Vaša odpoveď na tieto otázky bude hlboko formovať stabilitu, vytrvalosť, šťastie, odvahu a pokoru vašej kresťanskej skúsenosti. Ježiš vám chce poskytnúť základy neochvejnej radosti.

Radostný návrat

V Lukášovom evanjeliu sa nachádza moment, keď sa 72 Ježišových učeníkov vracia z misijnej cesty. Uzdravovali chorých, vyháňali démonov a ohlasovali prichádzajúce kráľovstvo. Teraz sú späť, preplnení nadšením. Hovoria:

„Pane, aj démoni sa nám poddávajú v Tvojom mene!“ (L 10:17)

Ako je zrejmé zo zvyšku Lukášovho evanjelia, démoni sú mocné duchovné bytosti, ktoré sa stavajú proti Ježišovi. Preto je pozoruhodné, že sa podriaďujú Ježišovým nasledovníkom v Jeho mene. Predstavte si, že zistíte, že zúrivý, besniaci lev bude pokorne poslúchať vaše slovné príkazy. Boli by ste ohromení.

Lepšie, ako si myslíte

Ježiš netlmí nadšenie vracajúcich sa učeníkov. V skutočnosti je jeho prvou reakciou informovať ich, že veci sú ešte lepšie, ako si myslia.

Povedal im: „Videl som satana ako blesk padať z neba.“ (L 10:18)

Inými slovami, Ježišovi sa nepodriaďujú len démoni, ale aj ich vodca. Služba Ježiša a jeho nasledovníkov ochromuje vplyv satana. Ježišova smrť zbavuje satana všetkých dôvodov obviňovať hriešnikov pred Bohom. Ježišovo vzkriesenie poráža samotnú smrť. Satanov pád je nevyhnutný. A to nie je všetko. Ježiš pokračuje:

„Ajhľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a po škorpiónoch, aj moc nad všetkou silou nepriateľa; a nič na svete vám neuškodí.“ (L 10:19)

Ježiš nielenže dal svojim učeníkom moc, aby dosiahli rozhodujúce víťazstvo nad svojimi duchovnými nepriateľmi (symbolizovanými hadmi a škorpiónmi), ale zaručuje im aj to, že im nič, absolútne nič neublíži. Nechce tým povedať, že nikdy neochorejú, nebudú trpieť, nebudú prenasledovaní, alebo že nezomrú (L 6:27–29; 9:23–24). Ale sľubuje, že ich ochráni pred každým duchovným útokom, keď mu budú dôverovať.

Ježiš v podstate hovorí svojim radostným nasledovníkom: „To, čo sa deje, je lepšie, než si dokážete predstaviť. Moje víťazstvo je komplexnejšie, než si uvedomujete. Ste vo väčšom bezpečí, než si myslíte.“

Radosť s pevným základom

V tejto chvíli by sme mohli očakávať, že Ježiš vyzve svojich učeníkov, aby sa radovali nielen z podrobenia démonov (ako to už robia), ale aj z úlohy, ktorú zohrávajú pri porážke samotného satana. Ale to Ježiš nerobí. V skutočnosti začína tým, že im hovorí, aby sa neradovali z podrobenia démonov.

„Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú… “ (L 10:20)

Ježiš nehovorí, že ich služba nie je dôležitá. Nehovorí, že by sme sa nikdy nemali radovať, keď sa nám v službe darí — presne to robil apoštol Pavol (R 16:19; 2. Kor 7:9). Vyzýva nás však, aby sme svoju radosť zakorenili v niečom hlbšom, ako je to, čo Boh robí prostredníctvom nás. Na toto hlbšie miesto nás zavedie jednou krátkou vetou:

„… radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.“ (L 10:20)

Tu je pevný základ pre trvalú radosť. Tu je pevnejší základ ako najväčšie možné duchovné úspechy, stabilnejší základ radosti dokonca aj ako ohromujúce víťazstvá prvých Ježišových nasledovníkov. Sme spasení. Urobil to Boh.

Napísané Bohom

Keď vchádzam do telocvične našej miestnej strednej školy, aby som volil v primárnych alebo parlamentných voľbách, prichádzam k stolíku pred volebnými kabínkami. Dobrovoľníčka sediaca za stolom sa ma opýta na meno a potom skontroluje, či som zapísaný v jej zozname. Len ak je tam moje meno, môžem hlasovať.

Vždy, keď naša rodina nastúpi do lietadla, držím naše letenky aj po tom, čo sme sa usadili na svoje miesta. Prečo? Pretože ak niekto iný nastúpi po nás a bude si nárokovať tie isté miesta, chcem mať dôkaz, že patria nám. Naše mená sú na zozname!

„Predstavte si, že sa dokážete radovať v najhorší deň svojej služby a zostať pokorní v ten najlepší.“

Hlasovanie a lietanie sú malé privilégiá. O čo lepšie je mať svoje meno zapísané na zozname ľudí v nebi. Ježiš hovorí, že mená Božieho ľudu sú už zapísané, čo znamená, že naša večná budúcnosť u Boha je zaručená. Všimnite si tiež, že Ježiš hovorí, že mená učeníkov „sú zapísané“. Je to pasívum — to, čo mnohí teológovia nazývajú božské pasívum. Žiadna ľudská bytosť — nech je akokoľvek nadaná, milá, úspešná, pôsobivá, vzdelaná — nedostane možnosť zapísať svoje meno do neba. To robí iba Boh. Predstavte si, že Boh píše vaše meno.

Pred niekoľkými rokmi som dostal ručne písané poznámky od editora projektu, na ktorom som pracoval. Bol to J. I. Packer (1926 — 2020). Tie poznámky som si veľmi vážil! Ale tu je niečo nekonečne lepšie: Sám Boh zaznamenal v nebi meno každého Ježišovho nasledovníka. Pozná nás osobne. Bude nás chrániť naveky. Naša budúcnosť s ním je zaručená.

Dole z hojdačky výkonnosti

Ježišovo učenie nás ušetrí smútku a ponúkne nám milosť. Keď svoju radosť zakoreníme v úspechu služby, pravdepodobne zažijeme to, čo môj priateľ nazýva „hojdačka výkonnosti“ — cítime sa dobre, keď naša služba viditeľne prekvitá, ale neisto a neadekvátne, keď nie. Táto hojdačka sa bude zo dňa na deň (alebo z hodiny na hodinu) pohybovať hore a dole a spôsobí, že sa nám bude točiť hlava, budeme dezorientovaní, nestabilní a nešťastní (verte mi, strávil som na nej nejaký čas).

Na tejto hojdačke môžeme byť aj vtedy, keď uznáme, že Boh nakoniec prináša službe úspech. Koniec koncov, učeníci rozpoznali, že démoni im boli podriadení v mene Ježiša, no Ježiš ich predsa odvolal zo služby ako základu ich radosti. 

