V istom zmysle bude Ježišovým učeníkom trvať celý život, kým pochopia veľkosť tejto noviny. Vstal z mŕtvych. Veru, už navždy bude jeho ľud žasnúť nad Božou láskou, ktorú prejavil Kristovou smrťou, a nad Božou mocou vytryskujúcou zo vzkriesenia. 

Ovce sa rozpŕchli

Okrem samotného Ježiša toto naozaj nikto nečakal. Jasne svojim učeníkom povedal, že ho ľudia zabijú a potom vstane z mŕtvych (Mk 8:31; Mt 17:22–23; L 9:22). Naznačil to už pri prvom vyháňaní kupcov z chrámu (J 2:19). Na súde proti nemu niektorí svedčili, že vyhlásil niečo také šialené (Mk 14:58; Mt 26:61; 27:63). Potom tu máme jeho narážky na „Jonášovo znamenie“ (Mt 12:39; 16:4) a na kameň, ktorý stavitelia zavrhli, no stal sa uholným kameňom (Mt 21:42).

I keď na to učeníkov pripravoval, ukrižovanie ako také bolo tak zásadne v protiklade s ich predstavou, že pre nich neexistoval nijaký zmysluplný spôsob, ako to pochopiť rozumom či srdcom. Pre dlhoočakávaného Mesiáša takto dopadnúť bolo predsa „kameňom úrazu a skalou na potknutie“ (Iz 8:14). Muži svojho Pána opustili v najťažšej chvíli a nechali ho samého s ťarchou hriechov sveta na pleciach. A s tým najväčším bremenom — opustil ho Otec.

Jeden z jeho vlastných ho zradil. Vodca jeho mužov ho trikrát zaprel. Po jeho smrti sa učeníci rozpŕchli. „Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce“ (Zach 13:7). Pozamykali si dvere (J 20:19). Dvaja z nich sa dokonca vydali na cestu a boli na odchode z Jeruzalema (L 24:13).

Keď ženy priniesli novinu, vyzeralo to ako úplný výmysel. „Ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im“ (L 24:11). Presahovalo to ich predstavivosť, nie však Božiu. Môže sa takýto sen stať skutočnosťou? Žeby predsa len existovali nejaké tajné čary, ktoré dokážu vrátiť čas? Respektíve, existuje sila dosť veľkorysá na to, aby priniesla úplne nový vek, vek vzkriesenia, a víťazstvo nad posledným nepriateľom — samotnou smrťou?

Zasiahnuté hrôzou

Úvodná správa ich ochromila. Marek hovorí, že ženy „vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli“ (Mk 16:8). Zmocnila sa ich hrôza. Keby táto novina nebola až taká úžasná, možno by ju oslávili ihneď. Toto však bolo príliš veľké a príliš prekvapivé na to, aby ich hneď zaliala radosť. Boli ohromené. Presne toto robí s ľudskou dušou Veľká noc, keď si uvedomíme hĺbku tohto posolstva. Takýmto výbuchom, prevratom, otrasom sveta je to, že Ježiš žije.

Táto radosť je priveľká na okamžitý pocit spokojnosti. Najprv príde úplný údiv. Potom prichádza zmes strachu i veľkej radosti a nakoniec sloboda radovať sa a rozpovedať to iným (Mt 28:8).

Smútok je zbytočný

Čo však jeho umučenie? Čo jeho neznesiteľné muky na Golgote? Áno, ako povedal C.S. Lewis, úsvit jeho vzkriesenia premení „všetku prežitú bolesť na slávu“. Teraz radosť víťazí nad smútkom. Deň konečne vládne nad nocou. Svetlo vyhráva bitku nad tmou. Kristus smrťou zničil toho, ktorý mal moc smrti (Žid 2:14). Smrť pohltilo víťazstvo (1. K 15:54).

Veľká noc je teraz pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Keď si naše porušiteľné telo oblečie neporušiteľnosť. Keď si smrteľné konečne oblečie nesmrteľnosť. Keď sa svojím hlasom pridáme k víťaznej piesni prorokov a apoštolov: 

„Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ (Oz 13:14; 1. K 15:55)

Tak ako nás pripomínanie si podrobností Ježišových posledných dní, vedúcim ku krížu, pripravuje na ohnivý súd, ktorý nás čaká, tak nás tiež Veľká noc pripravuje na následné víťazstvo. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Toto je pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Kristus vstal z mŕtvych. Deň už nemizne v čierňave, ale prebúdza sa do jasu. Temnota nedusí slnko, ale svetlo odháňa tieňe. Hriech nevíťazí, ale smrť pohlcuje víťazstvo.

Viac než víťazi

Naozaj, aj utrpenie sa nakoniec premení na slávu, Veľká noc nám však bolesť neodníma. Nezmierňuje našu stratu. Usiluje sa udržať celú ťarchu tam, kde je, s celou váhou, so všetkými hrozbami. Tento zmŕtvychvstalý Kristus s nezničiteľnosťou života, ktorá mu srší z očí, hovorí: „Aj toto si na základe víťazstva vyžiadam. Aj toto prispeje k vášmu šťastiu. Dokonca aj toto môžem premeniť na dôvod na radosť. Premohol som smrť a z vás sa stanú viac než víťazi.“ 

Veľká noc nie je príležitosťou dusiť v sebe všetko, čo vás trápi, a tváriť sa šťastne. Práve naopak, veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia. Bez ohľadu na to, akú stratu oplakávate, bez ohľadu na to, aké bremeno vás ťaží, Veľká noc hovorí: „Nebude to takto navždy. Prichádza nová doba. Ježiš vstal z mŕtvych a kráľovstvo Mesiáša je tu. Porazil smrť a hriech a peklo. Žije a sedí na tróne. Vašich nepriateľov, všetkých vašich nepriateľov, si podrobuje.

Veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia.

Nielenže napraví všetko zlé vo vašom živote a vnesie do chaosu rajský poriadok a porazí vášho nepriateľa, ale tajomným čarom vzkriesenia premení vašu bolesť, smútok, stratu, ťarchu na ozajstnú prísadu do nekonečnej radosti. Jedného dňa, ktorý čoskoro príde, to všetko nielen víťazne prekonáte, ale stanete sa viac než víťazmi (R 8:37).

Keď nám zotiera všetky slzy, tvár sa nám leskne žiarivejšie, než keby sme nikdy žiadnu nevyronili. Takáto sila je priveľká na to, aby sme sa jednoducho vrátili do Getsemanskej záhrady. Vedie nás do záhrady — mesta, Nového Jeruzalema.Veľká noc hlasom zmŕtvychvstalého Krista ohlasuje: „Váš zármutok sa premení na radosť“ (J 16:20) a nik vám vašu radosť nevezme (J 16:22).

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť. 

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jeho slová sú aramejskou verziou verša 22. žalmu, a hoci Matúš i Marek pridávajú pre čitateľov spomedzi Pohanov aj preklad, je zrejmé, že im záleží na tom, aby sme poznali presné slová, ktoré Ježiš vyriekol. V tej najslabšej chvíli mu srdce automaticky bije v rytme žalmov a ich slovami vyjadruje bolesť, už nie svojho tela, ale duše.

Kalvín napísal, že vo svojej duši niesol „hrozné muky odsúdeného a zatrateného človeka“ (Inštitúcia kresťanského náboženstva, II:XVI, 10). Odvážime sa i pri tejto posvätnej téme hľadať ešte viac svetla porozumenia?

Proti nádeji

Iste pri tom narazíme aj na záporné odpovede. Toto opustenie napríklad nemohlo znamenať porušenie večného spoločenstva medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nebolo možné, aby Boh prestal byť trojjediným.

Nemohlo to znamenať ani koniec lásky Otca k synovi; a už vôbec nie tu a teraz, teda vo chvíli, kedy Syn priniesol Otcovi najväčší prejav oddanosti, aký kedy existoval.

Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným.

A nemohlo to znamenať ani to, že Syna opustil Duch Svätý. Pri krste naň nezostúpil len na istý čas, ale natrvalo (J 1:32), a bol s ním až do konca ako večný Duch, skrze ktorého priniesol Syn obetu Otcovi (Žid 9:14).

A nakoniec tu nejde ani o slová, ktoré by boli výkrikom zúfalstva. Zúfalstvo by znamenalo hriech. A dokonca i v tej temnote bol Boh pomenovaný ako „Môj Boh“ a i napriek tomu, že ho nikde nebolo a že bolesť zastrela víziu zasľúbení, kdesi v hĺbke Ježišovej duše pretrvávala istota, že Boh bol blízko. To, čo platilo pre Abraháma, platilo pre Ježiša ešte viac: Proti nádeji v nádeji uveril (R 4:18).

Naozaj opustený

No i napriek všetkým týmto skutočnostiam bol naozaj opustený. Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným. To Otec ho odovzdal Judášovi, Židom, Pilátovi a nakoniec krížu.

A keď teraz vykríkol — Boh nenačúval. Zástup sa bez prestania posmieval, démoni neprestávali provokovať, bolesť neustávala. Namiesto toho všetko do posledného detailu potvrdzovalo vyliatie Božieho hnevu a nebolo hlasu, ktorý by vravel čosi iné. Tentokrát sa z neba neozvali slová o tom, že je Božím Synom, o tom, že je nesmierne milovaný. Na pleci mu nepristála holubica, aby ho uistila o prítomnosti Ducha a jeho pomoci. Ani žiadny anjel ho neprišiel posilniť. Ani nijaký hriešnik z tých, ktorých vyslobodil, sa mu neprišiel pokloniť s vďakou na perách.

Niesť kliatbu

Kým tam v tej chvíli teda bol? Jeho výkrik zaznel v aramejštine, no nevyslovil to najväčšie zo všetkých aramejských slov: Abba. Dokonca aj v tých napätých chvíľach noci v Gethsemanskej záhrade, vtedy, keď bol rozrušený a premožený, ho povedal (Mk 14:36). No teraz — nie.

Podobne ako Abrahám s Izákom, keď stúpali vrchom Mórijá, on a Otec šli hore, na Kalváriu, spoločne. No teraz tu Abba nie je. Je tu El — Boh Vše-mohúci, Boh Vše-svätý. A on stojí pred ním — pred El, práve teraz, nie ako jeho milovaný Syn, ale ako všetky hriechy sveta. To je teraz jeho identita: to miesto hriechu, ktoré zaujal pred absolútnou spravodlivosťou.

On stojí tam, kde pred ním ani po ňom nikto iný nestál, nesúc sám, na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo patrilo hriechu.

Nie, že by medzi ním a hriešnikmi bola akási nejasná súvislosť. On je jedným z nich, je započítaný medzi hriešnych. V skutočnosti je každým jedným z nich. On je hriechom (2. K 5:21), je odsúdený niesť jeho kliatbu a nie je nikto a nič, čo by mu mohlo prísť na pomoc. Niet takého, kto by ho obhájil. Niet ničoho, čo by mohlo slúžiť za jeho výkupné. Musí to všetko zniesť a El ho nemôže ušetriť a neušetrí, kým nebude dlh plne splatený. A tak, naplní sa to vôbec? Čo ak v tejto svojej úlohe neuspeje?

Ako hovorievali starí pátri, trápenia jeho duše boli zdrojom jeho trápení, a do jeho duše môžeme nazrieť akoby len cez závoj. A hoci bol ten výkrik verejný, vyjadroval úzkosť, ktorá bola výsostne osobná a predstavovala nápor vo vzťahu Syna nesúceho hriech a jeho nebeského Otca: ten najhrôzostrašnejší scenár rozvíreného chaosu hriechu — Boh opustený Bohom.

Jeho duša v úzkosti

No spolu s trápením odohrávajúcim sa v duši Ježiša nie je o nič ľahšia ani otázka, ktorú kladie: „Prečo?“

Je toto „prečo“ protestné? Výkrik nevinného proti nespravodlivému utrpeniu? Ten predpoklad nie je chybný. Veď on predsa je nevinný. Avšak celý svoj život žil s vedomím, že ponesie všetky hriechy a že zomrie, aby mnohých vykúpil. Mohol na to snáď v tejto chvíli zabudnúť?

Alebo jeho „prečo“ hovorí o neporozumení, akoby nevedel, čo tam vlastne vôbec robí? Zabudol snáď na večnú zmluvu? Možno áno. Jeho — ľudská — myseľ sa nemohla súčasne sústrediť na všetky fakty a teraz, v tejto chvíli ešte aj na prežívanie bolesti, božieho hnevu a hrôzy večného zatratenia — keď kríž bol posledným slovom Boha — zaberajúc každú jeho myšlienku.

A či je to „prečo“ úžasu, konfrontácie s hrôzou, akú nemohol predvídať? Od začiatku vedel, že zomrie násilnou smrťou (Mk 2:20), no keď sa jej v Getsemanskej záhrade pozrel zoči-voči, striaslo ho. Teraz však naplno zakúša jej horkosť a skutočnosť je nepredstaviteľne horšia, ako bolo očakávanie jej príchodu.

Nikdy predtým sa medzi neho a Otca nič nepostavilo, ale teraz ich oddeľujú hriechy celého sveta a on je zachytený v tej hrôzostrašnej smršti prekliatia. Nie je to tak, že by Abba nebol prítomný, ale skôr tak, že prítomný je — avšak prítomný ako Sudca celej zeme, ktorý nemôže hriech prehliadať, ani aby ušetril svojho vlastného Syna (R 8:32).

Pohár je prázdny

V tej chvíli dosiahla Ježišova myseľ hranicu toho, čo je únosné. My, ktorí sa tomu z pohodlia spätného skúmania histórie prizeráme, už poznáme výsledok. No on, znášajúc v ľudskom tele rozzúrenosť pekla, on nie. Stojí tam, kde pred ním ani po ňom už nikto nestál — nesúc sám na sebe na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo si mal odniesť hriech: kompletné naplnenie kliatby.

„Pohár je prázdny a kliatba naplnená. Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

A potom je zrazu koniec. Obeta je dokonaná, opona roztrhnutá a cesta do Svätyne sa raz a navždy otvorila. Ježišova radosť teraz nachádza svoj výraz v slovách iného žalmu: Ž 31:5. Originál slovo Abba neobsahoval, ale Ježiš ho pridáva: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (L 23:46).

Nemôžeme zistiť, čo sa odohralo medzi tými dvoma výkrikmi. Vieme len, že pohár je prázdny a kliatba naplnená a Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

Donald Macleod © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

V Kaifášovom dome bola v plnom prúde porada za prítomnosti niekoľkých členov Sanhedrinu, niekoľkých dôstojníkov chrámovej stráže a jedného z Ježišových najbližších priateľov. V odľahlej olivovej záhrade na úbočí zvanej Getsemane, hneď za východným múrom mesta oproti chrámu, sedel Ježiš s inými svojimi jedenástimi najbližšími priateľmi. Tí jedenásti priatelia nedokázali bdieť. Ježiš nemohol spať.

Uvedenie Veľkej Paschy   

O niečo skôr v ten večer jedol Ježiš spolu so svojimi učeníkmi tú najúžasnejšiu paschálnu večeru všetkých čias, hoci jeho učeníci si to uvedomili až neskôr, pri pohľade späť. Ježiš si ju s nimi „túžobne žiadal“ jesť (L 22:15). Lebo Veľká Pascha, ktorej predobrazom a tieňom bola Pascha v Egypte, sa mala už o chvíľu uskutočniť.

Približoval sa anjel smrti s nárokom na prvorodeného Syna (Kol 1:15). O chvíľu mala prísť tá najhoršia rana Božieho súdu. Ale tento prvorodený Syn, ktorý je všetko a vo všetkých (Kol 3:11), bol aj paschálnym Baránkom, ktorého zabijú, aby sňal hriechy sveta (J 1:29; Zjv 5:6). Od vekov poslušný prvorodený Syn, nepoškvrnený Baránok Boží, na seba vezme všetky hriechy neposlušných synov a dcér (Ef 5:6), jeho krv ich prikryje, oni prijmú jeho spravodlivosť (2. K 5:21) a naveky budú chránení pred úderom anjela smrti (J 11:26).

Prvorodený z mnohých bratov (R 8:29), Baránok Veľkej Paschy, teda vzal chlieb a víno a tým prvým jedenástim bratom povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv… “ (Mk 14:22–25) Týmto aktom sa stará Pascha stala súčasťou novej Paschy.
Od tej chvíle sa bude tento nový paschálny pokrm jesť na Ježišovu pamiatku (1. K 11:23–26) a bude pripomínať, ako všetkých svojich bratov a sestry vyslobodil z otroctva hriechu a smrti a priviedol ich do sľúbeného večného kráľovstva milovaného Syna (Kol 1:13).    

Osem záhadných slov

Teraz sa však Ježiš modlí medzi olivovníkmi. Mnohokrát predtým sa modlil na opustených miestach (L 5:16). Avšak nikdy predtým nezažil takú opustenosť ako teraz.

V tejto dobre známej záhrade modlitby nazrel Ježiš hlboko do Otcovho kalicha, z ktorého mal o chvíľu piť, a zhrozil sa. Všetko v jeho ľudskom tele chcelo uniknúť blížiacim sa fyzickým mukám ukrižovania. A jeho Svätý Duch vzdychal od nevýslovného strachu z oveľa väčších blížiacich sa duchovných múk, keď ho opustí jeho Otec.

Taká veľká bola jeho úzkosť z tohto „krstu“ (L 12:50), kvôli ktorému prišiel na svet (J 12:27), že Ježiš zvolal: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty. Osem slov. Osem záhadných slov.    

Boh, ktorý túžil a dokonca naliehavo prosil, aby sa vymanil z Božej vôle, vyjadril v týchto ôsmich jednoduchých slovách pokornú dôveru a podvolenie sa Božej vôli. To bolo krajšie, než všetka sláva zjavená v stvorených nebesiach a zemi dohromady. Jedno tajomstvo Trojjedinnosti za druhým: Boh svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale stal sa poslušným Božej vôli, aj keby to znamenalo, že Boh bude zomierať nepredstaviteľne hroznou smrťou na rímskom kríži (Fil 2:6–8). Boh chcel, aby sa stala Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi, hoci si v onom okamihu tmy Boh želal telom i dušou, aby sa Božia vôľa mohla naplniť iným spôsobom.

Poslušnosť v utrpení

A v tej chvíli sa ukázalo ďalšie tajomstvo. Boh Syn, od vekov dokonale poslušný Bohu Otcovi „tým, že trpel, naučil sa poslušnosti“ (Žid 5:8). Nijaký iný človek neprežil takú silnú túžbu po tom, aby sa pri ňom nesplnila Božia vôľa. A žiaden človek nepreukázal takú pokornú, poslušnú dôveru Otcovej vôli. „A keď prešiel v dokonalosť“ — tým, že preukázal dokonale poslušnú dôveru svojmu Otcovi v každom možnom smere — „stal sa pôvodcom večného spasenia k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Žid 5:9).

Keďže sa Syn naučil tejto dokonalej a najmä pokornej poslušnosti, keď sa podrobil Otcovej vôli, pórmi na pokožke stekali na zem prvé kvapky jeho krvavej agónie (Lk 22:44).

Necelý kilometer odtiaľ, na nádvorí veľkňaza, sa jeho zradný učeník pripravil, aby viedol malý kontingent vojakov a sluhov s fakľami v rukách do dobre známej záhrady modlitby.

Nech sa stane Tvoja vôľa

Nikto nerozumie lepšie než Boh tomu, aké ťažké môže byť pre človeka prijať Božiu vôľu. Žiaden človek netrpel pri prijímaní vôle Boha Otca viac ako Boh Syn. Keď nás Ježiš volá, aby sme ho nasledovali, nech to stojí čokoľvek, nevolá nás k niečomu, čo on nie je ochotný urobiť alebo k niečomu, čo on sám neurobil.

Preto hľadíme na Ježiša ako „Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12:2). On je naším skvelým veľkňazom, ktorý omnoho viac ako my rozumie, čo znamená ochotne a verne strpieť niekedy neznesiteľnú, na chvíľu bolestivú Božiu vôľu v záujme večnej radosti, ktorú máme pred sebou (Žid 4:15; 12:2). A on vždy žije, aby sa prihováral za nás, aby sme cez bolesť prešli do večnej radosti (Žid 7:25).

A tak sa v tento Zelený štvrtok spájame s Bohom Synom v modlitbe k Bohu Otcovi: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10). Keď zistíme, že telom i dušou túžime, aby sa Božia vôľa pri nás stala spôsobom, ktorý sa líši od súčasnej podoby Božej vôle, smieme sa z celého srdca modliť spolu s Ježišom: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich.“ Ale iba vtedy, ak budeme ochotní sa s Ježišom modliť aj týmito ôsmimi slávne pokornými slovami: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“

Lebo Božia vôľa s nami, nech je teraz akokoľvek bolestivá, vyústi do nevýslovnej radosti plnej slávy a spasenia našej duše (1. Pt 1:8).      

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Bol v Jeruzaleme, bol teda príhodný čas. Ale o dva dni bola Pascha. Dva dni. Čo by mali urobiť?

V tomto okamihu, v 14. kapitole Evanjelia podľa Marka, prenechávame veľkňazov ich vlastnej krvilačnosti a túžbe, ktorá ich zhrýzala a naša pozornosť sa prenáša na dom v Betánii, len zopár míľ na východ od Jeruzalema. Šimon Malomocný práve podával jedlo svojim hosťom. Ježiš, učeníci a zopár ďalších uvoľnene sedeli okolo jedálenského stola. A vtedy prišla ona. Evanjelium podľa Jána 12:3 nám hovorí, že tou ženou bola Mária, Lazarova sestra, ale Marek so spokojným svedomím neudáva jej meno: „Prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu.“ (Mk 14:3).

Drahocennej. V skutočnosti bola pre niektorých stolujúcich až príliš drahocenná.  

Zradca uprostred dvanástich

Z nádoby vyšiel obsah v hodnote ročnej mzdy. A pre niektorých hostí sa vôňa, ktorou sa naplnila miestnosť, stala zápachom nepremenenej príležitosti. „Načo bola táto strata masti?“, sťažovali sa. „Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a tie dať chudobným.“ (Mk 14:4–5) Prázdne reči. Nešlo im o chudobných. To, po čom v skutočnosti túžili, bol mešec plný mincí, ktoré mohli minúť podľa vlastného uváženia. Prinajmenšom to bola Judášova túžba. Predaj masti by mu priniesol novú kôpku peňazí, z ktorej by mohol kradnúť (Jn 12:6).

Ježiš pokarhal reptajúcich, podobne ako to urobil s Galilejským jazerom. Ale vzbura sa začala tajne chystať. Marek prenáša pozornosť svojho rozprávania z Betánie späť na veľkňazov. Judáš, ten špión, zadychčaný z dvojmíľovej spiatočnej cesty do Jeruzalema, našiel náboženských vodcov vo svojej skrýši. Možno predychával hanbu, ktorá sa mu dostala skôr v Šimonovom dome. Možno mu jeho láska k peniazom zakalila zrak natoľko, že sa nedokázal spamätať zo straty, ktorej bol predtým svedkom. A nielen hocijakej straty, ale straty, ktorú Ježiš pochválil. „Dobrý skutok mi preukázala,“ povedal Ježiš. „Vopred mi pomazala telo na pohreb.“ (Mk 14:6, 8)

Možno si Judáš lámal hlavu nad týmito slovami počas cesty do Svätého mesta, ktorú strávil frflaním. Dobre, Ježiš. Si pripravený na pohreb? Postarám sa o to, aby si ho mal. Koniec-koncov, je mi zle z tej masti, čo celá vyšla navnivoč.     

Tridsať strieborných mincí

A tak Judáš ponúkol veľkňazom riešenie, na ktoré toľko čakali: zradí svojho majstra. Ale nie bez toho, aby za to niečo dostal. Marek jednoducho poznamenáva, že veľkňazi Judášovi sľúbili, že mu dajú peniaze (Mk 14:11). Slovo „sľúbili“ naznačuje, že Judáš nebol touto ponukou prekvapený. Zdá sa, že už predtým naliehal na kňazov, aby mu zaplatili. Matúš nám v skutočnosti hovorí to isté: „Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných.“ (Mt 26:14–15)

Dráma 14. kapitoly Markovho evanjelia sa točí okolo dvoch postáv — ženy a Judáša — a ich opačných postojov k Ježišovi. Ale je tu aj tretia postava, zlovestný súper, ktorý pracuje potichu a potajomky.    

Peniaze.

Všimnite si, ako rýchlo dokáže Judáš so svojimi spoločníkmi v reptaní vyčísliť hodnotu masti v Šimonovom dome. Ako skúsení veritelia, tak dokázali okamžite vytušiť, koľko čo stojí, akú má hodnotu. Nardová masť ledva opustila nádobu a oni už počítali, hovoriac: „Táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov.“ (Mk 14:5)

Neschopný vidieť hodnotu Krista

A predsa, je iróniou 14. kapitoly Markovho evanjelia, že Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša. Bol veriteľom so šedým zákalom. Preto tak veľmi zaútočil na tú ženu. Na druhej strane, žena rovnako spoznala cenu masti, ako aj hodnotu Ježiša. Preto rozbila nádobu s masťou.  

Posledná streda pred Veľkou nocou je tragickou pripomienkou slov, zapísaných v 1. Liste apoštola Pavla Timoteovi 6:10: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“

Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša.

Ale táto streda je aj plná nádeje, pretože nám ukazuje, že Ježišova krása dokáže zlomiť očarenie z finančného zisku. Toto je odkaz, ktorý nám žena zanecháva, odkaz, ktorý Ježiš chcel, aby sme ho počúvali zas a znova: „Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14:9)

Johnathon Bowers © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ako cestoval do mesta, bol si vedomý toho, čo sa mu stane. Jeho nepriatelia získajú prevahu, bude zavrhnutý a ukrižovaný. A ešte tej generácie bude mesto zrovnané. Takto o tom hovorí Ježiš v evanjeliu podľa Lukáša, 19, 43 — 44:

Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.

V Ježišovi, jeho synovi, ich Boh navštívil: Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali (Ján 1:11). Ale oni nespoznali čas svojho navštívenia. Potkli sa na Jeho kameni. Stavitelia kameň odmietli a zahodili. Ježiš o tom všetkom vedel. 

Kráľ plače 

Ako na to odpovedal? Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami (Lukáš 19:42–43). Ježiš plakal nad slepotou a blížiacim sa utrpením Jeruzalema. 

Ako by si tieto slzy popísal? Ja by som ich nazval slzami zvrchovanej milosti. Efekt týchto sĺz by nás mal priviesť k obdivu Krista, aby sme si ho strážili a uctievali nad všetkým ostatným, ako nášho milostivého Vládcu. A keď uvidíme nádheru jeho milosti, staneme sa spolu s ním milostiví. A to všetko na Jeho slávu. 

Poďme spolu obdivovať Krista v túto Kvetnú nedeľu.

Obdivovanie Jeho moci 

Čo robí Krista tak iným oproti ostatným a hodným obdivovania je to, že v sebe spája toľko vlastností, ktoré by v druhých spôsobovali nepriazeň. Vieme si predstaviť nadradenú moc a nežnú milosť. Ale na koho sa pozrieme, ak chceme spojiť milosrdnú moc a panujúcu milosť? Pozeráme na Ježiša. Žiaden iný náboženský či politický uchádzač sa mu ani len nepribližuje. 

Pozrime sa na tri ukazovatele jeho moci.

Prvým je, ako davy chválili Boha za Ježišove zázraky (Lukáš 19:37). Vyliečil malomocenstvo dotykom, slepých učinil vidieť, hluchých počuť a chromých chodiť. Porúčal nečistým duchom a tí ho poslúchali. Zastavil búrky, chodil po vode, premenil 5 chlebov a 2 ryby na jedlo pre tisíce. Ako vchádzal do Jeruzalema, vedeli, že ho nemožno zastaviť. Stačilo slovo a Pilát by zmizol. Rimania by sa rozohnali. Bol mocný.

Ako druhé, sa pozrime na verš 38. Volali: Požehnaný, ktorý prichádza ako kráľ v mene Pánovom! Ježiš bol kráľom, a nielen hocijakým. Bol zoslaný a menovaný samotným Pánom Bohom. Vedeli, ako ho Izaiáš opisoval — ako vládcu nad celým neporaziteľným, nikdy nekončiacim kráľovstvom.

Miera jeho vlády a pokoj nebude mať konca na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré upevní a posilní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina zástupov to urobí (Izaiáš 9:6).

Všestranné, nikdy nekončiace kráľovstvo istené horlivosťou všemocného Boha. Bol to kráľ vesmíru, ktorý dnes vládne národom a galaxiám. Oproti nemu sú USA, ISIS alebo hociktorý iný politický štát len zrnkom piesku a parou.

Tretím ukazovateľom je verš číslo 40. Keď mu farizeji hovorili, aby zakázal ľuďom nazývať ho kráľom, odpovedal: „Hovorím vám, ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.“ (Lukáš 19:40) Prečo? Pretože Ježiš bude oslavovaný! Celý význam vesmíru je to, že Kristus bude velebený. A ak to neurobia ľudia, zaistí, že to budú robiť kamene. 

Inak povedané, On je moc. Všetko bude tak, ako chce. Ak my odmietneme ho chváliť, kamene budú mať tú radosť.

Naplnenie, nie zlyhanie

Je pozoruhodné, ako sú Ježišove slzy vo verši 41 tak často použité na popretie jeho mocnosti. Niektorí hovoria: „Pozri, plače nad Jeruzalemom, pretože jeho plán sa nenaplní. Tešil by sa ich spáse, ale oni vzdorujú. Zamietnu ho. Odovzdajú ho, aby bol ukrižovaný. A tak jeho plán zlyhal.“ Ale s popieraním jeho moci takýmto štýlom nie je niečo v poriadku.

Veď dokáže priviesť kamene ku chvále. Takže by bol schopný urobiť to isté aj so stvrdnutými srdcami v Jeruzaleme. Avšak všetko to odmietnutie, prenasledovanie a zabitie Ježiša nie je zlyhaním jeho plánu, je to jeho naplnením.

Vypočuj si, čo tesne pred tým povedal v evanjeliu podľa Lukáša 18:31–33: 

Vtedy si vzal so sebou dvanástich a povedal im: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a vyplní sa o Synovi človeka všetko, čo napísali proroci. Vydajú ho pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych.

Zrada, posmievanie, hanba, pľuvanie, bičovanie, vražda a všetko ostatné bolo plánované. Všetok ten vzdor, odmietnutie, nevera a nepriateľstvo neboli pre Ježiša prekvapením. Boli súčasťou plánu, ako to sám hovorí. 

Pravdepodobne preto sa na konci 42. verša píše: „Teraz je to však skryté pred tvojimi očami.“ Pamätaj si, čo Ježiš hovorí o jeho podobenstvách v Lukášovom evanjeliu 8:10: „Vám bolo dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva, ostatným je dané len v podobenstvách, aby hľadeli, a nevideli, počúvali, a nechápali.“ Boh ich nechával v ťažkostiach. Bol to rozsudok.

Milostivý a mocný

Božia milosť je mocná. „Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam.“ (Rímskym 9:15) Ale tu je zmysel, ktorý vidíme v Kvetnej nedeli: tento všemocný Kristus plače nad zatvrdnutými ľuďmi Jeruzalema, zatiaľ čo naplňujú jeho plán. Je nebiblické a zlé používať tieto slzy milosti na popretie jeho absolútnej moci. Ježiš bol pokojný v žiali, a zarmútený v moci. Ježišove slzy sú slzami zvrchovanej milosti.

A preto je jeho moc o to viac obdivuhodná a nádherná. Harmónia vecí, ktoré sa zdajú byť inak v napätí, ho robí tak veľkým — milostivým a mocným — ako spievame. Obdivujeme moc viac, ak je to moc milostivá. A milosť obdivujeme viac, ak je mocná.

Nech túto Kvetnú nedeľu vidíme a okúsime Ježišovu nádheru. Jeho slzy plné silnej radosti, obetavej lásky a poslušnosti, ktoré ho previedli každým krokom počas jeho Svätého týždňa. A zatiaľ čo ho tento týždeň obdivujeme a chválime, nech sa vďaka tomu,čo vidíme staneme lepšími ľuďmi.

John Piper © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“ J 13:34

Tie isté ženy, ktoré pomáhali Ježišovi v jeho službe, boli dostatočne blízko, aby sa od neho učili, počúvali ho a rástli ako učeníci. Učil ich milovať Boha a milovať druhých. Aby milovali tak, ako ich najprv miloval Boh (J 3:16). Na svojom príklade im ukázal, že Božia láska je všeobjímajúca. Bola to láska, ktorá neprestávala.

Ježiša, v ktorého vložili svoju vieru, toho, o ktorom verili, že je prisľúbeným Mesiášom, odsúdil na smrť nebezpečný a rozvášnený dav, ktorý prinútil ustúpiť aj takého dôležitého a mocného muža, akým bol Pontský Pilát. Ich očakávaný Spasiteľ bol teraz odsúdeným zločincom.

Bolo možné, že by mohli byť obvinené zo spoluúčasti na jeho vzbure? Riskovali povesť aj život, aby pod krížom prejavili svoju lásku.

Písmo zaznamenáva, že mnohí z učeníkov, vrátane Petra, opustili Ježiša v strachu z toho, ako by vtedajšie úrady mohli zaobchádzať s jeho nasledovníkmi. Ženy na Veľkú noc zostali, keď sa ostatní stiahli. Ich zármutkom preniknuté duše stáli pevne v tieni hrôzy Ježišovej smrti.

Láska sa prejavila v odvahe jeho matky, jej sestry a Márie Magdalény, keď stáli dostatočne blízko kríža, aby k nim Ježiš mohol prehovoriť (J 19:25). Nemohli ho zložiť, nemohli mu poskytnúť ani závan útechy, ani úľavu v podobe láskyplného ľudského dotyku.

Mária, jeho matka, tam znášala ťažkú a mučivú smrť svojho Syna bez možnosti zmierniť jeho utrpenie, ale zostala. Zostali a spoločne bdeli z lásky.

2. Milovali Boha zo všetkých síl

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“ Mt 22:37

Počas svojej služby Ježiš vyzdvihoval a oceňoval ženy, ctil ich ako spoludedičky jeho kráľovstva, zvestoval evanjelium žene pri studni, navrátil zdravie tej, z ktorej doslova krvácal život, priviedol späť k životu mŕtve mladé dievča a zaradil ich medzi svojich učeníkov. Bol to mimoriadne radikálny krok, pretože v tom čase mohli byť učeníkmi len muži. Ženy sa nesmeli s rabínmi ani len rozprávať na verejnosti.

Ježiš si všímal a oceňoval ženy v spoločnosti, kde boli považované len za prívesok alebo doplnok k niečomu hodnotnejšiemu, než boli ony samy. Ukázal im ohromujúcu Božiu lásku konkrétnym spôsobom, ktorý v nich vyvolal túžbu milovať Boha zo všetkých síl — aj keď to znamenalo riziko.

V Písme sa píše, že ženy zostali pri kríži, kým nebolo Ježišovo telo zvesené, a potom sa išli pozrieť, kam ho položili, a túžili, aby bolo jeho telo riadne pomazané.

Ich láska k Bohu im dodávala odvahu, aby boli ochotné riskovať a ocitnúť sa v situáciách, ktoré prinášali veľké nebezpečenstvo. Boli to osamelé ženy, na miestach a v čase, kam sa ženy zvyčajne neodvažujú bez sprievodu mužov. Boli pozvané do spoločenstva utrpenia, prvé ženské učeníčky, ktoré odvážne prejavovali svoju lásku k Pánovi.

3. Nebáli sa vyzerať hlúpo

„Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im.“ L 24:11

Ježišova matka Mária otehotnela mimo manželského zväzku z Ducha Svätého. Mária Magdaléna bola oslobodená od siedmich zlých duchov a medzi tými, čo cestovali s Ježišom, bola Lukášom zaznamenaná aj Johana, ktorá bola oslobodená od démonov. Každá z týchto žien vstúpila do vzťahu s Ježišom spôsobom, ktorý spochybnil kultúrne normy a poskytol príležitosť na veľké poníženie.

Práve takéto ženy vstali „zavčas ráno“ (L 24:1) po sobote a spoločne išli, aby si uctili svojho Pána riadnym pohrebom. Neodvrátili sa od neho po smrti, nezanevreli naňho, pretože by mohli vyzerať hlúpo, že naďalej berú ohľad na Mesiáša, v ktorého sa nádejali a ktorý bol teraz ukrižovaný.

Hrob bol uzavretý veľkým balvanom a strážili ho rímski vojaci. Bolo čírou pochabosťou myslieť si, že by mohli kameň odsunúť alebo sa dostať cez stráže. Napriek tomu sa odvážne vybrali k hrobu, aby zistili, že kameň je odvalený a Ježišovo telo tam nie je.

Práve tieto ženy sa sklonili vystrašené, ale veľmi prítomné a pozorne počúvajúce, keď im anjeli oznamovali, že ich Spasiteľ žije. V spoločnosti, kde ich považovali za nedôveryhodné svedkyne na súde, boli ženy na Veľkú noc prvé, ktoré priniesli posolstvo o nádeji a vzkriesení poslucháčom, ktorí by ho považovali za bláznovstvo. Niesli toto posolstvo napriek tomu, že si pravdepodobne uvedomovali, že im možno nikto neuverí.

Ženy Veľkej noci odvážne prejavili svoju lásku v temnom opustení kríža a zostali až do konca.

V láske znášali tichosť soboty poznačenej zmätkom a rozčarovaním, ale napriek tomu sa pripravovali na pomazanie svojho Pána.

Boli prvé pri prázdnom hrobe a nebáli sa vyzerať hlúpo, boli prvé, ktoré ohlasovali slávu veľkonočného posolstva.

V Jánovi 20:15–18 sa píše, že Mária Magdaléna bola prvá, ktorá videla Ježiša živého po jeho vzkriesení z hrobu. Ježiš vyslobodil Máriu z útlaku a zotročenia a ona mu dala celé svoje srdce, dušu a myseľ. Ježiš jej potom zveril posolstvo, aké ešte nikdy nebolo vyslovené. Jediné posolstvo, ktoré mohlo zmeniť budúcnosť celého ľudstva, a ona bez strachu, že bude vyzerať hlúpo, túto správu ohlasuje,

„Videla som Pána!“ (J 20:18, ekum. preklad)

Stacey Monaco. Pôvodný článok nájdete na croswalk.com

Bledé, nehybné telo, ktoré teraz videli, hlásalo slabosť, nie silu; porážku, nie víťazstvo; potupu, nie slávu; zúfalstvo, nie nádej. Prečo sme si mysleli, že bude iný?

Po všetkých tých rokoch sme si tak zvykli na nedeľu, že si len ťažko dokážeme predstaviť tie strašidelné hodiny predtým, keď tri dni ležali všetky ich nádeje mŕtve v hrobe. Ale blázni to neboli. Telo, ktoré pochovali, ako sa čoskoro dozvedeli, bolo semienkom, ktoré malo vyklíčiť a rozkvitnúť.

Len ďalšia nedeľa?

To, čomu veríte, že sa stalo v to skoré ráno, rozhodne o tom, čomu budete veriť o všetkom ostatnom.

„To, čomu veríte, že sa stalo v to skoré ráno, rozhodne o tom, čomu budete veriť o všetkom ostatnom.“

Buď je Veľkonočná nedeľa ústredným bodom celých dejín, ich kľúčom k odpovedi a ťažiskom, prelomením úplne nového vesmíru — alebo to bola len ďalšia nedeľa. Buď kedysi mŕtvy syn z nejakého malého mestečka vstal z vlastného hrobu — alebo sa zlodeji spolčili, aby ukradli jeho telo. Buď kresťanstvo vysvetľuje každú túžbu a otázku ľudského srdca, alebo sme jedni z najúbohejších ľudí, ktorých treba ľutovať (1. K 15:19). Buď Ježiš zostal v ten deň mŕtvy, alebo je stále nažive.

Veľká noc je tiež dobrým časom na to, aby sme si pripomenuli, kde by sme boli, keby sa Veľká noc nestala — keby to bola len krásna, inšpirujúca rozprávka, len hrejivá nádej, ktorej sa možno držať. „Ale ak Kristus nebol vzkriesený,“ hovorí nám apoštol Pavol, „daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch“ (1. K 15:17). A tak o dva verše ďalej: „Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ Aký žalostný by sa potom zdal váš život, keby ste sa mýlili v Ježišovi?

Váš život bez Veľkej noci

Ak Kristus nevstal z mŕtvych, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. Odpustenie, o ktorom ste si mysleli, že ste ho našli, je len fantázia. Všetka vina a hanba, ktoré ste nechali vedľa kríža, vás skutočne celé tie roky prenasledujú a čoskoro si vás nájdu. Hriechy, o ktorých ste si mysleli, že sú zrušené, sú opäť vaším dlhom, ktorý musíte zaplatiť. Každé zlo, ktoré ste povedali, pomysleli si alebo urobili, je položené späť na vaše plecia. Urazili ste toho, kto môže telo aj dušu uvrhnúť do pekla, a nemáte žiadneho obhajcu ani veľkňaza, žiadneho Baránka. Bezpečie oltára sa stalo hrôzou šibenice.

A ak Kristus nevstal z mŕtvych, vaša viera je márna. Všetka nádej, námaha a obeta, ktorú ste vynaložili na nasledovanie Ježiša, boli zničujúcou stratou. Ak nevstal, nemôže urobiť nič pre vaše hriechy; nemôže urobiť nič pre vaše bolesti srdca; nemôže urobiť nič pre vašu slabosť, zmätok, chorobu a bolesť. Vaša kotva sa uvoľnila, vaša plachta sa roztrhla, váš záchranný čln sa potopil. Keby bol kríž koniec, kresťanstvo by nestálo ani za minútu ďalšieho premýšľania, o viere ani nehovoriac.

Viete si predstaviť, aký hrozný by bol váš život, keby sa nakoniec ukázalo, že Veľká noc nie je nič iné ako pestré farby a plastové vajíčka?

Kde je tvoje víťazstvo?

Náš život by bol tragédiou, keby bol Ježiš stále mŕtvy, ale on je živší ako kedykoľvek predtým. Mohli by ste prekopať všetky kontinenty na zemi, a nenašli by ste jeho kosti, pretože sedí na nebeskom tróne. Zjavil sa v tele a krvi a s oslávenými jazvami stovkám ľudí a potom vstúpil na nebesá pred očami svojich učeníkov. A akokoľvek pochmúrny by bol náš hriechom prekliaty život, keby nikdy nevstal z mŕtvych, naša budúcnosť je oveľa svetlejšia, pretože vstal.

Ak ste dúfali v Krista a on vstal z mŕtvych, potom nie ste vo svojich hriechoch. Ako môže toto zovšednieť? Narodili ste sa do hriechu a zúrili ste, každý svojím spôsobom, proti Bohu, ktorý vás stvoril. Boli ste určení na osud oveľa horší ako smrť — na večné, vedomé muky. A potom ste už neboli. Sám Boh sa postavil medzi vás a svoj hnev. Teraz, v Kristovi ste predurčení na večnú, vedomú, stále sa zväčšujúcu radosť.

A ak Kristus vstal z mŕtvych, vaša viera nie je márna. Nie, vaša viera premohla svet (1. J 5:4). Skrze vieru „všetko je vaše, či Pavel, či Apollo, či Kéfas, či svet, či život, či smrť, či prítomné, či budúce veci, všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1. K 3:21–23). Ak Ježiš vstal z mŕtvych, patrí vám aj smrť a jedného dňa pokľakne, aby vám slúžila. Prázdny hrob odhaľuje naše dedičstvo a zapečaťuje ho pre nás. Ježiš už zaspieval chór, ktorý jedného dňa bude spievať za nás:

Pohltená je smrť vo víťazstve.

Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo?

Kde je, ó smrť, osteň tvoj? (1. K 15:54–55)

Prichádzajúca Veľkonočná nedeľa

Apoštol vedel, ako veľa závisí od tejto nenápadnej jaskyne za Jeruzalemom. A vedel, aké ťažké bude uveriť tomu, čo sa tam stalo. A vedel, že bude ešte ťažšie uveriť, že to isté sa môže stať aj nám. To je dôvod, prečo je Prvý list Korintským 15 v Biblii, aby nám zopakoval nevyhnutnú, galaxiami otriasajúcu skutočnosť Kristovho vzkriesenia — a aby nás pripravil na to naše.

„Neuvidíme len muža, ktorý zvíťazil nad smrťou, ale aj my budeme tými, ktorí zvíťazili nad smrťou.“

Väčšina ľudí na svete, miliardy a miliardy ľudí, verí, že zomrel ako každý iný človek. Aj my veríme, že zomrel, ale na rozdiel od miliárd veríme, že potom žil, aby o tom mohol rozprávať. Prešiel mukami, krvou, ponížením, hrobom a potom vydláždil žiarivú cestu pre všetkých, ktorí veria, že žije. Takto tá prvá Veľká noc ustupuje druhej Veľkej noci, keď všetci, ktorí položili svoj život spolu s ním, budú vzkriesení, aby žili tam, kde žije On.

„Rozsieva sa porušiteľné, vzkriesené je neporušiteľné; rozsieva sa neslávne, vzkriesené je slávne; rozsieva sa slabé, vzkriesené je silné… A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“ (1. K 15:42–49)

V nadchádzajúcu Veľkonočnú nedeľu, keď sa hroby po celom svete otvoria a vyprázdnia, neuvidíme len muža, ktorý zvíťazil nad smrťou, ale aj my budeme tými, ktorí zvíťazili nad smrťou. Telá, ktoré budú uložené do našich hrobov, budú opäť dýchať a chodiť. Nebudeme len s nebeským mužom, budeme ako On — čistí, silní, nesmrteľní a slávni.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Apoštol sa odvažuje pridať túto hrôzu ako najhoršiu časť sebaponíženia svojho Pána. Ježiš „sa ponížil,“ hovorí Pavol, „a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:8).

Dnes, keď máme kríže na vežiach a nosíme ich okolo krku, sotva vnímame pôvodné pohoršenie takéhoto tvrdenia. Ale pre každého nového poslucháča v prvom storočí, Žida či Gréka, boli Pavlove slová takmer nepredstaviteľné. Ukrižovaný?

Pri pomyslení na klince zatĺkané do ľudských rúk a nôh sa dnes zhrozíme. Zvíjame sa pri pohľade na tŕňovú korunu vtlačenú do čela, ktorá prepichuje kožu a po tvári steká krv. A keď tieto násilné úkony roztrhali mäso a kosti, bolesť ukrižovania sa len začala. O niekoľko hodín neskôr mnohí vykrvácali, iní zomreli na udusenie, nakoniec boli príliš zničení, aby vôbec dýchali. Toto nebola len smrť, ale smrť umučením. Bolo to hrozné.

Kríž však nebol vypočítaný len na zosilnenie a predĺženie fyzickej bolesti; bol navrhnutý takmer psychoticky alebo diabolsky, aby obeť úplne zahanbil. Hrôza kríža nespočívala len v tom, že sa to dialo, ale aj v tom, že sa to dialo preto, aby to všetci videli. Nebol len doslova mučivý, ale aj extrémne ponižujúci.

„Hrôza kríža nespočívala len v tom, že sa to dialo, ale aj v tom, že sa to dialo preto, aby to všetci videli.“

Niektorým z nás sa môže zdať melódia piesne The Old Rugged Cross príliš veselá pre váhu Veľkého piatku, ale druhý riadok textu Georgea Bennarda z roku 1913 dobre vystihuje význam kríža v starovekom svete: „symbol utrpenia a hanby.“

Nástroj hanby

Martin Hengel vo svojej knihe Ukrižovanie uvádza príklady „negatívneho postoja k ukrižovaniu, ktorý bol v staroveku univerzálny“ (str. 7). Stručne povedané, celý výjav „potupného umučenia“ alebo „kríža hanby“ bol taký urážlivý, taký odporný, že sa v slušnej konverzácii považoval za obscénny. Hengel si všíma „používanie slova crux (kríž) ako vulgárneho posmechu medzi nižšími vrstvami“ (str. 9). Vychovaní ľudia sa neznížili k takej strašnej téme, či už slovom, alebo písmom, čo vysvetľuje „hlbokú averziu voči najkrutejším trestom v literárnom svete“ (str. 14). Len málo starovekých spisovateľov sa odvážilo uviesť také podrobnosti o ukrižovaní, aké nachádzame v štyroch evanjeliách.

V storočí pred Kristom nazval Cicero (106 — 43 pred Kr.) ukrižovanie „najkrutejším a najohavnejším trestom.“ Historik Jozef (cca 37 — 100 po Kr.) ho označil za „najhoršiu zo všetkých smrtí.“ Celsus, odporca raného kresťanstva z druhého storočia, sa o ukrižovanom Kristovi rečnícky pýtal: „Ktorá opitá stará žena, ktorá rozpráva príbehy, aby uspala malé dieťa, by sa nehanbila za to, že rozpráva takéto nezmysly?“ Ukrižovaný Mesiáš nebol len absurdný. Bolo to aj hanebné.

V Palestíne prvého storočia prenasledoval Ježišových súčasníkov pravidelný pohľad na kríže — a ich zjavná bolesť a hanba — a k tejto potupe sa pridala aj Božia kliatba, ktorú v Písme vyslovil Boh nad každým, kto visel na dreve (5. M 21:22–23). Je teda prekvapujúce, že Pavol vo svojej dobe hovoril o ukrižovanom Mesiášovi ako o úplnej hlúposti, čistom šialenstve medzi neveriacimi (1. K 1:18)? Česť Mesiáša a potupa ukrižovania robili túto myšlienku nezmyselnou a odpornou, protirečivou a urážlivou, absurdnou a hanebnou.

A práve verejnú potupu kríža — a nie bolesť, ktorú by sme mohli mať na mysli ako prvú — spomína List Židom na vrchole svojho výkladu o veriacich: „ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou“ (Žid 12:2).

Znášať kríž

Táto zdrvujúca hanba ukrižovania ponúka pohľad na Veľký piatok, ktorý dnes zdôrazňuje len málokto. Teológovia často hovorili o Kristovej aktívnej poslušnosti počas života a pasívnej poslušnosti pri smrti. V tomto rozlišovaní by sme mohli nájsť určitú pomoc, ale v Žid 12:2 nie je pasivita zdôraznená.

Obraz v Liste Židom 12 je nápadne aktívny — až znepokojivo. Mohli by sme ho dokonca nazvať atletickým: preteky, ktoré treba bežať, diváci okolo a cena, ktorú treba na konci získať. Ježišove znášanie kríža v druhom verši je paralelou znášania pretekov v prvom verši, kde dokončiť znamená nezvratne dosiahnuť.

To vidíme v Ježišovom „pohŕdaní hanbou“ na kalvárii. Ako poznamenáva David deSilva, opovrhnúť obrovskou, paralyzujúcou hanbou kríža „znamená viac než len znášať skúsenosť potupy, namiesto toho, aby sme sa jej vyhýbali“ (str. 433). Keď Ježiš opovrhol potupou kríža, skôr ňou pohŕdal a rozhodol sa ju prekonať. Postavil sa jej. Pozrel sa hroziacej hanbe do očí a nevenoval pozornosť tomu, čo by pre iných ľudí bolo poslednou prekážkou.

Ale samotné poznanie vlastnej neviny by nestačilo proti extrémnemu utrpeniu a potupe na kríži. Vytrvalosť až do konca si vyžadovala viac. List Židom nám hovorí, že vytrval „pre radosť, ktorá Ho čakala (prekl. z angl.).“ Ale aká konkrétne to mohla byť radosť? Aká odmena mohla byť dostatočne silná, aby ho ťahala vpred, aby dokončil tento beh, keď mu v ceste stál samotný symbol utrpenia a hanby?

Aká predzvesť radosti by mohla vydržať kríž?

Potešený zo zničenia

Jánovo evanjelium, ktoré napísal Ježišov najbližší spolupracovník, nám poskytuje najlepší pohľad do jeho mysle a srdca, keď sa pripravoval na kríž. Dve konkrétne časti, okrem iných, hovoria o podstate a odtieňoch jeho radosti, keď prijímal kríž v hodinách predchádzajúcich jeho obetovaniu.

Prvá časť je Ján 12:27–33, niekedy po Ježišovom triumfálnom vstupe do Jeruzalema. Predtým Ježiš povedal, že ešte neprišla „jeho hodina“ (J 2:4; 7:30; 8:20). Teraz si uvedomuje, že už prišla:

„Teraz je moja duša rozrušená, a čo mám povedať: Otče, vyprosti ma z tejto hodiny? Ale veď preto som prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno! Vtedy prišiel hlas z neba: Aj som oslávil aj zase oslávim.“ (J 12:27–28, prekl. prof. Roháčka)

Než už odhalíme o Ježišovej radosti čokoľvek, nebude bezproblémová. V týchto vrcholných kapitolách trikrát čítame, že sa trápi (J 11:33; 12:27; 13:21). Prítomnosť problémov však neznamená neprítomnosť radosti. V skutočnosti realita takýchto ťažkostí ukazuje hĺbku a silu jeho radosti, aby sa dokázal cez ťažkosti preniesť a aby pred nimi neutekal.

Tu nachádzame prvý zdroj jeho radosti: slávu jeho Otca. Keď si Ježiš uvedomuje príchod svojej hodiny, je to prvá motivácia, ktorú vyslovuje. Žil pre Otcovu slávu, nie pre svoju vlastnú (J 8:50), a teraz, keď sa kríž rýchlo približuje, najprv sa za to modlí a dostáva potvrdenie okamžitej odpovede z neba: „Oslávil som [v tvojom živote] a ešte oslávim [v kríži a prostredníctvom neho].“

Nasleduje druhá radosť: čo kríž dosiahne nad odvekým nepriateľom. „Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené“ (J 12:31). Satan, ktorého Pavol nazýva „boh tohto sveta“ (2. K 4:4) a „knieža mocností vzduchu“ (Ef 2:2), bude definitívne zbavený funkcie „kniežaťa tohto sveta,“ a Ježiš zažije radosť z toho, že ho zbavil moci a stal sa Otcovým nástrojom, aby „odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi“ (Kol 2:15). Kríž hanby časom zahanbí nepriateľa.

„Kríž hanby časom zahanbí nepriateľa.“

Potom Ježiš spomína tretiu radosť: záchranu svojho ľudu. „A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe“ (J 12:32). Bude povýšený zo zeme — najprv tým, že bude vyzdvihnutý na kríž, ako hneď dodáva Ján (J 12:33). Nemýľte sa, v „radosti, čo Ho čakala,“ bola radosť z lásky. Prišiel zachrániť svet (J 12:47), a vo štvrtok večer umyje učeníkom nohy, aby im ukázal lásku, ktorá ho sčasti poslala na kríž: „keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku“ (J 13:1).

Moja radosť v nich

Druhý úryvok — Ježišova veľknazská modlitba v 17. kapitole Jánovho evanjelia, práve v tú noc, keď ho vydali do väzby — je ozvenou dvoch už predstavených radostí a pridáva ešte jednu „radosť, čo Ho čakala,“ ktorá nás vracia k Listu Židom 12.

Najprv sa Ježiš výslovne modlí o šírenie vlastnej radosti, a to (opäť) ako výraz svojej lásky k učeníkom: „Toto hovorím vo svete, aby moju radosť mali úplnú v sebe“ (J 17:13). Ježišova radosť — dostatočne hlboká, dostatočne plná, dostatočne bohatá, aby ho vyniesla na kríž a cez kríž — nebude len jeho, ale vloží ju do svojho ľudu, a to prostredníctvom svojich slov i obetavého diela: „Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť aby bola úplná“ (J 15:11).

Potom sa Ježiš v Jánovi 17 modlí aj v očakávaní Otcovej slávy. Pripomína, že jeho život bol zasvätený Otcovej sláve, aby bolo známe jeho meno (J 17:4, 6, 26). Ale teraz, v zasvätení modlitby a v posledný večer pred utrpením a potupou, sa modlí, po tretie, za svoje vlastné povýšenie:

„Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba… teraz, Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal.“ (J 17:1, 5; pozrite tiež verš 24)

Ak nepochopíme Kristovu úplnú svätosť a tento okamih, nepochopíme ani túto vrcholnú radosť: návrat k Otcovi a zaujatie miesta na tróne vesmíru s dokonaným dielom. Radosť z toho, že bude tróniť v nebi — oslávený — po pravici svojho Otca, sa nedostaví inak ako cez kríž a vďaka krížu. A jeho vyvýšenie a dosadenie na trón bude znamenať nielen osobnú česť, ale aj osobnú blízkosť. „Po pravici“ je miesto cti i blízkosti jeho Otca. Chcel mať nielen trón, ale opäť aj svojho Otca.

Toto nadchádzajúce povýšenie a blízkosť je konkrétnou radosťou, na ktorú okrem iného poukazuje List Židom: „Pre radosť, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“

Predzvesť slávy — a radosti

Vraciame sa teda k cti, ktorá premohla „kríž hanby“. Veľký piatok nám hovorí o obrovskej vojne medzi cťou a hanbou. Na kríži, tom strašnom symbole hanby:

„Ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, (vyvolil si), aby zničil to, čo je, aby sa nikto nechválil pred Bohom.“ (1. K 1:27–29)

Veľký piatok je veľkým zvratom. Úplné poníženie a nesmierna potupa by slabším dušiam zabránili vybrať si kalváriu. Ale Ježiš si to želal pre radosť. Aj keď to bolo také strašné, ako to bolo, potešilo ho to. S tým vedomím, že je nevinný, očakával radosť z oslávenia svojho Otca, z porážky satana a zo záchrany svojho ľudu v láske, a tieto radosti, ktoré mal pred sebou, sa spojili v jeho víťaznom návrate k Otcovi, teraz už ako vyvýšený Boh-človek.

Ako pred siedmimi storočiami prorokoval Izaiáš: „Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa“ (Iz 53:11, Roháčkov preklad). V agónii a potupe Veľkého piatku videl, ako sa pred ním objavila radosť, začal ju zakúšať a bol dostatočne spokojný, aby vydržal.

Dokonca aj smrť na kríži.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Spievali so žalmistom: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8:5). Sympatizovali s udiveným Petrom: „Pane, Ty mi umývaš nohy?“ Videli niečo správne v Petrovom naliehaní: „Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy“ (J 13:6, 8)?

Z pohľadu nebies musel tento okamih prekonať mnohé Ježišove znamenia a zázraky, ktoré sa doteraz stali. Anjeli boli pri tom, keď Syn stvoril svet, keď „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Job 38:7). Čo bolo rozmnoženie chleba v porovnaní s tým, že slovom stvoril zem a pšenicu? Upokojenie búrky v porovnaní so samotným stvorením morí, vetra a vĺn jednoduchým slovom? Oni už vedeli, že ich Boh má moc kriesiť mŕtvych, poznali ho ako Boha všetkého života.

Tento pohľad bol však iný. Kráľ kráľov hral úlohu otroka otrokov. Videli ich oči niečo podobné, odkedy na seba vzal ľudské telo? Armády anjelov sledovali svojho kapitána — večného Boha z Otcovej pravice –, ako sa skláňa pred svojimi stvoreniami, aby im umyl nohy, a to niekoľko hodín predtým, ako tie nohy v strachu utiekli. Tu sa sklonil čin presahujúci všemohúcnosť, čin, ktorý Matthew Henry nazval „zázrak pokory“. Predchádzajúce zázraky dokazovali, že je Bohom; tento dokazoval, akým je Bohom.

Psychológia služby

Ach, vidieť tak tento čin tak, ako ho videli anjeli. Alebo ešte lepšie by bolo vidieť ho tak, ako ho vidí Boh. Našťastie, Duch Svätý pohol Jánovým perom, aby ho zachytil. V jeho rozprávaní sú obsiahnuté dva úplne hlboké, Bohom zjavené detaily, ktoré som príliš často prehliadal.

Takto som si ja (a možno aj vy) roky pripomínal túto udalosť:

„Ježiš… vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný.“ (J 13:3–5)

Pamätáme si len vonkajší akt. Ježiš umýval nohy, a tak by sme to mali robiť aj my. Ale o koľko lepšie je to, čo hovorí Biblia, ako to, čo si pamätáme. Dve nenápadné vety sú vynechané:

„Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:2–5)

Duch Svätý, ktorý skúma dokonca aj Božiu myseľ (1. K 2:10), dáva Jánovi nahliadnuť do samotných Kristových myšlienok tesne predtým, ako sa sklonil, aby mu slúžil. Máme možnosť nahliadnuť do Ježišových úvah v duši. Nemôžu to byť nepodstatné detaily. Ján nedovolí Ježišovi umývať nohy, kým sa nedozvieme, čo ho podnietilo k službe. Duch nás obdarúva psychológiou Ježišovej nebeskej služby, keď predpovedal blížiaci sa kríž.

Zamyslime sa teda nad jeho dvoma myšlienkami, než vstal od večere. A nech to, čo vidíme, oživí celý život pokornej služby.

1. Som bohatý v Bohu

„(Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk… vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3–5)

To, že Otec vložil „všetko“ do Kristových rúk, nebola pre neho nová myšlienka. Túto plnosť pociťoval od začiatku svojej služby: „Otec miluje Syna a všetko dal Mu do ruky“ (J 3:35).

Kristova služba od začiatku a aj teraz nebola ochudobnenou službou. Nepovažoval sa za človeka, ktorý by nemal nič vo svojich rukách, ani za človeka, ktorý by nemal nič lepšie, čím by ich mohol naplniť, než ľudskými nohami. Nič nepotreboval od svojich učeníkov; a tak im mohol bohato dávať. Bohatý Kráľ sa znížil.

Ján prostredníctvom Ducha dáva najavo, že Ježiš opäť uvažuje o všetkom, čo mu Boh dal. Cítil poklady vo svojej mysli a srdci. Aké zlaté mince cítil?

Cítil doteraz dokonané dielo, ktoré mu dal Otec vykonať (J 17:4) — učenie, dokonalé skutky spravodlivosti, mocné diela, ktoré by ani svet plný kníh nemohol obsiahnuť (J 21:25) — pričom hlavný klenot mal teraz pred sebou. Možno cítil, ako v ňom pulzuje život, alebo uvažoval o svojej moci nad celým telom (J 5:25–27; 17:2). Nepochybne cítil diamanty a rubíny slávy, ktorá mu bola darovaná, a slávu, ktorá mu má opäť patriť, keď bude teraz vyvýšený ako Bohočlovek v Otcovej prítomnosti (J 17:5). V Jánovom evanjeliu však Ježiš najčastejšie hovorí o tom, že mu Otec dal ľud (J 6:35–40; 10:28–29; 17:1–3, 6–9, 11–15, 22–25).

V tú noc sa modlí: „za tých, ktorých si mi dal“ (J 17:9):

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, zachoval som v Tvojom mene tých, ktorých si mi dal, a zachránil som ich a nikto z nich sa nestratil, len syn zatratenia, aby sa naplnilo Písmo.“ (J 17:11–12)

„Ježiš klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe.“

Otec mu dal ľud. Neskôr večer pri svojom zatknutí predstupuje pred nich, aby splnil svoj sľub: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného“ (J 18:9). Prenasledovala ich smrť, satanove obvinenia a Otcov spravodlivý hnev. Nebol nájomným robotníkom — položil svoj život za svoje ovce. Musel, ak ich chcel zachrániť. Klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe a k Otcovi v nebi. „Keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku“ (J 13:1).

2. Idem domov k svojmu Otcovi.

„Ježiš vediac, … že od Boha vyšiel a k Bohu ide… začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3, 5)

Nie sme od Otca tak, ako bol Ježiš. On je Syn, plne Boh, večne existujúci „na počiatku“ s Bohom, na počiatku ako Boh (J 1:1–2). Otec poslal Syna od večnosti (J 7:29). Syn prijal telo a prebýval medzi nami (J 1:14); Boh vstúpil do svojho vlastného príbehu.

Ježiš to vedel. Židov rozhneval tvrdením, že On bol skôr, ako existoval Abrahám (J 8:58). V ten večer sa modlil: „Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal“ (J 17:5). Ježiš, v ktorom sa zaľúbilo prebývať Božej plnosti, prišiel od Otca na svet, aby zachránil svoj ľud od hriechov.

Počas večere Ježiš myslel na budúcnosť s Otcom. Niekoľko veršov predtým Ján zhrnul celý krutý kríž najkrajšou vetou: „Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi“ (J 13:1). Ježiš vnímal svoju prichádzajúcu smrť, dokonca aj tú najstrašnejšiu, potupnú smrť, ako to, čo ho privedie domov k jeho Otcovi.

Radosť prevážila utrpenie: pre radosť, ktorú mal pred sebou, znášal kríž a pohŕdal potupou. Smrť ho (a všetkých jeho ľudí) neponorí do priepasti; nesie dušu k Bohu, ktorého nazýva „Otcom“. Za umývaním nôh a za krížom a dokonca aj za jeho ľudom a slávou na druhej strane, Ježiš uvažoval o tom, ku komu išiel: k Otcovi, ktorého jeho duša milovala.

Žiadna služba nie je príliš malá

Majstrove umývanie nôh predpovedalo jeho očistnú prácu na kríži. A tým nám zanechal príklad.

„Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší ako pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, blahoslavení ste, ak podľa toho aj konáte.“ (J 13:15–17)

Kristus, náš veľký Majster, ktorý zmýva našu špinu, nám zanechal príklad — nielen vo svojich skutkoch, ale aj vo svojich úvahách. V psychológii služby Bohočloveka nám ukazuje, že aj my musíme slúžiť z poznania svojej plnosti a budúcnosti v ňom.

„Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?“

Často neslúžime, pretože si myslíme, že sme nedostatoční. Domnievame sa, že služba druhým zväčšuje naše nedostatky. Uvážte však, že v Kristovi je všetko vaše. Keď si zložíte svoj vrchný plášť, neodstránite Božiu priazeň. Keď si uviažete okolo pása uterák sluhu, neprídete o izbu v dome svojho Otca. Vezmite do rúk zablatené, zapáchajúce, nepekné nohy ostatných kresťanov a hriešnikov, a stále si udržíte svoje miesto vedľa Syna, aby ste vládli. Čo nás môže oddeliť od Kristovej lásky? Kým vás a mňa obklopuje také požehnanie — ktoré tu zažívame v najmenšej miere –, komu nemôžeme umyť nohy?

Alebo si uvedomte, že sa ako Kristus plavíte na lodi, ktorá smeruje k Otcovi. Ježiš to tak urobil. Išiel na Golgotu, aby nám pripravil miesto v Otcovom dome (J 14:2–3). Peter o kríži píše: „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu“ (1. Pt 3:18). Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?

Teraz ste bohatí v Bohu a ešte bohatší, keď smerujete k Bohu, svojmu plnému dedičstvu. Komu nemôžeme slúžiť na ceste k takejto sláve? Anjeli videli Syna umývať ľudské nohy: kiež by videli, ako takúto krásnu službu opakuje jeho ľud na celom tomto sebeckom svete. Nech vidia naše uspokojenie v Bohu uskutočňované v našej službe druhým.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Plakal, keď mi to hovoril,“ pokračovala. „Ten kríž ho veľmi rozrušil.“ Chcel som s ňou súcitiť, ale bol som príliš nadšený. Zmyslom nášho program bolo, aby príbehy pre našich študentov ožili. Než som sa stihol zastaviť, povedal som: „Kiež by som aj ja ešte stále plakal, keď počujem ten príbeh.“

Cítili ste niekedy počas Veľkého týždňa ľahostajnosť? Možno vám kríž pripadá len ako slovo než ako udalosť. Skôr ako spôsob udeľovania odpustenia než hrôza, ktorú pre nás znášal náš Spasiteľ. Ako profesionálny vykladač Biblie vidím, ako môžeme počas najposvätnejšieho obdobia zažívať odstup. Pomoc som však našiel v krátkej básni Veľký piatok od Christiny Rossetti (1830 — 1894).

Nehybný ako skala

Báseň napísaná v roku 1866 ponúka úľavu úprimného realizmu a účinný liek na to, keď sa už nespájame so smútkom tohto dňa. Plná biblických zmienok nás stále mimoriadne oslovuje. Rosetti začína:

Som kameň, a nie ovca,

že môžem stáť, Kriste, pod Tvojím krížom,

aby som po kvapkách počítal pomalú stratu Tvojej krvi,

a pritom neplakal?

Tu je pravda. Tento týždeň budem spievať: „Pod Ježišovým krížom by som chcel stáť.“ Ale namiesto toho, aby sa moje srdce rozbúchalo bázňou, hanbou, smútkom a vďačnosťou, možno budem len prežívať.

„Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža… a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.“

Ak sa nad touto ľahostajnosťou zamyslím, preberiem od Rossetti úvodnú otázku: „Som k Ježišovi chladný ako kameň? Nie som schopný dosiahnuť ani úroveň obyčajnej ovce?“ Hoci ovci chýba odvaha a zdravý rozum, aspoň pozná hlas pastiera a reaguje. Prostredníctvom Ezechiela nás Pán opísal ako ľudí s „kamenným srdcom“ (Ez 36:26). Pravdivosť tohto opisu cítim aj ako človek, ktorý má teraz v Kristovi nové srdce. Nie je to len tým, že som roztržitý. Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža, dosť blízko na to, aby som videl, ako z neho odchádza jeho krv, a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.

Stojíme medzi plačúcimi

Rossetti ma usvedčuje, lebo viem, ako sa mi v srdci rozrastá kamenná bezcitnosť. Ale zároveň sa mi uľavilo, pretože vidím, že nie som sám. Jej priznanie ma vyzýva, aby som vyniesol na svetlo hanbu svojej apatie. Niekedy, keď si predstavím Ježiša na kríži, sa jednoducho necítim pohnutý. Na bohoslužbe čítame príbeh umučenia, a ja chcem ísť domov a pozerať televíziu. Tak. Povedal som to.

Rossetti to neustále zdôrazňuje, ale zároveň ponúka liek na moju ľahostajnosť. Jej stratégiou je priviesť nás k tým postavám, ktoré plakali. Možno nedokážeme nájsť hlboké city k Ježišovi v jeho utrpení. Môžu nás však dojať ženy a muži, ktorí plakali počas tých strašných hodín. Mohli by sme s nimi súcitiť, a tým oživiť naše city k Ježišovi. Rossetti nás teda zavedie hlbšie do biblického rozprávania tromi zmienkami o Lukášovom príbehu.

Nie však tie ženy, ktoré Ťa milovali

a ktoré nad Tebou nariekali s veľkým žiaľom.

Nie však padlý Peter, ktorý horko plakal.

Nie však zlodej, ktorý bol dojatý.

ŽENY SO ZLOMENÝM SRDCOM

Najprv sme sa obrátili na zástup „žien, ktoré žialili nad Ním a oplakávali Ho“ (L 23:27), keď Ježiš niesol svoj kríž smerom ku Golgote. Hlasné, nevýslovné náreky výstižne prehlasovali: „Toto nie je správne! Je to také smutné!“

Možno ste už boli na pohrebe mladého človeka. Pre mnohých tínedžerov je toto prvá strata rovesníka. Plačú otvorene a nahlas, pretože sa ešte nenaučili žiť s pretrvávajúcim smútkom. Ich čerstvé zdesenie robí smrť ešte ničivejšou. Áno, spomínam si na dievča, ktoré mi vzlykalo v náručí, a znova cez ňu cítim smrť. Mohlo by ma teda súcitenie s nariekajúcimi dcérami Jeruzalema nanovo spojiť s Ježišom?

NEVERNÝ PRIATEĽ

Lukášov jednoduchý, priamy jazyk o Petrovom zapretí zasahuje srdce. „Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra… [Peter] Vyšiel a žalostne zaplakal“ (L 22:61–62). Spomínam si, ako som jednému z našich detí povedal, že nemôžem urobiť to, čo som sľúbil. Bolesť v jeho očiach ma jednoducho ubíjala. Spomínam si na sklamanie v pohľade rodiča, ktoré ma zasiahlo hlbšie ako akékoľvek iné slová. Najhoršie zo všetkého je, že spomienka na smútok v očiach mojej manželky z niečoho krutého, čo som povedal, ma ničí dodnes. Cítim kúsok toho, čo cítil Peter.

Mohlo by ma to viesť k tomu, aby som videl bolesť na Ježišovej tvári z mojej účasti na tom, že ho svet zavrhol? A potom ho opäť ľutovať?

ODSÚDENÝ ZLOČINEC

Lukáš nám nehovorí o slzách lotra na kríži. Slová zločinca nás však spájajú so Žalmom 88, najbeznádejnejším biblickým nárekom. Tento lotor bolestne vedel, že čoskoro zomrie. Bol odsúdený Rimanmi, ale čo je horšie, cítil sa prekliaty Bohom. Cítil sa ako žalmista pred Pánom: „na ktorých si už nespomínaš, a odlúčení sú od Tvojej ruky… Ťažko dolieha na mňa Tvoj hnev“ (Ž 88:6, 8).

V obave z večného odlúčenia volal: „Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (L 23:42). Môžem sa spojiť s nepríjemným pocitom, že som prekročil bod, z ktorého niet návratu — mimo spásy –, a odtiaľ sa pozrieť na Syna človeka, ktorý sa chystá zomrieť a vedieť, že jeho trest je nespravodlivý. Bude ospravedlnený svojím Otcom. Môže ma teda preniesť so sebou cez smrť? Moja zúfalá nádej otvára cestu Ježišovmu utrpeniu.

Kým slnko a mesiac plačú

V tretej strofe si Rossetti predstavuje samotnú prírodu, ktorá sa zmieta nad krutým krížom. Lukáš hovorí: „A bolo už okolo šiestej hodiny. Tma nastala po celej zemi až do hodiny deviatej, slnko sa zatmelo“ (L 23:44–45). Preto píše:

Nie však Slnko a Mesiac,

ktoré si skryli tváre na bezhviezdnej oblohe,

hrôza veľkej tmy na pravé poludnie –

ja, len ja.

Rossetti dáva nebeským svetlám osobnosť, hoci vie, rovnako ako my, že to bol Stvoriteľ, kto spôsobil tento neprirodzený jav v jeho svete. Tento jav odrážal rozpor, že stvorenstvo zavesilo na kríž Stvoriteľa. Otroci hriechu zavraždili Vládcu. Spoľahlivý deň potemnel nad naším drzým útokom na Krista.

Opäť s tým rezonuje naša skúsenosť so silou prírody. Zľakneme sa, keď súčasne s bleskom zaznie aj burácanie. Pri zatmení slnka utíchneme. Trasieme sa vo vnútri, keď sa pevná zem chveje pri zemetrasení. Keď sa normálny stav, ktorý považujeme za samozrejmosť, náhle zmení, rastie zdesenie nad našou neistou pozíciou. Môžem teraz cítiť veľmi prirodzenú hanbu pri našej vražde Spasiteľa? Teraz by sa už do mojej utlmenej duše mal vrátiť nejaký záujem.

Odovzdaní ľahostajnosti

Rossetti nepoľavuje. Vyjadruje izoláciu, ktorú vytvára pretrvávajúca apatia. „Ja, len ja,“ zostávam ľahostajný, zatiaľ čo muži a ženy, učeníci a zločinci, slnko a mesiac plačú za Ježišom. Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.

Preto obracia našu pozornosť od rozjímania k vrúcnej modlitbe:

A predsa sa nevzdáva,

ale hľadá svoje ovce, pravý Pastier stáda;

väčší ako Mojžiš, obráť sa a pozri ešte raz

a rozbi kameň.

„Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.“

Sväté písmo ma nikdy neprestane vytrhávať zo spokojnosti, keď čítam: „Vydal ich Boh napospas… Božiu pravdu zamenili za lož“ (R 1:24–25, Ekumenický preklad). „Tak dobre, nech je po vašom,“ zdá sa, že hovorí Vládca. „Nechám vás v tom.“ Zrazu sa ako batoľa rozbehnem späť k Otcovi a prosím ho, aby neodchádzal. Modlitba od Rossettiho vychádza z toho, že je ako blúdiaca ovca: „Nenechávaj ma tu. Nájdi ma! Som tvoja ovečka! Prosím, nevydávaj ma napospas.“

Pane, rozbi kameň

Autorka básne vie, aká sila bude potrebná, aby prerazila cez tvrdé srdce. Pripomína Pánove pokyny Mojžišovi, keď jeho pochybujúci ľud volal a túžil po vode na púšti. „Potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije“ (2. M 17:6). Pavol nadväzuje na túto časť a spája Ježiša so skalou. Keď Ho pribili na kríž, vytekala z neho živá voda, aby napojila všetkých, ktorí chcú vo viere piť (1. K 10:4). Ale ďalší úder, tento do kamenného srdca, musí rozbiť ľahostajnosť, aby mohla prúdiť vrúcna citlivá viera v Krista.

Rossetti túži po tom, aby sa v nej nanovo naplnilo veľké Ezechielove proroctvo: „Odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra… budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36:26–28). Vie však, že transplantácia srdca sa musí začať silným prerušením. „Rozbiť kameň.“

Možno, že nakoniec liek na našu ľahostajnosť počas Veľkého týždňa spočíva v takejto prísnej modlitbe. Len otvor moje tvrdé srdce. Rozbi tento balvan duše. Vezmi ma k tým, ktorí pre teba plakali, a nech sa moje vyčerpané srdce pohne ich horlivosťou. Premeň ma z kameňa späť na ovcu. Dovoľ mi počuť tvoj hlas, aby som ťa mohol s čerstvými slzami milovať v tvojom utrpení.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.OR