmeny v správaní viditeľné navonok. Pokánie určite vedie k týmto veciam — to je v skutočnosti hlavná myšlienka Ježišovho podobenstva v L 13:6–9, ktoré nasleduje hneď po učení o pokání. Hlavnou myšlienkou podobenstva je, že pravé pokánie má nevyhnutne za následok zmenené postoje a správanie. V úvodnej časti Lukášovho evanjelia volá Ján Krstiteľ ľudí k tomu, aby „vydávali ovocie hodné pokánia“ (L 3:8). To takisto znamená, že skutky poslušnosti („ovocie“) pramenia z pokánia (a preto nie sú totožné s pokáním).

Čo je teda jadrom pokánia? Pokánie je zmena v spôsobe nazerania a smeru. Ako poznamenáva John Piper, grécke slovo pre „pokánie“ sa vzťahuje na „zmenu v tom, ako myseľ vníma, aké má sklony a ciele… Robiť pokánie znamená prežívať zmenu zmýšľania, ktoré teraz považuje Boha za pravdivého, nádherného a hodného všetkej našej chvály a všetkej našej poslušnosti.“

Keď vidíme Boha takého, aký naozaj je (veľký, slávny, potrebný), vidíme aj hriech taký, aký naozaj je (zľahčovaný, ohavný, odporný). Preto je pokánie tiež záväzkom k zásadnej zmene smeru, je obratom o 180°, preorientovaním nášho života, odvrátením od hriechu a obrátením k Bohu. Táto zmena nazerania a smeru je niečím, k čomu sme vyzvaní (Sk 2:38) — a niečím, čo si vyžaduje nadprirodzené pôsobenie Svätého Ducha, ak tak máme žiť. Konáme zázrak.

Zdá sa, že tí, s ktorými sa Ježiš rozpráva v 13. kapitole Lukášovho evanjelia, si myslia, že problémom Galilejcov je nedostatočná svätosť. Ale Ježiš vraví, že skutočným problémom je fakt, že každý prehliada slávu Boha a otočil sa Mu chrbtom. Čo tu potrebujeme, nie je trocha viac svätosti pre niektorých ľudí, ale úplná zmena orientácie života pre všetkých. Podstatný rozdiel medzi tými, ktorí sú zachránení, a tými, ktorí nie sú, nespočíva v tom, akí sú relatívne dobrí — ale v tom, či uznali, že nie sú dobrí, považujú Boha za vrcholne slávneho, a celkom zmenili smer svojho života.

Pokánie na celý život

V predvečer svadby s mojou manželkou v Belfaste, Severnom Írsku, som šiel autom s niekoľkými priateľmi oslavovať do centra mesta. Stalo sa, že sme sa ocitli na nesprávnej ceste — ukázalo sa, že na hlavnej ceste do Dublinu –, a pretože nikomu z nás nebol britský systém dopravy veľmi známy, nemohli sme prísť na to, ako otočiť auto.

Minúty plynuli, keď sme hľadali výjazd, a zároveň sme sa čoraz viac vzďaľovali od Belfastu a približovali k Dublinu. Ísť rýchlejšie v rovnakom smere bolo niečím, čo nám v tejto situácii nemohlo nijako pomôcť. Museli sme sa otočiť. Ježišovo riešenie problému s Božím súdom je radikálne. Neznie: „Polepši sa.“ Nie, znie takto: „Vnímaj Boha takého, aký naozaj je, a zmeň úplne svoj smer.“ Po tomto bude (a musí) nasledovať poslušnosť.

Ježišovi nasledovníci aj po obrátení až príliš často bojujú s tým, aby považovali Boha za slávneho a potrebného a aby svoj život naplno orientovali na Neho. Každý deň nás zvádza tisíc iných smerov. Preto sa musíme neustále preorientovávať späť k Bohu, pričom ho vždy nanovo vidíme a znovu sa vydávame na cestu za ním. Ako poznamenal Martin Luther: „Keď náš Pán a Majster Ježiš Kristus povedal ,Kajajte sa,’ myslel to tak, že celý život veriaceho človeka má byť pokáním.“

