Ak naša hlavná aplikácia tohto verša je poďakovanie Bohu za chutnú pizzu, ktorú jeme, neporozumeli sme Pavlovi, hoci by určite chcel, aby sme Mu za ňu ďakovali (1. K 10:30). Pavol mal na mysli niečo celkom konkrétne, niečo, čo je pre nás dôležité. Ak sa na tento verš pozrieme v jeho širšom kontexte, uvidíme, že Pavlov príkaz — robiť všetko na slávu Božiu, sa týka kultúrnych modiel, kresťanského svedomia a toho, ako žijeme pred neveriacim svetom.

Úžasná, nová sloboda

Pavol začína s touto myšlienkou v ôsmej kapitole. Tam zisťujeme, že jedlo bolo v korintskej cirkvi pre kresťanskú slobodu veľkým problémom. Predovšetkým to platilo o „mäse modlám obetovanom“ (1. K 8:1). Všetci kresťania v Korinte (možno okrem tých židovských) mali skúsenosti s uctievaním pohanských modiel. Keď sa stali kresťanmi, týchto modiel a všetkých spôsobov ich uctievania sa zriekli.

Problém bol ten, že uctievanie modiel bolo pevne späté s civilným, obchodným a sociálnym životom Korinťanov a bolo všadeprítomné. Chrámy modiel boli centrom sociálneho života a mohli fungovať podobne ako verejné reštaurácie (1. K 8:10). Väčšina mäsa, ktoré sa predávalo na trhoch a servírovalo v domoch, bola obetovaná modlám (1. K 10:25, 27). To znamenalo, že jedenie mäsa mohlo byť chápané ako modlárstvo, ako zrada kresťanstva (1. K 8:10).

Niektorí korintskí kresťania však zisťovali, že „modla na svete nie je nič, a niet Boha okrem Jediného“ (1. K 8:4). Keďže modly neboli skutočnými, uvedomili si, že mäso obetované modlám bolo mäso obetované ničomu (1. K 10:19–20). Z toho vyplýva, že jedenie takéhoto mäsa nemohlo byť modlárstvo, ak ľudia vedeli, že modly nie sú skutočné. Toto mäso mohli jesť slobodne s čistým svedomím! Pavol s nimi súhlasil (1. K 10:26, 29).

Deštruktívna sila slobody

Pavol ale nesúhlasil s tým, ako využívali niektorí túto novoobjavenú kresťanskú slobodu. V podstate pre niektorých Korinťanov malo väčšiu hodnotu užívanie si tejto slobody než duchovné dobro ostatných duší. Po prvé, nie všetci korintskí kresťania „majú toto poznanie“ (1. K 8:7). Niektorí, možno čerství konvertiti alebo tí, ktorí mali z akéhokoľvek dôvodu citlivé svedomie, považovali jedenie mäsa obetovaného modle za formu modloslužby. Jesť obetované mäso bolo pre nich odmietnutie Krista.

Po druhé, ostatní, ktorí možno aj verili, že modly neexistujú, sa jedením takéhoto mäsa dostávali do pokušenia robiť iný typ modloslužobníctva. Mnohí korintskí konvertiti zaplatili vysokú cenu za to, aby sa stali kresťanmi. Zrieknutie sa falošného pohanského náboženstva/náboženstiev znamenalo zrieknutie sa sociálnych zvykov, rodinných tradícií a okruhu priateľov. Niektorí bezpochyby stratili svoju prácu. Vieš si asi predstaviť, v akom pokušení boli niektorí, aspoň sa tváriť, že uctievali prevládajúce náboženstvo, aby sa vyhli strate zamestnania, strate sociálneho statusu a nesúhlasu rodiny.

Po tretie, problémom bolo aj vydávanie svedectva o evanjeliu medzi nekresťanmi, ktorí pozorovali kresťanov. Čo by si pohania pomysleli o kresťanoch, ktorí vedome jedli mäso obetované modlám? Pravdepodobne by predpokladali, že kresťania uctievali modly tak ako oni, a preto nebol žiaden dôvod poslúchať ich neobvyklé tvrdenia. A čo by si pomysleli o takom správaní Židia? To, že kresťania sú pohania a kresťanstvo démonické.

Preto Pavol pripomínal Korinťanom, že v stávke je oveľa viac než užívanie si obetovaných „stejkov“. Ak by kresťania, ktorým ich slobodné svedomie dovolilo jesť takéto mäso, neboli dosť opatrní, ich využívanie slobody by mohlo zničiť vieru iného kresťana (1. K 8:9–11), alebo zničiť Ježišovu reputáciu medzi nekresťanmi (1. K 10:27–29).

Skutočná kresťanská sloboda

Toto je dôvod, prečo Pavol povedal: „Preto: ak pokrm pohoršuje môjho brata, nebudem jesť mäso naveky, aby som brata nepohoršil.“ (1. K 8:13) Potom v kapitole 9 opisoval mnoho spôsobov, akými dobrovoľne abstinoval od vecí, ktoré si mohol ako kresťan slobodne užívať — nehovoriac o tom, ako apoštol — napríklad rôzne jedlo a nápoje, manželstvo a príjem zo služby (1. K 9:4–7).

Pavlovo životné zameranie bolo získať k evanjeliu toľko ľudí, koľko je len možné (1. K 9:22–23), preto sa snažil odstrániť toľko prekážok, koľko je len možné (1. K 9:12). Toto bola pre Pavla kresťanská sloboda: „Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal“ (1. K 9:19). Keď sa Pavol dopočul, že sa korintskí kresťania hádali o tom, či majú, alebo nemajú slobodu jesť obetované mäso, povedal im, že im uchádzal zmysel:

„Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje. Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje, ale čo prospeje inému.“ (1. K 10:23–24)

Pre Pavla znamenala skutočná kresťanská sloboda robiť kvôli Ježišovi všetko preto, aby sme milovali blížneho, nech to stojí čokoľvek.

Všetko čiň pre slávu Božiu

Toto mal Pavol na mysli, keď napísal: „Či teda jete, alebo pijete, a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu!“ (1. K 10:31). Oslavujeme Boha, keď sa z lásky k Nemu vzdáme svojich práv a slobôd v jedení, pití, alebo v čomkoľvek, aby sme činili to najlepšie ostatným, buď pre ich „prospech a pre radosť viery“ (F 1:25), alebo aby boli spasení (1. K 9:22). Hneď ďalšia Pavlova veta vraví: „Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“ (1. K 10:32).

Poďme teraz späť k našej chutnej pizzi. Boh je určite oslávený, keď si celým srdcom užívame plnosť zeme, ktorú stvoril pre náš pôžitok (1. K 10:26). Pavol bol skvelým obhajcom našej slobody od všetkej falošnej, zákonníckej abstinencie od jedla alebo hocičoho iného (1. Tim 4:1–3). Vyjadril sa jasne: „Ale pokrm nás nepribližuje k Bohu“ (1. K 8:8). A „všetko, čo Boh stvoril, je dobré, a nič nie je na zavrhnutie, čo ľudia prijímajú s ďakovaním, lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou“ (1. Tim 4:4–5). Pavol by to nebral v zlom, ak by sme aplikovali Prvý list Korintským 10:31 na lahodnú pizzu — za predpokladu, že sme nestratili zo zreteľa tie lepšie spôsoby oslavy Boha: lásku ochotnú obetovať sa.

Tento typ lásky je stále potrebný, možno predovšetkým potrebný, keď prídu na rad kresťanské slobody, pretože my tiež máme svoje kultúrne modly, svojich veriacich s citlivým svedomím a svojich pozorujúcich nekresťanov. Preto vo „všetkom“ čo činíš, nevyužívaj svoju slobodu, aby si sa len naháňal za tým, čo si môžeš slobodne užívať, ale využi svoju slobodu na to, aby si sa snažil o dokonalé duchovné dobro svojho blížneho. Ako kresťan si slobodný od všetkých obmedzení: od vonkajších obmedzení falošného náboženstva a vnútorných obmedzení svojej sebeckosti. Si slobodný užívať si všetko, čo nám Boh poskytol a slobodný abstinovať pre lásku. Všetko čiň pre slávu Božiu.

Jon Bloom © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Evanjeliá ma pozvali dnu a povzbudzovali ma k tomu, aby som o Bohu kládol otázky. Aby som do príbehu zapísal seba. Chceli odo mňa, aby som bol k sebe aj k Bohu úprimný a otvorený ako nikdy predtým.

Dokonca som pochyboval aj o samotnom Tvorcovi. Ako to mohol urobiť? Ktorý otec by nechal, aby mučili, ponižovali a ukrižovali jeho syna? Asi najviac ma trápilo, keď Syn zvolal k Otcovi: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) A akú odpoveď dostal od Otca? Žiadnu.

Prijateľné ticho

Vykladači Biblie to ticho z neba niekedy vysvetľujú ako Otcovu nevyhnutnú reakciu na to, že sa Jeho Syn skutočne stal hriechom (2. Kor 5:21). Bezchybný Boží baránok sa stal hriechom za tých, ktorí ho zradili a ukrižovali. Stal sa hriechom za teba aj za mňa.

Toto bolestivé ticho môže takisto poukazovať na Otcovu nevysloviteľnú bolesť, kvôli mukám Jeho milovaného. Tak či onak, je to ticho, ktoré chápem a akceptujem.

Existuje však aj iný druh ticha. Ticho, ktoré je neprijateľné.

Cirkev, ktorú Západ nepozná

Viac ako dvadsať rokov sme, ja a moja žena, na ceste, kde sme prišli do kontaktu s najviac prenasledovanými kresťanmi našich čias. Cesta našej misie začala v Somálsku, na východnom pobreží strednej Afriky, kde národ ničí občianska vojna, ktorá začala v roku 1991. Vidieť, ako sa národ navzájom pohlcuje, bolo zlé samo o sebe. Byť svedkom prenasledovania Ježišových nasledovníkov bolo však neznesiteľné.

Štatistiky ma stále šokujú. Keď sme v deväťdesiatych rokoch prišli do Somálska, dozvedeli sme sa o približne 150 nasledovníkoch Krista s moslimským pozadím. Keď sme boli o osem rokov donútení odísť, len štyria veriaci zostali na žive.

Štyria.

Moja úprimnosť s Bohom ma strašila. Čo má človek robiť, keď je všade naokolo križovanie, ale žiadne zmŕtvychvstanie? Keď som čelil viac ako 97 %  úmrtnosti somálskych veriacich, nemohol som sa medzi ľuďmi modliť ani hovoriť o tom, že „… väčší je Ten, ktorý je vo vás, ako ten, čo je vo svete“ (1. Jn 4:4).

Musel som vyjadriť otázky, ktoré som mal v srdci. Dá sa Ježišovi ešte veriť? Je stále pánom nad oblasťami sveta, ktoré v tom, ako silno prenasledujú kresťanov, pripomínajú modernú Rímsku ríšu? Alebo je Ježiš obmedzený len na dobre oblečenú a gramotnú západnú cirkev?

Ja a moja žena sme strávili mnoho ďalších rokov medzi veriacimi, ktorí boli prenasledovaní. Väčšina z nich sa zhromažďovala v kostolných domoch, boli za oponou a skrývali sa. Navštívili sme viac ako 72 krajín a sedeli sme pri viac než 600 veriacich, ktorí žili a žijú v oblastiach prenasledovaných komunizmom, budhizmom, islamizmom či hocičím iným.

Títo velikáni Ježišovej viery nás viedli, učili a ukázali nám silu Ježiša. Boli to muži a ženy, mladí a starí, gramotní a negramotní, vidiecki či mestskí. Ich mená sú málokedy známe mimo ich komunít. Nepíšu blogy, nezdieľajú tweety ani nepíšu príspevky na Facebook. Ale naučili mňa a moju ženu, ako nasledovať Ježiša a hovoriť o ňom v prenasledovaných oblastiach. A preto, že sme ich prosili, ukázali nám nielen ako v takýchto podmienkach prežiť, ale ako aj prospievať.

V čase, keď v našom svete príliš dlho vládlo ukrižovanie, nám ukázali vzkriesenie.

V bývalom sovietskom zväze sme vyspovedali dvoch diakonov, ktorí boli tri roky uväznení v sibírskom pracovnom tábore. Povedali nám, že jedného dňa bolo do tábora privedených asi 240 pastorov. Mužov, ktorí odmietli zaprieť ich vieru.

Dali im nesplniteľnú prácu — poorať zamrznutú tundru vedľa tábora, len s palicami a pokazenými nástrojmi. Každý večer, ako trest za ich zlyhanie, boli vyzlečení do spodnej bielizne a poliati vedrami studenej vody. Do troch mesiacov všetci zomreli na následky rôznych ochorení. Všetci zostali verní až do ich smrti (Zj 2:10).

Toto nie je žiadna dávna história. Tento príbeh, a mnoho ďalších, sa stali počas môjho života. Niektoré sa dejú aj teraz. Dnes.

Prenasledovanie je pre slabých

Približne 70 % kresťanov žije v oblasti, kde sú prenasledovaní. Veriaci na západe sú šokovaní, niektorí ani neveria tomu, že nasledovníci Krista by mali čeliť prenasledovaniu. Dokonca, viac než 90 % veriacich na západe nezdieľa dobrú správu o Ježišovi s iným človekom. Ani len raz.

Evanjelium, ktoré milujeme, sme si nejako spojili so zdravím, bohatstvom a šťastím, a na prenasledovanie nezostalo miesto. Ak nad prenasledovaním rozmýšľame, myslíme si, že jeho absencia je znamením vyššieho postavenia s Bohom. Nie je divu, že sa tak málo modlíme za našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní. Nie je divu, že na nich skoro nikdy nemyslíme.

Málokedy nás kázne informujú alebo inšpirujú o prenasledovaných zboroch. Zriedka nás semináre pripravujú na utrpenie a prenasledovanie. Viac sa modlíme za našu armádu, ako za prenasledovaný zbor. Aj napriek tomu, že Ježiš povedal, že nás posiela von ako ovce medzi vlkov (Mt 10:16), je väčšina ľudí v seminároch či biblických školách cvičená na domácu službu, zostávajúc ako ovce medzi ovcami.

