Milosť je teda príbeh a milosť je dar. Je to Boží charakter a je to vaša jediná nádej. Milosť je nástroj premeny a stav vzťahu. Milosť je krásna teológia a nádherné pozvanie. Milosť je celoživotná skúsenosť a povolanie, ktoré mení život. Milosť prevráti váš život naruby a zároveň vám dá odpočinok, ktorý ste nikdy nepoznali. Milosť od vás bude vyžadovať, aby ste čelili svojej nehodnosti bez toho, aby ste sa niekedy cítili nemilovaní.

Milosť vás konečne prinúti uznať, že si nemôžete zaslúžiť Božiu priazeň, a raz a navždy vás zbaví strachu, že nebudete spĺňať jeho normy. Milosť vás pokorí skutočnosťou, že ste oveľa menej, než ste si mysleli, aj keď vás uistí, že môžete byť oveľa viac, než ste si kedy predstavovali. Môžete si byť istí, že milosť vás postaví na vaše miesto bez toho, aby vás niekedy ponížila.

Milosť vám umožní čeliť šokujúcim pravdám o sebe samých, o ktorých ste sa doteraz zdráhali uvažovať, a zároveň vás oslobodí od sebauvedomelého zahľadenia sa do seba. Milosť vás bude konfrontovať s hlbokými slabosťami a zároveň vás požehná novoobjavenou silou. Milosť vám znova a znova povie, čím nie ste, a zároveň vás znova a znova privíta v tom, čím teraz môžete byť. Milosť vás zneistí tak, ako ste nikdy predtým neboli, a zároveň vám ponúkne trvalejšiu útechu, akú ste nikdy predtým nepoznali.

Milosť sa bude snažiť doviesť vás k zániku seba samého, zatiaľ čo vás pozýva k novým začiatkom a novým skúsenostiam. Milosť zmarí vaše neopodstatnené nádeje, ale nikdy neodíde a nenechá vás v beznádeji. Milosť zničí vaše malé kráľovstvo jedného, keď vás predstaví oveľa, oveľa lepšiemu Kráľovi. Milosť vám odhalí rozsah vašej slepoty, keď vám otvorí oči, aby ste videli to, čo tak zúfalo potrebujete vidieť. Milosť vás zarmúti viac, než ste kedy boli, a zároveň vám dá väčší dôvod na oslavu, než ste kedy poznali.

Milosť vstúpi do vášho života v jednom okamihu a bude vás zamestnávať po celú večnosť. Jednoducho nemôžete žiť produktívny život v tomto zničenom svete, ak prakticky nechápete milosť, ktorú ste dostali.

Žijete z tejto úžasnej milosti? Formuje spôsob, akým reagujete na svoje osobné zápasy, vzťahy a prácu? Formuje vaša dôvera v túto milosť spôsob, akým žijete s manželom alebo manželkou? Podporuje spôsob, akým vychovávate svoje deti? Poskytuje vám útechu, keď vás sklamali priatelia? Dáva vám pokoj, keď je život nepredvídateľný a ťažký? Robí vás odvážnymi a dodáva vám odvahu na miestach, kde by ste kedysi boli nesmelí? Robí modly, ktoré vás pokúšajú, menej príťažlivými a menej mocnými? Zobúdzate sa a hovoríte: „Neviem, čo ma dnes čaká, ale toto viem: Dostal som úžasnú milosť čeliť tomu práve tu a práve teraz.“

Nech vám Boh pomôže pochopiť a spočinúť v milosti, ktorá vám bola daná!

Paul Tripp © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Milosť neznižuje ani neignoruje hroznú realitu nášho hriechu. Milosť zdôrazňuje hĺbku hriechu vďaka nepredstaviteľnej cene, ktorá bola zaplatená za naše vykúpenie z neho. Pavol povedal, že ak by ľudia boli dosť dobrí, „tak Kristus nadarmo umrel“ (G 2:21). Ak sa nevyrovnáme s hroznou realitou vlastného hriechu, Božia milosť sa nám nikdy nebude zdať úžasná.

Jeho volanie k hriešnikom

Božie slovo nám hovorí, že Kristus zomrel za úplne nehodných ľudí (R 5:7–8). Skutočnosť, že zomrel za nás, sa v Písme nikdy neuvádza ako dôkaz našej hodnoty ako úžasných ľudí. Je to skôr dôkaz Jeho nepochopiteľnej a nami nezaslúženej lásky. Takej nepochopiteľnej, že zomrel za prehnitých ľudí, za takých úbožiakov, ako sme vy a ja, aby nás oslobodil od nášho hriechu.

Pretože milosť je pre nás taká nepochopiteľná, inštinktívne do nej vnášame podmienky, aby sme nevyzerali tak zle a aby sa nám Božia ponuka nezdala taká protichodná. Keď skončíme s hodnotením evanjelia, už nie sme nehodní a bezmocní. Už nie sme úbožiaci. A milosť už nie je milosťou.

Najhoršie, čo môžeme ľudí naučiť, je, že sú dobrí bez Ježiša. Pravdou je, že Boh neponúka milosť dobrým ľuďom, rovnako ako lekári neponúkajú život zachraňujúce operácie zdravým ľuďom. Ježiš povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí! Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych kajať sa“ (L 5:31–32).

Náš Pán tiež povedal: „Ja dám vysmädnutému zadarmo z prameňa vody života“ (Zjav 21:6). Pre nás zadarmo, ale za nepredstaviteľnú cenu pre neho — cenu, ktorá bude viditeľná naveky, keď uvidíme jeho ruky a nohy zjazvené klincami (J 20:24–29). Bonhoeffer mal pravdu: Milosť je zadarmo, ale nie je lacná.

Milosť, ktorá mení život

Vy a ja sme neboli len chorí vo svojich hriechoch, ale aj mŕtvi vo svojich hriechoch (Ef 2:1). To znamená, že nie som len nehodný spasenia; som úplne neschopný si ho zaslúžiť. Mŕtvoly nemôžu vstať z hrobu. Aká úľava, keď si uvedomím, že moje spasenie je výsledkom len Božej milosti. Nemožno si ho zaslúžiť dobrými skutkami.

Pravá milosť rozpoznáva hriech a vyrovnáva sa s ním tým najradikálnejším a najbolestivejším spôsobom: Kristovým vykúpením. Na to, aby sme si užívali Božiu milosť, je len jedna podmienka: byť zlomený a vedieť o tom. Preto Ježiš povedal: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské“ (Mt 5:3).

Naše ospravedlnenie vierou v Krista uspokojuje požiadavky Božej svätosti tým, že naše hriechy vymieňa za Kristovu spravodlivosť (R 3:21–26). Keď nás Ježiš spasí, stávame sa v ňom novým stvorením (2. K 5:17). Teraz môžeme čerpať z Božej moci, aby sme zvíťazili nad zlom. Začneme vidieť hriech taký, aký v skutočnosti je: otroctvo, nie sloboda.

Staré zhrnutie je správne: Božie deti boli zachránené od trestu za hriech, sme zachránení od moci hriechu a budeme zachránení od prítomnosti hriechu. Ospravedlnenie, posvätenie a oslávenie majú pevný základ presne na tom istom mieste: na Božej milosti.

Božia milosť loví hriech

Ježišova milosť nie je doplnok alebo úprava, ktorá vylepšuje náš život. Spôsobuje radikálnu premenu — z otroctva hriechu na oslobodenie od spravodlivosti. Pavol píše o moci milosti, ktorá premieňa život a premáha hriech: „Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete“ (Tit 2:11–12).

Nikdy si nehovorte, že môžete ísť ďalej a hrešiť, pretože Boh vám odpustí. Znižuje to hodnotu milosti. Milosť, ktorá zľahčuje hriech, nie je pravá milosť. Pavol to hovorí jasne: „Čo teda povieme? Máme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vôbec nie. Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom?“ (R 6:1–2)

John Piper hovorí: „Milosť nie je len zhovievavosť, keď zhrešíme. Milosť je Boží dar, ktorý nám umožňuje nehrešiť. Milosť je moc, nielen odpustenie.“ Takže zatiaľ čo nám Boh odpúšťa, keď mu úprimne vyznávame svoje hriechy (1. J 1:9), my túto úprimnosť dokazujeme tým, že podnikáme potrebné kroky, aby sme sa vyhli pokušeniu. Ako povedal Ježiš: „Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy?“ (Mt 7:16)

Žiadny hriech, ktorý ukrižoval Krista, nie je malý. Na hriechu záleží, no milosť má moc nad hriechom a ponúka nielen odpustenie, ale aj premenu charakteru (G 5:22–23). Každý hriech bledne v porovnaní s Božou milosťou, ktorú nám Boh prejavil v Kristovi (R 5:20–21).

Zvestovanie Božej ponuky milosti

Božia milosť je v jednom zmysle bezpodmienečná — nezaslúžime si ju. Napriek tomu nám ju vo svojej dobrote ponúka. V inom zmysle je však podmienená a teda, aby sme ju mohli prijať, musíme sa kajať, prosiť o odpustenie a dôverovať mu. Je to paradox, zdanlivý (ale nie skutočný) rozpor. Ak vnímame Boha ako toho, kto koná dielo usvedčenia a priťahuje nás k pokániu, pomôže nám to. Spasenie sme si nezaslúžili.

Ale aj keď nerozumieme tomuto paradoxu podmienenej a nepodmienenej milosti, myslím si, že Boh nás vyzýva, aby sme tomu verili a žili v tom. Sinclair Ferguson hovorí: „Duchovný život sa odohráva medzi dvoma polaritami: naším hriechom a Božou milosťou. Objavenie prvej nás vedie k hľadaniu druhej; pôsobenie druhej nám osvetľuje hĺbku prvej a núti nás hľadať ešte viac milosti.“

Keď si budeme veľmi dobre uvedomovať svoje vlastné hriechy, budeme hlásať Božie „radostné veci“ (Iz 52:7, Roháčkov preklad). Nebudeme to robiť v duchu nadradenosti, ale s nákazlivým nadšením hriešnika zachráneného milosťou — ako osoba zachránená od hladu, ktorá sa štedro delí s ostatnými o jedlo a pitie. Budeme čeliť každému dňu a každému človeku, ktorého uvidíme, s pokorou a vedomím, že aj my stále zúfalo potrebujeme Božiu milosť rovnako ako tí, ktorým ju ponúkame.

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Celé Vianoce sú o jednom slove: „vtelenie". Toto slovo spievame každý rok v koledách, najmä v: Hark! The Herald Angels Sing! (Počujte! Anjeli oznamujú zvesť!). Napísal ju Charles Weasley, a v jednom verši sa spieva: „Prikrytý závojom ľudského tela hľadí Boh, pozdravte vtelené Božstvo."

Ak rozumiete slovu „vtelenie", tak viete, o čom sú Vianoce. Vo vyznaní viery sa síce samotné slovo „vtelenie" nenachádza, ale v skutočnosti sa tam doktrína vtelenia vyučuje, keď hovoríme: „… ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny… "

Kam pôjdeme hľadať pravú podstatu Vianoc? Prvé dva verše nášho textu nám ponúkajú vyučovanie o Vianociach, zvyšné dva vysvetľujú zmysel tohto sviatku.

Pozrime sa teda na prvé dva verše. Vidíme, že samotné učenie o Vianociach sa dá rozmeniť na drobné: po prvé, je úprime doktrínové, po druhé, je smelo historické. Predtým, než sa poberieme skúmať, ako toto učenie mení naše životy, musíme pochopiť, čo tieto dve veci znamenajú.

Vianoce sú úprimne doktrínové

Čo vlastne myslím pod pojmom „úprimne doktrínové?" Slovo „doktrínové" som použil naschvál. Viem, že je to negatívne slovo. Je súčasťou skupiny slov, ktoré majú negatívnu konotáciu. „Doktrína" alebo „dogma" v nás asociujú obmedzenosť, rigiditu, či uzatvorenosť pred racionálnymi argumentmi. Anglické slovo „doctrinaire" v sebe dostatočne zachytáva všetky tieto významové odtiene („doctrinaire" = doktrinár; obmedzenec; ten, ktorý sa zanovite drží svojej teórie, nehľadiac na nepraktickosť jej aplikácie do praxe; pozn. prekl.).

„Doktrinár" je negatívne slovo. Je zlé byť úzkoprsý. Je zlé byť hluchý voči praktickým námietkam. Je zlé byť povýšenecký. Je zlé nebyť otvorený zdravému rozumu. Je zlé nepočúvať ostatných.

Ale v strachu pred tým, aby sme sa nestali „doktrinármi" prestávame byť úprimí — nie sme čestní — v tom, že v skutočnosti sa doktrínami riadime všetci. Doktrína je presvedčenie, na ktorom založíme svoj život, je to to, za čo bojujeme, na čom trváme. Inými slovami, doktrína je v prvom rade pozícia našej vnútornej viery, nášho presvedčenia. Nie je to niečo, čo sa dá dokázať vedecky. Nie je to niečo, čo sa dá dokázať empiricky. Doktrína je to, z čoho žijeme, čomu sa zaväzujeme, na čom je postavený náš život. Je to niečo, čo sa snažíme medzi ľuďmi presadiť, za čo v diskusiách bojujeme. Toto je doktrína. A hoci by sme nemali byť doktrinári, všetci podriaďujeme svoje životy určitým doktrínam.

Dám vám príklad. Pán A je kresťan. Jeho priateľ, pán B, nie je. Jedného dňa si pán A sadne so svojímn priateľom a povie: „Želám si, aby si uveril, že Ježiš Kristus je Spasiteľ a Pán. Dovoľ mi presvedčiť ťa o tom." No pán B povie: „Nikto nemôže tvrdiť niečo o Bohu s absolútnou istotou. Navyše, nemal by si nútiť iných ľudí, aby videli veci tvojím pohľadom. Nie je to správne."

Keď Pán B vraví: „Nikto nedokáže tvrdiť niečo o Bohu s absolútnou istotou," čo to je? Je to pozícia jeho viery, jeho presvedčenia. Nie je to vedecky podložiteľné. Nie je to empiricky dokázateľné. Je to jeho viera. A keď vraví, že jeho pohľad na vec („nikto by nemal iných presviedčať na svoju vieru") je ten správny, v tej chvíli vlastne akoby pánovi A hovoril: „Mal by si mať taký pohľad, ako ja." Inými slovami: „Ja mám na tieto veci relativistický pohľad, a ty by si mal mať tiež." A tak robí presne to, čo sám zakazuje, práve počas toho, ako to zakazuje.

Aj pán A aj pán B sa riadia určitou doktrínou. Majú neempirický základ svojho presvedčenia. Na tom postavili svoje životy. Pán B postavil svoj večný osud na viere, že nikto nemôže nič s určitosťou o Bohu vedieť. Obaja páni za svoje presvedčenie bojujú. Ale je tu rozdiel: pán A je úprimný ohľadom faktu, že má vo svojom živote doktrínu, od ktorej sa odvíja jeho život, zatiaľčo pán B nie je. On prítomnosť doktríny vo svojom presvedčení popiera.

Pokúsme sa nebyť doktrinármi. Ale nemôžeme nebyť doktrínoví. Každý človek má určité predstavy o Bohu, o večnosti, o ľudskej prirodzenosti, o morálnej pravde; predstavy, ktoré sú jeho presvedčením a ktorým verí. Veríme v ich pravdivosť a podľa nich riadime svoje životy. Neexistuje spôsob, ako nebyť doktrinoví.

Vianoce sú o svojej doktrínovosti úprimné. Text nám hovorí, že neviditeľné sa stalo viditeľným. Netelesné sa stalo telesným. Inak povedané, Boh sa stal človekom. Absolútne sa stalo konkrétnym. Ideálne sa stalo reálnym. Božské na seba vzalo ľudskú podobu.

A táto doktrína nie je len jedna z mnohých, ona je unikátna. Doktrína, ktorej veríš, ťa vždy určitým spôsobom od ostatných odlíši. Jeden z dôvodov, prečo sa o doktrínach bojíme rozprávať je ten, že ak jasne sformulujeme doktrínu, ktorej veríme, odlíši nás to od ostatných. Doktrína Vianoc je unikátna, pretože:

Na jednej strane máme veľa náboženstiev, ktoré tvrdia, že Boh je všetkému stvorenému tak bezprostredne blízko, že vtelenie je vlastne prirodzená, bežná vec. Ak ste napríklad budhista alebo hinduista, veríte, že Boh je prítomný vo všetkom na tomto svete. Boh je tou božskou súčasťou každej jednej veci na tejto zemi; vtelenie je teda normálnym javom. Boh je vtelený vo všetkých druhoch vecí a ľudí. Kresťania tvrdia, že Ježiš bol Boh-človek, a príslušníci týchto dvoch náboženstiev na to celkom prirodzene odpovedia: „Samozrejme, to súhlasí." Na druhej strane, skupina náboženstiev ako islam či judaizmus tvrdia, že Boh je natoľko nadpozemský a božský, že vtelenie jednoducho nie je možné. Ježiš ako Boh-človek je heréza.

Kresťanstvo je ale unikátne. Netvrdí, že vtelenie je bežnou záležitosťou, ale ani že je nemožné. Kresťanstvo hovorí, že Boh je tak bezprostredne blízko svojmu stvoreniu, že vtelenie je možné, ale zároveň je natoľko nadpozemský, že vtelenie Boha v osobe Ježiša Krista sa stalo vesmír-rozdeľujúcou, históriu-prepisujúcou, život-meniacou, paradigmami-otriasajúcou udalosťou. Kresťanstvo má na túto vec absoútne unikátny pohľad, a v tomto vyniká oproti všetkým ostatným pohľadom.

Vianoce sú smelo historické

Vianoce nie sú iba úprimné o svojej doktrínovosti, ale sú aj smelo historické. Pozrite sa, čo Ján hovorí o Ježišovi: „Videli sme to. Počuli sme to. Našimi vlastnými očami, našimi vlastnými ušami. Zakúsili sme to, tento večný život."

Ján vlastne hovorí toto: „Keď vám hovoríme tieto správy o Ježišovi, ktorý chodí po vode, o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych, o Ježišovi, ktorý hovoril tieto slová — nie sú to len bájky. Nevymysleli sme si to. Nie sú to ani úžasné duchovné podobenstvá. Sú to veci, ktoré sme videli. Videli sme ho, ako to všetko robí. Počuli sme ho, ako to robí. Cítili sme, ako to robí."

Inými slovami, doktrína Vianoc je o tom, že Boh vstúpil do dejín v osobe Ježiša. Jasličky, vzkriesenie — príbeh Ježiša Krista nie je len rozprávkou. Je pravdivý. Naozaj sa v histórii odohral.

A toto je presne opak toho, čomu verí dnešný priemerný človek. Priemerný človek vraví: „Toto sú všetko krásne príbehy, ale sú to v podstate len podobenstvá, poučné paralely pre náš život. Legendy. V skutočnosti sa nestali."

V tomto však Vianoce nepopustia: 1. list Jána 1:1–2 hovorí, že všetko, čo čítame v Novom Zákone, sú buď lži, alebo sú to reálne príbehy popísané očitými svedkami — ale v žiadnom prípade to nemôžu byť legendy, podobenstvá. Na príklade mnohých antických spisovateľov vidíme, že zatiaľčo moderná fikcia stavia príbeh na premyslených detailoch, ktoré vnášajú do príbehu nádych reálnosti, antické príbehy nikdy neboli písané týmto štýlom.

Tak napríkad v príbehu Ježiša chodiaceho po vode sa hovorí: „Keď sa odplavili asi dvadsaťpäť alebo tridsať honov, videli Ježiša chodiť po mori a blížiť sa k lodi." (Ján 6:19). Nemusíte byť expertom na starovekú literatúru, ale predstavte si príbeh Ilias alebo Odysea. Viete si predstaviť Homéra, ako píše: „Achilles sa stretol s Hektorom tvárou v tvár v boji, a nachádzali sa asi tri alebo tri a pol míle od hradieb Tróje."? Takto by to jednoducho nenapísal, pretože v starovekých príbehoch sa na detaily, ktoré neboli potrebné na dotvorenie deja alebo rozvíjanie postavy, veľký dôraz nekládol. Preto keď vtedy niekto písal fiktívny príbeh, neopísal by scénu slovami: „… nachádzali sa asi tri alebo tri a pol míle od hradieb Tróje." Nikdy by mu to ani nenapadlo, ibaže by opisoval reálnu udalosť, ktorej bol sám svedkom.

Keď Ján hovorí: „Videl som ho, cítil som ho, počul som ho na vlastné uši, videl som ho na vlastné oči," každý hneď vie, že si nárokuje pozíciu očitého svedka. Preto každý čitateľ Nového Zákona vie, že všetky udalosti tam opísané sú buď spleťou vynikajúco pretkaných lží, alebo podávaním svedectva o skutočných udalostiach — ale v žiadnom prípade to nemôžu byť podobenstvá, vymyslené legendy.

A ak to naozaj sú lži, potom boli napísané s tou najhlúpejšou stratégiou, akú vôbec mohol niekto vymyslieť. Tu je vysvetlenie prečo: tieto svedectvá boli napísané počas života ľudí, ktorí boli očitými svedkami popisovaných udalostí. Ak by ste sa vy chystali napísať, že 500 ľudí v údolí Kidrónu videlo vzkrieseného Ježiša, a nebola by to pravda, nenapísali by ste to 40 či 50 rokov po tom, ako sa to údajne stalo — tak, ako to robia evanjeliá. Napísali by ste to aspoň 100 rokov po daných udalostiach, kedy by už každý z údolia Kidrónu bol mŕtvy a nemal by šancu vyvrátiť váš príbeh. Ak by ste napísali lož, že 500 ľudí z daného údolia videlo vzkrieseného Ježiša, pričom väčšina z týchto ľudí by ešte stále žila, nikdy by z toho nevzniklo náboženstvo, ktoré sa uchytí. Ale toto náboženstvo sa uchytilo, pretože evanjelisti napísali tieto príbehy, a nikto ich nevyvrátil.

Podstata Vianoc spočíva v tom, že Ježiš Kristus skutočne žil, a skutočne aj zomrel. Stalo sa to v histórii. On tie veci urobil. On tie veci povedal.

Môžete si myslieť: „A čo má byť? Začínaš v tomto byť doktrinárom." Nie. Ľudia zvyknú hovoriť: „Páči sa mi Ježišovo učenie. Páčia sa mi pointy jeho príbehov. Máme milovať jeden druhého, slúžiť jeden druhému. Páči sa mi to. V skutočnosti však až tak veľmi nezáleží na tom, či sa tie príbehy reálne aj stali. Doktríny nie sú dôležité. Čo skutočne zaváži je to, či som ja a ty dobrý človek alebo nie."

Najväčšou iróniou je, že aj samotné toto tvrdenie je doktrínou; avšak tí ľudia, ktorí ho vyslovujú, nie sú ochotní čestne to priznať. Nazýva sa to doktrína o ospravedlnení skutkami. Keď jej niekto verí, tvrdí, že nie je také dôležité, že Ježiš skutočne žil život, ktorý sme mali žiť my, a mrel smrťou, ktorou sme mali mrieť my. Na čom podľa tejto doktríny záleží, je, že my môžme nasledovať jeho učenie. Táto doktrína hovorí: „Nie som taký zlý, aby som potreboval niekoho, kto by prišiel a žil dokonalý život namiesto mňa. Dokážem byť dobrý. Nie som od Boha natoľko vzdialený, a Boh nie je zas natoľko svätý, že by hriech musel byť potrestaný. Nie je to až také vážne."

Evanjelium nie je o tom, že Ježiš prišiel na svet povedať nám, ako žiť, a my teraz budeme žiť dobrý život, za ktorý nám potom ešte bude Boh dlhovať požehnanie. Evanjelium hovorí, že Ježiš Kristus prišiel na svet, žil život, ktorý sme mali žiť my, zomrel smrťou, ktorou sme mali zomrieť my, a tak ak v Neho veríme, sme prijatí a žjeme pre Neho život vďačnej radosti.

Inými slovami, ak sa tieto veci nestali, nemôžeme byť spasení len milosťou. Ak sa tieto veci nestali — ak sú len legendami — to, čo z toho vyplýva je, že veríte v doktrínu spasenia, ktoré pochádza z našich zásluh a skutkov: ak sa budeš dostatočne snažiť, Boh ťa prijme. Vidíte — doktrín sa nikdy nie je možné zbaviť.

Doktrína Vianoc znamená, že Ježiš skutočne prišiel. Ak by nebol prišiel, Vianoce by boli opäť len jednou z mnohých morálnych konvencií, ktoré by si musel pridať do svojho ťaživého batoha povinností. Ak by nebol prišiel, nechcel by som načúvať vianočným príbehom, ktoré hovoria, že sa máme obetovať pre druhých, máme sa pokoriť, máme milovať. Toto by nás len jednoducho opäť zatlačilo hlbšie do zeme aj s celým naším bremenom toho, čo musíme — pretože ak to nie je pravda, že ho Ján videl, počul a cítil — ak nie je pravda, že Ježiš skutočne urobil všetky tie veci, o ktorých hovorí Biblia — potom sú Vianoce strašne depresívne. Každý rok vidím v novinách články, ktoré tvrdia, že Vianoce sú najdepresívnejším časom v roku. Áno, sú, ak neveríte prvým dvom veršom nášho textu. Vianoce sú viac než len inšpiratívny príbeh — sú úprimné o svojej doktrínovosti a sú smelo historické.

Vianoce nás pozývajú odhaliť ich mystiku

Verše 3 a 4 hovoria, že ak pochopíme celú tú myšlienku — nie, že Vianoce sú sladkým príbehom, ale že Ježiš Kristus prišiel na zem, Boh tu vstúpil v ľudskom tele a žil dokonalý život, ktorý sme mali žiť my, zomrel smrťou, ktorá bola pripravená pre nás — ako Spasiteľ, nie ako nejaký učiteľ či príklad — potom pre nás Vianoce znamenajú štyri veci. Pozývajú nás vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva, robia nás šťastnými aj v tomto materiálnom svete, robia nás odvážnymi vo vzťahoch a slobodnými prejaviť emócie.

Takže najprv, pozvanie vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva. 1. Jána 1:3 hovorí: Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto slovo „spoločenstvo", teda v origináli koinonia, znamená, že ak Ježiš Kristu skutočne prišiel — teda ak sú Vianoce pravdivé — potom máme základ pre hlboko osobný vzťah s Bohom. Boh už viac nie je len vzdialenou ideou či silou, pred ktorou sa krčíme; nie, môžeme Ho poznať osobne. Stal sa pre nás dosiahnuteľným.

Dovoľte mi dať vám príklad. Učenec A a učenec B sa obaja pokúšajú napísať biografiu o Johnovi Doeovi. John Doe žil vo východnom Anglicku a zomrel v roku 1721. Obaja učenci veria, že John Doe napísal päť listov svojej manželke, a veľa sa z nich dozvedia. Ale potom je tu ešte 500-stranová autobiografia, na ktorej sa píše, že bola napísaná Johnom Doeom. Učenec A povie: „Verím, že je to tak." Učenec B však povie: „Ja tomu neverím." A tak napíšu svoje biografie. Samozrejme, že budú odlišné. Biografia učenca A bude oveľa detailnejšia, a oveľa osobnejšia. Keď si ju prečítate, budete mať pocit, akoby ste Johna Doea skutočne poznali. Avšak biografia učenca B bude vzdialenejšia, všeobecnejšia, špekulatívnejšia. Po prečítaní budete mať sotva pocit, že Johna Doea poznáte. Všetko závisí od toho, či prvotná autobiografia bola pravdivá alebo nie.

A tu je pointa: Ak je Ježiš Kristus skutočne Boh, ktorý prišiel na zem v tele, potom môžeme o Bohu vedieť oveľa viac. Boh sa stáva hmatateľným, dosiahnuteľným. Je niekým, kto sa nám stal podobným. Vidíš ho rmútiť sa. Vidíš ho rozrušeného. Vidíš ho poníženého. Vidíš ho vyvyšovaného. Ak je Ježiš skutočne tým, kým hovorí, že je, potom máme v istom zmysle k dispozícii 500-stranovú autobiografiu od Boha. A naše porozumenie Boha bude neskutočne osobnejšie a konkrétnejšie, v porovnaní s tým, čo by nám mohlo ponúknuť ktorékoľvek náboženstvo či filozofia.

Pozri, čo všetko Boh spravil, aby si Ho mohol spoznať osobne. Ak Syn prekonal toľkú cestu, aby sa pre teba stal reálnym človekom, nemyslíš si, že Duch Svätý urobí všetko, čo bude v Jeho moci, aby spravil Ježiša reálnym v tvojom srdci? Vianoce sú pozvaním odhaľovať toto mystické tajomstvo. Je to pozvanie poznať Krista osobne. Pozvanie od Boha, keď hovorí: „Pozri, čo všetko som spravil, aby som sa ti priblížil. Teraz je čas, aby si ty prišiel bližšie ku mne. Nechcem byť teoretický koncept. Chcem byť priateľom."

Vianoce nás robia šťastnými aj v tomto materiálnom svete

Grécki a rímski čitatelia by zostali po prečítaní Jánovho výroku, že cítil a videl „večné," užasnutí. Gréci a Rimania a dokonca aj tradičné náboženstvá dneška veria, že všetko „hmotné" je zlé, a len „božské" je dobré.

Tradičné náboženstvo verí, že spasenie je niečo, čo sa nachádza mimo tohto hmotného sveta a je vecou Božieho kráľovstva; no evanjelium Vianoc, naopak, tvrdí, že kráľovstvo Božie prichádza do tohto hmotného sveta. Tradičné náboženstvo hovorí, že svet je zlý. Utečme pred rakovinou. Utečme pred chudobou veľkomiest. Nie, evanjelium učí, že spasenie je vlastne Božie kráľovstvo, ktoré zostupuje do tohto sveta. Telo je dôležité. Hmota je dôležitá. Svet je dôležitý. Vzal na seba fyzické telo, a preto predstavuje meno Ježiša Krista pre kresťanov jadro ich viery; ale v mene Ježiša Krista takisto pomáhame chudobným získať pocitvý domov. Takéto konkrétne skutky sú tiež súčasťou nášho svedectva o evanjeliu Vianoc. Kráľovstvo Božie prišlo, aby napravilo tento svet, nie aby nás vytrhlo a odizolovalo od sveta v nejakom éterickom raji. Budúcnosť tohto evanjelia je nové nebo a nová zem.

Vianoce nás robia odvážnymi vo vzťahoch s ľuďmi

Po tretie, Vianoce nás nielenže pozývajú nás vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva a robia nás šťastnými aj v tomto materiálnom svete, ale robia nás aj odvážnymi vo vzťahoch s ľuďmi. Vtelenie mení náš postoj voči vzťahom. Ján hovorí: chcem mať s vami spoločenstvo. To, či v tebe rastie túžba po intímnejších vzťahoch s ľuďmi a po ich lepšom spoznaní, slúži ako akýsi test toho, či skutočne chápeš, o čom sú Vianoce. Vtelenie je totiž tajomstvom kvalitných medziľudských vzťahov.

Ak sa dvaja ľudia líšia svojou kultúrou a jazykom, ako môžu mať medzi sebou vzťah? Jeden z nich sa musí naučiť jazyk toho druhého, hovoriť lámavým dialektom, stať sa slabým a zraniteľným. Akonáhle vstúpiš do sveta toho druhého, stávaš sa slabým, moc má v rukách ten druhý. Ale len potom môžte vytvoriť medzi sebou vzťah.

Ak budeš nasledovať cestu, ktorú nám ukázal Ježiš, potom povieš: „Nechcem sa toľko sústreďovať na to, aby mi iní porozumeli, ja chcem rozumieť im. Nebudem sa snažiť len o to, aby boli moje túžby naplnené, ale aby som ja napĺňal túžby iných. Chcem vstúpiť do sveta ľudí okolo, a dávať im to, čo oni považujú za lásku, nie čo za lásku považujem ja." Vtelenie, ak v tebe zanechalo odtlačky — ak chápeš, čo Ježiš Kristus pre teba vykonal — ťa spraví neuveriteľne dobrým v medziľudských vzťahoch.

Vianoce ťa robia slobodným ukázať svoje emócie

Všimnite si verš 4. Ján hovorí: „Chcem, aby ste mali s nami spoločenstvo. Chcem, aby ste verili tomu, čo vám hovoríme. Chcem, aby ste rozumeli doktríne o Vianociach. Chcem, aby sme boli zjednotení v spoločenstve. Chcem, aby sme boli jednotní vo viere."

A potom hovorí: „A toto všetko robím — prečo? — „aby naša radosť bola úplná".

Nehovorí: „Chcem, aby ste si dali svoje životy do dokonalého poriadku, aby som sa potom mohol tešiť." On už radosť má. Hovorí: „Vy sa potrebujete zjednotiť v spoločenstve s Ježišom a Otcom, aby moja radosť bola úplná." Je v tom rovnováha. Nazáleží na tom, čo ostatní spravia, on radosť má. Kresťanstvo dáva hlbokú, skrytú radosť.

Kathy a ja sme mali jeden domček vo Philadelphii. Neustále mal vlhkú pivnicu a zadný dvor bol stále zablatený. Niekto nám potom vysvetlil: „Nikto vám to predtým, než ste ten dom kúpili, nepovedal? Pod zemou tu tečie rieka, ide popod všetky domy na tejto ulici. Tečie stále, aj keď je sucho."

Na jednej strane, kresťanstvo nám dáva hlbokú radosť ukrytú pod povrchom, ktorá nie je závislá od vonkajších okolností; tá radosť je stále tam, vnútri. Udržiava ťa zeleným. Udržiava ťa sviežim. Napriek všetkým ťažkostiam nám neustále svieti pravda, že Ježiš Kristus bol tu, žil na zemi. Otvoril priechod v neľútostnom múre, ktorým je zovretý tento svet, a cez tento priechod na náš svet vstupuje kráľovstvo Božie, nech sa deje, čo sa chce. Z toho pramení naša hlboká radosť.

Na druhej strane však Ján hovorí: „Moja radosť nemôže byť úplná, ak nebudete veriť." A znamená to toto: mnohí z nás sa boja zapojiť do životov ľudí okolo nás, pretože sa nám prieči myšlienka, že by sme mali k niekomu pripútať svoje srdcia. Pretože ak by potom boli oni nešťastní, boli by sme nešťastní aj my. A tak sa radšej stiahneme. Odpraceme sa. Nezaujímame sa o životy iných. Ale vtelenie znamená, že Ježiš Kristus, Boh sám, vstúpil priamo do našej zlomenosti. Zapojil sa tým najväčším spôsobom. Plakal. Prišiel a ukrižovali ho.

Skvelé na tom však je, že radosť, ktorú Boh dáva, je ukrytá pod povrchom, a teda chránená pred vonkajšími vplyvmi. Je to radosť, ktorá nikdy nemôže vyschnúť, a takto nám dáva slobodu na to, aby sme sa zapájali do životov iných. Vianoce nám dávajú slobodu prejaviť emócie. Vďaka nim si uvedomujeme, že pocity zármutku či bolesti nás nepotopia na samé dno, pretože vnútri nás osviežuje nevyčerpateľná radosť.

Ak veríš doktríne o Vianociach, pozýva ťa to k hlbšej mysticite. Rovnako ťa to robí šťastným v tomto materiálnom svete. Odvážnym vo vzťahoch a slobodným prejavovať city. Čo viac by si mohol chcieť? Premýšľaj o tom, keď budeš najbližšie niekomu priať: „Šťastné a Veselé Vianoce!"

Copyright © 1999 by Timothy Keller, © 2010 by Redeemer City to City

Pôvodný článok nájdete na redeemercitytocity.com

Tak, ako prijímal deti, čo ostatní považovali za neprístojné, prijímal aj hriešnikov, ktorých iní odmietali (Matúš 19:14; Lukáš 7:37–39). Hľadel na nich tak, ako na bohatého mládenca, o ktorom píše Marek, a miloval ich (Marek 10:21). Súcitil s nimi a najslávnejším zo všetkého bolo, že používal svoju moc na vyslovenie tých úžasných slov: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Lukáš 7:48)

Toto všetko je pre nás veľmi dôležité, pretože my kresťania žijeme svoje životy podľa Ježišovho príkladu. On nás poslal do tohto sveta s rovnakým poverením v Duchu Svätom. (Ján 20:21–22)

Ak bol Ježiš priateľom hriešnikov, my by sme mali byť tiež — nejako, nejakým spôsobom. A ihneď sa môžeme posunúť do oveľa väčšej diskusie o kresťanoch a kultúre a o tom všetkom. Ale namiesto tohto smerovania sa poďme na chvíľu rozprávať len o priateľstve. Priateľstvo, ktoré neexistuje bez následkov, je praktickejšie a dôležitejšie ako to, aké postavenie má cirkev v spoločnosti. A tak sa z tohto hľadiska pozrime na tri tipy, ako byť priateľom hriešnikov.

1. Nemajte problém s ľuďmi na okraji spoločnosti

Tak ako Ježiš, ani my by sme nemali mať problém s ľuďmi na okraji spoločnosti. Nebojte sa stýkať s ľuďmi na okraji spoločnosti, s chudobnými a núdznymi — s tými, ktorí sú tak často v spoločnosti prehliadaní. (Lukáš 7:22) Choďte tam. Buďte s týmito ľuďmi. Slúžte im. Učte sa od nich. A nebojte sa myšlienky, že aj vy ste na okraji spoločnosti (Matúš 19:6–9) alebo nepokrokoví alebo nevyvíjajúci sa alebo proti modernej sexualite — čokoľvek sa v dnešnej dobe hovorí o kresťanoch. Pravdou je, že mnohí naši susedia najmä v rámci miest, si myslia že sme čudní alebo hlúpi, úzkoprsí, posudzujúci alebo len jednoducho bez kontaktu s novým nekresťanským svetom.

Všeobecné presvedčenie o kresťanskej morálke ako staromódnej a negatívne vplývajúcej na vývoj osobnosti (Američana) bude pretrvávať. Často sa bude stávať, či už v kaviarni, na ceste alebo v divadle, že my tam budeme jediní, ktorí si nemyslia, že „manželstvo“ rovnakého pohlavia je najúžasnejšia vec na svete. Množstvo tých, ktorí zdieľajú naše presvedčenia alebo sú ochotní počúvať, sa môže zmenšovať. Ale to je naozaj v poriadku. Naše poslanie nepretrváva na základe súhlasu spoločnosti.

2. Cieľom je láska, nie popularita

Musíme to zdôrazniť. Cieľom nášho poverenia je láska, nie popularita. (1. Tim 1:5) Ježiš neustále hneval predstavených spoločnosti. A oni vedeli, že Jeho učenie je v rozpore s ich učením a tak namiesto toho, aby Ho tolerovali, snažili sa Ho umlčať. (Marek 12:12) „Keď pána domu nazývali Belzebúbom, o čo skôr jeho domácich!“ (Matúš 10:25)

Ježiš nebol obľúbený. Nezabudni, oni Ho ukrižovali. Vrchnosť aj ľud. A popri Ježišovej zlej reputácii neexistovalo nič, čím by si u ľudí získal popularitu. „Majstre, vieme, že si pravdivý a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka… “ (Marek 12:14) To znamená, že Ježiš nedovolil, aby pocity ľudí ovplyvňovali Jeho posolstvo. Alebo návštevnosť stránky, alebo predajnosť knihy.

Toto všetko je pre nás veľmi dôležité, pretože my kresťania žijeme svoje životy podľa Ježišovho príkladu. On nás poslal do tohto sveta s rovnakým poverením v Duchu Svätom.

V určitom slova zmysle, ide o ignorovanie toho, čo si myslia tí, ktorí sú mimo cirkvi, ale nejde len o to. V apoštolskom liste Pavol poukazuje na to, že biskup musí mať okrem iných vlastností „aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo cirkvi“ (1. Tim 3:7). Ako píše David Mathis, zaujímame sa o to, čo si myslia druhí, lebo aj Boh sa o to zaujíma. Napokon, my chceme, aby sa z nekresťanov stali kresťania. „Ježiš neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil (Marek 10:45) a to isté platí aj pre nás. Sme tu preto, aby sme slúžili, nie aby sme boli rozmaznávaní. Aby sme milovali, nie aby nám tlieskali. Žehnali, a nie aby si nás všímali. A tak, mali by sme sa starať o našu povesť — slúžiť, milovať a žehnať— ale to neznamená snažiť sa, aby nás mal každý rád. Mať rešpekt je jedna vec, ale snažiť sa, aby všetci boli našimi priateľmi, je druhá vec.

3. Pracujme s evanjeliom

To znamená, že prvá a najdôležitejšia vec, ktorú by sme mohli povedať je, že Ježiš je Pán. On je Kráľom vesmíru, žije a panuje vo svojej láske a milosti a prikazuje všetkým ľuďom aby činili pokánie a navrátili sa k Nemu. Toto je úžasná zvesť a zároveň je kontroverzná. Ak tomu veríme a hovoríme o tom, niektorí hriešnici nebudú chcieť byť našimi priateľmi. Napriek tomu, je to stále dobrá správa. Pravda je stále pôsobivá. Jej nádhera sa nikdy nezmenší.

V knihe Center Church Tim Keller zachytil niekoľko najpraktickejších spôsobov ako by sme mohli použiť evanjelium v priateľstve s hriešnikmi. Simon Gathercole vysvetľuje evanjelium ako Ježišove vtelenie, premenenie a vzkriesenie a opierajúc sa o toto vysvetlenie, Keller uvažuje o tom, ako evanjelium ovplyvňuje naše životy z troch hľadísk Tieto hľadiská pomenoval ako hľadisko „hore nohami“, „zvnútra von“ a „vpred a späť“ — všetky v protiklade so spôsobom myslenia tohto sveta (46–48). Hľadisko „hore nohami“ je zakorenené v najslávnejšej a pokorujúcej udalosti v histórii. Boh sa stal človekom. Trpel a zomrel. Naše poslanie a životy sú poznačené touto nesmiernou obetou. Hľadisko „zvnútra von“ ukazuje na dôležité dielo, ktoré Ježiš urobil, keď bol pribitý na kríž namiesto nás. Zomrel za nás, hriešnikov a vstúpil na nebesá, aby nás prijal a priviedol k Bohu a to nie pre naše zásluhy, ale jedine z milosti. Jeho milosť je bezpodmienečná. Boh „plytvá“ milosťou na najhorších hriešnikov aj farizejov, uisťujúc nás o Jeho milosti. A hľadisko „vpred a späť“ — Ježiš nám svojím víťazstvom nad smrťou pripomína, že sme určení pre iný, lepší svet. Nebo bude na zemi, ale ešte nie teraz. Bude stvorený úplne nový svet, ale zatiaľ stále pracujeme a čakáme, milujeme stratených a hovoríme Boží príbeh.

Keď tieto pravdy ovplyvnia naše životy a vzťahy, budeme nasledovať nášho Spasiteľa. Keď tento úžasný zázrak ovplyvní to, ako sa my omilostení, pozeráme na tých, ktorí ešte nie sú zachránení, len vtedy sa staneme dobrými priateľmi hriešnikov. Rovnako ako ten pravý a najlepší „priateľ hriešnikov“.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Bezpočet vianočných zamyslení poukazuje na pokorné okolnosti Ježišovho narodenia — medzi pastiermi, v obyčajnej stajni, s kŕmidlom ako detskou postieľkou. Keď sa sám Ježiš pokúsil zhrnúť, prečo by ľudia mali na seba vziať bremeno nasledovania Jeho, povedal, že je to preto, že je krotký a pokorný (Matúš 11:29). Málokedy však skúmame plné dôsledky toho, ako Ježišova radikálna pokora formuje spôsob, ako každodenne žijeme svoje životy.

Pokora je pre kresťanov rozhodujúca. Krista môžeme prijať iba cez miernosť a pokoru (Matúš 5:3, 5; 18:3–4). Ježiš sa pokoril a bol Bohom vyzdvihnutý (Filipským 2:8–9); radosť a sila prostredníctvom pokory je teda samotnou hnacou silou kresťanského života (Lukáš 14:11; 18:14; 1. Petrov 5:5).

Učenie vyzerá jednoduché a očividné. Problémom je, že porozumieť pokore vyžaduje veľkú pokoru, a ešte väčšiu pokoru vyžaduje odolávanie pýche, ktorá sa tak prirodzene objavuje dokonca aj pri preberaní tejto témy.

Sme na tenkom ľade, pretože pokoru nemožno dosiahnuť priamo. Len čo si začneme uvedomovať jed pýchy, začíname si ju všímať všade okolo nás. Počujeme ju v sarkastických, posmievavých hlasoch v novinových stĺpčekoch a na blogoch. Vidíme ju v občianskych, kultúrnych a obchodných lídroch, ktorí nikdy nepriznajú slabosť či zlyhanie. Vidíme ju v našich blížnych a niektorých priateľoch, v ich žiarlivosti, sebaľútosti a vystatovaní sa.

A tak sa pevne rozhodujeme nehovoriť ani nekonať takým spôsobom. Keď si potom všimneme „pokorný obrat mysle" v nás samých, hneď sa stávame arogantnými — ale to je pýcha uprostred našej pokory. Keď sa prichytíme, ako to robíme, zapôsobí na nás hlavne to, akými citlivými a jemnými sme sa stali. Pokora je taká hanblivá. Ak o nej začnete hovoriť, zmizne. Čo len sa opýtať: „Som pokorný?" znamená takým nebyť. Skúmanie vlastného srdca, dokonca aj ak hľadáte pýchu, často vedie k tomu, že sa stávate hrdými na svoju dôslednosť a obozretnosť.

Kresťanská pokora neznamená myslieť si o sebe menej; znamená myslieť na seba menej.

Kresťanská pokora neznamená myslieť si o sebe menej; znamená myslieť na seba menej, ako to tak nezabudnuteľne povedal C. S. Lewis. Znamená to, že si už viac bez prestania nevšímate seba samých, to ako sa vám darí a ako je s vami zaobchádzané. Je to „požehnané zabúdanie na seba".

Pokora je vedľajším produktom viery v Kristovo evanjelium. V evanjeliu máme dôveru nezaloženú na našom výkone, ale na Božej láske v Kristovi (Rímskym 3:22–24). To nás oslobodzuje od potreby neustále sa pozerať na seba samých. Náš hriech bol taký veľký, že nič iné ako Ježišova smrť nás nemohlo zachrániť. Musel za nás zomrieť. Ale Jeho láska bola taká veľká, že za nás Ježiš zomrel rád.

Milosť, nie dobrota

Sme na tenkom ľade, keď preberáme pokoru, pretože náboženstvo a mravouka pokoru blokujú. V evanjelikálnej komunite je bežné hovoriť o svojom svetonázore — súbore základných bodov viery a záväzkov, ktoré utvárajú spôsob nášho života z každého hľadiska. Iní preferujú pojem „rozprávačská identita". To je súbor odpovedí na otázky: „Kto som? O čom je celý môj život? Načo som tu? Aké sú hlavné prekážky, ktoré mi bránia v naplnení? Ako sa môžem s tými prekážkami vysporiadať?"

Toto sú dve základné rozprávačské identity, ktoré fungujú medzi vyznávajúcimi kresťanmi. Prvá je tým, čo budem nazývať identitou založenou na morálnom výkone. Sú to ľudia, ktorí v strede svojich sŕdc hovoria: „Poslúcham; som teda Bohom prijímaný." Druhá je tým, čo nazvem identitou založenou na milosti. Tento základný funkčný princíp je: „Som prijímaný Bohom prostredníctvom Krista; tak teda poslúcham."

Ľudia, ktorí žijú svoje životy na základe týchto dvoch rozdielnych princípov, môžu na povrchu vyzerať podobne. Môžu v kostolnej lavici sedieť hneď vedľa seba, obaja sa usilujú poslúchať Boží zákon, modliť sa, štedro dávať peniaze a byť dobrými členmi rodiny. Ale robia to z radikálne rozdielnych pohnútok, v radikálne rozdielnom duchu, čo sa premieta do radikálne odlišných charakterov.

Keď sú ľudia žijúci v identite morálneho výkonu kritizovaní, sú rozzúrení alebo zničení, pretože nedokážu tolerovať žiadne ohrozenie svojho vlastného obrazu „dobrého človeka".

Ale v evanjeliu nie je naša identita vybudovaná na takomto obraze. Je pre nás emocionálne ťažké, aby sme zvládali kritiku bez protiútoku. Keď ľudia žijúci v identite morálneho výkonu zakladajú svoju vlastnú hodnotu na tvrdej práci či teologickej dôkladnosti, potom sa musia vyvyšovať nad tých, na ktorých sa pozerajú ako na lenivých alebo teologicky slabých.

Ale tí, ktorí chápu evanjelium, sa nijako nemôžu nad kohokoľvek vyvyšovať, pretože boli spasení čírou milosťou, nie svojimi dokonalými dogmami alebo silným morálnym charakterom.

Smrad moralizmu

Ďalším znakom identity, založenej na morálnom výkone, je neustála potreba nachádzať chyby, vyhrávať hádky a dokazovať, že všetci ich oponenti sa nielen mýlia, ale sú nepoctivými zradcami. Keď je však evanjelium hlboko prijaté, naša potreba vyhrávať hádky je odstránená a náš jazyk sa stáva milostivým. Nepotrebujeme zosmiešňovať svojich protivníkov — namiesto toho ich môžeme brať s rešpektom.

Ľudia, ktorí žijú v identite založenej na morálnom výkone, používajú sarkastický, samospravodlivý, zhadzujúci humor alebo nemajú vôbec žiaden zmysel pre humor. Lewis hovorí o „vážnom sústredení sa na seba samého, ktoré je známkou pekla". Evanjelium však vytvára citlivý zmysel pre iróniu. Nachádzame toho veľa, na čom sa môžeme smiať, počnúc našimi vlastnými slabosťami. Už nás viac neohrozujú, pretože naša konečná hodnota nie je založená na našich záznamoch či výkone.

Martin Luther mal základný pohľad, že moralizmus je základným módom fungovania ľudského srdca. Dokonca aj kresťania, ktorí evanjeliu milosti na jednej úrovni veria, môžu pokračovať takým fungovaním, akoby boli spasení svojimi skutkami. V kapitole „Veľký hriech" v knihe K jádru křesťanství (Mere Christianity) Lewis píše: „Kedykoľvek zistíme, že náš náboženský život nám prináša pocit, že sme dobrí — a nadovšetko, že sme lepší ako niekto iný — myslím, že môžeme byť istí, že je na nás niečo vykonávané, nie Bohom, ale diablom."

Milostivá, na seba samého zabúdajúca pokora by mala byť jednou z primárnych vecí, ktoré odlišujú kresťanských veriacich od mnohých iných typov morálnych, slušných ľudí vo svete.

Milostivá, na seba samého zabúdajúca pokora by mala byť jednou z primárnych vecí, ktoré odlišujú kresťanských veriacich od mnohých iných typov morálnych, slušných ľudí vo svete. Ale myslím, že je spravodlivé povedať, že pokora, ktorá je kľúčovým rozlišujúcim znakom kresťana, v cirkvi do veľkej miery chýba. Neveriaci vnímajúci zápach svätuškárstva sa odvracajú preč.

Niektorí povedia: „Farizejstvo a moralizmus nie sú práve teraz najväčšími problémami našej kultúry. Našimi problémami sú neviazanosť a spoliehanie sa na milosť bez zákona. Neexistuje potreba celý čas hovoriť postmoderným ľuďom o milosti." Ale postmoderní ľudia po celé roky odmietali kresťanstvo mysliac si, že je nerozlíšiteľné od moralizmu. Iba ak im ukážete, že je v tom rozdiel — že to, čo odmietli, nebolo skutočné kresťanstvo — iba vtedy vôbec začnú znova počúvať.

Získajte si čerstvú pokoru

Toto je miesto, kde by autor mal prísť s praktickými riešeniami. Žiadne nemám. Tu je dôvod, prečo.

Po prvé, problém je príliš veľký pre praktické riešenia. Krídlo evanjelikálnej cirkvi, ktoré sa najviac trápi stratou pravdy a kompromisom, je v našej kultúre neslávne známe pre svoju samospravodlivosť a pýchu. V našich kruhoch sú však mnohí, ktorí v reakcii na to, čo vnímajú ako aroganciu, odstupujú od mnohých klasických protestantských doktrín (ako súdne ospravedlnenie a zástupná zmierna obeta), ktoré sú rozhodujúce a nezameniteľné — ako aj od najlepších možných zdrojov pokory.

Po druhé, priame rozprávanie o praktických spôsoboch, ako sa stať pokorným, či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvá, vždy zlyhá. Povedal som, že hlavné krídla evanjelikálnej cirkvi sa mýlia. Takže kto zostáva? Ja? Začínam si myslieť, že iba „my niekoľkí, my šťastliví niekoľkí" sme dosiahli rovnováhu, ktorú cirkev tak potrebuje? Myslím, že počujem, ako mi palina šepká do ucha: „Áno, iba ty dokážeš skutočne vidieť veci jasne."

Verím, že to vyjasním, inak by som na túto tému vôbec nebol písal. Ale nie je žiadny spôsob, ako začať hovoriť ľuďom, ako sa stať pokornými, bez toho, aby sme zničili akékoľvek úlomky pokory, ktoré už majú.

Po tretie, pokora je dosahovaná iba ako vedľajší produkt pochopenia, viery a udivovaním sa nad evanjeliom milosti. Ale evanjelium nás nemení mechanickým spôsobom. Nedávno som počul jedného sociológa povedať, že významové štruktúry, ktorými riadime svoj život, sú v nás tak hlboko zapísané, že fungujú „predpremýšľavo". Neexistujú iba ako zoznam návrhov, ale tiež ako námety, motívy a prístupy. Keď počúvame kázanie evanjelia alebo o ňom premýšľame v Písme, vovádzame ho tak hlboko do našich sŕdc, predstáv a myslenia, že začíname inštinktívne navonok žiť evanjelium.

Tak kážme milosť, kým v nás pokora jednoducho začne rásť.

Copyright © 2010 Timothy Keller

Pôvodný článok nájdete na redeemercitytocity.com

Ako bije tvoje srdce?

Predstav si tlčúce srdce. Teraz si predstav niektoré z tepien, ktorými prúdi krv z a do srdca, ktoré sú zablokované. Prietok je slabý a všetko je preťažené. To je to, čo neodpustenie robí v duši. Je to veľká otrava pre dušu, pretože bráni dávať a prijímať lásku. Môžeš cítiť veľa neodpustenia v srdci, ale nevedieť, ako sa toho zbaviť. Ja tiež. No dnes nás Boh pozýva okúpať sa v Jeho vodách odpustenia a nechať lásku znova voľne prúdiť.

Skutočné zranenie a bolesť

Najprv si predstav, že si znova malé dieťa a že si týždne maľoval najkrajší obrázok. A potom, jedného dňa, keď si sa nepozeral, tvoja sestra alebo brat ho v strede roztrhol, zničiac tak to, na čom si tak tvrdo pracoval. Ako sa cítiš? Nahnevaný? Zranený? Zneužitý? Áno, viem si predstaviť všetky tie pocity. Ale potom sa rozhodneš nechať tak ten krásny obrázok roztrhaný na márne kúsky z každej strany, lebo si príliš nahnevaný na svoju sestru alebo brata za to, čo urobil.

Sebapoškodzujúca povaha neodpustenia

To je to, čo sa stane, keď neodpustíme, keď sme boli zranení. Ten obrázok sa ti páčil natoľko, že ťa to ničí naďalej. Pravdou je, že keď neodpustíš, vlastne ubližuješ sám sebe. Tu je zoznam vecí spojený s neodpustením:

— Viac ochorení / zdravotné problémy
— Znížená kvalita vzťahov
— Neschopnosť cítiť alebo dať lásku
— Zmysel niesť bremeno, ktorého sa nedá zbaviť
— Depresia / úzkosť / samovražedné sklony

Odpustenie = Uvoľnenie

To všetko môže byť zmenené uvoľnením tvojho zranenia. To je to, čo znamená odpustiť: uvoľniť. Je to, akoby ti dal niekto do rúk divého tigra, ktorý ťa poškriabe pazúrmi. Môžeš ho buď nechať tak, čo ti bude trhať srdce, alebo ho pustíš preč. Často si myslím, že nesenie zranenia bude lepšie, alebo ospravedlňujem svoju bolesť, ale je to vlastne to isté ako držať toho tigra: iba ma to ničí. Čím skôr necháš priestupok, tým lepšie. Teda, tu je príbeh, ktorý nám zanechal Pán Ježiš, ktorý vykresľuje, aké sebazničujúce je neodpustenie:

„Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol [mu k nohám] a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia." Matúš 6:14–15

Zahoď nevraživosť, prijmi Božie odpustenie

Boh sa stará o spravodlivosť. On zašiel ďaleko, aby odpustil tebe a mne, poslal Svojho syna Ježiša zomrieť za naše hriechy. Čo sa tým chce povedať, ako si my vážime Jeho dar, ak nechceme odpustiť druhým? Za seba môžem povedať, je to veľmi ťažké práve v tomto čase. Zadržiaval som hriech niekoľko mesiacov, a tak som sa bál, že mi Boh neodpustí. No Ježiš povedal: „Ak vy odpustíte tým, ktorí vám ublížili, váš nebeský Otec vám odpustí vaše previnenia." Matúš 6:14–15. Možno ste v podobnej situácii, s mnohými hriechmi potrebujúcimi odpustenie, ale stále si ich držíte. Predstav si, že v rukách môžeš držať iba jednu vec: buď svoj hriech, alebo Božie odpustenie. Pusť priestupok a následne obdržíš odpustenie!

Vykúp sa vo vodách odpustenia

Predstav si, že tvoje zranenie je ako škvrna na pokožke. Odpustenie je ako voda, ktorá ju očistí. Tak len stoj pod sprchou odpustenia, vyberúc si prijať cenu za to, až kým to zranenie a horkosť nie je zotreté. No možno cítiš, že máš na sebe blato tak hrubo, že ho nič nemôže odstrániť. To mi pripomína jedného muža, Námana, z Biblie. Mal chorobu, malomocenstvo, o ktorom si mysleli, že už ho nič nevylieči. Ale muž Boží mu povedal, aby sa umyl v mori 7 krát, až kým bol uzdravený. 7 v Biblii je číslo úplnosti… znamená robiť pokiaľ je urobené. Rovnako pre teba, keď čelíš veľkému zraneniu. Viem, že sú veci, ktoré ste prežili a ktoré sú také hrozné, že ich nemožno popísať. Vyzerá to, že blato na pokožke nejde odpadnúť. Ale sľubujem ti, že ak sa obmyješ vo vodách odpustenia — každý deň, kým neodpadne — potom špina zmizne a budeš slobodný. Boh odpustí každý hriech. Aká nádherná premena: sloboda od horkosti a úplné odpustenie hriechov!

Urob prvý čľup už dnes

Čľupni do vôd odpustenia už dnes. Ja sa chystám tak urobiť tiež, aj uvoľniť moje zranenie, aj požiadať Boha o odpustenie mnohých mojich hriechov. Som taký vďačný za to, že On je vždy ochotný odpustiť mi, keď poprosím. Pridáš sa ku mne a čľupneš do vôd odpustenia? Ak áno, napíš svoju modlitbu. Pusť čokoľvek, čo ťa ranilo a niesol si to a požiadaj Boha, aby to zahojil a odpustil tvoje hriechy. On sľubuje: „Ak vyznáme naše hriechy, On je verný a odpustí nám každú neprávosť." 1. Jána 1:9 Ak uvoľníš otravu duše z neodpustenia, prežiješ naplnený život a lásku!

GodLife @ 2012

Pôvodný článok nájdete na: www.godlife.com

Úplne zúfalý

Už ste sa niekedy cítili úplne zúfalo, ale úplne nehodne? Keď som bol na strednej škole, poľavil som a nemal som dosť kreditov na ukončenie ročníka. Nezaslúžil som si postúpiť, ale škola mala zľutovanie a nechala ma prejsť. Už ste niekedy boli v podobnej situácii? Milosť je „jemná a nežná liečba niekoho, kto na to nemá žiadne právo". A to je druhý spôsob ako Boh opisuje seba samého. Keď On hovorí, že je milosrdný, hovorí, že je to Jeho prirodzená tendencia byť jemný a nežný k ľuďom, ktorí si to nezaslúžia — ľudia ako ty a ja.

Milosť pre všetkých?

Takže kto dostane Božiu milosť? Je to jedna z tých vecí, ktoré sú spätne v našich mysliach. Myslíme si: „Dobré správanie = druh liečby." Mali by ste prijať to, čo k vám prichádza, však? Nesprávne! Spomeňte si na definíciu milosti: Láskavosť k ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Predstavte si najväčšieho vyhnanca, akého viete, ktorý vyrastal tak, že každé dieťa sa mu vyhýbalo. Možno ste sa cítili takto — ako nemilovaný a nie dosť dobrý. Tak to bolo s tým slepým mužom. Keď bol Ježiš na Zemi, ľudia si mysleli, že slepota bola spôsobená hriechom. Poznáte trápenie, ktoré má dnes niekto alebo vy sami, o ktorom si ľudia myslia, že je ich vinou? Možno je to tým, že je rozvedený, v depresii, chorý alebo úbohý. Súdime iných mysliac si: „Je to ich vina, že sú takí." Alebo odsudzujeme samých seba, mysliac si: „Zaslúžim si tieto okolnosti. Nezaslúžim si zľutovanie."

Boh = nie ako my

Keď sa blížil k Jerichu, nejaký slepec sedel pri ceste a žobral. Počujúc, že zástup ide tadiaľ, spytoval sa, čo je to. Oznámili mu, že Ježiš Nazaretský ide tadiaľ. Tu zvolal: Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A tí, čo šli popred, dohovárali mu, aby zamĺkol. Ale on tým hlasnejšie kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Nato Ježiš zastal a kázal priviesť ho k sebe. A keď sa priblížil, opýtal sa ho: Čo chceš, aby som ti urobil? Odpovedal Mu: Pane, nech vidím. Riekol mu Ježiš: Viď! Tvoja viera ťa zachránila. A on hneď videl a nasledoval Ho, oslavujúc Boha. A všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu. Lukáš 18:35–43.

Prečo on?

Čo spôsobilo, že Ježiš sa zastavil pri tom slepom mužovi? Nikto iný sa nestaral o neho. V skutočnosti si všetci mysleli, že si zaslúži byť slepým. Ježiš by mal pomáhať viac váženým ľuďom s dobrým zázemím a prestížou. Ale to, čo si ľudia mysleli, že ho oddeľuje od Boha, ho vlastne prinieslo bližšie k Nemu… jeho zúfalstvo a pokora. Keď ste postihnutý „vyvrženec", pýcha odíde von za dvere. A tá skromnosť je presne to, čo priťahuje Boha. „Lebo je vyvýšený Hospodin, a predsa vidí poníženého a pozná pyšného zďaleka." Žalm 138:6 Ak ste postihnutý a pokorný, ste presne ten, komu chce Boh pomôcť.

Buďte ako slepý muž

Ste na zúfalom mieste práve teraz? Možno je to práca, zdravie alebo vzťah. Možno len zúfalo chcete počuť Boha a cítiť Jeho lásku. Môžete mať pocit, že si to nezaslúžite (pravda je, že to nikto z nás!), ale to je presne ten čas, keď Boh chce ukázať svoju milosť. Buďte ako ten slepý muž a zvolajte: „Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" A rovnako ako on, vydržte kým Ježiš vyplní vašu prosbu. Bez ohľadu na to, koľko ľudí vám povie, aby ste boli ticho a vzdali sa nádeje, vydržte volať na Ježiša! On sa otočí a počuje vašu prosbu — On je milosrdný!

Doklad o Božej milosti:

Tu sú niektoré z každodenných príkladov Božej milosti. Aké sú tie vaše? Máte príklad Božej dobroty k vám? Pošlite nám to! Radi by sme to počuli. Boh je taký milostivý k nám!

* Zem speje do kvetu a obnovuje sa, napriek všetkým zlým veciam, ktoré sme urobili. „Keď svojho Ducha vysielaš, sú stvorené; tak obnovuješ povrch zeme." Žalm 104:30

* Nie sme zožieraní na mieste za naše zlé skutky: „Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín." Žalm 103:10

* Ľudia so závažnými chorobami sú uzdravení, a to buď prostredníctvom lekárov (Božie stvorenie) alebo zázrakom. „Ježiš uzrel veľký zástup… zľutoval sa nad ním a uzdravoval ich nemocných." Matúš 14:14

GodLife @ 2012

Pôvodný článok nájdete na: www.godlife.com

Naša schopnosť milovať tých, ktorí sa proti nám prehrešili, vyplýva z našej reálnej skúsenosti s Kristom. Ak sa nám zdá príliš ťažké milovať človeka, ktorý nám ublížil, pravdepodobne je to preto, že mu odmietame odpustiť.

Asi by nás to nemalo prekvapovať, ale Ježiš bol v tomto priamy. Počas svojho krátkeho verejného vystupovania neustále poukazoval na silu a nevyhnutnosť odpustenia. V Lukášovi 7 k Nemu prišla žena hriešnica, ktorá mu odvážne začala umývať nohy, a Ježiš pred všetkými tými pobúrenými hosťami na párty hovorí: „Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje.“ (Lukáš 7:47). Jedným dychom opakuje, že jej hriechy sú odpustené za to, akú nezvyčajnú a nesebeckú lásku mu preukázala.

Už ste niekedy uvažovali nad tým, ako priamo je naša schopnosť milovať daného človeka naviazaná na našu schopnosť odpúšťať mu? Podstata toho, čo Ježiš hovorí, je, podľa mňa, dvojaká. Po prvé, naša schopnosť milovať tých, ktorí sa proti nám prehrešili, vyplýva z našej reálnej skúsenosti s Kristom. Po druhé, ak sa nám zdá príliš ťažké milovať človeka, ktorý nám ublížil, pravdepodobne je to preto, že mu odmietame odpustiť.

„Prečo by som mal/a odpustiť svojmu otcovi? Jeho závislosť odrovnala moju mamu a zničila náš rodinný život.“ „Prečo by som mala odpustiť človeku, ktorý ma znásilnil?“ „Prečo by som mal/a odpustiť svojmu pastorovi? Zničil moju dôveru.“ „Prečo by som mal/a odpustiť tým ľuďom, ktorí vyhlásia vojnu nevinným ľuďom?“ „Prečo by som mal/a odpustiť svojmu partnerovi, ktorý ma tak nehanebne podviedol?“ „Prečo by som mal/a odpustiť svojim rodičom to, že sa rozviedli?“ „Ako môžem odpustiť sebe to, že som ten, ktorý ničí dôveru iných, ubližuje ľuďom okolo alebo je proste len príliš slabý a príliš nedokonalý?“

Prečo odpúšťať?

Skutočne existuje jasný teologický dôvod, prečo si vybrať odpustenie. Ježiš zomrel, aby mohli byť naše hriechy odpustené, tak kto sme potom my, že sa rozhodneme neodpustiť iným? Toto by mala byť naša motivácia, však? A hoci vieme, že Biblia toto káže, aj tak si vyberáme neodpustiť. A v nevôli odpustiť, v ktorej zostávame často aj celé roky, postupne nevedomky napájame naše duše jedom a bránime tak radosti, aby sa v nás rozvíjala.

Ako hovorí autor a seminárny profesor Lewis Smedes, keď sa zamýšľal nad evanjeliom, zrazu mu bolo celkom jasné, že „odpúšťanie zlých vecí, ktoré nám boli spravené, sa podobá na podstatu kresťanskej skúsenosti“. (Forgive and Forget, HarperSanFrancisco) Dokonca, ako uzatvára, odmietnutie odpustiť je príčinou nepokoja a frustrácie v prvom rade pre toho, komu bolo ublížené. V minulosti, ako píše „bolo odpustenie vnímané ako povinnosť lásky, ktorú dlžíme ľuďom, čo nám ublížili. Objav, ktorý ma celkom ohúril, je, že odpustenie je prínosom a požehnaním predovšetkým pre toho, kto odpúšťa.“

Nedávne psychologické výskumy skutočne potvrdzujú, že dávanie milosti a slobody iným napomáha osobnej, vzťahovej a sociálnej pohode. Dr. Glen Mack Harnden z Kansaskej Univerzity nadšene prehlasuje benefity odpustenia. „Odpustenie nielenže vytvára priestor pre ľútosť, ale zároveň uvoľňuje toho, kto bol ranený, z pút živeného hnevu, zúrivosti a napätia, ktoré sa následne môžu odraziť vo fyzických problémoch, v podobe kardiovaskulárnych chorôb, vysokého krvného tlaku, a iných psychosomatických ochorení.“ (Christianity Today, January 10, 2000)

Praktické kroky

Znie to dobre? Tak poďme ďalej: ako teda prakticky odpúšťanie vyzerá? Tu je konkrétny návod procesu odpúšťania.

1. Nepotláčaj pocity bolesti, hnevu či hanby. Namiesto toho si tieto pocity priznaj a zaviaž sa niečo s nimi robiť.
2. Nezameriavaj sa len na osobu, ktorá ti ublížila, definuj si všeobecný vzorec konkrétneho správania, ktoré tak na teba stále rovnako pôsobí.
3. Urob vedomé rozhodnutie nehľadať pomstu a zadosťučinenie a neživiť v sebe pocit neprávosti. Namiesto toho sa rozhodni odpustiť. Tento obrat srdca predstavuje kritický bod procesu odpustenia.
4. Sformuluj si logické zdôvodnenia pre odpustenie. Napríklad: Skrze odpustenie mám možnosť byť vnútorne uzdravený/á a pohnúť sa ďalej vo svojom živote.
5. Skús o tom, kto ti ublížil, premýšľať inak — vidieť veci z jeho prespektívy.
6. Vyrovnaj sa s bolesťou, cez ktorú si prešiel a neprenášaj ju na iných ľudí vrátane toho, kto ti ublížil.{cit}Objav, ktorý ma celkom ohúril, je, že odpustenie je prínosom a požehnaním predovšetkým pre toho, kto odpúšťa.{/cit}
7. Vyber si možnosť šírenia dobrej vôle a milosti na iných, hľadaj ich dobro.
8. Premýšľaj nad tým, aké to je byť oslobodený od bremena zášti.
9. Uvedom si paradox odpustenia: keď uvoľníš niekoho zo zovretia pút neodpustenia, ty sám zakúsiš uvoľnenie a uzdravenie.

Týmto všetkým nechcem povedať, že odpúšťanie je ľahké a pôjde automaticky. Ale, ako poukazuje aj Ježiš, je absolútne nevyhnutné pre naše zmierenie a, vo svetle nedávnych štúdií, je dôležité pre všetkých, aby sme boli schopní oslobodiť sa a znovu sa navzájom objať.

A kým sme ešte v procese, nezabudnite odpustiť aj sebe samým.

Ken Fong © 2005. Intervasity Student Leadership.

Pôvodný článok nájdete na: www.intervarsity.org

Rimanom 3:25–26

Boh dal [Krista] . . . aby dosvedčil svoju spravodlivosť prehliadnutím hriechov páchaných predtým… aby tak dosvedčil svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby On bol spravodlivý a ospravedlnil toho, kto verí v Ježiša.

Rimanom 15:8–9

Kristus sa stal služobníkom obrezaných pre pravdu Božiu, aby potvrdil zasľúbenia (dané) otcom; a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo.

Matúš 5:17

Ježiš povedal: „Neprišiel som zrušiť, ale naplniť."

Ján 12:27

Čo povedať: „Otče, zbav ma tejto hodiny? Ale veď som na to prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno!"

Ján 17:4

Ježiš sa modlil: „ Ja som Ťa oslávil na zemi, keď som dokonal dielo, ktoré si mi dal konať."

Ján 18:37

Ježiš odpovedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas."

Marek 1:38

[Ježiš] im riekol: Poďme inde, do okolitých mestečiek, aby som aj tam kázal; veď na to som prišiel.

Ján 9:39

Tu povedal Ježiš: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia. (ale pozri Ján 3:17).

Lukáš 19:10

Ježiš povedal: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo."

1. Timoteovi 1:15

Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov.

Ján 3:16–17

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. (ale pozri Ján 9:39).

Marek 10:45

Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.

Matúš 10:34–35

Ježiš povedal: „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč. Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestou so svokrou."

Ján 10:10

Ježiš povedal: „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere!"

1. Jánov 3:8

Syn Boží sa zjavil na to, aby maril diablove skutky.

Židom 2:14

A pretože deti majú účasť na krvi a mäse, aj On sám mal účasť na nich, a to preto, aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, a aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život.

Spolu s vami milujúc jeho prvý i druhý príchod,

Pastor John

Uverejnené 7.12.2011

By John Piper. © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok môžete nájsť na www.desiringgod.org

Privádza ma k úžasu, keď premýšľam nad tým, ako úprimne niektorí ľudia veria tomu, že sú dosť dobrí, aby sa vlastnými silami dostali do neba. Zrejme dnes už v médiách počúvame tak veľa zlých a šokujúcich správ, že keď sa porovnávame s tým skazeným zvyškom sveta, chtiac-nechtiac musíme vo vlastných očiach vyznievať ako tí lepší, čo si miesta vo večnosti jednoznačne zaslúžia.

Viete ale, čo je zaujímavé? Že keby sa pred takýchto ľudí postavil nejaký kresťan a prehlásil by, že si je istý, že pôjde do neba, všetci by pozerali, čo za namysleného a arogantného človeka to tu pred nimi stojí. Ako si len môže myslieť, že je lepší, ako oni?

Fakt, že jeden a ten istý človek si dokáže na jednej strane o sebe myslieť, že je lepší ako ostatní, a zároveň inému zazlievať jeho „drzosť“, keď prehlási svoju istotu ohľadom spasenia, je len jedným z mnohých odrazov života v postmodernej spoločnosti. Ako teda odpovedať uspokojivo na otázku: Prečo nemôžem byť dosť dobrý/á? Nie je to náhodou od Boha nefér, že na to, aby sme sa dostali do neba nestačí, že sme ako ľudia dobrí, hoci v Neho neveríme? A vôbec, ako si to Boh predstavuje? Čo si o sebe vlastne myslí?

Ježiša sa raz pýtali, čo všetko treba robiť, aby z nás mal Pán Boh radosť a aby sme takto získali vstupenku do neba. „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?“ (Ján 6:28). Pýtali sa na skutky — v pluráli — išlo im teda o zoznam postupov, ktoré bolo treba dodržiavať. Ježiš ale odpovedá v jednotnom čísle: „Skutkom božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ Ale čo je to, čo robí vieru takou špeciálnou? Je to naozaj tak, že to, čo robíme, je omnoho dôležitejšie ako to, v čo veríme? Ako môže byť niekomu, kto je naozaj dobrým človekom, odopreté vstúpiť do neba len preto, že neveril?

Základný problém otázky, prečo byť dobrým nestačí, spočíva v tom, čo v ľuďoch toto slovné spojenie evokuje, a teda, že dobrý človek skutočne existuje. Ježiša sa tiež raz niekto opýtal: „Dobrý Majstre, čo činiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ (Lukáš 18:18). Myšlienkový pochod, v akom bola táto otázka položená, bol asi nasledovný: tento Ježiš je dobrý človek, dobrí ľudia idú do neba, takže treba zistiť, čo musím robiť, aby som sa aj ja dostal do tejto skupiny „dobrých“ ľudí. Ježišova odpoveď prekvapuje: „Čo ma voláš dobrým?“ pýta sa. Dobrá otázka. Prečo je dobrý? Ježiš pokračuje a odpoveď si dáva sám: „Nikto nie je dobrý, len jeden, Boh.“

Tak si to zhrňme: za predpokladu, že do neba sa dostanú len tí dobrí, a Boh je jediný, kto je dobrý, kto sa tam potom vlastne dostane? Odpoveď musí byť len — nikto, teda až na Boha samotného. Zrejme to celé vôbec nie je o tých dobrých nešťastníkoch, ktorí sa do neba nedostanú. Kdeže, problém je oveľa širší. V skutočnosti sa treba pýtať: kto na zemi sa tam vôbec dostane?

Nakoniec teda dostať sa do neba vôbec nie je o tom: byť viacej dobrý ako zlý. Zdá sa, že Ježiš definuje dobro v zmysle „byť ako Boh“, a odrážajúc sa od tejto pravdy, dobrí ľudia neexistujú.

Lenže, tu to nekončí. Je tu ešte niečo. Evanjelium. Dobrá správa. A tou dobrou správou je, že dostať sa do neba je v prvom rade o odpustení. Nie o nás. Kresťania majú istotu ohľadom nebeskej budúcnosti nie na základe toho, že oni sú dostatočne dobrí, ale toho, že im bolo odpustené.

Ježiš nežil na tomto svete len preto, aby nám ukázal, ako vyzerá dobrý príklad. Ani preto, aby nás poučil, ako viesť lepší život, či aby nás poprosil, aby sme si viac čítali z Biblie a trávili viac času pri modlitbách. Prvoradým motívom Jeho príchodu bolo urobiť pre nás odpustenie možným. Preto prišiel. Aj vtedy, keď hľadí na kríž, potvrdzuje, že toto je pravý dôvod. Ako sme teda už spomenuli, podstatná otázka nespočíva v tom, kto je dosť dobrý na vstup do neba, ale v tom, čo Boh robí preto, aby sme my, hriešnici, vôbec mohli vstúpiť. Potrebujeme odpustenie, a to získavame skrze kríž — ak vás zaujíma táto téma hlbšie, vrelo odporúčam knihu Johna Stotta The Cross of Christ, ktorá je jeho najdôležitejšou knihou, a zároveň jednou z prvých na túto tému.

Je ešte jedna dôležitá otázka, ktorú je potrebné spomenúť, a tou je: Je viera dôležitá? Záleží na nej? V dnešnom svete predsa viera znamená asi toľko, ako intelektuálne potvrdenie toho, o čom si myslím, že platí. Avšak, sloveso veriť v Novom Zákone má omnoho väčší význam. Znamená dôverovať Kristovi, byť mu verný. Je to viac než len vedieť, že Ježiš existuje. Ide tu o absolútne spoľahnutie sa naňho, vo všetkom. Je to dôvera v Neho — viera v Jeho sľuby, Jeho osobu, Jeho život, Jeho smrť a vzkriesenie. Toto robí spasenie pre človeka dostupným. Kresťania nie sú lepší vďaka tomu, že vedú morálnejší život, oni boli „spravení“ dobrými, pretože im bolo odpustené všetko to zlé, čo v živote napáchali. Dobro a spravodlivosť im boli udelené Bohom.

Áno, dobrí ľudia pôjdu do neba. Ale cesta k dobrote nevedie cez dodržiavanie náboženských pravidiel. Vedie jedine cez odpustenie dobrého Boha, ktorý ho pre nás učinil dostupným v kríži Kristovom.

Michael Ramsden © 2005 Rzim.org.

Pôvodný článok nájdete na: http://www.rzim.eu