Nie, my potrebujeme vystrčiť hlavu z virtuálneho sveta, kde sme zameraní na samých seba a pamätať na to, čo je skutočné — čo je dych vyrážajúce a nádherne reálne. Nechaj, nech ti osviežim pamäť tým, že ti pripomeniem zopár úžasných vecí o tebe.

Si tu!

Po prvé, si tu. Kedy si nad tým naposledy skutočne rozmýšľal? Ty si tu! A si tu, pretože ťa tu chce Boh. Odhliadnuc od okolností, za ktorých si sa narodil, ako veľmi, alebo naopak, ako málo si ťa ostatní vážia, odhliadnuc od tvojich schopností alebo neschopností, ako skvele sa o teba iní starali, alebo ako hrozne ťa zneužívali, akým obrovským hriešnikom si bol, alebo ako dlho si ním bol. Si tu, pretože Boh sa rozhodol, že budeš tu a teraz.

Existuješ, pretože Boh chcel, aby si existoval (Sk 17:26–28). A ako kresťana si ťa Boh vyvolil, aby si sa v Kristovi stal Jeho dieťaťom. On ťa miloval ako svojho vlastného, predtým než vznikol vesmír (Ef 1:3–6). Boh ťa sprevádza dobrotou a milosťou každý deň tvojho života (Ž 23:6). Áno, naozaj každý deň. A On ťa nadmieru požehná. Omnoho viac, ako je naša obdivuhodná, ale stále relatívne obmedzená predstavivosť, schopná obsiahnuť (Ef 3:20).

To je tvoja realita. Veríš tomu? Naozaj? Nie ako holú abstraktnú teologickú skutočnosť, ale ako niečo, čo ti niekedy vyráža dych a niečo, z čoho sa ti roztrasú kolená? Zaráža ťa niekedy fakt, že si Božou myšlienkou a Božím stvorením — že on ťa stvoril zámerne?

Tvoj život má omnoho vyšší zámer ako len jedlo, futbal, pozeranie filmov, zničený vzťah, voľby, dôchodkové sporenie alebo najlepšie značkové oblečenie. Ako Ježiš povedal: „veď život je viac ako pokrm a telo viac ako odev” (Lk 12:23). Omnoho viac.

Žiješ!

Teraz sa poďme na chvíľu zamyslieť nad tou úžasnou pravdou, že máš túto skvelú vec nazývanú „život“. Odkiaľ si získal život? Dostal si ho od Boha (1. K 7:17). Žiješ? Rozumieš vôbec tomu, čo to znamená? Nie, nerozumieš — a ani ja!

Žiadny človek nebol doteraz schopný presne definovať, čo je život. Vieme iba, že život je. Vedecké definície toho, čo je život, sú naozaj iba opismi, ako sa živá hmota odlišuje od neživej hmoty a ako sa živá hmota správa. Môžeme vedieť veľa o tom, ako život začína, čo ho udržiava a ako končí, ale nevieme uchopiť tú pravú podstatu života, tú záhadnú otázku toho, čo život je.  A to je preto, pretože každý život pochádza zo Života (J 14:6), z tej samotnej existenčnej podstaty (2. M 3:14).

Vieš, aký si ako ľudská bytosť úžasne jedinečný? Život v hmotnom, pozorovateľnom vesmíre je veľmi, veľmi, veľmi, veľmi ojedinelý. A to je dramatické zistenie. Podmienky pre vznik života sú tak veľmi obmedzujúce, že nie je to nič iné ako zázrak, že život, nehovoriac o inteligentom živote, existuje hocikde.

Ak sa na to celé pozrieme z pohľadu štatistiky, tak by si nemal existovať. Ak vezmeme do úvahy nespočetné milióny spermií a vajíčok v spojení s nespočetnými miliónmi možnosťami, zvážime históriu ľudstva, všetky tieto veci mohli mať za následok to, že by si tu vôbec nebol. To, že si tu, nie je nič iné, len zázrak. Ty, ako živá bytosť, si tak veľmi ojedinelá. Štatistická pravdepodobnosť toho, že vznikneš, je veľmi malá, nepravdepodobná. To nám môže dávať aspoň malé pochopenie toho, aký zázrak a div je naša samotná existencia. Žiješ, pretože aj napriek všetkým prekážkam a nepravdepodobnostiam, ti Boh dal život.

Máš mozog!

Ak by sme sa snažili pochopiť to, ako veľmi sme jedineční, musíme sa zamyslieť nad faktom, že vďaka nášmu mozgu sme najojedinelejší druh. Mozog. Tá vec v tvojej hlave, ktorá ti práve v tejto chvíli umožňuje čítať a uvažovať. Tvoj mozog je najkomplexnejšou vecou, ktorá bola kedy objavená v hmotnom vesmíre. Nič iné sa k tomu ani nepribližuje.

Často hovoríme o mozgu z klinickej stránky, akože je to niečo normálne, proste holý fakt. Nie je to normálne a ani holý fakt. Je to zázrak stvorený z hmoty. Cez neskutočne komplexný nervový systém tvoj mozog riadi tvoj zrak, sluch, chuť, čuch, hmat, rovnováhu, trávenie, kardiovaskulárny systém, dýchací systém, kožu, imunitný systém a celý rad ďalších systémov, a zjednocuje ich tak, aby si ty mohol chodiť životom bez toho, aby si nad tým musel rozmýšľať, a mohol robiť iné veci a myslieť na ne.

A aké sú to tie „iné veci“? Brúsenie predpísaných okuliarov, stavanie mrakodrapov, vydávanie novín, vyberanie nových učebných osnov do školy, navrhovanie raketoplánov, zapájanie sa do evanjelizácie naprieč rôznymi kultúrami, pripravovanie unikátnych jedál, formovanie krajiny, programovanie počítačového softvéru, inštalovanie domácich spotrebičov, prekladanie Biblie, stavanie kuchynskej linky, projektovanie trendov v globálnej ekonomike, trénovanie mladého futbalového tímu, maľovanie olejovými farbami na plátno, vysádzanie päťsto akrov pšenice, učenie anglického jazyka a literatúry maturantov, kopanie studní vo vyschnutých oblastiach, vedenie farmaceutického výskumu, monitorovanie inventúry v obchode s potravinami, písanie zložitých e-mailov, zakladanie nových cirkevných zborov, komponovanie symfónií, riadenie verejnej knižnice, opravovanie automobilov, plánovanie vhodných oblastí pre výstavbu benzínových staníc, hranie sa na schovávačku so svojimi deťmi, umiestňovanie satelitu na obežnú dráhu, vytváranie GPS máp, ktoré ti opisujú cestu počas šoférovania, písanie sonetov, položenie základov pre závesné mosty v hlbokej morskej vode, ukladanie Písma do pamäte. Tieto, a milióny „iných vecí“, sú dôsledkom práce ľudského mozgu — ako je ten tvoj.

Kto si

Toto je iba vrchol ľadovca skvelej skutočnosti toho, že existuješ. Pozri sa na to z hocijakej perspektívy a len rozmýšľaj, aké ohromné je to, že môžeme žiť v tomto svete. 

Nenechaj sa komandovať desivými a chorobnými myšlienkami, ani nenechaj, aby ti tvoje slabosti, strata odvahy, hriechy alebo nedostatky vzali pravdivý pohľad na realitu. Toto sú skutočnosti, ale sú vedľajšie a vyblednuté. Prines ku krížu všetko, čo musíš, ale potom vstaň a povznes sa nad introspekciu. Spomeň si na to, že tvoj život — a život sveta — je divoký, úžasný, predivný a obdivuhodný (Ž 139:14). A pamätaj na Toho, ktorý všetko udržuje „svojím mocným slovom“ (Žid 1:3).

Si, pretože Boh chcel, aby si existoval. A si, kým si, čo si, aký si, kde si a kedy si, pretože ťa Boh stvoril (J 1:3), utkal ťa v lone matky (Ž 139:13), povolal ťa, aby si mu patril (J 10:27; R 8:30), dal ti život, aby si ho žil (1. K 7:17). A toto všetko naplní celý tvoj život — dobré aj zlé, sladké aj horké, zdravie aj súženie, bohatstvo aj chudoba, pohodlie aj trápenie — nepochopiteľnou vznešenosťou, zmyslom a slávou.

Jon Bloom © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“

Srdce a hlava

Pravé vzývanie, hovorí Ježiš, sa deje v duchu a pravde. Tá časť o „pravde“ je dostatočne jasná — s príchodom Ježiša sa centrom tejto pravdy stáva Jeho osoba a dielo. Ten, ktorý sám je „Pravdou“ (J 14:6) a posolstvo o Jeho spasiteľských schopnostiach pre nás, čo je „slovo pravdy evanjelia“ (Kol 1:5). Prostredníctvom tohto „slova pravdy“ (Jk 1:18) dostávame nové narodenie, s týmto „slovom pravdy“ (2. Tim 2:15) sa kresťanskí pracovníci usilujú správne narábať a touto pravdou sa pravé kresťanské vzývanie ukotvuje a je ňou nasiaknuté.

„Pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie.“

Ale čo „duch“? Ide tu o nášho ducha alebo Božieho Ducha? Pomáha Ježišov pamätný výrok v Evanjeliu podľa Jána 3:6: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ Nie je to buď-alebo, ale aj-aj. Pre tých z nás, ktorí sú novým stvorením v Kristovi, platí, že náš duch vďačí za svoju existenciu a vitalitu Božiemu Duchu. Podobne o tom píše John Piper: „Pravé vzývanie vychádza len z duchov, ktorých oživil a urobil vnímavými Boží Duch“ (Desiring God, str. 82). Boží Duch zapaľuje nášho ducha a dodáva mu energiu.          

Kosť a kostná dreň

Kresťanské vzývanie zapája aj srdce, aj hlavu. Vyžaduje pravé učenie o Otcovi a jeho Synovi, a ich partnerstve pri záchrane hriešnikov, a náležitú emóciu súvisiacu s týmto učením. Je aj vecou srdca, aj vecou mysle. Piper ho vystihuje ako „silnú náklonnosť voči Bohu, ktorá pramení z pravdy.“

Vzývanie musí byť v srdci živé a skutočné, a vzývanie musí byť založené na pravdivom vnímaní Boha. Musí tam byť duch a musí tam byť pravda. . . . Pravda bez emócie produkuje mŕtve pridržiavanie sa učenia a zbor plný (či poloplný) falošných obdivovateľov . . . Na druhej strane, emócia bez pravdy produkuje prázdne nekontrolované záchvaty a pestuje povrchných ľudí, ktorí sa odmietajú podriadiť prísnej disciplíne. Ale pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie. Silná náklonnosť voči Bohu prameniaca z pravdy je kosťou a dreňou biblického vzývania. (81–82)

Čo ním nie je

Podstata pravého vzývania teda nie je vonkajšia, ale vnútorná — srdce a hlava, emócia a myslenie, duch a pravda — či už hovoríme o celom živote ako vzývaní (R 12:1), alebo o spoločných zhromaždeniach, na ktorých vzývame.

Máme však veľké sklony stotožňovať vzývanie s tým, čo sa deje navonok: aká pekná (alebo ošarpaná) je budova, aká je návštevnosť zboru, aká dobrá je hudba, aký obdarovaný je kazateľ, či sa niekto vedľa nás na svojom smartfóne venuje niečomu inému ako čítaniu biblickej aplikácie alebo písaniu poznámok, či jeden z vedúcich chvál máva rukou spôsobom odvádzajúcim pozornosť alebo má na tvári tie čudné výrazy, či sa kolíše alebo dokonca poskakuje. (Pre tých, čo plánujú viesť chvály sa dá čo-to povedať o tom „ako vynikať, a pritom neodvádzať pozornosť“, ale o tom inokedy.)

„Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce.“

Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce. Nie sú najdôležitejšou vecou, a nemali by mu ani škodiť. Pravé vzývanie sa nesústredí na vonkajšie prejavy, ale prúdi zo srdca. Duch a pravda.   

Nech sú vaše okolnosti akékoľvek

Pripomeňte si tieto veci, keď sa budete vnútorne pripravovať a nahrniete sa na vaše najbližšie spoločné zhromaždenie. Na vonkajších prejavoch záleží, ale nie sú rozhodujúce. Nesmie sa im všetko podriadiť.

Či vám už vaše zborové okolnosti nádherne umožňujú prežívať tie najhlbšie emócie, alebo sa priečia všetkým vašim osobným preferenciám, vzývajúcemu srdcu sa nesmie brániť — pretože vzývajúce srdce je to, o čo tu ide.

V skutočnosti nejde o to, čo robíme (alebo nerobíme) so svojimi rukami (alebo čo niekto iný robí či nerobí), ale čo robíme so svojím srdcom a mysľou — kvôli Tomu, ktorý uchvátil naše srdce a myseľ. Vzývanie sa deje v duchu a v pravde.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jeho slová sú aramejskou verziou verša 22. žalmu, a hoci Matúš i Marek pridávajú pre čitateľov spomedzi Pohanov aj preklad, je zrejmé, že im záleží na tom, aby sme poznali presné slová, ktoré Ježiš vyriekol. V tej najslabšej chvíli mu srdce automaticky bije v rytme žalmov a ich slovami vyjadruje bolesť, už nie svojho tela, ale duše.

Kalvín napísal, že vo svojej duši niesol „hrozné muky odsúdeného a zatrateného človeka“ (Inštitúcia kresťanského náboženstva, II:XVI, 10). Odvážime sa i pri tejto posvätnej téme hľadať ešte viac svetla porozumenia?

Proti nádeji

Iste pri tom narazíme aj na záporné odpovede. Toto opustenie napríklad nemohlo znamenať porušenie večného spoločenstva medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nebolo možné, aby Boh prestal byť trojjediným.

Nemohlo to znamenať ani koniec lásky Otca k synovi; a už vôbec nie tu a teraz, teda vo chvíli, kedy Syn priniesol Otcovi najväčší prejav oddanosti, aký kedy existoval.

Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným.

A nemohlo to znamenať ani to, že Syna opustil Duch Svätý. Pri krste naň nezostúpil len na istý čas, ale natrvalo (J 1:32), a bol s ním až do konca ako večný Duch, skrze ktorého priniesol Syn obetu Otcovi (Žid 9:14).

A nakoniec tu nejde ani o slová, ktoré by boli výkrikom zúfalstva. Zúfalstvo by znamenalo hriech. A dokonca i v tej temnote bol Boh pomenovaný ako „Môj Boh“ a i napriek tomu, že ho nikde nebolo a že bolesť zastrela víziu zasľúbení, kdesi v hĺbke Ježišovej duše pretrvávala istota, že Boh bol blízko. To, čo platilo pre Abraháma, platilo pre Ježiša ešte viac: Proti nádeji v nádeji uveril (R 4:18).

Naozaj opustený

No i napriek všetkým týmto skutočnostiam bol naozaj opustený. Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným. To Otec ho odovzdal Judášovi, Židom, Pilátovi a nakoniec krížu.

A keď teraz vykríkol — Boh nenačúval. Zástup sa bez prestania posmieval, démoni neprestávali provokovať, bolesť neustávala. Namiesto toho všetko do posledného detailu potvrdzovalo vyliatie Božieho hnevu a nebolo hlasu, ktorý by vravel čosi iné. Tentokrát sa z neba neozvali slová o tom, že je Božím Synom, o tom, že je nesmierne milovaný. Na pleci mu nepristála holubica, aby ho uistila o prítomnosti Ducha a jeho pomoci. Ani žiadny anjel ho neprišiel posilniť. Ani nijaký hriešnik z tých, ktorých vyslobodil, sa mu neprišiel pokloniť s vďakou na perách.

Niesť kliatbu

Kým tam v tej chvíli teda bol? Jeho výkrik zaznel v aramejštine, no nevyslovil to najväčšie zo všetkých aramejských slov: Abba. Dokonca aj v tých napätých chvíľach noci v Gethsemanskej záhrade, vtedy, keď bol rozrušený a premožený, ho povedal (Mk 14:36). No teraz — nie.

Podobne ako Abrahám s Izákom, keď stúpali vrchom Mórijá, on a Otec šli hore, na Kalváriu, spoločne. No teraz tu Abba nie je. Je tu El — Boh Vše-mohúci, Boh Vše-svätý. A on stojí pred ním — pred El, práve teraz, nie ako jeho milovaný Syn, ale ako všetky hriechy sveta. To je teraz jeho identita: to miesto hriechu, ktoré zaujal pred absolútnou spravodlivosťou.

On stojí tam, kde pred ním ani po ňom nikto iný nestál, nesúc sám, na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo patrilo hriechu.

Nie, že by medzi ním a hriešnikmi bola akási nejasná súvislosť. On je jedným z nich, je započítaný medzi hriešnych. V skutočnosti je každým jedným z nich. On je hriechom (2. K 5:21), je odsúdený niesť jeho kliatbu a nie je nikto a nič, čo by mu mohlo prísť na pomoc. Niet takého, kto by ho obhájil. Niet ničoho, čo by mohlo slúžiť za jeho výkupné. Musí to všetko zniesť a El ho nemôže ušetriť a neušetrí, kým nebude dlh plne splatený. A tak, naplní sa to vôbec? Čo ak v tejto svojej úlohe neuspeje?

Ako hovorievali starí pátri, trápenia jeho duše boli zdrojom jeho trápení, a do jeho duše môžeme nazrieť akoby len cez závoj. A hoci bol ten výkrik verejný, vyjadroval úzkosť, ktorá bola výsostne osobná a predstavovala nápor vo vzťahu Syna nesúceho hriech a jeho nebeského Otca: ten najhrôzostrašnejší scenár rozvíreného chaosu hriechu — Boh opustený Bohom.

Jeho duša v úzkosti

No spolu s trápením odohrávajúcim sa v duši Ježiša nie je o nič ľahšia ani otázka, ktorú kladie: „Prečo?“

Je toto „prečo“ protestné? Výkrik nevinného proti nespravodlivému utrpeniu? Ten predpoklad nie je chybný. Veď on predsa je nevinný. Avšak celý svoj život žil s vedomím, že ponesie všetky hriechy a že zomrie, aby mnohých vykúpil. Mohol na to snáď v tejto chvíli zabudnúť?

Alebo jeho „prečo“ hovorí o neporozumení, akoby nevedel, čo tam vlastne vôbec robí? Zabudol snáď na večnú zmluvu? Možno áno. Jeho — ľudská — myseľ sa nemohla súčasne sústrediť na všetky fakty a teraz, v tejto chvíli ešte aj na prežívanie bolesti, božieho hnevu a hrôzy večného zatratenia — keď kríž bol posledným slovom Boha — zaberajúc každú jeho myšlienku.

A či je to „prečo“ úžasu, konfrontácie s hrôzou, akú nemohol predvídať? Od začiatku vedel, že zomrie násilnou smrťou (Mk 2:20), no keď sa jej v Getsemanskej záhrade pozrel zoči-voči, striaslo ho. Teraz však naplno zakúša jej horkosť a skutočnosť je nepredstaviteľne horšia, ako bolo očakávanie jej príchodu.

Nikdy predtým sa medzi neho a Otca nič nepostavilo, ale teraz ich oddeľujú hriechy celého sveta a on je zachytený v tej hrôzostrašnej smršti prekliatia. Nie je to tak, že by Abba nebol prítomný, ale skôr tak, že prítomný je — avšak prítomný ako Sudca celej zeme, ktorý nemôže hriech prehliadať, ani aby ušetril svojho vlastného Syna (R 8:32).

Pohár je prázdny

V tej chvíli dosiahla Ježišova myseľ hranicu toho, čo je únosné. My, ktorí sa tomu z pohodlia spätného skúmania histórie prizeráme, už poznáme výsledok. No on, znášajúc v ľudskom tele rozzúrenosť pekla, on nie. Stojí tam, kde pred ním ani po ňom už nikto nestál — nesúc sám na sebe na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo si mal odniesť hriech: kompletné naplnenie kliatby.

„Pohár je prázdny a kliatba naplnená. Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

A potom je zrazu koniec. Obeta je dokonaná, opona roztrhnutá a cesta do Svätyne sa raz a navždy otvorila. Ježišova radosť teraz nachádza svoj výraz v slovách iného žalmu: Ž 31:5. Originál slovo Abba neobsahoval, ale Ježiš ho pridáva: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (L 23:46).

Nemôžeme zistiť, čo sa odohralo medzi tými dvoma výkrikmi. Vieme len, že pohár je prázdny a kliatba naplnená a Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

Donald Macleod © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

V Kaifášovom dome bola v plnom prúde porada za prítomnosti niekoľkých členov Sanhedrinu, niekoľkých dôstojníkov chrámovej stráže a jedného z Ježišových najbližších priateľov. V odľahlej olivovej záhrade na úbočí zvanej Getsemane, hneď za východným múrom mesta oproti chrámu, sedel Ježiš s inými svojimi jedenástimi najbližšími priateľmi. Tí jedenásti priatelia nedokázali bdieť. Ježiš nemohol spať.

Uvedenie Veľkej Paschy   

O niečo skôr v ten večer jedol Ježiš spolu so svojimi učeníkmi tú najúžasnejšiu paschálnu večeru všetkých čias, hoci jeho učeníci si to uvedomili až neskôr, pri pohľade späť. Ježiš si ju s nimi „túžobne žiadal“ jesť (L 22:15). Lebo Veľká Pascha, ktorej predobrazom a tieňom bola Pascha v Egypte, sa mala už o chvíľu uskutočniť.

Približoval sa anjel smrti s nárokom na prvorodeného Syna (Kol 1:15). O chvíľu mala prísť tá najhoršia rana Božieho súdu. Ale tento prvorodený Syn, ktorý je všetko a vo všetkých (Kol 3:11), bol aj paschálnym Baránkom, ktorého zabijú, aby sňal hriechy sveta (J 1:29; Zjv 5:6). Od vekov poslušný prvorodený Syn, nepoškvrnený Baránok Boží, na seba vezme všetky hriechy neposlušných synov a dcér (Ef 5:6), jeho krv ich prikryje, oni prijmú jeho spravodlivosť (2. K 5:21) a naveky budú chránení pred úderom anjela smrti (J 11:26).

Prvorodený z mnohých bratov (R 8:29), Baránok Veľkej Paschy, teda vzal chlieb a víno a tým prvým jedenástim bratom povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv… “ (Mk 14:22–25) Týmto aktom sa stará Pascha stala súčasťou novej Paschy.
Od tej chvíle sa bude tento nový paschálny pokrm jesť na Ježišovu pamiatku (1. K 11:23–26) a bude pripomínať, ako všetkých svojich bratov a sestry vyslobodil z otroctva hriechu a smrti a priviedol ich do sľúbeného večného kráľovstva milovaného Syna (Kol 1:13).    

Osem záhadných slov

Teraz sa však Ježiš modlí medzi olivovníkmi. Mnohokrát predtým sa modlil na opustených miestach (L 5:16). Avšak nikdy predtým nezažil takú opustenosť ako teraz.

V tejto dobre známej záhrade modlitby nazrel Ježiš hlboko do Otcovho kalicha, z ktorého mal o chvíľu piť, a zhrozil sa. Všetko v jeho ľudskom tele chcelo uniknúť blížiacim sa fyzickým mukám ukrižovania. A jeho Svätý Duch vzdychal od nevýslovného strachu z oveľa väčších blížiacich sa duchovných múk, keď ho opustí jeho Otec.

Taká veľká bola jeho úzkosť z tohto „krstu“ (L 12:50), kvôli ktorému prišiel na svet (J 12:27), že Ježiš zvolal: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty. Osem slov. Osem záhadných slov.    

Boh, ktorý túžil a dokonca naliehavo prosil, aby sa vymanil z Božej vôle, vyjadril v týchto ôsmich jednoduchých slovách pokornú dôveru a podvolenie sa Božej vôli. To bolo krajšie, než všetka sláva zjavená v stvorených nebesiach a zemi dohromady. Jedno tajomstvo Trojjedinnosti za druhým: Boh svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale stal sa poslušným Božej vôli, aj keby to znamenalo, že Boh bude zomierať nepredstaviteľne hroznou smrťou na rímskom kríži (Fil 2:6–8). Boh chcel, aby sa stala Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi, hoci si v onom okamihu tmy Boh želal telom i dušou, aby sa Božia vôľa mohla naplniť iným spôsobom.

Poslušnosť v utrpení

A v tej chvíli sa ukázalo ďalšie tajomstvo. Boh Syn, od vekov dokonale poslušný Bohu Otcovi „tým, že trpel, naučil sa poslušnosti“ (Žid 5:8). Nijaký iný človek neprežil takú silnú túžbu po tom, aby sa pri ňom nesplnila Božia vôľa. A žiaden človek nepreukázal takú pokornú, poslušnú dôveru Otcovej vôli. „A keď prešiel v dokonalosť“ — tým, že preukázal dokonale poslušnú dôveru svojmu Otcovi v každom možnom smere — „stal sa pôvodcom večného spasenia k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Žid 5:9).

Keďže sa Syn naučil tejto dokonalej a najmä pokornej poslušnosti, keď sa podrobil Otcovej vôli, pórmi na pokožke stekali na zem prvé kvapky jeho krvavej agónie (Lk 22:44).

Necelý kilometer odtiaľ, na nádvorí veľkňaza, sa jeho zradný učeník pripravil, aby viedol malý kontingent vojakov a sluhov s fakľami v rukách do dobre známej záhrady modlitby.

Nech sa stane Tvoja vôľa

Nikto nerozumie lepšie než Boh tomu, aké ťažké môže byť pre človeka prijať Božiu vôľu. Žiaden človek netrpel pri prijímaní vôle Boha Otca viac ako Boh Syn. Keď nás Ježiš volá, aby sme ho nasledovali, nech to stojí čokoľvek, nevolá nás k niečomu, čo on nie je ochotný urobiť alebo k niečomu, čo on sám neurobil.

Preto hľadíme na Ježiša ako „Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12:2). On je naším skvelým veľkňazom, ktorý omnoho viac ako my rozumie, čo znamená ochotne a verne strpieť niekedy neznesiteľnú, na chvíľu bolestivú Božiu vôľu v záujme večnej radosti, ktorú máme pred sebou (Žid 4:15; 12:2). A on vždy žije, aby sa prihováral za nás, aby sme cez bolesť prešli do večnej radosti (Žid 7:25).

A tak sa v tento Zelený štvrtok spájame s Bohom Synom v modlitbe k Bohu Otcovi: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10). Keď zistíme, že telom i dušou túžime, aby sa Božia vôľa pri nás stala spôsobom, ktorý sa líši od súčasnej podoby Božej vôle, smieme sa z celého srdca modliť spolu s Ježišom: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich.“ Ale iba vtedy, ak budeme ochotní sa s Ježišom modliť aj týmito ôsmimi slávne pokornými slovami: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“

Lebo Božia vôľa s nami, nech je teraz akokoľvek bolestivá, vyústi do nevýslovnej radosti plnej slávy a spasenia našej duše (1. Pt 1:8).      

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Bol v Jeruzaleme, bol teda príhodný čas. Ale o dva dni bola Pascha. Dva dni. Čo by mali urobiť?

V tomto okamihu, v 14. kapitole Evanjelia podľa Marka, prenechávame veľkňazov ich vlastnej krvilačnosti a túžbe, ktorá ich zhrýzala a naša pozornosť sa prenáša na dom v Betánii, len zopár míľ na východ od Jeruzalema. Šimon Malomocný práve podával jedlo svojim hosťom. Ježiš, učeníci a zopár ďalších uvoľnene sedeli okolo jedálenského stola. A vtedy prišla ona. Evanjelium podľa Jána 12:3 nám hovorí, že tou ženou bola Mária, Lazarova sestra, ale Marek so spokojným svedomím neudáva jej meno: „Prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu.“ (Mk 14:3).

Drahocennej. V skutočnosti bola pre niektorých stolujúcich až príliš drahocenná.  

Zradca uprostred dvanástich

Z nádoby vyšiel obsah v hodnote ročnej mzdy. A pre niektorých hostí sa vôňa, ktorou sa naplnila miestnosť, stala zápachom nepremenenej príležitosti. „Načo bola táto strata masti?“, sťažovali sa. „Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a tie dať chudobným.“ (Mk 14:4–5) Prázdne reči. Nešlo im o chudobných. To, po čom v skutočnosti túžili, bol mešec plný mincí, ktoré mohli minúť podľa vlastného uváženia. Prinajmenšom to bola Judášova túžba. Predaj masti by mu priniesol novú kôpku peňazí, z ktorej by mohol kradnúť (Jn 12:6).

Ježiš pokarhal reptajúcich, podobne ako to urobil s Galilejským jazerom. Ale vzbura sa začala tajne chystať. Marek prenáša pozornosť svojho rozprávania z Betánie späť na veľkňazov. Judáš, ten špión, zadychčaný z dvojmíľovej spiatočnej cesty do Jeruzalema, našiel náboženských vodcov vo svojej skrýši. Možno predychával hanbu, ktorá sa mu dostala skôr v Šimonovom dome. Možno mu jeho láska k peniazom zakalila zrak natoľko, že sa nedokázal spamätať zo straty, ktorej bol predtým svedkom. A nielen hocijakej straty, ale straty, ktorú Ježiš pochválil. „Dobrý skutok mi preukázala,“ povedal Ježiš. „Vopred mi pomazala telo na pohreb.“ (Mk 14:6, 8)

Možno si Judáš lámal hlavu nad týmito slovami počas cesty do Svätého mesta, ktorú strávil frflaním. Dobre, Ježiš. Si pripravený na pohreb? Postarám sa o to, aby si ho mal. Koniec-koncov, je mi zle z tej masti, čo celá vyšla navnivoč.     

Tridsať strieborných mincí

A tak Judáš ponúkol veľkňazom riešenie, na ktoré toľko čakali: zradí svojho majstra. Ale nie bez toho, aby za to niečo dostal. Marek jednoducho poznamenáva, že veľkňazi Judášovi sľúbili, že mu dajú peniaze (Mk 14:11). Slovo „sľúbili“ naznačuje, že Judáš nebol touto ponukou prekvapený. Zdá sa, že už predtým naliehal na kňazov, aby mu zaplatili. Matúš nám v skutočnosti hovorí to isté: „Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných.“ (Mt 26:14–15)

Dráma 14. kapitoly Markovho evanjelia sa točí okolo dvoch postáv — ženy a Judáša — a ich opačných postojov k Ježišovi. Ale je tu aj tretia postava, zlovestný súper, ktorý pracuje potichu a potajomky.    

Peniaze.

Všimnite si, ako rýchlo dokáže Judáš so svojimi spoločníkmi v reptaní vyčísliť hodnotu masti v Šimonovom dome. Ako skúsení veritelia, tak dokázali okamžite vytušiť, koľko čo stojí, akú má hodnotu. Nardová masť ledva opustila nádobu a oni už počítali, hovoriac: „Táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov.“ (Mk 14:5)

Neschopný vidieť hodnotu Krista

A predsa, je iróniou 14. kapitoly Markovho evanjelia, že Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša. Bol veriteľom so šedým zákalom. Preto tak veľmi zaútočil na tú ženu. Na druhej strane, žena rovnako spoznala cenu masti, ako aj hodnotu Ježiša. Preto rozbila nádobu s masťou.  

Posledná streda pred Veľkou nocou je tragickou pripomienkou slov, zapísaných v 1. Liste apoštola Pavla Timoteovi 6:10: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“

Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša.

Ale táto streda je aj plná nádeje, pretože nám ukazuje, že Ježišova krása dokáže zlomiť očarenie z finančného zisku. Toto je odkaz, ktorý nám žena zanecháva, odkaz, ktorý Ježiš chcel, aby sme ho počúvali zas a znova: „Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14:9)

Johnathon Bowers © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ako cestoval do mesta, bol si vedomý toho, čo sa mu stane. Jeho nepriatelia získajú prevahu, bude zavrhnutý a ukrižovaný. A ešte tej generácie bude mesto zrovnané. Takto o tom hovorí Ježiš v evanjeliu podľa Lukáša, 19, 43 — 44:

Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.

V Ježišovi, jeho synovi, ich Boh navštívil: Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali (Ján 1:11). Ale oni nespoznali čas svojho navštívenia. Potkli sa na Jeho kameni. Stavitelia kameň odmietli a zahodili. Ježiš o tom všetkom vedel. 

Kráľ plače 

Ako na to odpovedal? Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami (Lukáš 19:42–43). Ježiš plakal nad slepotou a blížiacim sa utrpením Jeruzalema. 

Ako by si tieto slzy popísal? Ja by som ich nazval slzami zvrchovanej milosti. Efekt týchto sĺz by nás mal priviesť k obdivu Krista, aby sme si ho strážili a uctievali nad všetkým ostatným, ako nášho milostivého Vládcu. A keď uvidíme nádheru jeho milosti, staneme sa spolu s ním milostiví. A to všetko na Jeho slávu. 

Poďme spolu obdivovať Krista v túto Kvetnú nedeľu.

Obdivovanie Jeho moci 

Čo robí Krista tak iným oproti ostatným a hodným obdivovania je to, že v sebe spája toľko vlastností, ktoré by v druhých spôsobovali nepriazeň. Vieme si predstaviť nadradenú moc a nežnú milosť. Ale na koho sa pozrieme, ak chceme spojiť milosrdnú moc a panujúcu milosť? Pozeráme na Ježiša. Žiaden iný náboženský či politický uchádzač sa mu ani len nepribližuje. 

Pozrime sa na tri ukazovatele jeho moci.

Prvým je, ako davy chválili Boha za Ježišove zázraky (Lukáš 19:37). Vyliečil malomocenstvo dotykom, slepých učinil vidieť, hluchých počuť a chromých chodiť. Porúčal nečistým duchom a tí ho poslúchali. Zastavil búrky, chodil po vode, premenil 5 chlebov a 2 ryby na jedlo pre tisíce. Ako vchádzal do Jeruzalema, vedeli, že ho nemožno zastaviť. Stačilo slovo a Pilát by zmizol. Rimania by sa rozohnali. Bol mocný.

Ako druhé, sa pozrime na verš 38. Volali: Požehnaný, ktorý prichádza ako kráľ v mene Pánovom! Ježiš bol kráľom, a nielen hocijakým. Bol zoslaný a menovaný samotným Pánom Bohom. Vedeli, ako ho Izaiáš opisoval — ako vládcu nad celým neporaziteľným, nikdy nekončiacim kráľovstvom.

Miera jeho vlády a pokoj nebude mať konca na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré upevní a posilní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina zástupov to urobí (Izaiáš 9:6).

Všestranné, nikdy nekončiace kráľovstvo istené horlivosťou všemocného Boha. Bol to kráľ vesmíru, ktorý dnes vládne národom a galaxiám. Oproti nemu sú USA, ISIS alebo hociktorý iný politický štát len zrnkom piesku a parou.

Tretím ukazovateľom je verš číslo 40. Keď mu farizeji hovorili, aby zakázal ľuďom nazývať ho kráľom, odpovedal: „Hovorím vám, ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.“ (Lukáš 19:40) Prečo? Pretože Ježiš bude oslavovaný! Celý význam vesmíru je to, že Kristus bude velebený. A ak to neurobia ľudia, zaistí, že to budú robiť kamene. 

Inak povedané, On je moc. Všetko bude tak, ako chce. Ak my odmietneme ho chváliť, kamene budú mať tú radosť.

Naplnenie, nie zlyhanie

Je pozoruhodné, ako sú Ježišove slzy vo verši 41 tak často použité na popretie jeho mocnosti. Niektorí hovoria: „Pozri, plače nad Jeruzalemom, pretože jeho plán sa nenaplní. Tešil by sa ich spáse, ale oni vzdorujú. Zamietnu ho. Odovzdajú ho, aby bol ukrižovaný. A tak jeho plán zlyhal.“ Ale s popieraním jeho moci takýmto štýlom nie je niečo v poriadku.

Veď dokáže priviesť kamene ku chvále. Takže by bol schopný urobiť to isté aj so stvrdnutými srdcami v Jeruzaleme. Avšak všetko to odmietnutie, prenasledovanie a zabitie Ježiša nie je zlyhaním jeho plánu, je to jeho naplnením.

Vypočuj si, čo tesne pred tým povedal v evanjeliu podľa Lukáša 18:31–33: 

Vtedy si vzal so sebou dvanástich a povedal im: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a vyplní sa o Synovi človeka všetko, čo napísali proroci. Vydajú ho pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych.

Zrada, posmievanie, hanba, pľuvanie, bičovanie, vražda a všetko ostatné bolo plánované. Všetok ten vzdor, odmietnutie, nevera a nepriateľstvo neboli pre Ježiša prekvapením. Boli súčasťou plánu, ako to sám hovorí. 

Pravdepodobne preto sa na konci 42. verša píše: „Teraz je to však skryté pred tvojimi očami.“ Pamätaj si, čo Ježiš hovorí o jeho podobenstvách v Lukášovom evanjeliu 8:10: „Vám bolo dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva, ostatným je dané len v podobenstvách, aby hľadeli, a nevideli, počúvali, a nechápali.“ Boh ich nechával v ťažkostiach. Bol to rozsudok.

Milostivý a mocný

Božia milosť je mocná. „Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam.“ (Rímskym 9:15) Ale tu je zmysel, ktorý vidíme v Kvetnej nedeli: tento všemocný Kristus plače nad zatvrdnutými ľuďmi Jeruzalema, zatiaľ čo naplňujú jeho plán. Je nebiblické a zlé používať tieto slzy milosti na popretie jeho absolútnej moci. Ježiš bol pokojný v žiali, a zarmútený v moci. Ježišove slzy sú slzami zvrchovanej milosti.

A preto je jeho moc o to viac obdivuhodná a nádherná. Harmónia vecí, ktoré sa zdajú byť inak v napätí, ho robí tak veľkým — milostivým a mocným — ako spievame. Obdivujeme moc viac, ak je to moc milostivá. A milosť obdivujeme viac, ak je mocná.

Nech túto Kvetnú nedeľu vidíme a okúsime Ježišovu nádheru. Jeho slzy plné silnej radosti, obetavej lásky a poslušnosti, ktoré ho previedli každým krokom počas jeho Svätého týždňa. A zatiaľ čo ho tento týždeň obdivujeme a chválime, nech sa vďaka tomu,čo vidíme staneme lepšími ľuďmi.

John Piper © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Sú chvíle, kedy má človek pocit, že žiadnu budúcnosť nemá. Že svetlé zajtrajšky sú už minulosťou. Počas posledných dvoch rokov asi každý z nás zažil chvíle plné otázok a neistoty. Mnohé plány sa nemohli uskutočniť, mnohí prešli rôznymi stratami, neraz i bolestnými. Niektorí už rezignovali a život berú ako príde, bez nejakých veľkých nádejí a očakávaní. 

Pre mňa sú inšpiráciou a povzbudením ľudia, ktorí napriek svojmu veku a neraz i telesnej slabosti, sa nezaoberajú len minulosťou a sťažnosťami na prítomnosť, ale sa zaujímajú aktívne o budúcnosť, a dokonca na nej pracujú, hoci sami vedia, že jej ovocie už asi jesť nebudú. 

Je kresťanstvo náboženstvo minulosti? Slová proroka nám pripomínajú, že kresťanská viera je predovšetkým vierou v budúcnosť. Svedectvo minulosti je iste dôležité. Niekedy je však človek tak pohltený minulosťou, že už nemá vo svojich myšlienkach miesto pre budúcnosť. Niekedy je minulosťou priam poviazaný. A nevie sa tak oslobodiť k tomu, čo Boh pre neho pripravil do budúcnosti. 

Inokedy to môže byť hrdosť na minulosť, ktorá akoby zavrela bránu do budúcnosti. Akoby budúcnosť nemohla priniesť rovnako veľké či dokonca ešte aj väčšie veci ako minulosť. A tak človek ustrnie a stane sa uchovávateľom popola namiesto toho, aby odovzdával oheň ďalšej generácii. 

Boh je Bohom dejín, ale nie je Bohom len minulosti. V každej dobe a v každom čase má Boh s človekom svoje plány. Slová proroka aj nás dnes vyzývajú, aby sme boli pripravení na to nové, čo Boh chce s nami, pre nás a skrze nás konať. 

Prorok použil obraznú reč. Za týmito to obrazmi môžeme vidieť nemenné pravdy o Bohu a Jeho konaní s človekom. 

„Boh robí cestu v púšti.“ Boh nezanevrel na pustatinu, neobchádza ju, nebojí sa jej, ale vstupuje do nej a razí si ňou cestu. Evanjelium môže prenikať aj duchovnou púšťou. Vidíme Božie cesty v dnešnej duchovnej púšti? Máme nádej aj na púšti?

„Boh robí rieky v pustatine.“ V pustatine život upadá, chradne, zomiera. Voda je nositeľom života. Rieka zavlažuje vyprahlú krajinu a premieňa ju. V Izraeli je skúsenosť, že pôda, ktorá bola považovaná za bezcennú, dokázali Židia pomocou zavlažovacích systémov tak zúrodniť, že dnes Izrael zbiera úrodu viackrát v roku a vyváža ovocie a kvety do celého sveta. Aj tá najlepšia pôda je bez vody mŕtva. Voda ju však premení na živú. 

Aj v dnešnom svete je mnoho ľudí, ktorých životy  nie sú bezcenné, ale sú mŕtve. Sú v podobnom stave ako bola pôda v Izraeli bez vody. To, čo potrebujeme, je voda od Boha, ktorá je zdrojom života. 

Prorok Izaiáš, aj keď prorokoval príchod Mesiáša, nemal tú osobnú skúsenosť s Ním ako samaritánska žena, ktorá Ho stretla pri studni. Pán Ježiš jej povedal: „Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ (J 4:14)

Voda je v dnešnom svete vzácna. Keď som bol v Tanzánii, na vlastné oči som sa o tom presvedčil. Afričania neveriacky krútia hlavami, keď im opisujeme našu požehnanú krajinu, kde máme vody (zatiaľ) nielen dostatok, ale aj vody kvalitnej, minerálnej a liečivej. 

Je skvelou správou, že kto prijme vodu života od Pána Ježiša, bude mať nevysýchajúci prameň vody, ktorá ho očisťuje a dáva mu život. Tak ako tá samaritánska žena našla v Ježišovi Záchrancu pre svoj zničený život, rovnako aj dnes môže každý z nás mať v Ježišovi Záchrancu a prameň života, a to bez ohľadu na to, v akej púšti sa ocitol.

Chceš byť pri tom, kde koná Boh nové veci?

1. Je niečo, čo si z Božieho pôsobenia (možno) doteraz prehliadal?
2. Čo nové priniesol Boh do tvojho života? (Ako obnovil tvoj život?)
3. Je niečo z minulosti, čo ťa zväzuje a bráni ti vykročiť do budúcnosti?
4. Aké sú tvoje obavy ohľadom budúcnosti?
5. Aké sú tvoje nádeje ohľadom budúcnosti?
6. V akých oblastiach svojho života potrebuješ: 1. Božie vedenie? 2. Božiu záchranu? 3. Božiu obnovu?

Je užitočné si svoje odpovede nielen premyslieť, ale aj zapísať. Po čase sa k nim môžeš vrátiť a vidieť, ako Pán Boh odpovedal, respektíve ako ťa viedol počas toho obdobia. 

Modli sa v zmysle toho, ako si si odpovedal/-la na otázky vyššie.

Keby sme boli bez hriechu, naše túžby by boli v dokonalej harmónii s Božími túžbami. Chceli by sme byť silní iba silou, ktorú dáva Boh (1. Pet 4:11). Ale keďže nie sme bez hriechu, často sa stáva, že medzi silou, ktorú chceme mať a silou, ktorú nám Boh chce dať, je nesúlad.     

V dôsledku toho sa môžeme ocitnúť uprostred hlbokého znechutenia z vlastných obmedzení a nepriazne života, ktoré v skutočnosti Boh vopred pripravil, aby v nás vypestoval silnú, odvážnu a oslobodzujúcu vieru.  

Chytený do pasce slabosti

V 12. kapitole Druhej knihy Mojžišovej bol izraelský ľud zázračne uvoľnený z otroctva a Mojžišom vyvedený z Egypta. A podľa 14. kapitoly sa Izrael utáboril pri Červenom mori, na zraniteľnom a možno záhadnom mieste. Boh zámerne nariadil Mojžišovi, aby tam viedol Izrael, pretože sa rozhodol naposledy dramaticky pokoriť faraóna a Egypťanov — dať na konci ešte jeden dramatický výkričník, ktorým urobí vyhlásenie Egyptu a svetu, a ktorý sa bude ako ozvena rozliehať po zvyšok ľudských dejín: „Ja som Hospodin.“ (Ex 14:4).       

Ale Izraeliti nerozumeli Božím zámerom. Pravdepodobne tam bolo počuť veľa šomrania, čo to  robia, že stanujú na mieste, ktoré vyzerá ako slepá ulica. To prerástlo do horúčkovitej paniky, keď sa ukázala faraónova armáda a pritlačila ich všetkých k moru. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa stane to najhoršie: smrť mečom alebo smrť utopením.

Ľudia boli vydesení a nahnevaní, ako by sa cítila asi väčšina z nás. Kričali na Mojžiša: „Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta?“ (Ex 14:11)        

Ocitli sa na slabom mieste ako v pasci — na mieste, ktoré pre nich Boh vopred pripravil.    

Oslabený, aby sa naučil, kde možno silu naozaj nájsť

Ľud zmocnený panikou dostal od Mojžiša odpoveď: „Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho.“  (Ex 14:13–14)

A on za nich bojoval. Kým egyptskú armádu zdržiaval ohnivým stĺpom, Izraelitom sprístupnil  suchú cestu cez Červené more. Potom Egypťanov uvoľnil a oni bezhlavo prenasledovali Izrael do mora, ktoré ich pohltilo.

A na opačnom konci toho celého Mojžiš s ľudom vypukli v chválospev, ktorý dodnes spievame:

„Silou a chválospevom je mi Hospodin; stal sa mi záchranou. On je môj Boh, budem Ho oslavovať; Boh môjho otca, budem Ho zvelebovať.“ (Ex 15:2)

Keď sa ukázala egyptská armáda, Boh mohol premeniť Izrael v národ Samsonov. Svätý Duch ich mohol razom všetkých naplniť, a oni mohli poraziť Egypt kopou čeľustí z osla. Prečo to Boh neurobil?

Nuž, spomínate si na Samsona? Keď dal Boh Samsonovi silu, aby sám premohol 1,000 Filištíncov, akú pieseň spieval Samson, keď bolo po všetkom?

„Čeľusťou z osla som ich nahádzal na hŕbu, čeľusťou z osla pobil som tisíc mužov.“ (Sud 15:16)

„Pobil som.“ Po žiadnom z hrdinských činov nepočujeme Samsona spievať Bohu chválospev a nezostal nažive po tom, ktorý sa pravdepodobne spomína ako príklad viery v Liste Židom 11:32. Samsonovou silou bol Boh, ale Samson to nikdy naozaj neuznal.   

Boh chcel, aby Izrael pochopil, že on je ich silou a ich spásou, a tak sa stane ich piesňou. Preto ich postavil na slabé miesto, kde nebolo pomoci.

Hospodin je našou silou     

Odchod z Egypta sa stal najväčšou starozmluvnou predzvesťou evanjelia Ježiša Krista. Boh nás všetkých zachraňuje ako bezbranné deti, ktoré uviazli medzi silami zla a morom Božieho hnevu. Ježiš je náš záchranca a jeho kríž a vzkriesenie sú našou záchranou.

Ale tento odchod, spolu so všetkými ostatnými biblickými príbehmi vykúpenia, je aj  pripomienkou, že Boh pre nás zámerne pripravuje slabé miesta a privádza nás k nim. Keď cítime, že sme sa do nich chytili ako do pasce, môžeme byť silno znechutení, môže sa nás zmocniť panika, či dokonca môžeme byť nahnevaní. Božie zámery nám v takejto situácii nie sú spočiatku jasné. Vyzerá to jednoducho tak, že sa buď veľmi pomýlil alebo je rozmarný. Pravdou však nie je ani jedno, ani druhé.

Pravdou je, že ako hriešni ľudia naozaj nerozumieme, aké je pre Boha dôležité, keď chce byť našou silou a našou spásou, až kým sa neocitneme na dostatočne slabom mieste, na ktorom je on našou jedinou možnosťou. Zo začiatku nemáme pocit, že by šlo o nejakú veľkú milosť, ale neskôr, niekedy oveľa neskôr zistíme, že to bol dar nesmiernej milosti. A potom sa Boh naozaj stane našou piesňou.

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

O hriechu som však vedela svoje — o tom mojom aj o hriechoch mojich detí. Práve sme s jedným z našich synov zažívali obdobie neustálych „trestov“. Boli sme úplne na dne so silami; vyčerpali sme všetky rady od Dr. Dobsona, Elisabeth Elliotovej a všetky ostatné rodičovské príručky, ktoré boli v deväťdesiatych rokoch k dispozícii. „Prečo je také ťažké byť dobrý?“ zvykol sa pýtať náš malý rebel, na ktorého neplatili žiadne výchovné príručky. Oči jeho mladšieho brata sa vždy zaplnili slzami, keď sme ich prichytili pri spoločnej neposlušnosti.

V tomto rodičovskom „tlakovom hrnci“ sa materinské ospravedlnenia stali každodennou realitou. Dúfala som, že im pôjdem príkladom v robení pokánia — a zároveň odčiním svoje ostré slová a prchkosť. „Mýlila som sa, prosím, odpusť mi,“ boli slová, prostredníctvom ktorých sa moji synovia učili, že ich matka ešte stále nedokázala zvíťaziť nad hriechom. Popolcová streda dáva kresťanom príležitosť lepšie pochopiť, kde a ako tento boj viesť.

Navrátenie pôstu Kristovi

Historicky vzaté, naši prví protestantskí predkovia sa búrili proti myšlienke pôstnych praktík, a mali na to dobrý dôvod. V predreformačnom myslení sa pokánie, popol a sebazapieranie stali cieľom samým osebe. Postupne sa však do kresťanskej ortodoxie znovu vrátilo biblické chápanie pôstneho žiaľu (náreku), ukotvené v prijatí faktu o našej vlastnej hriešnosti a páde.

Popol na čele správne symbolizuje našu potrebu kajať sa „v prachu a popole“ (Job 42:6) a našu identitu, ako ju vyjadril prorok Izaiáš: „som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5). Ježiš vyriekol požehnanie nad tými, ktorí si uvedomujú svoju duchovnú chudobu a oplakávajú následky hriechu vo svojom živote i vo svete (Mt 5:3–4).

Popolcová streda, ukotvená v pravde evanjelia, ktorá podnecuje k úprimnému pokániu bez paralyzujúceho pocitu viny a k hlbokému presvedčeniu bez zdrvujúcej hanby, pozýva veriaceho k obnovenému úžasu nad naším veľkým spasením. Hoci samotné nosenie popola nemá žiadnu záslužnú moc, obdobie pokánia a zármutku vedúce k Veľkej noci môže v skutočnosti umocniť našu oslavu Veľkonočnej nedele.

Streda, ktorá sa stala lekciou

V mojom náročnom rodičovskom období sa Popolcová streda stala názornou pomôckou — učebným nástrojom, ktorý mal mojich malých synov uistiť, že náš hriech neznamená koniec Božej lásky k nám. U nás doma spev hymien pri raňajkách vždy zodpovedal aktuálnemu obdobiu, a tak sme sa jeden rok v týždňoch pred Veľkou nocou naučili všetky štyri strofy jednej „piesne o kríži“. Bohaté duchovné piesne ponúkajú hlbokú pravdu evanjelia, ktorá si u malých spevákov vyžaduje vysvetlenie (nie však oslabenie jej obsahu):

 Keď hľadím na ten vzácny kríž,

kde Knieža slávy v mukách mrel,

s ním pýchu moju pochovám,

svet pre mňa v Ňom už odumrel.

Všetko márne, čo srdce vábi mi,

dnes pre Jeho krv obetujem.

Márnosť oných „márnych vecí“, o ktorých písal Isaac Watts, sa stáva nadovšetko jasnou, keď si uvedomíme, že nič netrvá večne. „Pamätaj, že si prach“, to je ústredný motív Popolcovej stredy. Boh nás stvoril z prachu a naše telá tu nebudú navždy. Obývame umierajúci svet: všetko, od zlatej rybky až po starých otcov, raz prestane žiť. A my oplakávame túto stratu.

Bez toho, aby sme pôsobili morbídne alebo strašidelne, môžeme naše deti pripraviť na nevyhnutnosť smrti tým, že ju zasadíme do kontextu evanjelia. Tomáš Kempenský predpisoval pravidelné premýšľanie o smrti a prípravu na ňu ako cestu k šťastiu. Autor Gary Thomas naznačuje, že my, dnešní veriaci, by sme sa mali pridať ku Kempenskému a dovoliť realite smrti pôsobiť „ako filter, ktorý nám pomáha držať sa podstatného a nechať odísť to nepodstatné“.

Pre veriacich je tým „podstatným“ večnosť, a to večné k nám prichádza skrze kríž. Paradox smrti, ktorá vedie k znovuzrodeniu, je protirečením len zdanlivo. Všetky Kristove dary dostávame prostredníctvom smrti — tej Jeho. A až cez inú smrť — tú našu — naplno prijmeme život v celej jeho plnosti, ktorý nám Ježiš svojou smrťou priniesol.

Streda, na ktorú sa nezabúda

Stála som so svojimi synmi pred zrkadlom — všetci traja sme mali čelá poznačené popolom. Rozprávali sme sa o tom, ako zápasíme s poslušnosťou voči Bohu a o našom smútku z hriechu — z hriechu, ktorý v našom domove spôsobuje chaos, zraňuje city medzi bratmi a čo je najhoršie, oddeľuje nás od Boha, ktorý nás miluje.

Keď malý chlapec zápasí s neposlušnosťou, už ako predškolák pociťuje drsnosť a ťažkosti života na padlej planéte. Možno ešte nedokáže pochopiť kozmický rozmer hriechu: „Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji… “ (R 8:20). Je však už dobre oboznámený so stonaním celého stvorenstva a dokáže si zamilovať pravdu o nádeji na naše budúce vyslobodenie z tohto zápasu: „… že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21).

Čítanie vybraných častí príbehu o ukrižovaní z Lukášovho evanjelia (22. kapitola), prispôsobených veku detí, nám pomáha rozjímať o Ježišovej ochote niesť na svojom tele ťarchu hriechov celého sveta. To nám dáva jasný zmysel aj pre prijatie znaku popola na čele — ako symbolu nášho zármutku. Je to smútok nad tým, že sme zhrešili a oddelili sa od Boha, a zároveň žiaľ nad utrpením, ktoré Ježiš podstúpil, keď zomrel namiesto nás.

Streda, z ktorej sa môžeme radovať

Ak je dobré správanie to jediné, čo môžem Ježišovi priniesť, nemôže mi pomôcť. Vrúcne prijatie evanjelia v mrazivý deň na začiatku jari berie ohľad na beznádej malého chlapca tvárou v tvár pokušeniu. Náš hriech neznamená koniec nášho vzťahu s Bohom. Je to začiatok, pretože sa ukazuje, že slabosť je silným nárokom na Božie milosrdenstvo.

Naučiť sa v mladom veku nenávidieť hriech, bojovať proti nemu a prijímať Božie odpustenie je dôležitý míľnik, ktorý stojí za oslavu. Máme dôvod na radosť, pretože Kristus bol poslušný vo všetkom, čo mu Boh prikázal. A jeho láska, s ktorou zaplatil trest za naše zlyhania v poslušnosti, nám dáva dôvod na nádej — a to aj na pozadí mojich vlastných rodičovských zlyhaní a nekonečných šibalstiev mojich synov.

Boh dobre vie, ako sme utvorení. „V pamäti má, že sme prach“ (Ž 103:14). Ako milujúci nebeský Otec túži naplniť každú našu potrebu pre spravodlivý život — v skutočnosti je totiž jeho spravodlivosť to jediné, čo stačí. Takéto nastavenie poskytuje pevný základ pre celoživotný vzťah vybudovaný na istote, že Božie zámery nebudú zmarené mojim hriechom. On sa teší z toho, že sa so mnou a s mojimi deťmi stretáva uprostred popola.

Michele Morin © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Na prvý pohľad sa zdá, že tieto dve slová k sebe príliš nepasujú. Trpezlivosť vyjadruje schopnosť dlho znášať utrpenie, byť vytrvalý a konzistentný, mať pevnú stabilitu, byť schopný sedieť so založenými rukami. Naliehavosť evokuje pohyb; naliehaví ľudia sú poháňaní, nútení impulzom, tlačení do akcie. Pravdepodobne si predstavujete trpezlivosť a naliehavosť skôr ako olej a vodu než ako arašidové maslo a džem. A predsa v Písme znova a znova nachádzame, že verní, rozvážni muži a ženy sa vyznačujú šťastným spojením týchto dvoch vlastností. Plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou, akousi spokojnou nespokojnosťou.

Trpezlivá naliehavosť je ako behať maratón. Cieľ je motivujúci: 42 kilometrov. Vzdialenosť je ambiciózna. Len pocit naliehavosti vám pomôže pokračovať v ceste za touto odmenou. Bez pocitu motivácie by vás cieľ paralyzoval. A predsa nemôžete túto vzdialenosť odšprintovať. Naliehavosť 42 kilometrov musí byť vyvážená trpezlivým tempom. Jediná cesta, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare, vedie cez stabilné kroky. Aby ste vyhrali preteky, musíte byť trpezliví a naliehaví (1. K 9:24).

Verné, vytrvalé úsilie

Príslovia 28:19–20 nám ukazujú profil plodného človeka. Vo verši 19 verne obrába svoju zem. Na rozdiel od človeka, ktorý sa venuje márnostiam, plodný človek pracuje každý deň, za každého počasia, podľa toho, ako to vyžadujú ročné obdobia. Jeho ruky sú pokryté špinou a čelo zdobí pot. Nebojí sa dlhých dní. Vďaka svojej vytrvalej práci jedáva ovocie svojej práce; jeho komora je plná chleba.

Verš 20 dopĺňa tento obraz a hovorí nám, že plodný človek je dôveryhodný a spoľahlivý za každých okolností. Má akúsi duševnú stabilitu, ktorú Nový zákon nazýva triezvosťou mysle. Ako nám hovorí plačúci prorok, je dôveryhodný, lebo svoju dôveru vkladá do Pána (Jer 17:7). Je ako pomaly rastúci strom, „zasadený pri vode“, zakorenený v Bohu, ktorý „neprestajne rodí ovocie“ (verš 8). Na rozdiel od človeka, ktorý sa ponáhľa zbohatnúť, plodný človek postupuje pomaly a vytrvalo. Nepozná žiadne skratky. Je stabilný ako pevná loď na krištáľovo čistej vode. Výsledkom jeho vernosti bude, že získa hojné požehnanie a stane sa hojným požehnaním pre iných.

Princíp, ktorý tieto dve príslovia zdôrazňujú, je nasledovný: Plodné výsledky prináša (len) nepretržitá činnosť bez zbytočného stresu. Svedomité a vytrvalé úsilie je obvyklou cestou k požehnaniu. Alebo, aby som použil svoju úvodnú vetu, plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou.

Stabilný, nie stagnujúci

Ale možno sa pýtate, ako verný farmár stelesňuje trpezlivú naliehavosť? Ako sme videli, je trpezlivý v každodennej práci. Prijíma rytmus plodnosti. Nie je natoľko úzkostlivý, aby sa ponáhľal. A predsa je v jeho práci aj dlhodobá naliehavosť. Vie, koľko práce musí stihnúť pred zimou. Má svätú túžbu po žatve. Pracuje na vízii úrodnej farmy v nasledujúcich rokoch a desaťročiach. Je trpezlivý a naliehavý, stabilný a aktívny, spokojný a nespokojný.

„Stabilné kroky tvoria jedinú cestu, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare.“

Takáto trpezlivá naliehavosť charakterizuje všetkých, ktorí dobre bežia, ktorí sú verní a plodní. Charakterizuje človeka, ktorý vstáva pred východom slnka, aby sa stretol so svojím Bohom, ktorý vykonáva svoju prácu s každodennou dokonalosťou, ktorý verne kráča vpred, ktorý dodržiava Boží rytmus práce a odpočinku. Ale tento človek má aj zbožnú ambíciu do budúcnosti, nespokojný s tým, že premrhá svoj život. Podobne ako v podobenstve o talentoch túži rozšíriť kútik kráľovstva, ktorý mu dal do rúk jeho Kráľ.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje študentku, ktorá vždy včas dokončí svoje úlohy, usilovne pracuje na požadovaných úlohách a udržiava zdravé návyky tela i duše. Zároveň túži po rozvoji správneho uvažovania, hlbokých citov a disciplinovanej predstavivosti počas rokov štúdia.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje ženu z Prísloví 31, ktorá sa vyznačuje pokojnou činnosťou, je dostatočne stabilná, aby sa na ňu mohol jej manžel spoľahnúť, dostatočne naliehavá, aby nakŕmila a obliekla svoju rodinu, vybudovala domácnosť a vytvárala investície, ktoré budú prinášať ovocie desaťročia.

Stručne povedané, plodný človek je stabilný, nie stagnujúci. Dostatočne spokojný v prítomnosti, aby prijal Boží rytmus práce a odpočinku, dostatočne nespokojný, aby mal svätú ambíciu na roky, desaťročia a dokonca storočia dopredu.

Úzkostná nečinnosť

Ak ste aspoň trochu ako ja, váš život je často poznačený úzkostnou nečinnosťou namiesto trpezlivej naliehavosti. Namiesto toho, aby sme boli spokojní s dnešným „plodením“ (pomalou, usilovnou prácou) a nespokojní s mrhaním budúcnosti, sme nespokojní s malými vecami, a preto premrháme budúcnosť. Buď šprintujeme a omdlieme, alebo sme príliš vystrašení na to, aby sme vstali z gauča.

Čitateľ, do ktorého profilu v Prísloviach 28 zapadáte? Je váš život poznačený trpezlivou naliehavosťou? Robíte ťažké veci deň čo deň? Obrábate ten kúsok kráľovstva, ktorý vám Boh dal? Staráte sa o svoje talenty s dokonalosťou? Alebo sa naháňate za novinkami, zakopávate svoje talenty v hodinách nečinnosti, mrháte časom na prázdne (zbytočné) aktivity?

Považuje vás niekto za dôveryhodného človeka? Ste dostatočne verný, aby ste boli požehnaním pre ľudí vo vašom okolí? Alebo volíte skratky, ignorujete Božie dobré zámery v snahe rýchlo dosiahnuť úspech a neustále hľadáte ďalšie rýchle riešenia alebo triky?

Buďte si istí: Boh sa nenechá zosmiešňovať. Žneme to, čo sme zasiali. Ak nič nezasievate, nič nezožnete. Ak je váš život poznačený úzkostnou nečinnosťou, ak sa venujete márnostiam a volíte skratky, budete chudobní. Ale ak prijímate trpezlivú naliehavosť, ak ste dôveryhodní a stabilní, budete prinášať ovocie kráľovstva, ktoré prežije svet. Budete ako strom zasadený pri vodných tokoch, ktorý prináša ovocie v správnom čase a je stále zelený (Ž 1:3). Dosiahnete cenu (F 3:14). A od Kráľa budete počuť: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25:21).

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org