Pokánie za večný život

Pred Božím večným odsúdením nás nezachráni to, keď budeme robiť dobro. Ani to, keď budeme cítiť ľútosť nad hriechom, ani keď sa za hriech ospravedlníme, ani tak, že sa z nás stane morálnejší človek. Je dôležité robiť všetky tieto veci (a všetky pramenia z pravého pokánia), ale ani jedna z nich nejde sama osebe do hĺbky dostatočne. Znovu potrebujeme počuť, ako Ježiš vraví: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Musíme vidieť krásu, lásku a svätosť trojjediného Boha a vnímať Ho ako Poklad, ktorým skutočne je. Musíme sa odvrátiť od falošných prísľubov hriechu a zamerať na Boha svoj život. Toto je pokánie — a toto je život.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ale čo by sme mohli povedať o našom vzťahu k hriechu? Spojenie medzi tým, ako koná satan a ako konáme my, je dôkladne zachytené v Biblii. Satan naplnil Ananiášove srdce lžou voči Duchu Svätému (Sk 5:3). Satan môže pokúšať v dôsledku nedostatku sebakontroly (1. K 7:5). Satan nás môže oklamať a vedie tým naše myšlienky k bludu (1. K 11:3).

Ako funguje toto prepojenie medzi satanovým pokúšaním a našimi činmi? Ak chceme pochopiť samých seba a stratégiu nášho protivníka, musíme si odpovedať na túto otázku.

Túžba predchádza pokušeniu

Zrejme najlepší spôsob, ako porozumieť tomu, ako funguje pokušenie a naše následné činy, je v Jakubovi 1:14: „Každý človek je v pokušení, keď je lákaný a priťahovaný svojimi vlastnými túžbami.“ Zatiaľ čo sústredenie na seba samého, namiesto sústredenia na protivníka ťa môže prekvapiť, Jakub vyučuje dôležitý fakt o tom, ako funguje hriech. Hovorí, že túžba predchádza pokušeniu. Nie je to o samotnom pokušení, ale o určitej túžbe nášho srdca, ktorá nás vedie k hriechu (Jk 4:1–2). 

Nie si v pokušení urobiť niečo, po čom netúžiš. Nemôžem ťa pokúšať zjesť plnú misku štrku. Nezáleží na tom, ako oduševnene by som ti ňou mával pred tvárou a ako veľmi by som ťa presviedčal sladkými rečami o jeho úžasnej chuti a dokonalom zložení. Jednoducho by to pre teba nebolo vôbec pokušením. Prečo? Pretože netúžiš po jedení štrku.

Skutočne pokúšaní môžeme byť len tým, po čom túžime. V tom prípade pokušenie nie je niečo, čo sa nám stane, ale je to niečo, čo sa deje priamo v nás. Ako Jakub hovorí, naše vlastné túžby nás lákajú a priťahujú do hriechu. Naše túžby sú naším hlavným pokušiteľom. Toto by malo byť niečo, čo nás poriadne zobudí. Spôsob, ako bojovať proti hriechu, nie je, že sa budeme snažiť odolať pokušeniu. Najefektívnejším spôsobom, ako bojovať s hriechom, je zmena našich túžob.

Odkiaľ pochádzajú túžby

Aby sme boli schopní meniť naše túžby, musíme najprv vedieť, odkiaľ pochádzajú. Túžba môže existovať, iba ak nám niečo chýba. Túžby sa rodia z určitej potreby, relatívnej alebo skutočnej, ktorú chceme uspokojiť (1. M 3:6). Túžime po jedle práve vtedy, keď je náš žalúdok prázdny. Túžime po teple, keď nám je zima. Túžby sa rodia z určitej potreby.

Z toho vyplýva, že hriešne túžby musia tiež vychádzať z pocitu, že nám niečo chýba. Prečo by niekto zneužíval alebo týral iného človeka? Pretože mu chýba pocit moci a autority. Prečo by niekto trávil toľko času v práci, že by to išlo na úkor jeho rodiny? Pretože mu chýba pocit užitočnosti a dostatočného úspechu. Prečo by niekto podvádzal svojho/svoju manžela/ku? Pretože im chýba pocit naplnenia. Pokušenie je ponuka, ktorú poskytuje hriech našim túžbam. Ponúka naplnenie miest, ktoré sú prázdne.

Ale prečo si vyberáme hriech, aby zaplnil tieto prázdne miesta, namiesto toho aby sme ich zapĺňali niečím lepším? Prečo by sme robili niečo, pred čím nás Izaiáš 55:2 jasne varuje: „Prečo dávate peniaze za to, čo nie je chlieb, a vašu robotu za to, čo nezasýti?“ Odpoveď je koreňom každého hriechu.

Každý hriech pochádza z nevery

Nevera je koreňom každého hriechu (R 14:23). Vyberáme si hriech, aby zaplnil prázdne miesta v našom živote, pretože neveríme, že Boh je schopný to miesto zaplniť sebou samým. Ježiš nás učí tento princíp v Reči na vrchu. Hovorí, že sme ustarostení preto, lebo neveríme, kým je Boh pre nás. Ježiš nám ukazuje, že keďže sa Boh stará o nebeské vtáky a poľné ľalie, o to skôr sa postará o nás (Mt 6:25–34).

Keď neveríme týmto pravdám o Božej starostlivosti, hrešíme prostredníctvom našej ustarostenosti. Podľa Ježišovho učenia o ustarostenosti môžeme popísať nasledujúcu reťazovú reakciu, akúsi analógiu medzi nevierou a hriechom:

• Neviera: Neveríme, že sa o nás Boh postará („vy maloverní“).
• Nedostatok: Chýba nám pocit istoty a bezpečia („Čo budeme jesť?“).
• Túžba: Túžime po pocite ochrany a kontroly nad situáciou („Toto všetko zháňajú pohania“).
• Pokušenie: Hriech nás vedie do pokušenia, aby sme veci vzali do vlastných rúk („Nebuďte ustarostení“).
• Hriech: Zbytočne sa strachujeme („Kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo  len o jediný lakeť?“).

Ako bojovať proti hriechu

Takže, ako nám môže poznanie seba samého a poznanie nášho nepriateľa pomôcť v boji s hriechom? Ak chceme bojovať proti hriechu, musíme najskôr zmeniť to, čomu veríme. 

Porozmýšľajme nad hriechom ustarostenosti, o ktorom Ježiš rozprával. Ako môžeme prestať byť ustarostení? No, nie je to iba o tom, že odmietneme pokušenie. Je to o zmene pohľadu na Božiu starostlivosť o nás. Pamätajme, že keďže sa Boh stará o „nebeské vtáky“ (Mt 6:26) a „poľné ľalie“ (Mt 6:28), postará sa omnoho skôr o nás, ktorí sme „oveľa viac“ ako ony (Mt 6:26). Nebojujeme proti ustarostenosti tým, že prestaneme byť ustarostení. Bojujeme proti nej tým, že „hľadáme najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť,“ vediac, že „toto všetko sa nám pridá“ (Mt 6:33).

Čím viac veríme tomu, kým sa pre nás Boh stal v Kristovi, tým viac mu dovolíme zaplniť miesta v našom vnútri, ktoré sú prázdne. Keď sa v nás toto deje, Duch Svätý vytvára v našich srdciach nové túžby (R 8:1–11). Tieto nové túžby hasia moc pokušenia, vedú nás ďalej od hriechu a bližšie ku svätosti.

David Bowden © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Zázrak, akým v nás Boh pôsobí svojím Duchom, je, že postupne rastieme do podoby toho, ktorého milujeme a z ktorého máme radosť — v podobu Krista. Apoštol Pavol píše:

„Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve.“ (2. K 3:18)

Slová „pozeráme“ a „premieňame sa“ sú v prítomnom čase. To znamená prebiehajúcu činnosť — nie raz a navždy, ale kontinuálne. „Pozeráme na slávu Pána a sme premieňaní.” Toto je to, čo Boh denne robí, keď Ho hľadáme v Jeho slove. To robí každý týždeň, keď počúvame Jeho slovo kázané v zhromaždení. A modlím sa, aby to robil aj práve teraz, keď toto čítaš.

Daj si pozor na rastové schémy

Mnoho kresťanov, obzvlášť mladších vo viere, túži po nejakej metóde učeníctva, ktorá ich dodržiavaním určitých jasných a uskutočniteľných krokov zmení hneď, úplne a nadobro. Chcel by som ťa varovať pred touto jednoduchou metódou. Takéto postoje voči duchovnému rastu a zmene často vedú k vytriezveniu a niekedy aj ku kríze viery — „prečo to u mňa tak nefunguje?“

„Je zázrak, že máme nový život — a všetko, čo sa deje ďalej, je tiež zázrakom. “ 

Božia cesta k rastu sa podobá viac polievaniu rastliny alebo kŕmeniu bábätka, než stavaniu steny. Tehla po tehle s manuálom v ruke. Keď takto staviame stenu, sme schopní vidieť každú jednu tehlu na svojom mieste a vieme merať pokrok. Držíme tehlu v ruke, dáme maltu, aby držala na mieste, a nakoniec položíme tehlu. Voila! Vidíme, ako múr rastie! Náš kresťanský rast takto nefunguje. Je prirodzenejší, máme ho menej pod kontrolou, a zvyčajne je pomalší.

Dajme si pozor na schémy a metódy, ktoré dávajú veci pod našu kontrolu a sľubujú viac, než nám sú v skutočnosti schopné dať.

Túž po duchovnom mlieku

Zamysli sa nad obrazom opísaným v 1. liste Petra 2:2–3: „… a ako práve narodené deti túžte po čistom duchovnom mlieku, aby ste od neho rástli na spásu, keď ste už okúsili, že Pán je dobrý.“ Tento obraz hovorí o dieťati, ktoré rastie. Si schopný vidieť jeho rast na konci dňa? Nie. A čo na konci týždňa? Ani nie. Ale čo po roku? Áno! Mal si pod kontrolou jeho rast tým, že by si mu pridával centimetre a kilogramy? Nie. Kŕmil si ho. Umýval si ho. Chránil si ho pred zranením. Ale Boh mu dal vzrast.

Peter nám hovorí, aby sme túžili „po čistom duchovnom mlieku“ v takom zmysle, ako dieťa túži po jedle, keď je hladné. Veľmi po ňom túži! Plače za ním. Nebude ticho, pokým ho nedostane. Čo je tým mliekom? Dve veci. Po prvé, Peter práve opísal novonarodeného kresťana v 1. liste Petra 1:22–25. Hovorí, že „ste znovuzrodení… živým a večným Božím slovom… a to je to slovo, ktoré sa vám ohlasovalo v evanjeliu.”

Takže ak o dva verše neskôr hovorí o tom, že tento kresťan by mal túžiť po duchovnom mlieku, aby rástol, je prirodzené rozmýšľať nad tým, že Peter má stále na mysli to slovo, ktoré nám dalo život na začiatku. 

Ako čítať Bibliu

A tá druhá vec, ktorú mal Peter na mysli, keď hovorí o mlieku, je v nasledujúcom verši: „keď ste už okúsili, že Pán je dobrý“ (1. Pt 2:3). Slovo „okúsili“ nám naznačuje, že Peter stále poukazuje na túžbu po nápoji. A toto je chuť toho nápoja — „že Pán je dobrý.“ Mlieko, po ktorom máme túžiť, aby sme rástli, je dobrota a milosrdenstvo Pána zjavené v Jeho slove. Alebo ak by sme to chceli povedať inak — čítanie Písma so zámerným účelom zakúsenia Pánovej dobroty.

„Čítaj Bibliu so zámerným účelom zakúsenia Pánovej dobroty.“

Peter hovorí, že efekt tohto pravidelného sýtenia duchovným mliekom Božej dobroty v Jeho slove bude „rásť na spásu“. Náš rast smeruje k úplnému vyvrcholeniu transformácie, keď sa Ježiš po nás vráti. Ale dovtedy budeme reálne, ale postupne rásť. Aj keď občas bude náš rast pomalší.

Tento rast je zázrakom a nie je nami plne ovládaný. Ale jedna vec je istá. Nemáme byť pasívni. Ale rozhodujúca duchovná práca je Božia. 

Boh dáva vzrast

Ježiš povedal podobenstvo, aby zdôraznil nadprirodzenú prácu v našom raste:

„Ďalej povedal: S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek zaseje zrno do zeme. Či spí, alebo bdie, vo dne i v noci zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase. Keď potom úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva“ (Mk 4:26–29).

Toto podobenstvo je o Božom kráľovstve na zemi. Ale princíp platí aj o Božom kráľovstve, ktoré prináša rast do života veriaceho. Pointou tohto podobenstva je, že aj keď my sejeme semeno (keď pijeme duchovné mlieko Božej dobroty z Jeho slova), stonka, klas a zrno rastú, aj keď samo nevie, ako. Nie je to pod našou kontrolou. Boh dáva vzrast.

Alebo ako Pavol povedal o raste viery u Korinťanov: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast. A tak nič nie je ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, iba Boh, ktorý dáva vzrast“ (1. K 3:6–7).

John Piper © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

1. Stotožni sa s prehrávajúcim tímom

Pred nedávnym zápasom som sa modlil, aby môj tím vyhral o šesť bodov. Boh povedal nie. Bolo Jeho vôľou, že môj tím prehrá. V každej modlitbe Boh chce, aby sme sa modlili v duchu: buď vôľa Tvoja (Lukáš 22:42). Keďže vieme, že Boh je dobrý, múdry a je vládca, musím veriť, že dôvod prečo na moju, na prvý pohľad nepodstatnú, modlitbu odpovedal slovom nie, je ten, že má pre mňa naplánované niečo dobré (Rímskym 8:28). Bolo Jeho voľbou, že zamietne moju žiadosť a že sa tým stotožním s tímom. On chcel, aby som zažil trocha trpkej bolesti v porážke. A On pre mňa vydal dekrét, ktorý mi zaručuje skutočný večný život a dáva mi to poznať aj cez takéto prehry iných. V tom Mu môžem dôverovať. A ako kresťan môžem zájsť o krok ďalej a byť dosť odvážny na to, aby som v tom videl slávu.

2. Uznaj víťazný tím a slávu Boha

Pokora sa pestuje ťažko. Je ťažké dať uznanie tým, ktorými sme nedávno v športovom zapálení pohŕdali. No učením sa pokore sa približujeme k Bohu (List Jakuba 4:6–8). Tým, že sa pokoríme, zároveň chválime Boha. Veľkosť víťazného družstva takisto poukazuje na Božiu slávu, navzdory prehre nášho tímu.

3. Zapoj sa do skutočných bojov v živote

Športy vo mne prebúdzajú súťaživosť. Cítiš zadosťučinenie keď vyhrávaš a vidíš ako sa druhý tím musí zmieriť s prehrou. Milujem, keď je môj tím v tejto pozícii. Je to skvelé; no bolestivé, ak je to naopak. Aký je ale ten skutočný boj? Je to duchovný boj proti silám zla (Efezským 6:10–12). Boj proti výmyslom a pýche, ktoré sa dvíhajú proti poznaniu Boha (2. Korintským 10:3–5). Boj proti vlastnej lenivosti a hriechu (1. Korintským 15:10). Proti stálemu pokušeniu. Bojujeme, aby sme nestrácali ľudí, ktorým uniká ich spása (1. Korintským 9:23–27). Boj so sebectvom, ktoré nás brzdí v tom, aby sme odovzdávali ďalej to, čo bolo dané nám (2. Timotejovi 2:1–5). Takže súťaž, povzbudzuj, bojuj a naplno podporuj svoj tím. Avšak zaruč, aby tým najpodstatnejším tímom, ktorý podporuješ, bol tvoj zbor, muži a ženy, ktorí sa navzájom učia, naši susedia a všetky národy. 

4. Pamätaj, že pozemské veci nie sú najpodstatnejšie.

Keď som rozčúlený, že môj tím prehral, tento verš ma volá chváliť: Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu (Kolosenským 3:2–3). Je ťažké ak môj tím hrá zle, alebo ak rozhodca urobí zlé rozhodnutie. Sťažujem sa, som frustrovaný a prehrávam si v hlave scenáre ako inak to mohlo byť. Ale Boh nás volá, aby sme premýšľali nad inými vecami, menovite nad Ježišom, Jeho kráľovstvom, Jeho krížom, Jeho zmŕtvychvstaním a nad Jeho návratom. Viac by sme sa mali starať o veci, ktoré sú najpodstatnejšie. Je skvelé zažiť, akí dokážeme byť niekedy vášniví, pokiaľ ide o nejaký zápas, či tím. Pocity nadšenia sa striedajú s pocitmi sklamania. Ale kedy naposledy sme sa cítili zle kvôli nášmu hriechu? Alebo kvôli hriechom iných? Alebo kvôli naším neveriacim susedom? Kedy naposledy sme oslavovali dôkazy Božej milosti, keď porazil hriech v členovi nášho zboru? Prečo nie sme takí vášniví  pri  týchto večných trofejách, ktoré sú nekonečne dôležitejšie ako víťazstvá v športoch? 

5. Stráž svoje srdce pred slepým obdivom

A nakoniec, športy nás učia vážiť si Boha vo výhrach aj prehrách. Ak si ceníme víťazstva nášho tímu viac ako Boha a Jeho kráľovstvo, dopúšťame sa modlárstva. Ak som viac sklamaný a smutný z prehier môjho tímu, než z vlastného hriechu, hriechov iných, z myšlienok, ktoré ich zotročujú, alebo z duchovných síl, ktoré nás utláčajú, tak potom modlárstvo úspešne zahlcuje moju dušu. Pán nám dáva dar, možnosť oľutovať a strážiť naše srdcia pred falošným bohmi a krátkodobými potešeniami. Táto možnosť nám často uniká pokiaľ vyhrávame. Ale ak náš tím prehrá, a potrebujeme úľavu od bolesti, Boh odhaľuje, čo chcú naše srdcia najviac. Vtedy nás posilňuje, aby sme oslabili a zničili modlárstvo. A to je ďaleko väčšie víťazstvo.   

P.J. Tibayan © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org