Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Nečakaným bojovým pokrikom v našom modernom svete sa stalo: „Robte to lepšie!“ Lepšie technológie na zlepšenie nášho života. Viac inštitucionálnej a korporátnej zodpovednosti. Neustála snaha o sebazdokonaľovanie. Dokonalosť, úspech a neustály pokrok sa stali svätou trojicou veľmi úspešných ľudí.

Ale čo sa stane, keď sa nám to nepodarí? Čo keď úplne zlyhám? Čo ak sklamem sám seba a nedosiahnem ani primeranú úroveň? Čo potom?

Dokonale nemožné

Na začiatku by sme si mohli uvedomiť, že ako hriešnici od prírody všetci dobre poznáme zlyhanie.

Hoci Boh prikazuje: „Buďte teda svätí, lebo ja som svätý“ (3. M 11:45), zaostávame za Jeho slávou (R 3:23). Nemáme na to, aby sme sa mu vyrovnali. Nie sme prirodzene poslušní ani nekonáme jeho vôľu. Nedokážeme zaťať zuby, aby sme všetko zvládli. Neprekonávame hriech silou vôle a odhodlaním. Nie sme dokonalí. Potrebujeme milosť.

Naša nedokonalosť nám pripomína potrebu Kristovej dokonalosti. Potrebujeme jeho spravodlivosť v náš prospech (2. K 5:21). Mimo neho zaostávame za tým, kým sme a čo robíme. Vo svojej sile sa nemôžeme páčiť Bohu (Žid 11:6). Naša nedokonalosť zvestuje, že potrebujeme Boha.

Sklamanie je nepopierateľnou súčasťou života v našom padlom svete. Vysádzame záhrady, ktoré požierajú choroby, chrobáky, hlodavce a jelene. Alebo sa pustíme do pracovných projektov, ktoré sa skončia veľkolepým neúspechom. Alebo sa učíme naspamäť, skúšame a študujeme, len aby sme zlyhali. Sklameme seba aj druhých. Nespĺňame svoje vlastné štandardy. Taký je život v padlom svete. A to by nám malo pripomínať, že my nie sme Boh, ale On je. Aj keď neúspech prichádza bez nášho zavinenia, môže nám pripomenúť, že sme hriešnici a že sme nedostatoční. On jediný je dokonalý a my potrebujeme jeho milosť.

Popri tejto základnej pripomienke nás však Boh chce naučiť aj viac, keď sa nám nedarí. Zamyslite sa nad niektorými ďalšími lekciami, ktoré sa môžeme naučiť z neúspechu.

1. Boh ukazuje svoju moc prostredníctvom našej slabosti

Apoštol Pavol bol uchvátený do tretieho neba a videl nevýslovnú slávu, ale Boh mu dal do tela tŕň, aby ho uchránil pred povýšenosťou (2. K 12:2–4, 7). Nebola to obyčajná nespavosť alebo drobná bolesť chrbta, ale skôr mučivý tŕň — satanov posol, ktorý obťažoval a sužoval. Táto bolesť prenikala akoby z pekelnej jamy.

Tŕň však pochádzal od Boha, aby v Pavlovi uskutočnil svoj dobrý zámer: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva“ (2. K 12:9). Boh robí svoj ľud slabým, aby ukázal svoju silu a moc. Sme alergickí na zlyhanie a slabosť. Prosíme Boha, aby nás urobil silnými. Prosíme ho, aby obnovil našu silu, aby sme mohli bežať a neunavili sa (Iz 40:31). Boh však môže na takúto modlitbu odpovedať tak, že odhalí naše slabosti a obmedzenia. Pavlov tŕň ukázal Božiu všetko prevyšujúcu veľkosť spôsobom, akým by to inak Pavlova sila nedokázala.

Preto sa nehnevajte na nedokonalosť, zlyhanie a slabosť. Boh vám možno práve v týchto chvíľach prejavuje svoju milosť a dobrotu. Naše limity nás učia ťažkej lekcii pokornej závislosti.

2. Boh používa rôzne miery úspechu

Boh nemeria úspech tak, ako to robí svet: veľké bankové účty, luxusné ubytovanie, plakety, trofeje, ocenenia alebo tituly. Ježiš varuje pred tým, aby sme získali celý svet — bohatstvo, pôžitky, pohodlie, slávu a úspech — a pritom stratili svoju dušu (Mt 16:26). Strata vlastného života pre Kristovo meno prinesie nekonečnú odmenu. Svetský úspech nie je meradlo, ktoré používa Boh.

Namiesto toho Ježiš hovorí svojim dobrým a verným služobníkom: „nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!“ (Mt 25:21). Boh meria úspech podľa vernosti: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (L 16:10).

„Naša nedokonalosť nám pripomína potrebu Kristovej dokonalosti.“

Usilujeme sa o taký úspech, ako ho definuje Boh? Snažíme sa byť verní všetkému, čo nám zveril — času, talentom a pokladom? Alebo sme si osvojili lživé váhy a miery nášho sveta? Bude výsledkom našej práce to, že budeme počuť slová: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25:23)?

Odložte snahu o dokonalosť podľa predstáv sveta.

3. Božia milosť nás robí tým, čím sme

V Kristovi nás nedefinuje náš úspech alebo neúspech. Naša hodnota nespočíva v tom, čo vlastníme. Naša povesť, životopis alebo dôchodkové účty neurčujú našu hodnotu. Sme tým, čím sme vďaka Božej milosti.

Pavol píše: „Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou“ (1. K 15:10). Tak ktoré z toho, Pavol? Pracoval si tvrdo alebo to bolo z milosti? Pavlova odpoveď znie: áno, oboje. Pracoval, ale robil to z milosti. Aj my sa máme usilovať a pracovať — s vedomím, že je to Boh, kto v nás pôsobí, aby sme chceli aj konali pre jeho dobrú vôľu (F 2:12–13).

Nie sme definovaní úspechom alebo neúspechom. Definuje nás Boh a jeho milosť, ktorá v nás pôsobí. Táto milosť nás posilňuje a dáva nám silu tvrdo pracovať, aj keď nám pripomína, že úspech pochádza len od Boha. Takže pracujeme, ale naša nádej nespočíva v našich schopnostiach. Žijeme a pracujeme vďaka Božej milosti, ktorá v nás pôsobí.

4. Boží Duch inšpiruje k dobrému dielu.

Aj keď nemôžeme byť dokonalí, nie sme stvorení na to, aby sme sa zmierili s priemernosťou. Neuspokojte sa s nekvalitným spracovaním. Nesnažte sa byť podpriemerní. Nevyrábajte to, čo je sotva postačujúce. Keď sa mal stavať stánok, Boh povedal Mojžišovi, že Becáléla naplnil Duchom Božím, „múdrosťou i chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby vymýšľal návrhy na spracovanie zlata, striebra a bronzu, na brúsenie osadzovaných drahokamov, na vyrezávanie dreva a vôbec na vykonanie všetkých prác“ (2. M 31:3–5). Boží Duch pripravil najlepších remeselníkov na stavbu svojho pozemského príbytku.

Podobne Boh svoje deti naplnené Duchom uschopňuje, aby budovali, tvorili a podnikali veľké diela. Boh dáva tieto schopnosti nie preto, aby vyvolal pozemské ocenenia, ale aby zjavil krásu toho, ktorý všetko stvoril. On je hlavným architektom, ktorý nás vyzýva, aby sme ho napodobňovali a prevzali vládu nad týmto veľkým svetom.

Dobrá práca je nakoniec pre Boha. V Liste Kolosenským Pavol pripomína služobníkom, že čokoľvek robia, nech robia „ako Pánovi, a nie ako ľuďom… veď Pánovi Kristovi slúžite“ (Kol 3:23–24). Odkladáme lož o dokonalosti a odmietame aj lož o priemernosti. Naopak, pracujeme srdcom — zo všetkých síl, zručností a schopností — aby sme potešili Ježiša.

Nedokonalo dokonalé

Boh nepotrebuje našu dokonalosť. Takéto úsilie podkopáva jeho milosť a posilňuje našu sebestačnosť. Namiesto toho Boh prijíma pokorných, ktorých vo vhodnom čase povýši (Jk 4:10; 1. Pt 5:6). V našich zlyhaniach dôverujeme, že Boh s nami naplní svoje zámery podľa svojej vytrvalej lásky (Ž 138:8). Hoci nie sme dokonalí, máme dokonalého Spasiteľa, ktorý nás pozýva, aby sme prijali jeho dokonalé dielo v náš prospech. Dáva svojho posilňujúceho Ducha, aby nám umožnil pracovať v sile, ktorú poskytuje na svoju slávu. Nepracujeme pre ľudskú chválu alebo ukazovatele pozemského úspechu. Namiesto toho pracujeme pre Krista a vytvárame to, čo je krásne na jeho česť.

A tak, keď sklameme samých seba — opäť — s radosťou hlásame svojim dušiam, že sme ukrytí v Kristovej dokonalosti. Ako Duchom obdarené deti sa zo všetkých síl, schopností a vedomostí usilujeme, aby sme v čomkoľvek, čo máme pred sebou, čo najviac vyzdvihovali Krista. Spočívame v tom, že sme nedokonalí, milovaní, pokrytí Kristovou krvou a zmocnení oslavovať Boha v celom živote.

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Rozmýšľa tínedžer v reštaurácii rýchleho občerstvenia, kým roznáša ďalší hamburger. Rodič batoľaťa o tom uvažuje, keď už štvrtýkrát v ten deň utiera kuchynskú linku. Recepčná sa na to pýta, kým presmerováva hovory na váženejšie pozície v budove.

Každý chce vidieť zmysel v práci, ktorú robí. Preto sa vedúci pracovníci snažia zabezpečiť, aby každý člen tímu chápal, ako jeho práca podporuje väčšie iniciatívy. Ako kresťania túžime ešte po niečom viac ako po zdravom výsledku hospodárenia. Túžime po živote, ktorý sa páči Bohu a posúva Božie kráľovstvo vpred. Preto keď máme pocit, že naša práca je všedná alebo postráda význam, položme si otázku:

„Má to naozaj význam?“

Možno to, čo najviac potrebujeme, nie je pripomienka, že naša práca má význam, ale pripomienka, že Božia práca má význam. A on nás pozval do svojej práce (Ef 2:10). Bez ohľadu na naše prostredie od pondelka do piatku, ak sa podieľame na Božej práci, môžeme si dávať pozor na lži sveta aj na pravdu Božích ciest.

Svetské lži o práci

Veľká časť našej nespokojnosti so všednými úlohami pramení z posolstiev, ktoré prijímame z našej kultúry. Je dôležité chrániť si srdce pred niekoľkými bežnými klamstvami.

Individualizmus

Naša kultúra oslavuje a podporuje individualizmus. Hovorí sa nám, aby sme sa naháňali za vlastným šťastím a vytvárali ho, nasledovali svoje srdce a našli samých seba. To nás prirodzene vedie k tomu, že v práci hľadáme viac významu pre seba — vyberáme si tie najlepšie úlohy, upíname sa na zvýšenie platu, alebo, ak pracujeme z domu, prezentujeme sa na sociálnych sieťach ako dokonalí. Často to robíme na úkor služby ľuďom okolo nás a odpočinku v prítomnosti nášho Otca. On je ten, ktorého sa oplatí propagovať, oslavovať a velebiť.

Nespokojnosť

Keď sa naháňame za materiálnym majetkom alebo pozemskými odmenami, nikdy nie sme spokojní. To je dôvod, prečo môžete mať šesťmiestny príjem a kanceláriu na rohu a stále sa cítiť frustrovaní a bez cieľa. Namiesto toho nás Boh pozýva, aby sme odpočívali v jeho zabezpečení a žili pokojným životom (1. Tes 4:11). Keď to robíme, dáva nám pokoj, ktorý trvá aj pri umývaní riadu, prijímaní objednávok vo fastfoodoch alebo pri ukladaní kníh do regálov v knižnici.

Rozptýlenie

To, čo sa začína ako silná pracovná etika, sa môže zmeniť na posadnutosť hľadaním významu a istoty prostredníctvom práce. Naša kultúra nám vraví, že ak sa do toho pustíme a lepšie si zorganizujeme čas, umožní nám to kontrolovať a riadiť svoj vlastný život. Počúvame, že byť nenahraditeľný je spôsob, ako získať povýšenie. Dobré veci sa môžu stať modlami a my môžeme byť takí zaneprázdnení riadením svojich vlastných životov, že nebudeme mať čas ani chuť počúvať a podriadiť sa Bohu.

Konformita

Túžba zapadnúť medzi našich kolegov znamená, že často oceňujeme to, čo robia oni. Keď sa sťažujú na šéfa, chodia neskoro alebo robia polovičatú prácu, znehodnocujú prácu. To môže spôsobiť, že aj my budeme premýšľať, či máme prísť načas alebo pracovať zo srdca ako pre Pána (Kol 3:23).

Biblická pravda o práci

Svet má tendenciu oceňovať našu prácu na základe moci, prestíže alebo príjmu. To však nie sú tie isté kritériá, ktoré používa Boh.

Keď skúmame Písmo, vidíme, že:

Boh pracuje.

Boh sám od začiatku pracuje a teší sa zo svojej práce a nazýva ju „dobrou“. Robí všetky možné úlohy, od malých (navrhnutie dýchacieho systému kliešťa) až po veľké (vyslanie svojho Syna na svet, aby zachránil ľudstvo). Niektoré zo svojich úloh vykoná raz, ale vidíme, že mnohé z nich — od striedania ročných období až po rozochvievanie ľudských sŕdc — opakuje znova a znova.

Boh od začiatku plánoval, že človek bude tvrdo pracovať.

Ešte pred pádom dal Boh človeku pokyn, aby pracoval (Gn 1:28, Gn 2:15). Robíme to preto, aby sme vniesli poriadok do chaotického sveta, aby sme zabezpečili svoje rodiny (1. Tim 5:8), aby sme podporili prácu cirkvi (2. Kor 9:7) a aby sme sa postarali o tých, ktorí to potrebujú (Prís 22:9). Všetky tieto veci môžeme robiť z pozície riaditeľa, z manažérskej kancelárie alebo zo skladu.

Boh plánuje, že človek bude pracovať v budúcnosti.

Keď sa Ježiš vráti, práca, ktorú robíme teraz, sa ukáže, posúdi a prečistí (2. Pt 3:10–13). Čo to znamená pre naše skladanie tovaru v regáloch, opatrovanie detí alebo vytrhávanie buriny? Peter nám hovorí, aby sme boli „svätí a nábožní vo svojom správaní“ (2. Pt 3:11), čo môže vyzerať ako modlitba za spolupracovníkov, úcta k nadriadenému, včasné príchody, usilovná práca a láskavosť k ľuďom okolo vás. Tým, ktorí sú verní s málom, Ježiš povie: „Správne, dobrý a verný sluha!“ a ustanoví ich nad mnohým (Mt 25:23).

Boh sa pozerá na iné veci ako človek.

Keď Samuel videl Dávidovho staršieho brata Eliaba, bol si istý, že tento vysoký a pekný muž bude ďalším vodcom Izraela. Boh si však vybral najmenšieho a najmladšieho syna. „Človek hľadí na vonkajší vzhľad, ale Hospodin hľadí na srdce,“ povedal Boh Samuelovi.

Boh nie je iný ani dnes (Heb 13:8). Stále mu viac záleží na našom srdci ako na zamestnaní, ktoré máme, alebo na majetku, ktorý vďaka nemu môžeme získať. Keď budete nabudúce v práci, preskúmajte svoje srdce: nevzali ste si dlhšiu prestávku, ako ste mali? Neodbavili ste niektoré svoje úlohy polovičato, čím ste nechali viac práce na zmenu po vás? Bolo vaše srdce nahnevané, pretože váš spolupracovník bol pomalý? Všedné úlohy nám často poskytujú bohatú príležitosť na posvätenie.

Keď sa budete skúmať, pamätajte, že vaším hlavným cieľom je poznať Boha, tešiť sa z neho a deliť sa o jeho dobrú správu s temným svetom.

Žiadny z týchto hlavných cieľov kresťanského života nevyžaduje, aby sme pracovali v určitom povolaní, sedeli na určitej priečke firemného rebríčka alebo mali úctu a obdiv druhých.

Miranda Carls. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Každé miesto je posvätné

Reformačná zásada, že každé miesto je posvätným priestorom, bola jednou z aplikácií učenia o kňazstve všetkých veriacich, učenia, ktoré potvrdzovalo, že každý kresťan je zodpovedný pred Bohom a má k nemu a k Písmu rovnaký prístup. Táto doktrína zdôrazňovala, že všetci kresťania majú pred Bohom rovnakú hodnotu a dôstojnosť. V dôsledku toho protestantskí duchovní počas reformácie dôsledne hlásali, že všetky geografické a materiálne priestory, všetky povolania, všetky úlohy a všetky sféry, v ktorých veriaci pôsobia, sú posvätné a pre Boha dôležité.

„Dokonca aj tá zdanlivo najpodradnejšia úloha mohla byť pre Boha svätá a mala sa vykonávať so svätým postojom.“

V konečnom dôsledku žiadna práca ani povolanie veriacich neboli všedné alebo bezvýznamné. Dokonca aj tá zdanlivo najpodradnejšia úloha mohla byť pre Boha svätá a mala sa vykonávať so svätým postojom. Všetky povolania, pokiaľ sa viazali na biblické princípy a mali morálnu hodnotu, mali v Božích očiach rovnakú dôstojnosť a hodnotu.

Toto učenie znamenalo prudký posun od rímskokatolíckeho učenia neskorého stredoveku, ktoré zdôrazňovalo nerovnosť duchovenstva a laikov. Z pohľadu protestantov môže byť práca obuvníka rovnako zbožná ako povolanie kazateľa. Slúžiť svojim deťom ako matka môže byť rovnako ušľachtilé ako stíhať zločincov ako právnička. Protestantské duchovenstvo učilo svoje kongregácie, že bariéra medzi „posvätným“ a „svetským,“ ktorú postavila stredoveká cirkev, neexistuje.

Žiadne povolanie nie je bezvýznamné

Protestanti predložili a učili dve praktické aplikácie z princípu posvätnosti všetkých prác a povolaní. Po prvé, všetci kresťania mali „vstúpiť“ alebo „odpovedať na svoje povolanie“. „Kráčanie“ vo svojom povolaní zahŕňalo vernosť svojmu zamestnávateľovi a súvisiace povinnosti na pracovisku. Verná práca sa mala vykonávať v prvom rade pre Pána, ale protestantskí duchovní opakovali aj zásadu práce z lásky k blížnemu. Tvrdili, že povolanie človeka, nech je akékoľvek, slúži a prináša úžitok spoločenstvu v sociálnej aj ekonomickej oblasti. Okrem toho duchovní pripomínali veriacim, aby boli spokojní so svojím povolaním a prácou, ktorú im Boh poskytol.

Protestanti uplatnili zásadu, že „každé miesto je posvätné“ aj v súvislosti s prácou a povolaním. Tvrdili, že keďže Boh sa hlboko zaujíma o všetky povolania a keďže všetky práce a povolania sú posvätné, treba sa modliť za všetkých ľudí v ich príslušných povolaniach. Mnohé reformačné modlitebné knihy, ako napríklad A flour of godly praiers (1550) od Thomasa Becona, obsahovali modlitby za sudcov, vojakov, námorníkov, cestujúcich, právnikov, obchodníkov, statkárov a matky.

Becon vo svojej modlitebnej knihe ponúka všeobecnú modlitbu pre všetkých kresťanov, aby všetci „kráčali podľa [svojho] povolania v tvojej bázni.“ V týchto modlitebných knihách venovali protestanti osobitnú pozornosť matkám. Matky boli povzbudzované prostredníctvom kázní aj nepriamo prostredníctvom formulácie modlitieb, aby ich domáca práca bola „zbožná“. Tieto protestantské modlitebné knihy implicitne učili anglickú spoločnosť, že všetky sféry sú posvätné a hodné modlitby k Bohu. Žiadne povolanie nebolo príliš bezvýznamné, aby sa preň nemohlo vyprosovať požehnanie.

Výzva k horlivej usilovnosti

Anglickí protestanti usúdili, že keďže všetky povolania a činnosti sú v Božích očiach sväté, je povinnosťou veriacich usilovne sa venovať svojmu povolaniu. Pracovitosť spolu s príslušnými cnosťami — sebadisciplína, sebaovládanie a vytrvalosť — predstavovali nenahraditeľnú kresťanskú cnosť v etike anglickej reformácie. V kresťanskej etike nebolo miesto pre nečinnosť.

Hriech nečinnosti bol v skutočnosti neustále odsudzovaný v kázňach a spisoch protestantskej tlače. Považoval sa za „telesný a zvrátený“ hriech. Bol „prameňom a zdrojom všetkých nerestí.“ Pre tých, ktorí boli zotročení nečinnosťou, sa ich hriech rovnal „obetovaniu nie Bohu, ale diablovi.“ Nečinnosť v živote vyznávajúceho kresťana vyvolávala vážne pochybnosti o jeho obrátení. Lenivosť bola nezlučiteľná s biblickým kresťanstvom. Dôsledne sa zaraďovala k zoznamom iných hriechov, ktoré vyvolávali Boží hnev a súd — vražda, cudzoložstvo, krádež, zrada, čarodejníctvo a rúhanie.

Jedným z dôvodov, prečo sa v protestantských katechézach a kázňach tak často a zanietene hovorilo o pracovitosti a lenivosti, bol kontext rastúcej chudoby v mestských oblastiach Anglicka, najmä v Londýne. Protestanti si všimli, že veľkú časť tejto chudoby spôsobovala nečinnosť ľudí.

V anglickej protestantskej tlači bola pracovitosť hlavnou témou a zdôrazňovala sa všetkým ľuďom bez ohľadu na vek alebo postavenie. Deti sa o hodnote a výhodách pracovitosti učili od svojich rodičov už v mladom veku prostredníctvom katechéz v domácnosti. Najstaršie protestantské katechizmy a príručky cností dôrazne povzbudzovali mládež, aby sa usilovala o pracovitosť a „vynakladala úsilie so všetkou svojou šikovnosťou a zručnosťou,“ a zároveň sa vyhýbala „leňošeniu a príliš veľa spaniu.“ William Perkins vo svojom katechizme nabádal deti aj dospelých, aby „pracovali a snažili sa,“ ale zároveň kresťanom pripomínal, že usilovnosť je „nanič a nič nepomôže, ak Boh nedá svoje požehnanie.“

Arcibiskup Thomas Cranmer, vo svojej definícii pravého kázania vysvetlil, že cieľom protestantského kazateľa bolo čiastočne naučiť svojich farníkov „ctiť a uctievať všemohúceho Boha a usilovne mu slúžiť, každý podľa svojho stupňa, stavu a povolania.“ Anglickí kazatelia pravidelne vo svojich kázňach aplikovali biblické texty na osoby s konkrétnym povolaním. „Horlivá usilovnosť“ v súvislosti s vlastným „podnikaním“ bola povolaním a zmýšľaním všetkých skutočných kresťanov.

Raná americká pracovná etika

Ako ovplyvnil reformačný pohľad na povolanie budúce generácie protestantov? Anglickí puritáni 17. storočia boli dedičmi reformácie a osvojili si intelektuálnu a praktickú teológiu svojich reformačných predchodcov. Puritáni a pútnici, ktorí sa vydali cez Atlantik do Nového sveta, si so sebou priniesli reformačný pohľad na prácu ako na posvätnú dôveru a svätú výsadu. Napríklad Cotton Mather (1663 — 1728) vyjadril puritánsku etiku zodpovednosti a samosprávy, že všetci ľudia by mali „milovať“ a „mať radi“ svoje povolanie, pretože je „požehnaním mať zamestnanie.“

John Cotton (1585 — 1652) vyzdvihol všetky povolania ako rovnako oslavujúce Boha a povzbudzoval aj ostatných kolonistov v Bostone, aby „prijali“ a vykonávali aj to, čo by mohli považovať za najvšednejšie alebo najpodradnejšie úlohy. Tvrdil, že pravá viera sa nehanbí za vykonávanie takejto práce, pretože túto prácu schvaľuje a dáva Boh. Cotton predložil biblický model Ježišovho umývania nôh učeníkom.

Prví americkí kolonisti uplatňovali tieto biblické princípy v jednotlivých zamestnaniach a vytvorili to, čo bolo známe po celé generácie ako pevná pracovná morálka a vysoká miera individuálnej zodpovednosti. To čiastočne prispelo k rozkvetu americkej koloniálnej spoločnosti, najmä v oblasti hospodárstva a vzdelávania.

Utvrď dielo našich rúk

Pohľad anglickej reformácie na prácu a povolanie nám dnes môže slúžiť ako zdravý vzor. Vytrvalá, disciplinovaná a vynikajúca práca na Božiu slávu je ušľachtilá a cnostná. V každom povolaní a vo vykonávaní svojej úlohy, bez ohľadu na to, aká je zdanlivo všedná alebo podradná, je dôstojnosť, pričom sa spoliehame na to, že Boh požehná jej výsledok. Boh nás vyzýva, aby sme všetko, vrátane našej práce, robili s dokonalosťou a radosťou na Jeho slávu (1. K 10:31). Nečinnosť, lenivosť a nezodpovednosť sú hriechy, ktoré treba vyznať a ľutovať.

„Všetko je márne bez Boha a jeho požehnania. Ale keď Boh požehná našu prácu a povolanie, nebude to márne.“

Mojžiš prosil Boha v mene Izraela v Žalme 90:17 „Ty utvrď dielo našich rúk!“ Týmto výrokom pokorne uznáva úplnú závislosť od Boha, pokiaľ ide o akýkoľvek úspech v práci. Ak nepožehná a nepoužije naše schopnosti, manažment času, vzdelanie a pracovné príležitosti, nebude sa nám v nich dariť (Ž 127:1). Všetko je márne bez Boha a jeho požehnania. Ale keď Boh požehná našu prácu a povolanie, nebude to márne (1. K 15:58). V skutočnosti práca, ktorú konáme pre Boha, bude mať duchovnú a večnú hodnotu (Mt 25:14–30).

Tak ako protestanti v reformovanom Anglicku, aj my si môžeme vypestovať sklon robiť všetko zo srdca pre nášho Pána (Kol 3:23) a prosiť Ho, aby nás „urobil usilovnými a šťastnými v dielach nášho povolania.“

Brian Hanson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Je to však deštruktívne z hlbšieho dôvodu, než je ten zjavný, škodlivý vplyv práce vykonanej nedbalo alebo nevykonanej vôbec. Na hlbších úrovniach nás lenivosť oberá o šťastie tým, že znižuje našu schopnosť užívať si tie najväčšie radosti. A, navyše, nás zanecháva neschopnými milovať tak, ako by sme mali.

„Lenivosť nás oberá o šťastie tým, že znižuje našu schopnosť užívať si tie najväčšie radosti.“

Keďže každý z nás je rôznym spôsobom pokúšaný hriechom lenivosti, je užitočné mať na pamäti, čo všetko je v stávke — a prečo nám Boh v Biblii opakovane prikazuje, aby sme sa usilovali byť pracovití.

Cnosti a neresti

Pre kresťanov je cnosť mravne excelentná vlastnosť, ktorá, ak sa stane zvykom, stane sa morálne vynikajúcou povahovou črtou. Stávame sa viac podobní Kristovmu obrazu (R 8:29) a prežívame zvýšenú schopnosť tešiť sa z toho, čo Boh urobil dobrým, pravdivým a krásnym. Biblické príklady vidíme v 2. Pt 1:5–8:

„Tak aj vy podobne vynaložte všetko úsilie a pridávajte k viere cnosť [aretē v gréčtine sa vzťahuje na všetky cnosti], k cnosti poznávanie, k poznávaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti pobožnosť, k pobožnosti milovanie bratstva a k milovaniu bratstva lásku. Lebo ak sú pri vás všetky tieto vlastnosti a rozmáhajú sa, nebudete nečinní a neplodní ani v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.“

Naopak, neresť je mravná skazenosť, ktorá, ak sa stane zvykom, stane sa mravne skazenou povahovou črtou. Stále viac sa prispôsobujeme vzoru tohto padlého sveta (R 12:2) a pociťujeme zníženú schopnosť tešiť sa z toho, čo Boh stvoril ako dobré, pravdivé a krásne. Biblické príklady vidíme v Liste apoštola Pavla Galatským 5:19–21:

„A zjavné sú skutky tela ako: [cudzoložstvo], smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, [vraždy], opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia [v gréčtine prassontes, čo znamená „praktizujú“] také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho.“

Prečo je pracovitosť „nebeskou cnosťou“

V 5. alebo 6. storočí mnohí v cirkvi zaradili pracovitosť na zoznam siedmich nebeských cností, aby tak čelili lenivosti, ktorú mali na zozname siedmich smrteľných hriechov. Svätci však v priebehu dejín spásy vždy považovali pracovitosť za nevyhnutnú cnosť. Starý aj Nový zákon dôsledne prikazuje svätým, aby boli usilovní, a varuje pred nebezpečenstvom lenivosti.

Tu je ukážka niektorých príkazov:

„Len sa maj na pozore a dobre sa chráň, aby si nezabúdal na veci, ktoré si videl na vlastné oči, a aby nevymizli z tvojho srdca po celý čas tvojho života.“ (5. M 4:9)

„Lenivec baží, a nemá nič, ale túžba usilovných bude naplnená.“ (Pr 13:4)

„Ty nariadil si svoje rozkazy, aby sa verne zachovávali.“ (Ž 119:4)

„Nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúcni, slúžte Pánovi.“ (R 12:11)

„Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje! Počúvame totiž, že niektorí medzi vami neporiadne nažívajú, nič nerobia, ale neužitočné veci stvárajú.“ (2. Tes 3:10–11)

„Preto o to viac, bratia, usilujte sa upevniť svoje povolanie a vyvolenie, lebo keď to urobíte, nepotknete sa nikdy.“ (2. Pt 1:10)

Ako ukazujú tieto úryvky, pracovitosť je „nebeskou cnosťou“, pretože je prostriedkom na pestovanie zbožnosti — väčšej schopnosti hlboko sa tešiť z Boha a jeho darov. Pestovanie „smrteľného hriechu“ (alebo neresti) lenivosti je na druhej strane prostriedkom pestovania bezbožnosti — zníženej schopnosti hlboko sa tešiť z Boha a jeho darov.

Prejavovanie lásky úprimne a otvorene

Keď však hovoríme o usilovnosti ako o spôsobe pestovania zbožnosti, okrem rozvíjania silnej pracovnej etiky kvôli prežívaniu väčších radostí je tu aj ďalší rozmer. Keďže „Boh je láska“ (1. J 4:8) a keďže láska napĺňa Jeho zákon (R 13:10; G 5:14), rast v zbožnosti znamená, že rastieme v určitom aspekte toho, čo znamená milovať. To, čo robí usilovnosť zreteľne kresťanskou, je to, že je to jeden zo spôsobov, ako milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého (Mt 22:37–39).

„To, ako sa správame, odráža to, čomu veríme; to, čo robíme, odráža to, po čom túžime; naša práca odráža naše záľuby.“

Boh nás stvoril tak, že naše činy zviditeľňujú skutočné city nášho vnútra. Povedané veľmi zjednodušene: To, ako sa správame, odráža to, čomu veríme; to, čo robíme, odráža to, po čom túžime; naša práca odráža naše záľuby.

Uvedomujem si, že sa dotýkam zložitej problematiky. Naše presvedčenia, túžby a záľuby nie sú jednoduché, rovnako ako súvislosti, v ktorých sa správame, konáme a pracujeme. A ani neurologické poruchy a ochorenia nijako nepomáhajú už aj tak zložitým procesom.

Napriek tomu zostáva pravdou, že naše konzistentné správanie v priebehu času odhaľuje, čomu skutočne veríme, po čom túžime a čo milujeme. Práve to mal na mysli Ježiš, keď povedal, že podľa ovocia môžeme rozlíšiť zdravý (cnostný) strom od toho chorého (skazeného) (Mt 7:17–20).

A, samozrejme, „ovocie“ sa prejavuje nielen v tom, čo robíme, ale aj v tom, ako to robíme. A práve tu naša usilovnosť alebo lenivosť často odhalí, čo alebo koho skutočne milujeme. Keďže sa snažíme starať o to, čo si veľmi ceníme, zvyčajne je viditeľné, kedy iní do toho, čo robia, vkladajú srdce a kedy nie. Alebo ako povedal Pavol o niektorých „lenivých lakomcoch“ na Kréte: „Hovoria, že poznajú Boha, ale skutkami (Ho) zapierajú“ (Tit 1:16).

V tom, čo robíme a ako to robíme, v našej usilovnosti alebo lenivosti, prejavujeme svoju lásku úprimne a otvorene — či už milujeme Boha (J 14:15) a našich blížnych (1. J 3:18), alebo sebecky milujeme samých seba (2. Tim 3:2).

Usilujte sa upevniť svoje povolanie a vyvolenie

A teda, čo sa týka pracovitosti a lenivosti, je toho v stávke oveľa viac, než sme si doteraz mysleli.

Áno, usilovnosť je dôležitá pre vykonávanie kvalitnej práce, ktorá je prospešná v mnohých ohľadoch. Ale tvrdá práca sama osebe sa nerovná usilovnosti. Ako upozorňuje Tony Reinke: „Workoholizmus je lenivý, pretože využíva prácu sebeckým spôsobom, aby sa zameral na osobný pokrok alebo nahromadené ocenenia“ (Killjoys, str. 50).

Keď nám Písmo prikazuje, aby sme sa „usilovali upevniť svoje povolanie a vyvolenie“ (2. Pt 1:10), Boh nás vyzýva, aby sme usilovne pracovali na správnych cieľoch (rast v zbožnosti), tými správnymi spôsobmi (čo Boh prikazuje) a zo správnych dôvodov (láska). Čím viac sa táto usilovnosť stáva pre nás charakteristickou, tým viac sa podobáme Ježišovi: čoraz viac sa tešíme z toho, čo robí radosť Jemu, a čoraz viac milujeme tak, ako miluje On — to je tá pravá cnosť.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Vďaka jednoduchému odmávaniu zajtra sa stratí špinavý riad, zmiznú ťažké konverzácie, skryjú sa emaily a domáce práce trpezlivo stoja. Aké úžasné môže byť poslanie dnešných nepríjemností do hmly zajtrajška — a ako pripravený je ich zajtrajšok prijať! Áno, mohli by sme sa o tieto povinnosti postarať aj dnes, ale prečo, keď vždy existuje zajtra?

Potom, samozrejme, zajtrajšok príde, a kúzlo zmizne pod ťažobou nedokončených úloh. A opäť si uvedomíme, vo frustrujúco múdrych slovách Alexandra MacLarena, že:

„Žiadne nepríjemné úlohy sa nestanú menej nepríjemné, ak sa odložia na zajtra. Až len keď sú za nami a hotové, zisťujeme, že neskôr sa dá ochutnať sladkosť, a že spomienka na nemilé povinnosti spravené bez zaváhania je vítaná a príjemná. (The Conquering Christ and Other Sermons (Víťazný Kristus a iné kázne, str. 143)

Pokiaľ je nevítaná úloha tŕňom, zajtrajšok ju nezmení na ružu. Tŕň tam stále bude, rovnako nevítaný — a či dnes, alebo zajtra, budeme ho vždy musieť uchopiť.

Dnes a zajtra

Dnes a zajtra. Mnoho problémov vzniká zo zlyhania správne rozdeliť tieto dva dni.

„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok,“ povedal raz Ježiš zástupu úzkostlivcov, „lebo zajtrajšok sa o seba postará. Každý deň má dosť vlastného trápenia“ (Mt 6:34). Boh nás volá žiť v rámci 24-hodinovej hranice nazvanej dnes, ale úzkostlivci sa snažia dostať cez plot a zavliecť niečo zo zajtrajších starostí. Ježišova odpoveď? Stiahni svoju ruku zo zajtrajška; dnešok má dosť svojich starostí.

Samozrejme, prokrastinátori robia pravý opak. Radšej ako zavliecť zajtrajšok do dneška, potlačia dnešné problémy do zajtrajška, možno dúfajúc, že sa za plotom stratia. Na toto by možno Ježiš reagoval s podobným sedliackym rozumom: „Zajtrajšok bude mať dosť starostí bez tvojho pridávania navyše. Postaraj sa o dnešný problém dnes a zajtra sa postaraj o zajtrajší problém.“

Znie to celkom rozumne, nie? Naozaj je to tak. Nanešťastie, náš vnútorný prokrastinátor sa ukazuje ako odolný voči rozumu (Príslovia 24:30). Z osvedčených skúseností vie, že „žiadne nevítané úlohy sa nestanú o nič menej nevítané, ak ich odložíme na zajtra,“ a predsa, vždy si nájde cestu, ako to skúsiť znova.

Takže, spolu so zdravým rozumom, náš Pán dáva viac milosti. Keď sa pozrieme na dnešný problém a sme v pokušení povedať: „Zajtra, zajtra,“ On hovorí dvojaký prisľúb: silu pre dnešok a žatva zajtra.

Dnešná sila

Prečo niektorí z nás tak často mávajú prútikom zajtrajška? Mnohokrát preto, lebo cítime, že dnes na to jednoducho nemáme. Dnes nemáme energiu umyť kúpeľňu. Dnes sa necítime byť motivovaní napísať správu. Dnes necítime vnútornú iskru pre kreatívnu prácu. Možno sa o silu modlíme, možno nie. Tak či onak, nakoniec sa odvrátime a pokrčíme plecami „Zajtra“.

V takých momentoch, keď zazeráme na nejakú neželanú úlohu a necítime silu na to, aby sme ju urobili, môžeme zabudnúť na to, že Boh často dáva silu, až keď začneme konať. Rieka Jordán sa zastavila, až keď do nej kňazi vstúpili (Joz 3:13). Vdove tiekol olej, až keď ho liala (2. Kr 4:1–6). Desiati malomocní sa uzdravili, až keď od Ježiša odišli preč (L 17:11–14). Často v nás Boh pracuje Jeho silou, až keď (a nie predtým ako) začneme pracovať (F 2:12–13).

J. J. Packer raz spozoroval, že tvrdo pracujúci kresťania

„očakávajú od Boha pomoc v každodennom probléme a silu na poslušnosť od Boha v každodenných úlohách… Zistia, že samotná sila očakávania pomoci je použitá Duchom na to, aby im dala energiu ďalej pokračovať v každodenných fádnych rutinách. (Keep in Step with the Spirit, str. 108–109)

Niektorí ľudia čakajú, kým sa budú cítiť silní, aby mohli pracovať; ostatní začnú pracovať očakávajúc posilnenie. Tí druhí vedia, že energia na vykonanie nevítaných úloh prichádza k očakávajúcim — k tím, ktorí na „necítim sa na to“ odpovedia vrúcnou modlitbou a so zdvihnutou hlavou. Dnešná milosť bude dostatočná na dnešný problém, aj ak tá milosť ešte neprišla. Takže, ak čelíme nejakej neželanej povinnosti a pociťujeme našu vnútornú slabosť, múdri sa učia hovoriť: „Nie zajtra, dnes,“ veriac, že pomoc je na ceste.

Zajtrajšia žatva

Kniha Prísloví predstavuje prokrastináciu v kontexte žatvy: „Lenivcovi sa nechce orať na jeseň, ale cez žatvu žobre a nič nemá“ (Pr 20:4). Náš vnútorný prokrastinátor miluje zajtrajšok, ale iba preto, že nevidí zajtrajšok jasne. Ak by ho tak videl, všimol by si blížiacu sa žatvu a vedel by, že dnešné zdriemnutie môže byť zajtrajším pustým poľom. Inými slovami, zajtra žneme to, čo sme dnes zasiali.

Napríklad, čo sa stane, ak mladý muž prokrastinuje, nie občas, ale vždy? Keď prokrastinácia je jediné semeno, ktoré stále seje? Zanedlho sa na neho rodina a priatelia prestanú spoliehať; jeho sľuby pre dnešok zakaždým skĺznu do zajtrajška. Jeho spolupracovníci budú očakávať neuspokojivú prácu — prácu, ktorá vždy nesie znaky zhonu hodiny dvanástej. Po čase, ostatní od neho prestanú veľa žiadať: radšej to urobia sami alebo nájdu niekoho iného. Nakoniec budú jeho život a vzťahy zaplnené tŕním, ktoré odmietol vytrhať (Pr 15:19).

Na druhej strane, čo sa stane, ak ten istý mladý muž upiera svoj zrak na žatvu? Pomaly bude rásť na vážnosti: Muž, ktorý necháva svoj „dnešok“ byť dneškom a svoj „zatrajšok“ zajtrajškom (Jk 5:12). Muž, ktorý sa vrhne na tŕnie vo svojom poli vďaka sile, ktorú dáva Boh. Muž, ktorého oddanosť sa cez najmenšie nežiadané úlohy rozšíri do tých najväčších (L 16:10). Muž, ktorého pracovitosť sa stáva stromom života pre rodinu a priateľov, susedov a spolupracovníkov.

Takýto muž vie, že aj tie najlepšie časti života obsahujú stovky neželaných úloh. Iba objatím nevítaného sú domovy vybudované, vzťahy obnovené, priateľstvá udržiavané, sľuby uchované, deti disciplinované a vychovávané, zbory založené a pestované, a poslania splnené. A tak, s každým náznakom zajtrajška, hľadí na úrodu.

Chyť sa tŕnia

Nateraz žijeme v tŕňom pokrytej krajine, kde každý deň zapĺňajú zoznam nežiadané úlohy. Jedného dňa náš Boh krajinu vyčistí, a „namiesto bodľačia vyrastie cyprus, namiesto pŕhľavy vyrastie myrta“ (Iz 55:13). Zatiaľ ale žijeme medzi tŕním. Jedným zo spôsobov ako velebiť Boha je, že uchopíme dnešné tŕne s dnešnou milosťou.

Volá nás k tomu zdravý rozum, pretože „žiadna nevítaná úloha sa nestane o nič menej nevítanou, ak ju odložíme na zajtra“. A ešte viac nás k tomu volajú Božie prisľúbenia, pretože každodenné problémy prichádzajú s každodennou silou, a na niektoré prichádzajúce zajtra, semená dnes zasadené vzídu v prekrásnu úrodu.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Dá sa tiež použiť na vytvorenie plánu: ako prežiť prácu z domu s päťčlennou rodinou.

Tu je prehľad toho, ako rozmýšľam o nadchádzajúcich dňoch v deviatich bodoch.

1. UVEDOMTE SI, ŽE HRANICE MEDZI PRÁCOU A DOMÁCNOSŤOU SÚ TERAZ ROZMAZANÉ.

Väčšina z nás si túto dynamiku uvedomí prostredníctvom nejakého konfliktu, ktorý sa objaví. Priplížia sa ku nám. Budeme frustrovaní, pretože pracujeme nadmerne (Odkedy pracujem z domu, trávim ešte menej času so svojou rodinou), alebo málo (Odkedy pracujem z domu, som oveľa menej produktívny).

Pretože práca a domov sa nebudú deliť podľa času (ráno až večer) a priestoru (dochádzanie z jedného miesta na iné), prvým krokom smerom k zdravej dynamike práce odkiaľkoľvek je rozpoznanie toho, že hranice sú od začiatku rozmazané.

2. NAPLÁNUJTE ČAS ZAČIATKU A KONCA PRACOVNÉHO DŇA.

Vyplýva to z prvej zásady. Naplánovanie času začiatku a konca pracovného dňa vám pomôže trochu rozostriť čiary. To znamená — možno dokonca viac ako obvykle — nereagujete na telefonáty, sms-ky, ani e-maily mimo vášho určeného pracovného času.

Ešte lepšie je, keď sa fyzicky premiestnite na jedinečné miesto vo vašej domácnosti alebo byte — najlepšie na rovnaké miesto každý deň — a nepôjdete na toto miesto, pokiaľ nemáte pracovný čas. Čím viac si budete vy a ostatní ctiť tieto hranice, tým efektívnejší budete.

3. UVEDOMTE SI, DO AKEJ MIERY STE POČAS DŇA ZÁVISLÍ OD NÁVYKOV (A AKÉ POTREBNÉ JE VYTVORIŤ SI NOVÉ).

Návyky umožňujú nášmu mozgu vyhnúť sa opakovanému rozhodovaniu. Je vyčerpávajúce spoliehať sa na každodenný rozhodovací proces, len aby sme vyšli z dverí: Prebudím sa a potom pôjdem do sprchy? Alebo sa zobudím a pôjdem ku kávovaru? Vyčistím si zuby a potom pôjdem do šatníka? Alebo sa oblečiem a potom si vyčistím zuby?

Verte či nie, najúspešnejší ľudia míňajú najmenšie množstvo energie na základné rozhodnutia. Používajú návyky, aby ich „automaticky“ dostali z vankúša ku pracovnému stolu už vnorených do mentálnej energie prijímania rozhodnutí na vyššej úrovni. Keď sú všetky naše návyky narušené drastickými zmenami okolností, veľmi úspešní ľudia si rýchlo vytvoria novú sadu návykov, alebo rutinu. Začnite svoj týždeň vytvorením novej rutiny. Naplánujte si dobré návyky pre tento týždeň.

4. SPESTRITE SI ZÁBAVU AJ INAK AKO STREAMOVANÍM.

V čase rozšírenej sociálnej izolácie si váš mozog začne všímať, že mu niečo chýba. Chýbajú mu podnety, ktoré dostávate v priebehu normálneho dňa. Najjednoduchšie je vyplniť túto medzeru ďalším streamovaním a väčším scrollovaním.

Možno je to len preto, že som kníhkupec živnostník, ale prečo nevyužiť tento čas na to, aby som konečne niečo urobil s tou otravnou každomesačnou myšlienkou, Mal by som si nájsť viac času na čítanie kníh? Rôznorodá škála podnetov — či už sú to knihy, podcasty, audio knihy, skicovanie, maľovanie — pre váš mozog vám pomôže vytrvať bez toho, aby ste príliš trpeli tým záludným pocitom: Čo sa so mnou tento týždeň deje?

5. VYHODNOCUJTE NA KONCI TÝŽDŇA A PLÁNUJTE NASLEDUJÚCI TÝŽDEŇ.

Spočiatku to nepôjde hladko. To je v poriadku! Na konci týždňa si naplánujte čas na prepracovanie návykov na nasledujúci týždeň. Vtedy totiž budete vedieť viac ako viete teraz o tom, čo potrebujete, aby sa vám v týchto podmienkach darilo.

6. NÁJDITE VHODNÉ MOŽNOSTI TAK PRE SOCIÁLNE PREPOJENIE, AKO AJ PRE SAMOTU.

Toto súvisí s bodom o zábave; váš mozog musí byť prepojený s inými mozgami, ale tiež si musí odpočinúť od ostatných ľudí. Nájsť samotu — ak žijete so spolubývajúcimi alebo rodinou — bude ťažšie nájsť. Ale introverti aj extroverti potrebujú samotu, aj keď v rôznych dávkach.

Práca z domu môže odhaliť neočakávaný nedostatok „času osamote“ pre všetkých, pretože očakávame nedostatok sociálneho prepojenia. Potrebujeme si naplánovať stretnutia s priateľmi, i nájsť si čas sám pre seba niekde v našom životnom priestore, keďže zachovávame spoločenský odstup.

7. NÁJDITE SI VHODNÉ SPÔSOBY CVIČENIA/POHYBU.

Počas priemerného dňa prejdem cestou do práce a späť pár míl. Vyjdem z domu, prejdem k autu, vystúpim z auta v parkovacej garáži, prejdem k výťahu a chodbou do mojej kancelárie. Ráno prechádzam našim areálom, aby som našiel miesto stretnutia. Vrátim sa späť. A tento proces opakujem večer v opačnom poradí. Všeobecná pohoda môjho tela a mysle závisia od tohto pohybu. Je na nás, aby sme si našli čas a miesta, kde by sme sa mohli hýbať. Uistíme tak naše mozgy, že sme ok.

8. OBMEDZTE SVOJU ÚZKOSŤ TÝM, ŽE SI POZRIETE SPRÁVY IBA DVAKRÁT ZA DEŇ.

Buďte úprimní: o koľko viac času trávite posledné dva týždne čítaním na internete? Cal Newport, autor Digitálneho minimalizmu (Digital Minimalism), ponúka skvelý nápad na obmedzenie našej úzkosti: obmedzte vstupy, ktoré podnecujú úzkosť. Nie, nenavrhuje, aby sme sa snažili byť neinformovaní. Namiesto toho navrhuje, aby sme naplánovali konkrétne časy, raz ráno a znova večer, kedy skontrolujeme, čo sa deje s vonkajším svetom. Naliehavejšie správy si k vám nájdu cestu prostredníctvom iných ľudí.

9. AKO TO VŠETKO OVPLYVNÍ VAŠU DUCHOVNÚ DISCIPLÍNU?

Čo najviac sa usilujem vyhnúť tomu, aby som bol príliš špecifický pri predpisovaní toho, ako by mal niekto štrukturovať svoje duchovné disciplíny. Bez ohľadu na to kde sa na tejto ceste nachádzame, pokiaľ ide o čas na modlitbu, čítanie Biblie, rozjímanie, pôst atď., vždy to môžeme robiť lepšie.

Spočiatku som ako kresťan zápasil, pretože sa mi nedarilo mať každý deň „stíšenie“ tak, ako mi to opisovali moji mentori. Takže som sa cítil, akoby som duchovne zlyhával. Bez ohľadu na to by sme mali mať plán, ku ktorému sa zaväzujeme a plán, ktorý je na trajektórii rastu. Je na nás, aby sme si rozvrhli náš deň spôsobom, ktorý predpokladá, že vedomie duchovného bezpečia je najlepším základom pre úspech vo všetkých ostatných aspektoch nášho dňa.

Produktivita pri pandémii

Moja žena so mnou zdieľala tento meme:
Keď v roku 1665 prepukla v Londýne morová epidémia, zatvorili Cambridgeskú univerzitu a Isaac Newton bol nútený zostať doma. V tom čase vynašiel diferenciálne počty, časti teórie optiky a údajne, keď sedel vo svojej záhrade, videl padať jablko zo stromu a to inšpirovalo jeho chápanie gravitácie a pohybových zákonov.

Neviem, či sú tieto tvrdenia pravdivé. Čo ak by však toto zvláštne obdobie — naše spomalenie, naše sústredenie sa — viedlo k väčšej produktivite, inovácii alebo dokonca duchovnej obnove?

Devin Maddox. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Pedagógovia vravia: „Ja len učím matematiku,“ vedúci predstavitelia hovoria, že „len“ objasňujú problémy alebo zhromažďujú tímy. Niektorí z nás vravia „ja len,“ lebo túžime zostať pokorní. Iní vravia „ja len,“ lebo nikdy nepočujeme „Výborne!“ či preto, že nevidíme hodnotu svojej práce. A zas iní vravia „ja len,“ lebo jednoducho pracujeme pre peniaze alebo nám chýba zmysel a iba robíme, čo od nás chcú. Ale mali by sme sa pozrieť vyššie a vidieť, že sám Boh nás usmerňuje k práci, ktorá mu prináša radosť, lebo ňou slúžime svojim blížnym — bez ohľadu na to, akú prácu máme.

Aby naša práca robila Pánovi radosť, uznávame, že náš pohľad na ňu sa začína pri samom Bohu. Pracujeme, pretože pracuje Boh, ktorý pretvára, podporuje a udržiava tento svet. On je Stvoriteľ, Kráľ a Dobrý Pastier. Naša túžba opraviť, čo je pokazené, odráža Božie odhodlanie vykúpiť svoje padlé stvorenie. Naše nadšenie vytvárať a plniť plány nasleduje nášho Pána, ktorý naplánoval a dokonal vykúpenie. Keď sa pustíme do nejakého projektu a radujeme sa z jeho dokončenia, napodobňujeme tým Ježiša, ktorý povedal: „Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo“ (J 4:34). Ľudstvo pracuje, pretože nás Boh stvoril na svoj obraz, a on pracuje.

Robiť Bohu radosť od 9.00 do 17.00

Predkladám päť princípov, ako milovať svojich blížnych a slúžiť im v práci. Každý z nich sa zakladá na Božom charaktere a múdrosti, takže Mu robíme radosť, keď „[kráčame] po Jeho cestách“ (5. M 8:6; Ž 128:1). Tá postupnosť je podstatná: svojich blížnych milujeme a slúžime im iba vtedy, keď nás Boh robí podobným Ježišovmu obrazu (R 8:29).

1. Usilujte sa o spravodlivosť, vernosť a lásku

Bohu robíme radosť, keď prejavujeme takú spravodlivosť, vernosť a lásku, akú prejavuje Boh. K všetkým sa správame spravodlivo, a zvláštnu pozornosť venujeme slabým a bezbranným, vdovám a sirotám. Sme verní, keď vydržíme, namiesto toho, aby sme sa vzdali, keď čelíme odporu či sabotáži.

Architekti a projektanti milujú ľudí, s ktorými sa nikdy nestretnú, keď plánujú pracovné prostredie, ktorého priestory a osvetlenie podporujú pokoj a energiu po celé storočie. Drevári milujú vzdialených blížnych, keď zručne vyrábajú stoličky, ktoré sa prispôsobia tvaru tela, nevŕzgajú a vydržia celé desaťročia. Aj keď niekto vyrába gitary či violončelá sám v nejakom obchode, kvalitné nástroje poslúžia mužom a ženám, ktorí na nich budú hrať a počúvať ich aj o mnoho rokov a na mieste vzdialenom mnoho kilometrov.

2. Aplikujte Boží zákon na svoju prácu

Bohu robíme radosť, keď sa vo svojej práci riadime jeho zákonom. Zákon vyplýva z Božieho charakteru. A tak nevraždíme, lebo Boh dáva život, a nekradneme ani nezávidíme, lebo on je štedrý.

Boh vždy hovorí pravdu a Písmo je „slovo pravdy“ (2. Tim 2:15; J 17:17). Preto pracovníci médií robia Bohu radosť, keď hovoria pravdu s láskou, aby povzniesli tých, čo počúvajú (Ef 4:15, 29). Správy podávajú presne a so zdrojmi zaobchádzajú zodpovedne — napríklad tým, že vytvárajú kontext. Odmietajú zverejniť neopodstatnené obvinenia či ľahkomyseľne poškodiť nevinných ľudí. Dôležité pravdy robia atraktívnejšími.

Túžime po takomto spravodajstve, pretože médiá sú v pokušení zvyšovať sledovanosť programov a zisky tak, že pozornosť získavajú akýmkoľvek možným spôsobom, často, že vyvolávajú strach či podnecujú rozhorčenie. Sme toho svedkami v správach o COVID-19, keď médiá vydávajú desivé články, ktoré si prakticky navzájom protirečia. Jeden článok predpokladá hrozivú úmrtnosť po návrate k obvyklému podnikaniu, a ďalší narieka nad smrťou ekonomiky a zničením nezamestnaných.

3. Usilujte sa o dosahovanie hodnotných cieľov

Bohu robíme radosť, keď podporujeme a presadzujeme veci a ciele, ktoré za to stoja. Poradcovia a rehabilitační pracovníci podporujú uzdravenie, keď svoju pomoc prispôsobujú povahe a schopnostiam svojich klientov. Podporujú ciele klientov, keď poskytnú všetky možné rady a potom pošlú klientov za ďalším človekom, ktorý s nimi začne novú etapu.

Zbožní vodcovia starostlivo vyberajú ciele, o ktoré sa budú so svojimi ľuďmi usilovať. Napríklad, atletickí tréneri stanovia dobré ciele, keď svojim hráčom povedia, že na kondícii, pokroku a tímovej práci záleží viac ako na víťazstve. Presadzujú vášnivú, ale férovú hru, vytrvalosť, športové správanie, radosť z hry a zo svojich spoluhráčov, úctu k súperom a dôstojné správanie pri víťazstve a prehre. Hráčov učia, že šport je dôležitý, ale veci súvisiace s večnosťou sú dôležitejšie.

4. Hľadajte ľudí, ktorým budete slúžiť a ochraňovať ich

Bohu robíme radosť, keď hľadáme ľudí, ktorým by sme mohli slúžiť a chrániť ich. Ježiš povedal: „Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých,“ a teší ho, keď druhým ľuďom slúžime (Mt 20:25–28). V posledný deň Ježiš povie: „Výborne!“ každému, kto slúži „jednému z týchto mojich najmenších bratov“ tým, že hladným dá jedlo, smädným vodu, cudzincom prijatie a nahým odev (Mt 25:23, 34–40).

V špecializovanom hospodárstve majú mnohí malé úlohy v reťazcoch, ktoré prinášajú potraviny, vodu, prístrešie a zdravie. Ak nechápeme, ako funguje celý podnik, prehliadneme, aká dôležitá je naša práca. Vodič si môže pomyslieť: „Nič nevyrábam; ja len dodávam chlieb.“ Ale bez dodávky sa nik nenaje. Finanční agenti môžu nariekať, že oni iba tlačia čísla, a zabúdajú pritom, že dobré pôžičky dávajú ľuďom možnosť kúpiť si dom a rozbehnúť podnik. V skutočnosti by mohli klientov učiť, ako zvyšovať svoje šance na úspech v podnikaní a poskytnúť férové pôžičky etnickým skupinám, ktoré môžu byť z kapitálových trhov vylúčené.

5. Nájdite ľudí hodných napodobňovania

Bohu robíme radosť, keď si berieme príklad z hrdinov. List Židom, kapitola 11 nás učí, aby sme hľadali hrdinov vo viere. Ježiš viedol učeníkov, aby si vzali ponaučenie od Dávida (Mt 12:3–4), a Pavol predstavil Timoteja ako príklad nezištnosti (F 2:19–24). Keďže sme vždy učňami a učnicami, oči máme stále otvorené, aby sme videli hrdinov súčasnosti. Uvažujte napríklad o dvoch skrátených opisoch ľudí, ktorí reprezentujú v práci tieto princípy.

Mike, majiteľ reštaurácie

Mike Perez vlastní niekoľko reštaurácií s rodinnou atmosférou, ktoré podávajú hamburgery, pizzu a podobné pokrmy. Môže byť v pokušení povedať: „Ja len robím hamburgery,“ ale Mike robí oveľa viac. Na základnej úrovni hovorí pravdu, podáva dobré jedlo a platí férovú mzdu. Stará sa, aby rodiny mali bezpečné miesto, kde by si mohli užiť chutné jedlo.

Ale Mike je kreatívny aj v tom, ako slúži svojim zákazníkom a zamestnancom. Organizuje stretnutia zamerané na štúdium Biblie a diskusie zaoberajúce sa otázkami viery. Zámerne vystupuje ako postava otca, a uisťuje sa, že so všetkými jeho zamestnancami sa zaobchádza s úctou. Chopil sa príležitosti, učí svojich mladých pracovníkov a vštepuje im dobré pracovné návyky predtým, ako sa vo svojej kariére posunú ďalej. Napokon, najíma si a trénuje bývalých väzňov a dáva im príležitosť udržať si slušné pracovné miesto a žiť poctivým životom. Na prvý pohľad by si človek mohol myslieť, že Mike „len“ podáva hamburgery, ale on sa na každom kroku snaží slúžiť Pánovi a milovať svojho blížneho.

Jonathan, manažér

Jonathan Byrd riadi firmu, ktorá nemá hlavnú podnikateľskú činnosť. Jonathan identifikuje a získava aktíva a organizácie, ktoré upadli následkom zanedbávania, zlého manažmentu či nedostatku kapitálu. Investuje peniaze a manažérske schopnosti do renovácie starých masívnych budov a vyplňovania ich priestorov. Získava zle riadených veľkovýrobcov, ktorí stále dokážu vyrábať veci slúžiace pre dobro verejnosti. Jonathanove úspechy mu priniesli investorov, ktorí pomáhajú zmierniť riziká.

V roku 2018 Jonathan kúpil malú firmu, ktorá vyrábala ventilátory. V januári 2020 firma ledva obnovila výrobný proces a ešte nebola zisková. Jonathan bol pripravený ju predať väčšiemu výrobcovi za solídny zisk, keď zasiahla pandémia koronavírusu. Keďže COVID-19 napáda pľúca, svet náhle čelil nedostatku ventilátorov. Keď nastali obavy z poklesu ekonomiky, Jonathanov plán, ako uskutočniť jednoduchý, výnosný predaj, sa rozplynul.

Na jednej strane sa mohol pokúsiť navýšiť výrobu päťdesiatnásobne, aby pokryl aktuálnu potrebu. Ak by všetko fungovalo, mohli by mať zisk, ale na taký rýchly nárast nemali dostatok personálu a chýbali im zodpovedajúce financie, takže to bolo riskantné. Navyše, zapojila sa do toho federálna vláda a objavili sa problémy s ručením.

Jonathan zrazu stál pred vyhliadkou na veľké straty, veľké zisky alebo krátkodobé zisky, po ktorých prídu veľké straty, ak by nákaza rýchlo postupovala. V rapídne slabnúcej ekonomike muselo viacero investorov minimalizovať svoje riziká práve v dobe, keď sa tento projekt stal nestabilným. Na druhej strane mal Jonathan aj možnosť, že bude vyrábať v malom a bude mať malý, zaručený zisk.

Nakoniec sa Jonathan a jeho investori zhodli, že na prvé miesto dajú lásku k cudzím ľuďom. Prijmú riziká masívneho rastu, nových investorov a federálneho zasahovania, aby mohli zvýšiť výrobu a zachrániť tisícky životov po celom svete. Keď Jonathan skúmal finančné neistoty, povedal:

„Toto je životná príležitosť urobiť takmer dokonalú vec; ekonomické riziko je druhoradé. Vzdali sme sa akejkoľvek nádeje na ziskovosť. Účelom je pomáhať ľuďom. Budeme vyrábať a posielať ventilátory, pokiaľ to bude kdekoľvek potrebné, alebo kým nám nedôjdu peniaze. Každý verí tomu, že ich priateľom pomôžu, keď to budú potrebovať. Páči sa mi, že pomáhame ľuďom, s ktorými sa nikdy nestretneme.“

Jonathan je podnikateľ, nie teológ, ale uvidel príležitosť, ako urobiť Bohu radosť tým, že bude milovať neznámych a cudzích ľudí, ktorí nemajú právo od neho niečo žiadať. Týmto spôsobom odrážal lásku Božiu. Napodobňujeme súčasných hrdinov ako Mike Perez a Jonathan Byrd, keď tiež vnímame úlohy pred sebou ako nie „len“ nejakú prácu, ale spôsob, ako napodobňovať Krista, slúžiť ľuďom blízkym i vzdialeným, a robiť radosť nášmu Otcovi.

Dan Doriani © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Je to jedna z najdôležitejších otázok, nad ktorou premýšľajú mladí ľudia najmä počas  vysokoškolského štúdia, ale aj po jeho ukončení. Praktická otázka je: „Ako si budem zarábať na živobytie?“

Keď si to spočítaš, 50 hodín x 50 týždňov x 40 rokov a uvedomíš si, že hovoríme o 100 000 hodinách, tak správna otázka by mala znieť: „Kým sa stanem?“

V tomto článku uvádzame osem cieľov, ktoré by mali poháňať kresťana na kariérnej ceste. Zamiluj sa do nich a tvoja práca prinesie Kristovi oveľa viac ovocia bez ohľadu na to, v akej oblasti to bude.

Snaha získať čo najviac zo života s Bohom

Všetko, čo náš Boh robí, je o Ňom. Hovorí: „Svoju slávu inému nedám“ (Iz 48:11). Jeho vášeň pre svoju vlastnú slávu inšpiruje všetko, čo robí, vrátane lásky a zachraňovania hriešnikov. Odďaľuje svoj hnev, aby sme mohli byť spasení (Iz 44:22–23).

A teraz volá vykúpených, aby všetko, čo robia, robili na Jeho slávu. „Či teda jete, alebo pijete, a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu“ (1. K 10:31). Čokoľvek, čo robíte: v súkromí alebo na verejnosti, vo voľnom čase, alebo v práci, v nedeľu, či v pondelok. Boh túži vyzerať mimoriadne veľký v očiach každého človeka. Chce byť tlkotom tvojho srdca, cieľom tvojho života a tiež aj zamestnania, bez ohľadu na to, kde pracuješ. Aby ľudia videli tvoju dobrú prácu a vzdávali Bohu chválu (Mt 5:16, 1. Pt 2:12).

Snaha konať Božie dielo

Ak je jedinou službou pre Pána kresťanská služba, nebude dlho trvať, kým odpojíš svoju profesiu od svojho životného poslania: získať, čo najviac zo života s Bohom. Nech je každá práca Božie dielo, Ním pripravená, vykonávaná vierou v Neho, pred Ním a pre Neho.

Účtovníkovo účtovanie, programátorovo programovanie, či matkino varenie obeda sú práce od Boha, ktoré plánoval dlho pred tvojím prvým dňom v práci. Všetky tvoje dobré skutky, počas pracovnej doby alebo mimo nej, boli pre teba pripravené, aby si v nich chodil (Ef 2:10).

Tvoja práca je Božím dielom, pretože ju nemôžeš urobiť bez Neho. Nič, či už pracovné alebo iné, nebude tešiť Boha, ak sa to nekoná vo viere. To znamená, že aktívne dôverujem Ježišovi a ctím si Ho. Pavol hovorí: „A všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (R 14:23). Jazda vodiča autobusu, presnosť chirurga a rady recepčného sú dielom Pána. Keď sa na Neho spoliehajú, Boh im dá silu, múdrosť a nadanie pri ich vykonávaní.

A táto práca je Božia, pretože v konečnom dôsledku nepracuješ pre nikoho okrem Neho. „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo, veď Pánovi Kristovi slúžite“ (Kol 3:23–24). Toto nie je hyper-duchovná rada na prekonávanie mentálnych prekážok v tvojej práci. Keď miluješ Ježiša, v každej práci Mu slúžiš.

„Nie je tak veľmi dôležité, kde pracuješ, ale prečo tam pracuješ.“

Snaha nájsť svoju radosť v Bohu, nie v peniazoch

Bol si stvorený, aby si poznal, miloval, zobrazoval a radoval sa z Boha (Ž 37:4). Je tu však tisíc ďalších vecí, ktoré súperia o miesto v tvojom srdci a prioritách. Snáď žiadne iné nebezpečenstvo na odvrátenie tvojej pozornosti nebude nenápadnejšie ako tvoja kariéra, ktorá prináša úspech, slávu alebo peniaze. V konečnom dôsledku so 100 000 hodinami bude mať tvoja práca aj tak veľkú pozornosť. Avšak nikto nemôže milovať Boha a zároveň aj peniaze (alebo úspech, uznanie, perfekcionizmus, povýšenie). A to nie je len dobrá rada kvôli tvojmu zdraviu, ale nedá sa to ani skĺbiť (Mt 6:24).

Tým, že si udržíš svoju spokojnosť v Bohu, porazíš tieto nástrahy, ktoré môžu zviesť tvoju dušu. Izaiáš píše: „Prečo dávate peniaz za to, čo nie je chlebom, a svoj zárobok za to, čo nesýti? Čujte ma pozorne a jedzte dobré a v hojnosti sa bude kochať vaša duša“ (Iz 55:2). Nikto, kto sa sýti všetkým, kým pre neho Boh je, nepremárni svoj život snažením sa o krajšie veci alebo vyššie pozície vo firemnom rebríčku. Možno ti to Boh dá v tvojej práci, ale v porovnaní s tým, že máš Jeho, to nebude znamenať nič (J 4:34). Milovať Boha takýmto spôsobom, ťa bude viesť k mnohým dobrým rozhodnutiam. Napríklad kde pracovať a čo robiť s peniazmi a vplyvom, ktorý nadobudneš počas tejto cesty.

Snaha ohromiť svet

Spolu s Pavlom vás vyzývam, budúcich zamestnávateľov a zamestnancov: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu“ (R 12:1). Tvoj život, celý tvoj život, vrátane tvojej práce, je aktom uctievania. Ako? Nasledujúca veta: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle“ (R 12:2). Budete pracovať takým spôsobom, ktorý je v súlade s týmto svetom? Alebo spôsobom, ktorý ho ohromí? Ježišovi nasledovníci naplnení Duchom majú byť zreteľne odlišní od ľudí, ktorí nepoznajú a nemilujú nášho Pána. Zmeň ústrednú realitu tvojho života a ostatné veci by sa mali zmeniť aspoň natoľko, aby sa na to ľudia okolo teba začali pýtať (1. Pt 3:15).

Mali by sme teda zámerne premýšľať o každej oblasti nášho života — o domove, manželstve, jedení, nakupovaní, práci ako o dopravných značkách pre evanjelium — správy, ktorá dáva život. Chceme, aby bol svet dostatočne ohromený, pokiaľ ide o spôsob, akým žijeme, pracujeme a trávime čas a aby sa nás pýtali na nádej, ktorú máme.

Snaha zabezpečiť svoju rodinu

U väčšiny z nás, táto snaha prichádza prirodzene. Ja (a moja rodina) musíme jesť, a preto musím pracovať. Dokonca aj v rámci bezpečného prostredia cirkvi a jej štedrosti, Pavol hovorí: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje“ (2. Tes 3:10). Boh stvoril svet, v ktorom prežijeme tým, že prispievame do spoločnosti hmatateľnými a obchodovateľnými spôsobmi. Žijeme vierou a to znamená, že jeme prácou.

Väčšina sveta považuje prácu a zabezpečenie svojej rodiny  za samozrejmosť. Avšak niektorí kresťania, ktorí majú z peňazí strach, ju môžu prehliadnuť. Slúžime Bohu, ktorý nás zabezpečuje (L 11:10–13, Jk 1:17) a my odzrkadľujeme Jeho zabezpečujúcu lásku voči nám práve vtedy, keď sa staráme o tých, ktorí nám boli zverení. Činnosti ako plánovanie, robenie rozpočtu a sporenie nie sú bezbožné úkony. Keď ich robíme z lásky k Bohu a svojej rodine, tak potom tento druh správcovstva v skutočnosti veľmi oslavuje Boha.

Je dôležité povedať, že táto snaha nebude vždy alebo dokonca ani vo väčšine prípadoch o financiách. Otcovia a matky musia zabezpečiť seba a svoje deti mnohými neplatenými spôsobmi. Duchovné a emocionálne zabezpečenie môže dokonca znamenať šetrenie časti príjmu alebo odďaľovanie kariérneho povýšenia, aspoň na nejaké obdobie. To, že vieme zabezpečiť svoju rodinu a seba, poukazuje ostatným na Božie zaopatrenie nás v Ježišovi.

„Keď pracuješ, premýšľaj o tom, ako by mohli tvoje dary najlepšie slúžiť tvojej lokálnej cirkvi.“

Snaha požehnávať druhých

Mal by si sa usilovať zabezpečiť seba na Božiu slávu, ale nemalo by to pri tom skončiť. Boh zamýšľa s tvojimi peniazmi urobiť oveľa viac, ako len kupovať jedlo pre tvoju rodinu, platiť za nájomné a benzín. „Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu“ (Ef 4:28). Pavol nepovedal: „aby nemusel kradnúť od ostatných“. Nie, zbožná práca sa netýka len mňa. Skutočné kariéry kresťanov v akomkoľvek odvetví napĺňajú aj potreby iných.

Sľub, ktorý máme od Ježiša je: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). Hlúpo vyhľadávame požehnanie zarábaním a hromadením. Ježiš sľubuje, že na tom budeme lepšie, naozaj lepšie, keď si prestaneme zhromažďovať pre seba a slobodne dáme druhým to, čo je naše. Takže by sme sa mali modliť a rozprávať, vyjednávať a pomyselne podpísať zmluvu so zreteľom na tento cieľ a radikálne sa deliť o náš majetok s ostatnými (1. Tim 6:18).

Snaha budovať a chrániť cirkev

Boh zachraňuje svet cez cirkev (Ef 3:10). Je to Jeho jediný spôsob, ako prinášať posolstvo evanjelia všetkým pracoviskám a ľuďom na celom svete. Neexistuje plán B, stratégia, ktorá ešte nebola objavená a ktorá by mohla nahradiť cirkev. A naše víťazstvo prostredníctvom cirkvi je isté (Mt 16:18), takže žiadna skutočná investícia do nej nebude nikdy márna.

Všetka naša práca by mala prispievať k tejto veľkej veci: Cirkev rastie a multiplikuje sa tým, že privádza Božie deti domov prostredníctvom dobrej správy o Ježišovi Kristovi. Cirkev je telo tvorené množstvom členov, ktorí sú na sebe závislí, ako oči, ruky a nohy (1. K 12:12–26). Ak nasleduješ Ježiša, si súčasťou tohto tela. Ak si v Kristovi, nemôžeš sa rozhodnúť, či si alebo nie si súčasťou Jeho tela. Môžeš sa rozhodnúť, či budeš Jeho aktívnou a zdravou súčasťou.

Ak nie si, cirkev bude trpieť. Budú jej chýbať jedinečné dary, ktoré ti dal Boh, aby si jej slúžil. Mohlo by to byť vyučovanie, poradenstvo, účtovníctvo, vítanie, varenie, šoférovanie alebo tisíce ďalších vecí. Takže, keď pracuješ, maj na pamäti, ako tých 100 000 pracovných hodín môže skutočne slúžiť lokálnej cirkvi.

Prekvapením je, že práca v cirkvi nie je v konečnom dôsledku vykonávaná pastormi, ale bežnými členmi zboru. Pastieri sú tam, „aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo“ (Ef 4:12). Teba a mňa vystroja, aby sme robili službu. To naznačuje, že sa budeš podieľať na poslaní cirkvi, aj keď nie si ňou platený. To robí každého „neprofesionálneho“ milovníka Ježiša neuveriteľne strategického pre Božie kráľovstvo.

Snaha pracovať pre niečo, čo vytrvá

Napokon, pracuj pre to, čo vytrvá. Maj na pamäti, že tento život je krátky a všetko, čo sa neurobilo pre Krista, bude márne. Vzdoruj klamnému dojmu, že si musíme získavať a zhromažďovať veci tu na zemi. Ježiš hovorí: „Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec“ (J 6:27). A znova hovorí: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú“ (Mt 6:19–20).

„Všetko, čo náš Boh robí, je o Ňom. A preto by mala byť naša práca a všetko, čo robíme, tiež o Bohu.“

To neznamená nevyhnutne robiť niečo vyslovene kresťanské. Pamätaj, že každou prácou Ho môžeme oslavovať. Znamená to, že veci vykonané pre sebecké a hriešne dôvody nevydržia. Chceme, aby investície, ktoré robíme s naším časom, peniazmi, tvorivosťou a talentom, boli investíciami, ktoré budú trvať večne a aby nádherne odrážali majestát a dobrotu nášho Boha. Či už výlučne v kresťanskej službe alebo aj v sekulárnej práci.

100 000 príležitostí

Ak si si už osvojil týchto osem vyššie uvedených cieľov, máš 100 000 (a viac) dobrých spôsobov, ako môžeš stráviť 100 000 hodín, aj keď drvivú väčšinu z nich budeš  hlásať Krista zadarmo. Platená kresťanská služba nie je jediná možnosť. V skutočnosti, služba, ktorú robíme len pre Ježiša, pre väčšinu z nás pravdepodobne ani nie je „službou“.

Možno tvojich 100 000 hodín naplní potreby strategických služieb alebo ťa pripraví slúžiť  cirkvi jedinečnými spôsobmi (technickými, komunikačnými, správcovskými a ďalšími) alebo ťa obklopí neveriacimi ľuďmi, ktorým môžeš prirodzenejšie zvestovať evanjelium. Buď otvorený špecifickému Božiemu povolaniu v tvojom živote do platenej služby, ale nemysli si, že je to jediná možnosť pre efektívnu, vernú a plodnú službu.

Či už píšeš kázne na stole, predávaš stoly, montuješ ich dohromady alebo ťažíš drevo, Boh si ťa môže jedinečne a mocne použiť pre svoj zámer na tomto svete.

Marshall Segal © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Boh ťa chce získať srdcom, nie stočiť rukou”

Predtým než sa opýtame: Kam ma Boh volá? mali by sme uvažovať nad otázkou: Kam ma už Boh povolal? — nie že by sa tvoje súčasné povolania v tomto formovacom období života nezmenili, alebo nezaujali nové smerovanie, ale pre kresťana predchádza povolanie od Boha vždy nášmu vedomiu.  Ak je od Neho, On dáva podnet. Robí prvý krok. Toto platí pre tvoje povolanie k spáse a tiež pre každé „povolanie“, ktoré nám dáva v tomto svete.

Zváž tri faktory

Pre mladých dospievajúcich, ktorí sa cítia ako voľný hráč — uvažujú nad možnosťami a určujú si (často sami), ktorú cestu si zvolia –, je dôležité vedieť, že sa práve pohybujú nejakým smerom a nestoja stále na mieste. Ty už si Bohom povolaný — ako kresťan, ako člen cirkvi, ako syn alebo dcéra, ako priateľ. A pre tieto prebiehajúce, už aktívne povolania teraz hľadáš Božie usmernenie, kam sa máš ďalej pohnúť.

Vzhľadom na to, že si zakotvený v kontexte s konkrétnymi povolaniami, ako by si mal po skončení školy rozoznať Božie smerovanie? Alebo, ako nájdeš Božiu vôľu pre tvoj pracovný život? Kresťania by mali mať na pamäti tri dôležité faktory:

1. Po akom druhu práce túžim?

Najskôr uznávame, že na rozdiel od podozrení, ktoré môžu pretrvávať v našej nedôvere, Boh je šťastným Bohom (1. Tim 1:11), nie vesmírnym zabijakom radosti. V Jeho Synovi, Jeho Duchom chce formovať a sformovať naše srdcia, aby túžili po práci, do ktorej nás On povoláva a aby sme sa v nejakom dobrom zmysle skutočne tešili z práce aj v tomto zvrátenom svete.

Posvätená, Duchom daná túžba nie je prekážkou, ale výhodou pri hľadaní Božej vôle. V Novej zmluve je jasné, že Boh je pre pastorov dôvodom práce v pastorálnej službe.  A môžeme predpokladať, že Boh chce to isté aj pre svoje deti, ktoré pracujú mimo cirkvi.

„Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním.”

V Prvom Petrovom liste 5:2 nachádzame túto pozoruhodne dobrú správu o tom, ako nás Boh vedie v našej práci pre naše dobro a trvalú radosť. Text je o pastierskom povolaní, ale vidíme v ňom Boha, ktorý nás volá do akejkoľvek starostlivo menovanej práce. Boh chce pastierov, ktorí pracujú nie „z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce“. Aké je pozoruhodné, že práca z túžby a radosti, nie záväzku a povinnosti, by bola „taká ako Boh chce“. Toto je druh Boha, ktorého máme — túžiaci (nie nútiaci) Boh, ktorý chce pracovníkov, ktorí túžia (nie sú nútení). Chce, aby Jeho ľudia, tak ako ich pastieri, robili svoju prácu „s radosťou a nie s plačom, lebo to by vám neprospelo“ pre tých, ktorým slúžia. (Žid 13:17).

Taktiež, keď apoštol Pavel písal o kvalitách pastiera, najprv spomína túžbu. „Vierohodné je toto slovo: ak sa niekto chce stať biskupom, túži po dobrej úlohe“ (1. Tim 3:1). Boh chce pracovníkov, ktorí chcú pracovať, nie pracovníkov, ktorí pracujú len z povinnosti. Hľa, tvoj Boh, ktorý ťa chce získať srdcom, nie stočiť ruku.

Túžba, samozrejme, netvorí vlastné povolanie. Je bežnou chybou predpokladať, že Bohom daná túžba je sama osebe „povolaním“. Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním. Zostávajú ešte dva hlavné faktory: potvrdenie od druhých a Bohom daná príležitosť.

2. Potvrdzujú tento smer aj ostatní?

Druhá otázka, ktorú sa treba pýtať. Videl som dôkazy, malé ako sa na prvý pohľad dá, že môžem uspokojiť potreby druhých tým, že pracujem v tejto oblasti? A čo je dôležitejšie — ako moje vlastné sebahodnotenie potvrdzujú iní ľudia, ktorí ma milujú, a zdá sa, že sú ku mne úprimní? Myslia si, že by som bol vhodný pre prácu, po ktorej túžim?

Tu sa subjektívna túžba nášho srdca stretáva s konkrétnymi, reálnymi, objektívnymi potrebami druhých. Naše pracovné skúsenosti v tomto svete, či už v kresťanskej službe, alebo nie, nie sú pre našu súkromnú spokojnosť, ale pre uspokojenie skutočných potrieb druhých.

„Môžeš sa cítiť povolaný, a ostatní ťa v tom môžu utvrdiť, ale ani vtedy nie si skutočne povolaný, až kým Boh neotvorí dvere.“

Naše túžby majú hrať svoju úlohu, ale naše skutočné povolanie nie je formované najmä naším srdcom. Je formované svetom okolo nás. Tak často počujeme, že „nasleduj svoje srdce“ a „nebuď spokojný, kým nedosiahneš to, o čom snívaš“. Je to tak v spoločnosti a dokonca aj v cirkvi. Dôležitejšie je — oproti tomu kultúrnemu slovu, ktoré prevažuje — nie prinášať túžby tvojho srdca na svet, ale nechať skutočné potreby druhých tvarovať tvoje srdce.

Pri hľadaní Božej vôle pre nás — profesijne, hľadajme, kde sú naše rozvíjajúce sa túžby v súlade s našimi rozvojovými schopnosťami, ktoré budú pre naplnenie skutočných potrieb druhých. V priebehu času sa snažíme vypestovať istý druh dialógu (so sebou aj s ostatnými) medzi tým, čo chceme robiť a tým, čo sa nám darí robiť v prospech druhých. Radosť v istých druhoch práce zvyčajne rastie, keď ostatní potvrdzujú naše úsilie, a vidíme, že dostávajú skutočnú pomoc.

3. Ktoré dvere mi Boh otvoril?

Nakoniec, možno najviac prehliadnutým a zabudnutým faktorom v diskusiách o povolaní, sú Bohom dané otvorené dvere v skutočnom svete. Môžeš sa cítiť povolaný, a ostatní môžu aj potvrdiť tvoje schopnosti pre túto úlohu, ale nie si skutočne povolaný, pokým Boh neotvorí dvere.

Tu slávime v pravde Božej prozreteľnosti, nie len hypoteticky, ale hmatateľne. Skutočný svet, v ktorom žijeme, a rôzne možnosti, tak ako sú nám prezentované, nie sú náhodné.

Boh vládne nad všetkými vecami — od Neho, cez Neho, Jemu (R 11:36). A tak ako sú prezentované možnosti reálneho života (ponuky práce), ktoré napĺňajú túžbu v nás, a sú potvrdené spoločnosťou ostatných, môžeme ich považovať za potvrdenie Božieho „volania“. Nie, že takéto povolanie sa nikdy nezmení.

Ale nateraz, keď sa tvoj vlastný zmysel Božieho vedenia, dobrej perspektívy a vedenia od ostatných zosúladí so skutočnou príležitosťou vo forme aktuálnej ponuky práce, máš Božie povolanie.

„Nakoniec, je to Boh, nie človek, ktorý poskytuje ponuku práce.“

A môžeme povedať, že toto povolanie je od Neho, pretože Boh sám prozreteľnou rukou dokončil svoju prácu. Začal proces zasadením správnej túžby do nás — pomáhať druhým; a potvrdil tak smer prostredníctvom našich životných schopností a potvrdení blízkych. Teraz potvrdzuje tento spôsob povolania tým, že otvára pravé dvere v správny čas. Nakoniec, je to Boh, nie človek, kto poskytuje ponuku práce.

Boh nie len robí dozorcov (Sk 20:28) a ustanovuje pastierov (Ef 4:11–12), a vysiela pracovníkov na Jeho vinicu (Mt 9:37–38), a posiela kazateľov (R 10:15), a ustanovuje múdrych správcov nad svojou domácnosťou (Lk 12:42), ale On robí aj zubárov a inštalatérov. V Jeho dobrotivosti dáva učiteľov, podnikateľov a sociálnych pracovníkov pre spravodlivých aj nespravodlivých. Posiela vedúcich a tých, ktorí pracujú v službách. Dáva ťa do sveta, do služby druhým.

David Mathis © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG