Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Viete, že okolo vás prebieha boj o večnú spásu duší? A to nielen duší vo vašom bezprostrednom okolí, ale duší každého človeka na zemi — 1,46 miliardy v Indii (80 % hinduistov), 1,42 miliardy v Číne (len 5 % kresťanov), 255 miliónov v Pakistane (96 % moslimov). Miliardy ľudí sa rútia do pekla, mnohí z nich bez toho, aby sa niekto snažil priblížiť im Ježiša.

Neexistuje väčšia vec a neexistuje väčší kráľ, a tí, ktorí milujú túto vec a tohto kráľa, tí, ktorí cítia otrasy a riziká tejto vojny, prijímajú iný životný štýl, vojnovú mentalitu voči životu, času a peniazom.

Strategická a agresívna jednoduchosť

Táto „vojnová mentalita“, ktorú ako prvý hlásal John Piper vo svojej kázni v roku 1983, je už tridsať rokov dedičstvom organizácie Desiring God. Takto ju definujeme v našich základných hodnotách ako služby:

Tak ako národ v čase vojny sústreďuje svoje kolektívne zdroje na víťazstvo vo vojne, aj my sa ako jednotlivci a ako organizácia snažíme sústrediť svoje zdroje na dosiahnutie nášho spoločného cieľa. Veríme, že to zahŕňa strategickú jednoduchosť v súvislosti s nepodstatnými vecami, aby bolo možné viac zdrojov nasmerovať na víťazstvo vo vojne.

Vojnová mentalita nie je (ako sa často nesprávne chápe) len skromnosťou alebo askézou — ako keby bolo nebezpečné tešiť sa z čohokoľvek „nepotrebného“. Nie, je to „strategická jednoduchosť vo vzťahu k nepodstatným veciam“, aby sme mohli uspokojiť potreby, ktoré sú skutočne a večne dôležité. Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.

„Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, naše peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.“

Chcem znovu vyzvať k vojnovému prístupu k svetovým misiám a píšem najmä pre tých, ktorí sa podobne ako ja necítia povolaní ísť do zahraničia (aspoň nie dnes). Toto je výzva na vyslanie do vojnových oblastí, k tým, ktorí zostávajú doma a podporujú tých, ktorí nastupujú do lietadla a prekračujú kultúrne hranice.

Od tejto slávnej a krutej vojny závisí večnosť. Je to vojna za duše, proti chamtivosti, z radosti.

Bojujte za duše

Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie. V našom vesmíre je len jeden Kráľ, ale väčšina ľudí mu odmieta venovať aspoň myšlienku. A pretože ho ignorujú a pohŕdajú ním, nielenže prichádzajú o bohatý a večný život, ale čelia aj strašnej večnej skaze. Našou úlohou v misiách je preniknúť do nepriateľských línií a získať čo najviac duší, akýmikoľvek spravodlivými prostriedkami. Pýtame sa: Čo môžem urobiť, aby som priviedol domov ešte jednu umierajúcu dušu?

A nemusíme ísť a mať dôležitú úlohu vo vojne. Niektorí hrdinovia v histórii misií zostali a posielali druhých. Mnohí z nás by mali ísť a všetci by sme mali zvážiť, či ísť — v stávke je toho veľa –, ale nemusíme ísť, aby sme posunuli vojnu za duše medzi národy. Čo by ste mohli urobiť aj z miesta, kde sa nachádzate, aby ste videli, ako sa evanjelium šíri v nedosiahnuteľnej časti sveta?

Pavol je príkladom tejto vojnovej mentality, keď svojmu mladšiemu učeníkovi hovorí: „Preto znášam všetko kvôli vyvoleným, aby s večnou slávou dosiahli aj oni záchranu, ktorá je v Kristovi Ježišovi“ (2. Tim 2:10). Bol ochotný znášať väzenie (a aj horšie veci) len preto, aby videl, ako je zachránená ešte jedna duša.

Niekoľko veršov predtým apoštol hovorí viac o tomto vojnovom úsilí:

„Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. Spolu (so mnou) znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník Krista Ježiša. Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ (2. Tim 2:1–4)

Počujeme takéto zmýšľanie: „Znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník;“ „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života.“ Ale čo je vojna? Vojna znamená hovoriť viacerým ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším a ďalším ľuďom o Ježišovi. Voláme ľudí, prosíme ľudí, aby prišli k spasiteľskému Kráľovi.

Pre nás to možno neznie ako vojna, ale pre Pavla áno. Prečo by to tak malo byť? Pravdepodobne preto, že rozprávať ostatným o Ježišovi nás nestálo to, čo stálo jeho (aspoň zatiaľ nie), a pretože sme stratili zmysel pre to, čo je v stávke. Ježiš hovorí: „I pôjdu títo do večného trápenia, ale spravodliví do večného života“ (Mt 25:46). Keď skutočne veríme v peklo, posielame ľudí ako do vojny. Prebieha kozmická bitka a milióny ľudí hynú, pretože nikdy nepočuli o Ježišovi.

Teraz už vojna o duše nie je neistá. Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky“ (J 10:27–28). Víťazstvo je isté. Vyhráme. Ale stále musíme bojovať — a za veľkú cenu.

Bojujte proti chamtivosti

Toto je tiež boj proti chamtivosti. Opäť platí: „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ Dobrí vojaci sa nemiešajú a nenechajú sa rozptyľovať „civilnými záležitosťami“. Nezbehli z bojiska, pretože ich pohltili všetky veci, ktoré zaujímajú svet a pre ktoré žije. Platí to pre tých, ktorí idú, a platí to aj pre tých, ktorí vysielajú.

Ak by sa niekto pozorne pozrel na vaše výdavky a dary, videl by, že ste vo vojne? A ak áno, za čo by ste podľa neho bojovali? Ak ste ešte nezačali podporovať Božie dielo medzi národmi, čo keby ste sa pokúsili nájsť jedného misionára, napríklad prostredníctvom vašej miestnej cirkvi, ktorého by ste mohli začať dnes modlitebne podporovať?

Verní poslovia sa nemiešajú do civilných činností, pretože aj my sme boli povolaní do vojny — a pretože vieme, že chamtivosť je samovražedná pre dušu. Povedal vám už niekto, aké nebezpečné je sebectvo a chamtivosť?

„Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla, do mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia. Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1. Tim 6:9–10)

Ak ste vyrastali v Amerike, (pravdepodobne) ste nepočuli, že peniaze sú nebezpečné. Nie, počujeme odkaz, že peniaze sú kráľom. Mnohí sú oddaní láske k peniazom. Ako vysielatelia teda bojujeme proti chamtivosti — pretože vieme, že vrhá ľudí do záhuby a skazy a pretože vytiahne silných, zdravých vojakov z vojny.

Bojovať proti chamtivosti neznamená, že sa vyhýbame peniazom. Vyhrávať vojnu za duše — vysielať viac misionárov, oslovovať nedosiahnuté skupiny ľudí, budovať zdravé cirkvi, učiť národy zdravému učeniu — si bude vyžadovať veľa peňazí. Prijať mentalitu vojnového stavu neznamená vyhýbať sa peniazom; znamená to zabiť lásku k peniazom a zarábať, šetriť, utrácať a dávať peniaze spôsobmi, ktoré ctia Boha. Znamená to viesť vojnu proti chamtivosti v mene lásky.

Bojujte z radosti 

Napokon, toto je vojna z radosti. Vedieme vojnu za duše, proti chamtivosti, z radosti. Apoštol Pavol hovorí kresťanom v Korinte:

„Ja veľmi rád vynaložím všetko, aj seba samého vynaložím za vaše duše.“ (2. K 12:15)

To je hymna vojnovej mentality. Pavol nám hovorí, čo skutočne znamená víťazstvo: Obetujem sa a vynakladám svoje sily pre vaše duše. Umieram sám sebe pre vaše duchovné a večné dobro. Hovorí nám tiež, že tento životný štýl je oveľa viac ako len peniaze: Budem sa obetovať a vynakladať svoje sily — ide o peniaze, čas, pozornosť a bolesť srdca. A všetko to robí s radosťou.

„Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie.“

Túto vojnu vedieme s úsmevom, lebo v boji je radosť a my nemôžeme byť porazení. Ježiš hovorí: „Blahoslavenejšie“ — šťastnejšie — „je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). Veríte mu? Naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať na potreby druhých, najmä na ich duchovné potreby, ako prijímať a užívať si v tomto živote mimoriadne pozemské pohodlie? Veríte, naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať pre dobro duší, ako míňať na seba?

Keď si nechávame to, čo by sme mali dať, prichádzame o najväčšiu a najplnšiu radosť. Platí to pre tých, ktorí idú, ktorí riskujú svoje životy, aby priniesli evanjelium neosloveným národom. A platí to aj pre tých, ktorí posielajú, ktorí radi vynakladajú prostriedky a obetujú sa, aby podporili tých, ktorí idú.

Armáda, ktorá stojí za armádou

Nedávno som čítal knihu Flags of Our Fathers (Vlajky našich otcov), ktorá rozpráva príbeh šiestich tínedžerov, ktorí sa prihlásili do námornej pechoty a počas druhej svetovej vojny nakoniec vyvesili americkú vlajku na ostrove Iwodžima. Keď som premýšľal o kľúčovom význame vysielateľov, zaujala ma najmä armáda, ktorá stojí za armádou:

„Americkí civilisti sa zmobilizovali za týchto bojujúcich chlapcov. Za každým mužom na palube lodí stoja stovky pracovníkov: v továrňach, mestách a mestečkách, na farmách v srdci krajiny.“ [Toto boli vysielatelia.] Pre každého zo 70 000 vojakov námornej pechoty bolo na lode naložených 1 322 libier zásob a vybavenia — ponožky, deky, baterky, obväzy, guľomety, granáty, strelivo, jedlo a voda.

Za každým vojakom stála armáda. A za každým misionárom potrebujeme armádu. Títo misionári nepotrebujú guľomety a granáty. (Hoci môžu potrebovať ponožky, deky a baterky.) Rozhodne potrebujú modlitby a finančnú podporu (a to veľkom množstve).

Aby sme vyhrali vojnu za duše, potrebujeme tých, ktorí zostanú v tyle a budú sa plne, veľkoryso a radostne angažovať v boji.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Kniha ktorú spomíname v podcaste: Ako hovoriť o Ježišovi? Krása a hĺbka evanjelia vo svete plnom nedôvery (Sam Chan).

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

V našich domovoch a kostoloch môžeme kričať o Ježišovi tak hlasno, ako chceme — ale musíme to držať za týmito múrmi. Verejný život je zakázaný. Viete, vyžaduje si to dobro spoločnosti. Ako môže prekvitať multikultúrne, mnoho náboženské spoločenstvo, v ktorom kresťania trvajú na tom, že všetci ostatní bohovia sú falošní a že Ježiš je jediná cesta do neba? A čo ateisti? Moslimovia? Židia? Naše vznešené ideály nám hovoria, aby sme ponechali všetky vysoké miesta nedotknuté.

Hoci ho nebesá nemôžu obsiahnuť, hoci zem je podnožou jeho nôh, pokúšame sa my — jeho kobylky skákajúce po trávniku — uväzniť živého Boha v budovách a pri stoloch? Vraj porušuje pravidlá a je príliš divoký na to, aby sme ho vypustili do spoločenstva. Nemýlia sa. Prišiel, aby priniesol rozdelenie: svetla od tmy, pravdy od lži, svojich synov od satanových. Náš Boh pozdvihuje svojho Syna; jeho Syn drží prsteň, aby ho pobozkali všetci ostatní bohovia a ľudia. Odmietnite a jeho hnev sa rýchlo rozhorí. Požehnanie je len pre tých, čo sa k nemu utiekajú.

Človek nemá rád Boha, ktorý si robí nárok na každého a na všetko. A my, jeho vyslanci, sa príliš rýchlo unavíme, keď ich musíme vychovávať, aby dodržiavali všetko, čo prikázal. Dodržiavame spoločenskú byrokraciu nad významnými dňami nášho Spasiteľa. Ovce, príliš šťastné ovce. Nedeľné zhromaždenie sa čoskoro stane jediným (a prakticky jediným) miestom otvoreného kresťanstva. Kristus musí byť vynechaný z nákupných centier, športovísk, reštaurácií, pracovísk a všade inde, kde je nežiaduci. Máme pocit, že sme urobili dosť, keď sme sa raz týždenne zhromaždili na tej ohradenej zelenej pastvine. Sme dobre najedení, celkom spokojní a ospalí.

Budú kamene kričať?

Charles Spurgeon, muž, ktorý sa ľuďom prihováral kázňami a evanjelizáciou na verejných miestach, dobre vyjadril to, čo ma ťaží najviac:

„V skutočnosti by sme mali ísť do ulíc a na cesty a diaľnice… Športovci sa nesmú zastaviť doma a čakať, kým priletia vtáky, na ktoré budú môcť strieľať, ani rybári nesmú hádzať siete do svojich člnov a dúfať, že ulovia veľa rýb. Obchodníci chodia na trhy, sledujú svojich zákazníkov a vyrážajú za obchodom, ak nepríde k nim; a tak musíme aj my.“ (Lectures to My Students (Prednášky mojim študentom), str. 224)

Ako priniesť evanjelium tam, kde sú ľudia? Kristus nás učí, aby sme boli rybármi ľudí, ale nehádžeme siete do člna namiesto do mora?

Koľko kresťanstva žijeme len medzi sebou, len pre seba? Zhromaždenie Božieho ľudu je najvýznamnejšou udalosťou, ktorú môže kalendár obsahovať. Nebo a zem sa stretávajú, keď sa kresťania zhromažďujú, aby počúvali svojho Pána. Ale rovnako ako je cirkev cieľom, aj my spoločne využívame svoje sily, aby sme do nej priviedli ďalších. Sme osviežení, vystrojení a povzbudení, aby sme sa vydali na misiu a v nasledujúcich týždňoch sa vrátili s ďalšími dušami.

Trápi vás, keď prírastky vo vašom zbore stagnujú? Znepokojuje vás, že toľko ľudí na tomto svete hynie bez toho, aby počuli o Kristovi? Ak zhromaždenie pokračuje, detské programy prebiehajú hladko a niektoré duchovné výhody sú získané nedeľu čo nedeľu, je s vašou dušou všetko v poriadku?

Bude táto budova, ktorá videla takmer všetko naše svetlo, svedčiť proti nám v posledný deň? Budú tie múry svedčiť o tom, že sme poznali to veľké meno, vďaka ktorému musia byť ľudia spasení? Vedeli sme, že duše vonku hynú? Vedeli sme, že pred každou dušou sa rozprestiera obrovská večnosť a že väčšina z nich uteká do záhuby? A predsa sme, podobne ako boháč s Lazárom, naďalej hodovali vo vnútri?

A čo okná? Koľko z tých krásnych vitráží je poznačených našou nevšímavosťou k ľuďom na druhej strane? Koľko z týchto maľovaných výhľadov je len kaleidoskopom, cez ktorý sa pozeráme na ľudí, ktorí z našich úst nikdy nepočuli evanjelium?

„Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.“

A čo lavice? Určite budú protestovať proti svojej nevine. Mali byť cvičiskom, miestom vybavenia. Mali vyslať tých, ktorých nesú na ich misiu. Namiesto toho tieto lavice, ktoré sa pozerajú na toľko elegantných topánok, vysokých podpätkov a čižiem v našich zboroch, videli tak málo krásnych nôh, ktoré by vychádzali medzi ľudí, aby hlásali dobrú správu o šťastí a spáse (Iz 52:7).

A čo cesty vedúce na zhromaždenie a z neho? Počuli chýry o „Veľkom poverení“, hoci videli dôkazy len o „Peknom návrhu“. Boli by kameňmi, ktoré kričia, najradšej by boli kazateľmi pre svojho Pána, keby len dostali takúto šancu. Ukázali na široký svet, ktorý potrebuje Krista. Ale žiaľ, tak málo sa ich týždeň čo týždeň vracalo so svedectvom o víťazstve.

Choďte

Horatius Bonar hovorí to, čo by sme radšej nechali nevypovedané:

Oko nevidelo, ucho nepočulo a do srdca človeka nevstúpilo, čo musí duša v pekle večne trpieť. Pane, daj nám milosrdenstvo! Aj my by sme sa mali modliť: „Daj nám svoje slzy, aby sme plakali, lebo, Pane, naše srdcia sú tvrdé voči našim blížnym. Môžeme vidieť, ako okolo nás hynú tisíce ľudí, a náš spánok to nikdy nevyruší; žiadna vízia ich strašnej záhuby nás nikdy nevystraší, žiadny výkrik ich stratených duší nikdy nezmení náš pokoj na horkosť.“ (Words to Winners of Souls (Slová pre tých, čo získavajú duše), str. 12)

Bratia a sestry, duše zomierajú, peklo sa otvára, hrozná záhuba čaká na tých, čo zahynú. Bolo nám zverené evanjelium Ježiša Krista. Choďte a ohlasujte ho na horách, na kopcoch a všade. Choďte a kážte evanjelium na uliciach alebo rozdávajte evanjelizačné materiály, klopte na dvere, kážte pod holým nebom, odíďte do zahraničia ako misionári, venujte sa službe milosrdenstva, svedectvu o potratoch alebo písaniu listov. Buďte jednoduchí alebo kreatívni, ale choďte — cez oceán, cez rôzne tabu témy, cez ulicu. Choďte — k neveriacim členom rodiny, k spolužiakom, kolegom z tímu, susedom. Choďte — k tým najmenším, k zabudnutým vo väzniciach alebo domovoch dôchodcov, k chudobným, sirotám a vdovám. Choďte.

Načo nás tu náš Pán nechal? „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla“ (1. Pt 2:9). Ak poznáte Kristove vynikajúce vlastnosti — kto je, čo urobil a čo urobil pre vás — choďte a hovorte o nich.

„No, oni ale nechcú počuť o jeho výnimočnosti.“ Tak nech je to tak. Nie nadarmo nám Ježiš pripomína svoju najvyššiu autoritu: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28:18–19). Vďaka jeho najvyššej autorite nad nebom a zemou, nikdy neexistuje miesto, kde by evanjelium nemalo miesto. Tam, kde Kráľ povie: „Choďte!“ môžete ísť — musíte ísť — bez ohľadu na to, čím sa človek vyhráža. Keď nám prísne prikážu, aby sme už viac nehovorili v Ježišovom mene, učeníci kríža odpovedajú: „Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha! Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:19–20).

Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Odhaduje sa, že v tom čase bolo v Číne približne sedemsto tisíc protestantských veriacich. Mnohí odchádzajúci misionári sa obávali o prežitie rodiacej sa cirkvi, pretože tušili, čo čaká veriacich pod komunistickou vládou.

Nikto však nečakal, že sa stane, čo nasledovalo.

Nielen prežitie

V 50. rokoch 20. storočia, keď KSČ začala kontrolovať všetky oblasti spoločnosti, sa snažila ovládnuť náboženský život. Cirkvi boli konsolidované a denominácie zrušené. Zbory mohli zostať otvorené, ak sa zaregistrovali v schválených, štátom podporovaných organizáciách. V tomto období sa začalo hnutie domácich zborov, pretože mnohí veriaci buď nemohli cestovať do novo konsolidovaných zborov, alebo to odmietali z doktrinálnych alebo politických dôvodov. Objavili sa aj odlišné názory na to, ako by sa mala cirkev správať voči novému straníckemu štátu. Cirkev prešla do režimu prežitia.

V 60. rokoch 20. storočia KSČ zmenila svoj postoj k náboženstvu z konsolidácie a kontroly na jeho likvidáciu. Prenasledovanie sa zintenzívnilo. Všetky náboženské miesta — chrámy, mešity a kostoly — boli zatvorené. Náboženskí vodcovia boli uväznení alebo zabití, pretože počas kultúrnej revolúcie (1966 — 1976) sa presadil Maov kult. Cirkvi prešli do podzemia, často s veľkým rizikom.

Práve v tomto období však čínska cirkev zaznamenala prudký rast. Keď v roku 1979 zomrel predseda Mao, z Číny začali prúdiť informácie, podľa ktorých počet kresťanov vzrástol na približne desať miliónov. Inými slovami, počas troch desaťročí prenasledovania a bez prítomnosti zahraničných misionárov vzrástol počet veriacich o viac ako 1 300 percent! Úsilie KSČ bolo zbytočné.

Vystúpiť z tieňa

V nasledujúcich troch desaťročiach sa v Číne postupne rozširoval priestor pre náboženstvo. Štát už nebol vedený snahou o odstránenie náboženstva, ale zaujal postoj „neochotnej tolerancie“. Cirkev, ktorá bola tak dlho neviditeľná, vystúpila z tieňa. Registrované zbory začali rásť a prekvitať. Hnutie domácich zborov sa rozšírilo a presunulo do miest, pretože migrujúci robotníci z vidieckych oblastí hľadali prácu.

Mnohí čínski študenti, ktorí študovali v zahraničí, našli Krista a vrátili sa, aby viedli predvoj nového mestského hnutia domácich zborov, ktoré netvorili vidiecki roľníci, ale vzdelané elity. Tieto zbory boli ochotnejšie posúvať neviditeľné hranice svojho novoobjaveného priestoru a skúšať, čo je dovolené. Zapojili sa do občianskych aktivít, ako je starostlivosť o siroty a pomoc pri AIDS, a zúčastnili sa na pomoci pri katastrofách po zemetrasení v roku 2008. Vznikli aj kresťanské vydavateľstvá, ktoré vydávali preklady diel populárnych autorov, ako sú Philip Yancey, Henry Blackaby a John Piper.

Zahraniční kresťania tiež našli príležitosť pracovať v Číne, nie však ako náboženskí pracovníci, ale ako oddaní kresťania pracujúci v legitímnych zamestnaniach. Vyučovali angličtinu, zapísali sa na čínske univerzity, založili si podniky a viedli sociálne podniky, ktoré pomáhali miestnym úradom uspokojovať niektoré z najnaliehavejších sociálnych potrieb Číny. Vo svojich domovských krajinách sa zapojili do služby s čínskymi študentmi na miestnych univerzitných kampusoch. Evanjelizáciu vykonávali predovšetkým v kontexte vzťahov, žijúc podľa Pavlovho napomenutia v Liste Kolosenským: „Choďte v múdrosti pred tými, ktorí sú vonku, vykupujúc čas. Vaša reč nech je vždy ľúbezná, spríjemnená soľou, aby ste vedeli, jako máte jednému každému odpovedať“ (Kol 4:5–6, Roháčkov preklad).

Zmena politických vetrov, vysielajúca cirkev

V roku 2010, keď sa politické vetry začali opäť meniť (smerom preč od tolerancie), sa počet kresťanov odhadoval na sedemdesiat miliónov. (Hovorím „odhadovaný počet,“ pretože v skutočnosti neexistujú žiadne spoľahlivé štatistiky o počte kresťanov v Číne. Oficiálny vládny počet je 36 miliónov, ale ten zahŕňa len tých, ktorí navštevujú registrované zbory, ktoré sú pridružené k štátom sankcionovanému Vlasteneckému hnutiu troch samospráv a Čínskej kresťanskej rade. Nezahŕňa tých, ktorí sa zúčastňujú na bohoslužbách v neregistrovaných cirkvách, teda v domácich zboroch, ktorých počet môže byť rovnaký alebo dvojnásobný, podľa toho, koho sa pýtame.)

V uplynulom desaťročí sa postupne zmenšoval priestor pre náboženský život, pretože KSČ pod vedením predsedu Si viedla kampaň s cieľom dostať všetky sféry čínskej spoločnosti späť pod svoju priamu kontrolu. Činnosti, ktoré boli v predchádzajúcom období tolerované, už nie sú povolené. Patria medzi ne veľké neregistrované zhromaždenia, kresťanské vydavateľstvá a náboženské aktivity na internete. To, čo niektorí nazvali „zlatým vekom“ rastu cirkvi a misií, sa skončilo.

Napriek tomu (v Číne je vždy nejaké „napriek tomu“) sa počas posledného desaťročia sprísňovania obmedzení a čoraz prísnejších ideologických pokynov objavilo domáce misijné hnutie z Číny. Čínski misionári dnes slúžia v juhovýchodnej Ázii, strednej a južnej Ázii, Afrike a inde. Keby mi v roku 1984, keď som odchádzal do Číny, niekto povedal, že o štyridsať rokov budú čínske cirkvi posielať misionárov do Pakistanu (krajiny, kde som sa narodil), zasmial by som sa. Jeden vedúci misijného hnutia v Číne poznamenal, že „kým Čína zostáva najväčším misijným poľom, môže sa stať aj najväčšou vysielajúcou krajinou na svete.“

Znaky čínskej cirkvi

Za posledných sedemdesiat rokov prešla cirkev v Číne od snahy o prežitie k vysielaniu pracovníkov. Vo svetle tejto pozoruhodnej histórie sa pozrime na štyri postrehy o cirkvi v Číne a misijnom úsilí zahraničných pracovníkov.

1. Čínsky kresťania sú odolní

Čínska kultúra sa často označuje ako bambusová kultúra — dostatočne pevná na to, aby sa dala ohýbať do obrovských rozmerov bez toho, aby sa zlomila. Počas relatívne krátkej histórie cirkvi v Číne ju bičovali extrémne vetry — spojenie so zahraničným imperializmom, občianske vojny a revolúcie a pokusy o jej vykorenenie. Napriek tomu kresťania pokračujú ďalej a preukazujú vytrvalosť a odolnosť, ktoré majú korene v pevnej teológii utrpenia. Väčšina nedávnych rozhovorov, ktoré som viedla s veriacimi v Číne, zahŕňala nejakú variáciu nasledujúceho: „Áno, veci sú prísnejšie, je tu viac obmedzení a všetko je ťažšie, ale dovoľte mi povedať vám, čo Boh robí v mojom zbore.“

2. Čínsky kresťania sú inovatívni

Obľúbené čínske príslovie sa dá zhruba preložiť takto: „Vodcovia vytvárajú pravidlá a ľudia si nájdu spôsob, ako pravidlá obísť.“ Čínski kresťania v tom vynikajú. Keď sa už zbor nemôže zhromažďovať vo veľkej skupine, rozdelí sa na malé skupinky. Keď majitelia bytov už nesmú prenajímať byty týmto menším cirkevným skupinám, stretávajú sa v súkromnej miestnosti v reštaurácii. Keď registrovaná cirkev už nemá povolené organizovať nedeľnú školu pre deti mladšie ako osemnásť rokov, prenajme si byt v blízkosti a nechá rodičov, aby deti priviezli.

Keď vláda zatvorí kostoly (a iné verejné miesta) z dôvodu ochrany pred Covidom, prechádzajú na internet a vysielajú svoje bohoslužby na WeChat alebo iných streamovacích službách. Keď je verejné vysielanie služieb zakázané, presúvajú sa na Zoom. Ako mi nedávno poznamenal jeden priateľ: „Čínski kresťania sú jedni z technicky najzdatnejších ľudí na svete.“

3. Čínsky kresťania sú činitelia učeníkov

Väčšina rastu kresťanstva v Číne sa uskutočnila s malou alebo žiadnou účasťou zahraničných misií počas desaťročí intenzívneho prenasledovania. Hoci verím, že v Číne budú vždy zohrávať úlohu zahraniční kresťanskí pracovníci, nie sme v centre toho, čo tam Boh robí, a jeho dielo určite nezávisí od nás.

Boh však dal tisícom z nás privilégium slúžiť našim bratom a sestrám, ktorí vykonávajú väčšinu evanjelizačnej a učeníckej práce. Príležitostí pre tých, ktorí cítia Božie volanie slúžiť v Číne v tejto novej ére, je veľa. Medzi legitímne snahy, ktoré poskytujú pracovné víza, patrí vyučovanie angličtiny, štúdium čínštiny alebo podnikanie. Čína sa v skutočnosti aktívne usiluje o návrat zahraničných študentov. Teraz je čas, aby sa mladý človek so srdcom pre Čínu zapísal na čínsku univerzitu a venoval sa niekoľko rokov štúdiu jazyka. Pre tých, ktorí sú mimo Číny, budú príležitosti na službu medzi diaspórou pokračovať rýchlym tempom.

4. Čínskych kresťanov chráni verný Boh

Boh je verný svojej cirkvi v Číne. Áno, čínski veriaci sú odolní a inovatívni a cudzinci mohli zohrať jedinečnú podpornú úlohu v príbehu rastu čínskej cirkvi. Pod tým všetkým sa však skrýva Božia vernosť.

V roku 2010 som bola na výskumnej ceste v juhozápadnej Číne. V jednom meste sme objavili veľký americký odlievaný zvon, ktorý visel vo veži registrovaného kostola. Bol odliaty pre baptistický kostol v Kansase v roku 1863. Keď som zvon uvidela, spomenula som si na všetky zvraty čínskej histórie, najmä na brutálne politické kampane za vlády predsedu Maa, z ktorých jedna — Veľký skok vpred — vyzývala obyvateľov, aby roztavili všetok kov, ktorý vlastnia, aby mohli vyrobiť bomby na opätovné dobytie Taiwanu. Zaujímalo ma, ako tento obrovský zvon prežil Veľký skok vpred? Keď som túto otázku položila pastorovi, odpovedal, že úradníci sa ho pokúšali spáliť, ale bol príliš silný. Rovnako ako cirkev, pomyslela som si. Všetky pokusy zlikvidovať cirkev boli (a budú) márne, pretože Boh tam na svoj ľud nezabudol a nezabudne.

Či bude čínska cirkev naďalej rásť, alebo sa dostane do obdobia úpadku, nevieme. Vieme však, že Božia vernosť a moc evanjelia sa nezmenia.  

Joann Pittman © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jeho prítomnosť ma inšpirovala, pretože to robil jednoducho. Raz v rozhovore s Davidom Frostom povedal, že sa učil byť jednoduchý.

Myslím si, že jedným z tajomstiev jeho úspechu bolo podávať evanjelium zrozumiteľným spôsobom. Vždy bolo jasné. A kázal o rozhodnutí.

Billy mi raz povedal: „Nemyslím si, že som veľmi dobrý kazateľ. Ale verím, že Boh mi dal dar pozývať ľudí.“ Bol to jeden z mála prípadov, keď som s ním musel nesúhlasiť. Bol veľmi dobrým kazateľom a zároveň dostal tento dar od Boha.

Každý kresťan je povolaný evanjelizovať

Boh dáva dar evanjelizácie a Billy ho dostal. Ale hoci niektorí majú dar byť evanjelistom a niektorí možno nie sú povolaní byť evanjelistom ako takým, každý kresťan je povolaný evanjelizovať.

Ako povedal Pavol Timoteovi: „Plň povolanie evanjelistu“ (2. Tim 4:5). Všetci sme povolaní hlásať evanjelium.

Bolo nám zverené veľké poverenie — ísť do celého sveta, zvestovať evanjelium a získavať učeníkov zo všetkých národov, učiac ich všetkému, čo nám Kristus prikázal.

Mimochodom, evanjelizácia a učeníctvo sú naozaj neoddeliteľné. Naším poslaním od Krista je ohlasovať Ježiša, viesť k Nemu ľudí a potom ich upevňovať vo viere. Noví veriaci potrebujú starších veriacich, aby ich stabilizovali, ale starší veriaci potrebujú nových veriacich, aby im dodali energiu, však?

Preto vždy povzbudzujem starších ľudí, aby do svojho života zapojili mladších ľudí, pretože mladší ľudia potrebujú starších ľudí a starší ľudia potrebujú mladších ľudí.

Ako neevanjelizovať

Možno to práve teraz číta niekto, kto sa chce s niekým podeliť o evanjelium, ale cíti sa nervózny alebo sa dokonca bojí, že ho urazí. Dovoľte mi, aby som vám uviedol príklad toho, čo nerobiť.

Jedného dňa som bol v burgrárni a jedna pani ma spoznala. Opýtala sa: „Vy ste Greg Laurie?“ Odpovedal som: „Áno, som.“ A ona povedala: „No, rada vás spoznávam.“ A potom gestom ukázala na svojho manžela: „Toto je môj manžel, je to pohan. Môžete mu niečo povedať, aby ste mu pomohli uveriť v Ježiša?“ A ten chudák sa práve chystal zahryznúť, keď sa to stalo. Len zastal a pozeral na mňa ako jeleň, ktorý sa ocitol vo svetle reflektorov. Bolo mi ho veľmi ľúto. Povedal som: „Hej, človeče, vychutnaj si svoj hamburger. Boh ti žehnaj.“  

Takže, takto sa to nerobí. Neprivádzajte človeka do rozpakov. Nevytvárajte zbytočné konflikty. Keď ide o evanjelizáciu — a vy máte nejaký čas –, chcete postaviť most, nie ho spáliť.

Ako účinne evanjelizovať

Ježiš nebol len Mesiáš, Spasiteľ sveta a Stvoriteľ vesmíru, ale bol aj najväčším evanjelizátorom všetkých čias. A pozrite sa na spôsob, akým komunikoval s ľuďmi. Pozrite sa na Ježiša s Nikodémom v tretej kapitole Jánovho evanjelia. Pozrite sa na Ježiša so ženou pri studni v štvrtej kapitole. Nikodém je nábožný a morálny. Žena je nemorálna, žije s mužom, je viackrát vydatá a rozvedená. No Ježiš staval mosty s oboma.

Odrazový mostík, nie prekážka

Naším cieľom je byť odrazovým mostíkom, nie prekážkou. Ak chcete niektorých získať, musíte byť prívetivý. Preto sa s človekom rozprávajte. Obľúbenou témou každého z nás je on sám. Povedzte niekomu: „Povedzte mi o sebe… Čo si myslíte o tomto? A čo si myslíte o tom?“

Raz som sedel v taxíku na Havaji a vodič sa volal Tom. Cestovali sme a ja som sa modlil: „Pane, ak chceš, otvor mi dvere, aby som sa s Tomom podelil o evanjelium.“

Nakoniec sme narazili na niečo, čomu sa hovorí bicykel ducha. Je to bicykel namaľovaný na bielo a pred ním sú položené kvety. Bol tam umiestnený ako pamätník niekomu, kto zahynul pri dopravnej nehode na bicykli. Preto sa im hovorí bicykle duchov.

A tak som sa spýtal: „Tom, čo sú to za bicykle a prečo sú natreté na bielo?“ Odpovedal: „To sú bicykle duchov.“ A vysvetlil mi to. Povedal som: „To je také smutné. Tom, čo si myslíš, že sa stane, keď zomrieš?“ Trvalo mu asi päť minút, kým mi povedal svoju filozofiu. Myslel si, že zomriete a vrátite sa ako vyššia alebo nižšia forma života. V podstate je to reinkarnácia.

Počúval som ho, neprerušoval som ho a nepovedal som, že sa mýli. Keď skončil, spýtal sa: „No a čo si myslíš o posmrtnom živote ty?“ A vtedy som sa s ním podelil o evanjelium. Keď som skončil, povedal: „Tvoja verzia posmrtného života sa mi páči viac ako tá moja.“ Odpovedal som: „Vieš, Tom, toto nie je moja verzia. Toto je to, čo povedal Ježiš.“

Dávať a brať

Vidíte, je to dávanie a branie. Keď ste kazateľ, je to monológ. Ale keď sa rozprávate s ľuďmi, je to dialóg. Buďte teda dobrým poslucháčom. Zistite niečo o človeku, s ktorým hovoríte, aby ste potom mohli vhodne priniesť posolstvo evanjelia.

Keď ste povedali to najdôležitejšie, ide o to, aby ste sa podelili o posolstvo o Ježišovej smrti na kríži a jeho vzkriesení z mŕtvych.

Sila evanjelia

Vráťme sa k Billymu Grahamovi. Raz som sa ho opýtal: „Keby si sa mohol rozprávať so svojím mladším ja, čo by si povedal sám sebe? Čo by si si poradil, o čom by si mal kázať viac?“ A on povedal: „Aby som kázal viac o Kristovom kríži a krvi, pretože v tom je sila.“

Myslím, že to, čo platí o kázaní, platí aj o evanjelizácii medzi štyrmi očami. Sila evanjelia spočíva v tom, že sa dostanete k posolstvu o Ježišovej smrti a vo vysvetlení, prečo potrebujú odpustenie svojich hriechov.

Zanechám vám toto posledné povzbudenie: Mám priateľa, ktorý je pastorom, a ten jednoducho niekomu povie: „Dovoľ mi položiť ti otázku. Povedal ti už niekto, že v nebi je Boh, ktorý ťa miluje?“ Niekedy povedia nie a idú ďalej. Inokedy povedia nie a dotkne sa ich to. Videl som, že to otvorilo dvere pre naozaj zaujímavé rozhovory.

Možno budete prekvapení, kam vás takáto jednoduchá veta dostane. Najťažšie na evanjelizácii je začať. Je to prelomenie ľadov. Niekedy však jednoducho musíte urobiť ten malý trápny krok. A poviem vám, že ak ten človek odpovie, bude to pre vás oboch okamih, ktorý vám zmení život.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Výzva v dnešnej kultúre

Keď dnes prezentujem evanjelium — najmä mladým ľuďom –, už nemôžem predpokladať, že rozumejú, čo mám na mysli, keď poviem niečo v tomto zmysle: „Musíš činiť pokánie zo svojho hriechu, uveriť v Ježiša a stať sa jeho učeníkom!“ Možno sa čudujú, čo to znamená činiť pokánie alebo čo je to vlastne hriech.

Takže našou výzvou ako veriacich pri oslovovaní tejto generácie je byť zrozumiteľní bez toho, aby sme ohrozili naše posolstvo. Bez ohľadu na to, s ktorou generáciou sa delíme o evanjelium, posolstvo sa nemení. Evanjelium, ktoré prinášali apoštoli v prvom storočí, je stále to isté, o ktoré sa delíme aj dnes.

Ale aj tak sa musíme prispôsobiť a stať sa, ako povedal Pavol: „všetko vo všetkom.“

Nájsť spoločnú reč so svetom bez toho, aby sme sa mu prispôsobovali

Pavol povedal: „… dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. Židom som bol Žid, aby som Židov získal; tým, čo sú pod zákonom, (bol som aj ja) akoby pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom; tým, čo sú bez zákona, (bol som) akoby bez zákona, hoci nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým, aby som získal tých, čo sú bez zákona; slabým bol som slabý, aby som slabých získal; všetkým bol som všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom“ (1. K 9:19–23).

Všimnite si, že Pavol hovorí: „nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým.“ Keď sa nachádzate v blízkosti neveriacich, je potrebné určiť hranicu. Chceme byť opatrní a snažiť sa ich ovplyvňovať viac, než oni ovplyvňujú nás. Niekedy kresťania v snahe „nadviazať vzťah“ s neveriacimi urobia zbytočné kompromisy. Dávajte pozor, ak sa im budete príliš podobať, oni sa nikdy nebudú chcieť podobať vám.

Oslovme ľudí, ale stojme si za svojím a držme sa svojich zásad ako Ježišovi nasledovníci.

Bežná zámienka kresťana pre kompromis

Niektorí, ktorí by chceli vo svojom kresťanskom živote racionálne zdôvodniť kompromis, môžu proti tomu protestovať a povedať: „Veď Ježiš sa zdržiaval medzi hriešnikmi!“ To však nie je pravda. Ježiš sa väčšinou „nestretával s hriešnikmi.“ V skutočnosti sa „zdržiaval“ pri svojich učeníkoch.

Keď bol Ježiš s hriešnikmi oddelenými od Boha, nezostali tak dlho. Ženu pri studni konfrontoval s jej hriechom. Iste, miloval ju, ale upozornil ju, že v súčasnosti žije v hriechu s mužom. Aj ona potom prišla k viere. Áno, Ježiš odpustil žene pristihnutej pri cudzoložstve, ale bolo to až potom, čo ho nazvala „Pánom,“ a potom jej povedal: „Choď a odteraz viac nehreš… “ Keď vošiel do Zachejovho domu, do domu notorického hriešnika, ten malý chlapík vyšiel premenený. Vidíte, bol medzi hriešnikmi nie preto, aby sa im prispôsobil — alebo sa s nimi „stretával“ –, ale aby ich zmenil.

Pracujme teda na budovaní mosta do nášho strateného sveta, nie na jeho spálení. Zároveň neznižujme svoje štandardy, aby sme rozšírili svoj dosah.

Čo si o tom myslíte vy?

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Jones sa narodil vo Walese v roku 1788 a svoje prvé roky strávil v metodistickej cirkvi. V roku 1821 však emigroval do Filadelfie a čoskoro po príchode prijal baptistické princípy a nakoniec sa stal učiteľom v baptistickej misijnej škole medzi Čerokézmi v Severnej Karolíne.

Inšpirovaní prácou britského baptistického misionára Williama Careyho v Indii a amerického baptistu Adonirama Judsona v Barme, začali baptisti a ďalší evanjelikáli v 10. a 20. rokoch 19. storočia vysielať značný počet misionárov k indiánskym skupinám. Misionári sa zameriavali najmä na kmene, ako sú Čerokézovia, ktoré prejavili záujem o vzdelávanie v anglickom jazyku.

Jones sa chopil tohto misionárskeho úsilia a v roku 1824 sa stal vedúcim baptistickej misie u Čerokézov, túto funkciu zastával štyridsať rokov. Čoskoro však zistil, že službu u Čerokézov komplikujú kultúrne a politické konflikty medzi USA a indiánskymi kmeňmi.

Priateľ Čerokézov

Jones a jeho spolupracovníci boli zdesení násilným rasizmom belochov v Severnej Karolíne a Georgii voči Čerokézom. Mnohí miestni belosi ostro odmietali snahy o vzdelávanie alebo evanjelizáciu indiánov, pretože verili, že pôvodní obyvatelia Ameriky sú nenapraviteľne nečestní a brutálni. Baptistickí misionári mali, ako je pre toto obdobie typické, svoje vlastné kultúrne predsudky. Často predpokladali, že Čerokézovia potrebujú nielen evanjelium spásy skrze Krista, ale aj „civilizovať“, aby mohli žiť slušne ako kresťania.

Mnohí belosi z juhu boli proti samotnej myšlienke, že by sa indiáni mali stať kresťanmi. Jones tvrdil, že niektorí belosi zašli tak ďaleko, že Čerokézom povedali, že Kristovo evanjelium je nepravdivé a nemá s indiánmi nič spoločné. Bieli šírili hrozné klebety o Jonesovi a jeho rodine, kedykoľvek to bolo možné. Jones sa stretol aj s odporom tradičných indiánskych „zaklínačov“, ktorí Čerokézov varovali, aby nezradili svoju tradičnú animistickú vieru a rituály.

Na rozdiel od svojich bielych odporcov, Jones prejavil mimoriadnu dôveru v čerokézskych asistentov. Čerokézovia, ktorí sa stali kresťanmi, mu pomáhali prekladať kázne a Bibliu. Niektorí z nich sa sami stali licencovanými baptistickými kazateľmi. Kľúčovým pastorom bol Jesse Bushyhead, ktorý v roku 1829 konvertoval na kresťanskú vieru. Bushyhead, ktorý plynule hovoril po čerokézsky aj anglicky, sa v roku 1831 stal pastorom čerokézskeho baptistického zboru. V roku 1832 sa Jones stretol s Bushyheadom a veľmi na neho zapôsobili jeho schopnosti pre službu. Jones presvedčil Národnú baptistickú misijnú radu, aby Bushyheadovi určila pravidelný plat ako misionárovi a evanjelistovi.

Proti Jacksonovi

Konflikty medzi USA a Čerokézmi vyvrcholili v 30. rokoch 19. storočia. V roku 1830 začali baptisti a všetky denominácie slúžiace medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky čeliť hrozbe odsunu Indiánov. Prezident Andrew Jackson, zvolený v roku 1828, bojoval proti Indiánom v južných štátoch ako vojenský veliteľ v 10. rokoch 19. storočia. Bol rozhodnutý, že všetky zostávajúce kmene na juhovýchode krajiny odsunie za rieku Mississippi. Zástancovia odsunu Indiánov, medzi ktorými bolo aj niekoľko bielych baptistických vodcov, tvrdili, že belosi a Indiáni nikdy nemôžu žiť v mieri, preto bude pre všetkých lepšie, ak sa pôvodní obyvatelia Ameriky presťahujú na indiánske územie (v Arkansase alebo Oklahome).

Expanzia južnej bavlnárskej veľmoci zvýšila tlak na to, aby sa všetka poľnohospodárska pôda na „Deep South“ sprístupnila bielym farmárom a ich zotročeným afroamerickým robotníkom. Väčšina vodcov Čerokézov na čele s hlavným náčelníkom Johnom Rossom bola proti odsunu. Ross, Bushyhead a Jones sa stali blízkymi spojencami počas krízy sťahovania. Ale aj niektorí kresťanskí (hoci nie baptistickí) Čerokézovia verili, že odsun je nevyhnutný a že je lepšie spolupracovať s Jacksonovou administratívou, než riskovať násilný odsun.

Jones sa rozhodne postavil proti plánom Jacksonovej administratívy. Z kresťanského presvedčenia a jednoduchej spravodlivosti veril, že Čerokézovia majú právo zostať na svojej pôde. Počet čerokézskych baptistov na začiatku 30. rokov 19. storočia rýchlo rástol. Väčšina bielych misionárov zaznamenala medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky len niekoľko konvertitov, ale u baptistov vzrástol celkový počet konvertitov z 90 na viac ako 500 v rokoch 1830 až 1838. Jones sa obával nielen fyzického nebezpečenstva, ktoré pre Čerokézov predstavoval odsun, ale aj toho, že by to mohlo zničiť rozrastajúce sa zbory Čerokézov.

Cesta sĺz

Malá skupina poddajných Čerkézov podpísala v roku 1835 povestnú zmluvu „Treaty of New Echota“, ktorá zaväzovala Čerokézov k odsunu. Jones považoval zmluvu za podvod a bol nakrátko zatknutý za to, že odmietol spolupracovať s federálnymi úradníkmi, ktorí boli vyslaní k národu Čerokézov, aby zariadili odsun. Jones a Bushyhead naďalej kázali Čerokézom a pokrstili desiatky nových konvertitov, aj keď sa vládni agenti a milícia presunuli, aby zorganizovali deportáciu.

Na jar 1838 už bolo jasné, že dôjde k násilnému odsunu. John Ross začal neochotne rozdeľovať Čerokézov do kontingentov, aby sa vydali na smrteľnú cestu na západ. Za veliteľa jedného z kontingentov vybral Jesseho Bushyheada a pomocníkom veliteľa ďalšieho kontingentu sa stal Jones. V júni 1838 Jones napísal, že vládne jednotky odvliekli Čerokézov z ich domovov, zhromaždili ich v záchytných táboroch a nedali im možnosť vziať si nič okrem oblečenia, ktoré mali na sebe.

Jones tiež informoval, že veriaci Čerokézovia pokračovali vo svojej „práci lásky k umierajúcim hriešnikom,“ a v predvečer deportácie naďalej krstili nových kresťanov. Jones odhadoval, že len pred odchodom do záchytných táborov prijalo krst 175 Čerokézov. Časopis Baptist Missionary Magazine uviedol, že vďaka „náhlemu vyliatiu Ducha“ Jones a Bushyhead pokrstili v týchto ťažkých časoch len za jeden deň 55 konvertitov.

Jones bol jedným z mála bielych misionárov, ktorí sprevádzali Čerokézov na nútenej ceste do Oklahomy, ktorá sa stala známou pod názvom Cesta sĺz. Bushyhead a Jones počas pochodu sledovali baptistických Čerokézov a snažili sa o pravidelné bohoslužby. Pätnásťtisíc Čerokézov, ktorí boli nútení presťahovať sa do Oklahomy, malo katastrofálne málo zásob a viac ako štyritisíc z nich na Ceste sĺz zahynulo.

Biblia v jazyku Čerokézov

V roku 1839 federálni úradníci vyhostili Jonesa z indiánskeho územia kvôli opätovným sťažnostiam a fámam, ktoré o ňom šírili Čerokézovia podporujúci odsun. Neúnavný Jones však úspešne požiadal o návrat k Čerokézom po dvojročnej neprítomnosti. Jones sa ukázal ako jeden z najúspešnejších bielych misionárov, ktorí kedy pracovali medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky, pričom počas jeho služby sa k baptistickým cirkvám pripojilo približne dvetisíc Čerokézov.

Preklad Biblie do domácich dialektov bol dlho charakteristickým znakom protestantských misií. Jones a jeho syn John preložili Bibliu do jazyka Čerokézov pomocou novej abecedy, ktorú v roku 1821 vyvinul lingvista Sequoyah. Ako sa preklad Biblie vyvíjal, Jones trval na tom, aby sa v jeho misijných školách namiesto Biblie kráľa Jakuba (KJV) používala verzia Čerokézov, a to aj napriek odporu baptistických misionárov, ktorí si mysleli, že pre Čerokézov je lepšie učiť sa kresťanskú vieru v angličtine.

Táto otvorenosť voči jazyku Čerokézov bola kľúčovým dôvodom Jonesovho úspechu. Jeho preklad Biblie do čerokézskeho jazyka bol medzníkom v čerokézskej lingvistike a evanjelizácii. John Jones dostatočne ovládal hebrejčinu a gréčtinu, aby mohol prekladať Bibliu priamo z týchto jazykov do čerokézskeho jazyka, čím sa odstránil veľký vplyv anglickej prózy na ich preklad. Jonesovci sa tiež snažili získať podnety od Čerokézov, aby mohli používať čerokézske výrazy, ktoré najlepšie vystihovali význam gréckych a hebrejských slov. Nie je prekvapením, že väčšina kresťanov z kmeňa Čerokézov bola touto prácou nadšená.

Nositeľ svetla

Posledný veľký spor v kariére Evana Jonesa sa týkal otroctva a občianskej vojny. Jonesovci pochádzali z prostredia severných baptistov, ktorí boli vo všeobecnosti proti otroctvu. V 50. rokoch 19. storočia apelovali na čerokézskych baptistov, aby sa postavili proti otroctvu a prípadne oslobodili svojich otrokov. (Viacerí bohatí Čerokézovia vlastnili afroamerických robotníkov.)

Čerokézovia, ktorí vlastnili otrokov, začali považovať rodinu Jonesovcov za problémových abolicionistov a Johna Jonesa vyhostili z územia Čerokézov. Evan Jones v obave o svoju bezpečnosť nakoniec opäť opustil územie Oklahomy a odišiel do priateľskejšieho prostredia Kansasu. Čerokézovia sa rozdelili v dôsledku občianskej vojny a Jonesovci sa snažili podporovať spojeneckých Čerokézov. Je prekvapujúce, že napriek podlomenému zdraviu a obmedzeným finančným prostriedkom sa Evan Jones po skončení vojny opäť vrátil do zničeného národa Čerokézov a pracoval na obnove a posilnení ich baptistických zborov.

Na konci občianskej vojny urobili vodcovia spojeneckých Čerokézov bezprecedentný krok a urobili z Evana a Johna Jonesovcov plnoprávnych občanov národa Čerokézov. Čerokézovia si všimli, že rodina Jonesovcov medzi nimi slúžila štyridsať rokov. „Keď boli Čerokézovia chudobní a zahalení tmou,“ stálo v dekréte Čerokézov, „svetlo s ohľadom na iný svet nám priniesol Evan Jones.“ Jones zomrel v roku 1872 a bol pochovaný v Tahlequahu v Oklahome.¹

1. Viac informácií o Jonesovom živote a službe nájdete v knihe od Williama G. McLoughlina, Champions of the Cherokees: Evan and John B. Jones (Princeton: Princeton University Press, 1990)

Thomas S. Kidd © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Chcel by som vás povzbudiť v povolaní osloviť naše mestá a poskytnúť vám rámec praktických spôsobov, ktoré vám pomôžu modliť sa za komunitu, v ktorej žijete.

KOHO OSLOVÍME

„Každé stvorenstvo pod nebom“

Hoci Pavol chodil do popredných miest Rímskej ríše a kázal v domoch, na uliciach a na námestiach, jeho konečným cieľom bolo hlásať evanjelium celému nespasenému svetu: „každému stvorenstvu pod nebom“ (Kol 1:23). Príchod kráľovstva skrze Krista bol pred svetom skrytý celé veky a bolo potrebné ho zjaviť nielen niektorým, ale všetkým.

Z toho pre nás dnes vyplýva, že evanjelizácia nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Zvestovanie dobrej správy je verejné. Dokonca až kozmické. Či už sa o evanjelium delíme v kaviarni, ohlasujeme Krista na svadbe alebo pohrebe, alebo sa vydáme na cesty a diaľnice, aby sme sa podelili o dobrú správu, zohrávame dôležitú úlohu pri napĺňaní Kristovho veľkého plánu, aby všetci počuli príbeh a slávu jeho víťazstva nad hriechom, smrťou a diablom.

„Celé mesto“

Pavol nám ukazuje dôležitosť oslovovania miest evanjeliom na základe toho, ako opisuje reakciu tamojších ľudí. Odvážna, verejná evanjelizácia priviedla mnohých k Pánovi silným a emotívnym spôsobom:

• Samária: „Zástupy s jednomyseľnou pozornosťou sledovali, čo hovoril Filip, keď počuli a videli znamenia, ktoré robil… A bola v tom meste veľká radosť.“ (Sk 8:6, 8)
• Pisidská Antiochia: „Na druhú sobotu zišlo sa temer celé mesto, aby počúvali slovo Božie.“ (Sk 13:44)
• Ikonia: „V Ikónii vošli podobne do židovskej synagógy a hovorili tak, že veľmi mnohí uverili aj spomedzi Židov aj spomedzi Grékov.“ (Sk 14:1)
• Lystra a Ikonia: „A tak sa cirkevné zbory utvrdzovali vo viere a rozmnožovali počtom zo dňa na deň.“ (Sk 16:5)
• Efez: „A keď sa niektorí zatvrdili a neposlúchali, ale potupovali to učenie pred zástupom, odlúčil sa od nich, oddelil učeníkov a každý deň hovoril v škole Tyranovej. To trvalo dva roky, takže počuli slovo Pánovo všetci, ktorí bývali v Ázii, Židia a Gréci.“ (Sk 19:9–10)

V mnohých iných prípadoch nie je reakcia náboženských a mestských predstaviteľov taká pozitívna, ale zvyčajne je rovnako vášnivá. Jedno je jasné, vzhľadom na veľký vplyv, ktorý vidíme v týchto kapitolách a na príklade kresťanov pred nami, potrebujeme mať stratégiu evanjelizácie pre celé mesto.[1]

AKO ICH OSLOVÍME

Modlitba ako celosvetová misia

Poznanie a zapojenie našich miest je predovšetkým a neustále záležitosťou príhovornej modlitby. Keď sa modlíme, nepripravujeme sa len na misiu; modlitba je misia.

Keď sa modlíte za svoje mesto, už ste ho začali oslovovať. Navyše, modlitba nie je „individuálna“ tak, ako by sme si mohli myslieť. Každá pravá modlitba (modlitba prednesená vierou, prostredníctvom Krista a v jeho mene, v príhovore Ducha Svätého, v zhode a v súlade s vôľou Otca a na jeho slávu) nám umožňuje podieľať sa na Kristovom diele a žehnať celé telo veriacich. Jasne to vidíme v zaznamenaných modlitbách v Skutkoch apoštolov. Počas celého rozprávania sa celá cirkev zjednocuje v modlitbe, pričom každý prispieva k obrane cirkvi a šíreniu evanjelia.

Modlitba ako príhovor

Možno sa čudujeme, prečo je dnes v našich mestách toľko korupcie, násilia a spustošenia, ale nemusíme hľadať nič iné ako toto: cirkev zlyháva pri strážení a bdení nad mestom prostredníctvom príhovornej modlitby. Nepriateľ sa neustále vkráda a teraz obsadzuje miesta moci a propagandy. Každý veriaci je dnes povolaný a privilegovaný prihovárať sa za mesto, v ktorom žije. V každom historickom období Boh ustanovil modlitebných bojovníkov, aby strážili mesto. Oni obsadzujú hradby. Chodia po hradbách. Sú stále ostražití a zameraní na jediný cieľ: bez prestania sa modliť, aby Boh chránil mesto pred nepriateľmi zvonku a nepriateľmi zvnútra.

KAŽDÝ VERIACI JE DNES POVOLANÝ A PRIVILEGOVANÝ PRIHOVÁRAŤ SA ZA MESTO, V KTOROM ŽIJE.

Dokonca aj počas srdcervúceho obdobia babylonského vyhnanstva dal Boh Izraelu príkaz na modlitbu. Vyzval svoj ľud, aby sa modlil za mesto svojich zajatcov: „Hľadajte blahobyt krajiny, kam som vás dal odviesť, a modlite sa za ňu k Hospodinovi, lebo v jej blahobyte bude aj váš blahobyt“ (Jer 29:7).

Aj my sme vyhnancami vo svete (1. Pt 1:1). Okrem modlitby môžeme byť dokonca unavení alebo vystrašení z okolitej kultúry a svoje modlitby a energiu vynakladať na sebazáchovu. Jeremiášove slová nás však smerujú k vyššiemu povolaniu požehnávať svojich spoluobčanov a usilovať sa o ich blaho, a to nielen preto, že to vyžaduje Boh, ale aj preto, že služba a modlitba za zdravé mesto slúži dobru Božieho ľudu a šíreniu evanjelia.

PRAKTICKÉ SPÔSOBY, AKO SA MODLIŤ ZA VAŠE MESTO

Nižšie sú uvedené rôzne praktické spôsoby a stratégie, ako sa modliť za svoje mesto, aby ste spoznali jeho charakter a osobnosť, ako aj rozpoznali, čo v ňom Boh robí.

Modlitebná prechádzka

Jedným zo spôsobov, ako „stelesniť modlitbu“, je modlitebná prechádzka. Prejdite sa ulicami svojho okolia alebo mesta, spoznajte jeho osobnosť a charakter. Zastavte sa a modlite sa pred súdmi, univerzitami a vysokými školami, radami pre vzdelávanie, vládnymi budovami, centrami umenia a kultúry, miestami bohoslužieb a zhromaždení, mediálnymi miestami, verejnými trhoviskami, križovatkami a dopravnými uzlami. Spoznajte potreby a možnosti komunity. To vám umožní vidieť, počuť a cítiť vaše mesto — možno sa naň a jeho obyvateľov začnete pozerať aj z Ježišovej perspektívy. Opakovane som počul jednotlivcov, ktorí takto spoznali svoje mesto, hovoriť: „Nikdy som nevidel svoje mesto takto a nikdy mi na ňom skutočne nezáležalo, kým som nezačal chodiť po uliciach a modliť sa.“

Modlitebná mapa

Po modlitebnej prechádzke po rôznych miestach vo vašom meste nakreslite mapu štvrte alebo oblasti mesta, v ktorej žijete (alebo v ktorej sa nachádza váš zbor). Všímajte si etnické zloženie, ekonomické rozdelenie, sektory nezamestnanosti, školské štvrte a dostupné vybavenie oblasti. To vám pomôže identifikovať sociálno-ekonomický tep miesta, kde žijete, a určiť konkrétne modlitebné potreby. Aj malá časť väčšieho mesta môže obsahovať mikroskopickú verziu väčšieho celku.

Modlite sa za vaše mesto ako by to bol človek

Ak je pre vás ťažké zistiť, ako sa modliť za mesto, cvičte sa v modlitbe tak, akoby ste sa modlili za človeka. Spýtajte sa sami seba, čo máte na svojom spoločenstve radi. Nad akými všadeprítomnými hriechmi a modlami nariekate ako nad uchvatiteľmi a vplyvmi vo vašom meste? Možno by bolo užitočné si tieto náreky dokonca zapísať, aby ste sa konkrétne za nich mohli modliť. Môžete to robiť individuálne alebo v skupine a môže sa to týkať susedstva, mesta, skupiny ľudí alebo národa.

Pamätajte na to, keď sa modlíte

Každý veriaci a každá cirkev má možnosť podieľať sa na šírení Kristovho mena po celom svete. Medzitým nezabúdajte, že Božie zasľúbenia nemôžu zlyhať. Kristov kríž zvíťazil, Ježiš vystúpil na miesto absolútnej autority a nespochybniteľnej moci a nebo stále vylieva moc a prítomnosť Kristovho Ducha pre odvahu a úspech.

[1] Všimnite si, že počet obyvateľov týchto miest bol oveľa menší ako dnes. Kým Rím mohol mať až milión obyvateľov, Antiochia možno 500 000 a Efez okolo 250 000, ostatné mestá mali možno 10 000 až 25 000 obyvateľov. To pomáha vysvetliť napríklad to, ako sa mohlo celé mesto zhromaždiť, aby počulo evanjelium (Sk 13:44).

John Smed. Pôvodný článok môžete nájsť na redeemercitytocity.com

Ježiš — Nemôžeme si byť istí tým, čo povedal, a existoval tak dávno, že je irelevantný.

Svoja (tvoja) — Ak existuje niečo, čo sa nazýva spása, určite to nie je pre mňa. Nedovoľujte si hovoriť mi, čo potrebujem.

Spása — Okrem tohto života neexistuje nič, takže nemá zmysel byť z neho „zachránený“. Okrem toho „spasenie“ znie nebezpečne fundamentalisticky.

V akej situácii sa teda nachádzame? Posolstvo o dôvere v Krista na našu spásu dnes ľudia nielen odmietajú, ale aj ostro kritizujú. Mnohí si myslia, že naša evanjelizácia šíri utláčateľskú ideológiu, ktorá vykorisťuje zraniteľných, manipuluje slabých a uprednostňuje samospravodlivých a ‎‎‎privilegovaných. „Cirkev chráni a kryje pedofilov a utláčateľov, ktorí zneužívajú zraniteľných, tak mi nehovorte, že mám veriť ich nenávistnému bohu.“

Iní ľudia sa našej evanjelizácii posmievajú, akoby to bolo niečo rovnaké ako výzva prihlásiť sa na melanézske uctievanie žiab (áno, aj to existuje). To je z ľudského pohľadu riadna kopa hnevu a predsudkov, ktorým musíme čeliť. Je teda dobrou správou, že Boh je Bohom nemožného (Mk 10:27).

Akoby to nestačilo, musíme naďalej evanjelizovať veriacich. Na Západe dnes len málo nových ľudí vstupuje do cirkvi prednými dverami a čoraz viac ich odchádza tými zadnými. Obe skupiny potrebujú počúvať evanjelium.

Naša súčasná výzva do veľkej miery spočíva v tom, aby sme ohlasovali skutočného Ježiša ľuďom v cirkvi aj mimo nej. Tu sú tri spôsoby, ako to môžeme z Božej milosti robiť.

1. PESTUJME BIBLICKÚ SOCIÁLNU PREDSTAVIVOSŤ.

Jedným zo súčasných fenoménov, ktorý prispieva k tomu, že kresťania opúšťajú cirkvi, aj k odporu neveriacich voči kresťanskej zvesti, je to, že moderná kultúra nás intenzívne a účinne katechizuje každý deň od nášho prebudenia až kým zaspíme.

Táto kultúrna katechéza prebieha podvedome aj otvorene, prostredníctvom našich inštitúcií, zábavy a práce. Pestuje sa tým, čo naša spoločnosť sleduje, meria a odmeňuje. Sme formovaní tak, aby sme v svete žili s konkrétnymi očakávaniami, nádejami, snami a obavami.

Ak cirkvi, skupiny kresťanských priateľov a kresťanské rodiny neposkytujú proti-katechézu a blízku komunitu formovanú a žijúcu rytmami na základe iných vplyvov, potom naše predpoklady, sny a životy budú naďalej formované rezolútne sekulárne, aj keď v nedeľu ráno zo seba sypeme biblické pravdy.

Zúfalo potrebujeme učiť kresťanov na úrovni toho, čo Charles Taylor a iní nazývajú „sociálna predstavivosť“, a neveriacim vysvetľovať a byť vzorom v tom, ako Biblia formuje viac než len náš svetonázor — viac než len naše myšlienky — ale aj naše sny, túžby a zvyky, a to jej vlastným zdravým, pevným, bohatým a jemným spôsobom. Náš prístup sa bude v rôznych kontextoch meniť, ale kresťanská sociálna predstavivosť bude zahŕňať pestovanie vízie učeníctva, ktorá plní dve kľúčové úlohy.

Po prvé, biblická sociálna predstavivosť pomôže kresťanom uvedomiť si, ako nás svet agresívne katechizuje a k akému druhu obáv, snov, predpokladov a nádejí nás navádza. Ak kresťania nemajú predstavu o tom, ako dôkladne a účinne nás svetská katechéza formuje, môžeme s tým urobiť len veľmi málo. Koniec koncov, najúčinnejšia propaganda je presvedčiť ľudí, že status quo sa nedá zmeniť, ale jednoducho „je už raz taký“.

Po druhé, pestovanie biblickej sociálnej imaginácie pomôže kresťanom spoločne v spoločenstve rozvíjať proti-katechetické návyky myslenia, reči a správania, ktoré sú dostatočne hlboké na to, aby predstavovali iný rytmus a vzor života, než aký má svet. Tieto veci sa nedajú naučiť len na intelektuálnej úrovni; potrebujú spoločenstvá (cirkev, skupiny, priateľov, rodiny), kde sa pravidelne, opakovane a zámerne prežívajú. Inak budeme mať obraz od sveta a zvuk od Ježiša.

Keď kresťania budú pestovať biblickú sociálnu predstavivosť, budeme rásť tak, aby sme sa hlboko, príťažlivo a rušivo odlišovali od neveriacich okolo nás, presne ako to očakávali novozmluvní autori (Mt 5:16; Jn 13:35; 1. Pt 2:12; 1. Pt 3:15).

2. CHÁPME EVANJELIUM AKO PROTIKLAD K TÚŽBAM KULTÚRY A ZÁROVEŇ ICH NAPLNENIE.

Keď ako kresťania prezentujeme Krista kultúre, zvyčajne používame jeden z dvoch zaužívaných postupov. Niektorí zaujímajú postoj antitézy, pričom predpokladajú, že cirkev sa musí postaviť proti čomukoľvek, čo kultúra zastáva: čokoľvek kultúra oceňuje, cirkev musí očierniť. Druhým postojom, ktorý ľudia niekedy zastávajú ako reakciu na ten prvý, je predstaviť evanjelium ako lineárne naplnenie existujúcich kultúrnych túžob. Ani jeden prístup dostatočne nevystihuje pohľad Biblie a kultúru necháva chladnou.

V 1. liste Korinťanom 1, oslnivom oddiele plnom kultúrnych poznatkov, nám Pavol ukazuje lepší spôsob. Je mu jasné, že evanjelium je protikladom k hodnotám okolitej kultúry: „My však hlásame Krista ukrižovaného — pre Židov síce pohoršenie a pohanov bláznovstvo“ (1. Kor 1:23). Rovnako jasne však hovorí, že evanjelium je konečným naplnením týchto hodnôt: „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. Kor 1:25).

Aké sú moderné ekvivalenty „múdrosti“ a „sily“, ktoré si kultúra okolo Pavla tak vysoko cenila? O tejto dôležitej téme sa už veľa napísalo (pozri napríklad knihy Daniela Strangea Making Faith Magnetic [audionahrávky z prednášok] a Rebeccy McLaughlin The Secular Creed); tu je niekoľko stručných nápadov. Spravodlivosť a sloboda sú asi dva z hlavných neskoro-moderných hesiel doby, ale zvážte aj útočisko (prečítajte si úžasný doslov ku knihe Shoshany Zuboff The Age of Surveillance Capitalism: je to silná apologetika hlbokého psychologického a sociálneho významu útočiska); odpustenie (sociálne médiá nikdy neodpúšťajú, nikdy nezabúdajú); a prevratnú prednosť daru a milosti v biblickej sociálnej predstavivosti pred vypočítavou modernou paradigmou trhu, zásluh a konkurencie. V každej z týchto oblastí Božia zvesť unavené moderné duše spochybňuje aj utešuje.

Takýto model spojenia antitézy a naplnenia — alebo to, čo súčasný kultúrny apologéta Daniel Strange nazýva „subverzívnym naplnením“ — nám predstavuje možno najväčšie dielo verejnej teológie a kultúrnej angažovanosti za 2000 rokov dejín cirkvi: Augustínov Boží štát. Jeho majstrovské dielo je príkladným modelom tohto Pavlovho spôsobu odporúčania evanjelia nepriateľskej kultúre.

3. POMÔŽME KRESŤANOM TEŠIŤ Z TOHTO ŽIVOTA FORMOVANÉHO EVANJELIOM A ŽIŤ HO.

Tento diferencovaný, pavlovský postoj k modernej kultúre nie je len biblický, ale aj vzrušujúci. Objavovať rytmy a vzory špecificky biblickej sociálnej predstavivosti, vnímať výzvy a potešenia z toho, ako Biblia subverzívne napĺňa najhlbšie túžby modernej spoločnosti a upokojuje jej najhlbšie obavy, je zase a zase pozvaním žasnúť nad „hĺbkou Božieho bohatstva, múdrosti a poznania“ (Rim 11:33). Hranica medzi „chválou“ a „evanjelizáciou“ sa stenčuje. Ako poznamenáva C. S. Lewis, chválime to, čo nás teší, a ak sa kresťania tešia z Boha využívaním svojho času, pokladov a talentov, rytmov a vzorom svojho života, potom určite budeme jeho vynikajúce vlastnosti ohlasovať ľuďom okolo nás (1. Pt 2:9).

Pravdy kresťanstva hasia, čo moderných ľudí páli. Viesť kresťanov k tomu, aby si viac uvedomovali tieto nádherné biblické pravdy, ich krásu a evanjelizačnú silu v dnešnej by bolo pod Božou zvrchovanosťou malým kúskom veľkej skladačky, ktorá pomáha našim blížnym dôverovať Ježišovi na ich spasenie.

Znamená riadiť sa týmito troma odporúčaniami, že prestaneme zvestovať „Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1. Kor 2:2)? Vôbec nie! Táto zvesť poskytuje Pavlovi jeho úžasne ostrú kultúrnu kritiku. Znamená to však, že podobne ako Pavol v 1. Korinťanom 1, keď hlásame slabý a bláznivý kríž, adresujeme dominantné hodnoty okolitej kultúry a ukazujeme, že „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. Kor 1:25).

Chris Watkin. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK