Ako bije tvoje srdce?

Predstav si tlčúce srdce. Teraz si predstav niektoré z tepien, ktorými prúdi krv z a do srdca, ktoré sú zablokované. Prietok je slabý a všetko je preťažené. To je to, čo neodpustenie robí v duši. Je to veľká otrava pre dušu, pretože bráni dávať a prijímať lásku. Môžeš cítiť veľa neodpustenia v srdci, ale nevedieť, ako sa toho zbaviť. Ja tiež. No dnes nás Boh pozýva okúpať sa v Jeho vodách odpustenia a nechať lásku znova voľne prúdiť.

Skutočné zranenie a bolesť

Najprv si predstav, že si znova malé dieťa a že si týždne maľoval najkrajší obrázok. A potom, jedného dňa, keď si sa nepozeral, tvoja sestra alebo brat ho v strede roztrhol, zničiac tak to, na čom si tak tvrdo pracoval. Ako sa cítiš? Nahnevaný? Zranený? Zneužitý? Áno, viem si predstaviť všetky tie pocity. Ale potom sa rozhodneš nechať tak ten krásny obrázok roztrhaný na márne kúsky z každej strany, lebo si príliš nahnevaný na svoju sestru alebo brata za to, čo urobil.

Sebapoškodzujúca povaha neodpustenia

To je to, čo sa stane, keď neodpustíme, keď sme boli zranení. Ten obrázok sa ti páčil natoľko, že ťa to ničí naďalej. Pravdou je, že keď neodpustíš, vlastne ubližuješ sám sebe. Tu je zoznam vecí spojený s neodpustením:

• Viac ochorení / zdravotné problémy
• Znížená kvalita vzťahov
• Neschopnosť cítiť alebo dať lásku
• Zmysel niesť bremeno, ktorého sa nedá zbaviť
• Depresia / úzkosť / samovražedné sklony

Odpustenie = Uvoľnenie

To všetko môže byť zmenené uvoľnením tvojho zranenia. To je to, čo znamená odpustiť: uvoľniť. Je to, akoby ti dal niekto do rúk divého tigra, ktorý ťa poškriabe pazúrmi. Môžeš ho buď nechať tak, čo ti bude trhať srdce, alebo ho pustíš preč. Často si myslím, že nesenie zranenia bude lepšie, alebo ospravedlňujem svoju bolesť, ale je to vlastne to isté ako držať toho tigra: iba ma to ničí. Čím skôr necháš priestupok, tým lepšie. Teda, tu je príbeh, ktorý nám zanechal Pán Ježiš, ktorý vykresľuje, aké sebazničujúce je neodpustenie:

„Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol [mu k nohám] a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia." Mt 6:14–15

Zahoď nevraživosť, prijmi Božie odpustenie

Boh sa stará o spravodlivosť. On zašiel ďaleko, aby odpustil tebe a mne, poslal Svojho syna Ježiša zomrieť za naše hriechy. Čo sa tým chce povedať, ako si my vážime Jeho dar, ak nechceme odpustiť druhým? Za seba môžem povedať, je to veľmi ťažké práve v tomto čase. Zadržiaval som hriech niekoľko mesiacov, a tak som sa bál, že mi Boh neodpustí. No Ježiš povedal: „Ak vy odpustíte tým, ktorí vám ublížili, váš nebeský Otec vám odpustí vaše previnenia." Mt 6:14–15. Možno ste v podobnej situácii, s mnohými hriechmi potrebujúcimi odpustenie, ale stále si ich držíte. Predstav si, že v rukách môžeš držať iba jednu vec: buď svoj hriech, alebo Božie odpustenie. Pusť priestupok a následne obdržíš odpustenie!

Vykúp sa vo vodách odpustenia

Predstav si, že tvoje zranenie je ako škvrna na pokožke. Odpustenie je ako voda, ktorá ju očistí. Tak len stoj pod sprchou odpustenia, vyberúc si prijať cenu za to, až kým to zranenie a horkosť nie je zotreté. No možno cítiš, že máš na sebe blato tak hrubo, že ho nič nemôže odstrániť. To mi pripomína jedného muža, Námana, z Biblie. Mal chorobu, malomocenstvo, o ktorom si mysleli, že už ho nič nevylieči. Ale muž Boží mu povedal, aby sa umyl v mori 7 krát, až kým bol uzdravený. 7 v Biblii je číslo úplnosti… znamená robiť pokiaľ je urobené. Rovnako pre teba, keď čelíš veľkému zraneniu. Viem, že sú veci, ktoré ste prežili a ktoré sú také hrozné, že ich nemožno popísať. Vyzerá to, že blato na pokožke nejde odpadnúť. Ale sľubujem ti, že ak sa obmyješ vo vodách odpustenia — každý deň, kým neodpadne — potom špina zmizne a budeš slobodný. Boh odpustí každý hriech. Aká nádherná premena: sloboda od horkosti a úplné odpustenie hriechov!

Urob prvý čľup už dnes

Čľupni do vôd odpustenia už dnes. Ja sa chystám tak urobiť tiež, aj uvoľniť moje zranenie, aj požiadať Boha o odpustenie mnohých mojich hriechov. Som taký vďačný za to, že On je vždy ochotný odpustiť mi, keď poprosím. Pridáš sa ku mne a čľupneš do vôd odpustenia? Ak áno, napíš svoju modlitbu. Pusť čokoľvek, čo ťa ranilo a niesol si to a požiadaj Boha, aby to zahojil a odpustil tvoje hriechy. On sľubuje: „Ak vyznáme naše hriechy, On je verný a odpustí nám každú neprávosť." 1. Jána 1:9 Ak uvoľníš otravu duše z neodpustenia, prežiješ naplnený život a lásku!

GodLife @ 2012

Pôvodný článok nájdete na: www.godlife.com

Po zmŕtvychvstaní Ježiš ešte štyridsať dní učil učeníkov o Božom kráľovstve (Sk 1:3) a potom bol „vzatý“ do neba (Sk 1:2, 11). Kríž a prázdny hrob sú ústredným bodom evanjeliového posolstva, ktoré Ježišovi učeníci v priebehu dejín hlásali (pozri 
1. Kor 15:1–4). Pre mnohých kresťanov a zbory je však Ježišovo nanebovstúpenie jednoducho len dodatok ku Veľkej noci a Veľkému piatku. 

Chcem tu poukázať na šesť aspektov Ježišovho nanebovstúpenia či nanebovzatia v nádeji, že táto dôležitá a prevratná udalosť Ježišovho života už pre vás nebude len dodatkom. 

1. Ježiš po nanebovstúpení aj naďalej koná

V Skutkoch apoštolov 1:1–2 sa píše: „Prvú knihu som napísal, Teofíle, o všetkom, čo započal Ježiš činiť a učiť, až do toho dňa, ktorého vzatý bol hore do neba… “ Zdanlivo bezvýznamné slovko „započal“ naznačuje, že Ježišovo nanebovstúpenie neznamená koniec, ale pokračovanie Jeho činnosti ako Pána a Mesiáša. O tom je vlastne celá druhá Lukášova kniha „Skutky vzkrieseného Pána Ježiša“, ktoré skrze svojich ľudí a skrze Ducha Svätého koná z neba, aby sa naplnil Boží plán.¹

2. Nanebovzatý Pán Ježiš zosiela svojim učeníkom Ducha Svätého 

Po vzkriesení Ježiš učeníkom povedal: „A hľa, posielam na vás zasľúbenie Otcovo. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti“ (Lk 24:49).² Vo svojej svätodušnej kázni Peter vysvetľuje: „Keď ho teda pravica Božia povýšila a prijal od Otca zasľúbenie o Duchu Svätom, vylial ho, a vy to (teraz) vidíte a počujete“ (Sk 2:33). Boh v Joelovi 3:1 sľubuje: „Potom vylejem svojho Ducha na každé telo.“ Tento sľub spĺňa nanebovzatý Pán Ježiš. Ježiš Kristus zoslal Ducha Svätého, aby prebýval s Jeho učeníkmi (Jn 14:16), aby ich uschopnil na svetové misie (Sk 1:8; 4:31) a aby dal veriacim nový život, ktorý bude odzrkadľovať Kráľa (Rim 8:9–11; 2. Kor 3:18).

3. Nanebovstúpením Ježiš nastúpil na nebeský trón ako Kráľ 

Nanebovstúpením sa Ježiš stáva skutočným Kráľom celého sveta. Podľa Apoštolského vyznania viery „vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho“. Ježiš vystupuje na nebesia na oblaku (Sk 1:9–1) a Štefan vraví, že vidí Syna človeka stáť po pravici Boha (Sk 7:56). Tieto úryvky svedčia o tom, že Ježišovo nanebovstúpenie je naplneným proroctvom z knihy Daniel 7:13–14:³

„V nočných videniach som videl, že na nebeských oblakoch prichádzal niekto ako Syn človeka. Dostal sa k Vekom starému a priviedli ho pred Neho. Dostal moc, slávu i kráľovstvo, aby Mu slúžili všetci ľudia, národy a národnosti. Jeho vláda je večná vláda a nepominie, Jeho kráľovstvo nezanikne.“ 

Ježišovo kráľovstvo nepominie a nezanikne! Ako sa píše v Zjavení Jána 3:21 — Ježiš zvíťazil a sedí so svojím Otcom na Jeho tróne, kde sa Mu vzdáva chvála na veky vekov (Zj 5:6–13). Ježiš bude vládnuť po pravici Boha, kým Mu všetci nepriatelia nebudú ležať pri nohách (Ž 110:1; Sk 2:34–35; 1. Kor 15:25; Heb 1:13). Božie kráľovstvo teda nastolil Ježiš tým, že nastúpil na trón. On teraz sedí na nebeskom tróne a vráti sa, aby bolo Jeho kráľovstvo úplné ako v nebi, tak aj na zemi.

4. Ježišovo nanebovstúpenie je Jeho návratom k Otcovi

Pred aj po svojej smrti a zmŕtvychvstaní Ježiš hovorí, že Ho poslal Otec a musí sa k svojmu Otcovi vrátiť:

„Vyšiel som od Otca a prišiel na svet a zase opúšťam svet a idem k Otcovi (Jn 16:28; porov. 13, 1.3).“

Ježiš povedal Márii: „Nezdržuj ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ (Jn 20:17)

Niet dojemnejšieho stretnutia v dejinách sveta než Ježišov návrat k Otcovi! Snáď tým najlepším prirovnaním je obraz odvážneho, raneného vojaka, ktorý sa vracia k svojim milovaným po ťažko vybojovanom víťazstve. Ježiš splnil svoju úlohu a oslávil Otca na zemi a Ježišovým nanebovzatím Otec oslávil Syna v nebi (Jn 17:4–5). Ježiš nám návratom domov k Otcovi pripravil miesto pre náš návrat, aby sme mohli byť navždy s Ježišom (Jn 14:2–4).

5. Nanebovzatý Pán Ježiš je naším nebeským Prostredníkom a najvyšším Kňazom

Ježiš je jediným Prostredníkom medzi Bohom a človekom (1. Tim 2:5). Jeho smrť a zmŕtvychvstanie nám zabezpečuje odpustenie, ospravedlnenie a zmierenie s Bohom (Rim 4:25–5, 1; 2. Kor 5:18–21). Všimnite si tiež, že nanebovzatý Pán Ježiš sa teraz v nebi prihovára za svoj ľud ako skutočný Veľkňaz a Obhajca (Rim 8:34; Heb 1:3; 7:25; 8:1; 1. Jn 2:1). Ježišove pôsobenie na zemi bolo geograficky obmedzené — nevyučoval v Etiópii a neliečil zároveň v Číne. Teraz však pôsobí všade, dokáže počúvať a odpovedať na modlitby svojho ľudu bez ohľadu na čas či priestor. Súcití s nami v našich bojoch a sľubuje, že splní všetko, o čo budeme žiadať v Jeho mene (Jn 14:13–14; Heb 4:15–16).

6. Nanebovzatý Pán Ježiš sa vráti ako Kráľ a Sudca

V Skutkoch apoštolov 1:11 dvaja anjeli vysvetľujú učeníkom: „Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba.“ Jedného dňa bude Ježiš vládnuť ako v nebi, tak aj na zemi (Zj 11:15; 19:10–16; 22:3). Práve o to prosíme, keď sa modlíme: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mt 6:10). Keď sa Ježiš vráti, vynesie Boží rozsudok, ospravedlní svoj utláčaný ľud a odsúdi svojich nepriateľov.⁴

Čo to znamená pre náš život? 

Zhrňme si to: I keď sa Ježišovmu nanebovstúpeniu nevenuje dostatočná pozornosť, je to bodka za Jeho pôsobením na zemi a predstavuje Jeho korunováciu za Nebeského Kráľa. Ježiš splnil úlohu, ktorú mu jeho Otec dal, a teraz mocne vládne a súcitne sa za nás prihovára ako náš Prostredník a Veľkňaz. Na záver uvediem štyri dôsledky Ježišovho nanebovstúpenia pre náš život:

1. Pamätajte si, že Ježiš aj teraz vládne ako Kráľ a stále koná a zasahuje do nášho sveta a života.
2. Preto žite smelo, sebaisto a cieľavedome ako služobníci nanebovzatého Nebeského Kráľa. Vedzte, že vaša námaha v Pánovi Ježišovi nie je márna (1. Kor 15:58).
3. Vy, ktorí trpíte, verte, že Ježiš nie je ľahostajný voči vášmu trápeniu. Prežil obrovské utrpenie, a preto je tým najmilosrdnejším a najsúcitnejším Radcom a Prostredníkom. Odovzdajte všetky starosti svojmu nanebovzatému Pánovi, ktorý vypočuje modlitby a môže na ne odpovedať všetkou nebeskou mocou. 
4. Na záver — dúfajte v úžasnú budúcnosť. Nanebovzatý Pán sa vráti ako Sudca a Kráľ. Zruší nespravodlivosť, ukončí utrpenie a zničí smrť, a prinesie svoje kráľovstvo pravdy, mravnosti a lásky. Najlepšie na tom všetkom je, že budeme navždy so svojím Kráľom. 

________________________________________
¹ Viď Alan J. Thompson, The Acts of the Risen Lord Jesus: Luke’s Account of God's Unfolding Plan (NSBT 27; Downers Grove: InterVarsity Press, 2011), 48–50.
² Pozri tiež Jn 15:26; 16:7; Sk 1:5, 8.
³ Pozri tiež Mk 14:62; Zj 1:13; 11:15.
⁴ Pozri Mt 25:31–36; Jn 5:27; Sk 17:31; 2. Tes 1:5–10; Zj 22:12.

Brian Tabb © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Mnoho ľudí je úplne spokojných s Ježišom ako Spasiteľom, ktorý im dáva odpustenie všetkých ich hriechov. Menej ich je pripravených mať ho vo svojich životoch ako Pána, ktorý ich vedie a necháva rásť v zbožnosti. Ale rozmýšľal si už niekedy nad Kristom ako svojím pokladom?

Poklad skrytý na poli

Jedno z Ježišových podobenstiev v Matúšovom evanjeliu sleduje človeka na poli. Prechádza cezeň a narazí na niečo nezvyčajné, niečo čo tam nepatrí. Najskôr pravdepodobne netuší, na čo narazil. Nikdy si totiž nemyslel, že by na poli mohol náhodne nájsť nejaký poklad. Ale stalo sa. Objavil na svojej ceste bohatstvo, ktoré by sa mu nepodarilo zhromaždiť ani za celý život, ako tam len tak leží nestrážené a nikto si naň nerobí nárok.

Ako môžem získať tento poklad? Čo musím dať alebo urobiť, aby som tento poklad vlastnil, zakúšal a míňal naveky? Taká bola mužova reakcia a vedel, že na to, aby mohol získať poklad, musí získať to pole. A tak predal všetko, čo mal, aby mal dosť peňazí a to pole kúpil.

Hodný všetkého

Úplne všetkého. Pointou podobenstva je zdôrazniť nekonečne vzácnu hodnotu toho, že poznám Ježiša a že on pozná mňa. Tento muž predal všetko, aby získal tento poklad. Vzdal sa svojho domova, nábytku, svojich domácich zvierat — všetkého, čo malo nejakú hodnotu. Obetoval veci, ktoré sám vyrobil, dary, ktoré dostal, majetky, ktoré vlastnil mnoho rokov. Rozlúčil sa s tým v okamihu a urobil tak, pretože videl, že to, čo by mohol získať, ďaleko prevyšuje všetko, čo doteraz vlastnil.

Tento muž predal všetko, aby získal tento poklad.

Pokiaľ nemilujeme a neceníme si Ježiša takýmto spôsobom, potom ho nepoznáme. Nekonečný život v ňom a s ním je jednoducho nepopierateľne cennejší než čokoľvek iné, čo si môžeme kúpiť, postaviť, alebo získať tu na zemi. Rozľahlé domy sú ako nič. Nádherné drahé autá sú ako nič. Oblečenie, koníčky, produkty od Apple, knihy, obchody, zvieratá, televízie — to všetko je nič v porovnaní s naším Kristom. Pre nás je hodný všetkého.

Všetka naša sila

Náš poklad je všetkou našou silou, keď sa cítime slabí. Pavol píše: „Ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova.“ (2. K 12:9) Boh a Spasiteľ, ktorý je hodný všetkého, pre nás tiež robí všetko. Keď padneme, je blízko pri zlomenom a pri tom, čo má zlomené srdce. Keď sa cítime vyschnutí, on je tou potravou a silou, ktorú naša duša potrebuje. V každom prípade, keď sme slabí, jeho sila nás napĺňa a pohlcuje našu slabosť, aby ukázal mieru svojej moci.

Celé naše srdce

On je našou silou, on je tou pravou a neukojiteľnou túžbou našich sŕdc. „Hľadám ťa, Pane, ako vzácny klenot. Vzdať sa ťa bolo by bláznovstvom.“ Je bláznivé nehľadať Ježiša čoraz viac. Každú novú vec, ktorú zbadáme — všetko, čo sa naučíme o tomto Spasiteľovi — nám dáva viac radosti, viac viery a viac pokoja. Ježiš je nikdy neprestávajúcou, nevyčerpateľnou hostinou pre naše duše. Nič našim srdciam nechutí lepšie ako on a vďaka evanjeliu môžeme pokračovať v jedení a neprestať po celú večnosť.

Všetka naša nádej

Ján Krstiteľ pripravoval cestu pre Ježiša a jeho službu, a keď napokon uvidel Krista, povedal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (J 1:29). Najväčšou a najvážnejšou krízou celého sveta a každého z nás, ktorí v ňom žijeme, je hriech. Nemáme žiadnu nádej, pokiaľ niekto iný nemôže alebo nechce zasiahnuť v náš prospech. Dobrou správou je, že Baránok Boží, Ježiš Kristus, vzal náš hriech, náš kríž, našu hanbu na seba, tým, že za nás umrel a potom porazil hriech a smrť za nás tým, že vstal z mŕtvych. Všetka naša nádej je v ukrižovanom a vzkriesenom poklade našich sŕdc.

Naozaj je a ostane naším všetkým vo všetkom.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Videla som, že mnoho ľudí je kvôli tomu zmätených.

Rada by som naznačila, že v skutočnosti existuje jednoduchá odpoveď, ale nie je to tá štandardná, ktorú ste počuli.

„Veriť v Krista,“ ako to mysleli novozákonní autori, nie je celkom to, čo si myslíte, ak nepoznáte jeho pôvodný kontext.

Samozrejme, že musíte mať nejaké faktické vedomosti, ale vo svojej podstate to ešte nie je to, o čom je „viera v Krista“. Ale my to pri čítaní prehliadame.

Jánovo evanjelium hovorí o „viere“ viac ako ktokoľvek iný. Počúvajte túto kľúčovú vetu v závere jeho diela:

„Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a — veriac — aby ste mali život v Jeho mene.“ (J 20:30–31)

Najprv si všimnite, že Ján odmieta myšlienku, že človek musí vedieť všetko o Ježišovom živote. Ján poznal aj iné Kristove skutky a výroky, ale do svojej knihy ich nezaradil, pretože poznať každý fakt o Ježišovi nebolo potrebné. Rozhodujúce nie je, aby človek veril zoznamu faktov, ale aby veril jednej jedinej veci — že Ježiš je Kristus.

Počkajte, počkajte, počkajte. Čo je to „Kristus“?

„Kristus“ v podstate znamená „pomazaný“ a odkazuje na skutočnosť, že starovekí králi boli pri svojej korunovácii pomazaní. Veriť, že Ježiš je „Boží pomazaný“ teda znamená uznať, že on je ten, ktorého Boh ustanovil za vládcu svojho večného kráľovstva. (Viac informácií nájdete v mojom článku o tom, čo znamená „Kristus“.)

Viera v Krista nie je o faktoch, ale o autorite

„Viera v Krista“ nie je o faktoch ako takých, ale o viere v Ježišovu autoritu vládnuť nad Božím kráľovstvom. Znamená to, že si uvedomujete, že celé ľudstvo sa v konečnom dôsledku zodpovedá jemu. Znamená to tiež, že ste sa podriadili jeho vláde.

Preto hovoríme o „prijatí Krista“ alebo „prijatí Pána“, keď hovoríme o tom, že sa ľudia stávajú kresťanmi. Je to preto, že ľudia uznali Ježišovu skutočnú autoritu a rozhodli sa jej podriadiť.

Pozrite sa, aký zmysel to dáva evanjeliám. Matúš, Marek a Lukáš hovoria o „vstupe do Božieho kráľovstva“, zatiaľ čo Jánovo evanjelium hovorí o „viere v Krista“. Ak pochopíte, že „veriť v Krista“ znamená uznať Ježiša za skutočného Božieho Kráľa, potom tieto štyri evanjeliá do seba oveľa lepšie zapadajú. Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva na zem s tým, že On je ten, kto ho prináša. Veriť v neho ako v Krista znamená prijať ho (a Boha) ako kráľa.

­„Veriť“ znamená nasledovať jeho príkazy

Ak veríte v Kristovu najvyššiu autoritu, znamená to tiež, že sa snažíte riadiť jeho príkazmi. Čítajte Evanjelium podľa Jána 3:36 s ohľadom na túto skutočnosť:

„Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (J 3:36)

Všimnite si, že slovo „veriť“ je uvedené paralelne so slovom „poslúchať“. Zdá sa to zvláštne, však? Ale ak „viera“ skutočne znamená vieru v Kristovu zvrchovanú autoritu, samozrejme to znamená, že človek poslúcha, čo hovorí.

Môžete to vidieť aj v Ježišových slovách v Matúšovi 7:21:

„Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“

Tu človek nazýva Ježiša „Pánom“, aby uznal, že je Bohom ustanovený kráľ. V skutočnosti však neprijímate jeho vládu (ktorá je Božou vládou), ak nerobíte to, čo On a jeho Otec chcú, aby ste robili.

Euaggelion (evanjelium) je ohlásenie kráľa

Aj preto sa Pavol úplne sústredil na hlásanie evanjelia o Kristovi. Slovo euaggelion (evanjelium) označuje oficiálne oznámenie, že k moci nastúpil nový kráľ. Boh pomazal Ježiša za svojho kráľa a vyhlásil, že sa pred ním skloní každé koleno, a Pavol bol jeho vyslancom v pohanskom svete.

Čo vás teda zachráni? Verte tomu alebo nie, ale nemusíte mať jasno vo všetkých doktrinálnych faktoch. Spasenie nepochádza z vášho vlastného mozgu!

To, čo vás skutočne zachraňuje od vašich hriechov, je Kristovo vykupiteľské dielo v prospech tých, ktorí sú v jeho kráľovstve. Keď uveríte, že Kristus je právoplatný, večný Boží kráľ a prijmete ho za svojho kráľa, dostanete sa pod jeho vládu.

To je to, čomu musíte veriť.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Mnohokrát hovoríme o dôležitosti modlitby, ale nevieme (alebo zabúdame) ako sa modliť. Dokonca aj Ježišovi vlastní učeníci sa Ho museli pýtať, ako sa majú modliť (L 11:1). Videli ho modliť sa k Otcovi tak horlivo a intímne, že túžili po tom istom. Pane nauč nás modliť sa!

Hoci to nemusí platiť pre každého, týchto sedem vecí mi skutočne pomohlo v mojom zápase proti slabému modlitebnému životu:

Príprava na modlitbu

1. Nastav sa pre modlitbu. Čím viac sa modlíme, tým viac sa chceme modliť. Aby sa ti to podarilo uskutočniť, zabuduj modlitbu do bežného dňa, ako sa len dá:  nastav si pripomienku, nalep si odkazy, alebo si ju zapíš do diára. Modlitba si vyžaduje tréning, disciplínu a vytrvalosť. Modlitba je ten najlepší čin dňa a musíme o ňu bojovať a to nie len v časoch núdze. Záleží na tom, ako sa pripravujeme a trénujeme na bitku.

2. Nauč sa odpútať. Odpútaj sa od vecí, ktoré ťa rozptyľujú — telefón, počítač, televízor — neustály hluk moderného života a nájdi spôsob, ako sa od toho oddeliť, aby si  sa mohol ,, zavrieť s Bohom“. Môže to byť výzvou, ak pracuješ dlhé hodiny ďaleko od domu, alebo žiješ v domácnosti s deťmi, ktoré sú plné energie od svitania do súmraku, ale urob modlitbu svojou prioritou. Modliť sa môžeš napríklad v aute počas prestávky na obed, v tichom kúte v kancelárii, v čase keď deti poobede spia, alebo jednoducho v tichosti srdca, ak to je to jediné, čo máš. Nájdi si ústranie a modli sa (L 4:42; 5:16; 22:41).

3. Nájdi si vhodnú pozíciu. Rob čo potrebuješ nato, aby si sa sústredil. Kľakni si na kolená, stoj, zavri oči, pozeraj sa do neba — keď je tvoje tele sústredené pre dušu je to potom častokrát jednoduchšie nasledovať. Ak je to možné, modli sa nahlas. Zistila som, že jemné šepkanie počas modlitby je dostatočne tiché, aby nenarúšalo prúdenie modlitby, ale dostatočne hlasné na to, aby udržalo moju myseľ sústredenú. Ako C.S. Lewis spozoroval: „Telo by sa malo modliť rovnako ako aj duša. Spolu im to ide lepšie.“

Prevedenie modlitby

4. Modli sa Písmom. Toto je skvelý spôsob, ako začať. Akú radosť to Otcovi prináša, keď vie, že Jeho deti počujú jeho slová, sú im povzbudením, veria, že sú pravdivé a potom nimi hovoria späť k nemu. Mnoho mojich modlitieb sú ,, plagiátmi“ z Písma. Bez toho, aby som si to uvedomila, sa stali slovnou zásobou mojich modlitieb. Občas preto, lebo Jeho nádherné zasľúbenia spôsobujú, že moje srdce spieva a občas preto, lebo jediné čo dokážem urobiť je zúfalo priľnúť k Jeho slovám.

• Ukáž mi svoju slávu! (2. M 33:18)
• Odvráť mi oči od pohľadu na márnosť (Ž 119:37)
• Urob znamenie v môj prospech (Ž 86:17)
• Nech nepanuje vo mne žiadna neprávosť (Ž 119:133)
• Ty si môj Pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba!  (Ž 16:2)

5. Modli sa horlivo. Modlitba by mala byť aktívna. Nemôžeme skutočne prichádzať do kontaktu s Bohom a nebyť inou osobou, aspoň do istej malej miery, vo chvíli, keď povieme „Amen“. Bojuj v modlitbe, zápas v nej a nechaj Ducha Svätého konať. Odpovede na modlitby sú požehnaním, ale aj modlitba sama o sebe je veľké požehnanie. Niekedy môžeš mať pocit, akoby to bolo len stonanie vyprahnutých pier v púšti, no predsa vytrvaj, pretože modlitba nie je len ovocie duchovného života, ale aj spôsob, ako ho dosiahnuť.

6. Modli sa konkrétne. Nejasnosť môže byť smrťou pre modlitbu. Neznamená to,že sa nikdy nemôžeme modliť všeobecne. Avšak nie na úkor chvály špecifických Božích vlastností, vyznávania konkrétnych hriechov alebo vďaky a prosby za konkrétne veci. Musíme sa naučiť modliť konkrétne a smelo kvôli postaveniu, ktoré máme v Kristovi, ale zároveň musíme byť úplne podriadení Božej vôli. Smelá a očakávajúca viera v spojení s pokornou podriadenosťou je mocná vec. 

7. Modli sa za iných a s inými. Modlitba by taktiež mala spájať Božie deti, mnohokrát aj ľudí, ktorí sa nikdy nestretli. Zdieľame jedného Otca, sme rodina a mali by sme si jeden druhému niesť v modlitbe naše bremená. Vkladáme sa tak navzájom do našich problémov aj víťazstiev. Začíname sa zaujímať viac o ľudí, ak sa za nich modlíme, a menej o seba. Akou nádhernou vecou je prísť pred nášho Otca v súlade s rovnakou prosbou prameniacou z lásky a starostlivosti jeden o druhého. Modlitba spája cirkev. 

Modlitby ako šípy 

Modlitba nie je čarovná formulka alebo niečo, čo „funguje“ len ak to robíme dokonale. Ale nikdy by nemala byť ľahostajná. Takéto modlitby sú ako šípy, ktoré sa zapichujú do našich chodidiel. Modlitby, ktoré predostierame ledabolo a berieme ich na ľahkú váhu, zväčša vykonajú málo, keď opustia naše ústa ( no buď opatrný a nepodceňuj Boha).  Na druhej strane, ak „strieľame“ s túžbou a zápalom, naše modlitby letia rýchlo k nebeskému tróny samotného Boha (Zjav 8:4): 

Nie je to aritmetika našich modlitieb — aké je ich množstvo;
ani ich rétorika — ako veľmi sme výreční;
ani ich geometria — aké sú dlhé;
ani  ich hudba — ako sladko znejú;
ani  ich logika — aké dobré sú ich argumenty;
ani metóda ich prevedenia — aký je v nich poriadok;
dokonca ani ich božskosť — aké dobré sú ich doktríny;
na čom Bohu záleží. Ale vrúcnosť ducha je to, na čom Mu záleží najviac. (biskup Joseph Hall, 1808)

Boh miluje, keď cvičí ľudí na skúsených lukostrelcov v modlitbe, s modlitbami ako šípmi — horlivé a silné, ktoré menia životy, prinášajú uzdravenie, majú dopad na národ, menia históriu, spájajú cirkev a najviac zo všetkého ukazujú Božiu slávu.

Bonnie McKernan © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Táto hlboká podstata ľudského bytia, o ktorej hovoríme, sa v Písme nazýva duchom človeka. „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch“ (1. Kor 2:11). Tak, ako je Božie sebapoznanie vo večnom Duchu, tak je aj sebapoznanie človeka skrze vlastného ducha. Ľudské poznanie Boha je ľudskému duchu dané priamym zjavením Božieho Ducha.

Dôležitosť tejto skutočnosti nemôžeme podceňovať popri tom ako premýšľame, študujeme a modlíme sa. Odhaľuje sa nám v nej duchovná podstata ľudskej spirituality. Vyvracia to, že človek je primárne stvorenie, ktoré má ducha a vyhlasuje, že človek je predovšetkým duch, ktorý má telo. To, čo robí človeka človekom nie je telo, ale duch, do ktorého pôvodne Boh vložil svoj obraz.

Jedným z najoslobodzujúcejších výrokov Novej zmluvy je: „praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde“ (Jn 4:23–24). Tu vidíme, že uctievanie je v plnej miere duchovné. Podstata skutočného náboženstva je oddelená od stravovacích nariadení a prikázaných sviatkov, od habitov a obradov. Jeho podstata je  umiestnená tam, kam patrí — do jednoty ľudského ducha s Božím Duchom.

Najväčšou stratou pre človeka pri páde do hriechu bolo to, že Boží Duch opustil jeho vnútornú svätyňu, v ktorej prebýval. Hlboko, v centre ľudského bytia, je ukryté miesto, ktoré je stvorené na to, aby bolo príbytkom trojjediného Boha. Boh tam plánoval prebývať a žiariť morálnym a duchovným ohňom. Človek sa svojím hriechom vzdal tejto neopísateľne nádhernej výsady a preto tam teraz musí prebývať sám. Táto svätyňa, tento priestor, je tak hlboko intímny, že doňho nemôže nikto iný vstúpiť jedine Kristus, a On tam vojde len ak bude vierou pozvaný. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“ (Zj 3:20).

Pôsobením Ducha pri znovuzrodení vstupuje „Božia prirodzenosť“, ako ju Peter nazýva, do hĺbky srdca veriaceho a vytvorí si tam príbytok. „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je Jeho,“ pretože „ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8:9, 16). Len takýto človek je skutočne kresťanom. Krst, konfirmácia, prijímanie sviatostí, členstvo v zbore — to všetko nič neznamená, ak Boh neuskutoční svoj zvrchovaný skutok znovuzrodenia. Vonkajšie náboženské prejavy môžu mať význam pre dušu, v ktorej prebýva Boh; pre každú inú dušu sú nielen zbytočné, ale sa jej stávajú pascou, pretože pestujú falošný a nebezpečný pocit bezpečia.

„So všemožnou bdelosťou chráň si srdce“ (Prís 4:23). Toto nie je iba múdre príslovie, je to naša svätá povinnosť, ktorú nám uložil Ten, komu na nás najviac záleží. Tomuto musíme venovať našu najväčšiu pozornosť, inak svoje srdce môžeme ľahko stratiť.

Aiden Wilson Tozer. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Pomysli na to, aký Duch v tebe prebýva,

Pomysli, že úsmevy Otca patria tebe,

Pomysli na to, že Ježiš zomrel, aby ťa získal,

Dieťa nebeské, môžeš sa sťažovať?

Ako často uvažujete o Božom úsmeve? „Pomysli, že úsmevy Otca patria tebe,“ prosí nás pieseň. Ako často sa vyhrievate v žiarivom slnečnom svetle úsmevu nášho Otca?

Je pravda, že Boží úsmev je obrazom, metaforou jeho bezhraničnej blaženosti a spolupatričnosti. Otec nemá fyzický úsmev (hoci Ježiš ho má), ale realita je skutočnejšia ako obraz. A aký je to obraz.

Staroveké šťastie

Nad stránkami Starého zákona sa vznáša prísľub Božieho úsmevu. Je to nesmierna blaženosť raja. Od samého začiatku ho počujeme prenikať Božím hlasom v jeho sedemnásobnom schválení svojho sveta — dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, veľmi dobrý. Vidíme to — aj dnes — v tejto divokej krajine zázrakov, v jesennom lístí a jarných kvetoch, v rozmarnej fantázii oblakov a východoch slnka, ktoré sa lámu s jasnou radosťou ženícha, v šialenom huncútstve veveričiek a v dlhej, pomalej osobitosti kráv, v snehu, kameni a hviezdach. Krása sveta je Boží úsmev vtelený do vecí. Cítime Otcov úsmev, keď dáva mužovi úžasný dar ženy a z Adama vystrelí poézia. Boží úsmev bol trvalou súčasťou sveta pred pádom. Je to obrovská blaženosť Edenu.

Ale keď sa svet ponoril do vzbury a skazy, Boží úsmev sa zahmlil. Ale stále tam bol. Radosť trojjediného Boha je nekonečná, nezávislá, nezdolná, neprekonateľná ako hora a väčšia ako vesmír. Ale nekajúci hriešnici s neodpusteným hriechom sa nemôžu tešiť z Božieho svätého šťastia. Aj po páde však Boží úsmev stále žiari v spoločnej milosti. A ešte skôr ako stihne dokončiť vyslovenie kliatby, tú zamračenú prozreteľnosť v 1. knihe Mojžišovej 3, jeho skrytý úsmev prerazí v prísľube príchodu Syna.

„Radosť trojjediného Boha je nekonečná, nezávislá, nezdolná, neprekonateľná ako hora a väčšia ako vesmír.“

Prvé náznaky tohto plánu vidíme, keď Boh prostredníctvom kňaza a krvi začína vytvárať cestu pre svoj ľud, aby sa opäť mohol tešiť z jeho prítomnosti a príkazov. Áron, prvý veľkňaz, požehnáva vyvolených prísľubom Božieho úsmevu: „Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!“ (4. M 6:24–25) Žiariaca tvár je usmievavá tvár. Ústrednou nádejou Starého zákona je teda to, že Boží ľud sa bude opäť tešiť z jeho blaženosti a spoločenstva.

Táto túžba sa stala obľúbeným refrénom starovekých svätcov, najmä v ich poézii:

„Mnohí sa pýtajú: Kto nám ukáže niečo dobré?

Hospodin, nech nás osvieti svetlo tvojej tváre!

Dal si mi do srdca väčšiu radosť,

     než majú oni z hojnosti obilia a muštu.“ (Ž 4:7–8, Ekumenický preklad)

Dávid naznačuje, že všetko dobré a krásne — radosť plná sily a neriedené potešenie — žiari v Božom úsmeve. V tejto tvári sa nachádza pravé šťastie človeka.

Radosť Otca

Keď Ježiš vstúpi na scénu, dozvedáme sa, že Boží úsmev nie je súhlasom nejakého všeobecného božstva, ale obrovskou radosťou šťastného Otca. Viete si predstaviť, ako Otec hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3:17), bez úsmevu? Tu je radosť staršia ako svet, oceán otcovskej radosti.

A — nech sa nám zatají dych — vďaka Synovi nie je Boh len otcom, ale naším Otcom. Prostredníctvom veľkňaza a jeho vlastnej krvi Boh vytvoril cestu, aby sa jeho úsmev opäť stal trvalou súčasťou jeho ľudu. Ježiš znášal strašnú búrku Božieho hnevu, aby sme my mohli žiť navždy v slnečnom svetle jeho úsmevu. Všetci, ktorí sú spojení so Synom, sa stávajú synmi, spoludedičmi obrovského Božieho šťastia. To je sláva evanjelia o šťastnom Bohu (1. Tim 1:11).

Ešte nie sme dosť živí na to, aby sme sa mohli pozerať do Slnka v jeho plnej sile. Stále hrešíme a musíme sa vyspovedať. Trojjediná radosť je príliš veľká a my sme príliš neistí na to, aby sme zvládli túto váhu slávy. Ale nebude to tak vždy. Jedného dňa, keď okúsime divokú slobodu dokonalej svätosti, budeme ohromení Božím úsmevom (Žid 12:14). Bude nám daná ranná hviezda a gigantická blaženosť zabitého Baránka rozžiari obnovený vesmír.

Ako hovorí Aslan svojim, tak hovorí náš Otec nám: Ešte nie ste takí šťastní, ako chcem, aby ste boli — ešte nie ste takí šťastní ako ja. Vstúpte do radosti svojho Stvoriteľa.

Vstúpte do radosti

Tak, dieťa nebeské, pomysli, že úsmevy Otca patria tebe!

Náš nebeský Otec v Synovi svojej radosti a v Duchu svojho potešenia vylieva svoju radosť na svoj vyvolený ľud. Niet nikoho, kto by ho nútil k radosti alebo obmedzoval jeho potešenie. Je úplne slobodný. Jeho úsmev je istý ako vychádzajúce slnko, pretože všetko, čo robí, vyviera z večného šťastia Trojice. Preplnený touto vzrušujúcou slobodou sa teší z toho, že dáva svojim deťom všetko, čo potrebujú, aby sa čoraz viac tešili z krásy jeho úsmevu.

A práve z tohto podnetu, aby sa podelil o svoju trojjedinú radosť, aby vrhol svetlo a lásku na svoj ľud, Boh stvoril svet a dal svoje slovo, aby zjavil svoju slávu. Jonathan Edwards to vyjadril takto:

„Je to radosť z jeho vlastnej vnútornej plnosti a slávy, ktorá ho vedie k hojnému vyliatiu a šíreniu tejto slávy. Tá istá vnútorná náklonnosť, ktorá ho vedie k tomu, aby sa tešil zo svojej slávy, ho zároveň vedie k tomu, aby mal potešenie v jej prejavoch, vyjadreniach a odovzdávaní.“ (God’s Passion for His Glory, str. 170)

Inými slovami, večná radosť Boha z toho, že je Bohom, sa prelieva do zjavenia tejto radosti stvoreným bytostiam. Pozýva nás, aby sme vstúpili do jeho nezlomnej blaženosti — aby sme poznali Boha a tešili sa z neho tak ako On.

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Samozrejme, že „umelosť“ nemusí byť nevyhnutne zlá. Ľudské písmo, bochník chleba a maľba sú „umelé,“ pretože ich vytvorili ľudia. Existuje však „prah umelosti,“ za ktorým sa začínajú prejavovať ďalšie negatívne účinky. Azda najhorším účinkom je naša čoraz ťažšia schopnosť vidieť, že Boh je Stvoriteľ a Darca všetkých vecí.

Ako môžeme vidieť Boha ako štedrého Darcu všetkých dobrých vecí, ak všetko, čo denne používame, vytvoril človek?

Zbytočný darca

Keď vyznávame Apoštolské vyznanie viery, začíname vyhlásením: „Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.“ Z Biblie vieme, že veci, ktoré Boh stvoril, prehlasujú, že sú jeho výtvorom. Bohatstvo nášho sveta nám však nehovorí len o tom, že Boh je jeho Stvoriteľom (aj keď to určite hovorí). Písmo a svet tiež vyhlasujú, že Boh je dokonale dobrý Darca stvorenstva.

To, že stvorenstvo nie je Boh, nie je len taká bezvýznamná myšlienka, ale hovorí nám to niečo veľmi dôležité. Táto skutočnosť nám pripomína, že Boh nepotrebuje stvorenia, aby bol Bohom, aby bol dokonalou svätou Trojicou. Zároveň nám pripomína, že celá naša existencia závisí od jeho dobrovoľnej štedrosti: Božia plnosť sa „neprelieva“ nedobrovoľne, ale dobrovoľne vytvára život tam, kde kedysi nebol. S radosťou chce dať život a bytie všetkým. Stvorením sa však Boh nestáva menej sám sebou, a na druhej strane ani nič nezískava. Zostáva nekonečne, dokonale sám sebou. Naša existencia je teda úplne darom a Boží čin darovania života stvoreniam je aktom lásky.

„Naša existencia je teda úplne darom a Boží čin darovania života stvoreniam je aktom lásky.“

Stvorenie nesie odtlačok Boha, svojho Stvoriteľa. Stvorenie je svojím konečným spôsobom bohaté (1. Tim 6:17), krásne (Kaz 3:11) a dobré (1. M 1:31). Ako spieva Rich Mullins v piesni The Color Green, samotná zeleň ozimnej pšenice nás vyzýva, aby sme chválili Boha za všetku jeho nehu v dielach jeho rúk. Zatiaľ čo Boh sám osebe má nekonečný život, časti jeho konečného stvorenia sú, ak sa zachovajú neporušené a správne používajú, v podstate „nevyčerpateľné“ v samotných svojich hraniciach. Dobre udržiavaná záhrada môže vo svojom každoročnom cykle zrodenia, oživenia, smrti a znovuzrodenia svedčiť o tom, že Boh je „Pán a darca života“.

Ak je Boh dobrý a stvorenia sú rovnako dobré, potom sú Boh aj stvorenia hodné našej radosti a potešenia, každý vo svojej vlastnej miere. Vďaka Božiemu spravodlivému stvoreniu majú stvorenia správny poriadok, v ktorom existujú: spôsob bytia v harmónii so všetkým ostatným. Túto harmóniu narušil pád, hriech, ktorý vniesol do sveta neporiadok. Hriech však nezničil stvorené veci ani ich dobrotu. Dokonca aj hriech a nespravodlivosť vydávajú negatívne svedectvo o pôvodnom poriadku, ktorý kedysi bol (a jedného dňa bude opäť). V našom veku je súčasťou diela Ducha Svätého obnoviť našu myseľ a srdce, aby sme správne videli a poznali skutočný vzťah stvorení k ich dokonalému Stvoriteľovi a aby sme ho spoznali a milovali v Ježišovi Kristovi (Žid 11:3; 2. K 4:1–6).

Milované dary

My ľudia sme dostali život „na Boží obraz“. V tejto podobnosti s naším Stvoriteľom sme dostali „vládu“ nad ostatnými stvorenými vecami (1. M 1:26–27). Ako však máme túto podriadenosť uplatňovať? Prinajmenšom jeden spôsob sa zdá byť jasný: Keďže sme stvorení na obraz Pána a Darcu života, ktorý pre nás vytvoril domov, v ktorom môžu žiť a prekvitať stvorenia, mali by sme nájsť spôsoby konania, ktoré sú rovnako životodarné, aby stvorenia prekvitali na svojom mieste. Týmito spôsobmi by sme si ctili veci, ktoré nám boli dané, tak ako nám ich dal Boh, a správali sa k nim s vedomým obdivom a primeranou vďačnosťou voči Bohu (Ž 92:4).

Ale čo je ešte dôležitejšie, tieto životodarné spôsoby by uctili Darcu, ktorý nám dal tieto konkrétne veci, aby sme ich poznali, milovali, tešili sa z nich a používali ich. On sám sa z nich teší (1. M 1:31; Sof 3:17). Žalmista vyzýva Pána, aby sa radoval z Pánových skutkov (Ž 104:31), a medzi tieto skutky patria jeho dary dažďa a pramenitej vody (Ž 104:10–13) a tráva a iné rastliny, ktoré rastú ako výsledok tejto vody (Ž 104:14). Žalm sa zamýšľa nad kŕmením rastlín, vtákov, zvierat a rýb: Pán Boh ich všetkých živí, aby žili.

Tieto litánie Pánových diel potom zahŕňajú ako dôsledok Božích darov aj ľudské diela chleba a vína (104:14–15). Zdá sa mi, že ak majú tieto diela vytvorené človekom oslavovať Pána, ktorý nám dal celý ekosystém produkujúci pšenicu a hrozno (vrátane zvierat, ktoré roznášajú ich semená a hnoja ich pôdu), potom by naša výroba a používanie chleba a vína mali byť dobré v čo najväčšom počte ohľadov. Chlieb by mal byť dobrým chlebom, víno dobrým vínom, ich prirodzené životodarné vlastnosti by sa nemali zničiť, ale naopak, mali by byť posilnené naším pôsobením na ne a mali by čo najmenej škodiť iným tvorom pri ich používaní.

V ideálnom prípade by sa našou výrobou a používaním živil náš ľudský život, ako aj život ostatných tvorov, od ktorých náš život závisí. Iste, ak trávu, ktorá sa stáva naším chlebom, Boh pestuje aj na kŕmenie dobytka (Ž 104:14; 1. M 1:28–30), potom súčasťou nášho používania trávy v prospech Boha je aj to, že ju neničíme pre budúce generácie — ľudí aj iných tvorov. Ak by sme sa naučili tešiť z Božích stvorení a spravovať ich podľa ich vlastnej prirodzenosti, a nie v rozpore s ňou, a pracovať so zrnom ich plodnosti, ktorú im dal Boh, začali by sme jasnejšie vidieť, ako ony — a my — odrážajú nekonečný a nevyčerpateľný život trojjediného Boha.

Naša vďačná radosť      

Ten istý Pavol, ktorý nám hovorí, že Boh nám dáva všetko, aby sme sa z toho tešili (1. Tim 6:17), nám tiež hovorí, že vďačnosť Bohu Darcovi je jedným z najúčinnejších spôsobov, ako zabrániť modloslužbe, hriechu, ktorý zabúda na Božiu štedrosť a bezbožne stavia stvorenstvo na Božie miesto (R 1:20–23). Ak dokážeme vychovať svoju myseľ, aby sme Bohu ďakovali za konkrétne dary vody, slnka, trávy, ovocia, blížneho, seba samého, tela, duše — teda za veci, ktoré Boh absolútne nemusel stvoriť! –, potom z tejto vďačnosti pramení láskyplné potešenie z týchto darov a ich používanie. A čo je ešte dôležitejšie, táto jemná a radostná vďačnosť za Božie dary bude oslavovať Boha, dobrého a dokonalého Darcu všetkých vecí.

Matt Crutchmer © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo;

ono ti rozmliaždi hlavu

a ty mu schvatneš pätu.“ (1. M 3:15)

Boh najprv ohlasuje svoje evanjelium (jeho protoevanjelium) v kontexte boja. Žene sľubuje víťaza, hadovi sľubuje porážku. Obom však sľubuje vzájomné nepriateľstvo: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu.“ Boh bude boj udržiavať v plameňoch. Zem sa stala bojiskom, ale On sľúbil potomka, ktorý boj ukončí.

Satan s ústami plnými prachu nestrácal čas pri love na ženino potomstvo. Odplazil sa preč, aby sa vrátil a zničil prvých dvoch synov ženy. Jedného syna zavraždil a druhého poslal do vyhnanstva za vraždu. Had sa spokojne usmieval: Kain „bol z toho zlého a zabil svojho brata“ (1. J 3:12). Prvý syn Evy bol synom diabla. Namiesto toho, aby Kain udrel šupinatú hlavu hada, udrel svojho brata. Boh však dá ďalšieho potomka, Šéta, aby zachoval zasľúbenie.

Sťatie hada

Boží príbeh v Písme sleduje túto vojnu medzi potomstvom hada a ženy. Mal sa narodiť syn a Izrael sledoval rodokmene, aby ho našiel. Zdá sa, že had nasledoval jeho príklad:

„Ajhľa, veľký ohnivý drak, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov. Jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a zvrhol ich na zem. Tento drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zožral dieťa, len čo ho porodí.“ (Zjav 12:3–4)

Zasľúbené potomstvo malo vzísť z rodu Dávida, Júdu, Jakuba, Izáka, Abraháma, Nóacha, Šéta a Adama. A cestou by Izrael žasol nad svojimi šampiónmi: Je toto posledné semeno, ktoré má zvíťaziť tam, kde padol prvý človek?

Kráľ Dávid sa zdal byť takýmto semenom. Izraelu sa vysmieva obor odetý do bronzu a brnenia. Dejiny bronzového hada na púšti spájajú Goliáša a hada. Jeden mladý muž vykročí vpred, aby sa postavil prerastenému hadovi. Ako poznamenáva Rick Shenk:

Dávid udrie Goliáša kameňom do hlavy. Hadí bojovník padol na tvár a jedol prach. Potom Dávid odťal Goliášovi hlavu mečom svojho nepriateľa. V tomto boji proti hadovi zvíťazilo potomstvo!

Bol tento „bojovník“ zasľúbeným semenom (1. S 16:18)? Dokonca zvíťazil nad tým, ktorý sa volal „syn hada“ (2. S 10:2; „Nácháš“ znamená v hebrejčine „had“). Ďalšia scéna však ukazuje Dávida na streche, uštipnutého žiadostivosťou, ktorý vystiera ruku, aby si vzal cudziu ženu. Dávid nie je semeno, na ktoré čakali.

Koho je to kríž?

Ježiš Kristus — druhý Adam, syn Dávidov, potomok ženy. Ten, ktorý sa narodil, aby „maril diablove skutky,“ vrátane hriechu svojho ľudu a spravodlivého trestu zaň (1. J 3:8). Tu nemáme obyčajného človeka. Máme tu syna ženy a Syna Božieho. Na počiatku Boh nevyhlásil vojnu preto, aby v nej bojoval niekto iný, ale aby ju dokončil jeho vlastný Syn.

„Kristus vystúpil na kríž, aby sa ho zmocnil.“  

Pamätajte si, že prišiel, aby rozdrvil hlavu draka, a pritom bol sám rozdrvený. Bitka z 1. M 3:15 sa rozhodla na Golgote, „lebečnom mieste“ — kopci, ktorý možno dostal takéto meno preto, lebo Dávid tam možno vyvesil Goliášovu lebku, aby ju všetci videli. Miesto pomenované „Golgota“ možno preto, že má svoj pôvod v „Gol(iáš z)Gatu?“

Bez ohľadu na to porovnajte Ježišovo veľké víťazstvo s tým Dávidovým. Ako odlišne „lev z Júdovho kmeňa, koreň Dávidov… zvíťazil“ (Zjav 5:5). Pre pozemských ľudí Kristovo víťazstvo vôbec nevyzeralo ako víťazstvo. Videli jeho pomliaždenú pätu, ale nie pomliaždenú lebku pod tou pätou. Rozhodol sa mať podiel na tele a krvi, nie preto, aby mal ruky, ktorými by mohol hodiť kameňom a zabiť obra, ale aby mal ruky na to, aby bol „prebodnutý pre naše priestupky“ (Iz 53:5). Prijal ľudské čelo, nie preto, aby ho najprv zdobila zlatá koruna ako Dávida, ale aby ho roztrhali tŕňovou korunou. Jeho nohy nebežali k bronzovému obrovi, ale krívali hore kopcom, aby boli vyzdvihnuté ako bronzový had.

Smrťou zničil diabla. Kríž nebol len smrtiacou zbraňou Ríma, ale aj jeho. Vystúpil na kríž, aby sa ho zmocnil. Čítajte pomaly: „A pretože deti majú účasť na krvi a mäse, aj On sám mal účasť na nich, a to preto, aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla“ (Žid 2:14). Dávno prisľúbený potomok smrťou zničil diabla.

Poranená päta

Na počiatku náš Pán vyhlásil vojnu, vojnu proti drakovi, vojnu, ktorú sám dokončí. Naznačil, že je ako „bojovník“ — „Hospodin je bojovník; Hospodin Jeho meno“ (2. M 15:3). A „rozhorlí sa ako hrdina; hlasno zvolá, spustí vojnový pokrik, víťazne vystúpi proti svojim nepriateľom“ (Iz 42:13). Potom sa doslova stal bojovníkom.

Ako opäť zasadí smrteľný úder? Mohol by zabiť diabla „dychom svojich úst,“ ako čoskoro zničí antikrista (2. Tes 2:8). Ale potom by boli všetci hriešnici odsúdení do pekla spolu s týmto drakom. Tu je dilema Písma: Ako môže tento Boh viesť vojnu proti zlu a ušetriť hriešnikov? Boh však nachádza spôsob, keď vyhlasuje, že jeho Syn, potomok, rozdrví hadovi lebku, pričom sám bude rozdrvený ako človek — znetvorený viac, než by sa na človeka podobalo (Iz 52:14) –, ponesie strašný Otcov hnev namiesto nás a pribije na to drevo záznam našich hriechov (Kol 2:13–14). Bol zbitý nie pre svoje hriechy, ale pre naše.

Ale ak zomrel, prečo nebolo predpovedané, že rozdrví hlavu hada, a že aj jeho hlava bude rozdrvená? Smrť, akokoľvek smrteľná sa zdala v piatok a v sobotu, mu iba pomliaždila pätu, pretože bolo nemožné, aby ho smrť zadržala (Sk 2:24). Jeho smrť bola skutočná, ale dočasná — zranenie nakoniec nebolo smrteľné. Prišla nedeľa so slovami On vstal z mŕtvych!

Bojovník

Tým, ktorí ho nepoznajú ako Pána, poviem toto. Tento kráľ raz zomrel, aby už nikdy viac nezomrel. Smrť, utrpenie a hanbu zažil raz. Nikto ho nedonúti krvácať znova. Nikto mu nedá facku. Žiadny pľuvanec mu už nikdy nepristane na líci. Znovu príde, aby bojoval, ale už ho nikto nezraní. Jeho oči sú ohnivé, jeho meč si nájde svoj cieľ, jeho rúcho je namočené v krvi, po jeho boku sú anjelské vojská a na bedrách má napísané meno: „Kráľ kráľov a Pán Pánov“ (Zjav 19:11–16). Dnes je deň milosti. Dnes vám nastavuje svoj prsteň, aby ste ho s vierou pobozkali. Všimnite si jeho ruky prebodnuté pre hriech. Pozrite sa na svoje hriechy pribité na drevo a na rozdrvenú hlavu hada pod ním. Odmietnite jeho milosrdenstvo a bude nemilosrdný. Ale „blahoslavení sú všetci, čo sa k Nemu utiekajú!“

A čo vy, jeho prenasledovaný a ohrozený ľud — vy, ktorí stále putujete cez nepriateľské územie s hadmi pri nohách? Vám, vojakom kríža, je dané zasľúbenie: „A Boh pokoja skoro rozšliape satana pod vaše nohy“ (R 16:20).

Buďte odvážni, Bojovník prichádza rýchlo.

Greg Morse © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Náš Boh je autorom piesne stvorenia. Vytvoril šepot vetra medzi stromami a skomponoval hukot oceánu na pobreží. Celý svet prekypuje chválou svojho Stvoriteľa. Na úsvite stvorenia „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Job 38:7). Žalmista hovorí: „Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha“ (Ž 19:2).

Od ranných škovránkov a večerných cikád po hučiace vodopády a tečúce potoky, od burácajúcich hromov a praskajúcich ohňov po dvíhajúce sa búrky a jemný vánok — všetko stvorenie sa pripája k tomuto veľkému chválospevu. Keď vás nabudúce zaujme nejaký zvuk stvorenia, zvážte, či sa nezastavíte a nebudete chváliť toho, kto ho zložil.

Téma nebeskej piesne

Náš Boh je tiež témou nebeskej piesne. Vznášajúc sa nad melódiami zeme aj nebesia sa rozozvučia uctievaním. V celom Písme počúvame anjelské bytosti, ako uctievajú svojho Boha. V Izaiášovom videní serafi neprestajne volajú: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy“ (Iz 6:3). Pri narodení Krista množstvo nebeských zástupov ohlasuje Spasiteľovo narodenie piesňou: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (L 2:14). Na chvíľu si uvedomme, že keď spievame, nikdy nespievame sami. Naopak, pripájame sa k chóru anjelov nad nami a svätých, ktorí nás predišli v chvále Kráľa.

Stredobod našej piesne

Napriek tomu Boží ľud spieva spôsobom odlišným od zeme dole a neba hore; spievame ako vyvolený, vykúpený a milovaný ľud. Pán nás mohol stvoriť len na to, aby sme hovorili, ale vedel, že len slová nebudú stačiť. Boli sme stvorení na spev a náš Stvoriteľ do nás vložil pieseň spásy. Próza je povýšená nad poéziu a reč je prenesená do melódie vďaka nášmu slávnemu a milostivému Bohu. On sám by mal byť stredobodom našej piesne.

Počas celých dejín spásy bol Boží ľud spievajúci. Od Mojžišovej piesne (2. M 15:1–18) po Dávidove Žalmy, od chválospevov na Krista v Novej zmluve až po piesne svätých v súčasnosti, stále „spievajte Hospodinovi novú pieseň“ (Ž 96:1). Vykúpení Pánom nemôžu zostať ticho.

„Keď vás nabudúce zaujme nejaký zvuk stvorenia, zvážte, či sa nezastavíte a nebudete chváliť toho, kto ho zložil.“

Spievanie Bohu a o Bohu je aktom uctievania, prostriedkom vyjadrenia a rastu našej viery a vyhlásením svetu. Preto Pavol nabáda cirkev: „Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom“ (Ef 5:19). Moji drahí priatelia Keith a Kristyn Getty radi hovoria, že spievame, pretože sme na to stvorení, pretože nám to prikázali a pretože nás to k spevu ťahá. Ja by som dodal, že sme k tomu aj poverení — keďže svojim blížnym a národom ohlasujeme chválu nášho Boha (Mt 28:18–20).

Boh svojej vlastnej piesne

Jedným z najviac prehliadaných aspektov spevu je ohromujúca skutočnosť, že Boh sám spieva — a spieva, aby vyjadril svoju zmluvnú lásku k svojmu ľudu. Sofoniáš 3:17 vyhlasuje: „Hospodin, tvoj Boh, je uprostred teba ako zachraňujúci hrdina. On radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou.“ Toto zasľúbenie prichádza po sérii obvinení Božieho ľudu z jeho hriechu a vzbury. Avšak aj uprostred odsúdenia žiari jasné zasľúbenie vykúpenia — a to prostredníctvom piesne.

V Kristovi sa toto zasľúbenie definitívne naplnilo. Ježiš prišiel, aby prebýval medzi nami, aby nás zachránil. Pre radosť, ktorá ho čakala, prijal kríž, znášal jeho potupu a vstúpil aj do hlbín samotnej smrti, kým nebol povýšený v slávnom vzkriesení. Ten, ktorý na ceste na Kalváriu spieval hymnus (Mt 26:30) teraz vedie svoj ľud v piesni (Žid 2:12) a s radosťou nad nami spieva.

Nabudúce, keď budete spievať — či už sami cestou do práce, v obývačke s rodinou, alebo v nedeľu v cirkevnom zbore –, pamätajte na toto: keď spievate, spieva nad vami váš Boh. Jeho pieseň je piesňou Otca, ktorý sa teší zo svojich detí, piesňou Ženícha, ktorý sa raduje zo svojej nevesty.

Alfa a omega hudby

Boh, ktorý tvorí hudbu, je alfou a omegou nášho muzicírovania. Celá zem spieva chválu svojmu Stvoriteľovi, nebesá sa rozozvučia chválou, Boží ľud jasá nad jeho dobrotou a sám Boh nad nami spieva s hlasnou radosťou. Každá melódia a harmónia, každý text a tón krásy nachádza svoj zdroj v ňom.

Jedného dňa budeme počuť nespútanú pieseň spásy, keď sa nebo a zem spoja v piesni Baránka. Apoštol Ján to najlepšie vyjadril v Zjavení 19:6, keď naplnil naše srdcia očakávaním piesne, ktorá čaká, až ju zaspievame:

"Potom som počul akoby hlas veľkého zástupu, hukot mnohých vôd a rachot mohutných hromov:

„Haleluja!

Ujal sa kráľovstva Pán,

náš Boh vševládny!“

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org