Toto je dôvodom, prečo keď čítame biblické inštrukcie k praktizovaniu pohostinnosti, predovšetkým voči tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, problémom jednoducho nikdy nie je nedostatok finančných zdrojov alebo miesta na spanie. Často je problémom nedostatok sociálnych zdrojov. Cudzinci a imigranti nemali zmysel pre občianstvo alebo príslušnosť. Siroty a vdovy stratili dedičstvo vo forme pôdy a rodiny. Z tohto dôvodu sa vykúpenie v evanjeliu často opisuje ako pozvánka k tomu, aby sme nadväzovali vzťahy a niekam patrili.

Prvý list apoštola Petra nám v 2. kapitole pripomína, že hoci kresťania predstavujú duchovný dom, sme tiež cudzincami a hosťami (1. Pt 2:11). Podobne píše Pavol: „… nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania… “ (Ef 2:19) Základom pre Biblické volanie k štedrosti a pohostinnosti vo vzťahoch je poznanie toho, aké to je byť outsiderom, ktorý je privedený k Božiemu ľudu. „Preto milujte cudzinca, veď aj vy ste boli cudzincami v Egypte“ (5. M 10:19).

Ako teda môžeme praktizovať tento druh štedrosti? Keďže je New York miestom obrovskej diverzity a mobility, existuje mnoho spôsobov! Tu sú tri:

• Rozprávaj sa. New York je miestom etnickej, ekonomickej a kultúrnej diverzity, čo znamená, že neustále stretávame ľudí, ktorí sa od nás líšia a možno majú úplne iné vierovyznanie. Konverzácia nám otvára dvere k ľuďom, hoci máme celkom iné životné skúsenosti alebo pohľad na svet. Predovšetkým v meste, kde sa vzťahy často zakladajú na ekonomických transakciách, kde sa možno nerozprávame s ľuďmi, vedľa ktorých žijeme a ktorých dennodenne stretávame, mení konverzácia práve takého vzťahy na priateľstvá, v ktorých sa o seba navzájom zaujímame. Len to, že povieme známemu susedovi: „Stretávam Vás toľko rokov, no nikdy som sa Vám nepredstavil,“ alebo novému susedovi: „Nikdy som Vás tu nevidel, vitajte!“ dokáže vytvoriť vzťah, ktorý sa zakladá na konverzácii a privítaní.
• Nadväzuj kontakty. Spomínam si, že keď som sa presťahoval do New Yorku, premýšľal som nad tým, aký je veľký a že nepoznám nikoho a netuším, ako nájsť dobrú reštauráciu. Môj spolubývajúci prejavil pohostinnosť jednoducho tak, že ma predstavil svojim priateľom, pozval ma do svojej skupinky a povedal mi, kde dostať tie najlepšie žemle v okolí! Poznal mesto aj viac ľudí, a tak mi pomohol s prvými krokmi k tomu, aby som raz nazýval New York svojím domovom. Pozvať ľudí do spoločnosti môže byť pre mnohých prvým krokom k tomu, aby si v meste našli rodinu a domov. Ak sa podelíme o svojich priateľov a o poznanie mesta, môžeme spraviť z New Yorku lákavejší domov.
• Príď k stolu. Pánov stôl je najväčším znakom biblickej pohostinnosti a prijatia, pretože nám pripomína Ježišov najvyšší prejav štedrosti vo vzťahoch, aby sme sa cítili vítaní. Svojou ochotou oddeliť sa od Otca nám k Otcovi dal prístup. Pánov stôl nám pripomína, že prístup k Bohu vesmíru sa nezakladá na sociálnom postavení alebo morálnych úspechoch. Zakladá sa výhradne na našom uznaní, že sme hladní a smädní po spojení s Bohom a že nás k Nemu pozýva Ježiš Kristus. Čím viac sa budeme ponárať do príbehu o Bohu, ktorý privítal prišelcov a cudzincov, tým viac ľudí okolo nás budeme vítať my, a to pre ich rast a pre dobro mesta.

John Lin. PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  REDEEMER.COM

Ako tukom a olejom sa sýti moja duša, jasajúcimi perami Ťa chvália moje ústa, keď si na lôžku spomínam na Teba a v nočných bdeniach rozjímam o Tebe. (Ž 63:5–6)

Dávid nás učí, aby sme v hmle rozjímali, a to nielen o slovách, ale o Bohu samotnom — „na lôžku spomínam na Teba a… rozjímam o Tebe.“ Rozjímať znamená vysedávať s Bohom pri Písme pre dobro nášho srdca.

„Keď rozjímame nad Božím slovom, rozjímame nad samotným Bohom.“

Ak sa ponoríme do príbehu o odchode z Egypta, do zákonov v knihe Levitikus, do žalmov, do proroctiev, do evanjelií, do príbehov o začiatkoch cirkvi, do Pavlových listov, nerozjímame len nad slovami, ktoré práve čítame, ale nad Bohom, ktorý nám cez slová Biblie odhaľuje seba samého. Vidíme Ho v Jeho dokonalej sláve, načúvame Jeho nekonečnej múdrosti, zakúšame Jeho jedinečnú schopnosť uspokojiť ľudskú dušu.

Nevstávame skoro ráno len preto, aby sme študovali Boha a zlepšovali sa v sebadisciplíne. Vstávame skoro, aby sme sa stretli s Bohom. „Chcem uvažovať o nádhere Tvojej slávnej veleby, o Tvojich predivných činoch.“ (Ž 145:5) Keď si nachádzame čas na rozjímanie — či už skoro ráno, poobede alebo uprostred noci — čaká na nás sláva, vznešenosť, majestát. Čaká nás Boh.

Dôležitejší než spánok

Nočné bdenie, ktoré vo svojom žalme spomína Dávid, bol čas, keď stráž alebo hliadka dávala pozor, či sa neblíži nepriateľ. Bezpečnosť bola dôležitejšia ako spánok, preto sa niekto vzdal spánku a chránil zvyšok mesta.

Mnohí kresťania, najmä v západných krajinách, sa dnes už nemusia obávať, že ich v noci niekto napadne a zabije, no aj napriek tomu je vždy niečo dôležitejšie ako spánok. Žalmista hovorí:

Pred svitom vstávam; volám o pomoc; a dúfam v Tvoje slovo. Oči mi predbiehajú nočné stráže, aby som premýšľal o Tvojej reči. (Ž 119:147–148)

Hoci je oddych naozaj vzácny, žalmista si uvedomoval, že rozjímanie ho napĺňa a uspokojuje ešte viac. S radosťou sa vzdal spánku, aby získal viac času s Bohom.

Ak dlhodobo zanedbávame čas s Bohom v Jeho slove a v modlitbe, pretože milujeme spánok, naše srdcia sú zjavne rozladené. Spánok je dôležitý (Ž 127:2), ale nie je najdôležitejší. Jedlo je dôležité (1. Tim 4:4; 6:8), ale nie je najdôležitejšie. Manželstvo a rodina sú dôležité (Pr 18:22; Ž 127:3), ale nie sú najdôležitejšie. Spoločenstvo s Bohom — poznať Ho a užívať si Jeho prítomnosť v pokoji pri rozjímaní a modlitbách — to je dôležitejšie než čokoľvek, čo robíme, aj keď sa zdá, že všetko ostatné strašne súri a musíme sa ponáhľať.

Ak nám Boh neskoro v noci nedáva spánok alebo nás zobudí ešte pred východom slnka, možno je to práve preto, že niečo je dôležitejšie ako spánok. Boh veľmi dobre vie, kedy potrebujeme oddychovať a kedy potrebujeme rozjímať a modliť sa. Možno otvára naše oči skoro pred budíkom preto, aby nás potešil svojou vznešenosťou alebo chce počuť o bremenách, ktoré sme si so sebou vzali do postele.

Možno si myslíme, že nemôžeme spávať kvôli stresu, zlému tráveniu alebo iným problémom, ale možno je to milosť. Možno nás Pán Boh volá von z postele, aby nám dal niečo výživnejšie a uspokojujúcejšie ako spánok.

So sústredenou mysľou a zaľúbeným srdcom

Ak sme však stratili schopnosť sústrediť sa, rozjímanie nikdy nebudeme považovať za milosť. Internet nás vo väčšine prípadov nepovzbudzuje k dlhému premýšľaniu. Takmer každá webová stránka nás núti neustále klikať, presúvať sa, otvárať ďalšie okná a neustále hľadať niečo nové. Zriedkavo sa naozaj sústredíme na to, čo je práve pred nami. A to platí aj vtedy, keď k nám hovorí sám Boh.

„Spoločenstvo s Bohom je dôležitejšie než čokoľvek, čo robíme, aj keď sa zdá, že všetko ostatné strašne súri a musíme sa ponáhľať.”

Autor žalmu inde hovorí: „Rozmýšľam o Tvojich rozkazoch a hľadím na Tvoje chodníky.“ (Ž 119:15) Kedy si sa naposledy na niečo takto sústredil? Kedy si na niečo upieral zrak a odmietal sa pozrieť niekam inam (nie na upozornenia na sociálnych sieťach, nie na jedlo, nie na mimoriadne správy a ani na športové výsledky)? Ak sa nám radosť, ktorú opisujú žalmy, zdá cudzia či dokonca nedosiahnuteľná, môže to byť preto, že sme zo svojho života vyčlenili rozjímanie, prestali sme usilovne hľadať Boha. Stratili sme náš hlad po Bohu?

Rozjímanie nie je len o sústredenosti našej mysle, nie je to len o čítaní a rozmýšľaní bez toho, aby nás niečo rušilo. Skutočné hľadanie Boha poháňa vášnivá túžba, nie chladné dodržiavanie pravidiel. „Zdvihnem dlane k Tvojim príkazom, ktoré som si zamiloval, a budem rozmýšľať o Tvojich ustanoveniach.“ (Ž 119:48) Rozjímanie je sústredená a hĺbavá činnosť, no zároveň je to vášnivá láska či zaľúbenie. „Blahoslavený muž, ktorý… v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Ž 1:1–2)

Ťažké rána

Zdá sa, že rozjímanie si vyžaduje tiché, ničím nerušené rána, keď všetko ide podľa plánov — také „normálne“ dni. Avšak len málokto reálne pozná takéto tiché a ničím nerušené rána. Sme zvyknutí na rána plné zmätku a nepredpokladaných situácií. Nezvyčajné ráno je pre nás normálne ráno. Robíme si plány, kupujeme noviny, nastavujeme budíky a takto stále dookola. Máme vždy menej času, ako sme si mysleli, že budeme mať, alebo napokon nemáme vôbec žiadny čas. Niekto nás nečakane potrebuje. Zrazu dokonale rozumieme, prečo si Dávid na stíšenie vyberal nočné hodiny, keď všetci ostatní spali.

Počas niektorých dní či období nášho života si nájdeme vhodný čas na rozjímanie jednoducho, niekedy to bude zas zložitejšie. Biblia nám však hovorí, že nemôžeme čakať na ten vhodnejší deň či vhodnejšie obdobie. Pravdou je, že rozjímanie je omnoho vzácnejšie v čase, keď sa ocitáme v nevhodných okolnostiach. Uprostred problémov a zápasov žalmista hovorí: „Hoc zasadajú kniežatá a proti mne sa radia, Tvoj sluha premýšľa o Tvojich nariadeniach.“ (Ž 119:23) Dávid bol mimo domova, obklopený nepriateľmi, hrozilo mu množstvo nebezpečenstiev, no aj napriek tomu sa nevzdal rozjímania. V jednom žalme za druhým hovorí o tom, ako bol nútený všetko opustiť, ale nikdy neustal v modlitbe a rozjímaní so sústredenou mysľou a zaľúbeným srdcom.

Nie si sám

Keď sa zajtra skoro ráno zobudíš na ranné stíšenie v Božom slove, Boh sa tam chce s tebou stretnúť. Nielen preto, aby si Mu lepšie rozumel a obdivoval Ho, ale aby ti pomohol rozumieť Mu a obdivovať Ho. Pavol hovorí svojmu učeníkovi Timotejovi: „Uvažuj o tom, čo hovorím. Pán ti dá porozumieť všetkému.“ (2. Tim 2:7) Skutočné rozjímanie nás učí nespoliehať sa len na samých seba, pretože Božia múdrosť privádza do rozpakov aj najmúdrejších ľudí na tomto svete, ak nepoznajú milosť.

„Keď si otvoríš Bibliu, odlož nabok svoju túžbu byť neustále silný, múdry a nezávislý.”

Keď si otvoríš Bibliu, odlož nabok svoju túžbu byť neustále silný, múdry a nezávislý. Modli sa spolu so žalmistom: „Daj mi pochopiť cestu Tvojich rozkazov a budem premýšľať o Tvojich divných skutkoch.“ (Ž 119:27) Prinášame Mu sústredenú myseľ, zaľúbené srdce a závislosť od modlitieb a On nám dáva porozumenie — útechu a uzdravenie pre naše rany, víťazstvo nad hriechom, s ktorým bojujeme, pochopenie zložitých vzťahov či situácií, a najmä úžas, v ktorom stojíme, keď znova uzrieme Jeho krásu.

Keď sa Boh stane súčasťou nášho stíšenia a rozjímania, spolu s Robertom Murrayom McCheynom budeme môcť povedať: „Vstávajúc skoro, aby som hľadal Pána, našiel som Toho, ktorého miluje moja duša. Azda je niekto, kto by kvôli takej spoločnosti nevstal?“ Boh sedí vedľa nás, keď si čítame Bibliu, a zároveň je v nás, lebo máme Ducha Svätého. Keď rozjímame nad Bohom s Bohom, Ten, ktorého milujú naše duše rozjíma za nás a skrze nás, a ukazuje nám seba tak, ako by sme Ho sami nikdy nemohli vidieť.

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď Dr. King diskutoval so svojou manželkou o tomto príbehu, poukázal na zásadný rozdiel medzi kňazom, levitom a Samaritánom. Keď okolo prechádzali kňaz a levíta a na zemi zbadali ležať polomŕtveho muža, sami sebe položili otázku: „Ak sa zastavím a pomôžem tomuto človeku, čo bude so mnou?“ Zbojníci boli možno stále nablízku. Kňaz a levíta sa možno báli, že sa stanú nábožensky nečistí. Možno nechceli meškať na schôdzku. Nech už mali akýkoľvek dôvod, uplatnili analýzu pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku v tejto situácii  a okamžite došli k záveru, že prostriedky vynaložené na pomoc tomuto človeku prevýšia akýkoľvek možný zisk, ktorý by z toho mali. Prejavili tým postoj sebazáchovy uprostred núdze, a tak  prešli okolo bez zastavenia.

Ale, ako poukázal Dr. King, keď okolo prechádzal Samaritán a zbadal polomŕtveho muža, položil si úplne inú otázku: „Ak sa nezastavím a nepomôžem tomuto človeku, čo bude s ním?“ Nie je tu žiadna analýza pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Prejavil tým postoj sebaobetovania pre dobro iného človeka. Pre Samaritána bolo veľmi drahé postarať sa o tohto muža v núdzi: stálo ho to čas, peniaze a značne tým riskoval svoju osobnú bezpečnosť. Aj keď vedel, čo ho to bude stáť, rozhodol sa postaviť potreby druhého človeka pred svoje vlastné.

Prečo na tom dnes záleží?

Jedným z charakteristických znakov získavania kontaktov a budovania vzťahov je tendencia pristupovať skoro ku všetkým vzťahom prostredníctvom našej vlastnej analýzy pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Či už ide o kolegu, priateľa, zbor, ktorý budeme navštevovať, či dokonca ľúbostný vzťah, neustále sa snažíme rozpoznať, či výhody potenciálneho vzťahu prevýšia vynaložené prostriedky. Ak sa zdá, že vzťah prinesie príliš mnoho výziev, ak sú potreby príliš veľké, ak sú problémy danej osoby príliš náročné, nezaoberáme sa ním.

Evanjelium znamená, že Ježiš vedel, čo to bude stáť, aby naplnil našu potrebu, a napriek tomu sa rozhodol prísť. Pri vtelení Ježiš zostúpil a prebýval medzi nami (J 1:14). Pod slovom „nami“ má Ján na mysli svet plný núdznych a zlomených ľudí.

Ježiš prišiel, aby naplnil našu potrebu — zaplatil za náš hriech — nesmiernou milosťou. Ježiš Kristus je dokonalý Milosrdný Samaritán, ktorý zostúpil nie zo svojho somára ale z nebies, aby sa stretol s nami v našej potrebe. Urobil tak nielen tým, že svoj život riskoval, ale že sa ho vzdal, keď sa sám obetoval. Stálo Ho to všetko, aby mohol byť s nami, napriek tomu sa stal človekom a s radosťou šiel na kríž (Žid 12:1–2). Ako môže dnes formovať náš život táto dobrá správa?

Ak toto posolstvo zapúšťa korene v našom srdci, jedným z dôsledkov je, že sa stávame slobodnými ľuďmi, ktorí sa približujú druhým v ich zlomenosti a trápení, pretože práve to pre nás urobil Ježiš. Keď čelíme potrebám okolo nás, evanjelium nás oslobodzuje od otázky: „Čo ma to bude stáť?“, takže sa môžeme začať pýtať: „Ako to poslúži niekomu inému?“ Mocou Ducha môžu kresťania vyrásť z neustálej potreby hodnotiť vzťahy z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov a začať sa druhým približovať s milosrdenstvom a súcitom.

Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby kresťania a zbory začali takto žiť? Predstav si tú krásu spoločenstva, ktorá by spolu žila a slúžila svetu nie z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov, ale zaujala by postoj nadšenia, že môže s druhými zdieľať radikálnu milosť a milosrdenstvo ako odpoveď na to, čo pre nás už Boh urobil v Kristovi. V kázni na 2. kapitolu Listu Filipanom B. B. Warfield vyzval kresťanov k tomu, aby napodobňovali Krista . Ku koncu tejto kázne, potom ako  zdôraznil zázraky vyplývajúce z učenia o vtelení, robí Warfield túto aplikáciu: „Sebaobetovanie priviedlo Krista na tento svet. A sebaobetovanie bude viesť nás, jeho nasledovníkov, nie preč od ľudí, ale do ich stredu. Kdekoľvek ľudia trpia, tam budeme my, aby sme utešovali. Kdekoľvek ľudia bojujú, tam budeme my, aby sme pomáhali. Kdekoľvek ľudia zlyhávajú, tam budeme my, aby sme povzbudzovali. Kdekoľvek sa ľuďom darí, tam budeme my, aby sme sa radovali. Sebaobetovanie neznamená, že k svojej dobe a súčasníkom budeme ľahostajní: znamená to, že o nich prejavíme hlboký záujem. Znamená to, že budeme zabúdať na seba kvôli druhým. Neznamená to, že by sme mali žiť jeden život, ale tisíc životov — keď sa spojíme s tisícami duší a budeme ich milovať tak, až sa ich životy stanú našimi.“

Ako by vyzeral náš svet, ak by sa posolstvo Ježiša, dokonalého Milosrdného Samaritána, stalo modelom a mocou v tom, ako cítime s ostatnými vo svojej domácnosti, svojom zbore a svojom okolí? Bolo by to nádherné a sľubné, ako svetlo, ktoré svieti v tme.

Bijan Mirtolooi. PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  REDEEMER.COM

Ezdráš je pre nás príkladom. Vzal zasľúbenie z Druhej knihy Kronickej 7:14, aplikoval ho na svoju situáciu a dôveroval Bohu. Toto zasľúbenie hovorí: „ľud môj, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest: vyslyším ho z neba… “ Boh podmieňuje svoje odpúšťajúce, uzdravujúce a ochraňujúce dielo tým, že sa pokoríme, odvrátime sa od hriechu a budeme ho hľadať v modlitbe. Tak sa Ezdráš a jeho sprievod pokorili (8:21) a vrúcne hľadali Boha (8:23) — a Boh ich vypočul.

Dospel som k záveru, že ak chceme, aby Boh medzi nami mocne pôsobil, musíme sa pokoriť a veľmi vrúcne hľadať jeho tvár. Musíme padnúť na kolená, skloniť sa ako malé deti a volať po duchovnej sile. Musíme sa uchýliť do svojich domovov alebo do lesov a vyliať svoje túžby po Bohu.

Z Ezdráša 8:21 som sa však naučil ešte niečo iné. („Vyhlásil som pôst, aby sme sa pokorili pred svojím Bohom.“) Všimnite si tú súvislosť. Pôst je prostriedkom k pokore. Ako je to možné? Jedným zo spôsobov, ako sa pokorne postaviť pred Boha, je ukázať mu skrze pôst, že uznávame svoju prehnanú lásku k telesným pôžitkom. Pôst hovorí Bohu: Viem, že si nezaslúžim svoj každodenný chlieb. Môj hriech by si zaslúžil len trest hladom. Ľutujem svoje hriechy a svojím pôstom vyjadrujem, aké sú bolestné. Túžim po Tebe, ó Bože, oveľa viac než po jedle. Naplň ma, Kriste! Naplň ma „chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba!“

Budem sa modliť, aby Boh vložil do sŕdc mnohých z vás túžbu pridať sa ku mne v pravidelnom pôste a modlitbách za duchovné prebudenie a posilnenie nášho zboru.

Jon Piper © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Nie, my potrebujeme vystrčiť hlavu z virtuálneho sveta, kde sme zameraní na samých seba a pamätať na to, čo je skutočné — čo je dych vyrážajúce a nádherne reálne. Nechaj, nech ti osviežim pamäť tým, že ti pripomeniem zopár úžasných vecí o tebe.

Si tu!

Po prvé, si tu. Kedy si nad tým naposledy skutočne rozmýšľal? Ty si tu! A si tu, pretože ťa tu chce Boh. Odhliadnuc od okolností, za ktorých si sa narodil, ako veľmi, alebo naopak, ako málo si ťa ostatní vážia, odhliadnuc od tvojich schopností alebo neschopností, ako skvele sa o teba iní starali, alebo ako hrozne ťa zneužívali, akým obrovským hriešnikom si bol, alebo ako dlho si ním bol. Si tu, pretože Boh sa rozhodol, že budeš tu a teraz.

Existuješ, pretože Boh chcel, aby si existoval (Sk 17:26–28). A ako kresťana si ťa Boh vyvolil, aby si sa v Kristovi stal Jeho dieťaťom. On ťa miloval ako svojho vlastného, predtým než vznikol vesmír (Ef 1:3–6). Boh ťa sprevádza dobrotou a milosťou každý deň tvojho života (Ž 23:6). Áno, naozaj každý deň. A On ťa nadmieru požehná. Omnoho viac, ako je naša obdivuhodná, ale stále relatívne obmedzená predstavivosť, schopná obsiahnuť (Ef 3:20).

To je tvoja realita. Veríš tomu? Naozaj? Nie ako holú abstraktnú teologickú skutočnosť, ale ako niečo, čo ti niekedy vyráža dych a niečo, z čoho sa ti roztrasú kolená? Zaráža ťa niekedy fakt, že si Božou myšlienkou a Božím stvorením — že on ťa stvoril zámerne?

Tvoj život má omnoho vyšší zámer ako len jedlo, futbal, pozeranie filmov, zničený vzťah, voľby, dôchodkové sporenie alebo najlepšie značkové oblečenie. Ako Ježiš povedal: „veď život je viac ako pokrm a telo viac ako odev” (Lk 12:23). Omnoho viac.

Žiješ!

Teraz sa poďme na chvíľu zamyslieť nad tou úžasnou pravdou, že máš túto skvelú vec nazývanú „život“. Odkiaľ si získal život? Dostal si ho od Boha (1. K 7:17). Žiješ? Rozumieš vôbec tomu, čo to znamená? Nie, nerozumieš — a ani ja!

Žiadny človek nebol doteraz schopný presne definovať, čo je život. Vieme iba, že život je. Vedecké definície toho, čo je život, sú naozaj iba opismi, ako sa živá hmota odlišuje od neživej hmoty a ako sa živá hmota správa. Môžeme vedieť veľa o tom, ako život začína, čo ho udržiava a ako končí, ale nevieme uchopiť tú pravú podstatu života, tú záhadnú otázku toho, čo život je.  A to je preto, pretože každý život pochádza zo Života (J 14:6), z tej samotnej existenčnej podstaty (2. M 3:14).

Vieš, aký si ako ľudská bytosť úžasne jedinečný? Život v hmotnom, pozorovateľnom vesmíre je veľmi, veľmi, veľmi, veľmi ojedinelý. A to je dramatické zistenie. Podmienky pre vznik života sú tak veľmi obmedzujúce, že nie je to nič iné ako zázrak, že život, nehovoriac o inteligentom živote, existuje hocikde.

Ak sa na to celé pozrieme z pohľadu štatistiky, tak by si nemal existovať. Ak vezmeme do úvahy nespočetné milióny spermií a vajíčok v spojení s nespočetnými miliónmi možnosťami, zvážime históriu ľudstva, všetky tieto veci mohli mať za následok to, že by si tu vôbec nebol. To, že si tu, nie je nič iné, len zázrak. Ty, ako živá bytosť, si tak veľmi ojedinelá. Štatistická pravdepodobnosť toho, že vznikneš, je veľmi malá, nepravdepodobná. To nám môže dávať aspoň malé pochopenie toho, aký zázrak a div je naša samotná existencia. Žiješ, pretože aj napriek všetkým prekážkam a nepravdepodobnostiam, ti Boh dal život.

Máš mozog!

Ak by sme sa snažili pochopiť to, ako veľmi sme jedineční, musíme sa zamyslieť nad faktom, že vďaka nášmu mozgu sme najojedinelejší druh. Mozog. Tá vec v tvojej hlave, ktorá ti práve v tejto chvíli umožňuje čítať a uvažovať. Tvoj mozog je najkomplexnejšou vecou, ktorá bola kedy objavená v hmotnom vesmíre. Nič iné sa k tomu ani nepribližuje.

Často hovoríme o mozgu z klinickej stránky, akože je to niečo normálne, proste holý fakt. Nie je to normálne a ani holý fakt. Je to zázrak stvorený z hmoty. Cez neskutočne komplexný nervový systém tvoj mozog riadi tvoj zrak, sluch, chuť, čuch, hmat, rovnováhu, trávenie, kardiovaskulárny systém, dýchací systém, kožu, imunitný systém a celý rad ďalších systémov, a zjednocuje ich tak, aby si ty mohol chodiť životom bez toho, aby si nad tým musel rozmýšľať, a mohol robiť iné veci a myslieť na ne.

A aké sú to tie „iné veci“? Brúsenie predpísaných okuliarov, stavanie mrakodrapov, vydávanie novín, vyberanie nových učebných osnov do školy, navrhovanie raketoplánov, zapájanie sa do evanjelizácie naprieč rôznymi kultúrami, pripravovanie unikátnych jedál, formovanie krajiny, programovanie počítačového softvéru, inštalovanie domácich spotrebičov, prekladanie Biblie, stavanie kuchynskej linky, projektovanie trendov v globálnej ekonomike, trénovanie mladého futbalového tímu, maľovanie olejovými farbami na plátno, vysádzanie päťsto akrov pšenice, učenie anglického jazyka a literatúry maturantov, kopanie studní vo vyschnutých oblastiach, vedenie farmaceutického výskumu, monitorovanie inventúry v obchode s potravinami, písanie zložitých e-mailov, zakladanie nových cirkevných zborov, komponovanie symfónií, riadenie verejnej knižnice, opravovanie automobilov, plánovanie vhodných oblastí pre výstavbu benzínových staníc, hranie sa na schovávačku so svojimi deťmi, umiestňovanie satelitu na obežnú dráhu, vytváranie GPS máp, ktoré ti opisujú cestu počas šoférovania, písanie sonetov, položenie základov pre závesné mosty v hlbokej morskej vode, ukladanie Písma do pamäte. Tieto, a milióny „iných vecí“, sú dôsledkom práce ľudského mozgu — ako je ten tvoj.

Kto si

Toto je iba vrchol ľadovca skvelej skutočnosti toho, že existuješ. Pozri sa na to z hocijakej perspektívy a len rozmýšľaj, aké ohromné je to, že môžeme žiť v tomto svete. 

Nenechaj sa komandovať desivými a chorobnými myšlienkami, ani nenechaj, aby ti tvoje slabosti, strata odvahy, hriechy alebo nedostatky vzali pravdivý pohľad na realitu. Toto sú skutočnosti, ale sú vedľajšie a vyblednuté. Prines ku krížu všetko, čo musíš, ale potom vstaň a povznes sa nad introspekciu. Spomeň si na to, že tvoj život — a život sveta — je divoký, úžasný, predivný a obdivuhodný (Ž 139:14). A pamätaj na Toho, ktorý všetko udržuje „svojím mocným slovom“ (Žid 1:3).

Si, pretože Boh chcel, aby si existoval. A si, kým si, čo si, aký si, kde si a kedy si, pretože ťa Boh stvoril (J 1:3), utkal ťa v lone matky (Ž 139:13), povolal ťa, aby si mu patril (J 10:27; R 8:30), dal ti život, aby si ho žil (1. K 7:17). A toto všetko naplní celý tvoj život — dobré aj zlé, sladké aj horké, zdravie aj súženie, bohatstvo aj chudoba, pohodlie aj trápenie — nepochopiteľnou vznešenosťou, zmyslom a slávou.

Jon Bloom © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“

Srdce a hlava

Pravé vzývanie, hovorí Ježiš, sa deje v duchu a pravde. Tá časť o „pravde“ je dostatočne jasná — s príchodom Ježiša sa centrom tejto pravdy stáva Jeho osoba a dielo. Ten, ktorý sám je „Pravdou“ (J 14:6) a posolstvo o Jeho spasiteľských schopnostiach pre nás, čo je „slovo pravdy evanjelia“ (Kol 1:5). Prostredníctvom tohto „slova pravdy“ (Jk 1:18) dostávame nové narodenie, s týmto „slovom pravdy“ (2. Tim 2:15) sa kresťanskí pracovníci usilujú správne narábať a touto pravdou sa pravé kresťanské vzývanie ukotvuje a je ňou nasiaknuté.

„Pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie.“

Ale čo „duch“? Ide tu o nášho ducha alebo Božieho Ducha? Pomáha Ježišov pamätný výrok v Evanjeliu podľa Jána 3:6: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ Nie je to buď-alebo, ale aj-aj. Pre tých z nás, ktorí sú novým stvorením v Kristovi, platí, že náš duch vďačí za svoju existenciu a vitalitu Božiemu Duchu. Podobne o tom píše John Piper: „Pravé vzývanie vychádza len z duchov, ktorých oživil a urobil vnímavými Boží Duch“ (Desiring God, str. 82). Boží Duch zapaľuje nášho ducha a dodáva mu energiu.          

Kosť a kostná dreň

Kresťanské vzývanie zapája aj srdce, aj hlavu. Vyžaduje pravé učenie o Otcovi a jeho Synovi, a ich partnerstve pri záchrane hriešnikov, a náležitú emóciu súvisiacu s týmto učením. Je aj vecou srdca, aj vecou mysle. Piper ho vystihuje ako „silnú náklonnosť voči Bohu, ktorá pramení z pravdy.“

Vzývanie musí byť v srdci živé a skutočné, a vzývanie musí byť založené na pravdivom vnímaní Boha. Musí tam byť duch a musí tam byť pravda. . . . Pravda bez emócie produkuje mŕtve pridržiavanie sa učenia a zbor plný (či poloplný) falošných obdivovateľov . . . Na druhej strane, emócia bez pravdy produkuje prázdne nekontrolované záchvaty a pestuje povrchných ľudí, ktorí sa odmietajú podriadiť prísnej disciplíne. Ale pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie. Silná náklonnosť voči Bohu prameniaca z pravdy je kosťou a dreňou biblického vzývania. (81–82)

Čo ním nie je

Podstata pravého vzývania teda nie je vonkajšia, ale vnútorná — srdce a hlava, emócia a myslenie, duch a pravda — či už hovoríme o celom živote ako vzývaní (R 12:1), alebo o spoločných zhromaždeniach, na ktorých vzývame.

Máme však veľké sklony stotožňovať vzývanie s tým, čo sa deje navonok: aká pekná (alebo ošarpaná) je budova, aká je návštevnosť zboru, aká dobrá je hudba, aký obdarovaný je kazateľ, či sa niekto vedľa nás na svojom smartfóne venuje niečomu inému ako čítaniu biblickej aplikácie alebo písaniu poznámok, či jeden z vedúcich chvál máva rukou spôsobom odvádzajúcim pozornosť alebo má na tvári tie čudné výrazy, či sa kolíše alebo dokonca poskakuje. (Pre tých, čo plánujú viesť chvály sa dá čo-to povedať o tom „ako vynikať, a pritom neodvádzať pozornosť“, ale o tom inokedy.)

„Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce.“

Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce. Nie sú najdôležitejšou vecou, a nemali by mu ani škodiť. Pravé vzývanie sa nesústredí na vonkajšie prejavy, ale prúdi zo srdca. Duch a pravda.   

Nech sú vaše okolnosti akékoľvek

Pripomeňte si tieto veci, keď sa budete vnútorne pripravovať a nahrniete sa na vaše najbližšie spoločné zhromaždenie. Na vonkajších prejavoch záleží, ale nie sú rozhodujúce. Nesmie sa im všetko podriadiť.

Či vám už vaše zborové okolnosti nádherne umožňujú prežívať tie najhlbšie emócie, alebo sa priečia všetkým vašim osobným preferenciám, vzývajúcemu srdcu sa nesmie brániť — pretože vzývajúce srdce je to, o čo tu ide.

V skutočnosti nejde o to, čo robíme (alebo nerobíme) so svojimi rukami (alebo čo niekto iný robí či nerobí), ale čo robíme so svojím srdcom a mysľou — kvôli Tomu, ktorý uchvátil naše srdce a myseľ. Vzývanie sa deje v duchu a v pravde.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jeho slová sú aramejskou verziou verša 22. žalmu, a hoci Matúš i Marek pridávajú pre čitateľov spomedzi Pohanov aj preklad, je zrejmé, že im záleží na tom, aby sme poznali presné slová, ktoré Ježiš vyriekol. V tej najslabšej chvíli mu srdce automaticky bije v rytme žalmov a ich slovami vyjadruje bolesť, už nie svojho tela, ale duše.

Kalvín napísal, že vo svojej duši niesol „hrozné muky odsúdeného a zatrateného človeka“ (Inštitúcia kresťanského náboženstva, II:XVI, 10). Odvážime sa i pri tejto posvätnej téme hľadať ešte viac svetla porozumenia?

Proti nádeji

Iste pri tom narazíme aj na záporné odpovede. Toto opustenie napríklad nemohlo znamenať porušenie večného spoločenstva medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nebolo možné, aby Boh prestal byť trojjediným.

Nemohlo to znamenať ani koniec lásky Otca k synovi; a už vôbec nie tu a teraz, teda vo chvíli, kedy Syn priniesol Otcovi najväčší prejav oddanosti, aký kedy existoval.

Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným.

A nemohlo to znamenať ani to, že Syna opustil Duch Svätý. Pri krste naň nezostúpil len na istý čas, ale natrvalo (J 1:32), a bol s ním až do konca ako večný Duch, skrze ktorého priniesol Syn obetu Otcovi (Žid 9:14).

A nakoniec tu nejde ani o slová, ktoré by boli výkrikom zúfalstva. Zúfalstvo by znamenalo hriech. A dokonca i v tej temnote bol Boh pomenovaný ako „Môj Boh“ a i napriek tomu, že ho nikde nebolo a že bolesť zastrela víziu zasľúbení, kdesi v hĺbke Ježišovej duše pretrvávala istota, že Boh bol blízko. To, čo platilo pre Abraháma, platilo pre Ježiša ešte viac: Proti nádeji v nádeji uveril (R 4:18).

Naozaj opustený

No i napriek všetkým týmto skutočnostiam bol naozaj opustený. Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným. To Otec ho odovzdal Judášovi, Židom, Pilátovi a nakoniec krížu.

A keď teraz vykríkol — Boh nenačúval. Zástup sa bez prestania posmieval, démoni neprestávali provokovať, bolesť neustávala. Namiesto toho všetko do posledného detailu potvrdzovalo vyliatie Božieho hnevu a nebolo hlasu, ktorý by vravel čosi iné. Tentokrát sa z neba neozvali slová o tom, že je Božím Synom, o tom, že je nesmierne milovaný. Na pleci mu nepristála holubica, aby ho uistila o prítomnosti Ducha a jeho pomoci. Ani žiadny anjel ho neprišiel posilniť. Ani nijaký hriešnik z tých, ktorých vyslobodil, sa mu neprišiel pokloniť s vďakou na perách.

Niesť kliatbu

Kým tam v tej chvíli teda bol? Jeho výkrik zaznel v aramejštine, no nevyslovil to najväčšie zo všetkých aramejských slov: Abba. Dokonca aj v tých napätých chvíľach noci v Gethsemanskej záhrade, vtedy, keď bol rozrušený a premožený, ho povedal (Mk 14:36). No teraz — nie.

Podobne ako Abrahám s Izákom, keď stúpali vrchom Mórijá, on a Otec šli hore, na Kalváriu, spoločne. No teraz tu Abba nie je. Je tu El — Boh Vše-mohúci, Boh Vše-svätý. A on stojí pred ním — pred El, práve teraz, nie ako jeho milovaný Syn, ale ako všetky hriechy sveta. To je teraz jeho identita: to miesto hriechu, ktoré zaujal pred absolútnou spravodlivosťou.

On stojí tam, kde pred ním ani po ňom nikto iný nestál, nesúc sám, na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo patrilo hriechu.

Nie, že by medzi ním a hriešnikmi bola akási nejasná súvislosť. On je jedným z nich, je započítaný medzi hriešnych. V skutočnosti je každým jedným z nich. On je hriechom (2. K 5:21), je odsúdený niesť jeho kliatbu a nie je nikto a nič, čo by mu mohlo prísť na pomoc. Niet takého, kto by ho obhájil. Niet ničoho, čo by mohlo slúžiť za jeho výkupné. Musí to všetko zniesť a El ho nemôže ušetriť a neušetrí, kým nebude dlh plne splatený. A tak, naplní sa to vôbec? Čo ak v tejto svojej úlohe neuspeje?

Ako hovorievali starí pátri, trápenia jeho duše boli zdrojom jeho trápení, a do jeho duše môžeme nazrieť akoby len cez závoj. A hoci bol ten výkrik verejný, vyjadroval úzkosť, ktorá bola výsostne osobná a predstavovala nápor vo vzťahu Syna nesúceho hriech a jeho nebeského Otca: ten najhrôzostrašnejší scenár rozvíreného chaosu hriechu — Boh opustený Bohom.

Jeho duša v úzkosti

No spolu s trápením odohrávajúcim sa v duši Ježiša nie je o nič ľahšia ani otázka, ktorú kladie: „Prečo?“

Je toto „prečo“ protestné? Výkrik nevinného proti nespravodlivému utrpeniu? Ten predpoklad nie je chybný. Veď on predsa je nevinný. Avšak celý svoj život žil s vedomím, že ponesie všetky hriechy a že zomrie, aby mnohých vykúpil. Mohol na to snáď v tejto chvíli zabudnúť?

Alebo jeho „prečo“ hovorí o neporozumení, akoby nevedel, čo tam vlastne vôbec robí? Zabudol snáď na večnú zmluvu? Možno áno. Jeho — ľudská — myseľ sa nemohla súčasne sústrediť na všetky fakty a teraz, v tejto chvíli ešte aj na prežívanie bolesti, božieho hnevu a hrôzy večného zatratenia — keď kríž bol posledným slovom Boha — zaberajúc každú jeho myšlienku.

A či je to „prečo“ úžasu, konfrontácie s hrôzou, akú nemohol predvídať? Od začiatku vedel, že zomrie násilnou smrťou (Mk 2:20), no keď sa jej v Getsemanskej záhrade pozrel zoči-voči, striaslo ho. Teraz však naplno zakúša jej horkosť a skutočnosť je nepredstaviteľne horšia, ako bolo očakávanie jej príchodu.

Nikdy predtým sa medzi neho a Otca nič nepostavilo, ale teraz ich oddeľujú hriechy celého sveta a on je zachytený v tej hrôzostrašnej smršti prekliatia. Nie je to tak, že by Abba nebol prítomný, ale skôr tak, že prítomný je — avšak prítomný ako Sudca celej zeme, ktorý nemôže hriech prehliadať, ani aby ušetril svojho vlastného Syna (R 8:32).

Pohár je prázdny

V tej chvíli dosiahla Ježišova myseľ hranicu toho, čo je únosné. My, ktorí sa tomu z pohodlia spätného skúmania histórie prizeráme, už poznáme výsledok. No on, znášajúc v ľudskom tele rozzúrenosť pekla, on nie. Stojí tam, kde pred ním ani po ňom už nikto nestál — nesúc sám na sebe na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo si mal odniesť hriech: kompletné naplnenie kliatby.

„Pohár je prázdny a kliatba naplnená. Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

A potom je zrazu koniec. Obeta je dokonaná, opona roztrhnutá a cesta do Svätyne sa raz a navždy otvorila. Ježišova radosť teraz nachádza svoj výraz v slovách iného žalmu: Ž 31:5. Originál slovo Abba neobsahoval, ale Ježiš ho pridáva: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (L 23:46).

Nemôžeme zistiť, čo sa odohralo medzi tými dvoma výkrikmi. Vieme len, že pohár je prázdny a kliatba naplnená a Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

Donald Macleod © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

V Kaifášovom dome bola v plnom prúde porada za prítomnosti niekoľkých členov Sanhedrinu, niekoľkých dôstojníkov chrámovej stráže a jedného z Ježišových najbližších priateľov. V odľahlej olivovej záhrade na úbočí zvanej Getsemane, hneď za východným múrom mesta oproti chrámu, sedel Ježiš s inými svojimi jedenástimi najbližšími priateľmi. Tí jedenásti priatelia nedokázali bdieť. Ježiš nemohol spať.

Uvedenie Veľkej Paschy   

O niečo skôr v ten večer jedol Ježiš spolu so svojimi učeníkmi tú najúžasnejšiu paschálnu večeru všetkých čias, hoci jeho učeníci si to uvedomili až neskôr, pri pohľade späť. Ježiš si ju s nimi „túžobne žiadal“ jesť (L 22:15). Lebo Veľká Pascha, ktorej predobrazom a tieňom bola Pascha v Egypte, sa mala už o chvíľu uskutočniť.

Približoval sa anjel smrti s nárokom na prvorodeného Syna (Kol 1:15). O chvíľu mala prísť tá najhoršia rana Božieho súdu. Ale tento prvorodený Syn, ktorý je všetko a vo všetkých (Kol 3:11), bol aj paschálnym Baránkom, ktorého zabijú, aby sňal hriechy sveta (J 1:29; Zjv 5:6). Od vekov poslušný prvorodený Syn, nepoškvrnený Baránok Boží, na seba vezme všetky hriechy neposlušných synov a dcér (Ef 5:6), jeho krv ich prikryje, oni prijmú jeho spravodlivosť (2. K 5:21) a naveky budú chránení pred úderom anjela smrti (J 11:26).

Prvorodený z mnohých bratov (R 8:29), Baránok Veľkej Paschy, teda vzal chlieb a víno a tým prvým jedenástim bratom povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv… “ (Mk 14:22–25) Týmto aktom sa stará Pascha stala súčasťou novej Paschy.
Od tej chvíle sa bude tento nový paschálny pokrm jesť na Ježišovu pamiatku (1. K 11:23–26) a bude pripomínať, ako všetkých svojich bratov a sestry vyslobodil z otroctva hriechu a smrti a priviedol ich do sľúbeného večného kráľovstva milovaného Syna (Kol 1:13).    

Osem záhadných slov

Teraz sa však Ježiš modlí medzi olivovníkmi. Mnohokrát predtým sa modlil na opustených miestach (L 5:16). Avšak nikdy predtým nezažil takú opustenosť ako teraz.

V tejto dobre známej záhrade modlitby nazrel Ježiš hlboko do Otcovho kalicha, z ktorého mal o chvíľu piť, a zhrozil sa. Všetko v jeho ľudskom tele chcelo uniknúť blížiacim sa fyzickým mukám ukrižovania. A jeho Svätý Duch vzdychal od nevýslovného strachu z oveľa väčších blížiacich sa duchovných múk, keď ho opustí jeho Otec.

Taká veľká bola jeho úzkosť z tohto „krstu“ (L 12:50), kvôli ktorému prišiel na svet (J 12:27), že Ježiš zvolal: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty. Osem slov. Osem záhadných slov.    

Boh, ktorý túžil a dokonca naliehavo prosil, aby sa vymanil z Božej vôle, vyjadril v týchto ôsmich jednoduchých slovách pokornú dôveru a podvolenie sa Božej vôli. To bolo krajšie, než všetka sláva zjavená v stvorených nebesiach a zemi dohromady. Jedno tajomstvo Trojjedinnosti za druhým: Boh svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale stal sa poslušným Božej vôli, aj keby to znamenalo, že Boh bude zomierať nepredstaviteľne hroznou smrťou na rímskom kríži (Fil 2:6–8). Boh chcel, aby sa stala Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi, hoci si v onom okamihu tmy Boh želal telom i dušou, aby sa Božia vôľa mohla naplniť iným spôsobom.

Poslušnosť v utrpení

A v tej chvíli sa ukázalo ďalšie tajomstvo. Boh Syn, od vekov dokonale poslušný Bohu Otcovi „tým, že trpel, naučil sa poslušnosti“ (Žid 5:8). Nijaký iný človek neprežil takú silnú túžbu po tom, aby sa pri ňom nesplnila Božia vôľa. A žiaden človek nepreukázal takú pokornú, poslušnú dôveru Otcovej vôli. „A keď prešiel v dokonalosť“ — tým, že preukázal dokonale poslušnú dôveru svojmu Otcovi v každom možnom smere — „stal sa pôvodcom večného spasenia k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Žid 5:9).

Keďže sa Syn naučil tejto dokonalej a najmä pokornej poslušnosti, keď sa podrobil Otcovej vôli, pórmi na pokožke stekali na zem prvé kvapky jeho krvavej agónie (Lk 22:44).

Necelý kilometer odtiaľ, na nádvorí veľkňaza, sa jeho zradný učeník pripravil, aby viedol malý kontingent vojakov a sluhov s fakľami v rukách do dobre známej záhrady modlitby.

Nech sa stane Tvoja vôľa

Nikto nerozumie lepšie než Boh tomu, aké ťažké môže byť pre človeka prijať Božiu vôľu. Žiaden človek netrpel pri prijímaní vôle Boha Otca viac ako Boh Syn. Keď nás Ježiš volá, aby sme ho nasledovali, nech to stojí čokoľvek, nevolá nás k niečomu, čo on nie je ochotný urobiť alebo k niečomu, čo on sám neurobil.

Preto hľadíme na Ježiša ako „Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12:2). On je naším skvelým veľkňazom, ktorý omnoho viac ako my rozumie, čo znamená ochotne a verne strpieť niekedy neznesiteľnú, na chvíľu bolestivú Božiu vôľu v záujme večnej radosti, ktorú máme pred sebou (Žid 4:15; 12:2). A on vždy žije, aby sa prihováral za nás, aby sme cez bolesť prešli do večnej radosti (Žid 7:25).

A tak sa v tento Zelený štvrtok spájame s Bohom Synom v modlitbe k Bohu Otcovi: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10). Keď zistíme, že telom i dušou túžime, aby sa Božia vôľa pri nás stala spôsobom, ktorý sa líši od súčasnej podoby Božej vôle, smieme sa z celého srdca modliť spolu s Ježišom: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich.“ Ale iba vtedy, ak budeme ochotní sa s Ježišom modliť aj týmito ôsmimi slávne pokornými slovami: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“

Lebo Božia vôľa s nami, nech je teraz akokoľvek bolestivá, vyústi do nevýslovnej radosti plnej slávy a spasenia našej duše (1. Pt 1:8).      

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Bol v Jeruzaleme, bol teda príhodný čas. Ale o dva dni bola Pascha. Dva dni. Čo by mali urobiť?

V tomto okamihu, v 14. kapitole Evanjelia podľa Marka, prenechávame veľkňazov ich vlastnej krvilačnosti a túžbe, ktorá ich zhrýzala a naša pozornosť sa prenáša na dom v Betánii, len zopár míľ na východ od Jeruzalema. Šimon Malomocný práve podával jedlo svojim hosťom. Ježiš, učeníci a zopár ďalších uvoľnene sedeli okolo jedálenského stola. A vtedy prišla ona. Evanjelium podľa Jána 12:3 nám hovorí, že tou ženou bola Mária, Lazarova sestra, ale Marek so spokojným svedomím neudáva jej meno: „Prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu.“ (Mk 14:3).

Drahocennej. V skutočnosti bola pre niektorých stolujúcich až príliš drahocenná.  

Zradca uprostred dvanástich

Z nádoby vyšiel obsah v hodnote ročnej mzdy. A pre niektorých hostí sa vôňa, ktorou sa naplnila miestnosť, stala zápachom nepremenenej príležitosti. „Načo bola táto strata masti?“, sťažovali sa. „Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a tie dať chudobným.“ (Mk 14:4–5) Prázdne reči. Nešlo im o chudobných. To, po čom v skutočnosti túžili, bol mešec plný mincí, ktoré mohli minúť podľa vlastného uváženia. Prinajmenšom to bola Judášova túžba. Predaj masti by mu priniesol novú kôpku peňazí, z ktorej by mohol kradnúť (Jn 12:6).

Ježiš pokarhal reptajúcich, podobne ako to urobil s Galilejským jazerom. Ale vzbura sa začala tajne chystať. Marek prenáša pozornosť svojho rozprávania z Betánie späť na veľkňazov. Judáš, ten špión, zadychčaný z dvojmíľovej spiatočnej cesty do Jeruzalema, našiel náboženských vodcov vo svojej skrýši. Možno predychával hanbu, ktorá sa mu dostala skôr v Šimonovom dome. Možno mu jeho láska k peniazom zakalila zrak natoľko, že sa nedokázal spamätať zo straty, ktorej bol predtým svedkom. A nielen hocijakej straty, ale straty, ktorú Ježiš pochválil. „Dobrý skutok mi preukázala,“ povedal Ježiš. „Vopred mi pomazala telo na pohreb.“ (Mk 14:6, 8)

Možno si Judáš lámal hlavu nad týmito slovami počas cesty do Svätého mesta, ktorú strávil frflaním. Dobre, Ježiš. Si pripravený na pohreb? Postarám sa o to, aby si ho mal. Koniec-koncov, je mi zle z tej masti, čo celá vyšla navnivoč.     

Tridsať strieborných mincí

A tak Judáš ponúkol veľkňazom riešenie, na ktoré toľko čakali: zradí svojho majstra. Ale nie bez toho, aby za to niečo dostal. Marek jednoducho poznamenáva, že veľkňazi Judášovi sľúbili, že mu dajú peniaze (Mk 14:11). Slovo „sľúbili“ naznačuje, že Judáš nebol touto ponukou prekvapený. Zdá sa, že už predtým naliehal na kňazov, aby mu zaplatili. Matúš nám v skutočnosti hovorí to isté: „Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných.“ (Mt 26:14–15)

Dráma 14. kapitoly Markovho evanjelia sa točí okolo dvoch postáv — ženy a Judáša — a ich opačných postojov k Ježišovi. Ale je tu aj tretia postava, zlovestný súper, ktorý pracuje potichu a potajomky.    

Peniaze.

Všimnite si, ako rýchlo dokáže Judáš so svojimi spoločníkmi v reptaní vyčísliť hodnotu masti v Šimonovom dome. Ako skúsení veritelia, tak dokázali okamžite vytušiť, koľko čo stojí, akú má hodnotu. Nardová masť ledva opustila nádobu a oni už počítali, hovoriac: „Táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov.“ (Mk 14:5)

Neschopný vidieť hodnotu Krista

A predsa, je iróniou 14. kapitoly Markovho evanjelia, že Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša. Bol veriteľom so šedým zákalom. Preto tak veľmi zaútočil na tú ženu. Na druhej strane, žena rovnako spoznala cenu masti, ako aj hodnotu Ježiša. Preto rozbila nádobu s masťou.  

Posledná streda pred Veľkou nocou je tragickou pripomienkou slov, zapísaných v 1. Liste apoštola Pavla Timoteovi 6:10: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“

Judáš videl hodnotu masti stekajúcej po Ježišovej hlave, ale už nevidel hodnotu Ježiša.

Ale táto streda je aj plná nádeje, pretože nám ukazuje, že Ježišova krása dokáže zlomiť očarenie z finančného zisku. Toto je odkaz, ktorý nám žena zanecháva, odkaz, ktorý Ježiš chcel, aby sme ho počúvali zas a znova: „Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14:9)

Johnathon Bowers © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ako cestoval do mesta, bol si vedomý toho, čo sa mu stane. Jeho nepriatelia získajú prevahu, bude zavrhnutý a ukrižovaný. A ešte tej generácie bude mesto zrovnané. Takto o tom hovorí Ježiš v evanjeliu podľa Lukáša, 19, 43 — 44:

Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.

V Ježišovi, jeho synovi, ich Boh navštívil: Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali (Ján 1:11). Ale oni nespoznali čas svojho navštívenia. Potkli sa na Jeho kameni. Stavitelia kameň odmietli a zahodili. Ježiš o tom všetkom vedel. 

Kráľ plače 

Ako na to odpovedal? Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami (Lukáš 19:42–43). Ježiš plakal nad slepotou a blížiacim sa utrpením Jeruzalema. 

Ako by si tieto slzy popísal? Ja by som ich nazval slzami zvrchovanej milosti. Efekt týchto sĺz by nás mal priviesť k obdivu Krista, aby sme si ho strážili a uctievali nad všetkým ostatným, ako nášho milostivého Vládcu. A keď uvidíme nádheru jeho milosti, staneme sa spolu s ním milostiví. A to všetko na Jeho slávu. 

Poďme spolu obdivovať Krista v túto Kvetnú nedeľu.

Obdivovanie Jeho moci 

Čo robí Krista tak iným oproti ostatným a hodným obdivovania je to, že v sebe spája toľko vlastností, ktoré by v druhých spôsobovali nepriazeň. Vieme si predstaviť nadradenú moc a nežnú milosť. Ale na koho sa pozrieme, ak chceme spojiť milosrdnú moc a panujúcu milosť? Pozeráme na Ježiša. Žiaden iný náboženský či politický uchádzač sa mu ani len nepribližuje. 

Pozrime sa na tri ukazovatele jeho moci.

Prvým je, ako davy chválili Boha za Ježišove zázraky (Lukáš 19:37). Vyliečil malomocenstvo dotykom, slepých učinil vidieť, hluchých počuť a chromých chodiť. Porúčal nečistým duchom a tí ho poslúchali. Zastavil búrky, chodil po vode, premenil 5 chlebov a 2 ryby na jedlo pre tisíce. Ako vchádzal do Jeruzalema, vedeli, že ho nemožno zastaviť. Stačilo slovo a Pilát by zmizol. Rimania by sa rozohnali. Bol mocný.

Ako druhé, sa pozrime na verš 38. Volali: Požehnaný, ktorý prichádza ako kráľ v mene Pánovom! Ježiš bol kráľom, a nielen hocijakým. Bol zoslaný a menovaný samotným Pánom Bohom. Vedeli, ako ho Izaiáš opisoval — ako vládcu nad celým neporaziteľným, nikdy nekončiacim kráľovstvom.

Miera jeho vlády a pokoj nebude mať konca na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré upevní a posilní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina zástupov to urobí (Izaiáš 9:6).

Všestranné, nikdy nekončiace kráľovstvo istené horlivosťou všemocného Boha. Bol to kráľ vesmíru, ktorý dnes vládne národom a galaxiám. Oproti nemu sú USA, ISIS alebo hociktorý iný politický štát len zrnkom piesku a parou.

Tretím ukazovateľom je verš číslo 40. Keď mu farizeji hovorili, aby zakázal ľuďom nazývať ho kráľom, odpovedal: „Hovorím vám, ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.“ (Lukáš 19:40) Prečo? Pretože Ježiš bude oslavovaný! Celý význam vesmíru je to, že Kristus bude velebený. A ak to neurobia ľudia, zaistí, že to budú robiť kamene. 

Inak povedané, On je moc. Všetko bude tak, ako chce. Ak my odmietneme ho chváliť, kamene budú mať tú radosť.

Naplnenie, nie zlyhanie

Je pozoruhodné, ako sú Ježišove slzy vo verši 41 tak často použité na popretie jeho mocnosti. Niektorí hovoria: „Pozri, plače nad Jeruzalemom, pretože jeho plán sa nenaplní. Tešil by sa ich spáse, ale oni vzdorujú. Zamietnu ho. Odovzdajú ho, aby bol ukrižovaný. A tak jeho plán zlyhal.“ Ale s popieraním jeho moci takýmto štýlom nie je niečo v poriadku.

Veď dokáže priviesť kamene ku chvále. Takže by bol schopný urobiť to isté aj so stvrdnutými srdcami v Jeruzaleme. Avšak všetko to odmietnutie, prenasledovanie a zabitie Ježiša nie je zlyhaním jeho plánu, je to jeho naplnením.

Vypočuj si, čo tesne pred tým povedal v evanjeliu podľa Lukáša 18:31–33: 

Vtedy si vzal so sebou dvanástich a povedal im: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a vyplní sa o Synovi človeka všetko, čo napísali proroci. Vydajú ho pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych.

Zrada, posmievanie, hanba, pľuvanie, bičovanie, vražda a všetko ostatné bolo plánované. Všetok ten vzdor, odmietnutie, nevera a nepriateľstvo neboli pre Ježiša prekvapením. Boli súčasťou plánu, ako to sám hovorí. 

Pravdepodobne preto sa na konci 42. verša píše: „Teraz je to však skryté pred tvojimi očami.“ Pamätaj si, čo Ježiš hovorí o jeho podobenstvách v Lukášovom evanjeliu 8:10: „Vám bolo dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva, ostatným je dané len v podobenstvách, aby hľadeli, a nevideli, počúvali, a nechápali.“ Boh ich nechával v ťažkostiach. Bol to rozsudok.

Milostivý a mocný

Božia milosť je mocná. „Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam.“ (Rímskym 9:15) Ale tu je zmysel, ktorý vidíme v Kvetnej nedeli: tento všemocný Kristus plače nad zatvrdnutými ľuďmi Jeruzalema, zatiaľ čo naplňujú jeho plán. Je nebiblické a zlé používať tieto slzy milosti na popretie jeho absolútnej moci. Ježiš bol pokojný v žiali, a zarmútený v moci. Ježišove slzy sú slzami zvrchovanej milosti.

A preto je jeho moc o to viac obdivuhodná a nádherná. Harmónia vecí, ktoré sa zdajú byť inak v napätí, ho robí tak veľkým — milostivým a mocným — ako spievame. Obdivujeme moc viac, ak je to moc milostivá. A milosť obdivujeme viac, ak je mocná.

Nech túto Kvetnú nedeľu vidíme a okúsime Ježišovu nádheru. Jeho slzy plné silnej radosti, obetavej lásky a poslušnosti, ktoré ho previedli každým krokom počas jeho Svätého týždňa. A zatiaľ čo ho tento týždeň obdivujeme a chválime, nech sa vďaka tomu,čo vidíme staneme lepšími ľuďmi.

John Piper © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org