Napríklad olej a voda sa k sebe rozhodne nehodia. Iné veci by sa nemali miešať, napríklad ocot a bielidlo. Podľa článku, ktorý som nedávno čítal (Veci každodennej potreby, ktoré vás môžu zabiť — po jeho prečítaní sa budete báť vlastnej kuchyne), vzniká po ich zmiešaní toxický plyn. Radšej si dávajte pozor.

Zamyslite sa nad úvodnými slovami Evanjelia podľa Marka: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Marek 1:15)

Ježiš nám hovorí, že to nebude ľahké. Všimnite si, za koho sa vyhlasuje. Čas sa naplnil. Ježiš hovorí, že sme uprostred príbehu, podobne ako keď sme zistili, že prvým filmom zo série Hviezdnych vojen je epizóda IV. Ježiš hovorí, že čas na niečo čakal. Predchádzajúce storočia boli príbehom rastúceho očakávania a teraz, keď je Ježiš tu, sa všetko napĺňa. To na Neho čakali dejiny. Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Všetky zázraky, ktoré Boh dávno prisľúbil, sa budú diať teraz, pretože Ježiš je tu. Priestor, čas a Božie zasľúbenia sa stretávajú práve v Ňom.

Blížili sa moje osemnáste narodeniny. Práve som si užíval príjemné letné popoludnie pri piknikovom stole, keď som si uvedomil, že Ježiš za mňa zomrel. Tie slová zrazu mali hlboký význam. Nielen že zomrel za celé ľudstvo, ale že zomrel za mňa. Akoby som bol jediný hriešnik na planéte a On položil svoj dokonalý, inšpirujúci a pokorný život za mňa. A potom vstal z mŕtvych, aby verejne dokázal svoju pravdu a zavŕšil dielo spásy. Bol som si istý jedinou vecou, že na tejto pravde chcem začať budovať svoj život. Chcel som, aby sa stal súčasťou môjho života.

Má to však háčik. Vzhľadom na to, kým je, nemôžeme Ho prijať len trochu. Veriť v Ježiša trochu znamená neveriť v Neho vôbec. Ježiš rozhodne nepristúpi na takúto hru a nestane sa len súčasťou nášho dokonalého života. Chce byť naším dokonalým životom. Ak si chceme vziať len „kúsok“ Ježiša a pridať ho do zbierky k veciam, ktoré považujeme za oveľa dôležitejšie, výsledok bude toxický a výbušný. Takýto prístup znamená zahrávať si s nebezpečnou chemikáliou.

Ježiš je dostatočne pokorný, aby prišiel k nám. No podľa Jeho podmienok, nie našich. Ak som chcel, aby vstúpil do môjho života, musel som sa stať Jeho nasledovníkom, a nie byť vodcom spolu s Ním.

A tak sa to stalo. Odovzdal som život Kristovi.

Tu sa však príbeh nekončí. Prijať Krista neznamená, že boj o to, kto bude koho nasledovať, sa skončil. Každý nový deň prináša potrebu znova potvrdiť moje rozhodnutie nasledovať Ho. To nezna— mená, že sa opakovane rozhodujem stať sa kresťanom, no stále znova a zno— va sa utvrdzujem v tom, čo znamená patriť Ježišovi. Tá časť môjho ja, ktorá by Ježiša rada spojila s tým, čo som už mal za sebou, sa neustále hlási o slovo.

Voľba, pred ktorou stojíme, je však neúpros— ná. Buď na prvé miesto postavíme Ježiša, alebo seba, buď Ho prijmeme úplne, alebo vôbec nie. Prijať Ho čiastočne nie je možné. Takáto kombinácia nefunguje. Ježiš nám nedovolí skombinovať Ho s ničím iným.

Collin Hansen © EVS — ukážka z knihy Stratení a nájdení

Sebaľútosť nikdy nevedie k zmene. Ľutovať vlastný hriech si vyžaduje lásku. Keby skutočne miloval svoju ženu — a miloval svojho Boha — nenávidel by hriech a ten by potom nad ním začal strácať moc. Sebaľútosť viedla len k povrchným zmenám, ktoré sa nikdy skutočne nedotkli jeho srdca, a preto ani nespôsobila žiadnu trvalú zmenu v jeho správaní. Sebaľútosť sa na pokánie len hrá, v skutočnosti je to zaujatosť sebou samým, a to je podstata hriechu.

Začnete sa meniť, iba ak si uvedomíte, že ste nielen porušili Boží zákon, ale zároveň ste zlomili Bohu srdce, lebo ste Ho zneuctili a zarmútili. Skutočné pokánie sa začína tam, kde sa končí prenášanie viny na niekoho iného a kde sa končí sebaľútosť.

Britský pastor Richard Sibbes vo svojom slávnom diele Nalomená trstina (1630) napísal, že sebaľútosť sa končí len vtedy, keď prestanete premýšľať o následkoch.

Pokánie nenastane vtedy, keď „trochu skloníme hlavu, ale keď začneme pracovať na našom srdci, až kým sa hriech pre nás nestane odpornejší ako trest“.

Stephen Charnock, ktorý bol takmer jeho súčasníkom, napísal Diskurz o hriechu, v ktorom živo rozlišuje medzi tým, čo nazval zákonníckym pokáním, poznačeným sebaľútosťou a medzi skutočne „evanjeliovým“ pokáním. Zákonnícke pokánie pramení hlavne zo strachu z trestu, zatiaľ čo skutočné pokánie vyplýva z úvah o Božej dobrote a teda z pocitu vlastnej nevďačnosti a nedostatku lásky. Falošné pokánie kričí: „Rozčúlil som moc, ktorá je ako rev leva. Vyprovokoval som zvrchovaného Pána neba a zeme, ktorého Slovo dokáže zničiť základy sveta.“ Avšak evanjeliom odsúdený človek kričí: „Rozzúril som dobrotu, ktorá je ako kvapkanie rosy. Urazil som Boha, ktorý sa ku mne správal ako priateľ. Moje tvrdé srdce utieklo od fontány slasti a teraz sa čľapoce v špinavej kaluži!“10 Slová kajúcneho srdca znejú takto: „Áno, Pane, som zarmútený pre následky svojho hriechu. Tie ma však len prebudili, lebo som sa dopustil hriechu, voči inému človeku a voči Tebe, môj Stvoriteľ, Zachránca a Vykupiteľ.“ Pokánie sa začína tam, kde sa končí sebaľútosť.

Timothy Keller © EVS — ukážka z knihy Odpustenie

Ponúkam jednoduchý test. Človeka, ktorý na seba zabúda, by nikdy obzvlášť veľmi nezranila zlá kritika. Neotriasla by ním, netrápila by ho v spánku, nesužovala by ho. Prečo? Pretože človeku, ktorým by kritika otriasla, príliš záleží na tom, čo si iní ľudia myslia, záleží mu na ich názore. Ľudí, ktorí nemajú hrošiu kožu a kritika ich ničí, svet nabáda, aby sa s tým vyrovnali vyhláseniami ako: „Koho trápi, čo si oni myslia? Ja poznám svoj názor. Koho zaujíma názor tej zberby? Mňa to nerozhádže.“ Ľudí kritika ničí — alebo ich neničí, lebo jej nevenujú pozornosť. Nezaujíma ich, a tak ju nepočúvajú a ani sa z nej nepoučia. Vedia, kým sú a čo si myslia. Inými slovami, našim jediným riešením na nízku sebaúctu je pýcha. To však nie je riešenie. Nízka sebaúcta rovnako ako pýcha predstavujú hrozné nepríjemnosti rovnako pre našu budúcnosť ako aj pre každého v našom okolí.

Človek, ktorý zabúda na svoje ja, je úplným opakom. Človeka, ktorý nie je nafúknutý, ale je naplnený, kritika nezničí. Vypočuje si ju a vníma ju ako príležitosť na zmenu. Znie to idealisticky? Čím viac rozumieme evanjeliu, tým viac sa chceme zmeniť. Priateľu, nechcel by si byť človekom, ktorý nepotrebuje, aby mu preukazovali úctu a ani aby sa jej nebál? Niekým, kto netúži po uznaní, ale ani sa ho nebojí? Nechcel by si byť človekom, ktorý keď sa vidí v zrkadle alebo zahliadne svoj odraz vo výklade, neobdivuje sám seba, ale ani nezosmutnie? Nechcel by si patriť k tým, čo vo svojom fiktívnom svete nevysedávajú a nepredstavujú si, že dosiahli vrchol sebaúcty, nesnívajú o úspechu, ktorý im dáva pocit nadradenosti? Možno máš tendenciu trápiť sa a mučiť ľútosťou. Nechcel by si sa od toho oslobodiť? Nechcel by si radšej byť ako krasokorčuliar, ktorý vyhral striebro a ešte je aj nadšený z trojitých skokov, ktoré predviedol držiteľ zlatej medaily? Milovať to rovnako ako miluješ východ slnka? Jednoducho milovať skutočnosť, že sa to niekomu podarilo? Nestarať sa, či to bol tvoj alebo jeho úspech? Nebrať ohľad na to, či sa to podarilo tebe alebo víťazovi? Tešíš sa z toho, že sa mu to podarilo, ako by si sa tešil, keby sa to podarilo tebe, lebo len máš radosť, že si to mohol vidieť?

Pravdepodobne budeš namietať, že nikoho takého nepoznáš. Pre mňa a pre teba tu táto možnosť však je, ak pôjdeme smerom, ktorým šiel Pavol. Môžem sa začať tešiť z vecí, ktoré sa netočia okolo mňa. Moja práca nie je o mne, korčuľovanie nie je o mne, môj ľúbostný život nie je o mne a ani randenie sa okolo mňa netočí. V skutočnosti si viem užívať veci pre ne samotné. Neslúžia iba na vytvorenie môjho životopisu. Nemajú iba pôsobivo vyzerať na mojej prihláške na školu alebo žiadosti o zamestnanie. Nie sú iba spôsobom, akým zaplním pocit prázdnoty. Nechcel by si to? Toto sa na mojej mape nenachádza. Je to pokora v evanjeliu, požehnanie, ktoré prináša zabudnutie na svoje ja. Nepreceňovať sa už, ako je to v modernej kultúre, alebo sa nepodceňovať, ako je to v tradičných kultúrach. Jednoducho na seba myslieť menej.

Uverejnené 3.2.2016

Timothy Keller © EVS — Ukážka z knihy Zabudni na seba a získaj slobodu

Olej a kadidlo rozveseľujú srdce, sladký je priateľ, ktorý z duše dáva radu. (27:9)

Objavovanie. Priateľstvo je príjemné, to doslova znamená, že je sladké. V čase prísloví ľudia nedokázali vytvoriť sladkosť v jedle, iba ju objaviť. Priateľstvo je rovnaké. Môžeme na ňom pracovať, rozvíjať stálosť, transparentnosť, citlivosť a rady. Priateľstvo však začína objavením. Musíme nájsť ľudí so spoločnou láskou a víziami. C. S. Lewis napísal: „Ak by na otázku: ‚Vidíš tú istú pravdu?‘ zaznela úprimná odpoveď: ‚Nič nevidím a ani ma to nezaujíma; chcem len priateľa,‘ žiadne priateľstvo by z toho nebolo… . Priateľstvo by nemalo byť o čom, … Tí, čo nič nemajú, sa nemajú o čo podeliť. Tí, čo nikam nejdú, nemôžu mať spolupútnikov.“

Kresťanská viera môže vytvoriť hlbokú spriaznenosť medzi ľuďmi, ktorí sú odlišní v každom inom smere. Preto nás môže priateľstvo medzi veriacimi z rôznych rasových prostredí tak mocne formovať. Posilňuje ho viera v najvyššieho priateľa našich duší (J 15:13–15), ktorého stálosť, zraniteľnosť a lásku nemožno prekonať.

Máš kresťanské priateľstvá presahujúce rasové a národné hranice? Ako by si mohol pestovať takéto nové priateľstvá a prehlbovať tie, ktoré už možno máš?

Modlitba: Pane, tvoje evanjelium búra bariéry medzi ľuďmi rôznych etník a kultúr (G 3:26–28), napriek tomu sa príliš často stýkam a stretávam s ľuďmi svojho (rasového a spoločenského) stavu. Obohať ma a ukáž svetu silu evanjelia tým, že mi pomôžeš pestovať kresťanské priateľstvá s ľuďmi rôznych rás. Amen.

Timothy Keller © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božia múdrosť pre zmysluplný život

Nevstupuj na chodník bezbožných a nekráčaj po ceste zlých. Nevšímaj si jej, nechoď po nej, vyhni sa jej a obíď ju! Veď nemôžu spať, ak neurobia zlo, sú okradnutí o spánok, ak neprivedú niekoho ku pádu. (4:14–16)

Činy ovplyvňujú srdce. Keď kráčaš po chodníku, vždy ťa to niekam zavedie. Život je prirovnávaný k ceste, pretože každý čin ťa niekam zavedie. To znamená, že každý čin ťa zmení a uľahčí ti to urobiť znova. Nakoniec je také prirodzené byť krutým a sebeckým, že si nedokážeš oddýchnuť, pokiaľ to neurobíš. „Zasej myšlienku, zožneš čin; zasej čin, zožneš zvyk; zasej zvyk, zožneš charakter; zasej charakter, zožneš osud.“

Moderní ľudia si myslia, že pocity určujú to, čo konáme, a že je pokrytecké správať sa milujúco, ak sa necítia milujúci. Príslovia nám však hovoria, že naše činy formujú naše pocity. Takže ak k niekomu necítiš lásku, nedovoľ, aby ťa to zastavilo. Rob skutky lásky a pocity budú často nasledovať. Keď nám Ježiš hovorí, aby sme milovali svojich nepriateľov (Mt 5:43–48), nemieni vzbudzovať vrúcne pocity. Hovorí nám, aby sme sa snažili o dobro našich protivníkov, dokonca aj za cenu sebaobety. Začni teda konať skutky lásky, vydaj sa touto cestou, a uvidíš, ako sa tvoje srdce zmení.

Spomeň si na jednu osobu vo svojom živote, ktorú je ťažko milovať. Aké praktické veci by si mohol urobiť, aby si ju začal milovať viac?

Modlitba: Pane, pocity môjho srdca sú také spurné, ale nauč ma, ako mám karhať svoje srdce, a nie ho len počúvať (Ž 42:5, 103:1–5). Pomôž mi v mojom rozhodnutí prevziať nad ním kontrolu tým, že budem milovať a poslúchať, ako prikazuješ. Amen.

Timothy Keller © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božia múdrosť pre zmysluplný život

Hospodin múdrosťou položil základy zeme, upevnil nebesá svojou rozumnosťou; Jeho znalosťou sa pretrhli prahlbiny a rosu kropia oblaky. (3:19–20)

Danosť. Boh stvoril svet svojím svätým Slovom a múdrosťou (1. február). My máme žiť svoj každodenný život podľa Jeho Slova a múdrosti. Pretože „jediná múdrosť, pomocou ktorej môžeme zvládnuť každodenné záležitosti v súlade s ich prirodzenosťou, je múdrosť, ktorou ich Bohom stvoril a usporiadal.“ Boh stvoril svet tou istou svätou múdrosťou, ktorou k tebe prehovára v Božom Slove.

Existuje teda „danosť“ vecí, fyzická, spoločenská, morálna a duchovná, ktorú Boh votkal do usporiadania stvorenia. Ako sme už povedali (7. januára), nemôžeme sa k svojmu telu správať tak, ako sa nám zachce, bez následkov. Nemôžme sa k ľuďom správať, ako sa nám páči a očakávať, že budeme mať dobrých priateľov a silné rodinné putá. Nemôžeme si žiť sebeckým životom a čakať, že sociálne štruktúry zostanú nenarušené. Existuje však aj duchovný poriadok. Ak sa snažíme sústrediť svoj život na čokoľvek okrem Boha, vedie to ku krehkej identite a psychologickým poruchám. Podstatou múdrosti je vnímať tento Boží poriadok v živote a zosúladiť s ním svoj život.

V ktorej oblasti vzdoruješ usporiadaniu Božieho stvorenia?

Modlitba: Otče, keď som v pokušení urobiť niečo zlé, stále si hovorím, že sa mi to skrátka prepečie. Ale v konečnom dôsledku sa nikomu nikdy neprepečie hriech. Dobehne nás to. Vpíš túto pravdu do môjho srdca, aby som proti Tebe nehrešil. Amen.

Timothy Keller © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božia múdrosť pre zmysluplný život

Bázeň pred Hospodinom vedie k životu; ten, kto ju má, odpočíva sýty, nenavštívi ho nešťastie. (19:23)

Odpočinok v Bohu. Tí, ktorí sa boja Boha, v Ňom nachádzajú uspokojenie. Druhá časť verša doslova hovorí „strávi noc“ sýty, to znamená, že Boh je ako útočisko v búrke.

Ako je možné žiť život, ktorý nenavštívi nešťastie? Neznamená to, že nebudeme mať problémy, ale že problémy neprekonajú našu spokojnosť. Problémy ti môžu vziať čokoľvek, okrem Boha. Ak teda Boh pre teba predstavuje silnejšiu ochranu, hlbšiu istotu a väčšiu nádej než čokoľvek iné v tomto svete, nebojíš sa problémov. Spoliehať sa na Boha v trápení je duchovná zručnosť, ktorú sa možno naučiť iba v trápení. Ťažkosti nás okrádajú o pozemské pohodlie a potom nás modlitba a uvažovanie o Božom Slove privádzajú bližšie k Bohu, aby sme mohli dostať Jeho jedinečnú útechu. Tento proces je dlhý a často aj bolestivý, ale jeho ovocím je duchovná vyrovnanosť, ktorú nemôže vyvrátiť žiadny problém. Ježiš to zasľúbil všetkým svojim učeníkom (Mt 11:28–30).

Spomeň si, kedy si naposledy prechádzal veľmi ťažkým obdobím. Posilnilo alebo oslabilo to tvoj dôverný vzťah s Bohom? Si na problémy pripravený lepšie, alebo horšie?

Modlitba: Pane, sv. Augustín povedal, že naše srdcia sú nepokojné, dokým nenájdu svoje odpočinutie v Tebe. Ja, ale slobodne priznávam, že napriek tomu, že Ti dôverujem, som často nespokojný. Daj nech Tvoje vlastnosti: láska, trpezlivosť, moc, spravodlivosť a milosť, nie sú pre mňa len abstraktnými pojmami, ale mojou útechou. Buď môjmu srdcu skutočnejší skrze svojho Ducha. Amen.

Timothy Keller © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božia múdrosť pre zmysluplný život

Počas všetkých rokov služby som ťažko bojovala s tým, prečo kresťania zápasia s rozprávaním o viere. Vždy som vedela, že nie preto, že im chýba nejaká najnovšia, najlepšia technika alebo nejaký nový postup, ktorý funguje pre všetkých ľudí (stále bolo a stále je mnoho ľudí okolo nás, ktorí tieto druhy evanjelizačných „stratégií“ ponúkajú). Časom som zistila, že problém siaha hlbšie.

Čo sme najčastejšie počúvali, keď sme spolu s Dickom cestovali po svete a pripravovali kresťanov na evanjelizáciu? Ľudia k nám prišli počas konferencie, tvárili sa, akoby prišli vyznať svoje najtemnejšie tajomstvo, niečo, o čom dúfali, že to nikto nikdy nezistí. Hovorili: „Naozaj chcem hovoriť o svojej viere, ale jednoducho nemôžem.“

„Prečo nemôžeš?“ vždy sa pýtame.

„Pretože jednoducho neviem dosť,“ povedia a obzerajú sa okolo v nádeji, že ich nikto nepočuje. „Nie som dokonalý príklad kresťana. A čo keď ich urazím? Čo keď nebudem vedieť odpovedať na ich otázky? V podstate nemôžem hovoriť o svojej viere, lebo som veľmi nedostatočný!“

„Samozrejme, že si nedostatočný!“ odpovedáme. „Všetci sme nedostatoční! Všetci úplne závisíme na Bohu! A nedáva ti to poznanie slobodu? Nie je hanba závisieť na Bohu!“

V rozhovore odhaľujú, že nepochopili, ako nás Boh stvoril. Inými slovami, nerozumieme, čo znamená byť človekom. Zabúdame, čo sa spieva v starej detskej piesni: „My sme slabí, ale On je silný.“

Je to veľmi jednoduchá myšlienka a presne v tom zlyhávame. Počas celých dejín ľudia zápasili s prijatím skutočnosti, že sme stvorenia, nie sme Stvoriteľ, že sme slabí, áno, ale On je silný. Pochopiť tento rozdiel je najdôležitejšie pre spôsob života. Zmierňuje to ustarostenosť, prináša pokoj a nesmierne nám to pomáha, keď svedčíme o Kristovi.

Kam pôjdeme, aby sme zistili, čo znamená byť človekom tak, ako to zamýšľal Boh? Musíme začať tam, kde začína Biblia, príbehom stvorenia.

Prvá a druhá kapitola Prvej knihy Mojžišovej rozprávajú nádherný príbeh počiatku všetkého. Zvrchovaný Boh stvoril vesmír: „Boh riekol: ‚Buď‘… a bolo a Boh videl, že je to dobré.“ (1. M 1:3, 10) Pri stvorení ľudí Boh uvážil, čo a ako vytvoriť. Po prvýkrát v príbehu používa dizajn. Je ním vlastná Božia podoba: „Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ (1. M 1:26) Boh stvoril ľudí, aby odrážali Božiu podstatu, aby sme Ho mohli poznať, slúžiť Mu a oslavovať Ho s jedným podstatným rozdielom: sme stvorenia, nie Stvoriteľ! To, že nás Boh stvoril, znamená, že základ ľudskej existencie nie je v nás, pretože účel a zmysel života neurčujeme my, ale nám ho dal Boh. Byť ľudskou bytosťou, stvorenou na to, aby závisela na Bohu a nachádzala svoj zmysel v Ňom a s Ním, je „veľmi dobré“, hovorí to sám Boh (1. M 1:31).

Napriek tomu je táto pravda jedna z prvých, ktorú sa satan snaží zničiť.

Rebecca Manley Pippert © EVS — ukážka z knihy Zostaňme soľou

Stotožniť sa s ostatnými však neznamená byť ako oni. Ak budeme identickí — ak ľudia neuvidia, že sa v niečom líšime — stratíme to, čím je naše svedectvo osobité. Ježiš sa odlišoval svojimi zázrakmi, vlastnou svätosťou a spôsobom, akým bol ochotný povedať nekompromisnú pravdu. Jeho stotožnenie sa dalo vidieť v Jeho láske a súcite voči zabudnutým, prehliadaným a ľuďom, ktorých považovali za stratené prípady. Naša výzva je ísť do sveta rovnako, ako to urobil Ježiš: stotožniť sa s ľuďmi bez toho, aby sme ohrozili svoju identitu Božieho ľudu.

Ježiš k tomu ešte žil život s veľkým očakávaním, pretože vedel dve veci. Po prvé vedel, že Boh vždy koná a chce, aby sme Ho spoznali. Po druhé vedel, že bez ohľadu na to, ako sa ľudia od Boha vzdialili, všetky ľudské bytosti boli stvorené tak, aby poznali a milovali Boha.

Náš pocit očakávania výrazne zosilnie, keď si pripomenieme, že Boh neustále usiluje o ľudí, ktorí nám skrížia cestu, že chce skrze nás hovoriť a že ľudia sú duchovným veciam často otvorenejší, než sa na prvý pohľad zdá. Je nesmierne dôležité, ako viera formuje náš postoj. Ak predpokladáme, že ľudia majú záujem o duchovný rozhovor, tak ho často majú. Naopak, ak sme v rozpakoch a váhame, a náš postoj (ak vôbec prehovoríme) je: „Viem, že pravdepodobne to pre teba nie je zaujímavé, ani sa ťa to netýka,“ potom s nami ľudia, podľa očakávania, najčastejšie súhlasia.

Mám pre teba posmeľujúcu výzvu. Každý deň požiadaj Boha: „Ukáž mi, kde dnes konáš, Pane. Dovoľ mi rozprávať sa o tebe s niekým v mojom živote, koho hľadáš. Nenechaj ma prehliadnuť, čo koná tvoj Duch!“ Nie je to iba vzrušujúci spôsob života, posilní to tvoju vieru a duchovnú citlivosť, pretože ťa to prinúti počúvať a venovať pozornosť Bohu a ľuďom celý deň.

Rebecca Manley Pippert © EVS — ukážka z knihy Zostaňme soľou

Po druhé naučila som sa, že šíriť evanjelium je smrteľne vážne. Obávala som sa, že by som mohla uraziť skeptika alebo že ma obvinia, že som protiintelektuálne zameraná. Nikdy som si nepredstavovala, že ma postavia pred poradkyňu na internáte, zakážu mi niekoho pozvať na štúdium Biblie a pohrozia, že ma vylúčia z univerzity.

Čo sa skutočne dialo najmä koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia a v srdci biblického pásu? Prežívala som niečo, o čom som nikdy nepočula, bol to duchovný boj. Mala som pocit, že som uprostred krížovej paľby v bitke, ktorú som nespôsobila. V Biblii som čítala o satanovi, ale teraz som z prvej ruky vedela, že skutočne existuje zloprajná bytosť, ktorá urputne bráni, aby sa ohlasoval Kristus, a ktorá bude hroziť, zastrašovať, obťažovať a využívať každú možnú taktiku, aby nás vystrašila a zastavila. A pri mne sa mu to skoro podarilo.

Naučila som sa ďalšiu neoceniteľnú lekciu: Boh sa nielenže teší, keď hlásame evanjelium, On znásobí naše úsilie, aj keď to v skutočnosti nechceme! Desila som sa, keď mi hrozili vylúčením. Aj keď som sa rozhodla poslúchať, stále som dúfala, že nebezpečenstvo „zvládnem“ tým, že udržím malú študijnú skupinku. Namiesto toho Boh otvoril stavidlá! Každú taktiku, ktorou chcel satan potlačiť evanjelium, Boh použil a evanjelium sa mohlo ešte viac šíriť.

Boh sa nielenže teší, keď hlásame evanjelium, On znásobí naše úsilie.

Lekcie, ktoré som sa z tejto skúsenosti naučila, ma držali a formovali počas celej služby. Hoci sa odvtedy zmenilo mnoho vecí, táto jedna zostáva rovnaká:

„Evanjelizácia je jednoduchšia, ako si myslíme, a ťažšia, ako si dokážeme predstaviť: je vzrušujúca a zároveň aj smrteľne vážna.“

V dnešnej kultúrnej klíme budeme potrebovať odvahu, vytrvalosť a praktické zručnosti, aby sme boli účinnými svedkami. Potrebujeme však tiež istotu a pocit očakávania. Ako hovorí britský evanjelista Rico Tice:

„Nepriateľstvo k posolstvu evanjelia [dnes] narastá. Deje sa však aj niečo iné. Rastie aj hlad. Príliv sekularizmu a materializmu, ktorý odmieta akúkoľvek pravdu a urážajú ho absolútne morálne normy, sa ukazuje ako prázdny a vyprahnutý spôsob života. A to povzbudivo znamená, že s čoraz väčšou pravdepodobnosťou nájdete ľudí, ktorí v tichosti prahnú po obsahu evanjelia.“ (Honest Evangelism — Úprimná evanjelizácia, str. 20)

Ako prvé musíme začať s Bohom, pretože každý zápas pri evanjelizácii — silný pocit, že sme nedostatoční a slabí, obavy, pocit, že pri modlitbe nie sne dostatočne duchovní, skryté pochybnosti o tom, či má evanjelium silu meniť životy, neistota, či nás Boh skutočne môže použiť, a hlboká neochota riskovať a dostať sa do situácií, v ktorých by nás Boh mohol použiť — je možné prekonať len tak, že najskôr pochopíme, kým Boh skutočne je. Je veľmi dôležité vedieť, že Boh je s nami, ide pred nami a chce nás použiť dokonca aj s našimi obavami a niekedy nedostatočnou vierou. Ako povedal Charles Spurgeon, kazateľ z 19. storočia: „Niektorí sú bábätká a iní obri. Ale… malá viera je požehnaná viera. Chvejúca sa nádej je požehnaná nádej.“ (Faith Checkbook — Kontrolná kniha viery, zamyslenie na 21. februára, 23.12.2019)

Pravdou je, že sebavedomie je zbytočné. Viac ako čokoľvek iné potrebujeme dôverovať Bohu. Dôvera v pravého Boha nám umožňuje vidieť, že naša slabosť mocného živého Boha neobmedzuje. Teší Ho, keď nás môže použiť, zatiaľ čo robíme malé kroky poslušnosti.

Ježiš nám prikazuje, aby sme boli Jeho svedkami. Bude to ľahšie, ako si myslíme, a ťažšie, ako si dokážeme predstaviť. Ježiš nás však neposiela s prázdnymi rukami. Dáva nám svoje prostriedky, ktoré potrebujeme, aby sme poslúchli Jeho prikázanie. O týchto prostriedkoch je prvá časť tejto knihy.

Rebecca Manley Pippert © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Zostaňme soľou