V istom zmysle bude Ježišovým učeníkom trvať celý život, kým pochopia veľkosť tejto noviny. Vstal z mŕtvych. Veru, už navždy bude jeho ľud žasnúť nad Božou láskou, ktorú prejavil Kristovou smrťou, a nad Božou mocou vytryskujúcou zo vzkriesenia. 

Ovce sa rozpŕchli

Okrem samotného Ježiša toto naozaj nikto nečakal. Jasne svojim učeníkom povedal, že ho ľudia zabijú a potom vstane z mŕtvych (Mk 8:31; Mt 17:22–23; L 9:22). Naznačil to už pri prvom vyháňaní kupcov z chrámu (J 2:19). Na súde proti nemu niektorí svedčili, že vyhlásil niečo také šialené (Mk 14:58; Mt 26:61; 27:63). Potom tu máme jeho narážky na „Jonášovo znamenie“ (Mt 12:39; 16:4) a na kameň, ktorý stavitelia zavrhli, no stal sa uholným kameňom (Mt 21:42).

I keď na to učeníkov pripravoval, ukrižovanie ako také bolo tak zásadne v protiklade s ich predstavou, že pre nich neexistoval nijaký zmysluplný spôsob, ako to pochopiť rozumom či srdcom. Pre dlhoočakávaného Mesiáša takto dopadnúť bolo predsa „kameňom úrazu a skalou na potknutie“ (Iz 8:14). Muži svojho Pána opustili v najťažšej chvíli a nechali ho samého s ťarchou hriechov sveta na pleciach. A s tým najväčším bremenom — opustil ho Otec.

Jeden z jeho vlastných ho zradil. Vodca jeho mužov ho trikrát zaprel. Po jeho smrti sa učeníci rozpŕchli. „Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce“ (Zach 13:7). Pozamykali si dvere (J 20:19). Dvaja z nich sa dokonca vydali na cestu a boli na odchode z Jeruzalema (L 24:13).

Keď ženy priniesli novinu, vyzeralo to ako úplný výmysel. „Ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im“ (L 24:11). Presahovalo to ich predstavivosť, nie však Božiu. Môže sa takýto sen stať skutočnosťou? Žeby predsa len existovali nejaké tajné čary, ktoré dokážu vrátiť čas? Respektíve, existuje sila dosť veľkorysá na to, aby priniesla úplne nový vek, vek vzkriesenia, a víťazstvo nad posledným nepriateľom — samotnou smrťou?

Zasiahnuté hrôzou

Úvodná správa ich ochromila. Marek hovorí, že ženy „vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli“ (Mk 16:8). Zmocnila sa ich hrôza. Keby táto novina nebola až taká úžasná, možno by ju oslávili ihneď. Toto však bolo príliš veľké a príliš prekvapivé na to, aby ich hneď zaliala radosť. Boli ohromené. Presne toto robí s ľudskou dušou Veľká noc, keď si uvedomíme hĺbku tohto posolstva. Takýmto výbuchom, prevratom, otrasom sveta je to, že Ježiš žije.

Táto radosť je priveľká na okamžitý pocit spokojnosti. Najprv príde úplný údiv. Potom prichádza zmes strachu i veľkej radosti a nakoniec sloboda radovať sa a rozpovedať to iným (Mt 28:8).

Smútok je zbytočný

Čo však jeho umučenie? Čo jeho neznesiteľné muky na Golgote? Áno, ako povedal C.S. Lewis, úsvit jeho vzkriesenia premení „všetku prežitú bolesť na slávu“. Teraz radosť víťazí nad smútkom. Deň konečne vládne nad nocou. Svetlo vyhráva bitku nad tmou. Kristus smrťou zničil toho, ktorý mal moc smrti (Žid 2:14). Smrť pohltilo víťazstvo (1. K 15:54).

Veľká noc je teraz pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Keď si naše porušiteľné telo oblečie neporušiteľnosť. Keď si smrteľné konečne oblečie nesmrteľnosť. Keď sa svojím hlasom pridáme k víťaznej piesni prorokov a apoštolov: 

„Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ (Oz 13:14; 1. K 15:55)

Tak ako nás pripomínanie si podrobností Ježišových posledných dní, vedúcim ku krížu, pripravuje na ohnivý súd, ktorý nás čaká, tak nás tiež Veľká noc pripravuje na následné víťazstvo. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Toto je pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Kristus vstal z mŕtvych. Deň už nemizne v čierňave, ale prebúdza sa do jasu. Temnota nedusí slnko, ale svetlo odháňa tieňe. Hriech nevíťazí, ale smrť pohlcuje víťazstvo.

Viac než víťazi

Naozaj, aj utrpenie sa nakoniec premení na slávu, Veľká noc nám však bolesť neodníma. Nezmierňuje našu stratu. Usiluje sa udržať celú ťarchu tam, kde je, s celou váhou, so všetkými hrozbami. Tento zmŕtvychvstalý Kristus s nezničiteľnosťou života, ktorá mu srší z očí, hovorí: „Aj toto si na základe víťazstva vyžiadam. Aj toto prispeje k vášmu šťastiu. Dokonca aj toto môžem premeniť na dôvod na radosť. Premohol som smrť a z vás sa stanú viac než víťazi.“ 

Veľká noc nie je príležitosťou dusiť v sebe všetko, čo vás trápi, a tváriť sa šťastne. Práve naopak, veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia. Bez ohľadu na to, akú stratu oplakávate, bez ohľadu na to, aké bremeno vás ťaží, Veľká noc hovorí: „Nebude to takto navždy. Prichádza nová doba. Ježiš vstal z mŕtvych a kráľovstvo Mesiáša je tu. Porazil smrť a hriech a peklo. Žije a sedí na tróne. Vašich nepriateľov, všetkých vašich nepriateľov, si podrobuje.

Veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia.

Nielenže napraví všetko zlé vo vašom živote a vnesie do chaosu rajský poriadok a porazí vášho nepriateľa, ale tajomným čarom vzkriesenia premení vašu bolesť, smútok, stratu, ťarchu na ozajstnú prísadu do nekonečnej radosti. Jedného dňa, ktorý čoskoro príde, to všetko nielen víťazne prekonáte, ale stanete sa viac než víťazmi (R 8:37).

Keď nám zotiera všetky slzy, tvár sa nám leskne žiarivejšie, než keby sme nikdy žiadnu nevyronili. Takáto sila je priveľká na to, aby sme sa jednoducho vrátili do Getsemanskej záhrady. Vedie nás do záhrady — mesta, Nového Jeruzalema.Veľká noc hlasom zmŕtvychvstalého Krista ohlasuje: „Váš zármutok sa premení na radosť“ (J 16:20) a nik vám vašu radosť nevezme (J 16:22).

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť. 

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych“ (Marek 8:31, pozri tiež Matúš 17:22 a Lukáš 9:22). Tí, čo vzkriesenie Krista pokladajú za neuveriteľné, budú pravdepodobne hovoriť, že Ježiš trpel preludmi alebo (čo je pravdepodobnejšie), že raná cirkev tieto slová do jeho úst vložila, aby z neho vytvorila človeka, čo učí lži, ktoré si sami vymysleli. Ale tí, čo čítajú Evanjeliá a prídu k uváženému názoru, že ten, ktorý tak presvedčivo prehovára cez týchto svedkov, nie je výplodom bláznivej predstavivosti, tým tá snaha zahovoriť Ježišove vlastné svedectvo o jeho vzkriesení a smrti neprinesie uspokojenie.

Pravdivosť tohto vyvstane špeciálne pri uvážení faktu, že slová predpovedajúce vzkriesenie nie sú len tieto jasné priamočiare slová citované vyššie, sú to aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia dvoma rozličnými spôsobmi o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (Ján 2:19, Marek 14:58, porovnaj Matúš 26:61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ — o troch dňoch v lone zeme (Matúš 12:39; 16:4). A zmienil sa o tom znova v Matúšovi 21:42: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom; Pán to urobil a je to divné v našich očiach.“ A nadovšetko, okrem jeho vlastného svedectva o prichádzajúcom vzkriesení, aj jeho žalobcovia povedali, že toto bola súčasť Ježišovho tvrdenia: „Pane, rozpomenuli sme sa, že ten zvodca riekol ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený“ (Matúš 27:63).

Náš prvý dôkaz o Ježišovom vzkriesení teda je, že Ježiš o ňom sám hovoril. Šírka a povaha týchto tvrdení je taká, že je nepravdepodobné, aby ich vyfabrikovala pomýlená cirkev. A Ježišov vlastný charakter, na ktorý tieto svedectvá poukazujú, väčšina ľudí nepovažuje za bláznivý ani za klamlivý.

2. Hrob bol na Veľkú noc prázdny.

Najranejšie dokumenty tvrdia toto: „Keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša“ (Lukáš 24:3). A Ježišovi nepriatelia to potvrdili, tvrdiac, že učeníci to telo ukradli (Matúš 28:13). Mŕtve telo Ježiša sa nedalo nájsť. Existujú štyri možné vysvetlenia:

2.1 Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

2.2 Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila veľmi skoro (Matúš 28:11–15). Je pravdepodobná? Dokázali premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh?

2.3 Ježiš nebol mŕtvy. V čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Zobudil sa, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Dokonca ani Ježišovi nepriatelia sa nepokúšali tvrdiť to. Bol zjavne mŕtvy. Rimania sa o to postarali. Kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži.

2.4 Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. Ale pokiaľ existuje čo i len vzdialená možnosť vysvetliť vzkriesenie prirodzene, moderní ľudia povedia, že by sme sa nemali uchyľovať k nadprirodzeným vysvetleniam. Je to rozumné? Nemyslím si. Samozrejme, nechceme byť ľahkoverní. Ale rovnako nechceme odmietnuť pravdu len preto, že je zvláštna. V tomto bode si musíme uvedomiť, že naše presvedčenie veľmi podlieha vplyvu našich preferencií — buď stavu vecí, ktorý by bol následkom pravdivosti vzkriesenia, alebo stavu vecí, ktorý by bol následkom falošnosti vzkriesenia. Ak si sa vďaka správe o Ježišovi otvoril voči Božej realite a potrebe odpustenia, potom, napríklad, môže dogma odmietnutia nadprirodzeného nad tvojou mysľou stratiť moc. Je predstaviteľné, že táto otvorenosť neznamená predsudok voči vzkrieseniu, ale slobodu od zaujatosti proti nemu?

3. Učeníci sa takmer okamžite z mužov beznádeje a strachu po ukrižovaní (Lukáš 24:21, Ján 20:19) zmenili na mužov, ktorí boli sebaistými a odvážnymi svedkami vzkriesenia (Skutky 2:24, 3, 15, 4, 2).

Oni túto zmenu vysvetľovali tak, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (Skutky 2:32). Najpopulárnejším konkurenčným tvrdením je, že ich sebaistota bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (Marek 9:32, Lukáš 24:11, Ján 20:8–9, 25). Ale nielen to, mohlo by hlboké a šľachetné učenie tých, ktorí priniesli svedectvo o vzkriesenom Kristu byť materiálom, ktorý je produktom halucinácií? A čo tak Pavlov list Rímskym? Osobne je pre mňa veľmi ťažké predstaviť si, že tento obrovský intelekt a úplne priezračná duša bola pomýlená alebo chcela klamať. On tvrdil, že videl vzkrieseného Krista.

4. Pavol tvrdil nielen to, že sám videl vzkrieseného Krista, ale že 5 stoviek ďalších ho videlo tiež a že keď robil toto verejné prehlásenie, mnoho z nich bolo stále nažive.

„Potom zjavil sa naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli“ (1. Korintským 15:6). To, čím je toto tvrdenie veľmi relevantné, je fakt, že bolo adresované Grékom, ktorí boli k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a to v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo. Takže by to bolo riskantné tvrdenie, pokiaľ mohlo byť vyvrátené krátkym osobným výskumom.

5. Samotná existencia prosperujúcej ranej cirkvi, ktorá dobyla impérium, nasvedčuje pravde tvrdenia o vzkriesení.

Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a Kristom (Skutky 2:36). Panstvo Krista nad všetkými národmi stojí na jeho víťazstve nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila po celom svete. Jej sila prechádzať z kultúry na kultúru a vytvárať tak jediný nový ľud Boží, bola silným svedectvom o jej pravde.

6. Obrátenie apoštola Pavla nasvedčuje pravde vzkriesenia.

Čiastočne nesúhlasiace publikum v Galatským 1:11–17 presviedča, že jeho evanjelium má pôvod od vzkrieseného Ježiša Krista, nie od ľudí. Tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde uvidel vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru (Skutky 9:1), ale teraz, na úžas všetkých, riskuje svoj život za evanjelium (Skutky 9:24–25). Jeho vysvetlenie: Zjavil sa mu vzkriesený Ježiš a dal mu autoritu viesť misiu k pohanom (Skutky 26:15–18). Vieme takéto svedectvo doceniť? To vedie k nášmu ďalšiemu tvrdeniu.

7. Svedkovia v Novej zmluve nemajú znaky bláznov ani klamárov.

Ako ohodnotiť svedka? Podľa čoho sa rozhodneš, či budeš veriť svedectvu nejakej osoby? Rozhodnutie prijať svedectvo nejakej osoby nie je to isté ako vyriešiť matematickú rovnicu. Tá istota je odlišného druhu, ale aj napriek tomu vie byť rovnako pevná (verím svedectvu svojej manželky, že mi je verná). Keď je svedok už mŕtvy, svoj súd o ňom môžeme založiť jedine na obsahu jeho písomností a na svedectve o ňom od iných ľudí. Ako vyzerajú Peter, Ján, Matúš či Pavol, keď ich s tým porovnáme?

Podľa môjho názoru (a v tejto chvíli sa už musíme rozhodnúť sami za seba, ak nechceme nič predstierať — Lukáš 12:57), písomnosti týchto mužov sa nečítajú ako diela ľahkoverných, ľahko oklamateľných ľudí alebo klamárov. Ich pohľad na ľudskú prirodzenosť je hlboký. Ich osobná oddanosť je triezva a vyjadrujú sa o nej opatrne. Ich učenie je celistvé a nepodobá sa na výplod nestabilných ľudí. Ich morálny a duchovný štandard je vysoký. A životy týchto mužov sú úplne oddané pravde a Božej cti.

8. V evanjeliu o Kristovej smrti a vzkriesení, tak ako je vyrozprávané biblickými svedkami, vidíme slávu, ktorá dáva samej sebe hodnovernosť.

Nová zmluva učí, že Boh zoslal Ducha Svätého, aby oslavoval Ježiša ako Syna Božieho. Ježiš povedal: „Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci“ (Ján 16:13). Duch Svätý to však nerobí tak, že by nám hovoril, že Ježiš vstal z mŕtvych. Robí to tak, že nám otvára oči, aby sme videli, že sláva Kristova v rozprávaní o jeho živote, smrti a vzkriesení dáva samej sebe hodnovernosť. Umožňuje nám vidieť Ježiša, akým skutočne bol, takže jeho obraz je neodolateľne pravdivý a nádherný. Apoštol pomenoval problém našej slepoty a ponúkol riešenie nasledovne: „V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ neveriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží… Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo! — zažiaril v našich srdciach, aby svietilo poznanie slávy Božej v tvári Kristovej“ (2. Korintským 4:4, 6).

Zachraňujúce poznanie ukrižovaného a vzkrieseného Krista nie je iba obyčajným výsledkom správneho pohľadu na historické fakty. Je to výsledok duchovného osvietenia, ktorým vidíme fakty také, akými skutočne sú: zjavením pravdy a slávy Božej v tvári Krista — ktorý je ten istý včera, dnes a naveky.

John Piper © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org