V hebrejčine je ekvivalentom slova evanjelium slovo besorah a ten, kto o tom podáva správu, je zvyčajne mevaser. Táto osoba nie je len obyčajným poslom, ktorý prenáša informácie od jednej osoby k druhej. Táto osoba je špeciálne poverená prinášať dôležité správy, ktoré sú zvyčajne veľmi dobré. (1) Môže to byť správa o narodení (ako v Jer 20:15), ale častejšie sú to správy celonárodného významu, ako napríklad víťazstvo v bitke, koniec vojny, alebo že sa moci ujal nový kráľ.

V Novom zákone sa tí, ktorí šíria evanjelium, nazývajú ευαγγελιστές, „evanjelisti“. V širšom zmysle by sa dalo povedať, že mevaser je zvestovateľ, ten, kto robí oficiálne ohlasovanie. Jedno z miest, kde ho nachádzame, je v Izaiášovi 52:7 (Ekumenický preklad):

Aké milé sú na vrchoch nohy mevaser,

ktorý oznamuje pokoj, posla blaha,

ktorý ohlasuje spásu

a hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje!“

Predstavte si tú scénu — medzi Izraelom a nepriateľom prebieha dlhá bitka a osud národa visí na vlásku. Prechádzajú mučivé mesiace a každú domácnosť pohlcujú obavy z možnej straty manžela alebo syna. Napokon sa nepriateľ vzdá a z bojiska je vyslaný mevaser, aby oznámil túto novinu: Boh im daroval víťazstvo!

Už len zahliadnuť v diaľke bežca, za ktorým sa dvíha oblak prachu, muselo byť zdrojom radosti, pretože všetci vedeli, že pravdepodobne prináša správu, na ktorú tak dlho čakali.

Keď sa zamyslíme nad Novým zákonom z hebrejského hľadiska, môžeme si predstaviť, ako slovo euangelion/ besorah nesie tento obraz. Po stáročiach čakania prišiel Boh svojmu ľudu na pomoc v osobe Ježiša Krista. Porazil hriech a smrť a vyhral bitku. Celé ľudstvo bolo vyzvané, aby činilo pokánie a prijalo Ježiša ako Božieho pomazaného Kráľa nad svojimi životmi.

Prekvapujúci poslovia

Možno vás prekvapí, kto je v Starom zákone/hebrejskej Biblii vybraný za nositeľa evanjelia. Určite boli s dôležitými správami posielaní muži, ako je to uvedené v Izaiášovi 52:7. Prekvapivo však nachádzame aj ženy poverené na túto úlohu. (2) V jednotnom čísle sa ženská zvestovateľka nazýva mevaseret a v množnom čísle sú to mevaserot. Uvažujme o tomto úryvku:

Povstane Boh a rozpŕchnu sa Jeho nepriatelia,

zutekajú pred Ním tí, čo Ho nenávidia…

Pán vydal ohlas,

veľký je zástup zvestovateľkýň (mevaserot) víťazstva.

Králi vojsk utekajú, utekajú

a pani domu delí korisť. (Ž 68:2, 12–13)

V tomto žalme to znie, akoby Boh opäť vyhral bitku. Teraz určil armádu žien, aby hlásali posolstvo, že sa vodcovia desivých nepriateľských práporov zľakli a utekajú preč. Prečo toto slovo odovzdávajú práve ženy? Možno boli všetci muži povolaní na bojisko. Tí, ktorí počujú ich správu, sú ženy, ktoré sú ešte doma a radostne sa objavujú, aby si prevzali cennosti, ktoré tu zanechali utekajúci útočníci.

Ďalším dôvodom môže byť ďalšia tradícia rozšírená na starovekom Blízkom východe — keď sa vyhrala bitka, ženy oslavovali víťazstvo triumfálnym spevom a tancom. Vidíme to po tom, ako Boh porazil egyptské vojsko pri Červenom mori, keď Miriam viedla ženy s tamburínami a tancom a spievala: „Spievajte Hospodinovi, lebo sa veľmi preslávil, kone a jazdcov vrhol do mora.“ (2. M 15:21)

V Knihe Sudcov v piatej kapitole vidíme, ako sa Debora pripojila k Barakovi a viedla víťaznú pieseň, ktorá pripomínala porážku Izraelitov nad Kanaánčanmi. A keď sa Dávid a Saul vrátia z boja, ženy tancujú na refrén: „Porazil Saul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc“ (1. S 18:7). V Žalme 68 to znie, akoby ženy ohlasovali dobrú správu a zároveň oslavovali víťazstvo.

Zvestovateľka Sionu

V ďalšej kľúčovej pasáži Starého zákona sa nachádza podobný obraz Boha, ktorý posiela zvestovateľku s úžasnou správou. Ak však čítate text len v slovenčine, nemôžete ho počuť:

Vystúp na vysoký vrch, Sion,

(ty) hlásateľ radostnej zvesti,

hlasno zvolaj, Jeruzalem,

hlásateľ radostnej zvesti!

Hlasno volaj, neboj sa,

povedz judským mestám: Ajhľa, Boh váš! (Iz 40:9)

V hebrejčine je slovo „ty“ spolu so všetkými slovesami v tomto verši ženského rodu. (3)

Boh tu povoláva zvestovateľku, aby vystúpila na hory v blízkosti Jeruzalema a hlasno ohlásila, že Boh prišiel. Ohlasovanie bude počuť nielen Jeruzalem, ale aj všetky okolité mestá. (4) To, čo zvestovateľka oznamuje, je nesmierne potešujúce:

Ajhľa, Hospodin, Pán prichádza s mocou,

Jeho rameno zasahuje.

Hľa, Jeho mzda je pri Ňom

a Jeho odmena je pred Ním.

Pásť bude svoje stádo ako pastier,

zhromaždí ho svojím ramenom,

jahniatka ponesie v náručí,

pridájajúce ovce povedie. (Iz 40:10–11)

Boh tu nie je bojovník, ktorý sa vracia z boja, ale milujúci pastier, ktorý láskavo vedie svoje stádo domov. Izaiáš hovoril proroctvo o konci vyhnanstva do Babylonu, keď sa po sedemdesiatich rokoch trýznenia Božím trestom Judejci konečne mohli vrátiť do svojej krajiny. Boh by ich prišiel víťazne vziať do náručia a odniesť domov. (6)

My kresťania počúvame toto proroctvo ako očakávanie Kristovho príchodu, aby zachránil stratené a blúdiace Božie ovce.

Mnoho obrazov plných radosti

Možno si myslíte, že „evanjelium“ sa začína v Novom zákone, ale hebrejská Biblia obsahuje veľa obrazov radostnej zvesti, ktorú ohlasuje mevaser alebo mevaseret. Boh už veľmi dlho vyhráva víťazstvá a prekvapuje svoj ľud dobrými správami.

Zistili sme tiež, že Boh v minulosti ustanovil nielen mužov, ale aj ženy, aby ohlasovali posolstvo evanjelia. Hoci v Novej zmluve v skutočnosti nevidíme, že by sa ženy nazývali „evanjelistkami“ (ευαγγελιστές), v evanjeliách je kľúčová scéna, kde by sa dalo povedať, že mali túto úlohu. Na úsvite toho dňa po ukrižovaní boli úplne prvými ľuďmi, ktorí boli informovaní o tom, že Kristus vstal z mŕtvych, Mária Magdaléna, Johana a Mária, Jakubova matka, ako aj niekoľko ďalších žien (L 24:6). Ony boli poverené, aby Ježišovým najbližším učeníkom oznámili túto rozhodujúcu správu o Božom víťazstve nad smrťou.

Stavím sa, že je to česť, na ktorú tieto ženy dodnes nezabudli.

~~~~~

(1) Predpokladalo sa, že besorah je dobrá správa, ale niekedy to, paradoxne, bola zlá správa. Jeremiáš v zármutku preklína mevasera, ktorý oznámil jeho narodenie otcovi (Jer 20:15).

(2) Tak to bolo aj inde na starovekom Blízkom východe. David Baker píše: „Hoci poslovia boli spravidla muži, v Mezopotámii vykonávali túto funkciu aj ženy (dcéra posolstva).“ Anat prináša dobré správy Baalovi v ugaritskom mýte o Baalovi a kričí: „Mám dobré správy, Baal. Prinášam ti dobré správy.“ Jeho dlho očakávaný dom môže byť postavený, rovnako ako bude obnovený tento dlho vyhnaný ľud. Zondervan Illustrated Bible Backgrounds Commentary Vol. 4, (Grand Rapids, Zondervan, 2009), str. 132

(3) Pre tých, ktorí vedia hebrejsky:

עַ֣ל הַר־גָּבֹ֤הַ עֲלִי־לָךְ֙ מְבַשֶּׂ֣רֶת צִיּ֔וֹן

הָרִ֤ימִי בַכֹּ֨חַ֙ קוֹלֵ֔ךְ מְבַשֶּׂ֖רֶת יְרוּשָׁלִָ֑ם הָרִ֨ימִי֙ אַל־תִּירָ֔אִי

 אִמְרִי֙ לְעָרֵ֣י יְהוּדָ֔ה הִנֵּ֖ה אֱלֹהֵיכֶֽם׃

(4) Niektoré preklady Izaiáša 40:9  interpretujú ženské koncovky tak, akoby Boh hovoril Sionu, aby bol zvestovateľom (mesto Jeruzalem), a nie aby poslal zvestovateľa na Sion. To nedáva zmysel, pretože miesto, na ktoré je posielaný zvestovateľ, musí byť špecifikované. Je to, akoby mestu Jeruzalem povedal, aby vybehlo na horu a oznámilo novinu, a nie že posiela posla do mesta a dedín na okolitých svahoch.

Ďakujem Sharon Buth Alley z Biblického jazykového centra za to, že sa podelila o svoje znalosti hebrejčiny.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4:12)

Len jedno meno pre osem miliárd ľudí? Len jeden Spasiteľ pre takmer sedemtisíc skupín ľudí? Len jedna nebeská cesta pre mužov a ženy, mladých a starých, z mesta či dediny, Ázijcov a Američanov, Afričanov a Európanov?

Peter sa zrejme za toto tvrdenie nehanbil. „Vedzte teda vy všetci,“ začal (Sk 4:10). Ale to, čo Peter hlásal, si mnohí z nás šepkajú, najmä medzi tými, ktorí sa ľahko urazia. „Žiadne iné meno“ môže znieť dobre, ak to hovoríme malej skupine, ale ak o tom chceme povedať susedovi, môže sa nám zlomiť hlas. Rozpaky, nie odvaha, môžu poznačiť aj tých, ktorí milujú Ježišovo meno.

„Do tohto sveta prekliatia a hriechu, kde polovica nášho domu visí nad útesom súdu, Boh dal meno.“

Možno teda potrebujeme pomôcť cítiť údiv, že vôbec nejaké meno existuje. Do tohto sveta prekliatia a hriechu, kde polovica nášho domu visí nad útesom súdu, Boh dal meno.

Svet bez mena

Podľa všetkého by sme mali žiť vo svete bez mena.

Mali by sme kráčať na východ od Édenu bez prísľubu prichádzajúceho Syna. Mali by sme sa namáhať pod vládou faraóna bez vystretej zachraňujúcej ruky. Mali by sme sa triasť pred Goliášom bez Dávida, ktorý by hádzal svoje kamene. Mali by sme zavesiť naše harfy v Babylone bez nádeje na ďalšiu pieseň.

My sami, samozrejme, zápasíme s tým, aby sme súhlasili s takýmito skľučujúcimi dôvodmi. Aj keď to nehovoríme, cítime, že by sme nemali zahynúť, ale že Boh by nás mal zachrániť. Cítime, že predvoleným cieľom ľudstva je nebo, nie peklo. Hovoríme o stovke ciest nahor, pretože v hĺbke svojej duše predpokladáme, že väčšina (ak nie všetci) si zaslúži dostať sa na vrchol.

Napriek tomu to takto cítime, vnímame a predpokladáme len vtedy, keď cítime, vnímame a predpokladáme, že náš hriech nie je taký veľký ako hovorí Boh. Pre tých, ktorí vnímajú hriech ako niečo bezvýznamné, len máločo môže byť viac urážajúce ako to, že existuje len jedno meno. Ale pre tých, ktorí sa ako Jób (Job 42:6) alebo Izaiáš (Iz 6:5), alebo Peter (L 5:8), alebo Ján (Zjav 1:17) ocitli vtiahnutí do prítomnosti Ducha Svätého, len máločo môže byť viac prekvapujúce.

Prečo by mal Boh poslať východ slnka, aby prerazil nami zvolenú temnotu? Prečo by mal Otec vstať a utekať v ústrety svojmu spurnému synovi? Prečo by sa mal Kristus stať naším Ozeášom, aby nás vykúpil z chaosu? Prečo by mala byť preliata nebeská krv, aby boli získaní späť neprajníci neba? Prečo by mal Ježiš dať svoje meno, aby zachránil ukrižovateľov?

Len preto, že zúčtovanie neba siaha za hranice obyčajnej spravodlivosti.

Dané je meno

Teraz si znova vypočujte slová, ktoré tak často pobúria alebo privádzajú do rozpakov:

„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4:12)

Exkluzivita Ježiša Krista je skutočne stredobodom Petrových slov ako kameň úrazu alebo skala pohoršenia (Sk 4:11; R 9:33). Napriek tomu sú okolo tohto kameňa porozhadzované šperky také krásne, že Petrovo tvrdenie, ktoré je tak ďaleko od urážania alebo zahanbenia, by malo zlomiť srdcia hriešnikov a rozviazať jazyky svätých.

Dané je meno

Dané… meno.

Keď sa Boží Syn narodil v Betleheme, narodil sa do sveta, v ktorom nebolo meno, ktoré by znamenalo spásu. Žiadne meno medzi múdrymi gréckymi filozofmi nedokázalo zachrániť. Žiadne meno v rozľahlom rímskom panteóne nedokázalo zachrániť. Izrael sa, samozrejme, už dávno utiekal k menu Hospodin (2. M 34:6–7). No dokonca aj Hospodin čakal na deň, keď by dal svoje meno novým spôsobom — a prostredníctvom toho spásu ďaleko presahujúcu židovskú predstavivosť (Jer 23:5–6; Joel 2:32).

Potom v tú osamelú noc dal Boh nebies meno strateným a umierajúcim hriešnikom. V ten deň sa nám narodil v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán (L 2:11, prekl. z angl.). Vzchopte sa, vyhnanci Édenu. Majte odvahu, otroci faraóna. Pozdvihnite hlavy, vojaci Izraela. Hrajte na harfách, babylonskí väzni. Váš Boh prišiel a dal vám meno.

Pod nebom

Meno pod nebom dané ľuďom

Boh mohol dať toto meno cisárom a Herodesom tohto sveta. Mohol ho odovzdať múdrym a mocným. Alebo s najväčšou pravdepodobnosťou ho mohol dať iba Židom. Namiesto toho dal meno pod (celým) nebom pre (všetkých) ľudí.

„Ježišovo meno uvidí východ slnka na východe. Ježišovo meno bude sledovať západ slnka na západe.“

Kdekoľvek pod nebom žijú muži a ženy, a akokoľvek ďaleko sa zatúlal Boží obraz, aj tam musí toto meno zájsť. Musí prebehnúť za Jeruzalem; musí dosiahnuť za Judeu; musí vyletieť mimo Samáriu, aby našiel končiny zeme (Sk 1:8). Ako spieva žalmista: „Od slnka východu až po západ buď pochválené meno Hospodinovo!“ (Ž 113:3).

Tak to je a aj bude v Ježišovi. Jeho meno uvidí východ slnka na východe. Jeho meno bude sledovať západ slnka na západe. A všade medzi tým, všetci ľudia „nech sa ním žehnajú a nech ho blahoslavia“ (Ž 72:17).

Pre spasenie

Nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.

Boh nám dal meno. Toto meno je pre každého pod nebom. A tu je Boží zámer, Božia túžba dať toto univerzálne meno: môj ľud musí byť spasený (Sk 2:21).

Boh uznal za vhodné zabaliť spasenie do slabík tohto mena. „Dáš mu meno Ježiš,“ povedal anjel Márii, „lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (Mt 1:21). „Boh vidí,“ „Boh má pochopenie,“ „Boh posilňuje“ — ktorékoľvek z týchto mien by bolo úžasné. Ale Ježiš, „Boh zachraňuje“ — alebo doslovnejšie „Hospodin zachraňuje“? Niet divu, že sa Mária čudovala (L 1:46–55).

Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil (J 3:17).

Aké slávne meno

A tak v Ježišovi počujeme jediné meno, ktoré zachraňuje. Ak chceme, môžeme živiť pohoršenie alebo rozpaky, že Boh dal iba jedno meno. Alebo môžeme Bohu za toto meno ďakovať, vážiť si ho a pripojiť sa k Bohu samotnému v šírení tohto mena všade tam, kde sa o ňom nespieva.

Ak tak urobíme, pripojíme sa k misii, ktorá nemôže zlyhať. Počúvajte, ako všemohúci Boh prevzal túžbu zo Žalmu 113:3 a premenil ju na prorocký sľub, dvakrát spečatený:

„Lebo od východu slnka až po jeho západ je veľké moje meno medzi národmi, a na každom mieste prinášajú môjmu menu kadidlo a čistú obeť. Lebo veľké je moje meno medzi národmi — vraví Hospodin mocností.“ (Mal 1:11)

Jeho meno bude veľké: v Zambii a na Novom Zélande, v Indii a na Islande, v Číne a Kolumbii a v tmavých uliciach našich vlastných miest. A kvôli tomu nás Boh urobil správcami svojho svätého mena. V Kristovi môžeme svietiť svetlom, ktoré prerazí temnotu (L 1:78–79), natiahnuť ruku, ktorá pozdvihuje padlého (Ž 40:2), pozdvihnúť hada, ktorý lieči uhryznutých (J 3:14–15), a povedať meno, ktoré zachraňuje hriešnika.

Medzi ľuďmi nie je dané žiadne iné meno, v ktorom by sme mali dosiahnuť spasenie. Ó a aké slávne je to meno.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

1. Aby v nás vzbudzovalo chválu a vďaku Bohu. Boh, náš Otec, je ten, ktorý by mal byť každý deň v titulkoch správ. Namiesto toho, aby sme jeho neuveriteľné spasiteľné skutky v náš prospech považovali za samozrejmosť, mali by sme denne rozjímať o tom, čo urobil v Kristovi, a vzdávať mu úctu a vďaku, ktorú si tak veľmi zaslúži (R 11:33–36; Zjav 5).
2. Aby nám pripomínalo našu identitu v Kristovi. Počúvanie evanjelia každý deň a každý týždeň nás sústreďuje na Krista (Kol 3:1–4; 1. K 15:1–11). Ľahko zabúdame, kto Kristus skutočne je a kto sme my v ňom. Dobrá správa rozptyľuje hmlu zabúdania a pripomína nám, čo Boh urobil v dejinách a vo svojom ľude.
3. Aby nás živilo. Rozjímanie o Božom slove a pravdách evanjelia zakoreňuje našu vieru, robí nás plodnými, živí nás, zavlažuje, pestuje a udržiava nás pevnými v skúškach (Ž 1; J 6:22–59; Júd 1:20–21).
4. Aby nás chránilo pred hriechom. Evanjelium nás posväcuje, pretože vďaka nemu rastieme v láske k nášmu Otcovi a túžime sa mu svojím životom páčiť. Evanjelium je väčší poklad ako dočasné uspokojenie, väčšie potešenie ako hriech, z ktorého sa môžeme tešiť. Poznanie, že neexistuje žiadna dobrá vec, ktorú by sme mohli urobiť a ktorá by spôsobila, že nás Boh v Kristovi bude milovať viac, nás v skutočnosti oslobodzuje k tomu, aby sme ho milovali a poslúchali, a nie využívali jeho milosť (pozri celý list Rimanom 6).
5. Aby nás motivovalo ku konaniu dobrých skutkov. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista nás oslobodzuje, aby sme svoj život už nežili pre seba, ale pre ľudí okolo nás (Tít 2:11–14; Ef 2:1–10).
6. Aby nás chránilo pred zúfalstvom. Žiadny hriech, ktorý spáchame, nespôsobí, že by nás Boh miloval menej. Evanjelium nás oslobodzuje od zúfalstva. Nič nás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky, ktorá sa nám ukázala prostredníctvom evanjelia kríža (R 8:31–39).
7. Aby povzbudzovalo ostatných okolo nás. Keď si pripomíname evanjelium, sme náchylnejší podeliť sa s ostatnými o slovo povzbudenia počas celého dňa. Toto povzbudenie ich zasa buduje v evanjeliu a prináša pravdu do ich sŕdc (2. Tim 2:1–7).
8. Aby porazilo našu hrdosť. Triezve uvažovanie o našom hriechu a o tom, čo pre nás Boh urobil v evanjeliu, ničí našu pýchu a pestuje ducha pokory pred Pánom a ostatnými (J 3:16; J 5:24; Tít 3:1–7).

Cameron Smart. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Čo ak by som mohla stráviť viac času v povznesenom stave uctievania? Istotne som potrebovala iba tú správnu pieseň, to správne osvetlenie, tú správnu atmosféru. Ale opäť, tento pocit po nabudení netrval dlho.

Potom som si pomyslela: viac Biblie, to je ono. Ak prečítam Bibliu za rok, budem v pohode. Ale kým som sa dostala k Levitiku, čítanie začalo byť fuška, čo malo za následok mnoho prázdnych štvorčekov od Deuteronómia ďalej.

UVEDOMENIE

Odpoveď som našla vďaka vysávaču. Ale nie hocijakému vysávaču — bol úplne nový a bezkáblový. Môj starý bol nočná mora. Keď som ho potiahla príliš prudko, šnúra sa vytiahla zo zásuvky, takže som so zaťatými zubami chodila späť zastrčiť ho do zásuvky. Keď konečne trochu opadol chaos po narodení môjho prvého dieťaťa rozhodla som sa, že opäť nastal čas začať upratovať. Presvedčila som môjho manžela, že starý vysávač musíme vyhodiť. Doteraz si pamätám na moment, keď som prvýkrát použila ten nový vysávač. So synom v detskom nosiči som povysávala celý dom za polovicu času. Bola som taká nadšená. Nemohla som sa dočkať, kedy stretnem svoje kamarátky a poviem im o mojom novom vysávači.

Vtedy mi to došlo: takéto pocity som mala mať o Ježišovi. Dobrá správa o mojom novom spotrebiči zo mňa bublala von — dopredu som myslela na to, kedy niekoho stretnem, aby som sa s ním či s ňou o tom mohla radostne podeliť.

Dobrá správa naozaj spôsobuje presne toto: chceme ju spontánne a radostne zdieľať bez toho, aby nám to niekto predpisoval, alebo nás k tomu nabádal.

Toto uvedomenie ma nastavilo na kurz, ktorý mi zmenil život. Do lona mi padla kniha o učeníctve. Odrovnalo ma to. Autor vášnivo rozprával o tom, ako to, čo Ježiš vykonal, koná a ešte len bude konať, má moc meniť naše životy dnes. Do kostola som chodila odkedy si pamätám, ale toto bola pre mňa nová informácia. Dovtedy som verila, že evanjelium bolo pravdou, ktorej bolo treba veriť, aby som dostala lístok do neba. Ak som ho prijala ako pravdu, dostala som sa do poradovníka na môj nebeský domov a bodka. Pre môj život nebolo ďalej relevantné, kým som nechcela „získať dušu“.

Ako som sa len mýlila. Aká som len bola bláznivá, keď som sa hnala za niečím, čo by uspokojilo moju dušu a celý čas som to mala pod nosom. Evanjelium: hlbiny bohatstva všetkého, čo bolo získané a dosiahnuté životom, smrťou a vzkriesením Krista, bolo palivom, ktoré som potrebovala.

Teraz sa učím kázať evanjelium môjmu srdcu — odvážne, pravidelne. Zistila som, že napriek všetkému, čo Ježiš spravil, má moja myseľ tendenciu vkladať svoju vieru, nádej a lásku do vecí tohto sveta. A keď sa to stane, výsledkom je špina: hnev, žiarlivosť, ohováranie, hladkanie ega (prekryté tenkou prikrývkou činov „kresťanskej láskavosti“).

Tento objav o sile evanjelia pre tento život je niečo, čo som samozrejme už mala vedieť. Pavol to hovorí jasne. Napríklad v Títovi 3 — po nádhernom popise milosti…

Veď aj my sme boli kedysi nerozumní a neposlušní, blúdili sme, boli sme otrokmi všelijakých žiadostivostí a rozkoší, žili sme v zlobe a závisti, odporní, nenávideli sme jedni druhých.

Ale keď sa zjavila dobrotivosť nášho Spasiteľa, Boha, a jeho láska k ľuďom, zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme urobili my, ale podľa svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás štedro vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme sa ospravedlnení jeho milosťou stali dedičmi podľa nádeje večného života. (Títovi 3:3–7)

… okamžite nadväzuje výzvou na nový spôsob života…

Spoľahlivé je toto slovo a chcem, aby si na to kládol dôraz, aby tí, čo uverili v Boha, usilovali sa vynikať v dobrých skutkoch. Toto je dobré a pre ľudí užitočné. (Títovi 3:8)

Pre Pavla prichádza život poslušnosti Kristovi z hlbokého, život meniaceho potešenia z evanjelia: to strašných hlbín ľudskej zlomyseľnosti a slávnych výšin našej božskej záchrany. Iba evanjelium je kľúčom k začiatku nášho nového života v Kristovi a dostatočným palivom potrebným na to, aby sme ho denne žili.

Ako som povedala, táto odpoveď ma hlboko prekvapila. Predstava, že čokoľvek som, čokoľvek robím, môžem sa zastaviť a kázať evanjelium svojmu srdcu a pripomínať si, aby som vkladala moju vieru, nádej a lásku pevne tam, kam patria, sa zdá príliš jednoduchá.

Ale zmenila môj život.

Som smutná a do určitej miery zahanbená priznaním, že pochopiť túto centrálnu biblickú pravdu mi trvalo tak dlho. Ale nehanbím sa zdieľať môj príbeh s inými v nádeji, že bude úprimnou pripomienkou dôležitosti rozvíjania tohto zvyku na našej spoločnej ceste nasledovania Krista.

KÁŽ SÁM SEBE

Máš obavy? Opakujúce sa vzorce hriechu? Máš väčší hlad po Bohu?

Káž evanjelium svojmu srdcu. Vezmi meč ducha a rozbi tie modly, ktoré ťa klamali. Nechaj evanjelium, aby v tebe rozprúdilo hlbokú vášeň pre toho, ktorý uspokojí tvoju dušu a pre spravodlivosť. Nechaj sa obdarovať pokojom, ktorý možno cítiť iba v srdci, ktoré si je isté nebeským domovom za hranicami najdivokejších predstáv, prijmi plnosť slávy Boha na celú večnosť.

Káž to aj srdciam tvojich priateľov. Miluj ich dosť na to, aby si sa pýtal tie ťažké otázky, odhaľoval ich modly a nahradzoval ich jedinou pravdou, ktorá uspokojí ich duše.

Budeš poznať pravdu a pravda ťa vyslobodí.

Ján 8:32

Jodie Cooper. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Raní kresťania boli komunitou známou svojím nekompromisným dávaním. Nižšie citovaný Diognetus, ktorý nebol kresťanom, ale odporcom kresťanstva, uviedol zoznam vecí, ktoré z vyvrátenia kresťanského „kacírstva“ robia frustrujúcu záležitosť.

„So všetkými sa podelia pri stole, ale so svojou posteľou sa so všetkými nedelia. Sú chudobní, a mnohých robia bohatými; všetkého majú málo, a predsa majú mnoho vecí.“ (List Diognetovi, pribl. 100 — 150 po Kr.)

Na rozdiel od svojich blížnych, kresťania boli promiskuitní so svojimi peniazmi, nie svojimi telami. O svoj majetok sa delili v takom pomere a s takou radosťou, aké okolitá materialistická kultúra doposiaľ nevidela. Táto nekompromisná štedrosť sa začala okamžite po vzkriesení, keď „predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval (Sk 2:45)… nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo, ale všetko mali spoločné“ (Sk 4:32).

Motiváciou, ktorá viedla k tejto mimoriadnej ochote dávať, je, samozrejme, nekonečná štedrosť Boha, ktorý: „neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, [tak] ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ R 8:32 (por. tiež G 2:20; Ef 5:2; a Ef 5:25).

V tomto období, keď oslavujeme Vtelenie — keď Druhá Osoba Trojjediného Boha odložila svoju slávu a prišla na zem ako dieťatko, aby žilo tak, ako sme mali žiť my, a zomrelo smrťou, na akú sme boli odsúdení my — je iba vhodné rozjímať o radosti z dávania ako odpovedi na ten Najväčší Dar milosti spočívajúci v spasení pomocou viery.

Ide o dar, ktorý nebol kúpený vo výpredaji na Čierny piatok, ale v ten PRAVÝ Čierny piatok, ktorý teraz nazývame „Veľký piatok“, lebo jeho smrť nám priniesla záchranu pred smrťou.

Ak nás hlboko dojíma nekonečná cena, ktorú Ježiš zaplatil, aby nás vykúpil, potom budeme mať iba radosť, že máme príležitosť vrátiť mu niečo z toho, čo nám zveril. Nižšie nájdete niekoľko zásad, ktorými sa môžete riadiť, ak ešte nie ste zbehlí v štedrosti.

Zásady dávania

Desiatok

Stará zmluva vyzývala veriacich, aby dávali desiatok — dávali 10 % zo svojho príjmu. V Novej zmluve sa nikde priamo nepíše o povinnom dávaní desiatkov, ale v Matúšovi 23:23 Ježiš kritizuje farizejov za to, že nie sú ochotní ísť za hranicu desiatku, keď bola komunita v núdzi. To znamená, že kým cirkev nemôže požadovať od členov, aby dávali nejakú konkrétnu sumu peňazí, Ježiš predpokladá, že jeho nasledovníci pôjdu v dávaní za hranicu desiatku.

To je ale opodstatnené — keďže máme väčšie výsady, radosť, poznanie a moc ako naši predkovia vo viere, ako by sa od nás mohlo očakávať, že budeme menej štedrí, pokiaľ ide o naše vlastníctvo? Desiatok je teda takým minimom od oka pre kresťanov, ktorí túžia v zmysle evanjelia dávať cirkvi, chudobným a iným.

Prebytok a obeta

a) Prebytok

Ježiš varuje pred „zhromažďovaním“, ktoré presahuje mieru vecí, ktoré naozaj potrebujete (L 12:21). Hoci je niekedy ťažké nájsť hranicu medzi 'nevyhnutnými potrebami' a 'luxusnými vecami', postačí vedieť, že väčšina ľudí zo strednej vrstvy spoločnosti v USA by mala vo svojom dávaní nepretržite posúvať výšku percenta za hranicu desiatku. Čo my považujeme za základné životné potreby (čistá tečúca voda, Wi-Fi, jedlo na stole), by bol vo väčšine sveta nevýslovný prepych.

b) Obeta

V živote môžu nastať obdobia, v ktorých nemôžete zároveň dať desiatok a ešte si plniť svoje ďalšie záväzky. Ale zásada obety je dôležitejšia ako dávanie desiatku. Pavol hovorí o cirkevnom zbore, ktorý dával „aj nad možnosť“ (2. Kor 8:3). Ich dávanie znamenalo obety ovplyvňujúce ich každodenný životný štýl (koľko peňazí minuli na oblečenie, cestovanie, domácnosť atď.). Ak sme dali desiatok, ale v skutočnosti to neobmedzí spôsob nášho života, musíme dať viac. Ak však zatiaľ nemôžeme dávať desiatok, ale naše dávanie aj tak obmedzuje náš každodenný životný štýl, naše svedomie môže byť v pokoji.

Dynamika dávania

Ježiš povedal, že váš poklad bude tam, kde je vaše srdce (Mt 6:21). Vždy dávate najľahšie tam, kde je vaša skutočná spása, vaša nádej, váš zmysel života. Ak je Ježiš ten, kto vás zachraňuje, vaše peniaze ľahko potečú do Jeho diela a životov ľudí. Ak vaša skutočná nádej spočíva vo vašom výzore, postavení či pohodlí, vaše peniaze ľahšie potečú do týchto položiek a symbolov, a dať niekomu čokoľvek zadarmo, čokoľvek podstatné, sa bude zdať ťažké. Štedrosť je skúškou srdca.

Plán dávania

V 1. liste Korintským 16:2 Pavol napísal: „Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť.“ Dávanie bolo v ranej cirkvi plánované, nie spontánne. Spontánnosť je dobrá v mnohých prípadoch a v niektorých prostrediach, ale keď 9 z 10 ľudí dáva impulzívne a spontánne, zvyčajne dáme omnoho menej, ako by sme mali či mohli, keď si to naplánujeme a sme disciplinovaní. (Ten 1 z 10 dá príliš veľa a zistí, že si nedokáže splniť iné záväzky). Položte si teda dve veľmi jednoduché otázky:

1. Koľko percent zo svojho príjmu chcem dať na Božie dielo tento rok? (Por. 3. M 27:30–34; Mal 3:6–12; 2. K 8:3).

2. Koľko percent zo svojho dávania chcem dať na službu môjmu zboru? Urobte si potom plán, ako by ste to mohli robiť pravidelne (por. 1. Kor 16:2). Bez plánovania si ľudia bežne myslia, že dali viac, ako v skutočnosti majú. Málokedy niekto povie: „Juj! Na Božie dielo sme tento rok dávali vyššiu sumu, akú sme na to v rozpočte vyhradili.“ Je to vždy naopak.

TIMOTHY KELLER. PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA REDEEMER.COM

Čo by ste si mysleli o chirurgovi, ktorý by začal operovať pacienta bez toho, že by skutočne vedel, čo robí? Pravdepodobne by ste sa zamysleli, prečo vôbec začal operovať. Ak by urobil čo i len jednu chybu, jeho pacient by mohol ostať po zvyšok života zdravotne postihnutý. No keď príde rad na zdieľanie evanjelia, veľa ľudí je nešikovných ako nekompetentný chirurg, hoci večné osudy ľudí visia na vlásku.

Čo je evanjelium? Môžeš povedať: „Nech kazatelia a teológovia zisťujú, čo je evanjelium. Všetko čo viem, je, že som spasený a že idem do neba!"

Nebuďme však unáhlení — všetci potrebujeme poznať evanjelium pre dva dôležité dôvody:

1. Chceme si byť istí, že sme počuli a reagovali na pravé evanjelium. Pre prípad, že by sme mali falošnú nádej spásy.
2. Ježiš nám povedal: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16:15). Tieto slová nie sú adresované iba pastorom, učiteľom, evanjelistom a misionárom; sú adresované každému nasledovníkovi Ježiša Krista!

Nemôžeme v tejto veci ostať nezúčastnení alebo nezaujatí, má to totiž večné dôsledky.

Ako môžeme rozlíšiť falošné evanjeliá od skutočného?

Apoštol Pavol nám ukázal dôležitosť pochopenia a stráženia svojho presvedčenia, keď povedal Timoteovi: „Daj pozor na seba a na učenie. V tom zotrvávaj, lebo keď to urobíš, zachrániš seba i tých, čo ťa počúvajú" (1. Tim 4:16).

Pavol rovnako horlivo vyzýva svojich spoluveriacich, aby sa držali ďaleko od falošných alebo predstieraných evanjelií. „Čudujem sa, že od Toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, sa tak rýchlo odvraciate k inému evanjeliu, ktoré ani nie je evanjelium. Sú však niektorí, čo robia zmätok medzi vami a chcú prekrútiť evanjelium Kristovo. Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, — nech je prekliaty!" (G 1:6–8)

Falošné evanjeliá zvyčajne spadajú do dvoch kategórií:

Evanjelium, ktoré sa nepovie celé.

• Ponúka Božie odpustenie tak, že hovorí, že jediné, čo musíš urobiť, je veriť. Bez akejkoľvek zmienky o pokání.
• Predstavuje Ježiša Krista, akoby bol nejaká obyčajná prísada, ktorá vylepší život človeka.
• Povie ti o nebi, ale vynechá správu o pekle.

Evanjelium obťažené zákonom alebo nadmieru zložité evanjelium.

• Rozoberá pravé evanjelium s jeho jednoduchosťou a mocou.
• Zaťažuje pravidlami a obmedzeniami, ktoré musíme dodržiavať, aby sme získali odpustenie.
• Je natoľko zložité, že ho nikto nedokáže rozlúštiť.

Aké sú základné časti Kristovho evanjelia?

Písmo nám pripomína, aby sme „správne podávali slovo pravdy" (2. Tim 2:15). Aby sme evanjelium podávali správne, musíme byť obozretní. Kvôli tomu musíme vedieť identifikovať jeho základné časti.

Všetci stojíme pred svätým Bohom ako hriešnici.

 Odborná definícia slova evanjelium je „dobrá správa". No práve tak ako zlatník vystavuje prekrásny prsteň alebo náhrdelník na tmavom zamatovom pozadí, aby zdôraznil jeho krásu, nám Boh najprv hovorí zlú správu, aby nám ukázal, aké skutočne dobré sú dobré správy evanjelia. Zlá správa je, že sme všetci zhrešili — niekedy nevedome, ale často vedome.

Keď Boh videl našu úplnú slabosť a neschopnosť urobiť niečo, čo by zmiernilo náš žalostný stav, vykonal pre nás to najlepšie. „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných. Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni" (R 5:6–8). 

Pretože nebola iná cesta, ako uspokojiť Božie spravodlivé požiadavky, kvôli našej neschopnosti polepšiť sa (viac-menej sa zachrániť), pretože sme čelili budúcnosti v pekle kvôli nášmu hriechu, Boh, vo svojej veľkej láske, poslal svojho vlastného Syna, aby zostúpil na zem z neba a zomrel na kríži namiesto nás.

Pavol to zosobnil slovami: „… žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa" (G 2:20b).   

Ježiš Kristus je jediná cesta k Otcovi.

Vieme, že Boh je dokonalý. Rovnako vieme, že človek je hriešny a nedokonalý. Jediná cesta, ktorou Boh mohol vyriešiť závažný problém hriechu, bola, že poslal Svojho Syna, Ježiša, ktorý nás zastúpil a zaplatil cenu za naše hriechy.

Prečo Ježiš? Pretože Ježiš, ktorý bol aj Bohom aj človekom, bez hriechu alebo chyby, bol jedinečne spôsobilý, aby premostil priepasť medzi hriešnou ľudskosťou a svätým Bohom:

„A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia“ (2. K 5:18–19).
Evanjelium nie je o tom, čo si urobil ty alebo ja, aby sme potešili Boha alebo aby sme sa k nemu dostali. Evanjelium je skôr o tom, ako Boh zmieril seba s nami prostredníctvom Ježiša Krista. Celkom jednoducho je Ježiš Kristus jediná cesta k Otcovi.

• Ježiš sám povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Jn 14:16).
• Apoštol Peter opakoval Ježišove slová: „A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia" (Sk 4:12). 
• Pavol povedal to isté: „Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus“ (1. Tim 2:5).

Ak by sme my, ako kresťania, povedali, že k Bohu sa môžeme dostať iným spôsobom, boli by sme obvinení z klamného podávania evanjelia! Pretože na tom kríži, pred približne 2000 rokmi, bol všetok hriech sveta vyliaty na Ježiša Krista. Stal sa kvôli nám obeťou za hriech. „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom" (2. K 5:21).

Kristova smrť a vzkriesenie je uholným kameňom evanjelia.

Ježišove posledné slová na kríži boli: „Je dokonané!" Tieto slová môžu byť preložené niekoľkými spôsobmi.

• „Je tomu koniec."
• „Je zaplatené."
• „Je vykonané."
• „Je ukončené."

Čomu je koniec?

Našim hriechom a vine, ktorá ich sprevádzala.

Čo bolo zaplatené?

Cena vykúpenia.

Čo bolo vykonané?

Spravodlivé požiadavky zákona.

Čo bolo dokonané?

Práca, ktorú dal Boh Ježišovi vykonať.

Čo bolo ukončené?

Satanov nárok na ľudstvo (pozri Kol 2:14–15).

Pavol podáva evanjelium v kocke: Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a vzkriesený na tretí deň (pozri 1. K 15:3–4).

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Evanjelium je správa o tom, že všetci sme oddelení od Boha kvôli nášmu hriechu. Výsledkom hriechu je prázdnota, stále prítomná vina a určitý strach zo smrti. A predsa, pretože nás Boh miloval, napriek našej vzbure, poslal Svojho vlastného Syna, aby zomrel namiesto nás a premostil priepasť medzi Ním a nami.

Ako by malo byť evanjelium prezentované?

Apoštol Pavol bol vynikajúci rečník a sprostredkovateľ správ. Biblický zákon poznal do hĺbky rovnako ako aj grécku filozofiu. Ak by sa niekto mohol spoliehať na svoj vlastný intelekt, bol by to Pavol. A predsa, keď čítame opisy stretnutí Pavla s mocnými predstaviteľmi štátu v Skutkoch apoštolov, zisťujeme, že rozprával jednoducho.

Povedz to jednoducho.

Pavol typicky začína svojím osobným svedectvom, po ktorom sa vždy zameria na to, čo sa stalo, keď Ježiš zomrel na kríži. Korintským vravel: „Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu; lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného" (1. K 2:1–2).

„… lebo ma Kristus neposlal krstiť, ale zvestovať evanjelium, pravda, nie múdrosťou v slovách, aby Kristov kríž nebol zbavený významu. Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou" (1. K 1:17–18).

V liste Rímskym nám Pavol promomína inú moc jednoduchej správy života, slov, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista z mŕtvych: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, najprv Židovi, a aj Grékovi" (R 1:16).

Nepodceňujme naozajstnú moc evanjelia.

• Nepodceňujme jeho príťažlivosť.
• Nehanbime sa za jeho jednoduchosť.
• Nepridávajme k nemu ani z neho neuberajme.
• Len ho prehlasujme, ustúpme a pozrime sa na to, čo bude robiť Boh.

Tvoje minútové evanjelium

Tvoje osobné svedectvo môže byť pre druhých mocným príkladom transformujúcej sily Krista. Nemusí byť dlhé a detailné. Tým, že sa zameriaš na tri kľúčové body, sa budeš môcť podeliť o svoje svedectvo v priebehu jednej minúty.

„… jedno viem, že som bol slepý a teraz vidím" (Jn 9:25b).

Tri kľúčové body Minútového evanjelia

1.    Môj život bez Krista
Neoslavuj svoju minulosť, ale spomeň si, ako si sa cítil bez Krista:

• „Vo svojom živote som mal prázdne miesto, ktoré nemohlo nič zaplniť" (pozri Kaz 3:11).
• „Cítil som sa odlúčený od Boha" (pozri Iz 59:2).
• „V mojom živote prevládal hriech a veci, ktoré mi robili radosť" (pozri Lk 15:11–24).

Podeľ sa o to, ako si nikdy necítil, že by si sa mohol stať človekom, akým by si mal byť.

2.    Môj život zmenený Kristom
Teraz zhrň, ako si sa dostal do vzťahu s Kristom. Určite spomeň kľúčové časti evanjelia:

1. „Uvedomil som si, že som hriešnik, a že nedosahujem Božiu slávu" (pozri R 3:23).
2. „Spoznal som, že Ježiš Kristus umrel za moje hriechy na kríži" (pozri R 5:8).
3. „Kajal som sa a odvrátil od svojich hriechov" (pozri Sk 3:19).
4. „Ježiš Kristus sa stal Pánom môjho života"  (pozri Zjav 3:20).

3.    Môj nový život v Kristu
Hovor o tom, že tvoj život s Kristom je teraz očividne iný. Vlastnými slovami povedz, aké sú výhody života s Kristom:

• „Teraz mám v živote pokoj" (pozri R 5:1).
• „Teraz, keď som kresťanom viem, že môj život má zmysel" (pozri Jer 29:11).
• „Teraz mám istotu, že pôjdem do neba" (pozri Jn 3:26).

Ako sa človek dostane do vzťahu s Bohom?

Ježiš jasne zjavil spôsob, akým máme prijímať spásonosnú správu, ktorú ponúka evanjelium v týchto slovách:
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké" (Mt 11:28–30).

Musíme prísť k Nemu.

Obrátenie nie je nejaký dlhý vyčerpávajúci proces. Je bezprostredný a okamžitý. Nepotrebuješ vyčistiť svoj život prv, než prídeš ku Kristovi. Jednoducho prídeš so všetkými svojimi problémami, hriechmi a nedostatkami a On ťa prijme takého, aký si.

Musíme prijať Jeho bremeno.

Keď Ježiš vravel tieto slová, ľudia okamžite pochopili, že zvieratá na poliach (napr. voly) často niesli bremená, pomocou ktorých pracovali. V podstate nás Ježiš žiada, aby sme žili pod jeho vedením. Mnohí majú pre svoje životy vlastné plány a iba žiadajú Boha, aby sa pridal na ich cestu. Ježiš však nemá záujem o takýto druh dohody. Buď pristúpiš na Jeho požiadavky alebo ich úplne odmietneš.

Aké sú Ježišove požiadavky?

• Po prvé, musíme veriť. Veriť znamená „pridŕžať sa niečoho". Musíme pripustiť, že sme beznádejní hriešnici v zúfalej potrebe Spasiteľa.
• Po druhé, musíme sa kajať. Kajať sa znamená „vzdať sa niečoho". Toto robíme, keď skladáme svoju dôveru a vieru v Ježiša a nasmerujeme naše životy na Neho. To znamená odvrátiť sa od našich starých, hriešnych životných štýlov a byť ochotný sa zmeniť a stať sa novým človekom.
• Po tretie, musíme sa o Ňom učiť. Keď kráčame a rozprávame sa s Ježišom Kristom v našom srdci a v životoch a keď začíname čitať Jeho Slovo, začíname vidieť veci spôsobom, akým ich videl Ježiš. Máme nové oči, pretože sme sa stali novým stvorením.

Možnože už poznáte všetko, o čom sme tu hovorili. Ak to poznáte a veríte tomu, kedy ste to naposledy hlásali? Boh ťa chce použiť pre šírenie evanjelia (pozri R 10:14–15).

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Oddanosť a podriadenie sa evanjeliu v prvom rade znamená, že sa evanjelium musí hlásať. Mnohí dnes znevažujú dôležitosť jeho hlásania a namiesto toho neústupne tvrdia, že jedinou pravou apologetikou je milujúce spoločenstvo. Hovoria, že ľudia sa do Božieho kráľovstva nedajú prehovoriť, môžeme ich len milovať. No aj keď je kresťanské spoločenstvo naozaj rozhodujúcim a mocným svedectvom pravdy evanjelia, nemôže nahradiť kázanie a hlásanie. Po druhé, nadradenosť evanjelia znamená, že je základom a hnacou silou kresťanského konania, individuálneho aj spoločného, v cirkvi i mimo nej. Službu evanjelia netvorí len jeho hlásanie medzi ľuďmi, aby ho prijali a uverili. Ide takisto o vyučovanie a duchovné vedenie veriacich na formovanie celého ich života. Jednou z hlavných oblastí, ktoré evanjelium zasahuje, je náš vzťah k chudobným.

Ak niekto skutočne pochopí Kristovu zástupnú obeť, k núdznym bude pristupovať veľmi štedro.

Nepoznám lepší úvod k volaniu evanjelia do služby chudobným, ako je kniha Jonathana Edwardsa „Kresťanská dobročinnosť"1. Podľa autora predstavuje dávanie a staranie sa o chudobných zásadný, nevyhnutný aspekt naplnenia evanjelia. Na podporu tohto tvrdenia predkladá dva základné argumenty.

Viera v evanjelium nás povedie k dávaniu chudobným

Edwards opakovane ukazuje, ako nás pochopenie „princípov evanjelia" — jeho vzor a logika — nevyhnutne povedie k láske a pomoci núdznym. Autor verí, že príkaz dávať chudobným vychádza z učenia, že všetci ľudia sú stvorení na Boží obraz2, a zároveň sa domnieva, že najdôležitejšou motiváciou pre dávanie ľuďom v nedostatku je evanjelium. Starostlivosť o chudobných „je obzvlášť pochopiteľná, ak posúdime svoju situáciu a prijatie toľkej milosti, o akej hovorí evanjelium."3

Jedným z kľúčových textov, o ktoré sa Edwards v tomto prípade opiera, je Druhý list Korintským 8:8–9. Keď Pavol žiada o finančnú štedrosť voči biednym, poukazuje na Ježišovu obeť a živo vykresľuje, ako Kristus telesne i duchovne schudobnel kvôli nám, keď sa stal človekom a nechal sa ukrižovať. Podstatné sú Pavlove úvodné slová: „Nevravím to ako rozkaz… Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista… ", ktoré naznačujú, že ak niekto skutočne pochopí Kristovu zástupnú obeť, k núdznym bude pristupovať veľmi štedro. Ježiš nás mohol vytrhnúť z duchovnej chudoby a preniesť do duchovného bohatstva jedine tak, že sám opustil duchovné bohatstvo a vstúpil do duchovnej chudoby. Tento postoj by sa mal stať vzorom pre náš život — rozdávať prostriedky a stávať sa chudobnými, aby mali chudobní dostatok. Pavol takisto naznačuje, že všetci hriešnici zachránení Božou milosťou by pri pohľade na biednych vo svete mali mať do istej miery pocit, že sa pozerajú do zrkadla. Zbavia sa tak povýšenosti.

Ďalším textom, na ktorý sa Edwards viackrát odvoláva, je List Galatským 6:1–10, obzvlášť druhý verš, kde je príkaz, aby sme „jedni druhých bremená znášali"4. Spomínané bremená sú prinajmenšom sčasti materiálne a finančné, pretože v Galatským 6:10 sa píše, že máme „činiť dobre všetkým, ale najmä domácim viery". Pod pojmom „činiť dobre" Edwards rozumie, že by sme mali poskytovať praktickú pomoc ľuďom, ktorí potrebujú jedlo, príbytok a finančnú podporu. Rozdávame lásku a duševnú silu tým, ktorí sa utápajú v smútku, peniaze a majetok tým, ktorí sú vo finančnej tiesni. Čo má však Pavol na mysli, keď hovorí, že znášaním bremien „naplníme zákon Kristov"? (Gal 6:2) Edwards to nazýva „princípmi evanjelia"5. Richard Longenecker to pomenoval ako „záväzné zásady prameniace zo srdca evanjelia"6.

Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás! A tak musíš aj ty slúžiť druhým s ich bremenami!

Ak je našou hnacou silou evanjelium, chudobným budeme dávať veľkoryso, pozoruhodne a obetavo. Tí, čo núdznym dávajú len preto, aby splnili akýsi morálny príkaz, urobia vždy iba minimum. Ak chudobným dávame jednoducho preto, že to Boh povedal, ďalšia otázka bude: Koľko musíme dať, aby sme príkaz splnili? Takýto postoj nie je zmenený evanjeliom. V poslednej časti výkladu Edwards cituje námietku: „Hovoríš, že mám pomáhať chudobným, obávam sa však, že nemám nič nazvyš." Následne odpovedá: „Veľakrát by sme podľa princípov evanjelia mali dávať druhým vtedy, keď sa to nedá bez nášho trápenia… ale ako inak sa dá naplniť príkaz vzájomného znášania bremien? Keby sme neboli povinní druhých odbremeniť… , ale ak to robíme bez zaťaženia nás samých, ako potom nesieme bremeno blížneho, keď nenesieme nijaké bremeno?"7

Autor argumentuje, že ak by základom našej služby ľuďom v nedostatku bol len morálny príkaz, mohlo by byť všetko inak. Ak sú však základom nášho záujmu o chudobných „princípy evanjelia", konkrétne zástupná obeť, musíme núdznym pomáhať aj vtedy, keď si myslíme, že si to nemôžeme dovoliť. Edwards hovorí o klame a vyzýva nás: „Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás! A tak musíš aj ty slúžiť druhým s ich bremenami!"

Spisovateľ sa zaoberal aj ďalšími dvoma námietkami: „Tomuto človeku nechcem pomôcť, lebo je mrzutý a nevďačný." alebo „Myslím, že tento človek sa v chudobe ocitol vlastnou vinou." Ide o pretrvávajúci problém pri pomáhaní chudobným. Všetci by sme chceli pomáhať srdečným, čestným ľuďom, ktorí trpia nedostatkom bez vlastného pričinenia a ktorí za našu pomoc odpovedia vďačnosťou a radosťou. Buďme úprimní, takého človeka takmer nenájdeme. A i keď je dôležité, aby naša podpora chudobným pomohla a nevytvorila závislosť, Edwards sa venuje aj tomuto namietaniu, pričom sa opäť odvoláva nie tak na etické príkazy, ako na samotné evanjelium.

Ježiš nás miloval, bol k nám láskavý a ochotný odbremeniť nás, hoci sme boli veľmi zlí a nenávistní, so sklonmi k zlému a nezaslúžili sme si nič dobré… Preto by sme mali byť ochotní správať sa milo aj k ľuďom so sklonmi k nepriateľstvu, ktorí si naozaj nič nezaslúžia…

Aj keď sa do biedy dostanú pre nehanebnú lenivosť a rozhadzovačnosť, nás to neoslobodzuje od povinnosti odbremeniť ich, iba že by v zlozvykoch pokračovali. Ak s neresťami prestanú, princípy evanjelia nám nakazujú, aby sme im odpustili… (Lebo) Kristus nás miloval, zľutoval sa nad nami a veľkoryso vydal sám seba, aby nás vyslobodil z biedy a trápenia, aj keď sme si ho zapríčinili vlastnou nerozumnosťou a hriešnosťou. Bláznivo a zvrátene sme odvrhli všetko bohatstvo, ktoré sme dostali a v ktorom sme mohli žiť šťastne celú večnosť.8

V Prísloviach 14:31; 19:17 čítame, že zmilovať sa nad chudobným znamená požičať samotnému Hospodinu a utláčať biedneho značí tupiť samotného Boha.

Služba chudobným je kľúčovým znakom, že veríme evanjeliu

Edwards sa zaoberá aj skupinou textov, podľa ktorých sa zdá, že naša starostlivosť a záujem o biednych sa stáva základom Božieho súdu. V Matúšovi 25:34–46 čítame známe vyučovanie o tom, že v posledný deň Boh ľudí prijme alebo odsúdi na základe skutočnosti, ako sa zachovali voči hladným, ľuďom bez domova, cudzincom, chorým a väzneným. Je tento text v rozpore s Pavlovým učením, že sme zachránení vierou v Krista a nie vlastnými skutkami?

V odpovedi Edwards odkazuje na Starú zmluvu, kde je dávanie chudobným základným znakom bohabojnosti. V známom verši v Micheášovi 6:8 Boh od svojho ľudu požaduje, aby „zachovávali právo, milovali láskavosť a v pokore chodili so svojím Bohom". Autor prichádza k záveru, že si to vyžaduje, aby sa zbožný človek staral o biednych.9 Bruce Waltke hovorí, že „zachovávanie práva" i „milovanie láskavosti" znamená pristupovať k utláčaným a ľuďom na okraji spoločnosti prívetivo a byť aktívnym v pomáhaní tým, ktorí sú finančne a sociálne v zlej situácii.10 Tento dôraz však nie je obmedzený len na Starý zákon. Starostlivosť o núdznych je „taká podstatná, že jej opak sa nemôže spájať s úprimnou láskou k Bohu"11. (1. Jána 3:16–18) Z týchto veršov (a z 2. Kor 8:8) Edwards usudzuje, že zachovávanie práva a láskavosti sa neráta ako naša zásluha a dôvod, aby nás Boh prijal.12 Je to vlastne nevyhnutný znak toho, že daný človek má vieru, ktorá ho ospravedlňuje a v srdci milosrdenstvo.

Ide o pravidlo, že citlivé sociálne svedomie a život premenený na skutky služby núdznym predstavuje nevyhnutný následok pravej viery. (pozri Izaiáš 1:10–17) Text v dvadsiatej piatej kapitole Matúša, kde sa Ježiš stotožňuje s biednymi („Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."), je porovnateľný s textom v Prísloviach 14:31; 19:17, kde čítame, že zmilovať sa nad chudobným znamená požičať samotnému Hospodinu a utláčať biedneho značí tupiť samotného Boha. Z toho vyplýva, že v súdny deň Boh posúdi postoj srdca človeka k Nemu podľa toho, aký má v srdci postoj k chudobným. Ak v ňom nájde tvrdosť, ľahostajnosť či nadradenosť, tieto vlastnosti odhaľujú samospravodlivosť srdca, ktoré naozaj neprijalo pravdu o záchrane skrze milosť.

II. Hlásanie evanjelia a služba chudobným

Kým Biblia jasne vyučuje o službe chudobným, ľudia diskutujú o tom, kto by mal byť darcom a kto obdarovaným v tejto službe a ako by sa do nej mala zapojiť cirkev.

Komu?

Boh dal Izraelu mnoho sociálnych zodpovedností, ktoré sa mali vykonávať spoločne. Vyvolený národ bol povinný dávať chudobnému toľko, aby naplnil jeho či jej potreby. (5. Moj 15:7–10) Chudobným sa dával desiatok. (5. Moj 14:28–29) Núdznym sa nedávala almužna, ale náradie, obilie (5. Moj 15:12–15) a zem (3. Moj 25), aby sa stali produktívnymi a sebestačnými obyvateľmi. Proroci neskôr odsudzovali ľahostajnosť Izraelcov voči chudobným ako porušenie zmluvy. Učili, že zbytočné utrácanie a ignorovanie ľudí v nedostatku je rovnako odpudzujúcim hriechom ako modlárstvo alebo cudzoložstvo. (Ámos 2:6–7) Milosrdenstvo s chudobnými bolo znakom pravej oddanosti Bohu. (Izaiáš 1:10–17; 58:6–7; Ámos 4:1–6; 5:21–24) Sedemdesiat rokov zajatia znamenalo trest za nedodržiavanie dní sviatočného odpočinku a jubilejné roky (2. Kron 36:20–21), keď mali bohatí odpúšťať dlhy.

Podstatu známeho Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:25–37) tvorí myšlienka, že službu milosrdenstva nemáme obmedzovať na kresťanské spoločenstvo, ale zahrnúť do nej aj ľudí mimo neho.

Išlo však o Izrael. A čo cirkev? Tá odráža sociálnu spravodlivosť z dávnych dôb vyvoleného národa, no ešte dôraznejšie a s väčšou mocou novej doby. Kresťania sú takisto povolaní, aby otvárali ruku núdznym, ak je to potrebné. (1. Jánov 3:16–17; pozri 5. Moj 15:7–8) V cirkvi by sa mal majetok štedro rozdeľovať medzi bohatých a chudobných. (2. Kor 8:13–15; pozri 3. Moj 25) Učeníci vyučovali, že pravá viera sa preukáže v skutkoch milosti. (Jakub 2:1–26) Materializmus bol odsudzovaný ako vážny hriech. (1. Tim 6:17–19; Jakub 5:1–6) Ustanovená bola špeciálna trieda poverených ľudí — diakonov, ktorí v cirkvi organizovali službu milosrdenstva. Nemalo by nás teda prekvapovať, že prvé dve generácie cirkevných vodcov predstavovali vodcovia v slove (apoštolov) a vodcovia v skutkoch (diakonoi zo šiestej kapitoly Skutkov).

Ostávajú ďalšie sporné otázky. Aj keď sme rozpoznali, že chudobným by mal dávať zbor ako celok (rovnako aj jednotlivci patriaci doň), väčšina biblických odkazov týkajúcich sa dávania ostáva v rámci kresťanského spoločenstva — postarať sa o veriacich. Niektorí usudzujú, že kým jednotliví kresťania by sa mali zapájať do pomoci všetkým ľuďom v nedostatku, zbor by mal službu chudobným obmedziť iba na cirkev. Izraelci (3. Moj 19:33–34) aj novozmluvné spoločenstvo veriacich (1. Tim 5:10; Židom 13:2) však boli vedení k preukazovaniu pohostinnosti rovnako aj cudzincom a neznámym, ktorí nepatria do spoločenstva veriacich. Podstatu známeho Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:25–37) tvorí myšlienka, že službu milosrdenstva nemáme obmedzovať na kresťanské spoločenstvo, ale zahrnúť do nej aj ľudí mimo neho. V Lukášovi 6:32–36 Ježiš učeníkov znovu vyzýva, aby slúžili aj nevďačným a zlým, napodobňujúc tak príklad Božej milosti. Veď On zosiela dážď a dáva vychádzať slnku na spravodlivých aj na nespravodlivých. (Matúš 5:45) Asi najpraktickejšou pasážou je stručné Pavlovo vyjadrenie v Liste Galatským 6:10 (napísané pre celý zbor ako telo, nielen jednotlivcom), kde otvorene zostavuje zoznam priorít pre službu pri praktických a materiálnych potrebách. V prvom rade máme slúžiť „domácim viery" a potom „všetkým" bez ohľadu na rozdiely v národnosti alebo viere.

Ako?

Teraz sa budem venovať niekoľkým užitočným ukazovateľom týkajúcim sa vzťahu služby milosrdenstva k evanjelizácii v cirkevnom kontexte.

Evanjelizácia je iná. Moderná cirkev na začiatku dvadsiateho storočia obmedzila službu evanjelia na spoločenskú etiku a sociálne činnosti. To je však v rozpore s biblickými príkazmi o hlásaní evanjelia. Popiera evanjelium milosti skrze Božie zachraňujúce konanie v dejinách a nahrádza ho dobrými skutkami a morálnym polepšením. V sociálnom evanjeliu sa vytratila evanjelizácia. Reakciou mnohých zborov na spomínané hnutie sociálneho evanjelia je veľké podozrievanie, pokiaľ ide o prílišný dôraz na službu chudobným.

Vo svetle biblických textov dnes mnohí hľadajú určitú rovnováhu. Na jednej strane niektorí tvrdia, že konať milosrdenstvo a zachovávať právo by sme mali iba vtedy, keď nám to pomôže priviesť ľudí ku Kristovi.13 Nezdá sa však, že by to sedelo s Ježišovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, kde nás vyzýva starať sa aj o tých, ktorí sú „nevďační a zlí“ (Lukáš 6:35). Takýto postoj k pomoci ako prostriedku na dosiahnutie cieľa otvára kresťanov k sklonu manipulácie. Namiesto toho, aby sme ľudí skutočne a úprimne milovali, pomáhame im len preto, aby sme pomohli sebe a zvýšili svoje vlastné počty. Jednou z veľkých irónií tohto prístupu je, že sám seba podkopáva. Poznám mnohých služobníkov, ktorí službu milosrdenstva oceňujú podľa počtu obrátených, respektíve nových členov zboru. Sociológ Robert Putnam takúto iniciatívu orientovanú na zbor označil za cirkevne zameraný spájajúci (alebo výlučný) sociálny kapitál ako protiklad k premosťujúcemu (alebo všeobecne prístupnému) sociálnemu kapitálu zameranému na spoločenstvo.14 Znamená to, že služba v týchto typoch zboroch nie je v skutočnosti určená na podporu blížnych, ale len na rozširovanie cirkevných radov. Ľahko pochopíme, že uvedený prístup sa dá posúdiť ako všeobecne rozšírený a egoistický, keďže dávame iba vtedy, ak za to niečo dostaneme. (Lukáš 6:32–35)

Sme spasení skrze samotnú vieru, nie skrze vieru, ktorá je samotná.

Na druhej strane iní, ako napríklad John Scott, evanjelizáciu a záujem v sociálnej oblasti vnímajú rovnocenne:

„Sociálne konanie je partnerom evanjelizácie. Partneri patria k sebe, no zároveň sú od seba nezávislí. Každý stojí na vlastných nohách s vlastným právom po boku druhého. Nie je pre neho prostriedkom, ani jeho prejavom. Každý má hranice sám v sebe.“15 Zdá sa, že tento prístup príliš oddeľuje službu milosrdenstva od služby Slova. Otvára možnosť, že služba chudobným by mohla fungovať samostatne, bez kázania evanjelia. Ja navrhujem niečo iné — asymetrický, ale neoddeliteľný vzťah.

Evanjelizácia je podstatnejšia ako služba chudobným. Evanjelizácia by mala byť viditeľná, popredná časť cirkevnej služby vo svete. V službe zboru musí dostať prednosť. Je jasné, že aj pri zachraňovaní stratených duší i kŕmení hladných žalúdkov ide o skutky lásky, jeden z nich má však neporovnateľne väčší účinok. V Druhom liste Korintským 4:16–18 Pavol hovorí o dôležitosti posilňovania „vnútorného človeka“ dokonca aj vtedy, keď vonkajšia, telesná prirodzenosť starne a upadá. Evanjelizácia je najzákladnejšia a najradikálnejšia možná služba človeku, a to nie preto, že by duchovné bolo dôležitejšie než telesné, ale pretože večné je dôležitejšie než dočasné. (Matúš 11:1–6; Ján 17:18; 1. Jánov 3:17–18)

Služba chudobným je neoddeliteľne spojená s evanjelizáciou. Všetci poznáme výrok: „Sme spasení skrze samotnú vieru, nie skrze vieru, ktorá je samotná.“ Sme spasení vierou a viera je neoddeliteľne spojená s dobrými skutkami. V Ježišovej službe bolo uzdravovanie chorých a sýtenie hladných neoddeliteľné od evanjelizácie. (Ján 9:1–7, 35–41) Jeho zázraky neboli jednoducho holým prejavom moci, aby dokázal svoj nadprirodzený pôvod, skôr išlo o znamenia prichádzajúceho Božieho kráľovstva. (Matúš 11:2–5)

Obnovenie Kristovej spásy bezpodmienečne zahŕňa obnovený vesmír. Medzitým už neexistuje časť našej existencie, ktorá by ostala nedotknutá Jeho požehnaním. Ježišove zázraky boli zázrakmi nebeského kráľovstva, vykonané na prejavenie toho, čo znamená Božie kráľovstvo… Jeho požehnanie bolo prehlásené nad chudobnými, sužovanými, trpiacimi a preťaženými, ktorí k Nemu prichádzajú a veria v Neho… Zázračné znamenia potvrdzujúce Ježišovu božskosť a svedectvo tých, čo šíria evanjelium v cirkvi, už nepokračujú, lebo ich účel je naplnený. Avšak model Božieho kráľovstva, ktorý bol odhalený týmito znameniami, musí v cirkvi pokračovať. Nemôžeme byť verní Ježišovým slovám, ak naše skutky neodrážajú vášeň pre Jeho službu. Evanjelizácia kráľovstva je holistická, keďže slovom a skutkom šíri Kristovo zasľúbenie pre telo i dušu a taktiež žiadosť Krista pre telo i dušu.16

Kniha Skutkov vytvára blízke spojenie medzi ekonomickým rozdávaním majetku a zvyšovaním počtu obrátených prostredníctvom kázania Božieho Slova. Zoslanie Ducha Svätého a prudký rast veriacich v prvej cirkvi (Skutky 2:41) sa spájal s radikálnym zdieľaním majetku s núdznymi (2:44–45). Keď bola pevne ustanovená služba diakonie, „slovo Božie rástlo a počet učeníkov v Jeruzaleme sa veľmi rozmnožoval“ (Skutky 6:7). A čo viac, rímsky cisár Julián Apostata si všimol, že kresťania sa k cudzincom správajú pozoruhodne štedro. „Rúhaví Galilejci (t.j. kresťania) nepodporujú len svojich chudobných, ale aj našich. Každý vidí, že nášmu ľudu chýba pomoc od nás.“17

Rúhaví Galilejci (t.j. kresťania) nepodporujú len svojich chudobných, ale aj našich. Každý vidí, že nášmu ľudu chýba pomoc od nás.

Neoddeliteľný neznamená prísny svetský príkaz. Služba chudobným môže predchádzať hlásaniu evanjelia, ako to bolo, keď Ježiš poslúžil slepcovi. Aj keď táto služba skutkom viedla k duchovnému osvieteniu slepého muža, nenájdeme náznak, že by mu Ježiš pomohol len pod touto podmienkou. Keď ho uzdravoval, netlačil naňho, aby uveril. Iba mu povedal, aby „šiel a umyl sa“ (Ján 9:7).

Naopak, keď Ježiš hovorí o dávaní peňazí a oblečenia tým, ktorí nás o to požiadajú, trvá na tom, že by sme mali dávať bez očakávania odplaty. (Lukáš 6:32–35) Nemali by sme niekomu pomáhať iba preto, že daný človek je otvorený evanjeliu, ani by sme sa nemali stiahnuť, ak sa nestane duchovne prístupným. Vždy by malo byť jasné, že motiváciou našej pomoci je kresťanská viera a mali by sme sa usilovať nájsť nenútené spôsoby bez využívania, ako udržať spojenie služby Slova a služby pomoci.

III. Ako sa zapojiť do služby chudobným?

Nechcem, aby tento článok upresňoval detaily zdravej zborovej služby chudobným,18 no naliehavo vyzývam, aby zbory našli správnu rovnováhu v nasledujúcich oblastiach.

ANALÝZA MOTIVÁCIE — SPRAVODLIVOSŤ VS. MILOSRDENSTVO

Jedna vec je chcieť pomáhať chudobným, iná je robiť to múdro. Keď sa zamiešame do života chudobnej rodiny, je vlastne ľahšie veci zhoršiť než zlepšiť. Stáva sa to pre dve nebiblické politické ideológie a redukcionizmus šíriaci sa v dnešnej kultúre. Konzervatívci vo všeobecnosti vidia ako príčinu chudoby osobnú nezodpovednosť. Liberáli jej pôvod obyčajne hľadajú v nespravodlivých spoločenských systémoch. Biblia však ostáva medzi nimi, keď pomáhanie núdznym nazýva aj „spravodlivosťou“, aj „službou“ (diakoniou) alebo milosrdenstvom. Asi najznámejšou biblickou výzvou na pomoc chudobným je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, kde sa pomoc volá „milosrdenstvo“ (Lukáš 10:37). Na iných miestach sa však poskytnutie jedla, príbytku a iných základných potrieb nazýva ako „konanie spravodlivosti“ (Izaiáš 58:6–10; pozri 3. Moj 19:13; Jeremiáš 22:13).

Jedna vec je chcieť pomáhať chudobným, iná je robiť to múdro.

Myslím, že dôvod dvojakého použitia slov spravodlivosť (právo) a milosrdenstvo sa týka biblického vysvetlenia príčin chudoby ako oveľa zložitejších, než sú naše dnešné ideológie.19 Vyučujúce knihy nám poskytujú pozoruhodne vyvážený a výstižný pohľad na základné príčiny chudoby. V Prísloviach čítame: „Pri každej drine býva zisk, ale kde sú len reči, tam je nedostatok.“ (Príslovia 14:23) Ďalej tam nachádzame vyhlásenie: „Mnoho pokrmu skytá prieloh chudobných, ale i to býva uchvátené nespravodlivosťou.“ (Príslovia 13:23) K chudobe môžu viesť osobné aj spoločenské nedostatky, ako i systémové faktory.

Motiváciou mnohých konzervatívcov k pomoci biednym je súcit. Môže pochádzať z viery, že chudoba je väčšinou záležitosť individuálnej nezodpovednosti. Nezohľadňujú však skutočnosť, že „majetní“ majú, čo majú, z veľkej miery vďaka nespravodlivému rozdeleniu príležitostí a zdrojov pri narodení. Ak máme svetský majetok, naozaj ide o dar.

Keby sme sa narodili za iných okolností, ľahko by sme mohli byť v nedostatku bez akéhokoľvek vlastného zavinenia. Ak sa odmietame podeliť s tým, čo máme, sme nielen nesúcitní, ale neféroví a nespravodliví. Na druhej strane, mnohých liberálov k pomoci núdznym motivuje pocit rozhorčenia a nevykonanej spravodlivosti. Na chudobu sa pozerajú výlučne z hľadiska nespravodlivosti systému. Nezohľadňujú však fakt, že individuálna zodpovednosť a zmena sú do značnej miery nevyhnutné pri úniku z biedy. Kým motivácia „len súcit“ v prípade konzervatívcov vedie k direktívnosti a povýšenosti, pohnútky „len spravodlivosť“ u liberálov vedú k veľkému hnevu a zatrpknutosti.

Oba názory sa, paradoxne, stávajú samospravodlivými. Pri jednom ide o sklon za všetko viniť chudobných, pri druhom sa celá vina prenáša na bohatých. Jeden príliš zdôrazňuje osobnú zodpovednosť, kým druhý ju podceňuje. Vyvážená motivácia vzniká v srdci dotknutom milosťou, ktoré stratilo pocit nadradenosti k akejkoľvek konkrétnej triede ľudí. K milosrdenstvu i k spravodlivosti nás zároveň motivuje evanjelium. Boh Izraelu povedal: „Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech vám je ako domorodec. Miluj ho ako seba samého, lebo cudzincami ste boli v Egyptskej krajine; ja som Hospodin, váš Boh.“ (3. Moj 19:34) Izraelci boli cudzincami a utláčanými otrokmi v Egypte. Neboli schopní sami sa oslobodiť. Zo zajatia ich vyviedol Boh svojou milosťou a mocou. Mali sa teda k cudzincom a chudobným správať ako k blížnym. Ich motivácia bola jasná — Božie oslobodzujúce vykúpenie z egyptského otroctva.

Zborová služba chudobným dáva veľký zmysel ako spoločný nástroj kresťanov na naplnenie biblickej povinnosti voči núdznym. Zbor by mal však v službe biednym rozoznávať jej rozličné stupne a pochopiť hranice každého z nich.

ROZDELENIE PRÁCE — INDIVIDUÁLNA VS. ZBOROVÁ

Zborová služba chudobným dáva veľký zmysel ako spoločný nástroj kresťanov na naplnenie biblickej povinnosti voči núdznym. Zbor by mal však v službe biednym rozoznávať jej rozličné stupne a pochopiť hranice každého z nich.

Podpora. Ide o priamu pomoc pri napĺňaní telesných, materiálnych alebo sociálnych potrieb. K podpore obyčajne patrí dočasný príbytok pre ľudí bez domova, jedlo a oblečenie, zdravotná pomoc, krízové poradenstvo a podobne. Aktívnejšou formou podpory je právne zastupovanie, keď ľudia v nedostatku dostávajú aktívnu pomoc pri získavaní právnej pomoci, hľadaní ubytovania a zisťovania ďalších druhov asistencie.

Rozvoj. Ide o všetko, čo je potrebné k nadobudnutiu sebestačnosti osoby alebo spoločenstva. Keď bol v Starom zákone otrokovi odpustený dlh a on bol prepustený, Boh jeho bývalému pánovi nariaďoval vyslať ho s obilím, nástrojmi a zásobami postačujúcimi na nový sebestačný život. (5. Moj 15:13–14) Rozvoj zahŕňa vzdelanie, nájdenie práce a odborné školenie. Pre spoločenstvo alebo viacerých ľudí patrí k rozvoju opätovná investícia sociálneho a finančného kapitálu do sociálneho systému, napríklad prostredníctvom väčšieho bývania, bytového vlastníctva a iných kapitálových investícií.

Reforma. Sociálna reforma presahuje podporu týkajúcu sa okamžitých potrieb a hľadá zmenu sociálnych podmienok a štruktúr, ktoré nesamostatnosť spôsobujú. V knihe Jób vidíme, že on nielenže odieval nahých, ale tiež „nešľachetníkom rozbíjal čeľuste a korisť zo zubov im vyrážal“ (Jób 29:17). Proroci odsudzovali nespravodlivú mzdu (Jer 22:13), podvodné obchodné praktiky (Ámos 8:2–6), právne systémy uprednostňujúce bohatých (3. Moj 19:15; 5. Moj 24:17) a systémy požičiavania, ktorými okrádali nemajetných (2. Moj 22:24–26; 3. Moj 19:35–37; 25:37). Uvedené príklady dokazujú, že kresťania by sa mali zapájať vo svojom konkrétnom spoločenstve a pracovať férovými a spravodlivými praktikami, ako je potrebné.

Vo všeobecnosti si myslím, že zbor by sa mal zapájať do prvého stupňa (služby podpory) a na vykonávanie druhého (rozvoja) a tretieho stupňa (reformy) by sa mali vytvoriť dobrovoľnícke združenia, organizácie aj služby. Mnohí budú protestovať, že rozvoj a reforma vyžadujú veľké množstvo zdrojov, čo môže narušiť zborovú službu Slova. Iní povedia, že rozvoj a reforma vytvárajú v zhromaždení nezdravé politické spojenectvá. A ďalší budú tvrdiť, že rozvoj a reforma sú príliš komplikované, aby sa zahrnuli do poverenia alebo oprávnenia starších zboru. Každý zo spomínaných argumentov má určitý význam a ja nemám čas ani priestor, aby som sa tu týmto otázkam dostatočne venoval. Iba som si všimol, že väčšina amerických zborov, ktoré sa intenzívne zapájajú do starostlivosti o chudobných, pokladá za najmúdrejší spôsob riešenia rozvoja spoločenstva a sociálnej reformy namiesto priamej práce v rámci miestneho zboru vytvorenie oddelených neziskových združení.

Ježiš — chudobný muž

Bibliou sa jasne nesie posolstvo, že Boh sa stotožňuje s chudobnými. Ako som už spomínal, znamená to, že v súdny deň bude posudzovať postoj človeka k Nemu podľa postoja k biednym. (Matúš 25) Taktiež to znamená čosi ešte hlbšie.

V dvadsiatej piatej kapitole Matúša sa Boh s núdznymi stotožňuje symbolicky. Ježišovým stelesnením a smrťou sa však s nimi stotožnil doslovne (pozri Fil 2:5–11). Ježiš sa narodil v jasličkách na kŕmenie zvierat. Pri obriezke si Jeho rodina mohla dovoliť len minimum, ktoré sa požadovalo od chudobných. (Lukáš 2:24) Počas pozemskej služby Ježiš povedal: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (Matúš 8:20) Na konci života vchádzal do Jeruzalema na požičanom osliatku, poslednú noc strávil v požičanej izbe a keď zomrel, bol uložený do požičaného hrobu. Jeho mučitelia losovali o Jeho jediný majetok, rúcho, pretože na kríži ho zo všetkého vyzliekli.

Bibliou sa jasne nesie posolstvo, že Boh sa stotožňuje s chudobnými.

Všetko to dáva nový zmysel otázke: „Pane, kedy sme Ťa videli hladného alebo smädného alebo nahého alebo vo väzení?“ (Matúš 25:44) Odpoveď znie: Na kríži, keď zomieral medzi zlodejmi a ľuďmi na okraji spoločnosti. Niet divu, že Pavol povedal, že ak vidíš, ako sa Ježiš stal chudobným pre nás, už sa na biednych nikdy nepozrieš ako kedysi.

<sup>1. Jonathan Edwards: Christian Charity, or The Duty of Charity to the Poor, Explained and Enforced, in The Works of Jonathan Edwards, rev. and corr. Edward Hickmann, 2. zväzok (1834; nové vydanie, Carlisle, Penn.: Banner of Truth, 1974).
2. tamže, 2. zväzok, s.164.
3. tamže, 2. zväzok, s.165.
4. tamže, 2. zväzok, s.165.
5. tamže, 2. zväzok, s.171.
6. Richard N. Longenecker: Galatským, Biblický výklad Word 41 (Dallas: Word, 1990), s.275.
7. Edwards: Christian Charity. 2. zväzok, s.171 (kurzíva v origináli).
8. tamže, 2. zväzok, s.171–172.
9. Pozri Bruce K Waltke: Komentár k Micheášovi (Grand Rapids, Mich.: Eerdmans, 2007), s.164. Waltke poukazuje na skutočnosť, že pomáhanie chudobným sa niekedy nazýva „právo" a niekedy „láskavosť". Použijem oba výrazy a v ďalšej časti textu čiastočne vysvetlím rozdiel medzi nimi.
10. tamže, s.390–394.
11. Edwards, „Christian Charity", 2. zväzok, s.166 (kurzíva v origináli).
12. tamže</sup>

^{18. Poznámka editora: pozri Timothy J. Keller: Ministries of Mercy: The Call of the Jericho Road, 2. vyd. (Phillipsburg, N.J.: Presbyterian and Reformed, 1997).}

^{19. Pozri D. A. Carson: How Long, O Lord? Reflections on Suffering and Evil, 2. vyd. (Grand Rapids: Baker, 2006), s.51–59, kde sa rozoberá šesť „druhov chudoby".}

2008 Timothy Keller © 2010 Redeemer City to City.

Pôvodný článok nájdete na: redeemercitytocity.com