1. Darujte im Bibliu, ktorú budú využívať

Dali ste už svojim deťom ich vlastnú Bibliu? Ak nemajú svoju vlastnú, investujte do nej. Kúpte tú najlepšiu Bibliu, akú si môžete dovoliť. Takú, ktorú budú brať z poličky a čítať s radosťou; takú, ktorá hovorí, aká je táto kniha špeciálna a hodnotná.

Každé dieťa je iné a Duch Svätý pracuje s každým jedným inými spôsobmi.

Vydavatelia Biblie produkujú krásne Biblie s kvalitnými obalmi a papierom. Môžete pouvažovať nad detskou študijnou Bibliou. Crossway nedávno publikovali Iluminovanú Bibliu a hneď, ako ju moji teenageri zbadali, chceli ju chytiť, prelistovať si ju a čítať.

Dajte svojim deťom Bibliu, ktorá vyžaruje hodnotu, krásu a kvalitu; takú, ktorá vysiela svoje vlastné významné posolstvo.

2. Dajte im príklad, ktorý budú môcť nasledovať

Aj tá najlepšia Biblia bude stáť na zaprášenej poličke, ak nás naše deti neuvidia čítať našu Bibliu dôsledne, s entuziazmom a radosťou.

Ako dieťa som nevedel pochopiť, prečo vstával môj otec oveľa skôr ako ostatní, len aby si mohol čítať Bibliu, kým pôjde do práce. Pamätám si, ako som si lámal hlavu nad zvykom mojej chorej starej mamy, ktorá si čítala Bibliu pri každej príležitosti. Prečo by niekto tak starý chcel tak veľmi čítať Bibliu? Hoci som tomu ako dieťa nerozumel, oba príklady vo mne zanechali silný dojem, ktorý ma ovplyvňuje vedome aj podvedome dodnes.

3. Dajte im presvedčivý motív

Jeden mladý muž, ktorého poznám, má problém s ranným vstávaním do práce. Niekedy odloží budík aj šesťkrát. Rozprávali sme sa o tom, a hoci pracuje usilovne, stratil dôvod — prečo –, čo spôsobuje, že stráca motiváciu. Prečo nie je dostatočné veľké na to, aby chcel vstať, keď sa vypne budík.

Ak chceme, aby naše deti čítali Bibliu, musíme im dať veľké Prečo. „Len čítaj!“ nie je dostačujúce. Prečo čítať Bibliu denne? Pretože popri vernom kázaní Božieho slova je pravidelné čítanie Biblie primárnym a zvyčajným spôsobom, akým k nám Boh dnes hovorí. Písmo nie sú len múdre slová, ktoré majú zlepšiť náš život, ale slová večného života, ktoré človeka „môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša“ (2. Tim 3:15).

4. Dajte im jasný, zvládnuteľný plán

Ak im dáme prečo, potrebujeme im dať aj ako. Ako majú postupovať? Kde majú začať? Koľko by mali prečítať každý deň? Mali by čítať Starú alebo Novú zmluvu?

Ak chceme, aby naše deti čítali Bibliu, musíme im dať veľké Prečo.

Musíme im dať jasný, zvládnuteľný plán, inak budú v Biblii skákať hore-dole bez jasného zmyslu, účelu alebo pokroku a nakoniec to vzdajú. V ideálnom prípade ich plán prevedie cez najdôležitejšie časti Biblie počas denného, zvládnuteľného čítania. Existuje mnoho plánov na čítanie Biblie, no môžete svojim deťom vytvoriť ich vlastný plán.

Nemyslite si, že potrebujete vytvoriť perfektný plán ihneď. Modlite sa za vedenie Duchom Svätým a pomáhajte deťom experimentovať, kým nenájdete plán, ktorý pre ne bude zjavne fungovať.

5. Dajte im otázky, ktoré budú môcť klásť

Keď som bol dieťaťom, môj otec vyskúšal rôzne stratégie, aby ma prinútil čítať Bibliu, no najefektívnejšia bola kladenie otázok. Niekedy mi dal jednoduchú otázku, ktorá sa týkala toho, čo som čítal. To zaistilo, že som tú pasáž musel prečítať, aby som našiel odpoveď, no naučilo ma to klásť si biblické otázky. Vybudoval som si zvyk interakcie s Písmom, takže som nečítal pasívne, ale aktívne. Otázky sa zvyčajne týkali obsahu pasáže, avšak ako som rástol, začal mi dávať otázky o zmysle a ako ho môžem aplikovať do života.

Svoje deti som sa pokúšal naučiť, aby si kládli tieto otázky: Čo nás táto pasáž učí o Bohu? O hriechu? O spasení? O Kristovi? O evanjeliu? O živote na tomto svete a na tom budúcom? Môžete mať iné otázky, no učte ich pýtať sa.

6. Keď majú otázky, dajte im odpovede

Vaše deti budú mať svoje vlastné otázky o texte, ktorému nerozumeli alebo o spoľahlivosti Biblie. Mali by ste to uvítať. Pravidelne sa ich pýtajte, či majú nejaké otázky o tom, čo čítajú. Dajte im vedieť, že chcete, aby za vami prišli s otázkami o Biblii a hlavne o tom, ako sa vzťahuje na ich život.

Možno budú mať otázky, na ktoré nebudete vedieť odpovedať. To je v poriadku. Povedzte im, že budete študovať a nájdete odpoveď, alebo sa opýtate pastora alebo iného zrelého kresťana. Nech sa opýtajú na čokoľvek, vezmite to vážne a stále sa k nim vráťte s odpoveďou, ak chcete, aby sa neprestali pýtať.

7. Povzbudzujte ich, aby neprestali čítať

Jeden z najlepších zvykov, ktoré sme si vybudovali ako rodina bol ten, že keď sme sa vrátili v nedeľu ráno z kostola, zišli sme sa na 10 — 15 min, aby sme diskutovali čítanie Biblie za posledný týždeň. Skontrolovali sme, či našli odpovede na svoje otázky a dali sme im príležitosť, aby mohli diskutovať o tom, čo sa naučili.

Teraz, keď sú deti staršie, nerobíme to tak často. Namiesto toho sa snažíme neformálne rozprávať o tom, čo čítajú. Už len prejav neustáleho záujmu a prijímanie Božieho slova, hoci len na pár minúť z času na čas, povzbudzuje deti, aby neprestávali čítať.

8. Keď zlyhajú, ukážte im milosť

Ta ako vy, aj vaše deti zlyhajú. Zabudnú čítať. Budú sa tváriť, že čítali. Budú letargické a lenivé. Dajú vám všetky možné výhovorky. Nevzdávajte sa. Ukážte im milosť!

Jeden z najlepších darov, aký dáte svojim deťom je poznanie Biblie a jej posolstva.

Ak sa vaše deti nenarodia znovu, sklamú vás v tejto oblasti znovu a znovu. Nevzdávajte sa. Ukážte im milosť! Spasenie sa nedá zaslúžiť konaním dobrých skutkov. Ukážte im milosť. Namierte ich na Kristovu milosť a Jeho evanjelium, aby prikrylo ich hriechy a motivovalo ich poslušnosť.

Jeden z najlepších darov, aký dáte svojim deťom je poznanie Biblie a jej posolstva. Dajte im Bibliu, ktorú si budú užívať, dajte im príklad, ktorý budú nasledovať, dajte im presvedčivý motív, dajte im jasný, zvládnuteľný plán, dajte im otázky, ktoré môžu klásť, dajte im odpovede na ich otázky o Biblii, povzbudzujte ich, aby pravidelne čítali  a dajte im milosť, keď zakopnú a zlyhajú.

David Murray © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď si na to spomínam, hlavným aktérom bola moja teta Nancy. Každoročná hra bol jej nápad, takže sme samozrejme očakávali, že sa ujme vedenia a bude nás usmerňovať, kedy sa máme slávnostne presunúť do obývačky na naše predstavenie. Ale nešlo len o to, nasledovali sme ju, pretože jej na tom záležalo. Bola nadšená príbehom, ktorý sme stvárňovali, a tak sme boli prirodzene nadšení aj my.

Moje najšťastnejšie spomienky z detstva, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do srdca, sa zvyčajne týkali šťastných alebo nadšených dospelých — učiteľa, ktorý naučil moju triedu tancovať ľudový tanec Virginia Reel, softbalového trénera, ktorý vniesol zábavu do každého tréningu, a vedúceho kapely, ktorý miloval svoju prácu.

Ale tie najšťastnejšie chvíle sa vždy týkali mojich rodičov. Keď sa otec smial alebo sa mama pre niečo nadchla, čas sa zastavil a hrozilo, že mi vybuchne srdce. Tešila som sa, keď som ich videla, ako sa tešia; ich nadšenie a radosť sa okamžite a prirodzene preniesli na mňa, pretože som ich rada videla šťastných.

Deti sa naučia milovať to, čo prináša radosť ich rodičom.

Stále to vidím na mojich vlastných deťoch. Môj najstarší syn mi prinesie Nedeľný komiks, upozorní ma na dobrý vtip a čaká, že sa zasmejem. Všetci moji synovia neoblomne fandia môjmu univerzitnému tímu len preto, že vedia, že im fandím aj ja. A keď sa ich spýtam, za čo sú vďační, naučili sa pridať duchovný prvok, pretože vedia, koho milujem.

Čo to teda hovorí mne a všetkým matkám v tomto adventnom období?

Pre mladú mamičku, ktorá chce vytvoriť nezabudnuteľné Vianoce, je toto obdobie ako tlakový hrniec. Existuje nespočetné množstvo (úžasných) návodov na Pintereste, príspevkov, aktivít a kníh o tom, ako čo najlepšie využiť toto obdobie a sprostredkovať našim deťom význam Vianoc. A tento rok som tento tlak pociťovala veľmi intenzívne, pretože moji synovia už vyrástli z detských knižiek, tvorenia a Betlehemov. Chcem urobiť Vianoce výnimočnými a povedať im všetky správne veci, ktoré im vtlačia do srdca ich význam.

Predstavujem si však, že to, čo si budú pamätať z týchto Vianoc a zo všetkých Vianoc svojho detstva dohromady, nebudú maľovanky, knihy ani zapálená sviečka na adventnom venci. Ak sú ako ich mama, predstavujem si, že to, čo bude mať najväčší vplyv, sú šťastní a nadšení dospelí v ich živote, konkrétne ja a môj manžel, ktorým sa Ježišov príbeh radostne preháňa v srdci počas celého roka a vianočného obdobia.

• Som šťastná v Ježišovom príbehu?
• Uvažujem o tom, čo spôsobil jeho príchod?
• Očakávam jeho návrat?
• Hovorím o tom s nadšením, keď sedím so svojimi deťmi v našom dome, keď kráčame po ceste, keď ideme spať a keď vstávame?

Naše deti si budú z Vianoc pamätať moju radosť v Kristovi ešte dlho po rozbalení darčekov a odložení adventného kalendára.

Christine Hoover © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Blížil sa nový semester a on sa usiloval vypracovať učebné plány, ktoré by slúžili jeho študentom. Vybral knihy, načrtol úlohy, naplánoval eseje a skúšky, a od augusta do decembra starostlivo načrtol semester. Keď si jeho žena všimla takéto dôkladné profesorské plánovanie, položila mu úprimnú otázku: „Prečo nevenuješ rovnakú pozornosť a plánovanie aj našej rodine?“

Hoci som bol v tom čase slobodný muž, už som chápal, ako to bolí. Teraz, keď som manžel a otec, to však cítim. Viem, že mnohí muži to tak majú tiež. Príliš ľahko môžeme venovať obrovské úsilie a kreativitu kariére alebo službe, pričom možno ani nepomyslíme na to, aby sme to isté robili pre rodinu. Dokážeme prejaviť oveľa viac ambícií — viac premýšľania, plánovania, zámerov, horlivosti — v práci alebo v cirkvi než v otcovstve. Môžeme byť zanietenými zamestnancami alebo vedúcimi služby, ale pomerne pasívnymi otcami.

Deti určite potrebujú vidieť otca, ktorého oči sa pozerajú k lepším veciam a ktorý chce slúžiť Bohu v práci, v kostole, v susedstve a všade inde. Ale s rovnakou istotou deti potrebujú vidieť otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Práca otca od piatej do deviatej

Božie opisy otcovstva v Písme nám ukazujú muža, ktorý túži konať dobro vo svete, áno, ale ktorý tiež dáva obrovskú energiu svetu svojej rodiny. Nemá len prácu od 9.00 do 17.00, ale aj prácu od 17.00 do 9.00, povolanie rovnako náročné, a často ešte náročnejšie ako jeho kariéra (a ktoré zahŕňa aj rána a víkendy).

Najrozsiahlejší biblický obraz otcovstva sa nachádza v Knihe Prísloví, kde sú zaznamenané slová otca svojmu dospievajúcemu synovi. Mnohé v tejto knihe nám pripomína, že Boh stvoril muža pre vodcovstvo mimo domu: výzva k tvrdej práci, pokyny o podnikaní a hospodárení, obraz otca sediaceho „v bránach… so staršími krajiny“ (Pr 31:23). Ale samotná štruktúra Prísloví —  láskyplné, úprimné, vytrvalé rady otca synovi — nám pripomína, že vodcovstvo muža zahŕňa aj to, že je otcom.

Príslovia vykresľujú otcovstvo ako celoživotnú záležitosť. Otec z tejto knihy je typom muža podľa Piatej knihy Mojžišovej 6:7, ktorý učí svojho syna doma i mimo domu, od rána do večera. Vyučuje kurz z názvom „Život“ v triede širokej ako svet. Môžeme si ho možno predstaviť, ako sa rozpráva so svojím synom, keď prechádzajú okolo ulice zakázaných žien („Nepribližuj sa k dverám jej domu,“ Pr 5:8), keď takmer stúpia do mraveniska („Choď k mravcovi,“ Pr 6:6) alebo keď si sadajú k jedlu („Jedz med, lebo je dobrý,“ Pr 24:13).

Jeho vyučovanie zahŕňa duchovné aj praktické témy, každodenné aj týkajúce sa večnosti. V knihe sa v 22 prípadoch vyskytuje slovné spojenie „môj syn… “, ktoré hovorí o hlave, srdci, rukách, nohách, očiach, duši, ústach a ďalších. Pozná konkrétne silné stránky a bláznovstvá svojho chlapca. Trávi pri ňom dosť neuponáhľaného času, aby mohol povedať: „Nech si tvoje oči obľúbia moje cesty“ (Pr 23:26). A hoci má tento otec ambície, ktoré presahujú jeho chlapca, ťažko si vie predstaviť, že by sa tešil z niečoho iného než z trvalého dobra tohto mladého muža (Pr 10:1; 17:25; 23:15, 24). Jedným slovom, má ambíciu byť otcom.

Ambície patria aj do našich domovov

Takáto široká, náročná vízia otcovstva naznačuje prinajmenšom jeden dôvod, prečo môžu muži považovať ambície mimo domova za ľahšie alebo prirodzenejšie. Byť zbožným otcom nakoniec môže byť ťažšie ako založiť firmu, budovať kariéru alebo sa dokonca stať pastorom.

Keď po práci prídem domov, mám pocit, že som vstúpil do ťažšej práce. Deti od nás nežiadajú len to, aby sme boli dobrými účtovníkmi, učiteľmi, inžiniermi alebo projektovými manažérmi — žiadajú od nás, aby sme boli dobrými ľuďmi. A nevyžadujú si len osem hodín našej pozornosti, ale v istom zmysle celú našu pozornosť. Ak chceme, aby sme im mohli povedať: „Syn môj, daj mi svoje srdce“ (Pr 23:26), budeme im musieť dať seba samých.

Potrebujeme teda niekoľko dobrých dôvodov, aby sme odložili svoju pasivitu a venovali sa tomu, aby sme boli lepšími otcami. Popri jednoduchom fakte, že Písmo nám dáva vzor zbožného otcovstva (a všetky Božie vzory sú dobré), zvážte tri ďalšie dôvody, prečo naše ambície nepatria len do kancelárie alebo na kazateľnicu, ale aj do našich domovov — pre našu vlastnú dušu, pre svet a pre naše deti.

Úprimné ambície

Po prvé, ambície týkajúce sa rodiny slúžia vlastnej duši človeka najmä tým, že udržiavajú jeho ostatné ambície úprimné.

Biskup „si má dobre spravovať dom,“ píše Pavol, „veď ak niekto svoj dom nevie spravovať, ako sa bude starať o cirkev Božiu?“ (1. Tim 3:4–5) Muž, ktorý má problém viesť malé spoločenstvo vo svojom dome, bude mať problém viesť aj väčšie spoločenstvo mimo neho, aspoň tak, aby sa to páčilo Bohu. Pavlova zásada platí sčasti preto, že vodcovské schopnosti sa prenášajú zo sféry do sféry, ale aj z iného dôvodu — domov pripravuje muža na špecifické vodcovstvo, ktoré sa od kresťana vyžaduje.

„Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna.“

Skutočne kresťanskí vodcovia nepohŕdajú pokornými skutkami skrytej služby (Mk 10:43) a domov poskytuje takýchto príležitostí dostatok. Kresťanskí vodcovia sa radi stýkajú s pokornými (R 12:16) a deti sú „nižšou“ spoločnosťou. Kresťanskí vodcovia trpezlivo investujú do ľudí, ktorí sa menia pomaly (1. Tes 5:14), a rodina poskytuje každodennú (často hodinovú) prax pre tento druh trpezlivosti. A kresťanskí vodcovia múdro aplikujú Božie slovo na potreby každého človeka (1. Tes 2:11–12), a deti prichádzajú s nápadne rozmanitými osobnosťami a pokušeniami.

Podobne ako Peter alebo Ján, ktorí okolo detí len prechádzali, aj ja si niekedy predstavujem kresťanské ambície v oveľa väčších dimenziách, než len v týchto malých. Ale potom sa obzriem späť a všimnem si, že môj Pán sa zdržiava medzi nimi, jeho vlastné ambície sú dosť veľké na to, aby zahŕňali aj deti. A ja si uvedomím, že pokiaľ moja ambícia nezahŕňa to isté, nie som ešte spôsobilý dobre viesť aj inde.

Šípy lukostrelca

Po druhé, čo je protichodné, ambície, ktoré sa týkajú domova, slúžia svetu, aspoň ak sú požehnané Bohom.

Negatívne by sme mohli uvažovať o smutných príkladoch pasívnych otcov, ktorých deti vyrástli, aby zničili väčšinu ich práce vo svete. Dávid bol mocný kráľ, ale jeho nedostatok pozornosti doma spôsobil chaos v jeho kráľovstve (2. S 13:20–22; 1. Kr 1:5–6). A Éli prišiel o svoje kňazstvo, pretože nechal svojich synov, aby sa správali nebezpečne (1. S 2:29).

Pozitívne je však to, že nám Sväté písmo poskytuje obraz detí, ktorý nie je izolovaný a uzavretý do seba: „Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti,“ píše Šalamún (Ž 127:4). Keď otec vychováva deti so zbožnými ambíciami, neospravedlňuje sa tým z Božieho poslania vo svete. Je lukostrelcom skloneným pod hradbami, ktorý si brúsi šípy. A vo svete, kde bojujú duchovné kráľovstvá, brúsenie šípov nie je mrhanie časom.

Tak ako pri každom učeníctve, aj pri otcovstve je jedným z paradoxov to, že často slúžime svetu najlepšie vtedy, keď sa zameriavame na niekoľko ľudí. Ježiš zmenil svet prostredníctvom niekoľkých obyčajných ľudí. Otcovia sa snažia pokračovať v zmene sveta prostredníctvom niekoľkých obyčajných detí. Takéto deti môžu muža v danom momente rozdeliť a pripraviť ho o čas, ktorý by mohol venovať iným dobrým činnostiam. Ale s Božou milosťou ho nerozdelia, ale znásobia. 

Zbožní muži sa, samozrejme, budú snažiť získavať učeníkov aj mimo svojich rodín. Zároveň však nebudú považovať otcovstvo za niečo iné ako vytváranie učeníkov. Všetok ten čas strávený doma, všetky tie chvíle, keď hovoria: „Môj syn“, „moja dcéra“, všetky tie dni, keď ustupujú pred zhonom sveta, všetko to každodenné umieranie sebe samému — to je, ako keď muž naťahuje luk a mieri šípmi do vzduchu.

Otcova radosť

Napokon, ambície týkajúce sa domova slúžia večným dušiam detí.

Prirovnanie k šípom je nápomocné len do určitej miery. Je však dobré mať na pamäti, že deti nie sú len nástroje alebo zbrane, ktoré môžete ovládať — a mnohé deti pociťujú odpor voči otcovi, ktorý s nimi takto zaobchádzal. Nie, deti sú aj dar, ktorý treba prijať. Sú to poklady, ktoré si treba vážiť. Sú to nekonečne zaujímavé osoby, ktoré treba spoznať. A najmä v kresťanskej rodine by mali vedieť, že sú milované.

Slovo „milovaný“ sa dotýka srdca dobrého otcovstva, ktoré pochádza od Otca zhora (Ef 5:1). Počúvajte toto prvé Otcovo požehnanie, ktoré dal svojmu drahému Synovi:

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna. A vo svete, ktorý často prekrúca otcovstvo na niečo, čo sa vôbec nepodobá skutočnému Otcovi, jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme urobiť pre naše deti, je dať Božej radosti telesnú prítomnosť v našom veľkom smiechu, žiarivých očiach a silných rukách — milovať ich tak zjavne, aby zaspávali s pocitom: Môj otec má zo mňa radosť.

Takáto láska a radosť si vyžaduje štedré množstvo nášho času a pozornosti. Vyžaduje si tvorivé premýšľanie a plánovanie. Vyžaduje si to iniciatívu, ktorú často venujeme svojej kariére alebo službe, takže keď sa na nás naše deti pozrú, uvidia otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Nie sme vševediaci. Rodič, ktorý si myslí, že sa naučil všetko, čo sa musí naučiť, a že už dozrel, zostáva nezrelý. Máme toho ešte veľa pred sebou a naše deti môžu byť cestou k nášmu dospievaniu. Kedysi som si myslel, že postupnosť je takáto:

1. Dospieť.
2. Oženiť sa.
3. Mať deti.

Ale nie. Oženíte sa, trochu dospejete, máte deti, a potom dospejete ešte viac. Naše deti nás vychovávajú.

Domov ako škola pre rodičov

Rodič, ktorý sa učí len od dospelých, má neúplné vzdelanie. Rodičia nemôžu oceniť všetko, čo sa im hovorí o výchove, kým to nezažijú s vlastnými deťmi.

Keď som učil na štátnych školách, jedna z mojich kolegýň nevychovávala vlastné deti, ale vďaka svojmu magisterskému titulu sa považovala za dosť znalú v ich výchove. Žiaľ, nerozumela tomu tak, ako si myslela. Skúsenosť s rodičovstvom poskytuje neporovnateľnú školu. Skúšky sa niekedy môžu zdať trochu náročné, ale stať sa rodičom znamená prihlásiť sa na skúšku.

V bežnej škole testom spravidla predchádza vyučovanie. V živote, vrátane rodičovstva, testy predchádzajú vyučovaniu a sú vlastne jeho súčasťou.

„Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok.“ (Jk 1:2–4)

Výchova detí je ako bežiaci pás plný testov a skúšok, a tieto skúšky ako nástroje v Božích rukách vytvárajú zrelý rodičovský charakter.

Mnoho lekcií od detí

Stať sa rodičom teda neznamená prestať sa učiť a domácnosť je úžasná škola, ktorú nám dal Boh. Aké sú niektoré z týchto lekcií, ktoré môžu rodičia očakávať, že sa v tejto škole rodiny naučia? Pozrime sa len na niektoré z nich.

Deti nás učia, že život je krátky. Detstvo prejde v okamihu. Sme starší, než si myslíme, sme bližšie k cieľu. Aj keď sa môže zdať, že sa život vlečie, letí rýchlo a v presýpacích hodinách zostáva čoraz menej piesku. Moje vlastné deti sú už v strednom veku a ich vlastné deti sa stávajú dospelými. Ako sa to stalo tak rýchlo? Keďže život je krátky, múdri rodičia si určia priority tak, aby hlavné veci mali prednosť a menej dôležité veci odložia.

Deti nám pripomínajú lekcie, na ktoré neustále zabúdame, ako napríklad ústredné postavenie milosti, ktorá nás robí schopnými robiť to, čo by sme mali robiť; potrebu pokorného realizmu, ktorý nás nasmeruje k uschopňujúcej milosti, ktorú potrebujeme; a veľkosť Boha, ktorý vždy poskytuje dostatok tejto milosti. „A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý skutok“ (2. K 9:8).

„Oženíte sa, trochu dospejete, máte deti, a potom dospejete ešte viac. Naše deti nás vychovávajú.“

Deti nám vykresľujú (a pripomínajú), ako vyzerá prijatie Božieho kráľovstva: „Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň“ (Mk 10:15).

Deti môžu byť vzorom viery, úžasu, túžby a radosti. Môžu nás naučiť, že vesmír, ktorý stvoril Boh, je fascinujúce miesto. Pozorní rodičia hľadajú spôsoby, ako napodobniť tieto živé, Bohom dané ukazovatele v našich domovoch. Od nich sa môžeme naučiť skúšať veci a experimentovať.

Deti sú tiež zrkadlom, ktoré nám odráža naše priority a náš charakter. Kde sa to dieťa naučilo používať takýto tón hlasu? Domov slúži ako vynikajúce laboratórium, v ktorom si môžeme nacvičiť, ako postaviť stráž pred naše ústa. Zrkadlá počúvajú.

Deti nás ako zrkadlá učia o nás samých, že sme (rodičia a deti) rod hriešnikov, ktorý sa narodil s hriešnymi sklonmi, pričom nikto z nás nie je spravodlivý — nie, ani jeden (R 3:10–12). Všetci máme sklon byť zameraní na seba a vyvíjame hlúpe úsilie o sebaospravedlnenie. Rodičovstvo bez uvedomenia si svojej hriešnej prirodzenosti je ako starať sa o záhradu bez vedomia o existencii buriny.

Deti mi tiež pripomenuli, že milosrdenstvo zakrýva množstvo hriechov. Môžu byť vzorom odpustenia. Nenechajte to len tak.

Zameriavanie rakiet

Deti nás časom naučia aj to, ako veľmi sme pri výchove našich detí závislí od samotného Boha.

Hoci rodičia majú na formovanie života svojich detí obrovský vplyv, ak vás vaše deti nakoniec nezbavia predstavy, že ste zodpovední za všetko, čím sa stanú, potom mi dovoľte, aby som vás tejto nebiblickej predstavy hneď teraz zbavil.

Raz, keď som odpálil niekoľko „rovnakých“ rakiet, vypustených z tej istej rampy a namierených tým istým smerom, vystrelili divoko rôznymi smermi, niektoré sa krútili a vírili, niektoré leteli priamo k nebesiam a niekoľko z nich vybuchlo ešte pred opustením odpaľovacej rampy. V Božej prozreteľnosti sa deti líšia ako rakety. Áno, môžete ich zamieriť, ale nemôžete zaručiť, že skončia na rovnakom mieste. Nie všetky premenné sú pod kontrolou rodičov. Deti nás učia túto lekciu ilustrovanú ich životmi. Jedinečnosť každého dieťaťa (v akomkoľvek veku) nám ukazuje na jedinečnú Božiu tvorivosť.

Je pravda, že niektorí rodičia „zameriavajú“ svoje malé rakety zle alebo ľahostajne, a vyššie uvedený odsek nemá za cieľ zmierniť ich vinu. Hovorím, že rakety z rovnakého obalu, vyrobené rovnakým spôsobom, namierené rovnakými zameriavačmi, vyletia rôznymi smermi. Ak to rodičia nevedia, príchod skutočných detí poskytuje nácvik v teréne na zmenu očakávaní.

Prijmite svoj domov ako školu

Učenie sa od našich detí závisí čiastočne od prijatia reality našich hlbokých, pretrvávajúcich nedokonalostí. Takéto pokorné a realistické sebauvedomenie slúži zdravej a múdrej rodičovskej otvorenosti a pomáha nám neutiecť pred bolestnými lekciami, ktoré vidíme v zrkadle našich detí.

Zistil som, že je užitočné vedome sa pýtať: „Ako ma Boh zušľachťuje prostredníctvom svojho slova, týchto detí, ktoré mi dal, a okolností, v ktorých teraz plávam?“ Okrem toho, že ma mocne povzbudzujú záblesky pokroku, ktoré občas presvitajú, slúžia mi aj protivenstvá, s ktorými sa ako rodič stretávam. Výzvy rodičovstva ma ako Boží poslovia pokorujú, poukazujú na miesta, kde je potrebné pokánie, vytrhávajú burinu sebectva a nezrelosti v mojom srdci a rozhadzujú hnojivo na pôdu, z ktorej rastie ovocie Ducha.

Rodičovské výzvy ma nútia viac sa snažiť a vytvoriť si nielen domov, ale aj život. Podnecujú ma k tomu, aby som zasadil semienka a polieval tie, ktoré do môjho srdca zasiali moje Bohom darované deti. Pane, urob to tak.

S manželkou často hovoríme našim deťom: „Vychovali ste nás.“ Vďaka Bohu.

Sam Crabtree  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Čo teda naozaj chce? To je otázka, ktorú si kladiem ostatných osem rokov čo pôsobím v internátnej duchovnej službe. Samotná otázka v sebe zahŕňa vlastne všetko, čo na tejto službe milujem a neznášam. Vysokoškolskí študenti, typicky 18 až 22 roční, zisťujú sami za seba, čo pre nich chcú nie ich rodičia, ale čo chcú oni sami. Je to napínavé. Je to na zbláznenie. Je to zastrašujúce. Je to vyčerpávajúce.

Niektorí to riešia viac než ostatní. Niektorí s predstavou, že to vyriešili, už prišli. Zaberie to čas. Iba málo z nich si uvedomuje, aký vzácny je v skutočnosti čas. Nedá sa vyhnúť omylom. A veľmi často je to množstvo omylov.

Dráma dospievania

Málo ľudí popísalo pocit študenta lepšie než Christian Smith, profesor sociológie na univerzite v Notre Dame. Píše:

V rozsahu neporovnateľnom so žiadnym iným obdobím života, dospievajúci zažívajú a pretrpievajú mnohoraké, mnohovrstvové, veľké a často neočakávané životné prechody. Sťahujú sa preč, sťahujú sa späť, plánujú, že sa opäť odsťahujú. Nastúpia na výšku, odídu z výšky, zmenia výšku, dajú si na semester odklad štúdia, aby ušetrili peniaze, niektorí spromujú, niektorí nie. Chcú študovať architektúru, nenávidia architektúru, prejdú na trestné právo, procesné alebo inú kariérnu cestu. Ich rodičia sa rozchádzajú, schádzajú, rozvádzajú, znova berú. Nastúpia do práce, skončia v nej, nájdu si inú, povýšia ich, presťahujú sa. Zoznámia sa s novými priateľmi, ich starí priatelia sa zmenia, ich priatelia spolu nevychádzajú, zoznámia sa s ďalšími novými ľuďmi. Dostanú nových spolubývajúcich, ich spolubývajúci im nevyhovujú, nájdu si nový byt. Nechajú sa poistiť, nabúrajú, zrušia poistku, auto si požičajú. Nájdu si životného partnera, začnú spolu chodiť, ich životný partner ich odkopne, sú zničení. Vyznávajú odkladanie sexu na zmysluplné vzťahy, vyspia sa s niekým, nahnevajú sa na seba, hľadajú zmysluplný vzťah. Fajčia, chcú prestať fajčiť, na niekoľko dní prestanú a potom začnú opäť. Vzhľadom na toto a ďalšie nie je v živote dospievajúcich veľa stability. (Souls in Transition, s. 34).

Pokiaľ ste tie riadky prečítali, viete, že študenti sa snažia odpovedať na dve otázky: „Som milovaný?“ a „Môžem to urobiť po svojom?“ (Podľa Dana Allendera, toto sú dve otázky, ktoré sa od narodenia pýta každé dieťa.) Ich rodičia sa už pokúsili zodpovedať tieto otázky namiesto nich (niektorí lepšie, iní horšie), ale teraz prišiel čas, aby prišli na odpoveď na tieto otázky sami. Inými slovami, každý vysokoškolský študent žije príbeh a ten príbeh je drámou s dvojakou centrálnou dejovou líniou: Kde nájdu lásku a ako sa naučia žiť pre niečo väčšie, než sú oni sami?

Študenti sa snažia odpovedať na dve otázky: „Som milovaný?“ a „Môžem to urobiť po svojom?"

Žiadny študent nie je v bezpečí

Známy je výrok Woodyho Allena, ktorý povedal, že „srdce chce to, čo chce“. Thomas Chalmers by súhlasil. Problémom nie je, že po niečom túžime, problémom je to, po čom túžime a prečo. Naše srdcia sú vrtkavé, a toto je niečo, čo štúdium na výške odhalí väčšmi než čokoľvek iné. Ako by to mohol naformulovať Paul Tripp, nie je to ani tak o tom, že by výška menila tvoje srdce, ako skôr o tom, že ho odhalí. Nie je to sekularita ani amorálnosť, čoho sa treba báť. Podľa Ježiša je vlastnosťou našich sŕdc, že chceme nesprávne veci alebo chceme zostať na nesprávnych miestach. A zatiaľ je Ježiš práve tým, od ktorého utekáme a zároveň presne tým, koho hľadáme.

C. S. Lewis napísal o svojom vlastnom srdci: „Prvýkrát som sám seba skúmal so skutočne praktickým cieľom. Čo som zistil? Na moje zdesenie som objavil plnú džungľu žiadostivosti, celý bláznivec ambícií, plnú pôrodnicu strachu a kompletný hárem nenávistí. Moje meno bola Légia.“ Zďaleka to nebola zlá, morbídna, prehnane introspektívna záležitosť, toto bol dôvod, prečo sa stal kresťanom, to, ako prišiel na svoju potrebu Spasiteľa, ktorý nesľúbil, že prišiel k zdravým, ale k chorým. Ľudia s chorým srdcom sú cieľom Ježišovho príchodu.

Znamená to, že jediní prváci, ktorí budú na výške v úplnom bezpečí sú tí, ktorí majú úplne čisté srdcia. A naposledy, ako som pozeral v Biblii, nie je taký nikto z nás. Dokonca aj študentka z posledného ročníka na strednej, ktorá bola na mládeži hrdinkou a bola „strašne vyspelá na svoj vek“, nie je v bezpečí. Som si istý, že je skvelá — teda vlastne vzhľadom na Ježiša si istý nie som. A to z dôvodu, že tá maturantka na strednej často zbožňuje pochvalu a uznanie, ktoré dostane od vedúceho mládeže, učiteľov, rodičov a v skutku od hocijakého dospelého. Viac než Ježiša miluje náboženské poklepanie po pleci, ktoré dá pocit, že sme zároveň zbožní a lepší než všetci naši vrstovníci.

Čo potrebujú naši študenti je jedna vec, o ktorej povedal Ježiš Márii, že je nevyhnutná — srdce, ktoré v ňom našlo odpočinutie.

Čo robiť so zlomeným srdcom

Dobre to poznám, keďže som to zažil. Hrdinský (aspoň vo svojej vlastnej mysli) študent posledného ročníka na strednej, ktorý miloval uznanie, sa odrazu na výške zmenil na osamelého prváka, ktorý si myslel, že je lepší než všetci, no zároveň sa napriek tomu bál byť komukoľvek známy. Nesociálny motýľ, ktorý miloval trepot jeho samo-spravodlivých krídel, mylne považoval lietanie za svoj vlastný vynález, a nie za číry Boží dar.

Čo robiť so zlomeným srdcom? Nie s romanticky zlomeným, ale s takým, ktoré si so sebou nesieme všetci, s takým, ktoré je zlomené naším pádom. S takým, čo spôsobilo, že Dávid zviedol najsexy dievča na intráku. S takým, čo zapríčinilo, že Peter odmietol večerať s „lúzrami“ (G 2:11–12). S takým, kvôli ktorému si vyberáme takmer čokoľvek okrem Ježiša.

Prinesieš ho k Ježišovi. On je jediný, ktorý dokáže vyliečiť zlomené srdce. Jediný, ktorý ho dokáže naplniť. Jediný, ktorý ho dokáže obnoviť. Jediný, ktorý dokáže poskytnúť uspokojivú odpoveď na tie dve bolestivo nezodpovedané otázky. Áno, si milovaný — taký milovaný, že hoci pozná každé pomýlené temné miesto v tvojom srdci, aj tak ťa nenechá ísť.

A nie, nemôžeš to urobiť po svojom. Naše srdcia sú rýchle túžiť po nesprávnych veciach alebo sa oddávať dobrým túžbam nesprávnym spôsobom, v nesprávny čas. Miluje nás dosť nato, aby nás sklamal, aby nás vychovával disciplíne, aby nás učil, aby nás zmenil.

Čo potrebujú naši študenti je jedna vec, o ktorej povedal Ježiš Márii, že je nevyhnutná — srdce, ktoré v ňom našlo odpočinutie. Srdcia bez odpočinutia za sebou nechávajú ako dôsledok trosku oddávajúcu sa samému sebe alebo vymýšľajúcu ospravedlnenia. Iba srdcia nachádzajúce odpočinutie v Ježišovi sú schopné vychutnávať celý život s jeho vzrušeniami aj zlomenými srdcami, kladmi aj zápormi, s pokojom a odvahou niekoho, koho život je v bezpečí, pretože ho chráni Ježiš.

Čo potrebujú naši študenti je jedna vec, o ktorej povedal Ježiš, že je nevyhnutná — srdce, ktoré v ňom našlo odpočinutie.

Srdce nechce to, čo chce. Či už o tom vie alebo ešte stále zápasí s tým, aby tomu uverilo, túži po Ježišovi.

Sammy Rhodes © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Existuje milión spôsobov, ako ukazovať malým deťom Boha. Každý deň je plný príležitostí. Ale ako to môžeme zobrať ešte ďalej a pomôcť im začať rozumieť evanjeliu? Tu je päť všeobecných princípov, ktoré fungovali mne a môjmu manželovi, ako sme vychovávali našich päť detí v tom najmenšom veku.

1. ČÍTAJTE SLOVO.

Božie Slovo môžeme deťom predstavovať oveľa skôr, než si budú môcť Bibliu čítať sami. Deti sa môžu učiť Písmo naspamäť, najmä ak sú slová zhudobnené alebo sprevádzané ukazovačkami. Malé deti možno nebudú úplne rozumieť tomu, čo recitujú, ale aj tak si ukladajú Slovo do svojich sŕdc (Ž 119:11).

V Biblii okrem slov pravdy a života nájdeme aj vzrušujúce príbehy. Malý Mojžiš v košíku na Níle, Daniel v jame levovej či narodenie Krista sú všetko napínavé príbehy, ktoré deti dokážu vtiahnuť. Obrázkové knižky môžu byť skvelým zdrojom, ako deťom sprístupniť biblické príbehy či teológiu, ale neobávajte sa ani čítania príbehov priamo z Biblie (len si dopredu pozrite či príbeh neobsahuje nejaké veľmi drastické detaily!).

Vaše malé publikum možno nebude rozumieť kontextu izraelskej histórie alebo tomu, ako sa vyvíja príbeh zmluvy, ale ako vysvetľuje Pavol: „Viera je teda z počutia, počutie však skrze Kristovo slovo“ (Rim 10:17). Aj malé deti sa môžu naučiť milovať Božie Slovo spôsobom, ktorý ich pripravuje na to, aby ho neskôr, keď budú rásť, vyhľadávali aj sami.

2. POZERAJTE SA NA SVET.

Nebesá ohlasujú Božiu slávu a oči našich najmladších sú široko otvorené, aby videli všetku slávu okolo nich. Môžeme sa rozprávať o Bohu Stvoriteľovi, keď sa pozeráme na rôzne druhy rybičiek v obchode so zvieratkami alebo kvietkoch v záhrade alebo o tom, ako chutia rôzne korenia. Môžeme sa rozprávať o tom, ako sa Boh o všetko stará, keď pozorujeme, ako si vtáčik nájde semiačko na jedenie alebo ako slnko krásne každý deň vychádza. Aj v tých náročných a nebezpečných častiach prírody sa môžeme rozprávať o Božom pláne pre tento svet, o tom, aký je porušený a ako bude vykúpený.

Príbeh Božej dobroty sa rozprestiera všade okolo nás a naše deti neustále volajú po tom, aby sme im tento príbeh preložili do jazyka, ktorému budú rozumieť, pretože im Boh dal úžas a zvedavosť, s ktorými hľadia na svet. Keď sa s našimi deťmi rozprávame o svete, môžeme ich učiť rozumieť evanjeliu a hovoriť im o stvorení, páde, záchrane a obnove (aj ak tieto veľké slová ešte nebudeme používať).

3. UČTE ICH ZÁKON.

Kým príbehy v Biblii sa nám môžu zdať ako najprirodzenejší obsah pre malé deti, vyučovanie zákona je takisto dôležité a zahŕňa to minimálne dve veci. V prvom rade ide o učenie toho, čo Božie Slovo nazýva dobrým a čo zlým. Môžeme našim deťom povedať, ako to robí mnoho rodičov, že Biblia hovorí, že sa máme k iným správať tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám (Lk 6:31).

Takéto vyučovanie toho dokáže oveľa viac, než len jednoducho pomôcť deťom učiť sa žiť vo vzťahoch; takisto im to zjavuje Božie štandardy hriechu a spravodlivosti. To sú vzácne lekcie vo svete, ktorý nás často povzbudzuje v tom, aby sme redefinovali, čo je správne a čo nesprávne a zvádza nás k tomu, aby sme si mysleli, že my nič zlé vlastne nerobíme. Ježiš hovorí v Evanjelium podľa Lukáša (Lk 5:31–32), že chorí sú tí, ktorí vedia, že potrebujú lekára. Zákon nás učí, že aj my sme chorí.

A po druhé, vyučovanie zákona deti učí, že činy majú dôsledky. Akokoľvek láskavo sa bude vo vašej rodine vyžadovať dodržiavanie hraníc, konzistentné dodržiavanie svojho slova a následné vykonávanie spravodlivých dôsledkov môže deťom ukázať biblické pravdy o dobrote, spravodlivosti a práve.

Rodičovstvo zahŕňa povzbudzovanie našich detí a rozprávanie sa s nimi o tom, že ako ľudia stvorení Bohom na jeho obraz sú od podstaty hodnotní. Ale keď ich takisto láskavo učíme o hriechu skrze Božie Slovo a skrze dôsledky ich činov, nedávame im len praktickú múdrosť pre život, ale takisto kladieme základy toho, aby mohli porozumieť evanjeliu. Ak deti nezačnú vnímať samých seba ako hriešnikov, ktorí porušujú Boží zákon a spravodlivo si zaslúžia trest, takisto nebudú rozumieť tomu, prečo potrebujú Krista.

4. VYSVETĽUJTE MILOSŤ.

Ako deti rastú vo svojom porozumení zákonu, sú viac pripravené pochopiť neuveriteľnú hodnotu milosti. Ale musíme im milosť jasne vysvetliť. Deti možno počuli slovo milosť v nejakom kultúrnom kontexte, napríklad, že máme „byť milostiví sami k sebe,“ keď niečo pokazíme. Potrebujeme im vysvetliť, že milosť znamená, že si zaslúžime spravodlivý trest, ale Boh nás miluje tak veľmi, že zobral tento náš trest na seba.

Keď sa s našimi deťmi rozprávame o Božom zákone alebo o hriechu alebo o porušenosti sveta okolo nás, otvára nám tak prirodzený spôsob ako ich učiť o milosti. Môžeme im povedať, že len Boh je dokonalý v dobrote a láske a preto môže spasenie prísť len cez Ježiša. Môžeme si tieto rozhovory naplánovať a starostlivo zvážiť, ako im evanjelium vysvetlíme. Jedna mamička mi povedala, že si napísala evanjelium v pár krátkych bodoch v jazyku, ktorému jej malá dcéra rozumela a potom jej tieto body znovu a znovu opakovala pri rôznych príležitostiach.

5. ŽITE TO.

Mnoho kresťanov sa dokáže rozpomenúť na modlitby a vernosť dospelých, ktorí ich brávali do cirkvi, ktorí s nimi zdieľali pravdu a ktorí ich milovali, keď boli deťmi. Máte tú neuveriteľnú príležitosť ukázať deťom vo svojom živote, aká je Božia láska a milovať ich s trpezlivosťou, zhovievavosťou, kreativitou, vernosťou a radosťou.

Ale vďaka Bohu, evanjelium môžeme zdieľať aj vtedy — dokonca možno práve vtedy — keď veci s úplnou istotou pokazíme. Môžeme ukazovať deťom, ktoré milujeme, ako vyzerá zlyhanie, prosba o odpustenie a kráčanie v pokání s Pánom a jeho milosťou.

Ježiš nám prikázal „činiť učeníkov zo všetkých národov“ (Mt 28:19). Máme skvelú príležitosť žiť toto prikázanie v našich domácnostiach a zboroch, keď zdieľame evanjelium s tými najmenšími. Mnohí z nás sme vytrénovaní v tom, ako zdieľať evanjelium s ľuďmi, ktorých nepoznáme, ale nemali by sme zanedbať ani príležitosť zdieľať evanjelium s malými ľuďmi v našich životoch. Ježiš pozýva deti, aby k nemu prichádzali — rozmýšľajte nad tým, ako by ste im na tejto ceste mohli pomôcť.

Ginger Blomberg. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Úloha otca

Ak ste otcom, ste pre svoje dieťa dôležitejší, než si myslíte. Vaša hodnota presahuje akékoľvek finančné zabezpečenie, ktoré môžete alebo nemôžete poskytnúť. Aj keď je váš vzťah s deťmi napätý, nemáte veľa peňazí alebo ich vidíte len na niekoľko hodín každý druhý víkend, zohrávate významnú úlohu pri formovaní budúcnosti svojho dieťaťa.

Toto je šesť úloh otca, ktoré ste si možno neuvedomovali.

1. Vzor (Božieho charakteru)

Či už je to dobré, alebo zlé, náš prvý dojem o Božom charaktere je odvodený od charakteru nášho pozemského otca. Je Boh dôveryhodnou pevnosťou ochrany a sily alebo sebecký, narcistický klamár? Je to niekto, ku komu sa môžeme priblížiť so svojimi neúspechmi alebo nás chce udrieť, ak nenaplníme očakávania?

Nespoľahlivosť môjho biologického otca ma naučila, že nebeskému otcovi, ak vôbec nejaký bol, sa pravdepodobne nedá veriť. Keď sa moja matka nakoniec znovu vydala, posledná vec, ktorú som chcel urobiť, bolo začať niekomu znovu dôverovať. Jej nový manžel mi však ukázal iný druh otcovstva.

Keď išlo do tuhého, zostal. Keď som bol chorý, trpezlivo sa o mňa staral a znižoval mi horúčku. A keď som pomočil posteľ, bez odsúdenia mi vymenil obliečky. Tak sa pomaly ukázal ako dôveryhodný a stal sa mojím otcom. To ma priviedlo k presvedčeniu, že možno, ale len možno, sa dá dôverovať aj Bohu.

2. Učiteľ

Keď som zistil, že moja manželka čaká naše prvé dieťa, bol to splnený sen. Sledoval som, ako sa telo mojej ženy mení a rastie na podporu nového života v nej, a premýšľal som, kedy by mal nastať môj rast.

Kedy by som dokázal opraviť auto alebo odrecitovať všetky knihy Biblie naspamäť? Jednou z úloh otca je byť učiteľom, ale čo by som mohol učiť? Sám som sa toho musel ešte veľa naučiť.

Po tom, čo som vychoval dve deti do dospelosti, som zistil, že učiť životné zručnosti a náhodné biblické informácie je dobré, ale nie je to také dôležité, ako som si kedysi myslel. YouTube vás môže naučiť, ako si uviazať kravatu. Google vám môže povedať, koľko rokov mal Matuzalem. Ale otec nás jedinečným spôsobom učí ako žiť.

Ako by sme mali zvládať sklamanie alebo reagovať, keď s nami šéf zaobchádza zle? Je Boh skutočný alebo len niečo, o čom hovoríme v kostole? Je cieľom života finančný úspech alebo úspech Božieho kráľovstva?

S mojím otcom v práci neustále zaobchádzali zle, ale namiesto toho, aby sa bránil, vždy hovoril: „Je to v Božích rukách.“ V tom čase ma to veľmi frustrovalo. Ukázalo sa však, že to bolo silné svedectvo jeho viery v Boha. Jeho tiché odhodlanie dôverovať Božiemu plánu hovorilo hlasnejšie ako slová.

3. Ochranca

Keď sme odchádzali z nemocnice s našou novorodenou dcérou, všetko sa nám zdalo príliš jednoduché. Stále som sa obzeral cez plece a čakal, že uvidím sestričku, ako za nami beží po ulici. Naozaj nás nechali vziať si to dieťa domov? Keď sme sa vzdialili, uvedomil som si, že sme na to sami.

Cesta domov bola najopatrnejšou jazdou v mojom živote; bezpečnosť mojej dcéry bola v mojich rukách.

Väčšina mužov inštinktívne chápe úlohu otca pri ochrane svojich detí. V žiadnom prípade nie som agresívny muž, ale keby niekto ohrozoval moju dcéru, som si istý, že by stretol moju verziu podobnú Hulkovi. Existujú však aj iné druhy nebezpečenstva. Mnohé z nich sa nachádzajú v našich vlastných domovoch.

Sme ochotní obmedziť naše možnosti zábavy, aby sme ochránili deti pred nezdravými správami a obrázkami? A čo prístup na internet a sociálne siete? Byť ochrancom znamená viac než len držať deti ďalej od „zlých ľudí.“ Ide aj o to, aby sme ich nepozývali do našich domovov.

4. Opravár

Keď moje deti vyrastali, mysleli si, že som superhrdina. Moja schopnosť? Dokázal som opraviť čokoľvek. Aspoň si to mysleli. Nezáležalo na tom, či išlo o rozbitú hračku, roztrhnutého plyšáka alebo veľkú triesku. Ocko bol opravár.

Aj keď je pravda, že otcov sklon opravovať veci ho niekedy môže dostať do problémov — napríklad keď jeho dcéra hľadá empatiu a nie riešenia — otec by nemal ignorovať svoje inštinkty na riešenie problémov. Boh stvoril otcov takýmto spôsobom z nejakého dôvodu. Musíme sa len naučiť používať svoje schopnosti správnym spôsobom.

Otec sa musí pozerať nielen na bezprostredné problémy v živote svojich detí, ale musí myslieť aj strategicky. V tejto chvíli možno vaša dcéra potrebuje len rameno, na ktorom by sa mohla vyplakať, ale aké sú hlbšie problémy? Ide o nedostatok sebadôvery? Problémová skupina rovesníkov? Prenikanie bezbožných hodnôt? Zamyslite sa nad tým, čo vaše dieťa potrebuje v nasledujúcich piatich dňoch, piatich mesiacoch a piatich rokoch. Potom pracujte na riešení týchto potrieb.

A nebojte sa, ak nemôžete vyriešiť každý problém. Najlepšie, čo môžete urobiť, je strategicky nasmerovať svoje deti k Tomu, kto to dokáže.

5. Vzor (toho, ako sa muži správajú k ženám)

Keď som kamarátke predstavil svojho otca, povedala: „Vyzeráš presne ako on.“

Usmial som sa, keď som si pomyslel, že nemám jeho DNA. Ale máme toľko spoločných manierov a drobných výstredností, že podoba sa napriek tomu vytvorila. Je to ešte zábavnejšie, keď si uvedomím, koľko z týchto podobností sa „prenieslo“ na môjho vlastného syna.

Bez toho, aby sa o to otec snažil, jeho správanie pomáha formovať budúce generácie — jednou nečakanou lekciou za druhou.

Ak deti pristihnú svojho otca, ako sa pozerá na iné ženy, naučia sa, že záväzok je pominuteľný, sebaovládanie je mýtus a vzhľad je všetko. Ak sa rozhodne žiť s ich matkou, ale neoženiť sa s ňou, naučia sa, že muži nepotrebujú záväzky a ženy si treba držať pri sebe len dovtedy, kým sú užitočné. Možno to nie sú hodnoty, ktoré im chceme sprostredkovať, ale náš život im poskytuje vzor.

Po dcérinej svadbe som našiel lístok, ktorý na mňa čakal na mojej posteli. Okrem iného napísala: „Z tvojho príkladu som vedela, aké vlastnosti mám hľadať v budúcom manželovi. Bolo skvelé to čítať, ale hneď ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, aké lekcie sa učil môj syn, keď ma sledoval. Správal som sa k svojej manželke tak, ako chcem, aby sa jedného dňa správal on k tej svojej?

6. Bojovník

Raz v noci nás zobudila hlasná rana a zvuk alarmu, ktorý nám oznamoval, že zadné dvere boli vylomené. V panike sme s manželkou zhromaždili deti v našej izbe a zamkli dvere. Potom som v rozpore so všetkými taktickými múdrosťami schmatol zo steny ozdobný meč, otvoril som dvere a s krikom som zišiel dole.

Našťastie ma privítalo prasknuté potrubie chrliace vodu a nie niečo hrozivejšie.

Mojou úlohou ako otca je použiť všetky sily, ktoré mám, aby som bojoval za svoju rodinu. Ale boj nie je vždy vnímaný pozitívne. Ježiš je najznámejší svojou miernosťou ako baránok, keď nastavuje druhé líce a s milosťou prijíma urážky. Aj keď je to pravda, Ježiš nie je len jemný baránok. Je aj silný a zanietený Lev. Keď Ježiš videl zlo, pustil sa za nás bezhlavo do boja, aby ho porazil.

Náš svet je plný zla, ktoré priamo ohrozuje naše rodiny alebo iných. Tak ako Ježiš, ani otcovia nemôžu byť pasívni tvárou v tvár zlu. Musíme byť ochotní vybehnúť do boja.

V druhom Liste Korintským 10:4 sa píše: „Zbroje nášho boja nie sú telesné, ale schopné v Bohu zrúcať hradby.“

Naše modlitby nie sú neúčinné meče. Majú moc. Je vaša viera zameraná na vytváranie komfortu? Alebo je ochotná ísť tam, kde je to nebezpečné, na obranu slabých? Keď je dieťa svedkom otca v boji za iných, učí ho to, že niektoré veci sú väčšie ako my.

Žalm 127:4 hovorí, že deti sú „ako šípy v ruke hrdinovej.“ Šípy nie sú určené na to, aby boli navždy bezpečne uschované v puzdre. Nakoniec ich musíme vypustiť do boja. Dajte im víziu niečoho, za čo sa oplatí bojovať.

Úloha otca: Poukázať na toho Jedného

Keď si uvedomím všetky úlohy otca v živote dieťaťa, nemôžem si pomôcť, ale cítim, že zlyhávam. Nezáleží na tom, aký odhodlaný alebo cieľavedomý ste, žiadny človek to nedokáže zakaždým na 100 % správne. Na každé obdobie úspechu pripadajú obdobia zlyhania. Našťastie, aj naše neúspechy môžeme využiť na to, aby sme našim deťom poukázali na dokonalého Otca — nášho nebeského Otca.

A On ich nikdy nesklame.

Carlos Santiago © Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com

Kríza, ktorej dnes rodičia čelia, je presne tá, ktorú Tuchmanová predvídala. Rodičia musia prevziať zodpovednosť za svoje činy, ako aj naučiť svoje deti robiť to isté.

Medzi dospelými je znepokojujúca tendencia preformulovať naše činy a skutky tak, aby vyzneli ako niečo, čím nie sú. Slovo „aféra“ neznie tak zle ako výraz „cudzoložstvo“. „Zdieľanie správ“ znie oveľa lepšie ako „šírenie klebiet“. „Rozširovanie dezinformácií“ znie ako nevinná chyba, keď nahradí slovné spojenie „klamstvo“. Pravdou je, že môžeme zmeniť to, ako nazývame svoje činy, ale samotný čin to nezmení. Inými slovami, ak ružu nazveme sedmokráskou, nerobí to z nej menej ružu.

Iba minulý týždeň bol v okresnej väznici v susednej komunite zatknutý právnik za opilstvo na verejnosti. Zdá sa, že právnik bol na ceste za klientom, ale bol zatknutý a obvinený z opitosti. „Väčším zločinom bolo, že mi nebolo umožnené vidieť môjho klienta,“ povedal právnik arogantne.

Korene problému

Nedostatok osobnej zodpovednosti nie je ničím novým. Spomínate si na Adama a Evu v tretej kapitole Prvej knihy Mojžišovej? Bolo im povedané, že môžu jesť ovocie z každého stromu v záhrade, kde žili, okrem jedného. Nedokázali odolať pokušeniu, podľahli a jedli zo zakázaného ovocia. Keď sa Boh spýtal Adama, či jedol zo stromu, z ktorého mu bolo povedané, aby nejedol, Adam nepovedal: „Áno, jedol som ovocie,“ ale odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som.“ Keď prišiel čas, aby sa Eva zodpovedala za svoje činy, nedopadla o nič lepšie. Boh sa jej spýtal, čo urobila, a ona odpovedala: „Had ma podviedol; nuž jedla som.“

Adam a Eva sa snažili zmierniť svoju vinu tým, že ukazovali prstom jeden na druhého, ale to u Boha nefunguje a nemalo by to fungovať ani u rodičov. V Liste Rímskym 14:12 sa píše: „Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba.“ Nie je to dostatočný dôvod, aby sme svoje deti učili, že majú niesť zodpovednosť za svoje činy?

Tu je niekoľko praktických spôsobov, ako môžete svojim deťom pomôcť naučiť sa niesť zodpovednosť:

1. Buďte dobrým príkladom. Nespadnite do pasce „bola to ich chyba“. Keď ste minulý týždeň mali autonehodu a zozadu ste narazili do ženy pred vami, bola to naozaj jej vina, alebo ste jazdili príliš blízko a len ste si to nechceli priznať? Boli rozhodcovia na futbalovom zápase vášho syna naozaj nespravodliví, alebo bolo druhé mužstvo lepšie? Je pravdepodobné, že postoj, ktorý máte k vlastnému konaniu, najviac ovplyvní vaše deti.

2. Keď vaše dieťa začne ukazovať prstom na niekoho iného, jemne poukážte na spôsoby, akými jeho rozhodnutia ovplyvnili výsledok situácie. Ak napríklad dostalo zlú známku z testu a povie: „Test bol príliš ťažký“ alebo „Nerozumel som otázkam“, zistite dôvod. Učili sa dostatočne? Požiadali o pomoc počas času na otázky a odpovede? Ak ich budete dôsledne brať na zodpovednosť za ich činy, naučia sa, že si nemôžu vyberať ľahkú cestu.

3. Študujte biblické postavy, ktoré prevzali zodpovednosť za svoje činy. Dávid urobil sériu vážnych chýb, ale keď si uvedomil, čo urobil, nepovedal: „Bola to Batšebina vina.“ Dávid si uvedomil, že je to jeho vina. Povedal: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Možno Dávidova ochota priznať si chybu je jedným z dôvodov, prečo ho Boh nazval mužom podľa svojho srdca.

Boh nám dal dokonalý príklad, ktorý môžeme nasledovať: Svojho Syna. Ak pôjdeme v Jeho stopách a prevezmeme zodpovednosť za svoje činy, naše deti budú robiť to isté.

Teresa Bell Kindred. © Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com

Prečítaj si zopár tipov, ako skoncovať so zlozvykom skákania do reči:

Pamätaj, že teraz nie si na rade. Pripomínaj si, že teraz je v rozprávaní na rade tvoj partner. Myseľ si zameraj na neho a na to, čo hovorí. Teraz má priestor on a ty máš jednoducho počúvať. Skús si predstaviť, aké by to bolo, keby si bol na jeho mieste.

Zahryzni si do jazyka. Ak nesúhlasíš alebo máš k téme čo povedať, zahryzni si do jazyka, uštipni sa do ruky a v duchu počítaj do desať. Neponáhľaj sa s odpoveďou. Zahryznutie do jazyka ti pomôže udržať sa na uzde.

Dýchaj. Zhlboka sa nadýchni, čím upokojíš svoje reakcie. Pamätaj, že chceš, aby bol tvoj partner vo vzťahu aktívny. Niekedy stačí, ak sa nadýchneme a zmiernime tak impulzívne reakcie.

Rob si v hlave poznámky. Ak ti niečo skrsne v mysli, urob si v hlave poznámku, aby si svoj názor vyjadril neskôr. Na tvojich názoroch a postojoch záleží, preto si to zapamätaj a povedz nahlas, keď bude v rozprávaní rad na tebe.

Počúvaj aktívne. Uveď do praxe pomôcku aktívneho počúvania. Teraz je tvojou úlohou partnerovi ukázať, že počúvaš, pokúsiť sa pochopiť, čo partner rozpráva a prestať premýšľať o svojej ďalšej odpovedi. Začni aktívne počúvať, prestaň rozprávať a zastav sa v skákaní do reči.

Váž si partnera. Pri úspešnej komunikácii sa tvoj partner cíti dôležito, bezpečne, čo sa týka emócií a vníma, že na jeho názore záleží. Keď s ním komunikuješ, stanov si za cieľ vyslať mu signál, že je dôležitý a záleží na tom, čo hovorí. Maj na pamäti, že tvoj partner má hodnotu.

Striedajte sa. Dohodnite sa na dvadsaťminútových neprerušených intervaloch a vo vyjadrovaní názorov, nápadov a myšlienok sa striedajte. Jeden z vás bude rozprávač a druhý poslucháč. Následne si úlohy vymeňte.

Jennine Estes © 2010 Growthtrac Ministries

Pôvodný článok nájdete na: www.growthtrac.com

Neuvedomila som si to, až kým som nebola o čas s Bibliou ukrátená. Na ceste domov z vysokej školy, po tom, ako som istú dobu nebola súčasťou rodinných stíšení, som si uvedomila množstvo lekcií, ktoré ma skrze ne moji rodičia učili.

LEKCIA Č. 1: BIBLIA JE VZÁCNA

Záväzok mojich rodičov pravidelne tráviť čas v Písme do mňa vštepil hodnotu Biblie. Mnohokrát by bolo pre mojich rodičov jednoduchšie vzdať sa času stráveného nad Bibliou — po ťažkých dňoch, v neskorých večerných hodinách, počas rušného obdobia — ale rozhodnutie mojich rodičov mať stále rodinné pobožnosti mi ukázalo, aké dôležité je nájsť si čas na strávenie času nad Bibliou.

Keďže moji rodičia urobili z Biblie ústredný aspekt nášho života, videla som, že je to viac než len dobrá kniha. Ich príklad ma neustále povzbudzoval, aby som do svojho života zaviedla pravidelné štúdium Biblie.

LEKCIA Č. 2: AKO ŠTRUKTÚROVAŤ STÍŠENIA

To, ako moji rodičia organizovali čas strávený pri Biblii, ovplyvnilo to, ako si organizujem svoje osobné stíšenia. Vzor čítania Božieho Slova, predkladania prosieb Bohu a chválenie Boha boli rozhodujúce pre to, aby som sa naučila, ako rásť vo svojom vzťahu s Kristom.

Aj keď sú tieto tri veci potrebné pre zdravý kresťanský život, ja som mala tendenciu ich oddeľovať. Ale moji rodičia používali čas s Bibliou na to, aby nám ukázali, že tieto tri veci majú spoločné miesto v našich životoch. Ich tichý príklad, keď do štúdia Biblie zahrnuli modlitbu a chvály, ovplyvnilo aj moje zvyky.

LEKCIA Č. 3: PREČO ŠTUDUJEME SPOLOČNE

Moji rodičia čítali Bibliu samostatne a povzbudzovali nás, aby sme to robili tiež. Aj keď zdôrazňovali dôležitosť osobných stíšení, takisto nás učili hodnote študovania Biblie s inými. Hlasné čítanie textu, spoločné diskusie o ňom a následné spoločné modlitby a chvály sú dôležitou súčasťou kresťanského života.

LEKCIA Č. 4: VYTRVALOSŤ A POKOJ

Boli obdobia, kedy sa mi zdalo, že rodinné stíšenia sú otravné a dni, kedy by som ich najradšej vynechala. Ale to, že moji rodičia nástojili na spoločnom čase s Bibliou postupne zmenilo môj pohľad. Prestala som sa na tento čas pozerať ako na niečo, čo ma otravovalo a začala som sa na to tešiť. Naučili ma pokoju, ktorý môžeme nájsť v Biblii a pomohli mi vytrvať v snahe nachádzať ho. Čas s Bibliou sa pre mňa stal útočiskom od náročnej každodennej reality.

Neboli sme dokonalí. Boli obdobia, kedy sme vynechávali naše rodinné stíšenia celé dni či dokonca týždne. Ale práve vtedy mi moji rodičia dali jeden z najdôležitejších príkladov. Namiesto toho, aby to vzdali, znovu a znovu sa k tomuto zvyku vracali. Zakaždým začali znovu a obdobia konzistentného času s Bibliou sa stávali dlhšími a obdobia bez času s Bibliou sa skracovali.

Toto sa pre mňa stalo veľmi dôležtým, keď som sa stala viac nezávislou a videla som, kde všade v mojom kresťanskom živote zlyhávam. Moji rodičia tiež zlyhávali, ale namiesto toho, aby to vzdali, vytrvalo sa snažili rásť v blízkosti Bohu a bojovať s hriechom vo svojom živote.

Hoci moji rodičia nerobili všetko správne, poskytli mi dôsledné a štruktúrované oboznamovanie sa s Bibliou. Ich odhodlanie tráviť čas s rodinou nad Bibliou pomohlo formovať môj pohľad na Písmo a aj to, ako ho čítať. Nielenže mi povedali, ale aj ukázali, že Biblia za to stojí a naučili ma, ako ju študovať. Vďaka nášmu spoločnému času s Bibliou som sa naučila, akú hodnotu má vytrvalosť v hľadaní Boha, aj v boji s hriechom.

Vďaka vplyvu mojich rodičov si vážim Bibliu a vďaka ich vyučovaniu pokračujem v hľadaní Boha, aj keď je to nepohodlné alebo náročné.

Aleyna Kelly. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK