Sú chvíle, kedy má človek pocit, že žiadnu budúcnosť nemá. Že svetlé zajtrajšky sú už minulosťou. Počas posledných dvoch rokov asi každý z nás zažil chvíle plné otázok a neistoty. Mnohé plány sa nemohli uskutočniť, mnohí prešli rôznymi stratami, neraz i bolestnými. Niektorí už rezignovali a život berú ako príde, bez nejakých veľkých nádejí a očakávaní. 

Pre mňa sú inšpiráciou a povzbudením ľudia, ktorí napriek svojmu veku a neraz i telesnej slabosti, sa nezaoberajú len minulosťou a sťažnosťami na prítomnosť, ale sa zaujímajú aktívne o budúcnosť, a dokonca na nej pracujú, hoci sami vedia, že jej ovocie už asi jesť nebudú. 

Je kresťanstvo náboženstvo minulosti? Slová proroka nám pripomínajú, že kresťanská viera je predovšetkým vierou v budúcnosť. Svedectvo minulosti je iste dôležité. Niekedy je však človek tak pohltený minulosťou, že už nemá vo svojich myšlienkach miesto pre budúcnosť. Niekedy je minulosťou priam poviazaný. A nevie sa tak oslobodiť k tomu, čo Boh pre neho pripravil do budúcnosti. 

Inokedy to môže byť hrdosť na minulosť, ktorá akoby zavrela bránu do budúcnosti. Akoby budúcnosť nemohla priniesť rovnako veľké či dokonca ešte aj väčšie veci ako minulosť. A tak človek ustrnie a stane sa uchovávateľom popola namiesto toho, aby odovzdával oheň ďalšej generácii. 

Boh je Bohom dejín, ale nie je Bohom len minulosti. V každej dobe a v každom čase má Boh s človekom svoje plány. Slová proroka aj nás dnes vyzývajú, aby sme boli pripravení na to nové, čo Boh chce s nami, pre nás a skrze nás konať. 

Prorok použil obraznú reč. Za týmito to obrazmi môžeme vidieť nemenné pravdy o Bohu a Jeho konaní s človekom. 

„Boh robí cestu v púšti.“ Boh nezanevrel na pustatinu, neobchádza ju, nebojí sa jej, ale vstupuje do nej a razí si ňou cestu. Evanjelium môže prenikať aj duchovnou púšťou. Vidíme Božie cesty v dnešnej duchovnej púšti? Máme nádej aj na púšti?

„Boh robí rieky v pustatine.“ V pustatine život upadá, chradne, zomiera. Voda je nositeľom života. Rieka zavlažuje vyprahlú krajinu a premieňa ju. V Izraeli je skúsenosť, že pôda, ktorá bola považovaná za bezcennú, dokázali Židia pomocou zavlažovacích systémov tak zúrodniť, že dnes Izrael zbiera úrodu viackrát v roku a vyváža ovocie a kvety do celého sveta. Aj tá najlepšia pôda je bez vody mŕtva. Voda ju však premení na živú. 

Aj v dnešnom svete je mnoho ľudí, ktorých životy  nie sú bezcenné, ale sú mŕtve. Sú v podobnom stave ako bola pôda v Izraeli bez vody. To, čo potrebujeme, je voda od Boha, ktorá je zdrojom života. 

Prorok Izaiáš, aj keď prorokoval príchod Mesiáša, nemal tú osobnú skúsenosť s Ním ako samaritánska žena, ktorá Ho stretla pri studni. Pán Ježiš jej povedal: „Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ (J 4:14)

Voda je v dnešnom svete vzácna. Keď som bol v Tanzánii, na vlastné oči som sa o tom presvedčil. Afričania neveriacky krútia hlavami, keď im opisujeme našu požehnanú krajinu, kde máme vody (zatiaľ) nielen dostatok, ale aj vody kvalitnej, minerálnej a liečivej. 

Je skvelou správou, že kto prijme vodu života od Pána Ježiša, bude mať nevysýchajúci prameň vody, ktorá ho očisťuje a dáva mu život. Tak ako tá samaritánska žena našla v Ježišovi Záchrancu pre svoj zničený život, rovnako aj dnes môže každý z nás mať v Ježišovi Záchrancu a prameň života, a to bez ohľadu na to, v akej púšti sa ocitol.

Chceš byť pri tom, kde koná Boh nové veci?

1. Je niečo, čo si z Božieho pôsobenia (možno) doteraz prehliadal?
2. Čo nové priniesol Boh do tvojho života? (Ako obnovil tvoj život?)
3. Je niečo z minulosti, čo ťa zväzuje a bráni ti vykročiť do budúcnosti?
4. Aké sú tvoje obavy ohľadom budúcnosti?
5. Aké sú tvoje nádeje ohľadom budúcnosti?
6. V akých oblastiach svojho života potrebuješ: 1. Božie vedenie? 2. Božiu záchranu? 3. Božiu obnovu?

Je užitočné si svoje odpovede nielen premyslieť, ale aj zapísať. Po čase sa k nim môžeš vrátiť a vidieť, ako Pán Boh odpovedal, respektíve ako ťa viedol počas toho obdobia. 

Modli sa v zmysle toho, ako si si odpovedal/-la na otázky vyššie.

Tu Dávid upozorňuje a vyzýva. Porovnáva Boha s človekom, akoby chcel povedať: „Počuli ste môj príbeh, ako to chodí vo svete a hlavne na dvore, kde je to najlepšie z najlepšieho. Porovnajte teda Boha a človeka a určite aj vy prídete na to, čo som zistil ja — a to, že moje spasenie a moja česť je v Bohu. Znamená to, že môj Boh chce a vie pomôcť. On dáva zdravie, šťastie a spásu; môžete sa na to spoľahnúť. On je aj moja česť. To On dáva poctivé vlastníctvo, silu aj dôstojnosť, čo nepominú.“ Lebo česť v Písme neznamená len dobré meno, ale aj majetok, ktorý šíri dobrú povesť, ako v Matúšovi: „Hovorím vám: Ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich“ (Matúš 6:29).

Ale bezbožní aj toto hľadajú u vládcov a u ľudí. „Skala mojej sily“ znamená, že Boh je základ, na ktorom stojí moja sila a moc. „Sila“ znamená tu, ako takmer všade, moc vládnuť kniežatstvu alebo kráľovstvu, takže do tohto verša mohol Dávid zahrnúť všetko. „Moja spása“ — všetko moje šťastie a to, že sa mi dobre vodí; „moja česť“ — všetko, čo mám a viem; „moja sila“ — všetka moja moc a postavenie.

Skrátka: Ak môžem mať niečo na zemi — nech je to zdravie, vplyv, majetok, česť, dobré meno, moc, autorita alebo všetko dokopy — nezverím to, ani to nebudem očakávať od cisára, kráľa, kniežaťa ani od iného človeka. Nech to vytrvá alebo padne, zostane alebo sa rozplynie, ako si Boh želá. Ak to On obhajuje, určite to obstojí, aj keby bol celý svet proti. Ak to Boh obmedzuje, istotne to bude obmedzené, aj keby to celý svet chcel presadiť. Moja dôvera takisto spočíva v Bohu. To znamená, že budem nielen od Boha očakávať všetky dobré veci; ale budem aj pod Jeho ochranou vzdorovať všetkým protivenstvám. Pretože verím, že ma neopustí. Ľudia vždy sklamú a nie je spoľahlivé dôverovať im.

Mýtus #1: Intimita je niečo, čo by malo ísť ľahko 

Pár mesiacov po svadbe sme s Nancy odcestovali do Aberdeenu v Škótsku, aby som tam pracoval na svojom postgraduálnom štúdiu. Nepoznali sme tam vôbec nikoho. Jediný človek, ktorého sme stretávali s akou-takou pravidelnosťou, bola Ruby, staršia pani, ktorá v jedálni kontrolovala preukazy. 

Študoval som tam celý rok a Nancy pracovala ako chyžná. Každý večer sme trávili spolu doma. Pretože sme nemali peniaze ani televíziu, nemali sme kam chodiť ani s kým tráviť čas, naučili sme sa fungovať spolu. Bez toho, aby sme vedeli, že sa to deje, vytvorili sme si návyky, ktoré utužili náš vzťah. 

Každý večer sme jeden druhému čítavali román Nicholas Nickleby od Charlesa Dickensa. Každú sobotu sme nastúpili na autobus, šli do centra Aberdeenu a  predstavovali si, čo by sme si kúpili, keby sme mali peniaze. Keď sme mali trochu peňazí navyše, utratili sme ich za časopis Times, ktorý sme potom roztrhli na polovicu, čítali si ho a rozprávali sa o dianí vo svete. 

Ráno som väčšinou vstával a študoval, kým Nancy ešte spala. V jedno ráno som si na stole našiel lístoček, na ktorom stálo: „Dobré ráno, miláčik. Milujem ťa z celého srdca. Kým ty čítaš túto správu, ja pravdepodobne ešte tvrdo spím, ale snívam o tebe. Na svete neexistuje nič, čo by som mala radšej ako pohľad do tvojej tváre.“ (Ďalej už radšej nebudem citovať, lebo tu to začína byť príliš sladké.) Podpísala sa ako Ruby — tá stará pani z jedálne. (Nancy mi veľmi rada pripomína, že na strednej škole ju zvolili za triedneho zabávača.) 

Náš čas v Aberdeene bol úžasný práve tým, že sme tam boli sami dvaja. S výnimkou môjho štúdia, ktoré malo svoje miesto, sme nemali žiadne schôdzky, žiadny harmonogram, zodpovednosť a žiadne úlohy. Mali sme len jeden druhého a nekonečne veľa času. Naučili sme sa dohadovať, hrať, hádať, udobrovať a spoľahnúť sa jeden na druhého. Na konci toho obdobia v Škótsku sme mali pocit, že sme si vybudovali pevný vzťah. 

A potom prišli deti. (Ak poznáš nejaký pár, ktorý má deti v predškolskom veku, venuj im teraz minútku ticha, pretože bude pravdepodobne posledná na veľmi, veľmi dlhý čas.) 

Keď Adam s Evou zhrešili a neposlúchli Boha, oznámenie o treste postupne gradovalo: budú musieť opustiť rajskú záhradu, chlieb budú jesť v pote svojej tváre, časom príde smrť, a potom dostali dve deti v predškolskom veku, Kaina a Ábela.

Rané rodičovstvo predstavuje to najlepšie a zároveň to najhoršie obdobie: fľaše, plienky, kŕmenie, riady, zlyhania, knihy, kúpanie, vyjednávanie — „Chcem svetlo, oci.“ „Zhasni, oci.“ — nedostatok spánku, nedostatok sexu, priveľa času v kúpeľni, a  myslím, že odborný výraz pre čas od 3.00 do 5.00 v noci je „arzénová hodinka“, pretože v tom čase si ho buď budeš chcieť dať vy, alebo by si ho podal niektorému z detí. 

Zrazu všetka námaha, ktorú sme v Škótsku vynaložili, sa možno nie úplne stratila, ale zavalili ju nové nezhody ohľadom deľby práce, spôsobu výchovy, problémov s peniazmi a konverzácie, ktoré stále pod povrchom naznačujú, že „môj deň bol horší než tvoj“. 

Nora Ephron povedala: „Dieťa je granát. Keď sa vám narodí bábätko, nastane v  manželstve explózia, a keď sa usadí prach, manželstvo je iné, než bývalo. Nie je nevyhnutne lepšie či horšie, je iné.“ No ak si myslíš, že tu to končí, tak napísala aj toto: „Keď sa u dieťaťa priblíži vek tínedžera, je dôležité, aby ste mali doma psa, aby bol v dome niekto, kto vás rád vidí.“ 

Pointou je, že intimita je komplikovaná. Je aj premenlivá. Keď si myslíš, že si dosiahol bod šťastia, niečo alebo niekto sa zmení a vynorí sa celý rad nových problémov. Prechádzaš od priateľstva k chodeniu, od chodenia k manželstvu, od manželstva k  rodičovstvu. Konečne si zvykneš na šéfa v práci a vtom dostaneš nového. Roky pracuješ na vzťahu s vlastnými rodičmi a vtom sa dostaví demencia. Máš skvelých kolegov a vtom k tebe preradia najnevrlejšieho človeka na svete. Dieťa na teba zahrá márnotratného syna a ty zrazu žiarliš na deti svojich najlepších kamarátov a u svojich detí cítiš odcudzenie. 

Niekedy ľudia hovoria, že nechcú vstúpiť do manželstva, pretože sa boja, že ich partner sa zmení a už ho nedokážu mať radi. Ako hovorí jeden môj priateľ: „Ak sa nechceš zmeniť, vezmi si mačku.“ (Mimochodom… aj mačky sú komplikované.)

Kde sa teraz teda nachádzaš?

• • Máš v blízkosti aspoň jedného človeka, na ktorého sa môžeš v ťažkých chvíľach obrátiť? 
• • Máš niekoľkých priateľov, ktorých môžeš navštíviť bez ohlásenia a vysvetľovania? 
• • Máš zopár ľudí, s ktorými môžeš tráviť voľný čas? 
• • Máš ľudí, ktorí ti požičajú peniaze, keď to potrebuješ, alebo sa o teba prakticky postarajú, keď ťa pritlačí núdza? 

Ak sú tvoje odpovede na tieto otázky väčšinou záporné, tvoj zásobník intimity môže byť takmer prázdny.

Úryvok z knihy Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja — budovanie blízkosti od Johna Ortberga. Použité s povolením Slovenského evanjelizačného strediska.

Pokiaľ máte záujem o knihu Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja, nájdete ju v našom e-shope na https://knihy.evs.sk/.

Augustín ako devätnásťročný čítal Cicerove dialógy Hortensius. Táto práca sa zaoberá paradoxom, že každý človek „chce byť šťastný, ale väčšina je úplne zúfalá“. Cicero dospel k záveru, že extrémny nedostatok ľudskej spokojnosti môže byť trestom Božej prozreteľnosti za naše hriechy. 

Radil čitateľom, aby nehľadali šťastie v materiálnom pohodlí, sexe alebo prosperite, ale radšej ho našli vo filozofickom rozjímaní. Pre mladého Augustína to bola vzrušujúca kniha. Jednou z jeho celoživotných snáh bolo zistiť, prečo je väčšina ľudí nespokojná a bez radosti. Dospel k záveru, že naša nespokojnosť má aj funkčnú príčinu, aj hlavný zdroj.

Funkčnou príčinou nespokojnosti je, že naše lásky sú „v neporiadku“.

Augustín učil, že nás najviac formuje to, čo milujeme, a menej to, v čo veríme, čo si myslíme alebo čo konáme. „Preto, keď sa pýtame, či je niekto dobrý človek, nepýtame sa, v čo verí alebo dúfa, ale čo miluje.“ Podľa Augustína ľudské cnosti nie sú nič iné ako formy lásky. Odvaha je milovať blahobyt svojho blížneho viac než vlastnú bezpečnosť. 

Čestnosť znamená milovať záujmy svojho blížneho viac ako vlastné, aj keď budeš s pravdou v nevýhode. Sám Ježiš povedal, že suma Božieho zákona je milovať Boha a svojho blížneho (Matúš 22:36–40), preto Augustín veril, že všetok hriech je v konečnom dôsledku nedostatok lásky. Pozri sa na nespravodlivosť. 

Môžeš povedať, že veríš v sociálnu rovnosť a spravodlivosť, ale ak robíš podnikateľské rozhodnutia, ktoré okrádajú iných, tak na úrovni srdca miluješ vlastnú prosperitu viac než prosperitu svojho blížneho. V skratke, to, čo v danom momente najviac miluješ, to v tom momente vedie tvoju činnosť. „Telo sa svojou váhou tlačí na svoje miesto… Moja váha je moja láska. Nech ma nesie kamkoľvek, nesie ma tam moja láska.“ Si to, čo miluješ.

Podľa Augustína naše problémy nepramenia len z nedostatku lásky. Spozoroval, že lásky v našom srdci majú určité poradie, a že menej dôležité veci často milujeme viac než dôležitejšie. Preto nešťastie a neporiadok v živote je spôsobený neporiadkom v našich láskach. 

Spravodlivý a dobrý človek „je tiež človek, ktorý má svoju lásku správne zaradenú, aby nemiloval to, čo nie je správne milovať, alebo aby nezlyhal v milovaní toho, čo má byť milované. Tiež aby príliš nemiloval to, čo má byť milované menej (alebo, aby málo nemiloval to, čo má byť milované viac).“ Ako to funguje? Nie je nič zlé na tom, ak miluješ svoju prácu, ale ak ju miluješ viac ako svoju rodinu, tak tvoje lásky nie sú v poriadku a môže ti to zničiť rodinu. Alebo ak miluješ zarábať peniaze viac, ako miluješ spravodlivosť, tak budeš využívať zamestnancov tiež preto, že tvoje lásky nie sú v poriadku.

Pokiaľ máte záujem o knihu Dáva Boh zmysel?, nájdete ju v našom e-shope na knihy.evs.sk

Ako kresťania chceme poznať Božiu vôľu. No je to vôbec možné? Môže niekto poznať Božiu vôľu? Môže k nám dnes Boh hovoriť? Alebo len zbytočne pátrame ako starovekí Gréci a Rimania hľadiac do tvárí ich rozmanitých božstiev?

Nie, nepátrame zbytočne. Kresťanstvo znamená, že Kristus sa usídlil v našich srdciach. Ježiš vyhlásil: „nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (J 15:15)

Boh k nám dnes chce hovoriť. Pre náš život má plán a zámer a chce nám odhaliť svoju vôľu. Ako teda môžeme poznať Božiu vôľu? V Jeremiášovi 18:1–4 nachádzame zaujímavú pasáž: „Slovo, ktoré zaznelo Jeremiášovi od Hospodina: Vstaň, choď do hrnčiarovho domu, a tam ti oznámim svoje slová. Nato som zostúpil do domu hrnčiarovho. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu.  Keď sa v hrnčiarových rukách skazila nádoba, ktorú robil z hliny, urobil z nej opäť inú nádobu, ako uznal za správne.“

Biblia v podstate hovorí, že Boh je ako hrnčiar a my sme ako hlina. Boh je hrnčiar, ktorý chce, aby sme naplnili Jeho plán a zámer. A ak sa nepodvolíme Božiemu plánu a zámeru, potom sa uspokojíme s niečím menším.

Grécky jazyk má však pre slovo láska viacero slov. Nie je to len jedno slovo. Jedno z pomenovaní je eros, čo vo väčšine hovorí o fyzickej príťažlivosti. Ďalšie pomenovanie je phileo, ktoré vyjadruje bratskú lásku. Lásku medzi priateľmi a rodinou. Potom je tu agape, ktoré je bežne v Novej zmluve preložené ako láska.

Každá z týchto lások má vo vzťahu svoje miesto. Eros nie je vždy zlá. Je to grécke slovo, ktoré hovorí o fyzickej a sexuálnej príťažlivosti a na správnom mieste je jednoducho v poriadku. Ak je eros v manželstve, kde môže byť oprávnene naplnená, je to dobrá vec. Avšak mimo manželstva sa stáva problematická a dokonca hriešna.

Zatiaľčo eros chce niečo od niekoho, phileo ti niečo dá, a čaká niečo na oplátku. Na druhej strane, agape ti niečo dá, ale na revanš nič nečaká.

Ak by sme mali tieto tri podoby lásky prirovnať k darovaniu daru, eros by povedala: „Chcem od teba darček teraz.“ Phileo by povedala: „Dávam ti dar, ale čo mi dávaš na oplátku ty?“ A agape by povedala: „Tu je dar, ktorý by si si nikdy nemohol dovoliť, ale dávam ti ho, pretože ťa milujem.“

Tragické je, že v súčasnosti je mnoho vzťahov založených na erose. Ľudia idú zo vzťahu do vzťahu, pričom hovoria, že sa zamilovali a odmilovali, keď v skutočnosti nikdy skutočne nezažili pravú, trvalú lásku, ktorá vydrží po celý život.

Hoci v manželstve má svoje miesto láska phileo a eros, naše manželstvá chceme budovať na láske agape.

Môžu to zvládnuť ekonomicky; intelektuálne; môžu si vystačiť sociálne.  Avšak hlboko pod povrchom racionálneho človeka sa nachádza vákuum − prázdne miesto, ktoré dokáže naplniť len Ježiš Kristus. Najudivujúcejším historickým faktom je, že veľký a všemocný Boh nebies môže žiť v tvojom srdci. Bez ohľadu na to, kto si.

Modlitba dňa

Ty napĺňaš prázdnotu a túžbu mojej duše. Potrebujem prítomnosť Tvojho Ducha, Pane.

Pokušenie ukazuje, akí sú ľudia naozaj. Nerobí nás kresťanmi či nekresťanmi. Nerobí kresťana silnejším a nespôsobuje objavenie zdrojov sily. Len vtedy môžeš mať úžitok z toho, čo môže byť tragédia, ak zistíš, že práve v takom čase pokušenia sa pre teba môže stať Kristus reálnejší viac než kedykoľvek predtým a Jeho spása zmysluplnejšia.

Modlitba dňa

Nech si v každom čase pokušenia pripomínam Tvoj príklad, Pane Ježiši.

Potom sú tu ľudia, ktorí hovoria, že sú veriaci, ale o mesiac či dva neskôr sa vracajú k svojmu starému spôsobu života. Tvrdia: „Skúsil som kresťanstvo, ale nefungovalo.“ V skutočnosti však títo ľudia nikdy Krista nenašli.

Ďalší sa na Boha obrátia, keď ich postihnú ťažké časy. Po chvíli ich uvidíš, ako sa vrátili k starému spôsobu života, a začneš sa zamýšľať nad tým, čo sa stalo. Povedal by som, že mnoho z týchto ľudí nebolo nikdy obrátených. Obrátenie predstierali, ale Ježiš Kristus sa nikdy nestal súčasťou ich životov. Mnohokrát dopadnú horšie ako predtým.

Keď Ježiš Kristus skutočne vstúpi do našich životov, začne sa venovať nášmu obydliu. A nerobí len základné upratovanie, ale dôkladné. To spôsobuje skutočnú zmenu. Ak je však dom len pozametaný, to znamená, že niekto urobil len morálne zmeny, on alebo ona je pre nepriateľa stále zraniteľný. Preto musíme rozpoznať márnosť jednoduchého obrátenia listu alebo vykonania niekoľkých nových rozhodnutí. Musíme si uvedomiť, že problém je hlbší než naše morálne hriechy. Musíme sa dostať k podstate veci a nechať Ježiša Krista prevziať náš príbytok a zmeniť nás zvnútra navonok.