Zatiaľ čo inde na zemi, veriaci bratia a sestry žijú denne v kontexte útrap a prenasledovania, ukazujúc obrovskú silu vzkriesenia. A za odmenu im vezmú ich deti. Sú bití. Sú väznení. Sú mučení.

Ticho zo západu preto nechápem a neakceptujem.

Neprijateľné ticho

Čo naše ticho robí? Posilňuje trápenie prenasledovaných veriacich. Láme Bohu srdce. Ukazuje, že sme zabudli na členov našej večnej rodiny, ktorí sú denne prenasledovaní.

Taktiež to môže znamenať, že nás to jednoducho netrápi.

Moja žena dobre vystihuje podstatu problému, keď hovorí: „Neexistuje nič ako prenasledovaná cirkev a slobodná cirkev. Existuje len cirkev. Je len jedna cirkev, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.“ List Židom 13:3 krásne zachytáva naše volanie vo svetle tejto skutočnosti: „Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi väznení, a na trpiacich, veď aj vy ste v tele.“ — alebo ako hovorí nový preklad: „Ako by ste vy sami trpeli.“

Žiaden národ ani vláda tu nebudú navždy. Keď príde prenasledovanie na nás, budeme upokojení, že sa za nás modlia iní a že nás podržia tak, ako sa my modlíme a držíme našich bratov a sestry, ktorí sa trápia teraz?

Sú časy, keď je treba byť ticho. Ale teraz nie je ten čas.

Teraz je čas hovoriť pravdu, pamätať si, hovoriť príbehy.

Čas hovoriť o Bohu, šíriť evanjelium, spievať o Božích sľuboch.

Je čas modliť sa, volať k Bohu za našich bratov a sestry, spoliehať sa na Ducha Svätého, že za nás a za nich zakročí, keď slová nebudú stačiť.

Teraz je čas byť cirkvou — jednou cirkvou, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.

Každá vec má svoj čas, každá aktivita má svoje obdobie. Vskutku, je čas, keď treba byť ticho a je čas keď treba hovoriť.

Tento moment — moment, ktorý nám dnes patrí — je čas, keď treba hovoriť.   

NIK RIPKEN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Okamžite mi tá pasáž začala dávať úplný zmysel. Veľmi jasne, a je pre mňa stále záhadou ako, som si uvedomil, že spôsob, ako spoznať Ježiša, je podniknúť akciu, nasledovať Ho a vôbec robiť niečo. Strávil som celé svoje detstvo, učiac sa o Ježišovi, učiac sa o správnej teológii a ešte viac o zlej teológii, ale ani raz som nič nepodnikol, aby som Ho nasledoval.

A tak som to spravil.

Šiel som von a pustil som sa kráčať po ulici. Potreboval som niečo fyzicky podniknúť.

Nedávalo to žiaden zmysel, vedel som len, že sa potrebujem hýbať. Mal som pocit, akoby Bohu bolo jedno, aký druh akcie podniknem, len som niečo potreboval podniknúť. Nemyslím, že som tej noci šiel spať pred piatou ráno. Kráčal som po uliciach a snažil som sa nasledovať Ježiša.

A na ďalšie dva roky sa z môjho života stal totálny kolotoč. Hltal som Bibliu, a tá kniha bola skutočne živá. Hoci som ju predtým čítal miliónkrát, čítal som ju len ako náboženský človek, nie ako niekto, kto skutočne pozná Krista. A keď som ju čítal nanovo, text ku mne prehováral spôsobom ako nikdy predtým.

Slová boli ako potrava, ako voda.

Podrobne som tie texty analyzoval a podčiarkoval som si celé sekcie. Písal som si pasáže na malé kartičky a nosil som ich so sebou vo vrecku.

Tiež som pokračoval v robení skutkov. Napísal som každý deň list, aby som niekoho povzbudil, stále som pritom na spodok listu vytlačil pasáže z Písma. Začal som navštevovať tábory, začal som čítať knihu za knihou, začal som vyučovať Bibliu vo svojom zbore a podobne.

Ba čo viac, začal som neprestajne hovoriť k Bohu. Nepoužíval som pritom bláznivý jazyk starej bibličtiny kráľa Jakuba, ani som sa ho nesnažil manipulovať emóciami, proste som k nemu hovoril a robil som to veľmi rád. Veril som, že počúva. Mal som pocit, že počúva.

Približne po dvoch rokoch ten lesk vybledol.

Aj dnes študujem Bibliu a istotne sa javí ako živá, ale nie je to už to, čo to bývalo. Stále považujem Bibliu za fascinujúcu a stále som tajomne priťahovaný k Ježišovi, ale už sa to skôr podobá na vzťah s niekým, s kým som strávil roky, než s niekým, koho som práve spoznal.

Raz som čítal, že keď sa niekto zaľúbi, mozog začne produkovať chemickú látku, ktorá tohto človeka púta k človeku, do ktorého sa zaľúbil. Nanešťastie, po dvoch rokoch tá chemická látka ustúpi a je nahradená inou chemickou látkou, ktorá to puto udržiava (pokiaľ sa oňho staráme a chránime si ho), ale to puto už nie je také vášnivé, ani také energické, je skôr ohľaduplné a má rodinný charakter.

Myslím, že takto sa teraz cítim s Ježišom.

Mám pocit, akoby sme boli rodinou.

Alebo vhodnejšie povedané, mám pocit, akoby som ja bol v jeho rodine. Cítim sa skoro akoby medzi nami kedysi bolo niečo vášnivé, ale teraz spolu už len starneme.

Často sa stáva, že keď sa vo mne ľudia snažia zapáliť vášeň a emócie k Ježišovi, necítim sa nevyhnutne vo svojej koži. Musel by som to predstierať, ak by som sa tak mal správať. Pre mňa je viera o udržiavaní a ochraňovaní vážneho vzťahu, v ktorom teraz máme už približne 15 rokov spoločnej histórie, priveľa spomienok, aby sa dali vymenovať, a veľa úžasnej a mravčej práce, ktorú ešte treba spraviť a množstvo ďalších ľudí, ktorým treba predstaviť Ježiša, aby s ním tiež mohli začať svoj vzťah.

Avšak za úplne úžasné a upokojujúce pokladám to, že som v mozgu zažil rovnakú chemickú reakciu, ako v intímnom vzťahu, len ja som to zažil s Bohom.

Celá tá vec mi pomáha veriť, že je skutočne tam. A to už je niečo, na základe čoho sa dá niečo podniknúť.

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Tomáš Akvinský napísal: „V každej duši je túžba po šťastí a zmysle."

Chcel som byť šťastný. Na tom nie je nič zlého. Tiež som chcel nájsť zmysel života. Chcel som odpovede na otázky: Kto som? Prečo som na svete? Kam smerujem?

A čo viac, chcel som byť slobodný. Sloboda pre mňa nebola ísť von a robiť to, čo som chcel robiť. Sloboda bola mať silu robiť to, čo som vedel, že mám urobiť… ale nemal som silu spraviť to.

Hľadanie zmyslu života

Tak som začal hľadať odpovede. Zdalo sa mi, že takmer každý je nejakého náboženstva, tak som urobil zásadnú vec a vyrazil do kostola.

Myslím, že som musel nájsť zlý kostol. Niektorí z vás viete, čo mám na mysli: cítil som sa horšie v kostole, než mimo neho.

Vždy som bol veľmi praktický, a keď nejaká vec nefunguje, tak s ňou skoncujem. Tak som skoncoval s náboženstvom. Jediné, čo som kedy dostal z náboženstva, boli drobné, ktoré som vzal z ofery a kúpil si mliečny koktail. A to je asi tak všetko, čo mnohí ľudia získajú z „náboženstva".

Začal som uvažovať, či je odpoveďou prestíž. A tak som sa v škole kandidoval za predsedu ročníka a bol som zvolený. Bolo super, že ma každý na intráku poznal a všetci mi vraveli: „Ahoj, Josh," Robili sme rozhodnutia, míňali školské peniaze a peniaze študentov, aby sme pozvali rečníkov, akých som chcel. Bolo to skvelé, ale prešlo to tak ako všetko ostatné, čo som skúsil.

Bol som ako čln na mori, zmietaný tam a späť vlnami, okolnosťami. A nemohol som nájsť nikoho, kto by mi povedal, ako žiť inak alebo dať mi silu to urobiť.

Potom som si začal všímať ľudí, ktorí sa zdali, že majú nadhľad nad okolnosťami univerzitného života. Jedna dôležitá vec, ktorú som si všimol, bola, že vyzerali, že majú vnútorný stály zdroj radosti — stav mysle, nezávislý na okolnostiach. Oni boli nechutne šťastní. Mali niečo, čo som ja nemal… a chcel som to.

Tak som začal zámerne tráviť viac času s tými ľuďmi. Raz poobede sme sedeli okolo stola v študentskej únii. Nakoniec som sa oprel v kresle a povedal: „Povedzte mi, ste takí stále alebo niečo zmenilo váš život? Prečo ste iní ako ostatní študenti, vedúci na intráku, profesori? Prečo?"

Jedna študentka mi pozrela priamo do očí s ľahkým úsmevom a povedala dve slová, ktoré by som nikdy nečakal, že by som počul ako odpoveď na univerzite. Odpovedala: „Ježiš Kristus."

Povedal som: „Ach, preboha, nenúkaj mi tie hlúposti. Mám plné zuby náboženstva. Mám plné zuby kostola. Nechaj si tie nezmysly o náboženstve."

Odsekla: „Pane, ja som nepovedala náboženstvo, povedala som Ježiš Kristus."

Prijatie výzvy

Spočiatku som si myslel, že je to vtip. Aké smiešne. Bol to môj názor, že väčšina kresťanov má dva mozgy, jeden sa stratil a druhý ho hľadal.

Ach, zvykol som počkať, kým nejaký kresťan — študent prehovorí v triede. Mohol som ho alebo ju pourážať z každej strany, aj keď sa do toho súboja pridali profesori. Vedel som odpovedať na každý argument, ktorý by kresťan priniesol. No títo ľudia ma vyzývali stále znovu a znovu.

Nakoniec som prijal ich výzvu. Urobil som to z pýchy, aby som ich odbil. Tak som sa rozhodol robiť si intelektuálne vtipy z kresťanstva, ale po dvoch rokoch sa to obrátilo proti mne. Po zhromaždení dôkazov som bol nútený konštatovať, že moje argumenty proti kresťanstvu by neobstáli. Ježiš Kristus je skutočne Tým, čo hovoril, Synom Božím. V tej dobe som mal dosť problémov. Moja myseľ mi hovorila, že to všetko bola pravda, ale moja vôľa ma ťahala iným smerom. Zistil som, že stať sa kresťanom bolo nabúranie ega. Ježiš Kristus urobil priamu výzvu, aby som Mu veril. Inak povedané: „Pozri! Stojím pri dverách a neustále klopem. Ak Ma niekto počuje a otvorí dvere, vojdem." (Zjavenie Jána 3:20) Bolo mi jedno, či chodil po vode alebo zmenil vodu na víno. Nechcel som žiadne omáčky okolo. Nemohol som vymyslieť iný spôsob, ako zabiť čas. Bola to moja myseľ, ktorá mi vravela, že kresťanstvo je pravdivé, no moja vôľa je niekde inde.

Zakaždým, keď som bol pri tých nadšených kresťanoch, konflikt sa mohol začať. Ak si niekedy bol pri šťastných ľuďoch, keď si sa cítil mizerne, chápeš, ako ťa môžu vytočiť. Oni boli takí veselí a ja som bol taký nešťastný, že som doslova vstal a bežal priamo von zo študentskej únie. Došlo to až do bodu, keď som šiel o desiatej v noci spať a nemohol som zaspať až do štvrtej ráno. Vedel som, že to musím dostať von z hlavy skôr, ako sa zbláznim.

V druhom ročníku na univerzite, 19. decembra 1959, o 8:30 hod, som sa stal kresťanom.

Tej noci som sa modlil v štyroch bodoch, aby som začal vzťah so vzkrieseným živým Kristom, ktorý od tej doby menil môj život.

Najprv som povedal: „Pane Ježiši, ďakujem Ti, že si zomrel na kríži za mňa."

Potom som povedal: „Priznávam sa k tým veciam v mojom živote, ktoré sa Ti nepáčia a prosím, aby si mi odpustil a očistil ma." (Biblia hovorí: „Aj keby vaše hriechy boli ako šarlát, budú biele ako sneh.")

Potom som povedal: „Práve teraz, najlepšie, ako viem, otváram dvere svojho srdca a života a verím Ti ako svojmu Spasiteľovi a Pánu. Prevezmi kontrolu nad mojím životom. Zmeň ma zvnútra. Sprav zo mňa človeka, akého si stvoril."

Posledná vec, ktorú som sa modlil, bola: „Ďakujem, že si prišiel s vierou do môjho života." Bola to viera založená nie na ignorácii, ale na základe dôk]azov a faktov z histórie a Božieho Slova.

Dôsledky

Pravdepodobne ste počuli, ako veriaci hovoria o ich „blesku z jasného neba". No mne sa nič také dramatické nestalo, ale v tom čase došlo k niekoľkým veľmi viditeľným zmenám.

Duševný pokoj

Bol som človek, ktorý vždy musel byť zaneprázdnený. Ale po pár mesiacoch, čo som sa rozhodol dôverovať Kristovi, začal ma napĺňať istý druh duševného pokoja. Nechápte ma zle, ja nehovorím o absencii konfliktov. To, čo som našiel v tomto vzťahu s Ježišom, nebola ani tak absencia konfliktov, ako schopnosť vyrovnať sa s tým. To by som nevymenil za nič na svete.

Temperament pod kontrolou

Kedysi som „sfúkol" každého, kto sa na mňa len krivo pozrel. Dodnes mám des z toho, ako som takmer zabil jedného muža prvý rok na univerzite. Môj temperament bol mojou neoddeliteľnou súčasťou. Nesnažil som sa to vedome zmeniť.

Jedného dňa po mojom rozhodnutí uveriť v Krista prišla kríza len preto, aby som zistil, že moja náladovosť bola preč!

Oslobodenie od zlosti

Mal som v živote veľa nenávisti. Nebolo to niečo, čo sa prejaví navonok, ale bolo to akési vnútorné brúsenie. Bol som zranený ľuďmi, vecami, otázkami.

Jedného človeka som nenávidel viac ako ktokoľvek iný na svete, bol to môj otec. Pohŕdal som ním. Bol miestnym alkoholikom. A ak ste z malého mesta a jeden z vašich rodičov je alkoholik, viete, o čom hovorím.

Všetci to vedeli. Moji priatelia, ktorí prišli do školy si robili vtipy z môjho otca. Mysleli si, že mi to neprekáža. Navonok som sa smial, ale poviem vám, vo vnútri som plakal. Šiel som do stodoly a našiel som moju mamu ležať pri hnoji za kravami. Tá bola zničená z otca a nemohla vstať.

O päť mesiacov potom, čo som sa rozhodol pre Krista, mal som lásku k môjmu otcovi — láska od Boha cez Ježiša Krista zaplavila môj život. Stalo sa to, že nenávisť sa úplne obrátila naruby. Bolo to také silné, že som bol schopný pozrieť sa otcovi priamo do očí a povedať: „Oci, mám ťa rád." Naozaj som to myslel vážne.

Čo si myslíš o Kristovi?

Keď som sa zaoberal ohromujúcim dôkazom o zmŕtvychvstaní Krista, musel som sa pýtať logickú otázku: „Čo to má spoločné so mnou? Záleží na tom, či

verím, že Kristus vstal zmŕtvych a zomrel na kríži za moje hriechy?"

Odpoveď bola daná najlepšie, keď Ježiš povedal mužovi, ktorý pochyboval — Tomášovi. Povedal mu: „Ja som tá Cesta — áno, aj Pravda a Život. Nikto nemôže prísť k Otcovi, len skrze Mňa." (Ján 14:6)

Vďaka tomu, že Ježiš ponúka odpustenie hriechov a večný vzťah s Bohom, kto by bol taký hlúpy, aby Ho odmietol? Kristus je živý! Žije aj dnes.

Josh McDowell je populárny autor a rečník. Ako mladý bol neveriaci a veril, že kresťanstvo je bezcenné. Avšak potom, čo intelektuálne skúmal Ježiša Krista, objavil presvedčivé dôkazy o spoľahlivosti kresťanskej viery.

Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com

Ale v noc, keď bol vo väzení Jakub, anjel neprišiel. Som si istý, že sa modlil o anjela. Vedel, že Boh môže poslať jedného, ak by chcel. Anjel jeho a aj iných učeníkov už predtým zachránil, v kapitole 5. Ale počas tejto noci nebolo žiadne jasné svetlo, žiadne padnuté okovy, žiadni spiaci strážcovia. Len zúfalé modlitby a prerušovaný spánok — ak vôbec nejaký.

Zámerne bez zmeny

Ráno bol Jakub stále vo väzení, keď strašlivý hlas kapitána stráže zvolal: „Priveďte väzňa!“ Nasledovala cesta plná úzkosti a modlitieb k miestu popravy a potom vyhlásenie viny. Pravdepodobne tam bola ponuka výmeny slobody za odvolanie viery a následne odmietnutie tejto ponuky. Meč sa zdvihol. Nasledoval kŕč alebo očakávanie plné strachu. Žiadne vyslobodenie.

Alebo bolo?

Ježiš dovolil, aby meč padol na Jakuba rovnako zámerne, ako otvoril dvere na väzení, v ktorom bol Peter. Preto si máme Jakubovu smrť pamätať rovnako intenzívne ako Petrovu záchranu. Prečo Boh nechal Jakuba zomrieť?

Táto otázka je na mieste, pretože v určitom bode väčšina z nás sa stretne tvárou v tvár smrti, prosiac o vyslobodenie a nedostávajúc to, za čo si myslíme, že sa modlíme. Ukazuje nám to na dôležitú lekciu, ktorú sa všetci Ježišovi učeníci musia naučiť: Ježiš má často iné hodnoty ako my. Čo môže pre nás vyzerať nevyhnutne akútne, nemusí byť akútne pre Neho — prinajmenšom nie rovnakým spôsobom.

Strach zo zlej veci

Spomeň si, ako Ježiš spal na lodi počas búrky? Učeníci panikárili v strachu zo stroskotania a kričali, „Majstre, nestaráš sa, že hynieme?“ (Marek 4:38) On utíšil búrku a potom im povedal, „Prečo sa bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“

Ježišova lekcia bola jasná: bojíš sa nesprávnej veci. Nestrachuj sa, čo alebo kto zabije tvoje telo, ale boj sa mňa a dôveruj mi, lebo vládnem búrkam aj smrti. (Matúš 10:28) Ježiš vedel, že pred učeníkmi je ešte veľa nebezpečných „búrok“, ktoré ich môžu zabiť. Potrebujú vedieť, koho sa báť.

A taktiež my. Kým sa Ježiš vráti (maranatha!), každý z nás bude čeliť búrke, ktorá nás zabije. A naša prvotná reakcia môže byť podobná reakcii učeníkov na lodi: Ježiš, nestaráš sa, že hynieme? V tej chvíli potrebujeme vedieť, že sa stará a to intenzívne. On, ktorý plakal pri Lazarovom hrobe, bude plakať aj pri nás — a vzkriesi nás. Potrebujeme pamätať na to, že On vie, čo je smrť a bude s nami a pomôže nám povedať to, čo On povedal Otcovi, „Nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ (Matúš 26:39)

Dar lepšieho života

A tiež potrebujeme pamätať na Jakuba, ktorý čelil smrti, „neprijímajúc prepustenie, aby dosiahol lepší život“ (Židom 11:35). To je kľúč k pochopeniu Skutky 12:2 — Ježiš nechal Jakuba zomrieť, pretože mal pre neho lepší život. Jakub nebol opustený Ježišom. On bol v skutočnosti prvým z Dvanástich, ktorý zakúsil to, o čo sa Ježiš modlil v Jánovi 17:24. „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pre založením sveta.“ Petrovo vyslobodenie z väzenia bolo ohromujúce. Ale žil, aby zomrel v iný deň. Jakub zažil skutočné vyslobodenie: smrť bola pohltená Vzkriesením a Životom.

A toto je to, čo Ježiš túži dať aj nám. Preto pretrpel Otcov hnev na kríži, aby nás zachránil. Chcel nás vidieť tešiť sa a užívať si jeho slávu naveky.

Príde čas, keď Ježišova modlitba za nás, aby sme boli s Ním, prevládne nad našou modlitbou za dlhý pozemský život. A keď sa to stane, zažijeme život ďaleko lepší, bohatší, naplnenejší, čistejší a radostnejší, ktorý spôsobí, že sa sami budeme diviť, že sme boli takí neochotní opustiť svoj pozemský život.

Boh môže spôsobiť, že táto realita sa stane skutočnejšou pre nás všetkých.

By Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Pod Nerom

Náš Spasiteľ, v Evanjeliu podľa Matúša, potom ako Šimon Peter vyznal, prvý zo všetkých, že on je Kristus, Syn Boží, vidiac v tom pôsobenie svojho Otca, nazval ho skalou, na ktorej postaví svoju cirkev, tak silnú, že ani brány pekla ju nepremôžu. Tri veci si môžeme všimnúť v týchto slovách. Za prvé, Kristova cirkev bude v tomto svete. Po druhé, táto cirkev bude napadnutá, nielen svetom, ale celou silou a mocou pekla. Po tretie, táto cirkev, napriek všetkej snahe diabla a jeho zloby, vytrvá.

Ktoré Kristovo proroctvo môžeme vidieť tak užasne sa napĺňať? Celé dejiny cirkvi až do dnešného dňa o tom svedčia. Po prvé, to, že Kristus založil cirkev, je nespochybniteľné. Po druhé, sily princov, kráľov, panovníkov, kniežat a vládcov tohto sveta, so všetkými ich poddanými, s ich silou a prefíkanosťou, zlyhali proti cirkvi! A po tretie, táto cirkev vydržala a ustála toto všetko! Je úžasné pozorovať, aké búrky a víchrice prekonala.

Nie je našou úlohou pridávať k príbehu nášho Spasiteľa či už pred, alebo po ukrižovaní, iba chcem čitateľovi pripomenúť, akú porážku Židia utrpeli Jeho neskorším vzkriesením. Hoci Ho jeden apoštol zradil, hoci Ho ďalší pod prísahou zaprel a hoci Ho ostatní opustili, okrem „učeníka, ktorý bol známy veľkňazovi", Jeho vzkriesenie dalo nový smer ich srdciam a po zoslaní Ducha Svätého vložilo novú dôveru do ich myslí. Moc, ktorá im bol daná, ich povzbudila k hlásaniu Jeho mena, k zmätku židovských vodcov a úžasu pohanských prozelytov.

I. Štefan

Štefan trpel ako ďalší v poradí. Vernosť, s akou kázal evanjelium Kristovým zradcom a vrahom, spôsobila jeho smrť. Rozzúrení ho viedli za mesto a ukameňovali ho. Všeobecne sa predpokladá, že čas jeho smrti bol počas Veľkej noci, o rok neskôr po ukrižovaní a nanebovstúpení nášho Pána.

Potom nasledovalo veľké prenasledovanie všetkých, ktorí verili v Krista ako Mesiáša alebo ako proroka. Lukáš nám hovorí, že: „V ten deň začali ukrutne prenasledovať cirkevný zbor v Jeruzaleme, takže sa všetci, okrem apoštolov, rozpŕchli po Judsku a Samárii."

Okolo 2000 kresťanov, medzi nimi i Nikánor, jeden zo siedmich diakonov, boli umučení počas prenasledovania, ktoré nasledovalo.

II. Jakub Veľký

Ďalším mučeníkom, podľa Lukášových Skutkov apoštolov, bol Jakub syn Zebedeov, Jánov starší brat a príbuzný nášho Pána. Jeho matka Salome bola sesternica Panny Márie. Táto druhá mučenícka smrť nasledovala až po 10 rokoch, keď bol Herodes Agrippa menovaný za správcu Judei. Aby získal priazeň Židov, začal tvrdé prenasledovanie kresťanov. Rozhodnutý zasadiť účinný úder, zaútočil na ich vodcov. Podľa záznamov Klementa Alexandrijského, keď bol Jakub vedený na popravu, jeho žalobca, vidiac apoštolovu výnimočnú odvahu a nezlomnosť, oľutoval, čo spravil a prosil na kolenách o omilostenie Jakuba. Vyznal, že je kresťan a Jakub tak neprijal martýrsku korunu sám. Oboch ich popravili sťatím. Radostne a odhodlane prijal prvý martýr spomedzi apoštolov kalich, o ktorom povedali nášmu Spasiteľovi, že je pripravený ho piť. Timon a Parmenas umreli tiež v tom istom čase. Jeden vo Filipis, druhý v Macedónii. Stalo sa to v roku Pána 44.

III. Filip

Narodený v Betsaide, v Galilei a prvý pomenovaný „učeník". Usilovne pracoval v Hornej Ázii a umrel mučeníckou smrťou v Heliopolise, v provincii Frigija. Bol zbičovaný, hodený do väzenia a v roku Pána 54 ukrižovaný.

IV. Matúš

Povolaním colník, narodený v Nazarete. Napísal svoje evanjelium v hebrejčine, ktoré následne do gréčtiny preložil Jakub Malý. Pracoval v Partskej ríši a v Etiópii. Tam umrel, zabitý halapartňou v meste Nadabah roku Pána 60.

V. Jakub Malý

Podľa niektorých nevlastný brat Pána. To je otázne a príliš poznačené katolíckym názorom, že Mária nemala iné deti okrem nášho Spasiteľa. Bol zvolený za správcu Jeruzalemskej cirkvi a autorom Listu Jakuba. Vo veku 94 rokov bol zbitý a kameňovaný Židmi, nakoniec mu roztĺkli hlavu palicou.

VI. Matej

O ktorom je známe menej ako o iných učeníkoch. Bol zvolený lósom, aby nahradil Judáša. Kameňovaný v Jeruzaleme a potom sťatý.

VII. Ondrej

Petrov brat. Kázal evanjelium v mnohých ázijských krajinách. Po príchode do Edessi bol ukrižovaný na kríži, ktorého dva ramená sú prekrížené a zasadené do zeme. Od toho je odvodený Andrejov kríž.

VIII. Marek

Narodený židovským rodičom z rodu Léviho. Predpokladá sa, že ku kresťanstvu ho priviedol Peter, ktorému slúžil ako pisár a pod ktorého dohľadom napísal svoje evanjelium v gréčtine. Marek bol roztrhaný na kusy ľudom alexandrijským počas veľkej slávnosti ich modly Serapa, ukončiac svoj život pod ich krutými rukami.

IX. Peter

Spolu s inými svätými požehnaný apoštol Peter bol odsúdený na smrť a ukrižovaný, podľa niektorých, v Ríme. Iní majú, a nie bez príčiny, v tomto pochybnosti. Hegesipus píše, že Nero hľadal príležitosť na odsúdenie Petra na smrť. Keď sa to dozvedeli ľudia, naliehali veľmi na Petra, aby opustil mesto. Peter na ich dlhé naliehanie povolil, ale idúc k bráne, videl Krista Pána prichádzať k nemu. Opýtal sa Ho: „Kam ideš Pane?" A Pán odpovedal: „Znovu sa dať ukrižovať." Po tomto, Peter, pochopiac svoje utrpenie, vrátil sa do mesta. Hieroným píše, že bol ukrižovaný dole hlavou, ako si sám žiadal, pretože, ako povedal, nie je hodný byť ukrižovaný rovnakým spôsobom, ako bol Pán.

X. Pavol

Apoštol Pavol, predtým Saul, po jeho veľkej námahe a nevýslovnej práci v kázaní evanjelia Kristovho, rovnako trpel pod Nerom v tomto prvom prenasledovaní. Abdias píše, že pred jeho popravou Nero poslal dvoch svojich šľachticov, Ferega a Partemiusa, aby mu doniesli správu o jeho smrti. Oni, počujúc Pavla kázať, zatúžili, aby sa za nich modlil, aby mohli uveriť. Ten im povedal, že zanedlho uveria a budú pokrstení na jeho hrobke. Po tomto prišli vojaci a odviedli ho mimo mesta na miesto popravy, kde po modlitbe bol sťatý mečom.

XI. Júda

Brat Jakubov, zvyčajne volaný Tadeáš. Bol ukrižovaný v Edesse, roku Pána 72.

XII. Bartolomej

Kázal vo viacerých krajinách. Preložil Matúšove evanjelium do jazyka Indie a tam ho aj šíril. Bol dlho a kruto bitý a potom ukrižovaný modloslužobníkmi.

XIII. Tomáš

Nazývaný Dvojča, kázal evanjelium v Partskej ríši a v Indii, kde vzbudiac zúrivosť pohanských kňazov, bol prebodnutý oštepom.

XIV. Lukáš

Evanjelista, autor evanjelia podľa Lukáša. Cestoval s Pavlom po viacerých krajinách. Predpokladá sa, že bol obesený na olivovníku pohanskými kňazmi v Grécku.

XV. Šimon

Prezývaný Horlivec, kázal evanjelium v Mauritánii, Afrike, a dokonca aj v Británii, v ktorej bol ukrižovaný roku Pána 74.

XVI. Ján

„Učeník, ktorého Pán miloval", brat Jakuba Veľkého. Založil zbory v Smyrne, Pergamone, Sardách, Filadelfii, Laodikeji a Tyatírii. Podľa rozkazu mal byť poslaný z Efezu do Ríma, kde mal byť hodený do vriaceho oleja. Zázrakom unikol nezranený. Domicián ho vypovedal na ostrov Patmos, kde napísal Zjavenie.

XVIII. Barnabáš

Bol z Cypru, ale židovského pôvodu. Jeho smrť pravdepodobne nastala v roku Pána 73.

A predsa, napriek všetkému tomuto prenasledovaniu a hrozným trestom, cirkev denne rástla, hlboko zakorenená v učení apoštolov a hojne polievaná krvou svätých.

Prvé prenasledovanie, počas Nera, roku Pána 67

Prvé prenasledovanie Cirkvi bolo v roku 67, počas Nera, šiesteho cisára Ríma. Tento panovník vládol počas obdobia 5 rokov s uznaním, ale potom umožnil najväčšie extravagantné ladenie a najukrutnejšie barbarstvo. Medzi jeho diabolské rozmary patrí jeho príkaz podpáliť Rím, ktorý bol vykonaný jeho vojakmi, strážcami a sluhami. Kým hlavné mesto impéria bolo v plameňoch, šiel na vežu Macaenas, hral na svojej harfe, spieval pieseň horiacej Tróje, a otvorene vyhlasoval, že si praje zničenie všetkého, kým zomrie. Okrem noblesného piliera, nazývaného Circus, množstvo ďalších palácov a domov bolo zničených, niekoľko tisícov ľudí zahynulo v plameňoch, buď sa zadusili dymom alebo zhoreli medzi ruinami.

Tento strašný požiar trval deväť dní, kým Nero zistil, že jeho skutok je zavrhovaný, a vina by mohla padnúť naňho. Preto sa postaral o to, aby všetko bolo pripisované kresťanom, aby on bol ospravedlnený, a mal možnosť nasýtiť sa novými krutosťami. Bola to príležitosť na prvé prenasledovanie. Barbarstvá prevádzané na kresťanoch vyvolávali súcit samotných Rimanov. Nero dokonca stupňoval krutosť a vymýšľal stále nové spôsoby mučenia kresťanov, aké len môže diabolská myseľ vytvoriť. Napríklad dával zašívať niektorých ľudí do koží divokých zvierat, a potom boli vystavení psom, až kým nezomreli. Iných obliekol do šiat namočených vo vosku, pripevnil k stromom a zapálil v svojich záhradách, aby boli osvetlené. Toto prenasledovanie prebiehalo na celom území Rímskej ríše, ale namiesto toho, aby potlačilo ducha kresťanstva, spôsobilo skôr nárast. Počas tohto prenasledovania boli svätý Pavel a Svätý Peter umučení.

K ich menám môžu byť pridané ďalšie, ako napríklad Erastus, služobník v Korinte, Aristarchus, Macedónčan, a Trofimus, Efežan, obrátený Pavlom, a jeho spolupracovník Jozef, nazývaný Barsabáš, a Ananiáš, biskup v Damašku, jeden zo sedemdesiatich.

Druhé prenasledovanie, počas Domiciána, Roku Pána 81

Panovník Domicián, ktorý prirodzene inklinoval ku krutosti, najprv zabil svojho brata, a potom zosilnil druhé prenasledovanie kresťanov. Počas jeho vlády dal zabiť niektorých rímskych senátorov, niektorých zo zlosti, niektorých kvôli ich majetkom. Prikázal zabiť všetkých z rodokmeňa Dávida.

Medzi mnohými martýrmi, ktorí trpeli prenasledovaním bol aj Simeon, biskup Jeruzalema, ktorý bol ukrižovaný, a tiež Svätý Ján, ktorý bol varený v oleji a na to vyhnaný na Patmos. Flavia, dcéra rímskeho senátora, bola vyhostená do Pontu. A bol vydaný zákon: „že žiadny kresťan, ktorý sa dostane pred tribunál, nemôže byť oslobodený bez toho, aby sa vzdal svojej viery."

Počas tejto doby sa vymýšľali rôzne príbehy, ktoré mali poškodiť kresťanom. Napríklad oklamanie pohanov, že hladomor, mor alebo zemetrasenia, ktoré postihovali niektoré oblasti Rímskej ríše, zapríčinili kresťania. Tieto prenasledovania spôsobili medzi kresťanmi nárast informátorov a tých, ktorí kvôli zisku zrádzali nevinných.

Ďalšie utrpenia nastávali vtedy, keď boli kresťania predvedení pred súdy, kde bola požadovaná prísaha. Keď ju odmietli, boli odsúdení na smrť, a keď vyznali, že sú kresťania, rozsudok bol ten istý.

Títo sú najznámejší spomedzi mnohých martýrov, ktorí trpeli počas prenasledovania.

Dionysius, člen Areopágu, sa narodil v Aténach, a bol vzdelávaný vo všetkom užitočnom a poznal grécku literatúru. Potom cestoval po Egypte a študoval astronómiu, a robil čiastočné výskumy veľkého a nadprirodzeného zatmenia, ktoré nastalo v dobe ukrižovania Ježiša. Posvätnosť jeho reči a čistota jeho konania oslovovala silne kresťanov vo všeobecnosti, a tak bol vymenovaný za biskupa Atén.

Nikodemus, významný činný kresťan, trpel v Ríme počas doby Domiciánovho prenasledovania.

Protasius a Gervasius boli umučení v Miláne.

Timotej bol obľúbený učeník Svätého Pavla, a biskup Efezu, kde horlivo viedol cirkev až do roku Pána 97. V tomto období, keď pohania oslavovali sviatok nazývaný Katagogion, Timotej, stretnúc sprievod, výrazne ich pokarhal kvôli modlárstvu. To podráždilo ľudí natoľko , že po ňom začali hádzať svoje palice, a udierať ho takým hrozným spôsobom, že na následky zranení zomrel do dvoch dní.

Tretie prenasledovanie, za vlády Trajána, roku 108 nášho letopočtu

Počas tretieho prenasledovania Plinius II., muž učený a slávny, vidiac žalostné zabíjanie kresťanov, bol natoľko pohnutý k súcitu, až napísal Trajánovi potvrdenie, že denne ich je zabíjaných na tisíce, bez toho, aby boli v rozpore s Rímskymi právnymi predpismi hodnými prenasledovania. „Jediné, čo je ich zločinom alebo chybou (akokoľvek to nazveme), predstavuje len to, že boli zvyknutí v uvedený deň stretnúť sa pred svitaním, a spoločne opakovať súbor modlitieb k Bohu v mene Ježiša Krista, a zaväzujú sa nedopúšťať sa neprávostí, ale naopak — nikdy nespáchať zločin, krádež, alebo cudzoložstvo, nikdy neklamať, nepodvádzať žiadneho človeka: po tomto ich rannom stretávaní sa zúčastňujú na spoločnom jedle, ktoré je neškodné."

Prenasledovaním trpel aj mučeník Ignácius, ktorého majú v úcte mnohí. Ignácius bol vymenovaný do biskupského úradu v Antiochii následne po Petrovi. Niektorí hovoria, že bol poslaný zo Sýrie do Ríma, pretože vyznal Krista a bol hodený divým šelmám, aby ho roztrhali. Hovorí sa o ňom tiež, že keď prechádzal Áziou, bol pod najprísnejšou kontrolou, posilňoval a uisťoval zbory, a celou cestou, kadiaľ šiel, napomínal a kázal Božie Slovo. Následne po tom, čo sa dostal do Smyrny, napísal zboru v Ríme, upozorňujúc ich, aby nepoužívali prostriedky na jeho vyslobodenie z utrpenia, inak by ho pripravili o to, po čom najviac túžil a v čo dúfal. „Teraz začínam byť učeníkom. Nestarám sa o nič, o veci viditeľné alebo neviditeľné, len aby zvíťazil Kristus, nie ja. Nech by prišiel na mňa oheň a kríž alebo by som bol s divými šelmami, nech by doľahlo na mňa lámanie kostí, trhanie končatín, rezanie celého tela či všetky zlomyselnosti diablove, nech je tak, len aby zvíťazil Ježiš Kristus!" A aj keď bol odsúdený a hodený divým šelmám, mal takú spaľujúcu túžbu po utrpení, že keď počul revúce levy, zvolal: „Som Kristovo zrno, budem rozomletý zubami divých šeliem, aby som mohol priniesť pravý chlieb."

Keď Trajána vystriedal Hadrián, prenasledovanie pokračovalo v rovnakej miere ako za čias jeho predchodcu. V tom čase bol v Ríme mučený biskup Alexander a jeho dvaja diakoni, boli to Quirinus a Hernes so svojimi rodinami.

Zenón, rímsky šľachtic a okolo desaťtisíc ďalších kresťanov.

Na vrchu Ararat boli mnohí ukrižovaní, korunovaní tŕňmi a prebodnutí kopiou do boka, podľa vzoru Kristovho utrpenia. Eustachovi, odvážnemu a úspešnému rímskemu veliteľovi, bolo cisárom nariadené, aby sa pridal k prinášaniu obetí modlám na oslavu niektorého z jeho víťazstiev, ale jeho viera bola omnoho väčšia ako jeho márnivosť (bol kresťanom vo svojom srdci), a tak to šľachetne odmietol. Cisár, pobúrený odmietnutím, nevďačne zabudol na službu tohto šikovného veliteľa a dal ho umučiť s celou jeho rodinou.

Mučenie bratov Faustina a Jovita, obyvateľov Brescia: ich trápenie bolo také veľké a ich trpezlivosť taká veľká, že keď to videl Calocerius, pohan, ktorý hľadel s úžasom, tak vykríkol s údivom: „Veľký je Boh kresťanov!", zato bol zadržaný a stretol ho rovnaký osud.

Mnoho podobných zverstiev a krutostí bolo vykonaných proti kresťanom, až dokiaľ Quadratus, biskup v Aténach, vyhlásil verejné ospravedlnenie v ich prospech pred cisárom, ktorý tam vtedy bol a tiež filozof Aristides z tohto mesta napísal vhodný list, ktorý spôsobil, že Hadrián upustil od prísnosti a povolil v ich prospech.

Hadrián zomiera v roku 138 nášho letopočtu, a nasleduje ho Antonius Pius, jeden z najvľúdnejších panovníkov, ktorí kedy vládli a za vlády ktorého ustali prenasledovania kresťanov.

Štvrté prenasledovanie za Marka Aurélia Antonina v roku 162 n.l.

Okolo roku Pána 161 bol Markus Aurélius muž s prísnym a tvrdým charakterom, hoci v štúdiu filozofie i vo vláde štátu chvályhodný človek, ku kresťanom však drsný a krutý, viedol ich štvrté prenasledovanie.

Ukrutnosti počas tohto prenasledovania boli také, že mnohí z divákov sa pri pohľade na ne triasli od hrôzy a udivovala ich neochvejnosť trpiteľov. Niektorých mučeníkov prinútili prejsť už doráňanými chodidlami po špičkách cez tŕne, klince, ostré mušle, atď., iných sužovali, až kým neostali odhalené ich šľachy a žily a po najneznesiteľnejších mukách, aké sa len dali vymyslieť, ich nechali zomrieť strašnou smrťou.

Germanikus, mladý muž, no úprimný kresťan, bol pre svoju vieru hodený divým zverom. Znášal to však s takou ohromujúcou odvahou, že niekoľko pohanov, inšpirovaných toľkou udatnosťou, sa obrátilo k viere.

Keď sa Polykarp, ctihodný biskup zo Smyrny, dopočul, že ho hľadajú, ušiel, no odhalilo ho dieťa. Keď pohostil strážcov, ktorí ho zadržali, žiadal ich o hodinu na modlitby. Vyhoveli mu a on sa modlil tak horlivo, že strážcovia oľutovali, že ho pomohli zadržať. Bol však predvedený pred miestodržiteľa, odsúdený a upálený na trhovisku.

Miestodržiteľ naňho naliehal a sľuboval mu: „Prisahám, že ťa pustím, ale zapri Krista!" Polykarp odpovedal: „Slúžim mu osemdesiatšesť rokov a ani raz mi neukrivdil. Ako by som sa teda mohol rúhať svojmu Kráľovi? Kto ma zachránil?" Pri vznietení slamy na hranici, ku ktorej bol iba priviazaný, nie priklincovaný ako bolo zvykom, keďže ich uistil, že ostane nehybne stáť, mu plamene obkolesili telo do tvaru klenby bez toho, aby sa ho dotkli. Keď to videli, popravcovi kázali, aby ho prebodol mečom. Následne mu z tela vytieklo toľko krvi, že uhasila oheň. Jeho telo však na radu odporcov evanjelia, obzvlášť Židov, nariadili spáliť a žiadosť jeho priateľov, ktorí ho chceli kresťansky pochovať, odmietli. Predsa však pozbierali kosti a čo najviac pozostatkov a riadne ho pochovali.

Metrodora, duchovného, ktorý odvážne kázal a Pionia, autora niekoľkých významných obrán kresťanskej viery, takisto upálili. Dvaja vážení kresťania Karpus a Papilus i zbožná žena Agatonika boli umučení v Pergamopolise v Ázii.

Významná rímska dáma Felicitatis z váženej rodiny a s chvályhodnými cnosťami bola oddaná kresťanka. Mala sedem synov, ktorých vyučovala v najpríkladnejšej zbožnosti.

Najstaršieho Januária trápili a trýznili závažiami až na smrť, dvom ďalším, Félixovi a Filipovi, palicami vyrazili z hlavy mozog. Štvrtého Silvánia zavraždili tak, že ho zhodili do priepasti a troch mladších synov, Alexandra, Vitalisa a Martiala, sťali. Matka bola sťatá rovnakým mečom ako poslední traja.

Aj slávny filozof Justín sa v tomto prenasledovaní stal mučeníkom. Pôvodom pochádzal z Neapolisu v Samárii a narodil sa v roku 103 n. l. Justín veľmi miloval pravdu a bol všestranný učenec. Skúmal filozofiu stoicizmu a peripatetickú školu, chcel sa pridať k pytagorejcom, no znechutilo ho správanie vyznávačov tejto filozofie a obrátil sa k platonistom, u ktorých nachádzal potešenie. Okolo roku 133, keď mal tridsať rokov, stal sa kresťanom a následne prvýkrát pochopil skutočnú podstatu pravdy.

Napísal účelný spis Nežidom a svoj talent využíval pri presviedčaní Židov o pravde kresťanských obradov, pričom veľmi veľa času strávil cestovaním, až kým sa usídlil v Ríme a svoje obydlie vybudoval na pahorku Viminal.

Pôsobil vo verejnej škole, učil mnohých, ktorí sa neskôr stali významnými mužmi a napísal spis, aby zmiatol herézy každého druhu. Keďže sa pohania začali ku kresťanom správať veľmi kriticky, Justín napísal svoju prvú apológiu na ich obranu. V tomto diele prejavil veľkú učenosť a genialitu a pre cisára sa stalo podnetom na vydanie ediktu v prospech kresťanov.

Krátko nato vstúpil do dlhodobého sporu s Krescentiom, zlomyseľným človekom v reči aj živote, no oslavovaným cynickým filozofom. Argumenty Justína boli také silné, aj keď sa cynikovi protivili, že sa rozhodol v nich pokračovať a dosiahol Krescentiovu skazu.

Druhá Justínova apológia namierená proti niektorým kritikám dala cynickému Krescentiovi príležitosť predsudkami ovplyvniť cisára voči jej autorovi a na ich základe Justína i šesť jeho spoločníkov zadržali. Prikázali im, aby obetovali pohanským bohom, no oni odmietli a boli odsúdení na mučenie a následné sťatie. Tento rozsudok bol vykonaný s nepredstaviteľnou krutosťou.

Niekoľkých sťali, keď odmietli priniesť obeť obrazu Jupitera. Išlo predovšetkým o Konkordia, diakona z mesta Spolito.

Keď niektoré útočné severské národy povstali v zbrani proti Rímu, cisár viedol vojsko, aby im čelil. Bol však zahnaný do pasce a hrozilo, že stratí celú armádu. V obklopení hôr, v obkľúčení nepriateľov a umierajúci od smädu márne vzýval pohanské božstvá. Mužom, ktorí patrili k vojsku alebo k početnej légii a boli kresťania, nariadil, aby volali o pomoc k svojmu Bohu. V okamihu nasledovalo zázračné vyslobodenie. Začalo ohromne pršať, muži mohli zachytávať dážď, naplnili sa ním hrádze a priniesol neočakávanú a udivujúcu pomoc. Zdalo sa, že prudký lejak, ktorý zázračne zaplavil tváre nepriateľov, ich tak zastrašil, že časť dezertovala k rímskej armáde a zvyšok utrpel porážku. Všetky provincie, ktoré sa vzbúrili, získali Rimania naspäť.

Táto udalosť spôsobila, že prenasledovanie na určitý čas ustúpilo, prinajmenšom v častiach, ktoré boli pod priamym dohľadom cisára. Zistili sme však, že po krátkom čase prepuklo vo Francúzsku, obzvlášť v oblasti Lyonu, kde muky, do ktorých bolo mnoho kresťanov uvrhnutých, takmer prevýšili ohavnosť ich opisu.

K hlavným mučeníkom patril mladý muž Vetius Agatus, kresťanská dáma Blandína s podlomeným zdravím, viedenský diakon Sanktus, ktorému položili dočervena rozpálené mosadzné tabuľky na najcitlivejšie časti tela, slabá žena Biblias, kedysi odpadlíčka, Attalus z Pergamu a ctihodný biskup z Lyonu Pontius, ktorý mal deväťdesiat rokov. V deň, keď Blandínu s troma ďalšími bojovníkmi voviedli do amfiteátra, zavesili ju na kus dreva upevnený v zemi a prenechali ako potravu divým zverom. Naliehavými modlitbami vtedy povzbudzovala ostatných. Nijaký zver sa jej však ani nedotkol, takže ju vzali späť do väzenia. Keď bola znovu predvedená po tretí a posledný raz, sprevádzal ju pätnásťročný mladík Pontikus a stálosť ich viery tak rozzúrila dav, že nedbali ani na jej pohlavie, ani na jeho vek a vystavili ich všetkým druhom trestov a mučenia. Pontikus posilňovaný Blandínou vytrval až do smrti a ona, po vytrpení všetkých doteraz spomínaných múk, bola napokon prebodnutá mečom.

Keď pri týchto udalostiach kresťania pretrpeli mučenícku smrť, boli ozdobení a korunovaní girlandami z kvetov, za ktoré v nebi dostali večné koruny slávy.

Ako ktosi povedal, že život prvých kresťanov pozostával z „prenasledovania na zemi a modlitbou pod zemou". Ich život vyjadrovalo koloseum a katakomby, ktoré boli súčasne chrámom i hrobkou. Prvá cirkev v Ríme by mohla byť výstižne pomenovaná Cirkvou katakomb. V blízkosti Ríma sa nachádza okolo šesťdesiat katakomb, v ktorých sa našlo približne tisíc kilometrov chodieb, a to nie sú všetky. Tieto chodby sú vysoké asi dva a pol metra a široké od jedného do jeden a pol metra. Po oboch stranách je niekoľko radov dlhých, nízkych, vodorovných výklenkov, jeden nad druhým ako lôžka na lodi. Do nich ukladali telá mŕtvych a prednú stranu uzatvorili mramorovou doskou alebo niekoľkými dlaždicami vloženými do malty. Na týchto doskách a dlaždiciach sú vyryté alebo nakreslené epitafy či symboly. V katakombách pochovávali mŕtvych kresťania i pohania. Keď sa otvoria kresťanské hroby, kostry rozprávajú vlastný hrôzostrašný príbeh. Hlavy sa nájdu oddelené od tela, rebrá a lopatky polámané, kosti často spálené ohňom. No napriek strašnému príbehu prenasledovania, o ktorom sme tu mohli čítať, nápisy dýchajú pokojom, radosťou a víťazstvom. Tu je niekoľko z nich:

„Tu leží Marcia, odpočíva v sne o pokoji."

„Lawrence svojmu najmilšiemu synovi, ktorého odniesli anjeli."

„Víťazne v pokoji a v Kristovi."

„Bol odvolaný a odišiel v pokoji."

Keď čítate tieto nápisy, spomeňte si na príbehy kostier, ktoré rozprávajú o prenasledovaní, mučení a ohni.

Silu nápisov však dokonale vidíme, keď ich porovnáme s pohanskými epitafmi, ako napríklad:

„Ži pre prítomnosť, lebo nič iné nie je isté."

„Zdvíham ruky proti bohom, ktorí ma vzali v dvadsiatich rokoch, hoci som neurobil nič zlé."

„Kedysi som nebol, teraz nie som. Neviem o tom nič a nie je to moja starosť."

„Pútnik, nepreklínaj ma, keď pôjdeš okolo, pretože som v temnote a nemôžem odpovedať."

K najčastejším kresťanským symbolom na stenách katakomb patrí dobrý pastier s ovečkou v náručí, loď s napnutými plachtami, harfy, kotvy, koruny, vinič a predovšetkým ryba.

Piate prenasledovanie, počnúc Severusom, roku Pána 192.

Severus, kresťanom uzdravený z ťažkej choroby, sa stal veľkým obdivovateľom kresťanstva vo všeobecnosti, ale predsudky a zúrivosť množstva neinformovaných ľudí prevažovali. Zastarané zákony boli naďalej uplatňované voči kresťanom. Nárast kresťanstva znepokojoval pohanov, a preto oživili staré klebety, ktoré pripisovali náhodné nešťastia na účet kresťanov, roku Pána 192.

Ale, aj keď prenasledovanie zúrilo, evanjelium svietilo žiarivým jasom, pevné ako nedobytná skala, úspešne odolávalo útokom zanietených nepriateľov. Tertulián, ktorý žil v tej dobe, nás informuje, že pokiaľ by mali kresťania kolektívne odísť z oblastí rímskej ríše, počet obyvateľstva by rapídne klesol.

Viktor, biskup Ríma, bol mučeníkom v prvom roku tretieho storočia, roku Pána 201. Leonidus, otec slávneho Origena, bol sťatý kvôli tomu, že sa stal kresťanom. Mnohí z Origenových poslucháčov boli tiež mučení, zvlášť dvaja bratia, menom Plutarchus a Serenus, ďalší Serenus, Heron, a Heraclides, boli sťatí. Rhais mal na hlavu vyliatu smolu, ktorá bola potom zapálená, to isté sa stalo Marcelle, jeho matke. Potainiena, Rhaisova sestra, bola odsúdená v tom istom procese ako Rhais, ale Basilides, dôstojník patriaci k armáde, ktorému bolo prikázané zúčastniť sa jej popravy, sa skrze ňu obrátil.

Basilidova existencia, ako dôstojníka, si vyžadovala istú prísahu, ktorú odmietol, a vyznal , že ako kresťan nemôže prisahať na rímskych bohov. Prekvapivý úder, ľudia najprv nemohli uveriť tomu, čo počujú ale čoskoro sa to potvrdilo tým, že ho predviedli pred súd, uvrhli do väzenia a krátko nato sťali.

Irenaeus, biskup Lyonu, sa narodil v Grécku a získal slušné, nielen kresťanské vzdelanie. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že on písal o prenasledovaní v Lyone. Nasledoval mučeníka Pothinusa, ako biskupa Lyonu, a vládol vo svojej diecéze so všetkou slušnosťou, bol zanieteným odporcom kacírstva vo všeobecnosti a okolo roku Pána 187 napísal známy trakt proti kacírstvu. Victor, biskup Ríma, chcel zaviesť zachovávanie Veľkej noci na rímsky spôsob, ako prednostný pred ostatnými. To spôsobilo nezhody medzi kresťanmi. Zvlášť Irenaeus napísal synodálny list, v mene galských zborov. Táto jeho aktivita v prospech kresťanov spôsobila, že sa stal objektom cisárovho hnevu a roku Pána 202 bol sťatý.

Prenasledovanie sa rozšírilo aj do Afriky, mnohí boli v tejto časti zeme umučení, viacerých z nich teraz spomenieme.

Perpetua, vydatá žena, ktorá mala okolo 22 rokov. Tí, ktorí trpeli s ňou, boli Felicitas, vydatá žena s dieťaťom v čase jej zatknutia a Revocatus, katechumen z Kartága, a otrok. Mená ďalších väznených, predurčených trpieť v tomto prenasledovaní, boli Saturninus, Secundulus a Satur. V deň ich odsúdenia ich viedli na amfiteáter. Saturovi, Saturninovi a Revocatovi prikázali utekať v uličke medzi lovcami alebo boli hodení divým zverom. Lovci boli usporiadaní do dvoch radov, a oni utekali pomedzi nich, pričom boli tvrdo bičovaní. Felicitas a Perpetua boli vyzlečené a hodené divokému býkovi, ktorý najprv zaútočil na Perpetuu a omráčil ju, potom vyrazil k Felicitas a hrozivo ju nabral na rohy, ale nezabil ich. Sudca ich prikázal zabiť mečom. Revocatus a Satur boli zabití divokými šelmami, Saturninus bol sťatý, a Secundulus zomrel vo väzení. Tieto prenasledovania prebiehali 8. marca v roku 205.

Speratus a ďalší dvanásti boli tiež sťatí, podobne ako aj Andocles vo Francúzsku. Asclepiades, biskup Antiochie, podstúpil rôzne mučenia, ale jeho život bol ušetrený.

Cecilia, mladá žena z dobrej rodiny v Ríme, sa vydala za muža menom Valerian. Obrátila svojho manžela a brata, ktorí boli sťatí, a dôstojník, ktorý ich viedol na popravu sa tiež obrátil a stihol ho rovnaký osud. Cecilia bola mučená tak, že ju nahú umiestnili do vriaceho kúpeľa na dlhý čas. Potom jej hlavu sťali mečom roku Pána 222.

Calistus, biskup Ríma, bol mučený roku Pána 224, ale spôsob jeho úmrtia nie je zaznamenaný. Urbana, biskupa Ríma, stretol rovnaký osud roku Pána 232.

Šieste prenasledovanie za vlády Maxima, roku Pána 235

Roku Pána 235 vládol Maximinus. V Kapadocii Seremianus všetkých kresťanov, ktorých mohol, vyhladil z provincie.

Za jeho vlády najviac trpeli Pontianus — biskup Ríma, Anteros — Grék, jeho nástupca, ktorý sa previnil tým, že zbieral a zaznamenával skutky martýrov, Pammachius a Quiritus, rímski senátori s ich rodinami a mnoho ďalších kresťanov: Simplicius — senátor, Calepodius — kresťanský služobník, hodený do Tiberu, Martina — ušľachtilá a nádherná panna, a Hippolitus — kresťanský prelát, priviazaný k divokému koňovi a vláčený, kým nezomrel.

Počas tohto prenasledovania, vedeného Maximinom, nespočetne veľa kresťanov bolo zabitých bez súdu a bez rozdielu pochovaných v hromadných hroboch, niekedy 50 alebo 60 ich bolo hodených spolu do jamy, bez akejkoľvek úcty.

Tyran Maximinus zomrel v roku 238, po ňom nastúpil Gordian, počas ktorého vlády, a počas vlády jeho nástupcu Philipa, bola Cirkev oslobodená od prenasledovania viac ako desať rokov, ale v roku 249 v Alexandrii vypuklo násilné prenasledovanie, podnecované pohanským kňazom, bez vedomia panovníka.

Siedme prenasledovanie počas vlády Décia, roku Pána 249

Bolo čiastočne spôsobené tým, že Décius pociťoval nenávisť k jeho predchodcovi Philipovi, ktorý bol považovaný za kresťana a žiarlil kvôli tomu, že kresťanstvo sa rozširovalo, pohanské chrámy upadali a kresťanské sa dostávali do popredia.

Tieto dôvody viedli Decia k snahe o vykorenenie mena kresťan a bolo nešťastím pre evanjelium, že do cirkvi sa vkradlo mnoho omylov, kresťania mali medzi sebou nezhody, osobné záujmy rozdelili tých, ktorých láska mala spájať, a nákazlivosť pýchy spôsobila rozštiepenie.

Pohania vo všeobecnosti využili túto situáciu, aby presadili cisárske dekréty a na vraždu kresťana sa pozerali ako na zásluhu. V tomto období zomrelo nespočetne veľa kresťanov, ale niektorých môžeme vymenovať.

Fabian, biskup Ríma, bol prvým s postavením, kto pocítil tvrdosť tohto prenasledovania. Zosnulý vládca Philip bol odhodlaný zveriť starostlivosť o jeho majetok do rúk tohto dobrého muža. Ale Decius, nedostanúc toľko ako si jeho lakomosť žiadala, sa rozhodol pomstiť sa dobrému prelátovi. Bol chytený a 20. januára, roku Pána 250 bol sťatý.

Julian, rodák z Cilicie , ako sme informovaní sv. Chrysostomom, bol chytený kvôli tomu, že bol kresťanom. Bol vložený do koženého vaku spolu s množstvom hadov a škorpiónov a takto bol hodený do mora.

Peter, mladý muž, obľúbený pre svoje nadpriemerné schopnosti tela a mysle, bol sťatý kvôli tomu, že odmietol uctievať Venušu. Povedal: „Udivuje ma, že chcete obetovať neslávnej žene, ktorej zhýralosť nemá páru vo vašej histórii a ktorej život je naplnený skutkami, ktoré inak trestáte. Nie, ja budem slúžiť skutočnému Bohu prijateľnou obeťou chvály a modlitby." Keď to počul Optimus, prokonzul Ázie, prikázal natiahnuť väzňa na koleso, ktoré mu zlámalo kosti, a potom ho prikázal sťať.

Nichomachus, privedený pred prokonzula ako kresťan, bol vyzvaný, aby uctieval pohanské modly. Nichomachus odpovedal: „Nemôžem vzdať démonom úctu, ktorá patrí Všemohúcemu." Toto vyhlásenie tak nahnevalo prokonzula, že nechal Nichomacha natiahnuť na škripec. Po tom, čo znášal tieto muky určitý čas, vzdal sa, ale sotva došlo k tomuto prejavu jeho slabosti, padol do najväčšej agónie , spadol na zem a okamžite zomrel.

Denisa, mladá žena, ktorá mala ešte len šestnásť rokov a bola svedkom tohto hrozného procesu zrazu vyhlásila: „Ó, nešťastný úbožiak, prečo si chcel kúpiť chvíľu pokoja na úkor večnosti!" Keď to počul Optimus, zavolal si ju, a keď priznala, že je kresťankou, dal ju krátko nato sťať.

Andrew a Paul, dvaja druhovia Nichomacha, mučeníka, roku Pána 251 zomreli ukameňovaním volajúc na ich Požehnaného Vysloboditeľa.

Alexander a Epomachus z Alexandrie boli zadržaní pre svoje kresťanstvo, priznali obvinenia, a boli palicovaní, trhaní hákmi a nakoniec upálení a Eusebius nám vo svojom spise píše o tom, že v ten istý deň na rovnakom mieste trpeli aj štyri ženy mučeníčky, ktoré zomreli sťatím.

Lucian a Marcian, dvaja skazení pohania, čarodejníci, ktorí konvertovali na kresťanstvo, sa snažili odčiniť svoje predošlé hriechy tým, že žili ako pustovníci, len z chleba a vody. Po nejakom čase, ktorý strávili týmto spôsobom, sa stali horlivými kazateľmi a mnohým pomohli k obráteniu. Akokoľvek, prenasledovanie zúrilo a oni boli chytení a privedení pred Sabina, guvernéra Bithynie. Na otázku z akej autority si dovoľujú kázať, Lucian odpovedal, „že zákony dobročinnosti a ľudskosti všetkým ľuďom prikazujú snažiť sa o obrátenie ich susedov a urobiť všetko, čo je v ich silách, aby ich zachránili z pazúrov diabla".

Keď Lucian odpovedal týmto spôsobom, Marcian povedal: „Ich obrátenie bolo z rovnakej milosti, aká bola daná sv. Pavlovi, ktorý sa z vášnivého prenasledovateľa cirkvi stal kazateľom evanjelia."

Prokonzul, zistiac, že sa mu nepodarí zvíťaziť tak, že zaprú svoju vieru, odsúdil ich na upálenie zaživa, trest bol vykonaný krátko po odsúdení.

Trypho a Respicius, dvaja významní muži, boli chytení ako kresťania a uväznení v Nice. Nohy im prepichli klincami, vláčili ich po uliciach, bičovali ich, telo im trhali železnými hákmi, pálili ich zapálenými fakľami a nakoniec ich sťali — 1. februára, roku Pána 251.

Agatha, sicílska žena, nebola známa len pre jej osobnostné prednosti a krásu, ale aj pre zbožnosť. Jej krása bola taká, že Quintian, guvernér Sicílie, sa do nej zamiloval a pokúšal sa o jej cudnosť, ale bezvýsledne. S cieľom uspokojiť svoju vášeň pohodlnejším spôsobom, vložil čistú pannu do rúk Aphrodicy, neslávnej a nemravnej ženy. Tento nešťastník sa snažil všetkou možnou rafinovanosťou prinútiť Agathu k prostitúcii, ale zistil, že všetky snahy sú márne, pretože jej cudnosť je nedobytná. Ona zase vedela, že jedine cudnosť jej môže priniesť naozajstné šťastie. Aphrodica oboznámila Quintiana s neúčinnosťou všetkých snáh, ktoré boli zmarené a spôsobili skôr to, že jeho chtíč sa menil na nenávisť. Na základe jej vyznania, že je kresťankou, sa on rozhodol uspokojiť svoju túžbu po pomste, keď už nemohol uspokojiť svoju vášeň. Na jeho rozkaz bola bičovaná, pálená horúcimi železami a trhaná ostrými hákmi. Tieto utrpenia niesla statočne, potom ju položili nahú na rozpálené uhlie zmiešané so sklom, a po všetkom ju preniesli do väzenia, kde 5. februára 251 zomrela.

Cyril, biskup Gortyny, bol chytený na príkaz Lucia, správcu tohto mesta, ktorý ho nabádal, aby poslúchol cisársky mandát, obetoval modlám a zachránil si svoj život, keďže už mal 84 rokov. Dobrý prelát odpovedal, že dlho učil iných zachrániť si duše, prečo by mal teraz myslieť len na vlastnú záchranu. Tento vzácny človek si vypočul svoj rozsudok bez emócií a radostne kráčal na popravisko a podstúpil mučenie a popravu s veľkou odvahou.

Prenasledovanie nikde nezúrilo tak veľmi ako na ostrove Kréta, a to kvôli guvernérovi, ktorý bol extrémne aktívny v uplatňovaní cisárskych dekrétov, táto zem bola nasiaknutá krvou zbožných.

Babylas, kresťan s humanitným vzdelaním, sa stal biskupom Antiochie, roku Pána 237, po demisii biskupa Zebinusa. Konal s nenapodobiteľnou horlivosťou a riadil Cirkev s obdivuhodnou opatrnosťou počas tých najbúrlivejších čias.

Prvé nešťastie, ktoré sa stalo Antiochii počas jeho služby, bolo obliehanie Saporom, kráľom Perzie, ktorý po tom, čo sa dostal do Sýrie, obsadil a vyplienil toto mesto spolu s inými a ku kresťanskému obyvateľstvu bol oveľa viac prísnejší ako k ostatným. Ale čoskoro bol porazený Giordanom.

Po Giordanovej smrti vládol Decius, ktorý prišiel do Antiochie, a chcel navštíviť zhromaždenie kresťanov. Babylas mu však absolútne nedovolil vstúpiť tam. Vtedy cisár zakryl svoj hnev, ale čoskoro dal poslať po biskupa, rázne ho pokarhal za jeho drzosť a nariadil mu obetovať pohanským božstvám ako prejav pokánia. Ten to odmietol, bol uvrhnutý do väzenia, priviazaný reťazami a potom sťatý spolu s tromi mladými mužmi, ktorí boli jeho žiakmi. Stalo sa to v r. 251.

Alexander, biskup Jeruzalema, bol v tomto období uvrhnutý do väzenia kvôli svojej viere, kde aj zomrel na následky zlého zaobchádzania.

Julianus, starý muž, chromý kvôli dne a Cronion, ďalší kresťan boli priviazaní na chrbty tiav, niekoľkokrát bičovaní a potom hodení do ohňa. Taktiež štyridsať panien v Antiochii bolo uväznených, bičovaných a spálených.

V r. 251 cisár Decius dal postaviť pohanský chrám v Efeze. Prikázal všetkým, ktorí žili v tomto meste, aby obetovali modlám. Tento príkaz hrdo odmietlo splniť sedem jeho vlastných vojakov: Maximianus, Martianus, Joannes, Malchus, Dionysius, Seraion a Constantinus. Cisár chcel svojich vojakov presvedčiť, aby sa vzdali svojej viery, a to prosbami a mierumilovne — poskytol im čas na oddych, kým sa nevráti z expedície. Avšak vojaci počas cisárovej neprítomnosti utiekli a skryli sa v jaskyni. Keď to cisár po návrate zistil, prikázal zasypať vchod do jaskyne. Všetci vojaci zahynuli hladom.

Theodora, krásna mladá dáma z Antiochie po odmietnutí obetovať rímskym modlám, bola odsúdená do nevestinca, jej cnosť mala byť obetovaná brutalite žiadostivosti. Didymus, kresťan, sa preobliekol za rímskeho vojaka, šiel do domu a povedal Theodore, kto je a že môže uniknúť v jeho šatách. A tak sa stalo, že muž ostal v bordeli namiesto krásnej dámy. Po odhalení Didymus pred vládcom vyznal, že je kresťan. Okamžite bol nad ním vynesený rozsudok smrti. Keď sa o tom dozvedela Theodora, prišla za sudcom, vrhla sa mu k nohám a prosila ho o milosť pre Didyma, ale sudca bol hluchý k výkrikom nevinných, k volaniu po spravodlivosti. Odsúdil obidvoch — najprv ich sťali a potom ich telá spálili.

Secundianus, ktorý bol obvinený ako kresťan, bol vzatý do väzenia vojakmi. Počas cesty, Verianus a Marcellinus sa spýtali: „Kam nesiete nevinného?" To spôsobilo, že aj oni boli zatknutí a nakoniec všetci traja boli mučení a následne obesení a sťatí.

Origen, známy kňaz a katechéta Alexandrie, vo veku šesťdesiatich štyroch rokov bol zadržaný a hodený do odporného väzenia, na nohy mu boli zavesené okovy a bol natiahnutý niekoľko po sebe idúcich dní. Bol trápený ohňom, ktorý mu spôsoboval predstavy pekla. Počas tohto obdobia cisár Decius zomrel a Gallus, ktorý ho nahradil, sa zapojil do vojny s Gótmi, a tak kresťania mali chvíľu oddych. V tomto medziobdobí, Origen získal oslobodenie a odišiel do Tyru, kde zostal až do svojej smrti, ku ktorej došlo, keď mal šesťdesiat deväť rokov.

Cisár Gallus ukončil vojnu, v ríši vypukol mor a preto boli cisárom nariadené obete pohanským božstvám. Prenasledovanie sa šírilo zvnútra do krajných častí ríše a mnohí boli zlynčovaní davom, alebo padli za obeť zaujatosti sudcov. Medzi nimi boli Cornelius, kresťanský biskup z Ríma a Lucius, jeho nástupca, v r. 253.

Väčšina bludov, ktoré sa vkradli do cirkvi v danej dobe, vznikli z konfliktu ľudského rozumu a zjavenia, ale klam týchto tvrdení bol preukázaný zázrakmi, vďaka ktorým tieto názory zmizli rýchlo preč ako hviezdy pred slnkom.

2012 John Foxe. Slovenské Evanjelizačné stredisko

Tento materiál môžete slobodne používať a zdieľať. Prosím nepýtajte zaň peniaze, uverejnite ho v nepozmenej podobe a uveďte odkaz na túto stránku. Ďakujeme

V roku 1606 bola Fernandezom de Quirom v Južnom Pacifiku objavená reťaz osemdesiatich ostrovov. V roku 1773 boli tieto ostrovy podrobené prieskumu, vedenému kapitánom Jamesom Cookom, ktorý ich aj pomenoval Novými Hebridami vďaka ich podobnosti s Hebridami — súostrovím na severozápadnom pobreží Škótska. V roku 1980 získali Nové Hebridy nezávislosť od Británie a Francúzska a premenovali sa na Vanuatu. Táto ostrovná reťaz je dlhá okolo 450 míľ. Myslená čiara vedená z Honolulu do Sydney prechádza presne cez Port Vila, hlavné mesto Vanuatu, a to v dvoch tretinách vzdialenosti od Honolulu. V súčasnosti má táto ostrovná krajina okolo 190 000 obyvateľov.

Pokiaľ je známe, Nové Hebridy neboli vystavené žiadnemu kresťanskému vplyvu až do príchodu Johna Williamsa a Jamesa Harrisa z Londýnskej Misionárskej spoločnosti (London Missionary Society), ktorí tu pristáli v roku 1839. Obaja títo misionári boli zavraždení a zjedení kanibalmi na ostrove Erromanga 20. novembra toho istého roku, len pár minút po tom, čo zakotvili. O štyridsaťosem rokov neskôr John Paton napísal: „Takto boli Nové Hebridy pokrstené krvou martýrov, a týmto spôsobom ich Kristus v celom kresťanskom svete prehlásil za svoje.“

Londýnska misionárska spoločnosť ta vyslala ďalší tím, tentoraz na ostrov Tanna v roku 1842, no ten ostrovy do siedmich mesiacov opustil. Na ostrove Aneityum však mohli John Geddie z Presbyteriánskej cirkvi v Novom Škótsku (ktorý tu pristál v roku 1848) a John Ingis z Reformovanej presbyteriánskej cirkvi v Škótsku (prišiel v roku 1852) vidieť ich úžasné ovocie: do roku 1854 „okolo tritisícpäťsto divochov (čo predstavovalo viac než polovicu populácie) odhodilo svojich bôžikov, zriekajúc sa svojich pohanských zvykov a radiac sa k uctievačom pravého Boha Jahveho“ (s. 77). Keď Geddie roku 1872 zomrel, všetci obyvatelia ostrova Aneityum boli považovaní za kresťanov.

Toto je časť z nádhernej práce, ktorú Boh konal v tých dňoch na ostrovoch v južnom Pacifiku. V 1887 Paton zaznamenal ešte väčší triumf evanjelia. Keď niektorí namietali, že Aborigéni, pôvodní obyvatelia Austrálie, sú len „podľudia“, neschopní konvertovať na kresťanstvo a začleniť sa do civilizácie, John Paton odbil tieto reči misionárskymi faktami, rovnako ako aj biblickou pravdou:

Spomeňte si… , čo evanjelium vykonalo medzi príbuznou vetvou týchto Aborigénov. Na našom ostrove Aneityum sa 3 500 kanibalov vzdalo svojho pohanstva… Na Fidži to bolo 79 000 kanibalov, ktorí boli privedení pod vplyv evanjelia a 13 000 členov ich cirkví vyznáva, že žijú a pracujú pre Ježiša. Na Samoe to bolo 34 000 kanibalov, ktorí vyznali Krista a do devätnástich rokov od tohto momentu ich univerzita vyslala do sveta 206 domorodých misionárov a evanjelizátorov. Na našich Nových Hebridách bolo viac ako 12 000 kanibalov privedených k nohám Pána Ježiša, hoci tým netvrdím, že sú všetci príkladnými kresťanmi, a 133 domorodcov bolo vyučených a vyslaných ako učitelia a kazatelia evanjelia. (s. 206)

Toto je pozoruhodný misionársky kontext života a služby Johna Patona, ktorý sa narodil v Škótsku pri meste Dumfries 24. mája 1824. Na plavbu na Nové Hebridy sa cez Austráliu vydal spolu so svojou manželkou Mary dňa 16. apríla 1858 vo veku 33 rokov. Cieľový ostrov Tanna dosiahli 5. novembra a už v marci nasledujúceho roku Patonova manželka aj ich novonarodený syn umreli na horúčku. Nasledujúce štyri roky slúžil John Paton na tomto ostrove v podmienkach neustáleho nebezpečenstva, až kým nebol nútený ostrov vo februári 1862 opustiť.

Nasledujúce štyri roky strávil úžasne horlivou mobilizáciou pre presbyteriánsku misiu na Nových Hebridách, cestujúc medzi Austráliou a Veľkou Britániou. Opäť sa oženil v 1864 a svoju manželku Margaret vzal späť na Nové Hebridy, tentoraz na menší ostrov Aniwa („meria sotva sedem krát dve míle,“ s. 312). Spoločne tu pracovali 41 rokov, kým Margaret v roku 1905 neumrela. Vtedy mal John 81 rokov.

Keď prišli na ostrov Aniwa v novembri 1866, videli, v čom títo ostrovania žili. Pomôže nám to oceniť rozmer ich práce a ovocie, ktoré priniesli, ak si ukážeme, čomu po svojom príchode čelili.

Domorodci patrili ku kanibalom a príležitostne jedli mäso svojich porazených nepriateľov. Praktizovali obety detí a vdov, vraždiac vdovy po zosnulých mužoch, aby mohli slúžiť svojim manželom na druhom svete. (s. 69, 334)

Ich uctievanie bolo celé službou strachu, ktorej cieľom bolo udobriť si tohto Ducha strachu, predísť nešťastiu či zaistiť si pomstu. Zbožšťovali si svojich náčelníkov… takže takmer každá dedina či kmeň mali svojho posvätného muža. Títo dedinskí alebo kmeňoví kňazi praktizovali neobyčajné rituály ovplyvňovania zla a verilo sa, že skrze tieto posvätné obrady majú vo svojich rukách život aj smrť… takisto uctievali svojich zosnulých predkov a hrdinov v podobe rôznych drevených alebo kamenných bôžikov… Báli sa duchov a hľadali ich pomoc a náklonnosť, najmä tých, ktorí vládli nad vojnou a mierom, hladom a hojnosťou, chorobou a zdravím, ničotou a prosperitou, životom a smrťou. Celé ich uctievanie bolo o otrockom strachu, a pokiaľ ja viem, nemajú ani poňatia o Bohu alebo milosti. (s. 72)

Paton pripustil, že v srdci váhal, keď premýšľal nad tým, či je možné, aby boli títo ľudia privedení do bodu, keď votkajú kresťanské pravdy do duchovného vedomia svojich životov (s. 74). Ale povzbudilo ho evanjelium a fakt, že tisícky domorodcov na Aneityume prišli ku Kristovi.

Tak sa naučil ich jazyk a dal mu písomnú podobu (s. 319). Staval sirotince („vychovávali sme týchto mladých ľudí pre Krista,“ s. 317). „Pani Patonová učila triedu asi päťdesiatich žien a dievčat. Stali sa veľmi zručnými v šití, spievaní, pletení klobúkov a čítaní,“ (s. 377). „Vychovávali učiteľov, prekladali, tlačili a vysvetľovali Písmo, … slúžili chorým a umierajúcim… denne distribuovali liečivá… učili ich, ako používať jednotlivé nástroje,“ atď. (s. 378) Vždy v Deň Pánov mali bohoslužby a domorodých učiteľov posielali do všetkých dedín kázať slovo evanjelia.

Počas nasledujúcich 15 rokov mohli John a Margaret Patonovci vidieť takmer celý ostrov Aniwa obrátený ku Kristovi. O mnoho rokov neskôr John napísal: „Prehlásil som ostrov Aniwa Ježišovým a z milosti Božej teraz celý ostrov uctieva Spasiteľa pri jeho nohách,“ (s. 312). Keď mal 73 rokov a cestoval okolo sveta, hovoriac o dôvodoch pre misiu v južných moriach, ešte stále slúžil svojim milovaným Aniwčanom a vydal „Nový Zákon v aniwčine“ v roku 1897. Až do svojej smrti prekladal hymny a katechizmus a na vydaní slovníka Aniwčiny pracoval aj vtedy, keď už s nimi viac osobne nemohol byť (s. 451).

Počas rokov na ostrove si písal denník a rôzne poznámky a listy, ktoré neskôr slúžili ako základ pre jeho autobiografiu, ktorá postupne vyšla v troch častiach od roku 1887 do 1898. Takmer všetko, čo vieme o jeho práci pochádza z tejto knihy, ktorá je dnes dostupná už v jednom zväzku.

Paton prežil svoju druhú manželku o dva roky, a zomrel v Austrálii 28. januára 1907.

Dnes, viac než sto rokov po jeho smrti, sa okolo 85% obyvateľov súostrovia Vanuatu považuje za kresťanov, okolo 21% z toho sú evanjelikáli. Obete a odkaz misionárov na Nových Hebridách bol a je jedinečný a John G. Paton vytŕča spomedzi ostatných ako jeden z najväčších príkladov.

Názov tohto článku je: „Zožerú ťa kanibali! (Odvaha v misii — lekcie od Johna G. Patona)“. V ňom sa zároveň skrýva aj pointa, o ktorej chcem hovoriť. Rozdelil som zvyšok tohto článku na nasledovné tri časti: 1) Ktoré okolnosti v živote Johna Patona si vyžadovali odvahu? 2) Čo svojou odvahou dosiahol? 3) Odkiaľ túto odvahu čerpal?

Jeho odvaha pochádzala z hlbokého vedomia Božieho povolania.

Ako Paton píše, predtým, než dovŕšil 12 rokov: „… odovzdal som svoju dušu Ježišovi a bol som odhodlaný stať sa Misionárom Kríža alebo služobníkom evanjelia," (s. 21). Kým ukončil svoje štúdiá v teológii vo veku 32 rokov, píše: „… neustále mi v ušiach znel nárek pohanov, hynúcich v južných moriach; videl som, že bolo len málo tých, čo by sa o to starali, zatiaľ čo — bol som si istý — mnohí boli pripravení prevziať moju službu v Caltone," (s. 52). „Pán mi neustále pripomínal: Keď sa nenašiel nikto lepší, kto by tam šiel, vstaň a choď ty!"

Keď ho ľudia naokolo kritizovali za jeho rozhodnutie opustiť plodnú službu, jeden zásadný moment spečatil jeho rozhodnutie nasledovať volanie: slová jeho rodičov:

Až doteraz sme ti nechceli nič hovoriť, lebo sme sa báli, že ťa ovplyvníme, ale teraz ti musíme povedať, prečo oslavujeme Boha za rozhodnutie, ku ktorému si dospel. Srdce tvojho otca priľnulo k službe, ale pociťoval aj iné volania — volanie, aby sa jej vzdal. Keď si sa svojim rodičom narodil, položili ťa na oltár, svojho prvorodeného, aby si bol zasvätený Bohu, ak to bude Jeho vôľa, ako Misionár Kríža. Po celý tvoj život sa tvoji rodičia modlili, aby si bol pripravený, vyučený a vedený práve do tohto rozhodnutia; celým srdcom sa preto modlíme, aby Pán prijal tvoju obeť, dlho ťa zachoval a dal ti mnoho duší z pohanského sveta. (s. 57)

V reakcii na to Paton napísal: „Od tohto momentu navždy zmizla akákoľvek pochybnosť ohľadne mojej ďalšej cesty. Videl som ruku Božiu veľmi viditeľne, ako ma nielen doteraz na to pripravovala, ale teraz aj viedla do cudzokrajného misijného poľa," (s. 57). Táto istota povolania v ňom splodila neohrozenú odvahu, ktorá sa už potom nikdy neobzerala späť.

Jeho odvaha pochádzala z vedomia svätého dedičstva jeho domácej cirkvi.

Paton bol členom Reformovanej presbyteriánskej cirkvi Škótska, jednej z najstarších, ale aj najmenších protestantských cirkví. Jej korene siahali hlboko do minulosti až k hnutiu tzv. Scottish Covenanters (hnutie za udržanie protestantskej viery v Škótsku, ako odozva na nátlak rímskokatolíckej cirkvi; jeho počiatky sa datujú do polovice 16. storočia, pozn. prekl.) a mala hlboký zmysel pre zachovávanie veľkých právd reformácie. Paton raz napísal: „Som viac hrdý na to, že mám vo svojich žilách krv martýrov a vo svojom srdci ich pravdu, než sú iní ľudia hrdí na svoj honosný pôvod," (s. 280).

Pravdy, o ktorých tu hovorí, že ich má vo svojej mysli, sú doktríny kalvinizmu. Vo svojej autobiografii hovorí: „Presvedčením som silný kalvinista." (s. 195) V jeho konkrétnom prípade to znamenalo, že bol absolútne presvedčený o tom, že Boh môže zmeniť a aj zmení srdcia tých, o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Jeho doktrína znovuzrodenia bola v tomto smere kľúčová pre zachovanie odvahy v situáciách, kde bola nádej ľudsky nedosiahnuteľná. Opisujúc obrátenie jedného z domorodcov, hovorí: „Znovuzrodenie je čisto prácou Ducha Svätého v srdci a duši človeka a v každom jednom prípade sa deje rovnako. Obrátenie, na druhej strane, v ktorom zohráva dôležitú úlohu aj ľudská vôľa, nie je rovnaké zrejme ani u dvoch ľudí." (s. 372) „Ó, Ježiš, len Tebe jedinému nech patrí všetka sláva! Ty máš kľúč k odomknutiu všetkých sŕdc, ktoré si utvoril!" (s. 373)

Inými slovami, kalvinizmus, navzdory všetkým prekrúteniam pravdy, nebol prekážkou, ale zdrojom nádeje v misiách Johna Patona a ďalších stoviek misionárov, jemu podobných. Nie je preto prekvapujúce, že štvrtým zdrojom odvahy Johna Patona bola:

Jeho dôvera v Boha, ktorý vládne nad každou aj zlou okolnosťou.

Už sme spomínali slová, ktoré Paton napísal nad hrobom vlastnej ženy a dieťaťa: „… cítil som sa neotrasiteľne uistený, že môj Boh a Otec je príliš múdry a milujúci na to, aby schybil v čomkoľvek, čo robí alebo dopustí; preto som hľadel nahor, očakávajúc Jeho pomoc a ďalej som bojoval v práci," (s. 85). Znovu a znovu ho táto dôvera držala aj v najťažších situáciách. Keď sa pokúšal utiecť z ostrova Tanna, on aj Abraham boli obkolesení zúrivými domorodcami, ktorí sa navzájom povzbudzovali k prvému výstrelu:

Moje srdce sa pozdvihlo k Pánovi Ježišovi; videl som, ako sledoval celú túto scénu. Môj pokoj sa ku mne navrátil ako vlna od Boha. Uvedomil som si, že som na tejto zemi nesmrteľný, dokým moja práca zverená mi od Pána nebude dokončená. Pocítil som také uistenie, akoby prehovoril hlas z neba, že žiadna mušketa nevystrelí, žiaden kyjak sa na nás nezaženie, žiaden oštep nebude vrhnutý z ruky, ktorá len na to čaká ani šíp, ani vraždiaci kameň bez povolenia Pána Ježiša, ktorý má všetku vládu na nebi aj na zemi. Vládne nad prírodou, nad živými aj neživými a riadi aj domorodca v južných moriach. (s. 207)

Potom, čo z ostrova unikol a stratil všetko, čo na tejto zemi mal („moje malé zemské Všetko"), namiesto toho, aby si zúfal, trucoval či zostal paralyzovaný sebaľútosťou, pohol sa ďalej očakávajúc, že v pravom čase uvidí Boží zámer — ten potom aj videl v službe, ktorá sa pred ním otvorila — najprv v mobilizácii misionárov, neskôr v práci na ostrove Aniwa. „Odvtedy som často premýšľal nad tým, že ma Pán zbavil toho všetkého, aby som mohol s nerozptyľovanou mysľou sústrediť celú svoju energiu na špeciálnu prácu, ktorá pre mňa bola už čoskoro pripravená, a o ktorej som vtedy ešte ani ja, ani nikto iný nemohol snívať." (s. 220)

Rok čo rok sa „úspechy a neúspechy čudne miešali" (s. 247) v živote Johna Patona. Zrejme neexistovalo obdobie v jeho živote, kde by sa život zdal ľahkým. A asi by sme ho pohoršili, keby sme povedali, že nezakúsil žiadne okamihy, keď bol „dole". „Cítil som sa taký sklamaný, tak zúfalo," napísal na jednej zo svojich ciest, „že som si želal, aby som ležal v hrobe s mojimi drahými, ktorí ma predišli, a mojimi bratmi na ostrove, ktorí tam padli," (s. 232). Nebolo to vždy ľahké, dodať po slovách: Pán Boh vzal, aj slová: Nech je požehnané meno Pánovo. Ale toto bola cesta a on volil kráčať ňou znovu a znovu. Keď sa misionárska loď Dayspring, ktorú dovtedy veľmi podporoval, v búrke potopila, napísal:

Nech ma už na tejto zemi postretli akékoľvek skúšky, nikdy som nečelil skúške pochybností, že by Ježiš predsa len spravil nejakú chybu a niečo mu nevyšlo. Nie! Môj požehnaný Pán Ježiš nerobí žiadne chyby! Keď raz uvidíme celý zmysel toho, čo on koná, spoznáme aj to, v čo teraz len s dôverou veríme, že všetko je dobré: najlepšie pre nás, najlepšie pre všetko nám drahé, najlepšie pre dobro ostatných a pre Božiu slávu. (s. 488)

Tesne pred koncom svojho života, vo veku 79 rokov, sa opäť ocitol na svojom milovanom ostrove Aniwa. „Nemôžem už ísť do dedín, medzi ľudí alebo ponavštevovať chorých ako predtým, kvôli slabosti v nohách a krížoch. Je to pre mňa bolestivé. Ale všetko je tak, ako to zosiela náš Pán a my sa s vďakou podriaďujeme jeho vôli, keďže všetko na tomto svete je nič oproti tomu, čo je pre nás prichystané. Nech je chvála nášmu Pánovi. V našom drahom Pánovi Ježišovi máme milosť, pokoj a radosť vo všetkých okolnostiach."

Jeho odvaha bola založená na modlitbách, v ktorých sa s dôverou podriaďoval suverénnej Božej múdrosti.

Ako sa môžeme s dôverou spoliehať na Božie zasľúbenia o ochrane, ak naša manželka rovnako dôverovala v tejto veci Bohu, ale namiesto toho, aby ju Boh ochránil, umrela; a ak Gordonovci na ostrove Erromanga sa o ne tiež celý život s dôverou opierali, ale napokon umreli ako martýri?

Paton sa naučil odpoveď na túto otázku, keď počúval modlitby svojej matky ešte predtým, ako by ju našiel v štúdiu teológie. V roku, v ktorom nebola takmer žiadna úroda zemiakov, pani Patonová povedala svojim deťom: „Ó, deti moje, milujte svojho nebeského Otca, povedzte mu v modlitbách všetky svoje potreby a On sa o ne postará do takej miery, aby to slúžilo pre vaše dobro a na Jeho chválu." (s. 22) V toto veril John Paton, keď s dôverou prehlasoval zasľúbenia, ktoré mu Boh dal: že Boh urobí to, čo bude pre dobro Božej slávy a pre Patonovo vlastné dobro.

Jeho odvaha vo chvíľach, keď bol obkľúčený domorodcami vyvierala z tohto postoja v modlitbe — postoja, ktorý dôveroval Božím zasľúbeniam, ale zároveň sa podriaďoval suverénnej, všetko presahujúcej Božej múdrosti, ktorá vie, čo je dobré.

Uistil som ich, že sa smrti nebojím, pretože pri smrti ma môj Pán vezme k sebe do neba, kde budem oveľa šťastnejší, než som bol kedykoľvek na tejto zemi. Potom som pozdvihol svoje ruky a oči k nebu, a modlil sa nahlas k Ježišovi… buď nech ma ochráni, alebo nech ma vezme k sebe, do svojej slávy, lebo On vedel najlepšie, čo je dobré. (s. 164)

A takto sa modlil znovu a znovu: „ochráň ma alebo ma vezmi k sebe, lebo Ty najlepšie vieš, čo je dobré." Vedel, že Ježiš zasľúbil svojim nasledovníkom aj prenasledovanie a mučenícku smrť (Lukáš 11:49, 21:12–18). Takže sľuby, na ktorých Paton stál, boli buď „ochráň ma" alebo „vezmi ma domov spôsobom, ktorý ťa oslávi a bude pre dobro ostatných". Po jednej obzvlášť ťažkej ceste napísal: „Keby nebolo uistenia, že… každou cestou, ktorou nás vedie, nás buď bezpečne prevedie, alebo nás zoberie k sebe na svoju chválu, nebol by som nikdy mal sily pobrať sa na ňu." (s. 148)

Pokoj, ktorý od Krista v takýchto momentoch mal, nepredstavoval istotu bezpečného úniku z nebezpečenstva, ale pokoj založený na istote, že Boh je dobrý, múdry a všemocný a všetko, čo urobí, je dobré. „Cítili sme, že Boh bol blízko, a mal moc urobiť všetko, čo bolo v Jeho očiach najlepšie." (s. 197)

Ponáhľala sa už niekedy nejaká matka viac na pomoc svojmu dieťaťu v hodine nebezpečenstva, než sa Pán Ježiš náhli odpovedať na modlitbu dôvery a poslať svojim služobníkom pomoc, časom a spôsobom, ktorý On uzná za vhodný, ak to slúži Jeho sláve a pre ich dobro? (s. 164, dôraz pridaný autorom článku)

Jeho odvaha pramenila z radosti, ktorú mal v Bohu, a ktorá nemohla byť ničím a nijakou inou službou prevýšená.

Ó, keby len tí pôžitkárski muži a ženy tohto sveta mohli ochutnať a pocítiť skutočnú radosť tých, ktorí poznajú a milujú pravého Boha — dedičstvo, ktoré im tento svet… nemôže dať, ale ktoré najchudobnejší a najpokornejší nasledovníci Ježiša Krista dedia a vychutnávajú! (s. 78)

Moje srdce sa často samo seba spytuje — kedy, kedy budú oči ľudí tam doma konečne otvorené? Kedy sa už bohatí a vzdelaní… zrieknu svojich plytkých ľahkomyseľností a začnú žiť medzi chudobnými, neotesanými, vyvrhnutými, stratenými a založia svoju večnú slávu na dušiach, ktoré boli skrze nich požehnané a privedené k Spasiteľovi? Tí, ktorí okúsili túto najvyššiu radosť, „radosť Pánovu", sa už nikdy viac neopýtajú: má život zmysel?

Ku koncu svojho života písal o radosti, ktorá ho niesla a o nádeji, že jeho vlastné deti sa dajú do rovnakej služby a nájdu rovnakú radosť:

Dovoľte mi zaznamenať moje neotrasiteľné presvedčenie, že toto je tá najvzácnejšie služba, v ktorej akýkoľvek ľudský tvor môže stráviť svoj život, a že ak by mi Boh dal môj život ešte raz, bez jediného zaváhania by som ho položil na oltár Kristovi, aby ho mohol použiť ako doteraz, na podobnú službu lásky, hlavne medzi tými, ktorí ešte doteraz nemali možnosť počuť meno Ježiš. Nič, čo som pretrpel, ani nič, čo ma ešte môže postihnúť, vo mne nevzbudzuje strach — naopak — cítim hlbokú radosť, keď vydychujem modlitbu za svoje deti, aby ráčil požehnaný Pán obrátiť ich srdcia k misii a otvoriť pred nimi túto cestu, aby cítili pýchu a radosť, že môžu žiť a zomrieť pri nesení Ježiša a jeho evanjelia do srdca pohanského sveta. (s. 444, dôraz pridaný autorom článku)

V čom teda spočívala hlboká radosť Johna Patona? Odpoveď, zdá sa, znie, že vyplývala zo skúsenosti osobného spoločenstva s Ježišom Kristom, sprostredkovaného cez zasľúbenie: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Preto by som za posledný zdroj jeho odvahy označil:

Jeho odvaha vyplývala z osobného spoločenstva s Ježišom skrze vieru v jeho zasľúbenie, a to najmä v situáciách na pokraji večnosti.

Toto zasľúbenie bolo dané v kontexte vyslania učeníkov: „Choďte teda a čiňte mi učeníkmi všetky národy… Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." (Matúš 28:19–20) Toto zasľúbenie robilo Ježiša Krista bližším a reálnejším v Patonovom živote viac než ktorékoľvek iné. Po epidémii osýpok na ostrove Tanna, keď tisíce domorodcov umrelo a tí, čo prežili, za ňu vinili misionárov, napísal: „Počas celej tej ťažkej situácie som mal v sebe pokoj, pevnú dušu, stojacu celou váhou na zasľúbení: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni. Vzácne zasľúbenie! Ako často zaň obdivujem Ježiša a teším sa v ňom! Nech je požehnané Jeho meno!" (s. 154)

Moc tohto prísľubu, v ktorom sa pre Patona zosobňoval reálny Kristus, sa nedala s ničím porovnať:

Bez tohto trvalého vedomia prítomnosti a moci môjho drahého Pána a Spasiteľa by ma nič v tomto svete neochránilo pred stratou zdravého rozumu či strašnou smrťou. V jeho slovách: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta, sa mi stal tak reálnym, že by ma neprekvapilo, keby som ho ako Štefan zbadal, ako hľadí nadol na zem. Cítil som jeho podporujúcu moc… je to triezvy fakt, ktorý sa rovnako sladko ku mne vracia aj po 20 rokoch — že ma počas tých najhorších momentov, keď strieľali muškety, lietali palice a oštepy, sprevádzal najbližší a najdrahší pohľad a úsmev jeho tváre. Ó, blaženosť žitia, keď vidíme toho, „ktorý je neviditeľný"! (s. 117)

Jedna z najsilnejších pasáží jeho autobiografie opisuje situáciu, keď sa, vydaný na milosť nespoľahlivému náčelníkovi, musel ukryť v dutine stromu, pričom o jeho život usilovali stovky domorodcov. To, čo tam zažil, bol najhlbší zdroj Patonovej radosti a odvahy. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že práve zdieľanie tejto skúsenosti bolo dôvodom, prečo napísal svoju biografiu. Kniha začína slovami: „To, čo tu píšem, je na slávu Boha." (s. 2) To je pravda. Ale Bohu vzdávame chválu, keď je jeho Syn oslávený. A jeho Syn je oslávený, keď ho povýšime nad všetko. A o tom je tento príbeh.

Keďže som bol vydaný úplne na milosť či nemilosť týchto pochybných a nestálych priateľov, hoci som bol zmätený, cítil som, že bude najlepšie poslúchnuť. Vliezol som teda do stromu a zostal v tom lese úplne sám. Hodiny, ktoré som tam strávil, sa predo mnou stále živo vynárajú, akoby to bolo iba včera. Počul som neustále výstrely, nabíjanie muškiet a pokriky divochov. Napriek tomu som sedel v tých vetvách tak bezpečne, akoby som bol v rukách Ježišových. Nikdy predtým, v žiadnych mojich utrpeniach, mi nebol Boh bližší a nehovoril k mojej duši chlácholivejšie, než vtedy za svitu mesiaca, ktoré sa trblietalo medzi gaštanovými listami; v tú noc, keď vzduch ovieval moje pulzujúce čelo a ja som všetko, čo bolo v mojom srdci, vyrozprával Ježišovi. Osamote, a predsa nie sám! Ak to má osláviť môjho Pána, neváham stráviť veľa nocí osamote v takom strome, aby som znovu cítil duchovnú prítomnosť môjho Spasiteľa a vychutnával si jeho budujúce spoločenstvo. Keby si sa ty takto ocitol, len sám so sebou, sám a sám, v noci, uprostred lesa, v objatí samotnej smrti, máš Priateľa, ktorý ťa vtedy nesklame? (s. 200)

By John Piper. © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org