Okrem toho, že sa ocitneme na hojdačke výkonnosti, zakorenenie našej radosti v úspechu služby môže vytvoriť odstup medzi nami a našimi priateľmi v službe tým, že nás bude zvádzať k porovnávaniu úspechov, čo vedie k pocitom nedostatočnosti alebo nadradenosti (alebo k obom). Podobne ako mrakodrap postavený na nestabilnej pôde môže chvíľu všetko vyzerať dobre, ale nakoniec sa táto budova začne nakláňať.

V čase úspechu aj neúspechu

Ježiš dáva svojim učeníkom pevnú pôdu, ktorá ich udrží v radosti počas veľkolepého úspechu alebo zdanlivého neúspechu. Predstavte si, že sa dokážete radovať v najhorší deň svojej služby a zostať pokorní v ten najlepší. Ježiš nám to dáva. Pozýva nás, aby sme prežívali radosť z našej spásy, radosť, ktorá pramení z toho, čo už Boh urobil v náš prospech.

Pretože tento základ je Božím dielom, nezávisí od nás. Pretože je to už vykonané Božie dielo, nezávisí od našich budúcich víťazstiev alebo neúspechov. Navyše nás spája s každým iným kresťanom, pretože — bez ohľadu na našu inteligenciu, úspechy, produktivitu alebo vzdelanie — spoločný základ našej najhlbšej radosti je rovnaký: Božie spasiteľné dielo pre nás skrze Krista.

Čo je teda bližšie k centru vašej kresťanskej skúsenosti: to, čo robíte pre Boha, alebo to, čo už Boh urobil pre vás prostredníctvom Ježiša Krista? Ježiš sám nás pozýva, aby sme spoločne stáli na pôde neotrasiteľnej radosti, ktorú ponúka.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Myšlienky v podcaste, ktoré sa týkajú kázne (4 typy kázne) vytvoril Carey Nieuwhof. Ak sa chcete téme venovať viac, pozrite: https://www.youtube.com/watch?v=0LYIMbynvo8&t=11s

Všetky staršie chcemviac podcasty nájdete na našom youtube, ale tiež na spotify či apple platformách. Sme vďační za vaše postrehy, nápady a komentáre. Ak vás niečo oslovilo, zdieľajte to medzi svojimi priateľmi.

Zamyslenia z EVS môžete odberať prihlásením sa cez tento link: https://evs.sk/rast/

Keď sme však pochopili niektoré základy, zistili sme, že nielenže dokážeme čítať Tretiu knihu Mojžišovu s väčším porozumením, ale sme schopní vidieť aj hĺbku zvyšku Písma, vrátane Pavlových listov, ktorá bola predtým skrytá. Zamyslime sa nad nasledujúcimi vetami, ktoré sú ukryté v jeho povzbudení Filipským, aby všetko, čo robia, robili bez reptania a sťažovania:

„Ale jestli aj budem vyliaty sťa liata obeť pri bitnej obeti a svätoslužbe vašej viery, radujem sa a spolu sa radujem so všetkými vami, a takiste sa aj vy radujte a spolu sa radujte so mnou.“ (F 2:17–18, prekl. prof. Roháčka)

Toto je mnohovrstvový jazyk Tretej knihy Mojžišovej. Sme pozvaní uvažovať o kresťanskom živote a službe druhým cez optiku Tretej knihy Mojžišovej. Pavol predpokladá, že jeho čitatelia budú poznať rôzne obety a obetné dary, a preto budú schopní pochopiť cieľ jeho služby a cieľ ich života.

Dávam sa ti celý

Pavol spomína dva obetné dary — nápojovú obetu a obeť a službu vašej viery. Tá druhá je s najväčšou pravdepodobnosťou odkazom na spaľovanú obeť.

„Každý kresťan je teraz živou spaľovanou obetou, ktorá sa denne predstavuje Bohu skrze vieru v Krista.“

Spaľovaná obeta je v Starom zákone základnou obetou, pri ktorej veriaci položí ruky na nepoškvrnené zviera, takže nepoškvrnené zviera teraz predstavuje hriešneho veriaceho. Zviera sa zabije, jeho krv sa vypustí a potom ňou kňaz pokropí oltár. Potom kňaz na oltár uloží rozštvrtené časti tela, pričom sa sústredí najmä na hlavu a tukové časti. Nakoniec kňaz celé zviera spáli, aby zviera ako zástupca veriaceho stúpalo k Bohu v dyme ako príjemná vôňa.

Táto obeta je vhodným obrazom úplnej odovzdanosti, našej úprimnej túžby priblížiť sa k živému a svätému Bohu napriek našej hriešnosti. Veriaci v nej v podstate vyznáva: „Dávam sa ti celý, Bože.“ Pavol tento prvok obetného systému vyzdvihuje v Liste Rímskym 12:1–2:

„Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“

V Novej zmluve namiesto obetovania zvierat prostredníctvom ohňa a dymu obetujeme sami seba — svoje telo a myseľ — ako duchovnú službu a uctievanie Boha. Údy svojho tela predkladáme Bohu ako jeho nástroje a svoju myseľ a srdce podriaďujeme pravde jeho slova. A ako Pavol jasne hovorí v Liste Filipským — toto všetko robíme vierou. Každý kresťan je teraz živou spaľovanou obetou, ktorá sa denne predstavuje Bohu skrze vieru v Krista.

A samozrejme, najhlbším dôvodom, prečo sme teraz schopní priniesť túto duchovnú obetu našich tiel a myslí, je to, že Kristus naplnil tento obetný systém tým, že sa obetoval na kríži. Kristus vstúpil do nebeskej svätyne, „ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie“ (Žid 9:12). Kristus priniesol lepšiu obetu ako býky a kozly, keď svojou vlastnou obetou raz navždy odstránil hriech (Žid 9:26). My sa úplne ponúkame Bohu len na základe Kristovej konečnej obety.

Vyliaty za ich obetu

Nezabudnite však, že v druhej kapitole Liste Filipským sa spomína druhá obeta, s ktorou apoštol stotožňuje seba i svoju službu: „Ale jestli aj budem vyliaty sťa liata obeť… “ Opäť, keď máme po ruke základy Tretej knihy Mojžišovej, pripomíname si, že popri primárnej spaľovanej obete boli aj sekundárne obety, ako napríklad pokrmová obeta, ktoré predstavovali skutky a prácu veriaceho. Ak je obeta pozdvihovania hlavným chodom, tak pokrmová obeta je vedľajším chodom.

Vo Štvrtej knihe Mojžišovej sa dozvedáme, že keď Izrael vstúpil do zasľúbenej zeme, mal obetovať nielen pokrmové, ale aj nápojové obety. Spolu s obilím mali na oltár vyliať aj víno. A tu je zásadný bod: podľa Štvrtej knihy Mojžišovej 15 mala byť každá spaľovaná obeta, ktorú prinášali v zasľúbenej zemi, sprevádzaná pokrmovou a nápojovou obetou. Ku každému cheeseburgeru patrili hranolky a nápoj.

Čo to má spoločné s Listom Filipským? Pavol hovorí, že každý z Filipanov je prinášaný ako živá obeta, ako spaľovaná obeta. A jeho práca pre ich radosť a vieru je vedľajšou nápojovou obetou. On je vyliaty, aby oni mohli byť obetovaní. A tak je ochotný nechať sa vyliať až do dna, teda na smrť.

Nie je to nádherný, biblický obraz cirkvi a kresťanského života? Všetci sme povolaní, aby sme sa úplne obetovali Bohu. „Dávam sa ti celý, Bože, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna.“ Úplné odovzdanie sa. Každý z nás je spaľovanou obetou, denne sa odovzdávame Bohu, obnovujeme svoju myseľ jeho pravdou a svoje telo prinášame ako živú obetu. Toto je naše duchovné uctievanie.

Podľa príkladu apoštola je však každý z nás povolaný byť aj obetným darom pre druhých. Sme povolaní, aby sme boli vyliati ako oslavný sprievod k ich životu obetavej služby. Podobne ako Pavol pracujeme, namáhame sa a dávame, aby iní mohli byť čistí a bezúhonní pre Kristov deň. Vylievame sa, aby sa oni mohli obetovať.

Vzájomné obetovanie sa Bohu

Toto pozadie formuje našu víziu kresťanského života a služby druhým. Uvažujte napríklad o tom, ako táto vízia kresťanskej služby mení smer našej práce pri výchove našich detí. Na začiatok ich v zásade nežiadame, aby nám ponúkli svoju poslušnosť; usilujeme sa o živú obetu a službu Bohu vo viere. Keď ich nabádame, aby nereptali a nesťažovali sa, ale namiesto toho ponúkali radostnú, šťastnú a plnú poslušnosť, vyzývame ich, aby s radosťou povedali: „Dávam sa ti celý, Bože, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna.“

Alebo sa zamyslite nad tým, ako formuje naše modlitby. Keď Pavol hovorí, že je vyliaty ako nápojová obeta, zahŕňa to aj modlitby, ktoré obetoval za Filipanov na začiatku svojho listu.

„A za to sa modlím, aby sa vaša láska vždy viac a viac rozhojňovala v pravom poznaní a v každej skúsenosti, aby ste tak boli schopní rozoznávať, čo je hlavné, a boli ste čistí a bez úhony na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti skrze Ježiša Krista na slávu a chválu Božiu.“ (F 1:9–11)

Hojná láska, rastúca rozlišovacia schopnosť, múdre schvaľovanie toho, čo je dobré a správne za každých okolností — to je život smerom k Bohu. Ak Boh odpovie na túto modlitbu, títo ľudia budú čistí a bezúhonní, živé obety naplnené jeho spravodlivosťou a budú sa mu úplne páčiť. A za takýmto bohumilým životom duchovného uctievania sa skrývajú modlitby a práca apoštola, milostivo napomáhajúceho a slúžiaceho plnej a úplnej obete Božieho ľudu Bohu.

A to všetko sa robí s radosťou. Keď sa Pavol vylieva v modlitbe a službe až na smrť, robí to s neutíchajúcou radosťou. A vyzýva Filipanov, aby sa k nemu v tejto radosti pridali. „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (F 4:4)

Pre Pavla žiť je Kristus a umrieť je zisk, a preto je jeho práca pre pokrok a radosť z viery Filipanov veľmi radostná. S radosťou sa dáva a je obetovaný za ich duše, vylieva sa ako nápojová obeta, aby im pomohol priblížiť sa k Bohu. Prostredníctvom svojich napísaných slov stále robí to isté pre nás. A teraz sa aj my podieľame na radosti z vylievania sa za druhých.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď však hodnotím mladých kazateľov a pýtam sa ich: „Vedieš svoju domácnosť dobre?“, väčšinou počúvam odpovede ako: „Neviem,“ alebo „Dúfam, že áno.“ Prečo máme takú zjavnú medzeru medzi tým, čo Písmo jasne prikazuje a naším vlastným porozumením? Tolerovali by sme podobné neisté odpovede aj pri iných kvalitách, napríklad, či sa daný človek často háda, či veľa pije alebo je chamtivý? Keď znovu objavíme dôležitosť týchto pasáží, pozdvihne to úroveň dôležitosti našich domovov, aj našich zborov.

Výzva od začiatku

Je veľmi jednoduché 1. Timotejovi 3 preskočiť, ak nie si kazateľ alebo sa ním nechceš stať. No tieto kvality sa týkajú úplne každého.

Každý kresťan by mal pracovať na každej z charakterových vlastností, ktoré tu Pavol spomína. To zahŕňa aj dobré vedenie domácnosti. Súčasní lídri, budúci lídri a dokonca aj mladé ženy (1. Tim 5:14) by mali svoje rodiny pozorne strážiť. Prečo Pavol vlastne spravil vedenie domácnosti jedným z aspektov zbožnosti?

Idea správneho vedenia bola predstavená už na začiatku dejín. Adam a Eva boli stvorení, aby sa starali o stvorenie a aby mu vládli (Gn 1:28). My, ako ich potomkovia a ako nositelia Božieho obrazu, sme tiež dostali tento mandát. Úloha viesť a dohliadať neskončí, no bude trvať večne aj v novom stvorení: zachránení „budú kraľovať na veky vekov“ (Zj 22:5). Od prvej kapitoly Biblie až po poslednú je zjavné, že Boh stvoril mužov a ženy, aby vládli a viedli. Súčasťou nášho posväcovania sa je aj rast v tejto oblasti.

Prvou oblasťou, na ktorú máme dohliadať, sú naše domovy.

Čo dobré vedenie neznamená

Poďme si najprv zhrnúť, čo dobré vedenie našich domácností neznamená.

Táto fráza neznamená, že naše domácnosti sú vždy oázami pokoja bez akýchkoľvek problémov. Ktokoľvek vedie iných ľudí by mal očakávať komplikácie. Hriešnici, ktorí vedú iných hriešnikov, sa budú vždy stretávať s problémami.

Takisto to neznamená, že deti vodcu musia byť veriace. Mnohí tento argument zakladajú na nesprávnom pochopení textu z Títa 1:6, ale toto nesprávne pochopenie iba pridáva soľ do rany rodičov márnotratných synov a dcér a teda by sme ho mali jasne odmietnuť. Títovi 1:6 opakuje to, čo hovorí 1. Timotejovi 3:4–5; tento text sa dá najlepšie preložiť nie ako veriace deti, ale verné deti. Silu zmeniť ľudské srdce má iba Duch Svätý a žiaden rodič nemôže garantovať zachraňujúcu vieru pre svoje dieťa.

Čo dobré vedenie znamená

Teraz sa pozrime na to, čo tento príkaz v skutočnosti znamená. Pavol sa zameriava na jednu úlohu rodičovstva: „deti učiť poslušnosti (v iných prekladoch „podriadenosti“) so všetkou dôstojnosťou.“

Máme naše deti učiť podriadenosti? To priam uráža naše uši 21. storočia. Mali by sme teda prehliadnuť tento Pavlov neosvietený a staromódny názor na výchovu?

Práve naopak, sme to my, čo to máme obrátené naruby. V liste Efezanom 6:1–3 Boh prikazuje deťom, aby poslúchali a ctili si svojich rodičov. Výchova k poslušnosti naše deti neobmedzuje, ale prináša Bohu slávu (Kol 3:20) a jej výsledkom je život, v ktorom sa im bude dobre dariť. Títovi 1:6 nám hovorí o rovnakom princípe inými slovami. Vodca cirkvi má mať verné deti, ktoré nie sú divoké a neposlušné. Na rozdiel od Eliho alebo Dávida by mal proaktívne napomínať svoje deti (1. Sam 3:13; 1. Krľ 1:6).

No Pavol nehovorí iba o výsledkoch vedenia, ale aj o spôsobe: „so všetkou dôstojnosťou.“ Možno lepší preklad by bol „bez straty vlastnej dôstojnosti.“ Alebo ako to prekladá iný anglický preklad: „hodný rešpektu.“ Inými slovami, otec-vodca rodiny vedie deti k podriadenosti bez toho, aby stratil nervy. Nemá problém s presadením svojej autority, no nie je despotickým diktátorom, ktorý používa strach na ovládanie svojich detí. Vedie s autoritou a láskavosťou.

Ako píše John Stott: „Hoci je pastoračná služba službou, ktorá je charakterizovaná jemnosťou, istá dávka autority je pri nej jednoznačne potrebná. Nemôžeme očakávať disciplínu v miestnom zbore, ak sa kazatelia nenaučili prinášať disciplínu do svojej vlastnej domácnosti.“

Otec, ktorý takýmto spôsobom vedie, sa nedá prehliadnuť. Jeho deti s ním radi trávia čas a on rád trávi čas s nimi. No napriek tomu je stále ich otcom. Je si vedomý, že dostal úlohu od Boha vychovávať ich a viesť ich k zrelosti, ktorá je vhodná pre ich daný vek. Vedie ich k tomu, aby boli poslušní pokynom svojich rodičov.

Rozvíjajte svoje schopnosti

Ako môžeme rásť v tomto aspekte nášho posvätenia?

1. Opýtajte sa svojej manželky. Začnite tým, že do toho zapojíte svoju spolupracovníčku. Myslí si, že vediete vašu domácnosť dobre? Želá si, aby ste boli menej pasívny? Alebo má naopak pocit, že potrebujete všetko kontrolovať a do detailov riadiť?

2. Opýtajte sa svojich detí. Staršie deti vedia byť kruto úprimné. Pozorujú svoje okolie a majú názory na to, čo vidia. Spýtajte sa ich, či vidia oblasti, v ktorých by ste mali rásť.

3. Neočakávajte dokonalosť. Namiesto toho zhodnoťte, či sú vaše deti nasmerované k poslušnosti. Ako vodcovia sme zodpovední za atmosféru nášho domova. Mali by sme od našich detí vyžadovať poslušnosť, pretože to Boh prikazuje. Nebuďme však prekvapení, keď nás naše deti neposlúchajú, pretože sú hriešne. Keďže hriech nájdete v srdci každého človeka, zbožný otec bude prijímať problémy v domácnosti ako osobné výchovné úlohy od Pána.

Ak pochopíme dôležitosť tejto kvalifikácie, pochopíme aj to, prečo je zbožný život v domácnosti prioritou. Avšak rovnako dôležité je aj to, že takto budujeme lídrov v službe, ktorí budú mať dôležitú vlastnosť, ktorá mnohým výrazne chýba — múdrosť získanú zo skúseností. Koľko mladých kazateľov skončí teológiu s množstvom biblických vedomostí, ale s minimom múdrosti v oblasti budovania vzťahov? Obe sú veľmi potrebné pre budovanie Božej domácnosti. Náš domov je miestom, kde sa učíme tomu, ako vo vedení používať vzťahovú múdrosť a je prvým miestom, na ktorom môžeme odrážať Božiu slávu.

Chap Bettis. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Vedľa mňa sedel chirurg, ktorý dlhé roky školil lekárov vo významnej fakultnej nemocnici. Všetci sme pozorne počúvali jeho presvedčivé argumenty o tom, že hoci je výučba na lekárskej fakulte nesmierne dôležitá, nestačí na to, aby dala múdrosť, zručnosť a kompetencie potrebné pre chirurgiu. Čo bolo absolútne nevyhnutné, bolo veľa času stráveného pri chirurgickom umývadle.

Ďalej opísal proces prípravy na operáciu spolu s neskúsenými chirurgmi. Pri umývadle sa rozprávali o tom, čo bude operácia zahŕňať a čo môžu očakávať. Potom si vyhrnuli rukávy a spoločne operovali. Po operácii, keď sa tím umýval pri umývadle, vedúci chirurg diskutoval s ostatnými o tom, čo sa stalo a čo sa naučili počas konkrétnej operácie. Potom išli na izbu lekárov občerstviť sa a ďalej konverzovali.

Chirurg ďalej povedal, že pri príprave novej generácie chirurgov nie je predĺženie času pri umývadle voliteľné. Je to nevyhnutné. Podobným spôsobom sa zasadzoval za cieľavedomejšie učeníctvo „pri umývadle“ v cirkvi na všetkých úrovniach, vrátane prípravy a formácie pastoračného vedenia.

Učeníctvo „pri umývadle“

Chirurgické umývadlo je užitočnou metaforou pre zámernejšiu a transformatívnejšiu prípravu na učeníctvo a vedenie cirkvi. Práve v praktickej skúsenosti „pri umývadle“ sa totiž odovzdávajú a získavajú potrebné implicitné vedomosti.

Aké sú to implicitné vedomosti? Možno ich definovať mnohými spôsobmi, ale základnou myšlienkou je, že implicitné vedomosti sa získavajú na základe osobných skúseností a vzťahov. Implicitné vedomosti sú tzv. tiché vedomosti. Je to druh poznania, ktoré presahuje rámec obyčajných slov. Napríklad naučiť sa jazdiť na bicykli si vyžaduje množstvo implicitných vedomostí. Na získanie vedomostí a zručností potrebných na jazdu na bicykli môže byť užitočná príručka o jazde na bicykli, ale zďaleka nie je postačujúca. Musíme si skutočne sadnúť na bicykel a vo väčšine prípadov potrebujeme niekoho, kto vie na ňom jazdiť, aby nás viedol a povzbudzoval pri učení.

Filozof 20. storočia Michael Polanyi (1891 — 1976) sa hlboko zamýšľal nad dôležitým rozmerom implicitných vedomostí. Vo svojom majstrovskom diele Personal Knowledge (Osobné poznanie) píše: „Pozorovaním majstra a napodobňovaním jeho úsilia v prítomnosti jeho príkladu si učeň nevedome osvojuje pravidlá umenia vrátane tých, ktoré nie sú výslovne známe samotnému majstrovi“ (str. 53).

„Spoločná skúsenosť je základom implicitného rozmeru.“

Polanyi si uvedomil, že zatiaľ čo trieda a učebné osnovy sú účinnými sprostredkovateľmi propozičných znalostí, sú obmedzené, pokiaľ ide o získavanie implicitných vedomostí. Tento rozmer poznania presahuje slová a vyplýva z osobných vzťahov v kontexte reálneho spolužitia a skúseností. Spoločná skúsenosť je srdcom implicitného rozmeru.

Ježiš a implicitný rozmer

Keď uvažujeme o Ježišovi a jeho metódach učeníctva, pozorujeme silný implicitný rozmer. Ježiš pozval svoj užší okruh učeníkov k niečomu, čo by sa dalo opísať ako trojročná skúsenosť „pri umývadle“. Áno, počúvali ho kázať a učiť veľké propozičné pravdy, ale žili s ním aj každodenný život, pozorovali jeho bezhriešny život, jeho zázraky, jeho schopnosti, jeho múdrosť a jeho duchovné praktiky.

Po zmŕtvychvstaní obdivovala jeruzalemská náboženská aristokracia Ježišových učeníkov a ich odvahu. „Keď videli smelosť Petrovu a Jánovu a dozvedeli sa, že sú neučení a prostí ľudia, divili sa; lebo ich poznali, že boli s Ježišom“ (Sk 4:13). Ako si vysvetľujeme prekvapujúcu premenu Petra a Jána? Je zrejmé, že vyliatie Ducha Svätého na Letnice im dodalo odvahu, ale verím, že k tomu veľkou mierou prispela aj trojročná životná skúsenosť učeníkov s Ježišom, kde sa odovzdávalo a získavalo oveľa viac implicitného poznania. Nezľahčujte hlbokú premenu, ktorá nastala v živote Ježišových najbližších učeníkov v dôsledku ich osobnej skúsenosti s ním.

Prostredníctvom slov náboženskej aristokracie uvádza Lukáš významnú vetu: „lebo ich poznali, že boli s Ježišom.“ Je toto len historické pozorovanie na podporu príbehu zo Skutkov apoštolov alebo to má aj pedagogický význam, keď uvažujeme o učeníctve?

Vezmite Ježišove jarmo

V našom učeníctve a rozvoji vedenia cirkvi by bolo múdre napodobniť Ježišov model celoživotného učňovského vzdelávania, ktorý je tak bohatý na implicitné vedomosti. Ježiš pozýva všetkých, ktorí ho chcú nasledovať, do jeho jarma učňovstva, ktoré je vzťahové a transformačné: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše“ (Mt 11:28–29). V tomto veľkom pozvaní Ježiš vyzýva všetkých, ktorí ho chcú nasledovať, aby prijali jeho učňovské jarmo. Vstupujúc do jeho jarma v poslušnosti a podriadenosti sa stretávame s učňovstvom zameranom na vzťahy, v ktorom sa učíme, ako máme žiť tak, ako by žil Ježiš, keby bol na našom mieste.

„Implicitný rozmer učeníctva zahŕňa Ježišove príkazy aj praktiky.“

Implicitný rozmer učeníctva zahŕňa Ježišove príkazy aj praktiky. V milosti, postupom času a mocou Ducha Svätého sa Ježišovi učeníci čoraz viac formujú do väčšej podobnosti s Kristom. Ježiš to vyjadril takto: „Nie je učeník nad učiteľa, ale dokonalý bude každý, keď bude ako jeho učiteľ“ (L 6:40).

Napodobňujúc Ježiša, raná cirkev prijala učňovský model učeníctva, ktorý bol zameraný na vzťahy, bohatý na prenos implicitných vedomostí a zakotvený v miestnom cirkevnom spoločenstve. Pavol píše svojmu chránencovi Timotejovi, ktorý pôsobil ako pastor v Efeze, toto milosťou naplnené poučenie: „Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných“ (2. Tim 2:1–2). Hoci zverenie zdravého učenia iným má silný propozičný prvok, nevynechajte prostredie živého miestneho zboru a učeníctva zameraného na vzťahy. Pavlov opis sa veľmi podobá na učeníctvo „pri umývadle“. Premieňajúce učeníctvo sa vyučuje a aj zachytáva.

Kostoly ako výučbové nemocnice

Čo by mohol pre miestnu cirkev znamenať úmyselnejší, implicitný rozmer učeníctva? Hoci náš cirkevný kontext formuje spôsob, akým odpovieme na túto otázku, dovoľte mi navrhnúť niekoľko myšlienok. Akokoľvek dobré môžu byť učebne a učebné osnovy učeníctva, možno je potrebné klásť väčší dôraz na dôležitosť života v spoločenstve, kde žijeme vedľa seba v malých skupinách počas dlhšieho obdobia. To by mohlo zahŕňať aj väčší dôraz na viacgeneračné mentorovanie.

Farári a vedúci cirkvi by mali zamerať svoje úsilie o učeníctvo tam, kde veriaci trávia väčšinu času počas týždňa: na platenom a neplatenom pracovisku. Pastoračná starostlivosť aj pastoračno-učenícke úsilie v zbore, kde slúžim, zahŕňa pravidelné návštevy na pracovisku. Tieto návštevy prehlbujú vzťahy a obohacujú implicitný rozmer učeníctva a duchovného formovania.

Čo by mohol znamenať úmyselnejší, implicitný rozmer pre prípravu vedúcich cirkvi? Hoci som silným zástancom triedy a seminára, myslím si, že musíme zámernejšie vytvárať vzdelávacie prostredie mimo učebne, ktoré ponúka príležitosti na získavanie a odovzdávanie implicitných znalostí.

Jedným z najefektívnejších spôsobov, ako vytvoriť takéto prostredie, je zriadiť v našich miestnych zboroch pastoračné rezidencie. Po absolvovaní seminárnej prípravy by neskúsení pastori v ideálnom prípade absolvovali dvojročný pobyt v zdravom miestnom zbore, kde by sa od skúsenejších pastorov učili duchovnej formácii, správnej starostlivosti o seba a pastoračným zručnostiam, ktoré im budú dobre slúžiť počas celého života služby. V istom zmysle sa cirkev stáva výučbovou nemocnicou, kde neskúsení pastori dostávajú čas pri „umývadle“.

Tom Nelson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ježiš bol nepochybne súcitný, láskavý a trpezlivý, ale zároveň hovoril a robil veci, ktoré ma pri čítaní Evanjelia podľa Marka prekvapili. Také veci, za ktoré by dnes dostával urážajúce komentáre na Twitteri a za čo by ho nahlásili na Facebooku.

Vtedy som si začal myslieť, že ak Ježiš nebol „milý“, ak On — ten, na ktorého sa pozerajú aj všetky kresťanské ženy (2. K 3:18), a predsa stelesnenie zbožného muža — nezodpovedá mojej predstave o mužnosti, potom sa musí zmeniť moja predstava, nie On. Čím viac som o ňom uvažoval, čím viac som uvažoval o dlhom rodokmeni zbožných mužov v Písme, tým viac som sa sám seba pýtal: Mohli by títo muži zapadnúť do mojich súčasných predstáv o mužnosti?

A čo vaša predstava? Keď si predstavíte dobrého kresťanského manžela, bezúhonného člena cirkvi, zbožného muža, aké vlastnosti sa vám vybavia?

Vlastnosti, ako štedrý, pozorný, príjemný? Je tento človek ochotný počúvať, nepodvádza a prejavuje pochopenie? Hovorí a slúži láskavo? Bežne sa prispôsobuje preferenciám iných? Niečo na tomto ideáli sa zdá byť nesporne správne — ale ak je táto nežná stránka všetko, mala by nám pripadať aj nepríjemne nesprávna.

Zbožní ľudia budú skutočne vyžarovať súcit, pokoru, službu a lásku. To je pravda. Je však táto pravda úplná? Stal sa ideál mužnosti v modernej cirkvi len jemným tieňom toho, čím ho stvoril Boh?

Nie bezpeční, ale dobrí

Keď učíme o mužnosti, sú na našom zozname vlastnosti, ako sila, iniciatíva, horlivosť a odvaha? Keď hodnotíme mužov pre cirkevné úrady a keď hľadáme vedúcich malých skupín a zbožných mentorov, chválime mužov, ktorí by boli dobrými pastiermi — pracovitých, vášnivých, odolných mužov, schopných zahnať ovce do kúta a ochotných bojovať s vlkmi?

Oslavujeme mužskú silu, odvahu, horlivosť a iniciatívu, pretože vieme, že sú potrebné na to, aby sme mohli strážiť, chrániť, podmaňovať si a viesť? Takých Božích mužov, ktorí sú jemní práve preto, že sú najprv silní? Muži ako Gandalf, ktorý potom, čo vyžaroval svoju silu prítomnosti, mohol Bilbovi povedať s jemnosťou: „Nesnažím sa ťa okradnúť. Snažím sa ti pomôcť.“ Tiger, nie mačiatko, môže prejavovať jemnosť, pretože je najprv silný.

Ohrozený je ten druh mužnosti s levím srdcom, ktorý nesie Aslanov opis: „nie bezpečný, ale dobrý.“ Naše súčasné ideály, podobne ako tie, ktoré som kedysi zastával ja, nevyžadujú dobrotu, aby boli muži v bezpečí, pretože zaistia, že muži sú v bezpečí bez ohľadu na dobrotu. Muž znovuzrodený v tomto obraze nehovorí nič nepríjemné, nevyvoláva žiadne obvinenia a prejavuje malú iniciatívu, ak vôbec nejakú. Je podnecovaný k tomu, aby bol bez presvedčenia, bez vášne, možno dokonca bez Krista, ak je však pokorený.

Ale taká nie je vízia toho, kto stvoril človeka. Namiesto otupenia jeho ostrých hrán má Boh iné riešenie na vytvorenie dobrého človeka: znovuzrodenie, pohľad na Krista a výchovu k spravodlivosti. Zbožnosť musí vyvážiť jeho prirodzené nebezpečenstvá. Zrelú mužnosť dosahuje pridávaním ovocia Ducha, nie odoberaním svojej Bohom navrhnutej prirodzenosti. Láskavosť, sebaovládanie a súcit ochucujú jeho silu, odvahu, rozhodnosť — nezatieňujú ich.

Kam sa podeli všetci muži?

Takíto muži — jemní a silní — predstavujú pre svet paradox. Jeho ruky budujú domácnosť, šantia s chlapcami, popíjajú čaj s dcérami a držia rukoväť meča proti zástupcom temnoty (Ef 6:10–20). Je to zbožný bojovník, ktorý spí vo svojej zbroji — divoký, tichý a dobrý všade, kde sa ocitne. Opis môže byť s pomocou Ducha Svätého vykúpený: „Bol si najmiernejší muž, aký kedy jedol v sále medzi dámami, a bol si najprísnejší rytier voči svojmu smrteľnému nepriateľovi, ktorý kedy zasadil kopiju do zvyšku“ (Le Morte D’Arthur/Artušova smrť).

Mýlime sa, keď tieto dve veci rozdeľujeme: tvrdý na jednej strane, nežný na druhej. Zatiaľ čo si naša spoločnosť čoraz častejšie vyberá tú druhú, niektorí sa čudujú: Kam sa podeli všetci muži?

Ako o cudzom druhu môžeme čítať o mužoch, ktorí „si vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenie, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11:33–34). Muži, ktorí sa aktívne usilovali o slávu, česť a nesmrteľnosť. Muži viery, ktorí dúfali v lepšiu krajinu, než bola tá, ktorú mali. Muži, ktorí veľa riskovali, veľa stratili a ešte viac získali. Muži, ktorí žili vo viere v živého Boha.

Nikdy nezabúdajme, že vlažné náboženstvo vytvára vlažnú mužnosť. A vlažná mužnosť umožňuje príliš mnohým mužom prejsť okolo dverí kostola v prospech islamu, Jordana Petersona alebo jednoducho športového kanálu na ceste do záhuby.

Zhasínajúci plameň mužnosti

Keď som si prezeral rodokmeň zbožných mužov, úprimne som premýšľal, koľkí starí svätci by sa cítili nepríjemne kvôli feminizácii nielen našej spoločnosti, ale aj niektorých našich cirkví.

Zbavili by sme mužnosti starých mužov? Či by sme nekarhali Abraháma za potulovanie, Jákoba za zápasenie, Jozuu za bojovanie, Eliáša za posmievanie, Noeho za šialenstvo, Jóba za aroganciu, Daniela za hrubosť, Nehemiáša za násilie, Nátana za povýšenectvo, Jána Krstiteľa za osočovanie, Pavla za rozkol a Božieho Syna za mávanie bičom a prevracanie stolov v chráme?

Uprednostnili sme pohodlie dobroty pred nepohodlím zbožnosti? Obávam sa, že jedného dňa budeme pohodlne ležať pod nápisom: „Tu leží otec, manžel, návštevník kostola — jednoducho veľmi milý chlap.“

„Milý“ nehovorí nič o charaktere, o prudkosti a o odvahe, a tak môže povedať len málo o spravodlivosti alebo cieľavedomosti. Byť milý si nevyžaduje odvahu, presvedčenie ani ochotu znepriateliť si zlých. Ježiš pred tým varuje: „Beda, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo práve tak robili ich otcovia falošným prorokom“ (L 6:26).

Teraz môžeme byť v pokušení napraviť chybu tam, kde sme zišli z cesty. To by nás zaviedlo do ďalšej priekopy parazitickej sily. Takéto ohavnosti pretrvávajú aj v našej dobe v celej svojej krutosti, zneužívaní a zbabelosti. Nesmieme vymeniť „dobrý, ale nie silný“ za „silný, ale nie dobrý.“ Nemôžeme sa nechať viesť telom namiesto toho, aby nás viedol Duch. Nesmieme sa uspokojiť s tým, že sa cítime ako ľudia vo vlastnej sile; musíme sa stať lepšími ľuďmi prostredníctvom Božej moci a sebaobetovania.

Zapálení muži

Jedným z krokov na ceste k uzdraveniu je opätovné zdôraznenie tejto znepokojujúcej črty mnohých starých mužov: zbožná žiarlivosť. Musíme znovu získať impulz a presvedčenie zbožného muža, nielen jeho činy.

Náš Boh je žiarlivý Boh (2. M 20:5). Nebude sa deliť o svoju slávu alebo nevestu. On formuje mužov, ktorí čoraz viac horia jeho vlastnou spravodlivou žiarlivosťou. Títo muži, horiaci horlivosťou za Božiu slávu, za zdravie cirkvi a za duše stratených, za istých okolností vybuchnú, aby rozbili status quo. Horlivosť pre Božiu slávu — nie kultúrna zdvorilosť alebo svetská citlivosť — je správnou výzbrojou biblického mužstva. Zbožná žiarlivosť robí dobrých mužov nebezpečnými — pre svet, telo a pre diabla.

Spomeňte si na Mojžiša, najpokornejšieho muža na zemi (2. M 12:3). Rozzúrený modloslužbou svojho ľudu rozbil tabule s desiatimi Božími prikázaniami, roztavil ich zlaté teľa a prinútil ich to vypiť (2. M 32:20). Jeho láska k svojmu ľudu a Božia sláva rázne zasahovali proti ich modlárstvu.

Spomeňte si na Dávida, pastiera, ktorý písal básne a nemohol sa len tak prizerať, ako sa neobrezaný Filištínec vzpiera vojskám živého Boha — bez ohľadu na to, ako hrozivo stál (1. S 17:26). Nemohol ticho počúvať, ako sa hanobí meno jeho Boha.

Spomeňte si na Pinchása, Afričana, ktorého meno znamenalo „černoch“. Aj on horel Božou žiarlivosťou, a tak odvrátil Boží hnev tým, že prebodol dvoch vysokopostavených hriešnikov (4. M 25:6–13).

Spomeňte si na Eliáša, muža, ktorého trápila nevera Izraela. Zvolal verejný súboj s Bálovými prorokmi a celé hodiny sa im vysmieval (1. Kr 18:20–40). Túžil po tom, aby ľudia spoznali pravého Boha a nasledovali iba Jeho.

Spomeňte si na Pavla, bývalého prenasledovateľa cirkvi, ktorý sedel popudený, keď videl, že mesto je plné uctievania modiel namiesto uctievania Ježiša a verejne pozdvihol svoj hlas, aby na to upozornil veľkých filozofov a vládcov Atén (Sk 17:16). Žil pre záležitosti kráľovstva, zatiaľ čo sa mu mnohí vysmievali, odporovali mu a bili ho.

Všetci kráľovi muži

Zamyslime sa nad Ježišom Kristom, ktorý sa chopil biča a sľúbil, že sa vráti s vytasenými zbraňami. On je lev z Júdu, ktorý pokľakol a hral sa s deťmi (Mk 10:14). A Baránok, pred ktorým budú ľudia utekať a neúspešne prosiť hory, aby ich radšej rozdrvili, než aby čelili jeho hnevu (Zjav 6:16).

Zničil „každú namýšľavosť, čo sa dvíha proti poznaniu Boha“ (2. K 10:5), rozdrvil lebku draka a predsa nezlomil nalomenú trstinu (Iz 42:3). A na Kalváriu nešiel preto, že by ho dobrota vyviedla mimo tábor, aby zomrel medzi zlodejmi a odpadkami, ale preto, že horel vášňou pre svoju nevestu, Otcovo meno a Jeho slávu (J 17:4; R 3:25–26; 1. Pt 3:18).

Spurgeonove posledné slová na kazateľnici predstavujú správny ideál:

„[Ježiš] je najšľachetnejší zo všetkých vodcov. Nikdy nebolo podobného medzi najvýznamnejšími kniežatami. Vždy ho môžeme nájsť v najhustejšej časti bitky. Keď fúka studený vietor, vždy si vyberie pochmúrnu stranu kopca. Najťažší koniec kríža leží vždy na jeho pleciach. Ak nám prikáže niesť bremeno, nesie ho aj On. Ak je niečo milosrdné, veľkorysé, láskavé a nežné, áno, štedré a nadmieru hojné v láske, vždy to nájdeš u neho.“ (Spurgeon: Prince of Preachers/Knieža kazateľov, str. 288)

Kráľovi muži sa spolu s Kristom ocitnú v najhustejších častiach bitky. Budú sa vyhýbať márneniu života tým, že by nič neriskovali, že by sa na nič nepripravovali, nevyvíjali by žiadnu iniciatívu, nezaujímali by žiadne stanoviská, nebudovali pevnosť viery, nezapájali by sa do žiadneho duchovného boja, neniesli by žiadne bremená a nevyvesovali zástavy na nedobytných vrcholoch kopcov. Muži tohto Kráľa vytvárajú najbezpečnejšiu kultúru pre svoje ženy a deti práve preto, že pohŕdajú hrou s hračkárskymi mečmi proti silám zla. Nebezpeční muži pod Božou vládou, ktorí sa zodpovedajú jeden druhému, sa nebudú nečinne prizerať, ako medvede trhajú tých, ktorých by mali skôr chrániť a živiť.

Mierni a divokí. Tvrdí a nežní. Vodcovia a služobníci. Nie bezpeční, ale dobrí.

Muži ako Ježiš.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Tieto verše sa ku mne často dostali v presne definovanom období môjho života a následne ku mne „hovorili“ s osobitnou jasnosťou a naliehavosťou. Napríklad, keď som sa v posledných rokoch venoval evanjelizačnému kázaniu v nepriateľskom prostredí, často som uvažoval nad Žalmom 36:1: „Bezbožný má v srdci slová neprávosti; niet pri ňom bázne pred Bohom.“

Už ako študent v seminári, som často uvažoval nad Zjavením Jána 19:6–7: „Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny! Radujme sa, veseľme sa, vzdávajme Mu slávu, že prišla svadba Baránkova a manželka Jeho sa pripravila.“ Nepochybne sa pripájam k miliónom ďalších veriacich a uvádzam verše zo Žalospevov 3:21–24: „Vezmem si to k srdcu, preto budem čakať na Neho. Hospodinove skutky lásky neprestávajú, lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí; obnovujú sa každého rána, veľká je Tvoja vernosť. Hospodin je môj údel, vraví moja duša, preto budem očakávať na Neho.“

Jeden verš však zohral významnú úlohu pri mojom povolaní do služby.

Želal by som si, aby som dal viac?

V tom čase som študoval chémiu na McGillovej univerzite a práca ma dosť bavila. Na niekoľko mesiacov som sa ocitol v Ottawe, v chemickom laboratóriu prevádzkovanom kanadskou federálnou vládou, ktoré sa zameriavalo na znečistenie ovzdušia. Život a práca ma veľmi bavili.

Zároveň som časť svojej energie, najmä cez víkendy, venoval pomoci priateľovi pri zakladaní nového zboru o niečo ďalej v údolí. Netrvalo dlho a začal som rozmýšľať o tom, či by som nemal uvažovať o povolaní do služby. Nemohol som sa zbaviť refrénu, ktorý som sa naučil v nedeľnej škole:

Keď sa pozriem na jeho tvár —

Krásna tvár, tvár zatienená tŕňmi.

Keď sa pozriem na jeho tvár,

Prial by som si, aby som mu dal viac.

Samozrejme, už vtedy (pred viac ako päťdesiatimi rokmi) som chápal, že niektorí ľudia sú povolaní byť chemikmi, iní učiteľmi, pracovníkmi v odpadovom hospodárstve a podobne: pre nich to „viac“ z tohto refrénu, zahŕňa takéto povolania. Ale napriek tomu som nedokázal vymazať z mysle ten refrén a pocit, že to „viac“ mňa vedie niekam inam.

Postaviť sa do trhliny

V septembri toho istého roku som v nedeľu večer v mojom domovskom kostole v Montreale počul, ako misionár na Haiti, istý Richard Wilkinson, prednášal o Ezechielovi 22:30, kde Boh hovorí prorokovi: „Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho.“

A celá moja bytosť zakričala: „Tu som ja! Pošli mňa!“ (pozrite Iz 6:8) Z kontextu Izaiáša 6 vyplýva, že Izaiášovo dobrovoľné volanie bolo súčasne výsledkom ľútosti i opovážlivosti; tomu poslednému som sa určite nevyhol.

Napriek tomu táto kázeň, založená na texte z Ezechiela 22, kde Boh dosvedčuje, že hľadal niekoho, kto by sa „postavil do trhliny“ pred jeho tvár, ale nenašiel nikoho, bola jedným z prozreteľných kúskov, ktoré Boh použil v tom roku, aby ma nasmeroval od chémie k povolaniu do služby.

Ako sa na mňa môže vzťahovať tento verš?

Pochádzam z rodiny, kde sa čítala Biblia. Nás deti od malička učili, aby sme si všímali kontext. Keď som čítal Božie slová v Ezechielovi 22:30, bolo mi jasné, že nesľubuje hnev hriešnym Kanaďanom v šesťdesiatych rokoch, ale hrozí hnevom Judsku asi šesť storočí pred Ježišom: vtedy sa nikto neobjavil, aby sa „postavil do trhliny“ pred Boha, aby nemusel zničiť svoj zmluvný ľud.

„Boh dnes hľadá niekoho, kto by sa u neho prihováral v mene jeho hriešneho ľudu.”

Aby som to aplikoval na seba, implicitne som použil analogický argument: tak ako pred dva a pol tisícročím, Boh aj dnes hľadá niekoho, kto by sa u neho prihováral v mene jeho hriešneho ľudu.

Znova nenájde nikoho? Je to silná výzva. Prišiel som na to, keď som bol mladý, a zisťujem, že je to pravda aj dnes.

Stáť pevne v modlitbe

Ďalšie roky čítania Biblie ma priviedli k premýšľaniu o mnohých ďalších detailoch textu.

Takmer o dve desaťročia neskôr som počul iného kazateľa, ako vysvetľuje text z Ezechiela 22:30 a niektoré súvisiace pasáže. Aj to sa stalo počas nedeľnej večernej bohoslužby, ale zbor sa nachádzal v anglickom Cambridge. Kazateľom bol Theo Donner, pôvodom z Holandska. Po získaní doktorátu v Cambridge odišiel spolu so svojou škótskou manželkou ako misionár do Medellínu v Kolumbii, kde odvtedy slúžia. Kázeň, o ktorej hovorím, bola prednesená počas jedného z jeho pravidelných pobytov v Cambridge.

Nepamätám si všetky body, ktoré z textu vyvodil, ale spomínam si, ako zameral našu pozornosť na niekoľko dôležitých pasáží. Na jednej strane, keď ľud zmluvy vyznáva Samuelovi svoj hriech — že chce, aby sa kráľ podobal pohanským národom okolo seba –, Samuel ho uisťuje, že „Hospodin nezavrhne svoj ľud pre svoje veľké meno; lebo zapáčilo sa Hospodinovi učiniť vás svojím ľudom.“ Potom Samuel dodáva: „Ale odstúp odo mňa to, aby som hrešil proti Hospodinovi tým, že by som sa prestal modliť za vás“ (1. S 12:22–23). Inými slovami, príhovorná modlitba za Boží ľud bola súčasťou Samuelovho povolania.

Na druhej strane, v Ámosovi sa objavuje iná dynamika. Keď Boh hrozí katastrofálnym súdom, Ámos sa prihovára slovami: „Hospodine, Pane, odpusť! Ako obstojí Jákob, veď je primalý?“ Biblický text pokračuje: „I oľutoval to Hospodin. Ani to sa nestane, riekol Hospodin, Pán“ (Am 7:2; 7:6). Ale nakoniec Boh vyhlasuje: „Už mu viac neodpustím“ (Am 7:8). Čas na príhovornú modlitbu uplynul.

Na inom mieste sa dozvedáme, že Samuel ani nesmúti nad Saulom, keď ho Pán zavrhol (1. S 16:1). Inými slovami, Ezechiel 22:30 je len jedným z úryvkov, ktoré zobrazujú zložitú sieť, ktorou Boh riadi životy svojho ľudu prostredníctvom Bohom nariadenej (alebo dokonca Bohom zakázanej!) modlitby. Pre tých, ktorých láka rozjímať o tajomstvách prozreteľnosti, nájdu v Ezechielovi 22 a paralelných pasážach veľa vody na mlyn.

Stáť v temnote

Predchádzajúce verše z Ezechiela 22:30 ukazujú, že hriechy a zlyhania ľudu boli veľmi rozšírené.

Kniežatá sa sprisahali a „požierajú ľudské životy, berú poklady a vzácnosti, rozmnožujú počet vdov v jej strede“ (Ez 22:25); kňazi „násilne prekrúcajú môj zákon, znesväcujú moje svätyne“ (Ez 22:26); úradníci „sú ako vlci, trhajú korisť, sú schopní preliať krv, hubiť ľudské životy, len aby dosiahli zisk“ (Ez 22:27); proroci „im to zatierajú omietkou, keď podávajú klamné videnia, a veštia im lož, keď hovoria: Takto vraví Hospodin, Pán! hoci Hospodin neprehovoril“ (Ez 22:28); a ľud „trápia útlakom a nasilu uchvacujú lup, biedneho i chudobného utláčajú, i cudzinca protiprávne utláčajú“ (Ez 22:29).

„Potreba postaviť sa do trhliny pred Boha je teraz rovnako naliehavá, ako bola šesťsto rokov pred Kristom.“

To je kontext temnoty, v ktorom Boh vyhlasuje: „Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho.“

Existuje mnoho biblických pasáží, v ktorých Boh hľadá a ustanovuje prorokov, kňazov, kráľov, apoštolov a zvestovateľov evanjelia. V kontexte Ezechiela 22 však Boh hľadá príhovorcu, ktorý z Božieho vlastného rozhodnutia takpovediac blokuje Božiu cestu (podobne ako Mojžiš v 2. M 32:34).

Týmto veršom, zasadeným do kontextu Ezechiela a do kontextu môjho vlastného života, ma Boh vyzval, aby som pozorne a pri modlitbe premýšľal o tom, čo chce, aby som urobil so svojím životom. A potreba postaviť sa do trhliny pred Boha je teraz rovnako naliehavá, ako bola šesťsto rokov pred Kristom.

D.A. Carson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG