Izrael dúfal, že ho kráľ oslobodí od nepriateľov. Ľud už dlho očakával príchod Mesiáša, a keď sa objavil, očakával, že sa stane ich najvyšším kráľom. Keď mudrci dorazili do Palestíny, ich prvá otázka znela: „Kde je ten narodený kráľ židovský?“ (Mt 2:2). Herodes vyvraždil betlehemské nevinné deti, pretože sa bál tohto nového izraelského kráľa. Sám Ježiš sa pred Pilátom mnohými slovami vyhlásil za židovského kráľa (J 18:36).

Keď však Ježiš prišiel na svet po prvý raz, nebolo to preto, ako jeho učeníci vrúcne dúfali, aby „obnovil kráľovstvo Izraela“ (Sk 1:6). Mal naliehavejšie poslanie. Pred jeho korunováciou potrebujeme posvätenie; pred jeho úplnou vládou musí zavŕšiť našu spravodlivosť; skôr než sa stane naším Vládcom, musí sa stať našou obetou. Hoci sa Ježiš skutočne narodil ako náš dlho očakávaný Kráľ, najprv sa zjavil, aby vykonal krvavú prácu kňaza.

Prorok, potom kňaz, potom kráľ

Toto väčšinu ľudí zaskočilo. Ale Písmo predpovedalo tento vzorec. Keď Boh vyslobodil Izraelitov z egyptského otroctva, aby ich ustanovil za svätý národ, urobil to v určitej postupnosti. Najprv prišiel veľký prorok (Mojžiš), aby ohlásil dobrú správu o oslobodení a zvolal ľud. Potom prišiel veľký kňaz (Áron), aby sprostredkoval Božie milosrdenstvo poskytnutím prostriedkov na odpustenie hriechov ľudu a jeho očistenie od neprávosti. O niečo neskôr prišiel veľký kráľ (Dávid).

„Hoci sa Ježiš skutočne narodil ako náš dlho očakávaný Kráľ, najprv sa zjavil, aby vykonal krvavú prácu kňaza.“

Tento starozmluvný postup predznamenal Ježišov novozmluvný postup. Najprv sa zjavil ako veľký izraelský prorok podobný Mojžišovi (5. M 18:15; J 7:40), ktorý „kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby,“ keď začal zvolávať svoj ľud (Mt 9:35). Potom sa zjavil ako veľký izraelský kňaz podobný Melchisedekovi (Ž 110:4; Žid 5:9–10) a aj ako obetný „Baránok Boží“ (J 1:29), ktorý poskytol konečné odpustenie hriechov ľudu a očistil ho od každej neprávosti (1. J 1:9). A hoci Ježiš počas celej svojej služby niesol znaky kráľovskej hodnosti a teraz vládne ako kráľ na nebeskom tróne, stále čakáme na jeho úplné zjavenie sa svetu ako veľkého izraelského kráľa podobného Dávidovi (2. S 7:8–16; Mt 22:41–45).

Inými slovami, hoci Ježiš súčasne zastáva všetky tri úrady proroka, kňaza a kráľa v plnej miere a naveky, na zemi stále žijeme v období Ježišovho prorockého ohlasovania evanjelia (Mt 28:19–20) a Ježišovho kňazského sprostredkovania Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Hoci je všetko podriadené Jeho kráľovským nohám: „Teraz, pravda, nevidíme, že Mu je všetko poddané“ (Žid 2:8).

Oltár pred žezlom

My všetci, rovnako ako naši dávni predkovia, túžime po tom, aby náš spravodlivý Kráľ kráľov konečne skoncoval so zlom, ktoré je príčinou biedy a smútku v našich životoch a v našom svete. Keď oslavujeme prvý Kristov príchod, pripájame sa k Zachariášovi v chvále a hľadíme na budúcu milosť Ježišovej kráľovskej vlády:

„Požehnaný Pán Boh izraelský,

že navštívil svoj ľud a vykúpil ho

vyzdvihol nám roh spasenia

v dome svojho služobníka Dávida,

ako hovoril ústami svojich starodávnych svätých prorokov,

že nás vyslobodí od našich nepriateľov

a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia …

že budeme vyslobodení z ruky nepriateľov a bez bázne budeme Mu slúžiť,

v svätosti a v spravodlivosti pred Jeho tvárou po všetky dni života.“ (L 1:68–71, 73–75)

Ak však milosrdný kňaz nepredchádza spravodlivého kráľa, vláda spravodlivého kráľa pre nás nie je dobrou správou. Sami o sebe totiž nie sme svätí a spravodliví, ako je Boh. Sme hriešni a zlí. Všetci to v hĺbke duše vieme. Stáť pred Bohom s neodpusteným hriechom znamená záhubu.

„Ak milosrdný kňaz nepredchádza spravodlivého kráľa, vláda spravodlivého kráľa pre nás nie je dobrou správou.“

To je dôvod, prečo sa všetci musíme stretnúť s Ježišom, naším Veľkňazom, skôr ako sa stretneme s Ježišom, naším Najvyšším Kráľom. Potrebujeme ho, aby nám sprostredkoval Božie milosrdenstvo tým, že prinesie „obeť za vinu“ (Iz 53:10) skôr než „uskutoční právo a spravodlivosť v krajine“ (Jer 33:15). Potrebujeme, aby slúžil pri oltári skôr, ako sa chopí žezla (Žid 1:3).

Nežné milosrdenstvo nášho Boha

Zachariáš ako kňaz to vedel. Preto si myslím, že keď sa obrátil so svojimi slovami na svojho malého syna, predchodcu Mesiáša (L 1:16–17; Mal 4:5–6), svoje vyhlásenie chvály zakončil takto:

„A ty, dieťatko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho,

lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu,

a učil Jeho ľud známosti spasenia,

totiž, že náš Boh odpustí hriechy

zo svojho milosrdného srdca,

s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti,

aby svietil sediacim v tme a tôni smrti,

a upravil nám nohy na cestu pokoja.“ (L 1:76–79)

Vedel, že Mesiášovo zjavenie sa netýka len záchrany Božieho ľudu pred jeho nepriateľmi, ale aj záchrany Božieho ľudu pred tým, aby sa stali Božím nepriateľmi kvôli vine za svoje vlastné hriechy. Mesiáš prichádzal sprostredkovať nežné Božie milosrdenstvo, ako aj jeho svätú spravodlivosť, aby nás nakoniec vyslobodil zo všetkých našich nebezpečenstiev.

Narodil sa kňaz Izraela

Je správne, že túžime po Ježišovej vláde nad celou vzdorovitou realitou. Je správne, že „vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela,“ ktoré príde, keď sa Kristus vráti na svoju veľkú pozemskú korunováciu (R 8:23). Je teda správne, aby sme spievali a oslavovali príchod „Kráľa kráľov a Pána pánov“ (Zjav 19:16).

Ale je tiež správne myslieť na Vianoce ako na deň, keď prekypujeme vďačnosťou a slávime sviatkami skutočnosť, že Ježiš nás prišiel posvätiť pred svojou korunováciou. Prišiel, aby nás urobil spravodlivými pred tým, ako sa ujme svojej vlády. Prišiel, aby sa stal našou obetou predtým, ako sa stane naším vládcom. V nežnom milosrdenstve nášho Boha sa Ježiš „zjavil raz pri skončení vekov, aby svojou obeťou zahladil hriech“ (Žid 9:26).

Takže si nemyslím, že by sa anonymný autor piesne urazil, keby sme si niekedy prispôsobili refrén a spievali ho:

Noël, Noël, Noël, Noël, narodil sa kňaz Izraela.

Po tom, čo najprv prišiel ako náš Kňaz, máme teraz všetky dôvody tešiť sa na to, keď sa náš Kráľ „druhý raz zjaví nie pre hriech, ale na spásu tým, čo ho očakávajú“ (Žid 9:28, Ekumenický preklad).

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

tak túžobne lká Izrael

a očakáva nádej dňa,

keď vôkol ťaží hriechu tma.

Už blízko, blízko spásy deň,

keď príde tvoj Imanuel.

Od Adama a Evy sa nádej Božieho ľudu opierala o príchod. Sme čakajúci ľud, túžiaci ľud, ľud, ktorý vie, že potrebuje záchranu, a vie, že ju môže priniesť len ten, „ktorý má prísť“ (Žid 10:37).

Už viac ako tisíc rokov je hymnus Ó, príď, ó, príď, Imanuel slovami, ktoré cirkev očakáva najmä počas adventu (slovo, ktoré sa vzťahuje na príchod). Advent nás viac než ktorékoľvek iné obdobie vyzýva, aby sme túžili po príchode nášho záchrancu — a Ó, príď, ó, príď, Imanuel možno viac než ktorýkoľvek iný hymnus poskytuje slová pre naše túžby.

Tento mesiac sa náš tím učiteľov (s niekoľkými hosťami) bude venovať hymne so zameraním na sedem titulov pre Spasiteľa, ktorý prišiel raz a príde znova. Jeho meno je Múdrosť, Pán, Koreň Jesseho, Kľúč Dávidov, Ranná zora, Kráľ pohanov — a tu, v prvý deň adventu, Imanuel.

„Ajhľa,“ povedal prorok, povedal anjel, „panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Imanuel“ (Mt 1:23). Budú ho volať Boh s nami.

Krajina osamelého vyhnanstva

V srdci ľudského bytia sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Môžeme nájsť spôsoby, ako tento pocit zamaskovať, ale nech nás obklopuje akýkoľvek počet ľudí alebo potešení, sme od prírody osamelí ľudia na osamelej planéte. Lebo nech je s nami ktokoľvek a čokoľvek, predsa sme „bez Boha na svete“ (Ef 2:12).

Bez Boha: ako telo bez duše, strom bez miazgy, rodina bez otca alebo matky, zem bez slnka. Slová sa mihnú ako meč pri východnej bráne Edenu: hoci s priateľmi, s peniazmi, s prácou, s manželstvom, s pôžitkami, s mocou a hojnosťou — bez Neho sa zničí všetko. Bez Boha sme nevyhnutne osamelí. Sme duchovne stratení.

Hymnus to nazýva naším zajatím, naším osamelým vyhnanstvom v krajine „pod hriechom“ (R 3:9). Sme ako Izrael v Egypte alebo Boží ľud „pri riekach babylonských“ (Ž 137:1) — ale oveľa horšie, pretože náš faraón nás prenasleduje všade, kam sa pohneme, a rieky nášho vyhnanstva pretekajú celou našou dušou. Bez Boha sme všade vo vyhnanstve.

Náš domov neleží za Červeným morom alebo na púšti, ale za nekonečnou priepasťou, ktorú vyhĺbil ľudský hriech. Preto žijeme a umierame v krajine osamelého vyhnanstva, my bez Boha. Ibaže by mal nejakým spôsobom prísť ten, ktorý sa volá Imanuel, Boh s nami.

Ježiš, náš Imanuel

V istom zmysle poznal Izrael svojho Boha ako Imanuela ešte predtým, ako anjel prehovoril k Márii. Mojžiš nechcel odísť zo Sinaja, ak by Boh nešiel „s nami“ (2. M 33:1516). V zúfalých chvíľach si ľud pripomínal, že „Boh je v jeho strede“ (Ž 46:6). Najmä chrám stál ako vzácne znamenie Božej prítomnosti s jeho ľudom.

Chrám však stál aj ako chvejúce sa svedectvo Božieho odstupu od svojho ľudu. Oltár, dvere a opona trojnásobne zamykali Božiu prítomnosť na najsvätejšom mieste aj pred tými najvzornejšími Izraelitmi. Na toto najsvätejšie miesto mohol vstúpiť len jeden človek — „len raz do roka sám veľkňaz“ (Žid 9:7).

V najhlbšom zmysle slova bol teda Boží ľud vyhnancom aj v Izraeli; bol osamelý aj v zasľúbenej krajine. Nech išli akokoľvek ďaleko na západ, stále žili na východ od Edenu, pretože anjeli vyšívaní na chrámovej opone stále „strážili cestu“ do záhrady, ktorú sme kedysi poznali (1. M 3:24; 2. M 26:31).

„V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť.“

Potrebovali sme niečo viac. Potrebovali sme chrám „nie rukami postavený,“ ale má ruky (Mk 14:58). Potrebovali sme, aby sa najsvätejšie miesto stalo človekom, svätyňa s kožou, opona zrodená z panny. Potrebovali sme chrám, na ktorý by Ján mohol položiť hlavu a ktorého by sa Tomáš mohol dotknúť (J 13:23; 20:27). Potrebovali sme Imanuela, aby vstúpil do krajiny nášho vyhnanstva. A potrebovali sme, aby zomrel tak, ako si to my vyhnanci zaslúžime.

A tak aj urobil. Ježiš prišiel, Boh s nami, aby obnovil vzťah prostredníctvom výkupného. Prišiel, aby bol Imanuelom na kríži a volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) Tam Ježiš prijal naše zajatie — a vzal ho do zajatia. Tam vstúpil do nášho vyhnanstva — a ukončil ho zvnútra.

Boží Syn prišiel, aby bol s nami, aby zakúsil všetko, čo znamená byť bez Boha — a aby sa na druhej strane tohto najosamelejšieho vyhnanstva skončila naša samota, keď povieme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma prijal?“

Sám, a predsa nie sám

V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Ale v srdci kresťanského života je hlboká a neotrasiteľná prítomnosť. Náš pocit vyhnanstva môže pretrvávať a niekedy môžeme cítiť bolesť starej samoty. Ale keby sme si mohli prečítať tajné písmo na našom srdci, už by tam nebolo napísané „bez Boha,“ ale skôr „Imanuelov milovaný.“

Kedysi sme boli sami, aj keď sme boli najviac obklopení ľuďmi; teraz sme obklopení, aj keď sme najviac sami. Ako Ježiš povedal svojim učeníkom: „Mňa necháte samého. Ale nie som sám“ (J 16:32). Sám, a predsa nie sám. Tak sme v Kristovi aj my, lebo rozlúčkovým darom Imanuela bolo vloženie ďalšieho Imanuela do našich sŕdc, Ducha, ktorý je Boh s nami a dokonca Boh v nás (J 14:17).

Takže aj keď sa cítime sami, nie sme sami. Naše zajatie sa skončilo, naše osamelé vyhnanstvo sa skončilo. Lebo prišiel Ježiš, náš Imanuel.

Prišiel do tohto hriešneho sveta,

a z tela a krvi urobil svoje najdrahšie príbuzenstvo;

zomrel, aby nás mohol prijať,

a zachoval nás, kým sa nevráti.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Micheáš 5:1

„Ale ty, Betlehem Efrata,

hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami,

z teba mi vyjde ten,

ktorý bude vládcom v Izraeli.

Jeho pôvod je v praveku,

v časoch večnosti.“

Tieto slová naznačujú obnovenie kráľovskej moci. Efrata je názov okresu, v ktorom sa nachádza Betlehem a v ktorom sa narodil Dávid (1. S 17:12). Nepravdepodobná voľba Dávida za kráľa predznamenáva nepravdepodobnú voľbu Betlehema ako rodného mesta väčšieho Dávida. Matúš 2:6 (v kombinácii s Mich 5:4) ukazuje, že židovskí učenci Ježišovej doby to vnímali ako predpoveď miesta Mesiášovho narodenia (porov. J 7:42). Mesiášova vláda je na Boží príkaz (pre mňa) a jeho príchod (alebo „pôvod;“ množné číslo hebrejského motsa’ah — „vychádzanie“) je zo starých, dávnych čias. Toto sa chápalo buď ako označenie starobylého (Dávidovho) rodu, alebo ako označenie večného (a teda božského) pôvodu predpovedaného Mesiáša. Prvý výraz súvisiaci s časom („odpradávna;“ hebrejsky, miqqedem) sa vo všeobecnosti vzťahuje na staroveké historické časy (napr. Neh 12:46; Ž 77:5, 11; 78:2; 143:5; Iz 45:21; 46:10), ale môže odkazovať aj na večnú minulosť (napr. Ž 74:12; Ab 1:12). Druhý výraz súvisiaci s časom („od dávnych čias;“ hebrejsky — mime ‘olam) sa však vzťahuje na starodávne historické časy v Micheášovi (7:14; porov. 7:20) a aj inde (5. M 32:7; Iz 63:9, 11; Am 9:11; Mal 3:4); tento text teda odkazuje na Mesiášov starodávny rod Dávidov, čo potvrdzuje, že zmluvné sľuby dané Dávidovi stále platia.

Ján 1:9–10

„Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal.“

Jánova téma „svedectva“ je zasa súčasťou širšieho „motívu súdu,“ podľa ktorého to nebol Ježiš, kto bol postavený pred súd a odsúdený svetom, ale skôr svet, ktorý bol postavený pred súd Ježišom. Aby Ján dokázal Ježišovu nevinu a vinu sveta, predvádza pred čitateľa množstvo svedkov, ktorí dosvedčujú Ježišovu skutočnú mesiášsku identitu, a teda potvrdzujú vinu sveta, ktorý Ježiša odmietol.

Matúš 1:21

„Porodí syna a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov.“

Nová éra v dejinách Izraela sa začína príbehom o Ježišovom počatí v malom mestečku Nazaret. Anjel oznamuje jeho počatie (Mt 1:18–21) a vysvetľuje, že je prorokovaným Emanuelom (Mt 1:22–23). Jozef okamžite poslúchne anjelov príkaz (Mt 1:24–25).

Meno Ježiš dostávali synovia v symbolickej nádeji na očakávané Pánovo zoslanie spásy prostredníctvom Mesiáša, ktorý očistí svoj ľud a zachráni ho pred útlakom. Anjel však poukazuje na dôležitejšiu tému: zachrániť svoj ľud od hriechov. Spasenie od hriechov bolo opakovaným prísľubom starozákonných prorokov (napr. Iz 40:2; Iz 53:6; Jer 31:31–34; Ez 36:25–27; Dan 9:24; Zach 13:1).

Lukáš 1:26–33

„Potom v šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta k panne, zasnúbenej s mužom, ktorý sa volal Jozef a bol z domu Dávidovho; panna sa volala Mária. Keď anjel vošiel k nej, povedal: Buď pozdravená, milosťou obdarená, Pán s tebou! [Blahoslavená medzi ženami!] Ona, zarazená jeho rečou, premýšľala, aký to pozdrav. Ale anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha. Ajhľa, počneš, porodíš syna a dáš Mu meno Ježiš. Bude veľký, Synom Najvyššieho sa bude volať a Pán Boh Mu dá trón Jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad domom Jákobovým naveky a Jeho kráľovstvu nebude konca.“

Slovo „panna“ opisuje Máriin stav pred počatím aj počas tehotenstva (Mt 1:25). Zasnúbená. Právne záväzné zasnúbenie, ktoré sa dá zrušiť len rozvodom (Mt 1:19). Jozef je Dávidov potomok (porov. Mt 1:16, 20; L 1:32–33; 2:4; 3:23–38).

„Našla si milosť“ (grécky — charis) u Boha. Mária je príjemcom Božej milosti, nie jej darcom. (porov. 1. M 6:8.)

„Najvyšší“ je meno pre pravého Boha, ktoré pochádza z 1. M 14:18–22, kde Melchisedek, kráľ Sálemu, označuje Pána za „Boha Najvyššieho“ (porov. Bileám [tiež pohan], 4. M 24:16: „Najvyšší;“ „Všemohúci“). Medzi monoteistickými Izraelitmi sa to stalo bežným titulom pre Pána, najmä v žalmoch. (V Dan 3:26; 4:24, 34 je to titul pre Boha, ktorý majú spoločný Daniel aj Nebúkadnedar, a je obľúbeným menom v knihe Sirachovcovej.) Zatiaľ čo Ján je „prorokom Najvyššieho“ (L 1:76), Ježiš je „Syn Najvyššieho.“ Je zasľúbeným nástupcom Dávidovho trónu (pozrite 2. S 7:12–13, 16).

Lukáš 2:10–12

„Ale anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach.“

Zvestujem vám veľkú radosť, je grécky euangelizomai, slovesný tvar „evanjelia“. Veľká radosť. Lukáš 1:14.

Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán: tieto tri tituly odhaľujú veľkosť Máriinho syna. Pre „Spasiteľa“, porov. L 1:69; Sk 5:31; Sk 13:23. „Kristus“ je grécky výraz pre hebrejské slovo „Mesiáš“. Je to skôr titul ako meno (porov. „Kristus“, Sk 5:42; 17:3). Úžasné oznámenie, ktoré pastieri pravdepodobne úplne nepochopili, je, že tento Mesiáš, ktorý sa narodil ako dieťa, je zároveň sám Pán Boh.

Lukáš 1:50–52

„A Jeho milosrdenstvo s tými, čo sa Ho boja

z pokolení na pokolenia.

Dokázal moc svojím ramenom,

rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca;

mocných zhodil z trónov

a povýšil ponížených.“

Máriin chválospev prechádza od Márie k tomu, čo narodenie jej syna znamená pre veriacich Izraelitov. Úctivú, pokornú poslušnosť, ktorá sa snaží páčiť Bohu. Druhý dôvod Máriinej chvály je uvedený slovami „ukázal silu svojou rukou“, čo je antropomorfizmus pre Božiu moc. Lukášovo použitie slovesného času aorist vyjadruje Máriinu istotu o tom, čo Boh urobí. Abrahámovi a jeho potomstvu zdôrazňuje naplnenie dejín spásy.

Ján 1:4–5

„(Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“

Zmienky o živote, svetle a tme naďalej čerpajú z motívov Prvej knihy Mojžišovej (porov. 1. M 1:3–5, 1. M 1:14–18, 1. M 1:20–31; 1. M 2:7; 1. M 3:20; porov. tiež Iz 9:2; Iz 42:6–7; Iz 49:6; Iz 60:1–5; Mal 4:2; L 1:78–79). Na tomto pozadí Ježiš ako „svetlo“ prináša do tohto temného sveta pravé poznanie, morálnu čistotu a svetlo, ktoré ukazuje samotnú Božiu prítomnosť (porov. J 8:12; 1. J 1:5).

Lukáš 2:7

„I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“

Najväčší zázrak v dejinách sveta, narodenie večného Božieho Syna ako človeka, sa odohráva v tichosti v maštali, v jednej neznámej dedine v Judsku. Lukášov popis je zdržanlivý, poskytuje len veľmi málo detailov.

V staroveku sa na zavinutie bábätiek používali pásy látky, aby boli v teple a bezpečí. Jasličky. Kŕmidlo pre zvieratá. Slovo nocľaháreň naznačuje, že išlo o konkrétne, verejne známe miesto na prenocovanie jednotlivých cestujúcich. Nocľaháreň bola plná, pretože mnohí prišli do Betlehema, aby sa zaregistrovali na sčítanie ľudu.

Matúš 2:11

„I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“

Mudrci neprišli v čase Ježišovho narodenia v maštali, ale až o dva roky neskôr, keď Ježiš býval v dome. Je otázne, či títo kvázi pohanskí náboženskí muži chápali Ježišovu božskú podstatu, ale ich konanie bolo nevedomky primerané a nádherne predznamenalo uctievanie Ježiša všetkými pohanskými národmi (porov. Mt 28:19; R 1:5; F 2:9–11; Zjav 7:9–10; 21:24). Počet darov prispel k tradícii, že išlo o troch mužov, ale skutočný počet nie je známy. Kadidlo je živica používaná obradne ako jediné povolené kadidlo na oltári (2. M 30:9, 34–38). Myrha je šťava používaná v kadidle a parfumoch a ako povzbudzujúce tonikum. Dary boli pravdepodobne použité prozreteľne na podporu rodiny pri úteku do Egypta (Mt 2:13–15).

Lukáš 2:14

„Sláva na výsostiach Bohu

a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

Anjeli ohlasujú novinu o Ježišovi: večný, všemohúci Boží Syn „vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom“ (F 2:7), lebo „prišla plnosť času“ a „poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom“ (G 4:4–5). Pokoj spásy, ktorý Boh dáva skrze svojho Syna. Ježiš je „Knieža pokoja“, o ktorom prorokoval Izaiáš (Iz 9:6). Medzi tými, s ktorými má zaľúbenie. Boží dar „pokoja“ nepríde k celému ľudstvu, ale k tým, ktorých si Boh rád povolá k sebe.

Crossway © Pôvodný článok nájdete na: www.crossway.org

Keď si na to spomínam, hlavným aktérom bola moja teta Nancy. Každoročná hra bol jej nápad, takže sme samozrejme očakávali, že sa ujme vedenia a bude nás usmerňovať, kedy sa máme slávnostne presunúť do obývačky na naše predstavenie. Ale nešlo len o to, nasledovali sme ju, pretože jej na tom záležalo. Bola nadšená príbehom, ktorý sme stvárňovali, a tak sme boli prirodzene nadšení aj my.

Moje najšťastnejšie spomienky z detstva, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do srdca, sa zvyčajne týkali šťastných alebo nadšených dospelých — učiteľa, ktorý naučil moju triedu tancovať ľudový tanec Virginia Reel, softbalového trénera, ktorý vniesol zábavu do každého tréningu, a vedúceho kapely, ktorý miloval svoju prácu.

Ale tie najšťastnejšie chvíle sa vždy týkali mojich rodičov. Keď sa otec smial alebo sa mama pre niečo nadchla, čas sa zastavil a hrozilo, že mi vybuchne srdce. Tešila som sa, keď som ich videla, ako sa tešia; ich nadšenie a radosť sa okamžite a prirodzene preniesli na mňa, pretože som ich rada videla šťastných.

Deti sa naučia milovať to, čo prináša radosť ich rodičom.

Stále to vidím na mojich vlastných deťoch. Môj najstarší syn mi prinesie Nedeľný komiks, upozorní ma na dobrý vtip a čaká, že sa zasmejem. Všetci moji synovia neoblomne fandia môjmu univerzitnému tímu len preto, že vedia, že im fandím aj ja. A keď sa ich spýtam, za čo sú vďační, naučili sa pridať duchovný prvok, pretože vedia, koho milujem.

Čo to teda hovorí mne a všetkým matkám v tomto adventnom období?

Pre mladú mamičku, ktorá chce vytvoriť nezabudnuteľné Vianoce, je toto obdobie ako tlakový hrniec. Existuje nespočetné množstvo (úžasných) návodov na Pintereste, príspevkov, aktivít a kníh o tom, ako čo najlepšie využiť toto obdobie a sprostredkovať našim deťom význam Vianoc. A tento rok som tento tlak pociťovala veľmi intenzívne, pretože moji synovia už vyrástli z detských knižiek, tvorenia a Betlehemov. Chcem urobiť Vianoce výnimočnými a povedať im všetky správne veci, ktoré im vtlačia do srdca ich význam.

Predstavujem si však, že to, čo si budú pamätať z týchto Vianoc a zo všetkých Vianoc svojho detstva dohromady, nebudú maľovanky, knihy ani zapálená sviečka na adventnom venci. Ak sú ako ich mama, predstavujem si, že to, čo bude mať najväčší vplyv, sú šťastní a nadšení dospelí v ich živote, konkrétne ja a môj manžel, ktorým sa Ježišov príbeh radostne preháňa v srdci počas celého roka a vianočného obdobia.

• Som šťastná v Ježišovom príbehu?
• Uvažujem o tom, čo spôsobil jeho príchod?
• Očakávam jeho návrat?
• Hovorím o tom s nadšením, keď sedím so svojimi deťmi v našom dome, keď kráčame po ceste, keď ideme spať a keď vstávame?

Naše deti si budú z Vianoc pamätať moju radosť v Kristovi ešte dlho po rozbalení darčekov a odložení adventného kalendára.

Christine Hoover © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Robert Louis Stevenson uzatvára svoju báseň Vianoce na mori slovami:

Ale jediné, na čo som mohol myslieť v tme a chlade,

bolo to, že odchádzam z domu a moji rodičia starnú.

Túžba po domove

Vianoce v nás podnecujú tento oheň domova ako žiadne iné obdobie roka, ktoré zapaľuje nádej bez ohľadu na to, akými cynickými sme sa stali, že môžeme radostne sedieť pri stole s ľuďmi, ktorých máme radi, a cítiť sa pri tom dobre. Napriek sklamaniam, hádkam, osamelosti a narušenej dynamike sa niečo v našom srdci tvrdohlavo chytá spomienok, nech sú akokoľvek prchavé, na pocit hlbokého poznania, prijatia a bezpečia. Tieto chvíle destilujeme do čarovných chutí radostnej lásky. Každé Vianoce dúfame, že si vychutnáme ďalšiu kvapku. Je to však náročné hľadanie.

„Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove.“

Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove. Odchádzame z domu a hľadáme domov. Zdá sa však, že nám vždy uniká. Keď sa vrátime, už to nie je také isté. Naše vlastné nové vzťahy v nás stále zanechávajú starodávnu túžbu. Walesania používajú slovo hiraeth (hee′-ryth) na opísanie silného, neutíchajúceho volania po domove. Hiraeth evokuje bodnutie, ktoré tulák pociťuje, keď konečne príde späť: toto nie je ono. Je tu ešte vzdialenejší breh, ktorý je domovom viac než toto milované miesto. Môžeme o ňom snívať, ale nevieme, ako sa tam dostať.

Rád by som navrhol, aby sme tieto Vianoce dovolili tomuto hiraeth, aby nás pritiahol k jasličkám. Lebo tam prišiel náš skutočný Domov, aby nás znova zhromaždil. Ten, ktorý je pre naše srdce vlasťou, sa usídlil v rozbitej, zničenej krajine nášho osamelého vyhnanstva. Boží Syn prišiel, aby nás získal a priviedol späť do spoločenstva so svojím Otcom a Duchom.

Sledujte zlatú niť

Už ako dieťa a malý chlapec Ježiš priťahoval tých, ktorí túžili spoznať Boha a vidieť jeho slávu, či už to boli pastieri z okolitých polí, alebo mudrci z ďalekých východných krajín. Pre oči veriacich bolo dieťa v plienkach cieľom cesty. Títo prví ctitelia totiž tušili to, čo pravdepodobne nedokázali vyjadriť: pri vtelení z nás večný Syn urobil svojich bratov a sestry tým, že prijal pravú ľudskosť za svoju (Žid 2:11).

„V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.“

Toto dieťa znamená, že trojjediný Boh odmietol byť bez nás. Chce, aby Ho poznali, mali k Nemu vzťah a opätovali mu Jeho lásku tí, ktorí v Ježišovi vidia, ako veľmi nás miluje. Keď Mária drží Ježiša blízko pri sebe, stojíme v úžase, že sa Boží Syn s nami takto spojil. Prišiel nás zhromaždiť, aby mohol Otcovi opäť predstaviť tých, ktorí sú s ním spojení vierou. Tento Ježiš teda od svojho prvého príchodu privádzal mnohých synov do slávy (Žid 2:10). V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.

Základom tejto ohromujúcej udalosti vtelenia je prísľub, ktorý Boh dal svojmu ľudu už na začiatku. Ešte predtým, ako sme boli vyhnaní z Edenu, trojjediný Boh plánoval, ako nás privedie domov. Od 1. Knihy Mojžišovej až po Zjavenie Jána sa tiahne zmluvný prísľub nezlomnej lásky: „Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom“ (3. M 26:12). Túto zlatú niť môžete sledovať cez kaskádu pasáží (vrátane 1. M 17:7; 2. M 6:7; Jer 31:33–34; Ez 37:27; 2. K 6:16; Žid 8:10; Zjav 21:3). Trojjediný Boh sa čoraz dôvernejším a spásonosnejším spôsobom ukazuje ako náš tvorca domova, až napokon bývame priamo s ním, kde už niet vzdychov ani bolesti, ale iba večný život v spoločenstve.

Domov v našich srdciach

Boh odpovedá na naše volanie po domove v priebehu storočí príchodom Ježiša v plnosti času (G 4:4). Boží Syn chcel byť s nami tak veľmi, že vzal na seba telo a krv a prebýval medzi nami (J 1:14). Zakaždým, keď sa táto správa oznámi a uverí sa jej, Duch Svätý vlieva do srdca túžbu po domove, ktorá má teraz meno. „Poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:6). Už teraz môžeme zakúsiť jeho prítomnosť, aj keď očakávame svoj úplný príchod. Je to, akoby nám trojjediný Boh hovoril: „Ja som tvoj Boh a ty si moje dieťa. Prídeš ku mne domov bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš a čím prechádzaš. Lebo nakoniec všetko urobím nové.“

Tento Ježiš, ktorý prišiel medzi nás na Vianoce, vyrástol v muža, ktorého nazývajú „priateľom hriešnikov“ (L 7:34). Mysleli to pejoratívne, ale my to poznáme ako vzácny titul nášho Vykupiteľa. Ježiš, náš brat, je stále priateľom, „ktorý je oddanejší ako brat“ (Pr 18:24). Pretože On je aj jadrom nášho srdca. Skutočný tvorca domova.

Počas tohto adventu si môžeme predstaviť toto dieťa, tohto Boha s nami a to, ako veľmi nás musí milovať, aby nám priniesol nepolapiteľný Domov. Potom môžeme svoje srdcia naplno vložiť do kolied, ktoré spievame. Môžeme ho viac milovať, keď ho budeme viac uctievať. Môžeme čítať všetky veľké vianočné texty. Môžeme sledovať zlatú niť jeho zasľúbení o vytvorení domova. Môžeme byť dojatí a ponúknuť mu vianočný darček v podobe našej nadšenej túžby deň čo deň dodržiavať Jeho slovo. Toto sú cesty k veľkolepému sľubu, ktorý dal Ježiš: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho“ (J 14:23).

Naša pieseň o návrate domov

Hiraeth bude cez nás volať po domove po všetky naše pozemské dni. Ale keď vieme, kam nás toto volanie vedie, naše túžby nás nenechajú bez pomoci. Vieme totiž, že máme priateľa, nášho brata Ježiša, ktorý nám zabezpečil cestu domov. Jeho Duch práve teraz spieva skrze nás. Hiraeth je piesňou návratu domov a spája nás s našimi spolucestujúcimi v spoločenstve, ktoré je hlbšie, než sme možno kedy predtým poznali.

Hľa, Boží príbytok je u človeka! Domov vstúpil do ruín a opäť nám otvoril záhradu.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.OR

Lukáš rozpráva príbehy o tom, ako anjel Gabriel doniesol Zachariášovi božské zasľúbenie týkajúce sa Jána Krstiteľa, a Márii o Ježišovi Mesiášovi. Každá správa hovorí o tom, ako títo dvaja svätci odpovedali Bohu vo viere. Ich reakcie sa líšili. Dve cesty sa krásne skrížili, keď Mária cestovala, aby navštívila Zachariášovu manželku Alžbetu. Nakoniec vidíme, ako sa Božia milosť vykúpenia prejavila v oboch.

Predstav si rozhovor Márie a Alžbety, keď sa prvýkrát stretli, odkedy obe neočakávane otehotneli. Obe začali chváliť Pána (L 1:39–55).

---

Chvíľu stáli vo dverách v svätej tichosti, ich zaslzené oči sa na seba pozerali s posvätným údivom, ich ruky na bruchu držali sväté deti. Alžbetine brucho bolo už viditeľne zaguľatené. Potom Alžbeta potichu zopakovala, čo Mária pred chvíľou zvolala: „Sväté je Jeho meno.“

Mária sťažka dýchala a pridržiavala sa zárubne. Zázračné počatie ju neušetrilo od návalov nevoľnosti z ranného tehotenstva. „Mária! Poď, sadni si. Ach, čo mi to len napadlo.“ Alžbeta ju odviedla na stoličku k stolu. „Určite si vyčerpaná a hladná. Kedy si naposledy jedla?“

„Dnes ráno,“ povedala Mária. Alžbeta už mala pripravené na podnose dva malé kúsky chleba.

„No,“ začala Alžbeta, keď pridávala zdravý strapec hrozna, „tak sa vôbec nečudujem, že sa cítiš slabá.“ Priložila pár datlí a olív a položila jedlo pred mladú matku, ktorá ešte nemala ani šestnásť. „Jedz!“ prikázala jej s materskou láskou, zatiaľ čo nalievala dva poháre vody. „To si šla až z Nazareta celú cestu peši?“

„Celú nie,“ usmiala sa Mária. „Pán mi poslal pár milých cudzincov s povozom.“

Keď Alžbeta podávala Márii pohár, povedala: „Muselo ti to trvať, tipujem, štyri dni?“  Na chvíľu sa na Máriu uprene dívala. „Čo ťa sem priviedlo?“

„Bolo mi povedané, že tiež čakáš dieťa a viem, že viac než ktokoľvek iný, práve ty porozumieš mojej… situácii.“

„O mojom tehotenstve nevie skoro nikto,“ povedala Alžbeta. „Držali sme to v tajnosti päť mesiacov. Začala som o tom hovoriť len nedávno. Kto by to v Nazarete mohol vedieť už teraz?“

Po chvíľke ticha odpovedala Mária: „Povedal mi to anjel.“

Alžbeta sa usmiala. „Tušila som to, bol to Gabriel?“

Márii sa rozšírili oči. „Áno! Prišiel aj k tebe?“

„Nie, prišiel k Zachariášovi, keď v chráme pálil kadidlo.“

„Čo mu povedal?“

„Nuž,“ začala Alžbeta, „ nie som si istá, či už poznám celý príbeh. Doteraz o tom nebol schopný hovoriť.“

„Nemôže ti to povedať?“ opýtala sa Mária.

„Môže, ale nedokáže. Anjel mu vzal sluch a hlas. Dokáže písať, no nik, kto vie o mojom tehotenstve, nevie čítať. Všetko, čo viem, som pochopila z gestikulácie a čítania pier. Viem, že sa mu zjavil anjel Gabriel a povedal mu, že otehotniem. Po toľkých rokoch! Máme mu dať meno Ján, nebude piť víno a opojné nápoje a bude prorok ako Eliáš.“

Mária zahĺbene sklopila zrak a potom potichu, ako keby to chcela povedať len sebe, zašepkala: „Eliáš… ,Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša… ‘“

Alžbeta sa chytila citátu a dokončila ho: „… prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.“ (Mal 4:5, preklad prof. Roháčka) Vtedy sa im znovu stretol zrak vo svätom úžase a inštinktívne si položili ruky na svoje sväté brucho.

„Tak preto poskočil!“ povedala Alžbeta a natiahla sa za Máriinou rukou. „To je dôvod, prečo sa môj malý Ján tak radostne pohol, keď počul tvoj hlas! Netešil sa len z hlasu matky nášho Pána. On zacítil prítomnosť Toho, ktorému má pripraviť cestu!“ Znovu posvätné ticho. Posvätné slzy. Duch Svätý bol mocne prítomný.

„Dal ti anjel meno pre tvojho syna?“ opýtala sa Alžbeta.

„Riekol: ,Dáš mu meno Ježiš,‘“ povedala Mária. „Ježiš… “  Alžbeta si vychutnávala tento moment. „Meno Mesiáša je Ježiš. Hospodin zachraňuje. Samozrejme, že toto je Jeho meno.“

„A meno tvojho Jána,“ povedala Mária. „Hospodin je milostivý.“ Alžbeta sklonila hlavu, aby zastavila slzy.

„Pán je veľmi, veľmi milostivý, keď dal tejto starej žene skompromitovanej neplodnosťou, privilégium priniesť na tento svet proroka.“ Potom, pozerajúc znovu nahor, pokračovala: „A že priviedol mladučkú matku môjho Pána… “ Potom jej to došlo.

„Mária! Mala si svadbu a ku mne sa to nedostalo?“

„Nie, sme stále zasnúbení.“ Alžbeta vyzerala zmätene. „Nebola som s Jozefom ani so žiadnym iným mužom,“ šepla Mária. „Anjel mi povedal: ,Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; preto aj to, čo sväté narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží.‘“

Alžbeta sa s úžasom dívala a priložila si ruku k ústam. Oči jej žiarili radosťou. „To to znamenalo!“ vykríkla.

„Čo?“ nerozumela Mária.

„Tie slová, ktoré zo mňa vyleteli, keď som ťa zbadala: ,A blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. ‘ Vedela som, že to Duch Svätý ma prinútil hovoriť a teraz úplne rozumiem, čo tie slová znamenali: Verila si! Verila si anjelovi Pána, aj keď ti hovoril, že tvoje tehotenstvo bude zázrak — tehotenstvo, ktoré predtým žiadna nezažila!“ Mária sa pokorne usmievala.

Keď sa Alžbeta znovu načiahla po Máriinu ruku, povedala: „Všetci nemáme takú veľkú vieru. Zachariášovi nebude vadiť, keď ti to poviem. Ako som už spomínala, nepoznám ešte všetky detaily, ale viem, že anjel vzal Zachariášovi hlas, pretože keď počul jeho správu, znelo to neuveriteľne. Sme už starí a už sme ani nedúfali. Zachariáš nejakým spôsobom spochybnil Gabriela a bol potrestaný.“

Mária sa znovu usmiala a povedala: „Keď mi anjel oznámil, že si tehotná, riekol: ,Lebo Bohu nič nie je nemožné.‘“

„Toto povedal?“ opýtala sa Alžbeta.

Mária prikývla a pokračovala: „Vedieť, že nie som sama, bolo pre mňa darom. Vedieť, že je tam niekto, kto pochopí moju situáciu. Myslím, že aj pre teba by to mohlo byť darom, ktorý ti pomôže veriť, že Boh je milostivý k tým, ktorých povoláva k viere vo veci, ktoré sa im zdajú byť nemožné.“

„Boh je naozaj milostivý,“ povedala Alžbeta. Ďalšie slzy. „Ty však, drahá Mária… My sme mali problém dôverovať Bohu v tom, čo sa nám zdalo nemožné. Ty si však verila Božiemu zasľúbeniu o niečom, čo je samotnému človeku naozaj nemožné. Nik ťa nemusel presviedčať, že Bohu nič nie je nemožné.“

„Ó Mária, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho. Sväté je Jeho meno.“ Alžbeta sa zastavila, aby si to znovu vychutnala: „Ježiš.“

---

Zachariášova a Máriina rozdielna odpoveď na Gabrielovo oznámenie zapadá do vzorca, ktorý vidíme naprieč celým Písmom: svätci zažívajú veľkolepé momenty veľkej viery a slabé momenty váhania a slabej viery. Zvyčajne je to tak, že čím viac nám Písmo prezrádza o životoch svätcov, tým je pravdepodobnejšie, že ich uvidíme zažívať oba typy momentov. Je to pre nás milosť, keďže „sa my všetci v mnohom prehrešujeme“ (Jk 3:2) a vieme, aké je to plakať: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9:24)

Počas týchto Vianoc, nech to už sú akékoľvek sľuby, ktorým nedokážeš veriť, maj na pamäti, že Ježiš — Hospodin zachraňuje a že Ježiš — Hospodin je milostivý.  Ak aj ty máš problém veriť Božiemu zasľúbeniu ako Zachariáš, pretože sa zdá byť nemožné, vedz, že Boh je k tebe stále milostivý, aj keď to znamená, že ťa najprv potrestá, aby ti pomohol vidieť a prijať Jeho pevnú lásku a milosť.

Vianoce nám skutočne pripomínajú, že „Bohu nič nebude nemožné“ (L 1:37).

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

O čo viac to platí pre Máriu, keď držala v náručí Ježiša. V obľúbenej vianočnej piesni sa Mark Lowery pýta: „Mária, vedela si… že keď bozkávaš svoje dieťatko, bozkávaš tvár Boha?“ Hoci by o tom musela premýšľať celé dni, anjel jej naozaj povedal: „Aj to, čo sväté narodí sa [z teba], bude sa volať Syn Boží“ (L 1:35).

Je to jeden z prvých a najväčších titulov, ktoré boli Ježišovi udelené. Čo však znamená? „Boží Syn“ má niekoľko významov.

Človek, Žid, Kráľ

Pri uvádzaní Ježišovho rodokmeňa nám Lukáš hovorí, že Adam bol „Boží“ (L 3:38). Bol jedinečne stvorený, ale bol aj otcom ľudského rodu. V istom zmysle sme teda všetci Božími synmi. Pavol potvrdzuje toto univerzálne synovstvo citátom gréckeho básnika: „Lebo aj my Jeho rod sme“ (Sk 17:28).

Písmo nám však dáva ešte jeden zmysel, v ktorom sú vyvolení a povolaní ľudia spoločne Božím synom. „Takto hovorí Hospodin: Izrael je mojím prvorodeným synom“ (2. M 4:22). Boh zrodil svoj ľud, keď ho vykúpil z otroctva v Egypte. O niekoľko storočí neskôr, počnúc Dávidom, boli izraelskí králi považovaní za Božích synov. Išlo o synovstvo na základe Božieho pomazania, ktoré viedlo k osobitnej dôvernosti: „Bude na mňa volať: Ty si otec môj, môj Boh a skala mojej spásy. Ba ustanovím ho prvorodeným, najvyšším pre kráľov zeme“ (Ž 89:27–28).

Ježiš naplnil všetky tri biblické významy pomenovania „Boží Syn“. 1) Narodil sa z Márie, a tak bol (a je) skutočne človekom, potomkom Adama a Evy, jedným z Božieho potomstva, ktoré nosí Boží obraz, rovnako ako každý z nás. 2) Ježiš bol tiež skutočným Židom. Lukáš pripomína, že bol obrezaný na ôsmy deň (L 2:21), označený za súčasť Izraela, za Božieho syna. Ale čo viac, Ježiš bol prvým z nového Izraela, zakladateľom ľudu vykúpeného milosťou a spojeného s ním vierou. 3) Ježiš bol Dávidov potomok a bol oslavovaný ako pravý dedič Dávidovho trónu (L 1:32). Pomazaný Duchom Svätým pri svojom krste je Ježiš Kristus Božím Synom, ktorý je večným Kráľom svojho ľudu.

Večný Syn v tele a čase

Objavuje sa však aj hlbší a starší význam, v ktorom je Ježiš jedinečným Božím Synom. Vďaka Jánovmu evanjeliu máme tú česť vypočuť si Ježišove osobné modlitby k nebeskému Otcovi krátko pred jeho zatknutím. Dozvedáme sa, aký veľký bol rozsah tejto ich dôvernosti.

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta.“ (J 17:24)

Vzťah medzi Otcom a Synom je večný. Ešte pred stvorením čohokoľvek, Otec miloval Syna a Syn miloval Otca — všetko v osobnom, prúdiacom zväzku lásky, v spoločenstve Ducha Svätého. Hoci toto tajomstvo ohromuje našu myseľ, zisťujeme, že vzťah je v samom srdci bytia trojjediného Boha. Dieťa v Máriinom náručí bol večný Boží Syn, ktorý prijal naše človečenstvo v konkrétnej osobe Ježiša. Bol božským Synom Božím odjakživa a teraz je Božím Synom v tele a čase.

„Ešte pred stvorením čohokoľvek, Otec miloval Syna a Syn miloval Otca.“

V Matúšovom evanjeliu Ježiš odhrnie oponu tohto hlbokého tajomstva a dá nám nahliadnuť do večnosti, keď vyhlási: „Nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť“ (Mt 11:27). Poznanie je viac ako faktické vedomosti; toto poznanie je vzťahová intimita. Zahŕňa neustálu výmenu lásky medzi Otcom a Synom (opäť v Duchu).

Otec a Syn sú si takí blízki, že sa medzi nich nikto a nič nemôže dostať. Tento vzťah predchádza všetkému. Toto poznanie je základom ústredného kresťanského tvrdenia: „Boh je láska“ (1. J 4:7). V Ježišovi sme svedkami toho, ako sa vzťah, ktorý je základom celého stvorenia, zjavuje pred našimi očami v konkrétnom tele, krvi, postave a hlase.

Synovia v Synovi

Úžas sa prehĺbi, keď si uvedomíme, že vtelenie znamená, že Boh otvára tento úplne jedinečný vzťah, aby zahrnul aj nás. Tento úryvok z listu apoštola Pavla je úžasným vianočným textom:

„Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič. (G 4:4–7)

„Trojjediný Boh nás chce prijať do svojho večného vzťahu lásky.“

V Kristovi nás trojjediný Boh prijíma do svojho večného vzťahu lásky. Umožňuje to nielen legálne, prostredníctvom forenzného vykúpenia, ale aj skúsenostne, prostredníctvom zoslania Ducha svojho Syna. Večný Syn priniesol svoj vzťah s Otcom medzi nás vo vtelení. Teraz, keď sa vrátil do neba, uvádza nás do svojho vzťahu s Otcom prostredníctvom daru svojho vlastného Ducha v nás. Nedostávame len informácie o vykúpení. Keď sa v nás Duch prejavuje, voláme: „Abba! Otče!“

Všetci veriaci — či už muži, ženy, chlapci, alebo dievčatá — sú Božími synmi, pretože sú spojení s jediným večným a vteleným Božím Synom, Ježišom.

Spoločenstvo s Otcom a Synom

Môžeme si klásť otázku, či sme skutočne zahrnutí do takejto lásky. Patrím medzi tých, „komu by Syn chcel zjaviť?“ Aká je teda útecha, keď čítame hneď nasledujúce slová z Ježišových úst: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) Ježiš nás chce zasvätiť do svojho vzťahu s Otcom.

Vo svojom prvom liste Ján hovorí, že píše čitateľom: „… aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.“ Potom vysvetľuje, čo to znamená: „Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom“ (1. J 1:3). Ježiš je jedinečným Božím Synom tak, ako ním nikdy nemôže byť obyčajný človek, národ alebo kráľ. On sa však túži podeliť o toto synovstvo s nami, aby sme boli prijatí do samotného života Otca, Syna a Ducha Svätého.

A práve na Vianoce nám toto tajomstvo, ktoré sa teraz zjavilo, znie v srdciach:

Tichá noc, svätá noc.

V Ježiši — Dieťati

Boh sa láskavo usmieva nám,

anjel zvestuje: Buď pokoj vám!

Kristus je daný nám.

Kristus je daný nám.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Manžel bude sláviť sviatky bez svojej manželky prvýkrát za posledných tridsať rokov. Syn bude mať svoje prvé Vianoce bez mamy. Spomienky na drahý hlas priateľky naplnia ticho medzi našimi rozhovormi. Najviac vnímame neprítomnosť tých, ktorí sú nášmu srdcu najbližší.

Na stretnutí za spoločným stolom je niečo posvätné. Niektoré z tých najlepších chvíľ v živote trávime práve pri jedle. Počas obdobia sviatkov precestujeme krajinu a celý svet, aby sme si sadli na svoje miesto. Je to možno jediné miesto a čas, keď sa môžeme podeliť o vzácne chvíle s ľuďmi, ktorých milujeme.

Preto ak na mieste našej milovanej osoby ostane chladná prázdna stolička, cítime nesmiernu ťažobu neprítomnosti. Hrozí nám, že nás zaživa pohltí prázdnota, ktorá ostala.

Prekliate vôkol nás

Ako sa dá spievať o „posolstve útechy a radosti“, keď niekto, kto do tvojho života radosť priniesol, sa o ňu s tebou už viac deliť nemôže? Ako sa dá vychutnávať vianočná nálada, keď smiech milovanej osoby utíchol? V takýchto chvíľach zaznieva príslovie bolestivo pravdivo:  „Aj pri smiechu môže bolieť srdce, ale koniec radosti býva zármutok.“ (Pr 14:13)

Prázdna stolička za stolom nám pripomína nepopierateľnú, neodvrátiteľnú skutočnosť, že niečo s týmto svetom nie je vôbec v poriadku. Okolo nás sa vznáša prekliatie a všetci sme ochutnali jeho jed. Smrť číha na každom kroku, nákaza hriechom poškvrňuje našu dušu. Vesmír sa rozpadá pod váhou svojej vlastnej rebélie a Boh, Darca všetkého života, naša skvelá radosť, sa zdá byť tak ďaleko.

V záhrade sme sa s Ním zvykli prechádzať za podvečerného vánku (1. M 3:8). No odvtedy, čo sme zosadili z trónu Božiu autoritu vo svojom živote a začali sa naháňať za lákadlom zakázaného ovocia, ostávajú prázdne stoličky za stolom v každej domácnosti na svete. Náš svet umiera, je prekliaty a beznádejne neschopný navrátenia k Bohu.

Ďalšie prázdne miesto

Na Vianoce si ale pripomíname aj iné prázdne miesto. Večný Syn Boží zostúpil z nebeského trónu, aby medzi nami znovu chodil.

Bez toho, aby sa svojej božskosti zbavil alebo ju zmenšil, vstúpil Ježiš Kristus do histórie ako človek, nemluvňa, zavinutý do plienok a uložený v jasliach. Tri desaťročia žil nenápadný život remeselníka a denne kľačal pri tesárskej lavici zotierajúc si z čela pot. Keď začal svoju verejnú službu, Tvorca vesmíru dal prednosť miestu pri stole hriešnikov.

Ježiš na svadbe v Káne priniesol víno starejšiemu, aby dokázal, že Ženích si konečne prišiel po svoju milovanú (J 2:1–12). Rozmnožil chlieb pri galilejskom mori, aby sa vyhlásil za „pravý chlieb z neba“, život prinášajúci pokrm pre svetom strápené duše (J 6:32, 35). Ježiš si sadal k colníkom, prostitútkam a farizejom, aby mohli zasadnúť za Pánov stôl všetci. Lámal chlieb s priateľmi, ktorí Ho mali opustiť, aby ukázal, že Jeho stôl je miestom odpustenia pre kajúcnych, miestom vykúpenia pre nehodných a že pre nikoho ešte nie je neskoro (L 22:14–30).

Všetko, čo to Ježiša stálo, bol Jeho život — väčšie výkupné, než si kedykoľvek budeme vedieť predstaviť.

Drahé privítanie

Vianoce sú príbehom o tom, ako sa z Ježiša stal „muž bolestí“ (Iz 53:3), aby sme mohli prijať „veľkú radosť“ (L 2:10). Sú príbehom o Kráľovi stvorenia, ktorý zostúpil z trónu slávy a vymenil svoje sväté rúcho za žobrácke handry, aby sme sa mohli dostať k milostivému miestu Boha oblečení v Kristovej róbe spravodlivosti.

Vianočné jasle pripravili miesto pre kríž, keď perfektný Sudca ľudí zostúpil zo svojej lavice, aby si odsúdený sadol na naše miesto. Boh zdvihol svoje kladivo neomylnej spravodlivosti a do Ježišových rúk boli pribité klince. Prijal trest za hriech a porazil smrť, pohltiac hrob vo víťazstve (1. K 15:53–54).

Ježiš dal sám seba, aby zmieril hriešnikov so svätým Bohom. Bolo to pozvanie za nevyčísliteľnú cenu na večnú hostinu v Jeho kráľovstve. Tam bude Baránok naveky hodovať so svojou cirkvou, Nevestou, ktorú vykúpil (Zjav 19:7). Za Jeho stolom nikdy neostane prázdne miesto.

Kráľov stôl

Je oprávnené, že nás bolí srdce, keď vidíme prázdne miesto pri našom štedrovečernom stole. Tí však, ktorí sú v Kristovi, nežialia bez nádeje ako zvyšok sveta (1. Tes 4:13). Aj v utrpení sa môžeme radovať, pretože našu istotu vkladáme do poznania, že smrť nemá posledné slovo. Ak prázdnu stoličku znášame príliš ťažko, lipneme na nádeji nebeského stola.

Každé stretnutie na sviatky nám pripomína, že nás náš Pán povoláva k inému posvätnému pokrmu. Keď sa smejeme s tými vôkol nás a plačeme za tými, ktorí tu už nie sú, dúfame v deň, keď všetci krvou vykúpení Boží ľudia budú za jedným stolom, ktorý prestrela ruka Tesára. Tam, na hostine milosti, bude zrak každého z nás upriamený na Hostiteľa. Vo večne zväčšujúcej sa radosti budeme s údivom hľadieť na Kráľa, ktorý opustil svoj trón, aby nám dal miesto za stolom: náš Spasiteľ, náš Ženích, Ježiš Kristus, náš Pán.

„Môj nárek premenil si v tanec, rozviazal si mi smútočné rúcho a opásal si ma radosťou, aby Ťa moja duša ospevovala a neumĺkla. Hospodin, Bože môj, naveky Ťa budem oslavovať.“ (Ž 30:12–13)

Uverejnené 6.12.2018

Tim Giovanetto © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG