Nenapísal som nič, čo by New York Times označil za bestseller, nikto ma verejne neuznáva, neodporúča a nezaručí sa za mňa. Za svojím menom nevidím žiadne písmenká. Nemôžem si za svoj čas účtovať horibilné sumy. Nie som rečníkom a nevystupujem na žiadnych veľkých konferenciách. Ani jedna budova, ulica či nemocnica nie je po mne pomenovaná. Pochádzam z obyčajnej rodiny, ktorá nie je žiadnym starým a významným rodom.

A je to úplne v poriadku. Naozaj.

Boha nezaujíma môj životopis. Boh sa azda len pousmeje nad mojimi a tvojimi pokusmi dokázať svoje schopnosti. To, čo dokážeme, nie je dôvodom našej existencie. Naše vyznamenania a pocty nás nerobia väčšími. Boha nezaujíma naša zbierka titulov, lajkov, tweetov, priateľov, známostí či obdivovateľov.

Sme trávou

Vôbec prvý verš, ktorý sa moja dcéra naučila, bol Izaiáš 40:8: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ Na začiatok azda trochu zvláštny verš, ale keď tak nad tým premýšľam, možno ani nie.

„Boh použije tvoju slabosť a nevýraznosť na svoju slávu.“

Potrebujeme si neustále pripomínať, že sme ako tráva — pominuteľní, dočasní, prchaví a chvíľkoví. Sme tu a o chvíľu nás už niet. Máme jeden život a jeho užitočnosť nezávisí od toho, ako vyzerá náš životopis a koľko toho vieme.

Zlyhanie najmúdrejšieho z ľudí

Na rozdiel od nás kráľ Šalamún mal asi všetko — múdrosť, bohatstvo, slávu a moc. Šalamún dostal do daru múdrosť, akú dovtedy a ani potom nedostal žiaden iný človek (1. Krľ 3:12). Bol vynikajúcim básnikom, nadaným autorom piesní, výborným botanikom a skutočne prvotriednym biológom. Bol vznešeným a obľúbeným panovníkom. Šalamún bol tak trochu da Vinci, Einstein, Bach, Augustus a Shakespear — všetko v jednej osobe.

A predsa sa odvrátil od Boha (1. Krľ 11:4, 9–12). Ani ohromná múdrosť nezaručila Šalamúnovi vernosť. Múdrosť nezabránila tomu, aby jeho srdce odbočilo z cesty. Nechápte ma zle, múdrosť je naozaj dôležitá, a ak nám chýba, mali by sme o ňu prosiť Boha. Ale sama osebe múdrosť nie je dostatočná.

Nezáleží na tom, či máte titul z teológie, vychovali ste tucet zdravých a šťastných detí, alebo ste založili neziskovú organizáciu a staráte sa o chudobných, či bojujete proti ilegálnym aktivitám. Na Boha tým dojem neurobíte. To, že ste tvorivými a veľmi zdatnými osobnosťami, nebude stačiť. Niekto by bol na nás pre to iste hrdý, ale Boh len zívne nad našimi „vodcovskými schopnosťami“. Môžeme ovládať všetky triky na zvýšenie produktívnosti, ani tým však v Božích očiach neporastieme.

Naša nerozumnosť (pochabosť), Božia veľkosť

Boh si používa nerozumných.

Vyberie si hoci najútlejšie dievčatko, aby viedlo jeho kickballový tím.
Použije aj obyčajného údržbára so silným prízvukom, aby sa stal zvestovateľom evanjelia a zachraňoval životy.
Božím pôsobením môže aj skutočne preťažená a zanedbaná matka vychovať zo svojich detí duchovných velikánov.
Boh zmocňuje aj nevládneho dôchodcu, aby povzbudzoval v práci desiatky, ba aj stovky misionárov.
Boh si povolá aj autistu, ktorý vydá hlboké svedectvo o svojej viere.

„Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, vyvolil si, aby zničil to, čo je, aby sa nikto nechválil pred Bohom“ (1. K 1:26–29).

Ak tvoj životopis nie je dvakrát rozsiahly, tvoj intelekt je nevýrazný, tvoje zručnosti nie sú príliš výnimočné a tvoja múdrosť je len priemerná — netráp sa pre to. Boh môže použiť aj teba — a aj mňa. On chce použiť tých, ktorý odvracajú zrak od svojej sebestačnosti a vzhliadajú k Jeho dokonalosti. Použije všetkých tých, ktorí sa pokoria pred krížom, a ak sa chvália, tak jedine v Ňom — v Jeho sile, v Jeho múdrosti, Jeho spravodlivosti a v Jeho dokonalosti.

Na to, aby bola zjavená Jeho ohromná moc, použije Boh aj menej výrazných ľudí. Nebuď sklamaný zo svojich slabostí. Nenariekaj nad svojou nedokonalosťou. Raduj sa, že Kristus je ten, ktorý je dokonalý a na ktorého sa vždy môžeš spoľahnúť.

„Ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova“ (2. K 12:9).

Neboj sa, kresťan, Boh si ťa použije pre svoju slávu so všetkými tvojimi slabosťami a nevýraznosťou. Byť nikým je v poriadku, ak všetkým, čo robíš, slúžiš Niekomu.

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

C. S. Lewis tvrdil opak: „čo i len priblížiť sa k pokore, čo i len na malý moment, je akoby sme dali dúšok studenej vody človeku na púšti.“ Tim Keller kázal niečo podobné: „Nie je nič upokojujúcejšie ako pokora.“ Vysvetlil, že pýcha sa neustále na všetko len sťažuje, ale pokora je schopná radovať sa zo života ako z daru.

Takže, je možné, že sa na to pozeráme zo zlej strany: máme pocit, že pokora je príliš ťažké bremeno, ktoré neunesieme, no v skutočnosti je ľahká ako pierko. Je to pýcha, ktorá robí život šedým a fádnym. Pokora prináša do života farbu. Prečo sa v tom tak veľmi mýlime? Neviem, ale časť odpovede by mohla byť, že jednoducho nerozumieme tomu, čo je pokora. Tu sú dva konkrétne príklady:

1. Pokora neznamená, že sa máš schovávať.

Pokora neznamená, že ukrývaš svoje talenty a schopnosti. Ak dokážeš maľovať ako Van Gogh, pokora od teba nevyžaduje, aby si nechal všetky svoje diela zakryté plachtou v skrini dolu v pivnici. Ak dokážeš nahodiť baseballovú loptičku tak, že letí rýchlosťou 150 km/h, pokora ťa nepovzbudzuje k tomu, aby si sedel na lavičke a nikdy o tom nepovedal svojmu trénerovi.

V Listoch skúseného diabla jeden démon radí druhému:

Nepriateľ chce dostať človeka do stavu zmýšľania, v ktorom si myslí, že by dokázal navrhnúť najúžasnejšiu katedrálu na svete vediac o tom, že je najlepšia, a mal by z nej ozajstnú radosť, no s tým, že by sa netešil z toho, že ju navrhol on. Radoval by sa rovnako, ak by to urobil niekto iný. Nepriateľ chce, aby koniec-koncov, ten človek dosiahol to, že sa zo svojich vlastných talentov raduje tak úprimne a vďačne, ako sa teší z talentov svojich blížnych — alebo ako sa teší zo slnka, slona alebo vodopádu.

Ak má Lewis pravdu, potom popieranie svojich talentov nie je vôbec pokorné. Ak, tak je to presný opak, pretože sme stále zameraní iba na seba, zaujatí voči sebe (v pozitívnom aj negatívnom slova zmysle), akoby sme boli absolútnou výnimkou spomedzi celej ľudskej rasy. Pokora znamená smrť tejto na seba odkazujúcej schémy. Znamená to, že si vážiš prínos, ktorý máš pre tento svet, a taktiež aj všetky dobré veci, ktoré v tomto svete sú.

„Skutočná pokora vždy produkuje radosť. Ak nám chýba radosť, vieme, že naša pokora je len napodobenina.“

Predstav si, že si v tíme lekárov, ktorý pracuje na nájdení vhodnej liečby určitej choroby. Urobíš objav, ktorý prispeje na 25 % k tomu, aby ste našli spôsob liečby. Iný lekár v tvojom tíme urobí ďalší objav, ktorý prispeje zvyšnými 75 %. Pokora znamená, že sa úprimne tešíš zo svojho úspechu , no zároveň sa aj trikrát viac tešíš z námahy, ktorú na to vynaložil tvoj kolega.  

Byť takýmto človekom nie je záťaž. Je to radosť a sloboda.

2. Pokora neznamená nenávidieť sa

Pokora nie je o tom, že sa nenávidíš, zanedbávaš a trestáš sa. Biblia nikde nehovorí: „Nenáviď seba samého, no miluj svojho blížneho.“ Hovorí: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ Nenávidieť seba samého nie je v podstate o nič menej hriech, ako nenávidieť ostatných (presne tak isto ako samovražda je formou vraždy).

Hudobník Andrew Peterson má pieseň s názvom Buď k sebe láskavý. Predstava o milovaní seba samého môže byť zle pochopená. Musíme ju jasne odlíšiť od samoľúbosti. Ale existuje zdravý spôsob, ako sa o seba starať, úprimne na seba brať ohľad tak, aby ťa to robilo viac užitočným v životoch ostatných ľudí. Často, keď ľuďom radím, hovorím im, že úprimne sa o seba starať nie je sebecké.

Mnohí v našej spoločnosti bojujú s pocitom hanby, menejcennosti a nedostatkom sebahodnoty. Musíme takéto pocity výrazne odlíšiť od cieľa pokory. Čokoľvek by postoj pokory od teba vyžadoval, nikdy ťa neokradne o dôstojnosť, ktorú máš ako človek stvorený na obraz Boží. Pokorní ľudia nevnímajú svoju existenciu ako niečo zlé. Nehľadia na seba ako na tých, ktorí pokazia všetko, čoho sa dotknú, alebo ako na tých, ktorí prekážajú všade, kam sa len pohnú. Môžu slobodne a radostne kráčať svetom.

Lakmusový test pokory

Dobre teda, ak toto všetko skutočná pokora nie je, čo teda znamená byť pokorným? Veľmi sa mi páči, ako Keller (nadväzujúc na Lewisa) hovorí o pokore ako o zabúdaní na seba samého — neznamená to myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba. Oba príklady, skrývať svoje talenty aj nenávidieť seba samého, sú formou prílišného zaoberania sebou samým, zatiaľ čo pokora nás vedie do úplnej slobody nemyslieť na seba.

Lewis nám ešte pomáha pochopiť pokoru, keď vraví:

Nepredstavuj si, že keď stretneš skutočne pokorného človeka, že bude vyzerať tak, ako väčšina ľudí vidí pokorných ľudí v dnešnej dobe — nebude to podliezavý, úlisný človek, ktorý neustále hovorí, že je nikto. Čo si o ňom budeš pravdepodobne myslieť, keď sa s ním stretneš, je, že vyzerá ako radostný, inteligentný chlapík, ktorý sa úprimne zaujíma o to, čo mu hovoríš. Ak sa ti nebude veľmi páčiť, bude to zrejme preto, lebo mu budeš trochu závidieť, že sa má takú prirodzenú radosť zo života. Nebude ani premýšľať nad tým, či je pokorný; nebude nad sebou premýšľať vôbec.

Slovo „radostný“, ktoré Lewis použil, ma dostáva — presne tak isto ako dôraz, ktorý kladie na radosť zo života. Toto mi pripomína, že radosť je testom kvality pokory, a taktiež celého nášho duchovného života. Skutočná pokora vždy produkuje radosť. Ak nám chýba radosť, vieme, že naša pokora je len napodobenina. Niečo zlyháva.

„Pýcha sa neustále na všetko len sťažuje, ale pokora je schopná radovať sa zo života ako z daru.“

Samozrejme, to neznamená, že sa budeme vždy cítiť povznesene a pohodlne. Budeme zažívať aj príkre chvíle. Ale konečný efekt, ako pri cvičení alebo zdravom stravovaní, bude zreteľne radostný. Takže, vysvetliť pokoru by sme mohli takto: zabúdanie na seba samého vedúce k radosti.

Úžasný príklad pokory

V evanjeliu sa nám ponúka najvyšší vzor pokory: Ježiš, v Jeho vtelení a obzvlášť v Jeho smrti a pohrebe. „… zjavil sa ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:7–8). Nikto sa nikdy nepokoril tak veľmi ako Ježiš. Z neba na kríž je neprekonateľný zostup. A dokonca aj pre Ježiša bola pokora cestou k radosti (Žid 12:2) a sláve (F 2:9–11).

Ak chceme rásť v pokore, musíme začať práve tu, pri kríži. Kristove pokorenie znamená smrť celému egu a pýche. Pred ukrižovaným Spasiteľom nie je miesto pre pýchu. A Jeho vyvýšenie nám prináša väčšiu slávu, ako je tá naša. Nebesá kričia Jeho chválou a príde deň, keď sa pred Ním skloní každé koleno — aká škoda míňať svoje talenty a schopnosti na niečo menej dôležité!

Takže, pokora od teba nevyžaduje, aby si ukrýval, čo dokážeš, alebo že budeš nenávidieť to, kým si. Je to radosť z toho, že myslíš menej na seba a viac na Ježiša.

Gavin Ortlund © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Každý kompliment či pochvala, ktorú dostaneme, v sebe skrýva potenciál na prejavenie úcty. Keď si v tichosti, dokonca zdvorilo, užívame pravdivé tvrdenie či chválu bez toho, aby sme čo len pomysleli za to poďakovať Bohu, nielenže premeškáme príležitosť vzdať Mu úctu (a pozvať iných, aby Ho uctievali), ale okrádame aj Boha o slávu, ktorú si zaslúži za každý prijatý dar a za všetko, čo úspešne dosiahneme.

Umieral túžbou po chvále

Vieš, ako zomrel apoštol Jakub, Jánov brat?

Jakub bol jedným z úplne prvých učeníkov, jedným z Ježišových najbližších priateľov a bol prvým apoštolom, ktorého zabili pre vieru. Predtým, ako ich Ježiš povolal do služby, boli Jakub a jeho brat, obaja známi ako „Synovia Hromu“, rybármi. Jakub sledoval, ako Ježiš vzkriesil z mŕtvych 12-ročné dievča (Lk 8:51). Stál s Ježišom na Vrchu Premenenia (Lk 9:28). Išiel s Ježišom do záhrady Getsemane v tú noc, keď bol Ježiš zradený (Lk 22:39).

A potom ho dal kráľ Herodes zabiť mečom jednoducho preto, aby pobavil nahnevaných Židov (Sk 12:1–2).

Herodes nenávidel apoštolov, ale predovšetkým sa zdá, že jednoducho miloval seba samého. Zabil Jakuba, a potom „keď videl, že sa to Židom páči, dal chytiť aj Petra“ (Sk 12:3). Nemohol v ten deň zavraždiť Petra, lebo sa oslavoval židovský sviatok Paschy. Ale plánoval ho do týždňa verejne popraviť (Sk 12:4).

Prišiel anjel a zachránil Petra z väzenia (spútaného reťazami, po obidvoch stranách spal vojak a ďalší dvaja strážnici boli pri dverách). Keď na druhý deň prišiel Herodes, aby Petra zabil, a uvedomil si, že je preč, zabil namiesto neho strážnikov (Sk 12:19). Vražda. Pokus o vraždu. A ďalšie vraždy.

Žil pre chválu

Čo má toto spoločné s tým, ako prijímaš chválu? V nasledujúcom verši Herodes obracia svoj hnev proti Týrčanom a Sidončanom, a tak sa oni dožadujú mieru a milosti. „V určený deň sa Herodes obliekol do kráľovského rúcha, sadol si na trón a prehovoril k nim“ (Sk 12:21). Ľud kričal: „Hlas boha, nie človeka!“ (Sk 12:22). Zabíjal pre chválu. Obliekal sa pre chválu. Vystupoval pre chválu. A dostal svoju odmenu.

Lukáš píše: „V tom ho však zasiahol Pánov anjel za to, že nevzdal Bohu slávu. Skonal rozožratý červami“ (Sk 12:23).

Boh nezasiahol Herodesa vtedy, keď zavraždil Jakuba či vtedy, keď uväznil Petra, aby ho zavraždil, ani vtedy, keď popravil nevinných strážnikov väznice. Nie, konečný Boží úder prišiel vtedy, keď sa Herodes vyžíval v tom, že ho ľudia vychvaľovali — keď si privlastnil Božiu moc a autoritu a seba prezentoval ako múdreho vďaka vlastnej múdrosti, ako silného vďaka vlastnej sile, ako veľkého vďaka svojej vlastnej veľkosti.

Žili pre Krista

O dve kapitoly ďalej, v knihe Skutkov, sa k apoštolovi Pavlovi zachovajú rovnako. Po tom, čo uzdravil chromého v mene Ježiša, „Keď davy videli, čo urobil Pavol, kričali po lykaónsky: 'Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe!'” (Sk 14:11). Ako reaguje Pavol na ich chválu? „Aj my sme len ľudia, smrteľní tak ako vy. Ibaže vám hlásame evanjelium, aby ste sa od týchto ničotností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, more i všetko, čo je v nich“ (Sk 14:15).

Namiesto toho, aby do seba nasávali toľkú pozornosť a vyhrievali sa na výslní slávy, Pavol a Barnabáš nad tým smútili (Sk 14:14). A použili svoju novú platformu na to, aby vymenovali všetko, čo urobil Boh (Sk 14:15–17). Kedykoľvek majú ľudia dojem, že sme urobili niečo úchvatné, máme jedinečnú príležitosť naučiť ich, že nič úchvatné či zmysluplné neurobíme vďaka vlastnej múdrosti, sily, či schopnosti. S Pavlom môžeme povedať: „Z Božej milosti som to, čo som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som sa namáhal viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, ktorá je so mnou“ (1. Kor 15:10).

Ako prijímať chválu

Pravá pokora neodmieta pravdivé tvrdenie. Odmieta nechať si ho pre seba samého. Pavlove listy sú plné srdečných pravdivých tvrdení:

• Rimanom: „Predovšetkým ďakujem svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za všetkých vás, pretože o vašej viere sa šíri zvesť po celom svete“ (Rim 1:8).
• Filipanom: „Ďakujem svojmu Bohu, kedykoľvek si na vás spomínam, vždy v každej mojej modlitbe, keď sa s radosťou modlím za vás všetkých, že máte účasť na evanjeliu od prvého dňa až doteraz“ (Fil 1:3–5).
• Tesaloničanom: „Ďakujeme Bohu za vás všetkých vždy, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách; ustavične pripomíname pred Bohom a naším Otcom dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista“ (1. Tes 1:2–3).    

Pavol s obľubou chváli milosť, ktorá pôsobí v iných veriacich ľuďoch a robí to často veľmi osobne a špecificky (Rim 16:3; Fil 2:19–23; Fil 2:25–30; a ďalšie). Ale vždy chváli milosť v ľuďoch, a nie ľudí oddelene od milosti. A vždy presadzuje myšlienku, že daná osoba je dôvodom chváliť Boha.                  

Keď sa niekto pravdivo a pochvalne vyjadrí o niečom, čo si urobil — doma, na pracovisku, v cirkvi — nemusíš ich pokarhať, že pritom nespomenuli Boha. Boh chce, aby radosť, ktorú máme z  talentov druhých ľudí, prerástla do radosti z uznania a potvrdenia týchto talentov — len nie takého uznania a potvrdenia, ktoré končí pri nás. Prijmi chválu elegantne a pokorne, ale potom radostne daruj túto chválu Bohu. Nájdi si neošúchaný spôsob, ktorým povieš, že ty a tvoja práca sú výsledkom milosti.

Nesnaž sa o to, aby sa tvoj obdivovateľ cítil zle preto, že ti vyjadril uznanie. Potvrď jeho láskavosť, daj mu pocítiť uspokojenie z toho, že prijímaš jeho chválu, a pomôž mu pochopiť, spolu s tebou, ako veľmi si Boh zaslúži tú slávu za všetku tvoju šikovnosť, námahu a úspech — a aj za ich.      

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG