„Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom.“ (Iz 66:2)

Prečo by sme sa však mali chvieť pred vlastnými slovami? Pretože Ježiš povedal:

„Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ (Mt 12:36–37)

„Z každého prázdneho slova.“ To by nás malo zastaviť. Mali by sme sa zachvieť a pouvažovať nad tým, koľko slov vyslovíme. A myslím tým každé slovo, ktoré vyslovíme, napíšeme perom alebo na klávesnici. Každý deň vyslovíme tisíce slov, niekedy desaťtisíce.

Ak zažijeme tieto dva druhy chvenia, bude to z dvoch dôvodov: milujeme Boha, bojíme sa Ho a nechceme sa rúhať Jeho svätosti našimi nesvätými slovami. Takéto chvenie spôsobuje, že chceme hovoriť opatrne a niekedy vôbec. Pretože veríme, že „všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu:… čas mlčať i čas hovoriť“ (Kaz 3:1, 7).

Čas mlčať

Naozaj je čas, kedy treba mlčať. Je to častejšie, než si mnohí z nás myslia.

Žijeme v dobe neustálych rozhovorov. Ešte nikdy v histórii nebol hluk ľudskej komunikácie tak konštantný. Aj keď sme ticho, nemlčíme, pretože prijímame a začíname rozhovory cez digitálne média. Naša kultúra neverí, že „blázon má mnoho rečí“ (Kaz 10:14).

Verí, že mnoho rečí prináša mnoho poznania a mnoho poznania prináša mnoho múdrosti. Zároveň sa nebojí Boha a v skutočnosti sa nestará o to, koľko rečí koluje. Takže nás neúnavne zaplavuje informáciami, analýzami, komentármi, kritikami, radami a výsmechom v každom komunikačnom toku. Nedokážeme sa vyhnúť tomu, aby nás neovplyvňovalo toto prostredie.

Nástupom sociálnych médií má dnes skoro každý platformu, ktorou môže verejne šíriť akýkoľvek sociálny, kultúrny, politický, ekonomický alebo teologický problém, akúkoľvek polemiku, akýkoľvek škandál, akékoľvek hocičo v akomkoľvek čase bez ohľadu na to, čo vie. Demokratizácia verejnej komunikácie je síce pozoruhodným historickým fenoménom a určite má skvelé výhody, no je nebezpečná v duchovnom zmysle. Je nesmiernym, kakofonickým fórom mnohých hlúpych a neopatrných slov, za ktoré sa každý účastník bude zodpovedať Bohu, či už to vie, alebo nie.

Počiatok múdrosti

Kresťania vedia, že „bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania“ a „počiatok múdrosti“ (Pr 1:7, Ž 111:10). Prejavom takejto bázne je chvenie pred Božím svätým slovom a pred naším vlastným.

Biblia nás učí, že je nesmierne múdre, aby sme si vytvorili disciplínu a boli pomalí, keď treba hovoriť (Jk 1:19). Pomalí hovoriť naznačuje, že je tu čas na ticho. Niekedy to znamená byť ticho nejaký vhodný kratší alebo dlhší čas a byť zároveň rýchli, keď treba počúvať (počúvať poriadne). Takto získame vhodné porozumenie problému predtým, než opatrne prehovoríme. Niekedy to znamená, že nemáme hovoriť vôbec. To prvé je pre nás stále nevyhnutnosťou, to druhé je nevyhnutnosťou často.

Boh nás vyzýva, aby sme nežili v súlade s kultúrou, ktorá nevie držať jazyk za zubami. Vo svete, v ktorom rýchle informácie, rýchle komentáre, rýchle protikomentáre nepretržite zapaľujú veľkú horu (Jk 3:5), sú Boží synovia a dcéry povolaní, aby vytvárali pokoj (Mt 5:9). Jedným z málo využívaných spôsobov ako vytvárať pokoj, je rozpoznať čas, kedy treba mlčať. Menej slov môže byť menším palivom pre oheň.

Čas hovoriť

Kresťania však nemusia byť stále ticho. Je čas, kedy máme hovoriť a sú veci, ktoré musíme povedať. Náš Boh je hovoriacim Bohom a vieme, že On istotne chce, aby sme hovorili aj my (Mt 24:14; 28:19–20).

Keď však hovorí Boh, hovorí so zámerom a berie do úvahy svoju vševedúcnosť. Hovorí s obrovskou umiernenosťou. To je spôsob, ako máme hovoriť aj my, Jeho nevševedúce deti a poslovia (2. Kor 5:20): zámerne a s umiernenosťou. Chce od nás, aby sme sa učili hovoriť ako Ježiš.

My, tak ako aj Jób, zvykneme hovoriť nerozvážne a sebavedomo o veciach, ktorým v skutočnosti nerozumieme (Job 42:3). Ježiš však často hovoril menej než vedel, pretože pri modlitbách načúval Otcovi a povedal len to, čo rozpoznal, že má povedať (Jn 8:26). To, že mal ústa a verejný priestor, ešte neznamenalo, že ich má stále používať. Namiesto toho povedal: „… nič nečiním sám od seba, ale hovorím, ako ma Otec naučil.“ (Jn 8:28) On dokonale prežil a znázornil, ako žiť tento verš:

„Ó Hospodine, postav mi hliadku k ústam a dvere mojich pier chráň.“ (Ž 141:3)

Boh strategicky nasadzuje svoje deti do každej sféry. Každému z nás dáva pár úloh a pár vecí, ktoré máme povedať, aby sme priniesli evanjelium, ktoré bude konať v našich obmedzených sférach. Každý z nás musí na modlitbách rozpoznať naše sféry a obmedzenia. Nikto z nás, či už z jednotlivcov, cirkví, alebo organizácií, nie je povolaný, aby riešil každý súčasný problém. Ak to platí o problémoch, ktoré poznáme, tak to obzvlášť platí o problémoch, s ktorými osobné skúsenosti nemáme, alebo ich máme len málo.

Ak máme nejaké vedúce postavenie, v ktorom sme povolaní, aby sme riešili problémy, mali by sme sa najprv modliť za múdrosť, potom byť verejne úprimný o našich poznatkoch. Mali by sme sa modliť za to, aby sme nepodľahli tlaku hovoriť viac, než vieme. Až potom, keď nás bude viesť Pán, máme hľadať porozumenie, ktoré je potrebné, aby sme hovorili užitočnejšie.

Ak rozpoznáme Božie usmernenia pre našu reč, majme na pamäti tak ako Ježiš, že naše ústa, prsty a platformy budú stále patriť Bohu. Nemôžeme si len tak povedať hocičo o tom, čo vieme. My nerobíme nič z našej vlastnej autority, ale musíme hovoriť len to, čo vidíme, že chce Boh, aby sme povedali.

Tvrdo, láskavo či vôbec?

Hovoríme pravdu v láske (Ef 4:15), no nevravíme ju pre ľudské „lajky“, hovoríme ju pre Boží súhlas. To znamená, že niekedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je láskavá a sladká (Pr 16:24), a inokedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je úderom (Pr 27:6). Ježiš raz povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) a inokedy: „Ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.“ (Lk 13:5)

Keď rozlišujeme, kedy povedať milujúcu láskavú pravdu, kedy povedať milujúcu tvrdú pravdu a kedy nepovedať nič, je to napätie, ktoré Boh vytvoril zámerne, aby nás udržal na modlitbách a závislých na Ňom. Často to nie je očividne zrejmé. Niekedy naozaj chceme hovoriť a nemali by sme. Niekedy zas naozaj nechceme hovoriť a mali by sme.

Kedy je čas mlčať a čas hovoriť, nám pomôže svätá bázeň pred Božím slovom a našimi slovami. Správny druh strachu pred Pánom je najlepším strážcom našich úst.

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V 13. kapitole Jánovho evanjelia Ježiš spája vierohodnosť kresťanskej viery s tým, do akej miery svet pozoruje jeho lásku v cirkvi. Láska, samozrejme, nie je jedinečná pre kresťanské spoločenstvá, ale tento verš naznačuje, že na druhu lásky, ktorý stelesňujú Ježišovi učeníci, by malo byť niečo jedinečne presvedčivé. Naše priateľstvo robí realitu evanjelia pre okolitý svet neprehliadnuteľnou.

Láska ako stĺp a opora

Vidíme to aj v iných častiach Písma: 1. Timotejovi 3:15 jasne hovorí, že cirkev nie je len centrom šíriacim pravdu, ale duchovnou rodinou. Keď Pavol vysvetľuje, prečo napísal svoj prvý list Timotejovi, uvádza túto teologicky koncentrovanú definíciu cirkvi: „aby si vedel, ak budem meškať, ako sa treba správať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“

Keďže cirkev je Božím domom, očakávame, že vzťahy budú základným rozmerom nášho spoločného života. Pretože je to cirkev živého Boha, očakávame, že rodinná dynamika tohto spoločenstva bude oživovaná samotným Bohom. Je to dôležité vzhľadom na ďalšiu definíciu cirkvi v týchto veršoch. Je to stĺp a opora pravdy.

Stĺpy aj oporné piliere sú nosnými konštrukciami veľkých budov. Na nedávnej dovolenke som navštívil katedrálu v Palme na španielskom ostrove Mallorca. Je to jedna z najväčších gotických katedrál na svete a má nádherné stĺpy a oporné piliére. Sú nevyhnutné pre budovu tejto veľkosti a rozmerov, ale nie sú len funkčné — sú ozdobné. Sú súčasťou krásy budovy, ktorú podopierajú. Cirkev má byť rovnaká pre Božiu pravdu.

Cirkev podporuje pravdu tým, že ju stelesňuje. Život cirkvi má robiť evanjelium vierohodným a cirkev nebude účinným sprostredkovateľom pravdy, ak nebude účinným spoločenstvom.

Priateľstvo ako apologetika

Čo ukáže prítomnosť samotného neba uprostred Božieho ľudu? Čo ukáže, že Boh je živý a zdravý a priamo tu? Je to naša vzájomná láska. Nie je to vedľajšia myšlienka, akoby to, na čom skutočne záleží, boli iné veci a naša vzájomná láska bola čerešničkou na torte. Nie, kvalita nášho vzťahového života má byť apológiou pre svet okolo nás. Ako raz napísal Francis Schaeffer: „Ježiš dáva svetu povolenie posudzovať, či sme praví kresťanskí učeníci, na základe toho, či sa navzájom milujeme.“

Ako to teda funguje? Prečo je naša vzájomná láska taká rozhodujúca pre náš misijný úspech? Dovoľte mi navrhnúť dva dôvody.

1. Evanjeliová láska vytvára bezpečie.

Žijeme vo svete plnom obvinení. Je tu neustále prítomný strach z toho, že nás zrušia. Nesprávny názor — alebo aj správny názor vyjadrený nesprávne — môže ľudí dostať do katastrofálnych problémov: prísť o prácu a byť odpísaný okolím.

Život cirkvi je voči tomu otvorenou výzvou. Kresťanov má vždy najviac zaujímať náš vlastný hriech, a nie hriech niekoho iného. Podobne ako Pavol, aj veriaci môžu o sebe premýšľať ako o „prvý“ zo všetkých hriešnikov (1. Tim 1:15). To vytvára kultúru, v ktorej sú ľudia menej šokovaní hriechmi iných. V nej hriech nebude ospravedlňovaný, ale kultúra milosti bude znamenať, že sa nebudeme sústrediť na smietku v oku niekoho iného (Mt 7:3–5).

Evanjelium navyše podporuje postoj, vďaka ktorému sme schopní odlišovať sa od spôsobu, akým ľudia žijú alebo myslia, bez toho, aby sme ich od seba odstrkovali. Ježiš bol „priateľom hriešnikov“: dokázal jesť s ľuďmi, pričom ich nepotvrdzoval, a dokázal nesúhlasiť s inými bez toho, aby ich odmietal. Tieto rozdiely v našej dnešnej kultúre takmer neexistujú.

2. Evanjeliová láska sa vyznačuje rozmanitosťou.

Je to jedna z veľkých tém listu Efezanom a najvýstižnejšie ju vyjadrujú tieto slová: „Boh chce, aby sa teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach skrze Cirkev ohlasovala mnohotvárna múdrosť Boha“ (Ef 3:10).

Pavol odhaľuje, ako evanjelium prinieslo zmierenie cez najhlbšiu zlomovú líniu v spoločnosti, čím sa Židia aj pohania stali členmi nového ľudstva. Jedným z cieľov je ukázať Božiu „mnohotvárnu múdrosť“ v nebesiach. Cirkev sa stáva prekvapujúcou ukážkou toho, ako Boh dokáže spojiť to, čo je inak nezmieriteľne rozdelené. Láska, ktorú Ježiš vyzýva svoj ľud, aby si navzájom preukazoval, presahuje rôzne etnické, politické, kultúrne a ekonomické zázemie. Svet, ktorý sleduje, ako sa takáto rôznorodosť spája v mene Krista, zistí, že sa jeho skepsa rúca.

Mnohé úlohy, ktoré stoja pred cirkvou, sú naliehavé a nevyhnutné — brániť racionalitu a dobro viery pred útokmi, učiť sa vyjadrovať evanjelium v rôznych subkultúrach, starať sa o chudobných a núdznych v spoločnosti, prinášať evanjelium do nezasiahnutých skupín a regiónov sveta. Nič však nemôže byť naliehavejšie a podstatnejšie ako dbať na to, čo hovorí Ježiš v Jánovi 13:35. Argumenty môžu zmeniť názory, ale krása Kristovej lásky, ktorá sa prejavuje medzi nami, dokáže otočiť hlavy ľudí viac, než čokoľvek iné.

Sam Allberry. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Môj trojročný syn sa rád hrá s kockami. Stavia s brilantnou pozornosťou architekta — asi desať minút. Potom záujem opadne a on sa vydá hľadať nové dobrodružstvá.

Avšak bezpodmienečne si tá horlivejšia z mojich desaťmesačných dcér nájde cestu k tým krásnym bielym borovicovým kockám, vyberie si náhodnú a snaží sa ju obhrýzť, až z nej zostanú len piliny. Keď Strider vidí svoju sestru, ako drží tú kocku — kocku, ktorá pred chvíľou nedokázala udržať jeho pozornosť –, nuž, som si istý, že dokážete uhádnuť, čo sa stane potom. Rivalita je skutočná. A na istý čas sa táto borovicová kocka stane cennejšou ako hromada zlata, ktorú stráži drak, a vojna, ktorá z toho vyplynie, je len o niečo menej intenzívna ako tie v Stredozemi.

Ako táto dynamika funguje? A čo je pre vás bezprostredne dôležitejšie, čo majú kocky na hranie a bitky medzi deťmi spoločné s vašou oslabenou túžbou po Bohu?

Niekoho napodobňujete

Aby som odpovedal na prvú otázku, Aurorina túžba po kocke podnecuje Striderovu túžbu, pretože nevyhnutne napodobňujeme ľudí okolo nás. Človek je mimetické stvorenie.

Človek je stvorený na Boží obraz (1. M 1:27). Čiastočne odrážame Boha v jeho svete tým, že ho napodobňujeme. Pavol túto súvislosť vyjadruje jasne: „Napodobňujte [mimētai] teda Boha“ (Ef 5:1). Človek je napodobňujúca bytosť v celej svojej podstate. Na to sme boli stvorení.

Ale Boh navrhol napodobňovanie iných, aby bolo prostriedkom napodobňovania Jeho. Sväté napodobňovanie je projektom spoločenstva. Pavol miluje najmä zbožné napodobňovanie: „Preto vás napomínam: napodobňujte ma!“ (1. K 1:11; 4:16) Keďže Pavol nám ukazuje, ako vyzerá napodobňovanie Krista, mali by sme napodobňovať Pavla. Ale on nekončí pri apoštoloch. V Liste Filipským nabáda svojich čitateľov, aby napodobňovali jeho a všetkých, ktorí ho napodobňujú (F 3:17). Autor Listu Židom zdvojnásobuje túto mimetickú reťaz a vyzýva nás, aby sme napodobňovali zbožných vodcov a všetkých, ktorí kráčajú vo viere (Žid 6:12; 13:7).

Ako konkrétny základ týchto výziev slúži biblický princíp: keď ide o napodobňovanie, otázka neznie či, ale čo. Ján varuje: „Nenasleduj zlé, ale dobré“ (3. J 11), čím naznačuje, že napodobňovanie je nevyhnutné. Otázka opäť neznie, či budete napodobňovať — budete. Ale čo budete napodobňovať? Zlo alebo dobro? Alebo ešte lepšie, koho budete napodobňovať?

Mimetická túžba

Skôr než sa vrátime k našej túžbe po Bohu, musíme pridať ešte jeden dielik do tejto skladačky. Na základe toho, čo som povedal, si možno predstavujete, že napodobňovanie je vždy zámerné a týka sa hlavne činov. My však napodobňujeme oveľa viac vecí.

Príslovia zdôrazňujú najmä to, že druhých napodobňujeme nevedome. Cnosti a neresti sú teda nákazlivé. Parafrázujúc Príslovia 13:20, múdro skončí ten, kto sa múdro spriatelí, a Príslovia 14:7, pred bláznom utekajte alebo ako blázon buďte. Prečo? Pretože napodobňovaniu sa nevyhnete. „Zlá spoločnosť… ,“ ako sa hovorí (1. K 15:33).

Napodobňovanie však siaha ešte hlbšie. Napodobňujeme túžby iných. Katolícky filozof René Girard to nazýva mimetickou túžbou. Po vytrvalom pozorovaní Písma, spoločnosti a literatúry si Girard všimol, že takmer všetky naše túžby sú podnietené, dané a sprostredkované inými ľuďmi. Pozeráme sa na to, po čom túžia iní, aby sme sa naučili, po čom by sme mali túžiť my. Väčšinu vecí teda chceme preto, lebo ich najprv chcú iní. V skratke, Girard dospel k záveru, že túžby si vyžadujú, aby ich niekto modeloval.

Moderná reklama tento poznatok využíva. Zobrazením príťažlivej osoby, ktorá si cení nejaký produkt, vo vás vytvára túžbu. Táto taktika je však stará ako rajská záhrada. Satan — prvý zadávateľ reklamy — využil nákazlivú túžbu a prinútil Evu, aby opakovala po jeho vlastnej hadej túžbe po božstve. Jozefovi bratia ho predali do otroctva, pretože kvôli nemu bola otcova priazeň neodolateľne príťažlivá. A samozrejme, Stridera priťahovala Aurorina kocka ako moľu svetlo, pretože jej túžba ju premenila na najžiadanejšiu kocku na svete.

Tieto príklady ukazujú, že keď sa s objektom mimetickej túžby nedá podeliť (alebo sa vníma ako zadržiavaný), vzniká závisť a rivalita. Ak sa však môžeme podeliť, mimetická túžba vytvára hlboké priateľstvá a posilňuje naše lásky.

Spoločnosť, v ktorej sa zdržiavate

Dúfam, že teraz vidíte, ako sa náš nezadržateľný impulz napodobňovať — najmä napodobňovať túžby — spája s túžbou po Bohu. Ak mimetická túžba formuje naše menšie túžby — čo si obliekame, čo pijeme, aké máme auto, kde jeme, kam chodíme do školy — prečo by neovplyvňovala našu túžbu po Bohu?

„Možno netúžite po Bohu, pretože len zriedka vidíte niekoho iného, kto túži po Bohu.“

Možno netúžite po Bohu, pretože len zriedka vidíte niekoho iného, kto túži po Bohu. Možno, že drevená kocka stratila vo vašich očiach svoj lesk, pretože sa ju nikto nesnaží rozhrýzť. Inak povedané, spoločnosť, v ktorej sa pohybujete, výrazne formuje to, po čom túžite. Budete sa podobať na toho, s kým sa stretávate. To, po čom túžite, závisí od toho, koho pozorujete.

C. S. Lewis tento princíp označil za základ priateľstva. 

Priateľstvo povstáva z takej družnosti, keď dvaja alebo viacerí zo spoločníkov zistia, že na rozdiel od všetkých ostatných zdieľajú nejaký spoločný záujem alebo vkus, o ktorom sa doteraz každý z nich domnieval, že je len jeho výlučným pokladom (alebo bremenom). Typickým výrazom takého vznikajúceho priateľstva je niečo ako: „Čože? Aj ty?“ (Štyri lásky, str. 75)

Podľa Lewisa priateľstvo vzniká zo spoločných záľub — ako je futbal, rozprávanie príbehov alebo teológia. Keď je táto láska rozpoznaná a vyjadrená — „Čože? Aj ty?“ — spoločná túžba sa vzájomne posilňuje a znásobuje. Lewis však upozorňuje, že tento mimetický efekt je dvojsečný, pretože „spoločný vkus alebo videnie, či názor, ktorý sa objaví, nemusí byť vždy pekný“ (str. 100). N.I.C.E. (Národný inštitút pre koordinované experimenty, fiktívna organizácia v románe Tá obludná sila, pozn. prekladateľa) podsúvala túžbu, ktorá by uvoľnila samotné brány pekla.

Nebezpečenstvo však vzniká práve kvôli ohromujúcej dobrote priateľstva — dobrote, ktorá nám môže dať viac Boha. Keď sa obklopíte tými, ktorých láska k Bohu jasne horí, túžba po ňom je nákazlivá. Postavte sa do blízkosti ohňa a vaše šaty sa chytia. A s každým pridaným priateľom požiar prerastie do rozpáleného uctievania, pretože každý človek môže prispieť jedinečným zápalným ohňom. Kresťanské spoločenstvo je spoločnosť vzájomného uctievania. Potrebujete ďalšie batoľatá, aby ste si mohli vážiť kocku.

Ukážte mi, v akej spoločnosti sa pohybujete, a ja vám poviem, čo budete už čoskoro chcieť.

Posvieťte si na svoje vzory

Takže, kresťania, kým sa obklopujete? Kto vám ukazuje, ako túžiť po Bohu? Kto sú vaše vzory?

Luke Burgis (ďalší filozof) varuje: „Vždy existujú vzory túžby. Ak nepoznáte tie svoje, pravdepodobne vo vašom živote spôsobujú chaos… Vzory sú najsilnejšie, keď sú skryté“ (Wanting, str. 21). V záujme svojej radosti v Bohu si na svoje modely posvieťte. Vypočúvajte zdroj svojich túžob (alebo ich nedostatok).

Aby ste mohli pomenovať svoje vzory túžby — dobré aj zlé –, zvážte tieto štyri kategórie:

1. Digitálna spoločnosť

Kde sa zdržiavate v krajine internetu? Kto sú vaše digitálne vzory? Koho počúvate a čo vás zaujíma?

Internet funguje ako mimetický zosilňovač. Namiesto toho, aby dve batoľatá túžili po rovnakej kocke, digitálne médiá umožňujú tisícom, dokonca miliónom ľudí bojovať o rovnaký status. Jediný rozdiel je v tom, že dospelí sa snažia schovávať napodobňovanie, ktoré moje deti neschovávajú.

Najmä sociálne médiá sú motorom túžby. Možno sa vám zdá, že vaša radosť z Boha je narušená, pretože digitálna závisť rozkladá vaše kosti (Pr 14:30). Možno po Bohu netúžite, pretože po ňom netúži ani podcaster, s ktorým trávite hodiny každý týždeň.

2. Dominantná spoločnosť

Komu venujete najväčší podiel svojho času? S akými priateľmi sa stretávate najčastejšie a čo je vaším spoločným putom — vaším „Aj ty?“ Lewis nielen vedel, ale aj dokázal, ako môže všadeprítomná skupina priateľov formovať dušu. Jeho diskusný klub nazývaný The Inklings zdieľal dve spoločné záľuby — kresťanstvo a kreatívne písanie — a svet sa ešte stále otriasa dôsledkami.

Kto je vo vašom živote najprítomnejším vzorom túžby? Rodina, kolegovia, spolužiaci? Vyostrujú vašu túžbu po Bohu alebo ju otupujú? Prevládajú vo vašom živote ľudia, ktorí sa podieľajú na vašej radosti a „denne sa vzájomne povzbudzujete,“ aby ste si vážili trojjediného Boha (Žid 3:12–14, Ekumenický preklad)? Zrelí muži a ženy sú vzorom, ktorý nám ukazuje nielen to, ako žiť, ale najmä to, čo milovať. A tieto vzory sa neobmedzujú len na živých.

3. Mŕtva spoločnosť

Stretávate sa s mŕtvymi? A ak áno, s kým a aké túžby majú? Ak ste čitateľ, na mŕtvej spoločnosti nesmierne záleží. Knihy nás uvádzajú do rozhovoru so svojimi autormi a mnohé z najdôležitejších kníh nás uvádzajú do rozhovoru s autormi, ktorí už nežijú. Učia nás — často explicitne — po čom túžiť.

Veľkou výhodou mŕtvych je, že často túžia po niečom inom ako moderní ľudia. A ich hlboké túžby môžu odhaliť naše vlastné túžby. Tu je opäť Lewis: „Skutočný spôsob, ako napraviť vkus človeka, nie je znehodnotiť jeho súčasné obľúbené veci, ale naučiť ho, ako si vychutnať niečo lepšie“ (Experiment v oblasti kritiky, str. 112). Augustín a Austen, Bunyan a Bavinck, Dante a Donne, Kalvín a Coleridge sú pre nás učiteľmi vkusu — a predovšetkým inšpiratívna skupina mŕtvych, ktorí napísali Písmo.

4. Spoločnosť s Bohom

Keď už hovoríme o chuti, ak chcete rozvíjať hlad po Bohu, nič túto túžbu nepodporí viac ako spoločnosť so samotným Bohom. Trojjediný Boh je dokonalým vzorom našich túžob a nikto nemôže milovať Boha viac, ako Boh miluje Boha. Na rozdiel od všetkých ostatných foriem sprostredkovania, ktoré na nás pôsobia zvonka, Boh nám svoje vlastné túžby sprostredkúva zvnútra, „žiadosti Ducha“ (G 5:17).

Tento proces však nie je automatický. Stávame sa podobnými Bohu, keď ho vidíme, a naplno vidíme Boha v tvári Ježiša Krista (2. K 3:18–4:6). Sme stvorení a pretvorení, aby sme ho napodobňovali (R 8:29). Jeho túžby po Bohu a dobre sú dokonalé, jasné, ohnivé — a nákazlivé. Ježiš je náš veľký mimetický vzor. Keď sa naučíme upierať na neho svoj zrak, jeho radosť roznieti tú našu (Žid 12:1–2) a zapáli divoký oheň svätej túžby.

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

V priebehu rokov vďaka Leeanninmu vedeniu a učeníctvu viaceré ženy dozreli a začali viesť biblické štúdium s ostatnými ženami v celom zbore. Jedna z týchto vedúcich sa volá Happy (ktorej osobnosť sa skvele hodí k jej menu). Happy sa odvtedy vrátila do svojho domova v Južnej Afrike a pokračuje tam v službe, ale počas prvého desaťročia nášho novozaloženého zboru Leeann viedla službu pre ženy a potom odovzdala štafetu vedenia Happy. Duchovné ovocie bolo hmatateľné a krásne.

„Bez ohľadu na to, aká generácia v zbore prevláda, staršie ženy sú vždy požehnaním.“

Ani jednu z týchto žien by som nikdy nenazval „starou“, ale určite sú staršie ako ja a staršie ako väčšina ľudí v našom zbore. V prostredí, kde prakticky všetci emigranti odchádzajú z nášho mesta na dôchodok do svojej domovskej krajiny, sú starší členovia pre náš mladý zbor osobitným požehnaním. Avšak bez ohľadu na to, aká generácia v zbore prevláda, staršie ženy sú vždy požehnaním.

Staršie ženy učia mladšie ženy

Leeann, Happy a mnohé ďalšie ženy sú vzorom toho, čo apoštol Pavol napísal Títovi:

„Podobne aj staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra, aby poučovali mladé ženy, ako byť milými k (svojim) mužom a láskavými k deťom, miernymi, cudnými, domáckymi, dobrými, poddanými svojim mužom, aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu.“ (Tit 2:3–5)

Ani starší muži, ani kazatelia, ani samotné Božie slovo nepopierajú potrebu starších žien učiť mladšie ženy v cirkvi. Každý zbor potrebuje staršie ženy, ktoré budú vzorom zbožnosti a budú učiť mladšie ženy, aby nasledovali ich príklad.

Vzor zbožnosti

Po prvé, verné staršie ženy sú vzorom zbožnosti a Kristovej pokory. Ich správanie je úctivé. Kráčajú s Bohom a svoj vzťah s Bohom dávajú ako príklad ostatným ženám v zbore. Popri týchto pozitívnych opisoch Pavol uvádza dva príklady neúctivého správania, ktorému sa majú vyhýbať. Obe oblasti poukazujú na nedostatok sebaovládania.

Staršie ženy nemajú byť ohováračné. Staršie ženy sú vzorom toho, čo znamená strážiť si ústa tým, že nebudú ohovárať a škodiť cirkvi. Naše slová majú veľkú moc a múdra staršia žena pripomína mladším ženám pravdu z Prísloví 12:18: „Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči.“ Staršia žena oslavuje svojho Spasiteľa a je milostivá k tým, ktorí ju počúvajú, keď zo svojich úst nevypúšťa žiadne nevhodné slová, ale len to, čo buduje, kde treba (Ef 4:29).

Staršie ženy nemajú byť otrokyne veľkého množstva vína. Inými slovami, staršie ženy sa majú ovládať. Alkohol ich nezotročuje, rovnako ako typické záľuby tohto sveta. Žijú striedmym, chvályhodným životom, ktorý môžu ostatné ženy v cirkvi napodobňovať.

Vyučovanie zbožnosti

Po druhé, staršie ženy majú učiť mladšie ženy to, „čo je dobré“ (Tit 2:3, Ekumenický preklad). Namiesto toho, aby hovorili hanlivé slová, vychovávajú mladšie ženy, aby sa dobre starali o svoju rodinu a domov. Staršie ženy majú množstvo múdrosti, o ktorú sa môžu podeliť s mladšími ženami o slobodnom živote, manželstve, rodičovstve a ďalších aspektoch života. Bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa človek nachádza, staršie ženy pravdepodobne prešli rovnakými cestami, po ktorých teraz kráčajú mladšie ženy. Toto vyučovanie zahŕňa štúdium o tom, ako milovať svojich manželov a deti a ako vyzerá skutočná biblická podriadenosť. Takéto témy sa nedajú presunúť do triedy, ale zahŕňajú učeníctvo v živote.

Toto učenie, ktoré má Pavol na mysli, zahŕňa aj oblasti, ako sebaovládanie a čistý život v láskavosti. A staršie ženy to všetko učia, „aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu“ (Tit 2:5) — aby zbožnosť žien v zbore ukazovala Božiu dobrotu.

Staršie ženy sú potrebné pre službu v celom miestnom zbore. Sú potrebné, aby sa stretávali s ostatnými ženami v ich domovoch na biblických štúdiách. Sú potrebné, aby vyučovali ostatné ženy na verejnosti i v súkromí. Sú potrebné pre individuálne stretnutia (alebo v malých skupinkách) v rámci zámerných vzťahov učeníctva. Jednou z mojich najväčších radostí v pastorácii je počuť, keď sa ľudia v zbore navzájom stretávajú, aby jednoducho otvorili Slovo a spoločne študovali.

Staršie ženy sú požehnaním pre celú cirkev

Zatiaľ čo Boh povoláva mužov, aby viedli a kázali v miestnych zboroch, zbožné staršie ženy vychovávajú celú cirkev svojou vernou službou, chvályhodným príkladom a ich slovami na základe Písma. Keď všetci sledujú ich zbožný príklad učenia a výchovy mladších generácií, výsledok je nákazlivý. Ostatní v zbore vidia ich službu a sú vyzývaní, aby kráčali po rovnakej ceste, keď nasledujú Krista.

„Zbožné staršie ženy vychovávajú celú cirkev svojou vernou službou.“

Staršie ženy svojím príkladom učia celú cirkev. Stále si pamätám, ako som sa od Leeann a Happy učil o zbožnej reči. Vždy hovorili pomaly, ale zároveň vedeli rýchlo pochváliť a povzbudiť. Ich príklad je pre mňa stále výzvou, aby som budoval svojich spolubratov v zbore pomocou Božieho slova. Popri týchto dvoch nedokážem spočítať, koľko rozhovorov alebo svedectiev som počul od starších žien v našom zbore, ktoré ma osobne povzbudili ako pastora a kresťana.

Som veľmi vďačný za Leeann a Happy a veľké dedičstvo a odkaz múdrych ľudí so šedivými vlasmi, ktorí boli pre náš zbor požehnaním. Som vďačný za ich službu mladším ženám, ale najmä som vďačný za ich vplyv na celý zbor. Naučili ma žiť zbožným životom a pripraviť a vyzbrojiť aj ďalšiu generáciu.

Pastori, vedúci cirkvi a členovia cirkvi, všetci by sme sa mali učiť od starších žien v našich zboroch. Môžu nás veľa naučiť o živote, službe a zbožnosti.

Dave Furman © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tri spôsoby, ako prejavujeme lásku tým najmenším

Od čias Edenu dal Boh deťom kľúčovú úlohu pri príchode svojho kráľovstva. „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo,“ povedal Boh hadovi (1. M 3:15). A tak už od čias Edenu prebieha dlhý a zúfalý boj o deti.

Biblický príbeh nám ukazuje, aké neľútostné môžu byť sily tohto sveta, ktoré sú zamerané proti deťom: Faraón hádže synov Izraela do Nílu (2. M 1:22). Démonickí „bohovia,“ ktorí rodičom prikazujú, aby svoje deti previedli cez oheň (Jer 19:4–5). Herodes, ktorý zabíja betlehemských chlapcov (Mt 2:16).

Ani dnešná spoločnosť na tom nie je o nič lepšie: viac ako šesťdesiat miliónov neviditeľných náhrobných kameňov (za posledných päťdesiat rokov a stále pribúdajú). Veľká časť averzie moderného Západu voči deťom sa však prejavuje v jemnejších formách. Dnes máme menej detí ako kedykoľvek predtým a neskôr ako kedykoľvek predtým. Znevažujeme a niekedy priamo opovrhujeme materstvom. A príliš často považujeme deti len za doplnok nášho individualizmu: sú cenné, pokiaľ podporujú našu osobnú identitu a napomáhajú našim osobným cieľom — inak sú nepohodlné.

Ako kresťania môžeme byť v pokušení predpokladať, že tento boj proti deťom existuje len tam vonku. Ale aj keď sa odvrátime od sveta sekulárneho individualizmu a pozorne sa zamyslíme nad sebou — nad svojimi srdcami, domovmi, zbormi — môžeme nájsť zvláštne sklony proti deťom. Môžeme zistiť, že sily namierené proti deťom sa môžu skrývať aj na takých miestach, ktoré zdanlivo nie sú proti deťom. A možno si uvedomíme, tak ako kedysi Ježišovi učeníci, že deti potrebujú v našom živote väčšie miesto.

Záujem o deti len na papieri

Tak ako väčšina dnešných kresťanov, aj Ježišovi učeníci vyrastali v kultúre, ktorá bola zväčša naklonená deťom. Ich názory na deti možno neboli také sentimentálne, ako sú niekedy tie naše, ale vedeli, že deti zohrávajú kľúčovú úlohu v Božích zámeroch. Pamätali na Boží prísľub, že pošle syna, ktorý rozdrví hada (1. M 3:15). Pravidelne recitovali príkaz, aby Božie slovo „usilovne vštepovali svojim deťom“ (5. M 6:4–9). Vážili si Božiu vernosť po tisíc generácií (2. M 34:7).

Jedného dňa sa však k učeníkom priblížia skutočné deti. A keď Ježiš sleduje, ako jeho muži reagujú, pociťuje emóciu, ktorá sa mu v evanjeliách nikde inde nepripisuje: rozhorčenie.

K Ježišovi prinášali deti, aby sa ich dotkol. Učeníci im však dohovárali. Keď to Ježiš zbadal, rozhorčil sa. (Mk 10:13–14, Ekumenický preklad)

Učeníci mali pravdepodobne tie najlepšie úmysly. Podľa nich sa tieto deti (alebo ich rodičia) správali nevhodne; prišli v nesprávny čas alebo nesprávnym spôsobom. Teraz nie, deti, Majster má prácu, ktorej sa musí venovať. Čoskoro však mohli zistiť, že deti ani zďaleka neodvádzajú Majstra od jeho práce, ale že sa nachádzajú blízko centra Jeho činnosti.

Zároveň nás upozorňujú, že hlásiť sa k deťom ešte neznamená žiť život v prospech detí. Teoreticky si môžete deti vážiť a prakticky ich zanedbávať. Môžete hovoriť: „Dovoľte deťom prichádzať,“ a zároveň svojím postojom povedať: „Nech si deti držia odstup.“ Na postoje proti deťom vo svete sa môžete pozerať s opovrhnutím a medzitým prehliadnuť vzácne deti vo svojom okolí.

Podobne ako učeníci, aj my môžeme zastávať postoje podporujúce deti. Naše zbory môžu mať programy zamerané na deti. Ale byť na strane detí si v skutočnosti vyžaduje oveľa viac, než len postoj alebo program: vyžaduje si to samotné srdce a postoj Krista.

Kristove srdce pre deti

„Ježiš miloval deti veľkou a hlbokou láskou,“ píše Herman Bavinck (The Christian Family — Kresťanská rodina, str. 43). Aj my ich milujeme? Odpoveď na túto otázku si možno vyžiada bližší pohľad na reakciu nášho Pána, keď k nemu prišli malé deti.

Ako by sme sa mohli viac podobať tomuto Mužovi, ktorý si našiel svoj domov medzi deťmi, tomuto všemocnému Pánovi najmenších? Spomedzi rôznych postojov na podporu detí, ktoré vidíme v Markovi 10:13–16, zvážte tri.

1. PRÍTOMNOSŤ

Po prvé, Ježiš vytvoril pre deti príjemnú a pohostinnú atmosféru.

Niečo v Ježišovom správaní naznačovalo, že tento Pán nie je príliš veľký pre malé deti. Malé deti sa okolo neho zjavne pohybovali s ľahkosťou, takže keď odpočíval so svojimi učeníkmi v Kafarnaume, mohol spontánne vziať dieťa „na ruky“ (Mk 9:36). Neskôr, keď Ježiš vchádza do Jeruzalema, deti ho ochotne nasledujú a kričia hosana (Mt 21:15–16). A potom v našej scéne sa k nemu rodičia a deti približujú zjavne bez váhania (Mk 10:13).

„Niečo v Ježišovom správaní naznačovalo, že tento Pán nie je príliš veľký pre malé deti.“

Čo v Ježišovi vyvolávalo také neohrozujúce privítanie? Mohli by sme si všimnúť prípady, keď pomohol a uzdravil deti, ako napríklad Jairovu dcéru (Mk 5:41–42) alebo syna vdovy z Naimu (L 7:14–15). Tieto príbehy sú však aj príkladmi oveľa väčšieho vzoru Ježišovej služby, ktorá bola zreteľne zameraná na tých, ktorých by svet mohol považovať za „malých“: malomocných, posadnutých démonom, vyberačov daní a prostitútky. Nebol povýšenecký, ale stýkal sa s poníženými (R 12:16). A deti, keď videli tohto milovníka poníženosti, vedeli, že pre neho nie sú zanedbateľné.

Ak aj my chceme vytvoriť pre deti príjemnú atmosféru, môžeme začať tým, že sa vo všeobecnosti prikloníme k poníženosti. Vidíme pri vstupe do našich nedeľných zhromaždení a malých skupín a pri prechádzaní našimi mestami stratených a osamelých, ubolených a zlomených? Pristupujeme k zraniteľnosti s jemnosťou a vzdávame česť slabosti? Ak áno, deti si pravdepodobne všimnú naše pokorné, sklonené srdcia, prítomné dostatočne nízko na to, aby na nich dosiahli.

2. PRIORITA

Po druhé, pre Ježiša boli deti prioritou a venoval im veľa času a pozornosti.

Ak mal niekto dobrý dôvod prejsť okolo detí a povedať: „Prepáčte, deti, teraz nie,“ bol to Ježiš. Nikto nemal vyššie priority ani vznešenejšie poslanie. Nikoho čas nebol cennejší. Nikto však svoje priority ani svoj čas tak trpezlivo nevenoval tým, ktorých by sme mohli považovať za rušivý element. Náš Pán sa na ceste za záchranou sveta zastavil a „bral ich [deti] do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich“ (Mk 10:16). Jeho život a služba boli plné, ale nie príliš plné pre deti.

V našom živote si uprednostňovanie detí vyžaduje aktívne plánovanie a ochotu venovať časť nášho programu hre. Ale ako nám ukazuje Ježiš, uprednostňovanie detí si vyžaduje aj citlivé prijímanie alebo to, čo by sme mohli nazvať životom, v ktorom sa necháme vyrušiť.

Deti sú majstri vyrušovania. Ťahanie za nohavice a krik z postieľky, impulzívne oslovenia a neskromné dupanie — deti vedia prekaziť dobre pripravené plány. Čím viac sa však budeme podobať Ježišovi, tým ľahšie prijmeme naše zničené plány ako súčasť dobrého Božieho plánu. A budeme si pamätať, že ak sa Ježiš mohol zastaviť a zdržať pri malých deťoch, potom aj my môžeme prerušiť svoje vlastné dôležité úlohy, skloniť sa a venovať deťom Kristovu pozornosť.

3. MODLITBA

Po tretie, Ježiš sa modlil a usiloval o duchovné blaho detí.

Keď deti prišli k Ježišovi, nielenže ich prijal a objal, nielenže sa na nich pozeral a hovoril s nimi. Taktiež na nich položil ruky a v prítomnosti svojho Otca udelil ich malým hlavičkám požehnanie (Mk 10:16).

Nevieme, koľko rokov mali tie deti, ale boli dosť malé, a preto ich museli priviesť rodičia (Mk 10:13). Boli tiež dosť malé na to, aby v nich učeníci zrejme videli len malý duchovný potenciál. Nie však v prípade Ježiša. Pán, ktorý miluje do tisíceho pokolenia, vidí ďalej ako my: dokáže v detskej tvári rozoznať budúceho dospelého a začínajúceho učeníka; dokáže zasiať semienka modlitby do polí, ktoré možno prinesú ovocie až o mnoho rokov.

Vkladáme do detí takúto trpezlivú duchovnú starostlivosť? Keď sa modlíme za svojich priateľov, prinášame pred trón milosti aj ich malé deti? Nachádzame tvorivé spôsoby, ako nielen žartovať a hrať sa s deťmi v našich zboroch, ale aj ukazovať im Ježiša premysleným, veku primeraným spôsobom? A berieme do úvahy pri našom evanjelizačnom úsilí aj tie najmenšie deti?

Kiežby sa každý z nás, či už sme rodičia, alebo nie, pridal k matkám a otcom z Markovho evanjelia 10 a zúfalo sa snažil odovzdať svoje deti do Kristovho požehnaného náručia. Keď ho počujeme povedať: „Dovoľte deťom prichádzať,“ nech odpovieme: „My ich privedieme.“

Postoj, nie programy

Ak sa naše správanie k deťom podobá viac na správanie učeníkov než na správanie nášho Pána, potom je náš problém v tom, že v srdci už nie sme deťmi. „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň“ (Mk 10:14–15). Stali sme sa príliš veľkými, prerástli sme milosť. Brána do kráľovstva je totiž malá — taká malá, že môžeme vojsť, len ak pokľakneme a budeme vo výške malého dieťaťa.

Na to, aby sme sa postavili proti silám, ktoré sú proti deťom v tomto svete, potrebujeme viac než len postoj za život a materstvo a bohatý program nedeľnej besiedky. Môžeme mať toto všetko a ešte aj viac, a napriek tomu sa môžeme stať objektom Ježišovho rozhorčenia.

Potrebujeme postoj, ducha a spriaznenosť so živým Kristom, ktorý opustil to najvyššie miesto kvôli najmenším, ktorý sa stal dieťaťom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Čím viac budeme milovať Ježiša, tým viac budeme milovať deti. Čím viac sa mu budeme podobať, tým mocnejšie bude naša prítomnosť, naše priority a naše modlitby hovoriť: „Dovoľte deťom prichádzať k Nemu,“ a tým viac detí príde.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Náš zbor kúpil budovu pred tromi rokmi. „Spoločenská sála“ bol názov, ktorý sme zdedili pre druhú veľkú miestnosť. Nedávno, v procese rekonštrukcie, sme potrebovali formalizovať názov pre každú miestnosť. Na tabuli je teraz napísané: „Kaplnka“.

Slovo spoločenstvo prežíva v mnohých zboroch ťažké časy, podobne ako slovo povzbudzovať — je zbavené svojej sily, pretože sa používa príliš často. Dalo by sa povedať, že je bagatelizované.

Spoločenstvo sme z názvu vyškrtli nie preto, že by biblická realita spoločenstva strácala na význame. Práve naopak. Chceme, aby naša cirkev znovu získala elektrizujúcu realitu spoločenstva v Novej zmluve a aby tento termín nezomieral pomalou smrťou kresťanského zdomácnenia.

Spoločenstvo väčšie ako my

Toto slovo sa nám môže zdať prázdne, ak sme stratili predstavu spoločenstva ako prostriedku milosti,   s cieľom tešiť sa z Ježiša.

To, že máme v kresťanskom živote prostriedky milosti, znamená nejaký cieľ, nejaký zámer. Inými slovami, „prostriedky“, znamenajú prostriedky na dosiahnutie nejakého cieľa. Prostriedky nie sú cieľom. A ak necháme veľký cieľ nedefinovaný, prídu menšie ciele, ktoré ho nahradia. Menšie ciele, ako napríklad rast. Ani zbožnosť či svätosť nie sú cieľom, hoci sú životne dôležité a vzácne.

„Poznávanie a užívanie si samotného Boha v Boho-človeku, Ježišovi Kristovi, je cieľom kresťanského spoločenstva.“

Skôr poznávanie a užívanie si samotného Boha v Boho-človeku, Ježišovi Kristovi, je cieľom kresťanského spoločenstva. Konečnou radosťou v každom skutočne kresťanskom zvyku milosti je, ako píše Pavol: „… nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána“ (F 3:8). „Toto je večný život,“ modlil sa Ježiš — a toto je cieľ prostriedkov Jeho milosti — „aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (J 17:3). A ako píše J. I. Packer: „Čím silnejšie človek túži po nejakom cieli, tým starostlivejšie a usilovnejšie bude používať prostriedky na jeho dosiahnutie“ (Honouring the People of God, str. 274).

Z týchto prostriedkov sa často zdôrazňuje Božie slovo a modlitba pre ich kľúčové miesto v kresťanskom živote. Je to tak správne. Ale v dobe individualistického moderného ja si tretí životne dôležitý prostriedok: spoločenstvo, ako zabudnuté prostredné dieťa, vyžaduje väčšiu pozornosť.

Niečo viac ako priateľstvo

Kresťanské spoločenstvo — naše sväté spoločenstvo, ktoré spočíva v účasti na jednom Spasiteľovi, v jednom Duchu a v jednom tele — je oveľa hlbšie ako hry a pohostenie. V Novej zmluve je spoločenstvo menej kresťanským večierkom Super Bowlu, a viac sa podobá samotným hráčom, ktorí sa zhŕkli na ihrisku a rozhodujú o ďalšej hre.

Možno len málokto z nás si uvedomoval, aké dôležité je spoločenstvo ako prostriedok milosti, kým neprišiel COVID. Mnohí nečakane ochabli a niektoré z našich zborov stále pociťujú následky. Máme tendenciu podceňovať, do akej miery je naša duša nasýtená a zostáva zdravá prostredníctvom pravidelných rytmov osobných spoločných bohoslužieb a osobného spoločenstva. Najmä v dobe obrovského technologického pokroku, ktorý nás udržiava v kontakte s tými, ktorí sú nám vzdialení, zatiaľ čo potichu oslabuje väzby s tými najbližšími. Naše zariadenia zvýšili počet našich „priateľov,“ zatiaľ čo naše životy zbavili skutočných priateľstiev z mäsa a kostí.

Novozmluvné spoločenstvo je oveľa hlbšie ako bežné ľudské priateľstvá. V najlepšom prípade sa spoločenstvo skladá z hlboko oddaných vzťahov, teda zo zmluvnej vernosti v dobrom i zlom, cez bolesť, nepríjemnosti a mrzutosti. Toto bolo dlho výzvou pre všetkých, ktorí, keď sa zjednotili, často tak urobili na obranu individuálnych práv, slobôd a nášho osobného úsilia o šťastie.

Boh nám dal jeden druhého

Dvojica textov Listu Židom o spoločenstve ako prostriedku milosti hovorí o výzvach našej generácie. Ako vidíme v Židom 3; 10, život, zdravie a vytrvalosť v kresťanskej viere sú projektom spoločenstva. Naše srdcia sa zatvrdzujú a naša viera zlyháva, keď sa vzďaľujeme od spoločenstva.

„Život, zdravie a vytrvalosť v kresťanskej viere sú projektom spoločenstva.“

Keď však tvrdohlavo zostávame spojení a prehlbujeme tieto spojenia, nielenže naše vlastné srdcia zostávajú mäkké a naša viera pretrváva, ale zakúšame aj radosť z toho, že sme si navzájom prostriedkami Kristovej milosti. Je úžasné a hlboko uspokojujúce byť ľudskými nástrojmi udržiavajúceho pôsobenia Ducha v Cirkvi. Oba úryvky v Liste Židom nám ukazujú, aký úžitok prináša prijímanie a dávanie milosti v zmluvnom spoločenstve miestneho zboru.

Prvý text by sme mohli vnímať skôr v negatívnom zmysle, ale oba texty fungujú spoločne, pričom druhý je vyslovene pozitívne zameraný.

Dávajte na seba navzájom pozor

V Liste Židom, kapitole 3 autor cituje Žalm 95, aby povzbudil svojich čitateľov ku kresťanskej vytrvalosti, a potom sa obracia k tejto bezprostrednej aplikácii na cirkev ako celok, nielen na jednotlivcov:

„Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Žid 3:12–13)

Dávajte pozor, buďte ostražití, starajte sa jeden o druhého — bdejte nad dušou svojho brata, nielen nad svojou. Cirkevné telo ako celok má dávať pozor na niektorých („akýchkoľvek“), ktorých srdce môže ochladnúť. A v stávke je toho veľmi veľa. „Neveriace srdce“ nie je len nešťastné, ale aj zlé. Vedie k odpadnutiu od živého Boha — teda od duchovného života k duchovnej smrti. V Liste Židom sa píše, že preventívne opatrenie alebo náprava je prinajmenšom dvojaká.

Prvým je každodenná bdelosť. Prečo každodenná? No, po prvé, Žalm 95 hovorí: „dnes.“ Zajtrajšok nemáme sľúbený. Ak v sebe alebo v bratovi rozpoznáte tvrdosť srdca, riešte ju hneď, dnes. Takéto bdenie nad vlastnou dušou a nad druhými sa musí diať na dennej a týždennej úrovni (a nie mesačnej alebo ročnej). Srdcia sa zatvrdzujú v jemných krokoch, deň po dni, nie naraz. Dobrou správou je, že sa tomu dá predísť a nestane sa to len tak, bez nejakého procesu. Zlou správou je, že tieto jemné kroky môžu byť ťažko rozoznateľné a časom sa môžu nabaľovať. Ale pravidelná pozornosť nás pred tým môže ochrániť. Spoločenstvo je prostriedkom Božej milosti, ktorá prerušuje ochladzovanie nášho srdca.

Druhým dôrazom je sila slov: „napomínajte sa navzájom.“ Toto slovo pre napomínanie (grécky parakaleo) sa v iných kontextoch objavuje ako „potešovať“ alebo „povzbudzovať“ (tak ako v Žid 10:25). Jeho podstatou je myšlienka pomáhať si navzájom slovami — slovami pomoci, ktoré v rôznych kontextoch nadobúdajú rôzne podoby, či už napomínajú tvrdé srdce, utešujú citlivé svedomie, alebo povzbudzujú pokornú vieru. Je to výzva postaviť sa po boku brata alebo sestry vo viere a byť ľudským nástrojom udržiavajúceho pôsobenia Ducha prostredníctvom našich slov.

Inými slovami by sme mohli povedať bojujúcemu kresťanovi: „Počuj Boží hlas v hlase svojho brata!“ A celému telu, ktoré bdie nad niektorými: „Buď Božím hlasom v uchu svojho brata, aby si uchránil jeho srdce pred zatvrdnutím a neverou — aby zostalo mäkké a veriace.“

Povzbudzujte sa navzájom

Druhý text, Židom 10:24–25, rozširuje túto víziu teraz v pozitívnejšom zmysle:

„A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“

Tak ako v Židom 3 je pozitívny náboj, aby sme prijali pomocné slová, tak Židom 10 obsahuje varovanie pred tým, aby sme „neopúšťali svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku.“ Tu sú opäť niektorí z Listu Židom 3 (ktorí odpadli), nad ktorými celé telo spoločne bdie a stará sa o nich prostredníctvom služby slov („vzájomne sa povzbudzujú“).

V 10. kapitole Listu Židom je nápadný tento príkaz: „pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali“ — alebo doslova: „pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom.“ Predmetom alebo zameraním rozjímania kresťanov je skôr slovo „vospolok“. Pozorujme sa vospolok… Je to osobná výzva a predpokladá, že kresťania sa navzájom poznajú veľmi dobre a do určitej hĺbky, dostatočne na to, aby mohli uvažovať o tom, aké konkrétne slová by mohli byť povolané do služby nielen na inšpiráciu ľudí alebo kresťanov vo všeobecnosti, ale na podnietenie lásky a dobrých skutkov najmä u konkrétnych kresťanov, ktorí zápasia.

Tu sú pomocné slová určené jedným kresťanom na vzbudenie alebo vyprovokovanie kresťanskej náklonnosti a konania u iného kresťana. Ide o dobré provokovanie, nie zlé — nie k hnevu, ale k láske; nie k zlému, ale k dobrému; nie k zatrpknutosti, ale k radosti. A byť Božím hlasom pre svojho brata neznamená len opakovať Písmo, ale poznať svojho brata na jednej strane a byť informovaný Písmom na strane druhej, aby ste potom ako Boží hlas vlastnými slovami hovorili to, čo treba povedať ako prostriedok milosti svojmu bratovi, aby ste ho podnietili k láske a dobrým skutkom.

A nie je bezvýznamné, že v Židom 10:24 sa spomína zhromaždenie („stretnutie“). Spoločné uctievanie je mimoriadne dôležitým prostriedkom milosti v kresťanskom živote, ktorý spája tri základné prvky, ktoré sme si všimli: slovo, modlitbu a spoločenstvo. Všetky tri sa v zhromaždení spájajú. Na týždennej úrovni je to jediný najdôležitejší prostriedok milosti v kresťanskom živote.

Dnešok a každý deň

V kresťanskom živote je dôležitý každý deň. A každá nedeľa je dôležitá svojím rytmom spoločenstva. Udržiavanie seba samých a druhých vo viere si nevyžaduje herkulovské úsilie, ale pravidelnú údržbu. Rutinná ostražitosť, bdenie nad dušami druhých vedie k tomu, že neprichádzame o niektorých ľudí, a máme „o to viac“ milosti, keď očakávame blížiaci sa deň Kristovho návratu.

Spoločenstvo ako nenahraditeľný prostriedok milosti v kresťanskom živote nám ponúka dve neoceniteľné radosti: prijímať Božiu milosť prostredníctvom pomáhajúcich slov iných a dávať jeho milosť iným prostredníctvom našich vlastných slov. Ježiš nás nevyzýva, aby sme sa „držali“ sami, akoby sme nepotrebovali spoločenstvo, ktoré nám dáva. Ale navzájom si pomáhame držať sa a prospievať.

Bez ohľadu na to, či sa „spoločenstvo“ nachádza v názve miestnosti v našom zbore alebo nie, urobíme dobre, ak si túto skutočnosť znovu osvojíme ako dôležitý prostriedok trvalej Božej milosti, a možno o to viac po skúškach posledných rokov.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Pravdou je, že počas obdobia covidu si mnoho kresťanov zvyklo na svoje súkromné nasledovanie Ježiša. Každodenné stíšenia, podcasty, občas nejaké duchovné piesne cez spotify či youtube a v nedeľu, samozrejme, kázeň (niekedy dokonca aj naživo). Všetko online. Všetko z jednej krabičky, ktorú má každý vo vrecku. Nestačí nám online kresťanstvo? Virtuálna viera?

Moja sesternica žije dlhodobo v USA. Tu na Slovensku má dve sestry s rodinami a aj svojich rodičov. Opýtajte sa ich, či im nestačí, keď si môžu volať cez whatsapp či messenger — dokonca aj s videom. Alebo sa opýtajte mladého páru či manželov, či by im nestačilo, ak by boli spoločne len cez obrazovku. Myslím, že odpoveď všetci poznáte. Sme bytosti, ktoré potrebujú blízky osobný kontakt.

Možno aj vy patríte do skupiny, ktorá prestala chodiť do svojho spoločenstva. Verím, že nasledujúce 4 dôvody vás povzbudia v tom, že ak beriete svoju vieru vážne, potrebujete brať vážne aj stretávanie s ostatnými kresťanmi.

Prečo teda nasledovník Ježiša potrebuje spoločenstvo?

1. Hovorí to Biblia

Mnoho kazateľov sa oháňa na prvý pohľad jasným posolstvom Biblického verša „Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Židom 10:25), a používajú ho ako kladivo na veriacich, ktorí nechodia pravidelne do kostola.

Možno si vydýchnete, ak vám poviem, že to je nesprávny výklad. Skutočné posolstvo pochopíme vtedy, ak čítame verš v kontexte.

„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Židom 10:24–25)

Ak prekladáme doslovne, znelo by to takto:

„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom, neopúšťajúc naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku… “

Našou úlohou je všímať si spolunasledovníkov Krista a pobádať sa navzájom k láske a dobrým skutkom, a to tak, že neopúšťame naše zhromaždenia, pretože ak sa na nich nestretávame, alebo s nimi nie sme v pravidelnom kontakte, nebude to možné. Bohužiaľ, nenapĺňať obsah tohoto verša môže aj niekto, kto sedí v kostole každú nedeľu.

Zaujímate sa o svojich spolunasledovníkov? Všímate si ich? Povzbudzujete sa navzájom k láske a dobrým skutkom? Dôraz tohto verša primárne nie je na pravidelnom, anonymnom stretávaní vo veľkej budove raz za týždeň. Dôležitý je pravidelný záujem. Máte vo svojom spoločenstve ľudí, o ktorých sa aktívne zaujímate? Povzbudzujete ich vo viere a nasledovaní Ježiša? Je možné, že potrebujeme prehodnotiť spôsob, akým sa pravidelne stretávame a čo počas tohoto stretávania robíme, aby sme naozaj naplnili slová z Listu Židom.

2. Spoločenstvo je miestom duchovného rastu

Nemyslím teraz len na kázne či výklady. Niekto by povedal, že v dnešnej dobe je ťažké byť kazateľom, lebo na internete nájdete vždy niekoho, kto rozpráva pútavejšie, vysvetľuje evanjelium a Bibliu praktickejšie atď. Lokálny kazateľ nemá šancu konkurovať v obsahovej kvalite tým najbrilantnejším kazateľom na svete.

Ale duchovný rast je oveľa viac ako prijímanie informácií počas kázne. Je to o zmene charakteru. A ten sa buduje práve v situáciách, ktoré zažívame s ostatnými, nie osamote.

Ak som na tvári špinavý, potrebujem niekoho, kto mi o tom povie, lebo sám si na tvár nevidím.

Môžem mať napočúvané najlepšie kázne na svete, ovládať celú Bibliu odzadu aj odpredu, ale ak ju nebudem schopný aplikovať vo vzťahoch s ostatnými, je to zbytočné. Potrebujeme sa navzájom.

Izolácia je zradná, ľahko nás oklame pocit, akí sme vyspelí, keď nám nikto neodporuje. Skutočná zrelosť sa prejaví len vo vzťahoch.

Na rast nestačí Biblia, potrebujeme okolo seba ľudí. Keď sa učíme od druhých, zodpovedáme sa jeden druhému, rastieme rýchlejšie a mocnejšie.

• Biblia 59-krát spomína v Novej zmluve slovo vzájomne, jeden voči druhému. Tu sú niektoré miesta:
• milujte sa navzájom (J 13:35),
• prijímajte jeden druhého (R 15:7),
• starajte sa jeden o druhého (1. K 12:25),
• radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte (2. K 13:11),
• neste navzájom svoje bremená (Gal 6:2),
• odpúšťajte si navzájom (Ef 4:32),
• vyučujte sa navzájom (Kol 3:16),
• čiňte dobre jedni druhým (1. Tes 5:15),
• vyznávajte si navzájom hriechy (Jak 5:16),
• preukazujte si navzájom pohostinnosť (1. Pt 4:9).

S kým tieto slová napĺňate vy?

Spoločenstvo potrebujeme, aby sme sa mohli viac podobať Ježišovi.

3. Spoločenstvo nás vyvádza z egocentrizmu

Jeden kazateľ povedal, že znakom duchovnej zrelosti je moment, keď to prestane byť o tebe a začne byť o ľuďoch okolo teba. (1)

Potrebujeme ľudí okolo seba, lebo našou úlohou je vzájomne sa vyučovať, povzbudzovať a napomínať (Kol 3:16).

Chodiť do spoločenstva nie je pohodlné, vyžaduje si to oveľa viac námahy, ako sedieť doma online, ale práve to nás má učiť pokore, poslušnosti, závislosti na ostatných. Sme súčasťou spoločenstva a sme od seba závislí, či si to uvedomujeme, alebo nie.

V online svete si vyberáte, čo chcete počúvať alebo pozerať. V spoločenstve to však určuje niekto iný, a to si vyžaduje pokoru (hlavne vtedy, keď si poviete, že by ste to zvládli lepšie).

Keď idete do spoločenstva, ukazujete:

• že nie ste pánom svojej nedele a svojho času, ale že PÁN Boh je,
• že chcete byť poslušný Bohu,
• že ste cirkvou, nechodíte do cirkvi,
• že vám záleží na ostatných, ktorí tam chodia tiež a už len svojou prítomnosťou v zhromaždení ich môžete povzbudiť,
• že veríte v Ježiša, a tá viera niečo stojí (čas),
• že viera nie je založená na „prémiovom členstve vyvolených“, ale že sa stretávate s každým, lebo v cirkvi sme si všetci rovní,
• vytvárate priestor pre to, aby evanjelium mohlo znieť (pretože pri spoločnom stretnutí viacerých niekto káže a môžu tam prísť aj iní, ktorí by to ináč nepočuli).

V úplnom jadre kresťanstva sú Ježišove slová: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“ Mt 16:24, a nič nám v tom nepomôže viac ako spoločenstvo ostatných kresťanov.

4. Spoločenstvo nás chráni

Ak nebudete chodiť do spoločenstva, váš duchovný život bude chradnúť, až nakoniec zanikne. Znie to možno kruto, ale je to tak. Sme Božia rodina. Potrebujeme sa navzájom. Jeden z prvých príznakov, že niečo nie je v poriadku, je, že niekto prestane chodiť do spoločenstva. Kto povie, že nepotrebuje ostatných, je buď namyslený, alebo ignorant.

Jediný, kto sa teší z našej samoty, je diabol. V 1. liste Petra 5:8 sa píše, že „diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.“

Predstavte si stádo oviec, okolo ktorého obchádza lev — alebo v našom kontexte vlk — a hľadá slabú, zranenú, zatúlanú alebo osamotenú ovcu. Izolácia od spoločenstva vás môže stáť váš duchovný život.

Orgán, ktorý je oddelený od tela, uschne a odumrie. Rovnako tak každý z nás. Ak nie sme napojení na spoločenstvo, budeme duchovne chradnúť, až nakoniec zomrieme.

Nedávno sa mojim známym stala veľmi nepríjemná vec. Ich syn si zabuchol ruku do dverí tak nešťastne, že si odsekol kúsok prsta. Mama si však zachovala duchaprítomnosť, hodila odseknutý kúsok prsta do ľadu a rýchlo utekali do nemocnice. Zastali priamo pred urgentom, blokovali výjazd sanitky a so slovami „Tu ide o život,“ bežali za chirurgom.

Potrebujeme mať rovnakú náhlivosť za seba navzájom v našich spoločenstvách. Potrebujeme Krista a potrebujeme sa navzájom. Lebo tu naozaj ide o život.

Niekto múdry raz povedal, že chodením do spoločenstva si nezískaš nebo, ale nechodením ho môžeš stratiť.

Sme stvorení pre vzťahy

Boli sme stvorení pre vzťahy. Spoločenstvo. Jeden pre druhého a spoločne pre vzťah s Bohom. Individualizmus dnešnej doby nám nahovára:

• zvládneš to najlepšie sám,
• sám si strojcom svojho šťastia,
• keď si sám, nikto ťa neohovára,
• nikto ti nekecá do toho, čo robíš,
• stretnutie s ostatnými ti nič nedáva,
• vieš sa pomodliť a popočúvať kázeň aj sám,
• a mnoho iného.

Čím lepšie však budeme rozumieť tomu, ako má vyzerať cirkev, tým viac budeme túžiť po spoločnom stretávaní.

„Potom sme poznali lásku Božiu, že on [Ježiš] položil za nás svoju dušu. Aj my sme povinní klásť duše za bratov… “ (1. J 3:16 ROH)

Ježiš na kríži stratil aj tie posledné zbytky dôstojnosti, obetoval to najvzácnejšie — spoločenstvo s Otcom a svoj vlastný život –, len aby nás priviedol naspäť do spoločenstva s Bohom. Ak sme Jeho nasledovníci, máme robiť podobne.

Otázky na zamyslenie:

1. Čo je vašou motiváciou pri stretávaní s ostatnými kresťanmi? Nie sú dôvody, prečo sa s nimi nestretávate pravidelne len egocentrické výhovorky?
2. Ako vyzerá vaše spoločenstvo? Je tam priestor pre vzájomnú službu „jeden voči druhému“? (bod. 2). Ak nie, ako to môžete zmeniť? 
3. Je vo vašom okolí niekto, kto potrebuje pomôcť vo viere a ochranu pred „levom“? (bod 4.) Ako mu môžete pomôcť, aby sa vrátil alebo neprestával chodiť do spoločenstva?

Budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti, prípadne aj nejakú otázku (píšte na môj facebook, instagram či email). Ďakujem.

V prvom prípade môžeme vyznať svoje hriechy Pánovi, prijať jeden z jeho mnohých prísľubov odpustenia a obnoviť svoju dušu. Pri druhom môže byť tento proces oveľa nepríjemnejší a chaotickejší.

Pri hriešnikoch, ktorí nás zrádzajú, ktorí nás zahanbujú, ktorí nás zraňujú na tom mieste, kde sme najzraniteľnejší, sa môžeme cítiť ako na horskom výstupe už len preto, aby sme im povedali, že im odpúšťame, nehovoriac o tom, aby sme im odpustili „zo srdca“ (Mt 18:35).

Hriešna myseľ má sklon mimovoľne si prehrávať priestupky druhých. Vidíte tú situáciu, počujete tie slová a cítite to isté bodnutie znova a znova. A potom nám hrozí, že sa to do nás zavŕta hlbšie a hlbšie ako červ. Počiatočný šok sa mení na otázku: „Ako to mohol urobiť?“ A čím je vzťah bližší, tým väčšia je šanca nákazy, čo Dávid vedel veľmi dobre:

„Lebo nie nepriateľ ma tupí –

to by som zniesol;

nie nenávistník môj sa stavia nado mňa –

pred ním by som sa ukryl.

Ale ty si človek mne rovný,

môj priateľ a môj známy.“ (Ž 55:13–14)

Možno ste boli dobre poučení o tom, čo robiť so svojimi hriechmi proti Bohu, ale je vaše srdce tiež dobre poučené o tom, čo robiť — a čo nerobiť –, keď iní, najmä iní kresťania, hrešia proti vám?

Staroveká pomoc pri pretrvávajúcej bolesti

Od začiatku sa očakávala láska. Od začiatku dejín Izraela pod Mojžišovou zmluvou bola zakotvená v zákone, ktorý sa odovzdával ďalším generáciám:

„Neprechovávaj v srdci nenávisť voči svojmu bratovi; vážne napomeň svojho súkmeňovca, aby si za neho neniesol hriech. Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom nášho ľudu, ale miluj blížneho ako seba samého; ja som Hospodin.“ (3. M 19:17–18)

Tento text mi veľmi pomáha znášať utrpenie spôsobené hriechmi druhých voči mne.

Po prvé mi hovorí, že nemám vo svojom srdci prechovávať nenávisť voči svojmu bratovi. Môžem si myslieť, že ak v tom momente nevybuchnem, ak nereagujem nevľúdne alebo chladne, je to to isté, ako keď to robím vo svojom srdci. Sebaovládanie nie je to isté ako láska. Môžete praktizovať sebaovládanie a aj tak prechovávať vo vnútri chladné pohŕdanie. Toto prikázanie mi zakazuje ukladať si do srdca a mysle hriechy ostatných ako veverička oriešky.

A po druhé mi hovorí, že môžem hrešiť proti druhým tým, ako reagujem na ich hriech. „Neprechovávaj v srdci nenávisť voči svojmu bratovi… aby si za neho neniesol hriech.“ Boh sa tu viac zaoberá riešením môjho súčasného alebo budúceho hriechu než minulým hriechom osoby, ktorá mi ublížila. Je to náročné. V tej istej situácii môžem byť — a mnohokrát som aj bol — súčasne obeťou aj vinníkom kvôli tomu, ako som reagoval.

A keď premýšľam o hriechoch, vnútorne hodnotím a zaznamenávam ich priestupky, a to vedie k ďalším dvom opísaným chorobným plodom nenávisti: pomste a nevraživosti. Cítim potrebu buď si vyrovnať účty (pomsta), alebo odmietam ísť ďalej (nevraživosť). A mimochodom, všimnite si ľudí, voči ktorým sme vy aj ja v pokušení pociťovať nevraživosť alebo sa mstiť: ľudia nášho Boha. Jeho deti. Jeho svätí. Naša vlastná rodina.

Ako to nechať ísť

To, čo ma však na tomto texte zaráža najviac, nie sú hriešne spôsoby, ktorými môžem reagovať na hriechy druhých — nosiť ich stále vo svojom srdci, držať v sebe nenávisť, snažiť sa im to vrátiť. Žiaľ, každý z nich poznám až príliš dobre. Najviac ma však zarážajú Božie alternatívy.

1. Neprechovávajte nenávisť voči svojmu bratovi – choďte za ním

Neprechovávaj v srdci nenávisť voči svojmu bratovi; vážne napomeň svojho súkmeňovca, aby si za neho neniesol hriech.

Nebudeš nenávidieť svojho brata vo svojom srdci. Ale — tu sa nachádza úzka cesta — budeš hovoriť s človekom, ktorý sa proti tebe prehrešil. (Predpokladám, že tu ide o normálne okolnosti, za ktorých nehrozí žiadna hrozba fyzickej ujmy, ktorá by mohla vylúčiť možnosť ísť sám).

Choďte za ním — nie od neho, uchovávajúc si jeho hriechy vo svojom srdci. Choďte za ním, nie od neho, aby ste to zverejnili na Twitteri alebo to povedali ostatným. Choďte k nemu. „Keby tvoj brat zhrešil [proti tebe], choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata“ (Mt 18:15).

Nechoďte k nemu, aby ste mu ublížili, aby ste sa mu pomstili, aby ste nazbierali viac sily pre svoju nenávisť. A hoci nemusí byť múdre hovoriť s ním ešte v ten istý deň, najprv popracujte na svojom srdci, skôr než zapadne slnko: „Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4:26–27).

„Ak chcete do svojho života vpustiť diabla, vyčkávajte a zanedbávajte riešenie svojho hnevu voči iným.“

Ak chcete do svojho života vpustiť diabla, vyčkávajte a zanedbávajte riešenie svojho hnevu voči iným. Nikdy sa s nimi nerozprávajte. Nechajte slnko zapadnúť skôr, než utíšite a upokojíte svoje srdce v modlitbe a vyznaní pred Kristom.

2. Neprechovávajte nenávisť voči svojmu bratovi – hovorte s ním otvorene

„So svojím blížnym sa budeš rozprávať úprimne.“ Nie je úžasné, že alternatívou k nenávisti v srdci voči svojmu blížnemu je rozhovor s ním? Nemáme urážku držať v ústach a vychutnávať si ju ako cukrík, ale máme ju vypustiť von prostredníctvom hovorenia pravdy v láske (Ef 4:15).

Urobil som chybu, keď som „úprimný rozhovor“ chápal ako „predpokladajme, že si to vyložil správne a povedal to tej osobe.“ Naučil som sa namiesto toho povedať: „Vnímam, že si to urobil,“ alebo: „Domnievam sa, že si zhrešil proti mne a proti Bohu.“ Toto sa ukázalo ako plodnejší začiatok. Ale musíte byť úprimní. Nezľahčujte ich hriech, ale hovorte s nimi otvorene v láske.

Pre niektorých to bude veľmi ťažké. Ak opovrhujete konfliktmi, opovrhujete ľuďmi, ktorí vás nemajú radi. Boli by ste radšej, ak by váš brat alebo sestra zostali v hriechu proti Bohu, radšej by ste v sebe ukrývali semienka nevraživosti, radšej by ste zakryli ich hriechy v neprávosti, než aby ste viedli nepríjemný rozhovor. To, že chránite samých seba, je nakoniec nenávisťou voči vášmu blížnemu.

Vo väčšine prípadov, keď vy očakávate ospravedlnenie, váš blížny ani netuší, že sa voči vám prehrešil. Vaša tichá zatrpknutosť ho oberá o pokánie a vás oberá o možnosť rásť v odvahe, v poslušnosti, v sebauvedomení a pokání, ak sa mýlite. Stavím sa, že tichá nevraživosť napáchala medzi nami ešte viac škody ako jasne vyslovený spor.

3. Neprechovávajte nenávisť voči svojmu bratovi – milujte ho ako seba samého

Neprechovávaj v srdci nenávisť voči svojmu bratovi, … ale miluj blížneho ako seba samého.

Nie je toto všetko spôsob, akým zvyčajne zaobchádzame sami so sebou?

Nikto vám nespôsobil viac zla ako vy sami. Nikto vás neurazil viac, nikto vám nespôsobil viac problémov, nikto vám nesťažil život viac ako vy sami. Náš hriech — nie hriechy iných voči nám — je vždy naším najväčším problémom. Nie „ten tu“ alebo „tamten človek“, ale ja. Hriechy iných ma nemôžu zatratiť. Hriechy iných nemôžu zničiť moju dušu (bez môjho súhlasu).

„Náš hriech — nie hriechy iných voči nám — je vždy naším najväčším problémom.“

Ale hoci sme najväčším problémom my sami, stále sa máme radi, však? Málokto chodí okolo seba nevraživo, plánuje pomstu voči sebe a odmieta mať súcit s vlastnými hriechmi voči iným. Nikto z nás to tak nerobí.

Ako teda milovať svojho blížneho-kresťana? Takto. Ako to komentuje Matthew Henry: „Často si krivdíme, ale čoskoro si tieto krivdy odpustíme a vôbec nezmenšujú našu lásku k sebe samým; a podobne by sme mali milovať aj svojho blížneho.“

Neskrývajte ich hriechy vo svojom srdci

Keď so svojimi bratmi a sestrami v Kristovi jednáme otvorene, úprimne a rýchlo, milujeme ich tak, ako milujeme sami seba a ako sme boli milovaní my. A nie sú dokonca kresťanské spoločenstvá, ktoré si ochotne a s láskou navzájom vyčítajú chyby, úplne zriedkavé? Nie je to dosť hrozné a nezvyčajné, keď si vás vezme bokom veriaci človek a povie vám o vašich domnelých chybách? A tu prichádza otázka: Malo by to tak byť?

Toto nie je slovo, ktoré má povzbudzovať k tomu, aby sme poukázali na všetky hriechy, ktoré vidíme — a tým vypustili egyptské rany múch, komárov a žiab na skupiny ľudí okolo. A neodstraňuje ani veľmi skutočnú a krásnu výzvu, aby sme v tichosti prikrývali hriechy druhých v láske (Pr 10:12; 1. Pt 4:8). Je to skôr slovo, ktoré má povzbudiť k reči tam, kde bolo trpké mlčanie, k odvahe tam, kde bola zbabelosť, a k láske tam, kde bola nenávisť.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Kresťanské vzťahy sa stretávajú so všetkými pokušeniami, ktoré sú pre človeka bežné. Preto kresťanské zbory len zriedkakedy zažijú jednotu, ktorá nepozná konflikty a boje.

Absencia konfliktov a bojov nie je to, čo má Boh na mysli pre jednotu kresťanov v tomto veku. Ako som podrobnejšie vysvetlil na inom mieste, Boh dáva jednotu ako súčasť nášho dedičstva v Kristovi (Ef 1:5, 11), ale kresťanská jednota má rozmer účasti, prostredníctvom ktorej Boh v nás a vo svete uskutočňuje nejaké slávne dielo. Takže keď nám Boh prostredníctvom Pavla prikazuje horlivo „zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4:3), má v úmysle, aby toto úsilie bolo ťažké — z niekoľkých veľmi dobrých dôvodov.

Boh však chce, aby naše zbory prežívali obdobia výraznej nejednoty. V skutočnosti sú tieto obdobia potrebné, pretože prinášajú na svetlo niektoré veľmi dôležité skutočnosti. Starý hymnus to vystihuje veľmi dobre:

Hoci aj s pohŕdavým údivom

Svet ju vidí utláčanú,

Rozkolmi rozpoltenú,

Herézami sužovanú.

Svätí však bdejú;

Ich volanie znie: „Dokedy ešte?“

A čoskoro sa noc plaču

Zmení na ráno spevu.

„Absencia konfliktov a bojov nie je to, čo má Boh na mysli pre jednotu kresťanov v tomto veku.“

Pokiaľ ide o jednotu kresťanov v tomto veku, keď sa veci rozpadajú, skutočnosť, ktorú prežívame nad našimi častými rozkolmi, je „smutná“, ale „vždy sa tešíme“ z budúcej milosti dokonalej jednoty, ktorá je pred nami (2. K 6:10).

Rozkolmi rozpoltená

Ako všetci vieme, v cirkvi dochádza k rozkolom. A od kresťanov aj nekresťanov sa im dostáva veľa negatívnej reklamy — často zaslúžene, ako tiež vieme. Rozkoly však plnia v cirkvi potrebnú funkciu, pretože odhaľujú mnohé oblasti, ktoré si vyžadujú pozornosť. Dovoľte mi, aby som sa venoval trom typom rozdelenia v cirkvi.

1. Telesné rozkoly

Pavol ilustruje prvý typ rozdelenia vo svojom nekompromisnom pokarhaní zboru v Korinte:

„Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky?“ (1. K 3:1–3)

Túto cirkev sužovali telesné rozkoly. Boli rozdelení na stranícku lojalitu a imponovala im svetská múdrosť a rétorika (kapitoly 1–3), ľahko sa dali ovplyvniť tými, ktorí ohovárali Pavla v jeho neprítomnosti (kapitola 4), tolerovali šokujúcu sexuálnu nemravnosť (kapitola 5), súdili sa navzájom na občianskych súdoch (kapitola 6), poškodzovali si vieru v otázkach kresťanskej slobody (kapitola 8) a iné. Pavol ich nenazval falošnými kresťanmi; nazval ich telesnými kresťanmi — ľuďmi, ktorí sa v mnohých oblastiach riadia viac telesným rozlišovaním a túžbami než Duchom.

„Skutočnú kresťanskú jednotu možno zažiť a udržať len tam, kde vládne Kristova láska.“

Skutočnú kresťanskú jednotu možno zažiť a udržať len tam, kde vládne Kristova láska — taká, akú opisuje Pavol v Prvom liste Korintským 13. Preto je veľmi potrebnou milosťou vyniesť na svetlo našu telesnosť, ktorá zabíja jednotu, aby sme ju mohli vidieť a činiť pokánie. A túto funkciu často plnia rozkoly v cirkvi.

2. Rozdiely v zrelosti

Druhý typ rozkolu sa prekrýva s prvým, ale jeho funkcia je dostatočne odlišná na to, aby sme na ňu upozornili. Ja ich volám rozdielmi v zrelosti.

Každý zdravý zbor, ktorý evanjelizuje a vytvára učeníkov, bude mať rôzne úrovne zrelosti svojich členov. A keď sa stretnú ľudia s rôznou úrovňou zrelosti, dôjde ku konfliktom. Rozdielne životné skúsenosti, biblické znalosti a celkové posvätenie budú rozdeľovať zbor.

Rozdiely vo vyspelosti sa prejavujú mnohými rôznymi spôsobmi. Mladší človek môže mať v určitej oblasti viac životných skúseností ako starší. Alebo niekto, kto je kresťanom už dlho, môže byť viac ovládaný telom ako človek, ktorý sa stal nedávno kresťanom. Alebo menej formálne vzdelaný kresťan môže mať hlbšie, život premieňajúce pochopenie Písma ako niekto s teologickým vzdelaním. Okrem toho, niektorí členovia, ktorí „by mali byť učiteľmi“, možno ustúpili v zrelosti tým, že sa zvykli oddávať hriechu, a tak opäť potrebujú mlieko (Žid 5:12).

Chcem tým povedať toto: rozmanitosť zrelosti, ktorá je súčasťou normálneho, zdravého života cirkvi, vytvára zložitý vzťahový recept na množstvo nedorozumení a konfliktov, ktoré sú poháňané pýchou. Pozitívne je, že nám to všetkým dáva príležitosť učiť sa jeden od druhého a rásť v milosti. Negatívne je, že nie vždy tieto príležitosti využijeme a niekedy prerastú do rôznych rozkolov.

3. Nevyhnutné rozkoly

Pavol sa zaoberá aj tretím typom rozkolov v cirkvi v 1. K 11:19:

„Veď musia byť medzi vami aj roztržky, aby bolo zjavné, ktorí sa osvedčili medzi vami.“

Ako Ježiš učil v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13:24–30), naše zbory v tomto veku zostanú zmesou kresťanov a nekresťanov bez ohľadu na to, ako vážne berieme naše členstvo v zbore. Z niektorého kúkoľa sa, našťastie, na konci stane pšenica. Ale niektorí sú kúkoľom, a často sú to práve rozkoly — frakcie –, ktoré ich odhalia.

A niektoré z týchto kúkoľov prerastú do vlastného spolku, ako vieme z naliehavých varovaní apoštola pred falošnými učiteľmi:

„Prosím vás však, bratia: pozor na tých, ktorí vyvolávajú rozbroje a pohoršenia v protiklade s učením, ktorému ste sa naučili. A odvráťte sa od nich! Lebo takíto ľudia neslúžia nášmu Pánovi Kristovi, ale svojmu bruchu, a svojimi úlisnými a sladkými rečami zvádzajú srdcia prostých.“ (R 16:17–18)

„Ale vy, milovaní, pamätajte na slová, čo predpovedali apoštolovia nášho Pána Ježiša Krista; veď vám hovorili: V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí. To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha.“ (Jud 17:19)

Títo falošní kresťania sú „zúriví vlci“, ktorí sa vrhajú na Božie stádo, „mužovia, ktorí budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov“ (Sk 20:30), a svojimi herézami spôsobujú nepokoj v našich zboroch. A jeden z jasných spôsobov, ako môžeme rozpoznať, že nie sú praví, je nejednotnosť, ktorú vytvárajú kvôli „protikladnému učeniu“ a „bezbožným vášňam.“

Nadaní zjednocovatelia

Keď Pavol hovorí o jednote cirkvi, vysvetľuje, prečo sú zbožní, zrelí, milujúci, múdri, Písmom nasiaknutí a priamočiari vodcovia v rôznych úlohách takým cenným darom pre každú cirkev. A On

„aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.“ (Ef 4:11–13)

Toto je ťažké povolanie, ktoré si vyžaduje osvedčený charakter, múdrosť, vedomosti a skúsenosť „chodiť podľa Ducha“ (G 5:16 Roháčkov preklad). Preto vedúci cirkvi nesmú byť duchovne nezrelí (1. Tim 3:1–7), aby do plameňov vznikajúcich cirkevných rozkolov neliali skôr benzín telesnosti než vodu obetavej lásky a zbožnej múdrosti.

Zrelí lídri podporujú vo svojich zboroch kultúru, ktorá pomáha kresťanom usilovať sa o „jednotu Ducha vo zväzku pokoja“. Ale nie sú naivní. Vedia, že faktory, ako telesnosť, rôznorodosť vyspelosti a falošní kresťania, toto spoločné úsilie sťažujú. Ale tiež vedia, že to, že je to ťažké, je nevyhnutné. Najmä v tejto dobe.

„Ako dlho?“

Ale táto doba nebude trvať večne. Blíži sa čas, keď už kúkoľ nebude rásť medzi pšenicou, keď nás naše hriešne telo už nebude ovplyvňovať a keď akékoľvek rozdielne úrovne zrelosti už nebudú viesť ku konfliktom. „Až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej“ (Ef 4:13). Všetci budeme prežívať jednotu, ktorá je naším dedičstvom v Kristovi, a všetci budeme jedno, tak ako sú jedno Ježiš a Otec (J 17:21).

Dovtedy sa nevzdávajme boja za to, aby sme boli jedno. V tomto boji za jednotu zažívame mnohé aspekty Otcovej rozmanitej milosti. Nútení zápasiť s vlastným hriechom, keď sa usilujeme o jednotu, zažívame veľmi potrebné posvätenie Duchom. A keď bojujeme o dosiahnutie a udržanie jednoty, objavujeme a zažívame neoceniteľné rozmery Kristovej lásky a prejavujeme ju svetu (J 13:35).

A naša túžba zažiť „ešte nenaplnené“ zasľúbenie hotovej, dokonalej, harmonickej jednoty Kristovho tela spôsobuje, že túžime, vzdycháme a modlíme sa za budúci vek. A to nás, kresťanov, núti bdieť a volať: „Dokedy, ó Pane?“ A zasľúbená radosť z dokonalej jednoty, ktorá je pred nami, podnecuje našu nádej, že „čoskoro sa noc plaču zmení na ráno spevu.“

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org