O hriechu som však vedela svoje — o tom mojom aj o hriechoch mojich detí. Práve sme s jedným z našich synov zažívali obdobie neustálych „trestov“. Boli sme úplne na dne so silami; vyčerpali sme všetky rady od Dr. Dobsona, Elisabeth Elliotovej a všetky ostatné rodičovské príručky, ktoré boli v deväťdesiatych rokoch k dispozícii. „Prečo je také ťažké byť dobrý?“ zvykol sa pýtať náš malý rebel, na ktorého neplatili žiadne výchovné príručky. Oči jeho mladšieho brata sa vždy zaplnili slzami, keď sme ich prichytili pri spoločnej neposlušnosti.

V tomto rodičovskom „tlakovom hrnci“ sa materinské ospravedlnenia stali každodennou realitou. Dúfala som, že im pôjdem príkladom v robení pokánia — a zároveň odčiním svoje ostré slová a prchkosť. „Mýlila som sa, prosím, odpusť mi,“ boli slová, prostredníctvom ktorých sa moji synovia učili, že ich matka ešte stále nedokázala zvíťaziť nad hriechom. Popolcová streda dáva kresťanom príležitosť lepšie pochopiť, kde a ako tento boj viesť.

Navrátenie pôstu Kristovi

Historicky vzaté, naši prví protestantskí predkovia sa búrili proti myšlienke pôstnych praktík, a mali na to dobrý dôvod. V predreformačnom myslení sa pokánie, popol a sebazapieranie stali cieľom samým osebe. Postupne sa však do kresťanskej ortodoxie znovu vrátilo biblické chápanie pôstneho žiaľu (náreku), ukotvené v prijatí faktu o našej vlastnej hriešnosti a páde.

Popol na čele správne symbolizuje našu potrebu kajať sa „v prachu a popole“ (Job 42:6) a našu identitu, ako ju vyjadril prorok Izaiáš: „som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5). Ježiš vyriekol požehnanie nad tými, ktorí si uvedomujú svoju duchovnú chudobu a oplakávajú následky hriechu vo svojom živote i vo svete (Mt 5:3–4).

Popolcová streda, ukotvená v pravde evanjelia, ktorá podnecuje k úprimnému pokániu bez paralyzujúceho pocitu viny a k hlbokému presvedčeniu bez zdrvujúcej hanby, pozýva veriaceho k obnovenému úžasu nad naším veľkým spasením. Hoci samotné nosenie popola nemá žiadnu záslužnú moc, obdobie pokánia a zármutku vedúce k Veľkej noci môže v skutočnosti umocniť našu oslavu Veľkonočnej nedele.

Streda, ktorá sa stala lekciou

V mojom náročnom rodičovskom období sa Popolcová streda stala názornou pomôckou — učebným nástrojom, ktorý mal mojich malých synov uistiť, že náš hriech neznamená koniec Božej lásky k nám. U nás doma spev hymien pri raňajkách vždy zodpovedal aktuálnemu obdobiu, a tak sme sa jeden rok v týždňoch pred Veľkou nocou naučili všetky štyri strofy jednej „piesne o kríži“. Bohaté duchovné piesne ponúkajú hlbokú pravdu evanjelia, ktorá si u malých spevákov vyžaduje vysvetlenie (nie však oslabenie jej obsahu):

 Keď hľadím na ten vzácny kríž,

kde Knieža slávy v mukách mrel,

s ním pýchu moju pochovám,

svet pre mňa v Ňom už odumrel.

Všetko márne, čo srdce vábi mi,

dnes pre Jeho krv obetujem.

Márnosť oných „márnych vecí“, o ktorých písal Isaac Watts, sa stáva nadovšetko jasnou, keď si uvedomíme, že nič netrvá večne. „Pamätaj, že si prach“, to je ústredný motív Popolcovej stredy. Boh nás stvoril z prachu a naše telá tu nebudú navždy. Obývame umierajúci svet: všetko, od zlatej rybky až po starých otcov, raz prestane žiť. A my oplakávame túto stratu.

Bez toho, aby sme pôsobili morbídne alebo strašidelne, môžeme naše deti pripraviť na nevyhnutnosť smrti tým, že ju zasadíme do kontextu evanjelia. Tomáš Kempenský predpisoval pravidelné premýšľanie o smrti a prípravu na ňu ako cestu k šťastiu. Autor Gary Thomas naznačuje, že my, dnešní veriaci, by sme sa mali pridať ku Kempenskému a dovoliť realite smrti pôsobiť „ako filter, ktorý nám pomáha držať sa podstatného a nechať odísť to nepodstatné“.

Pre veriacich je tým „podstatným“ večnosť, a to večné k nám prichádza skrze kríž. Paradox smrti, ktorá vedie k znovuzrodeniu, je protirečením len zdanlivo. Všetky Kristove dary dostávame prostredníctvom smrti — tej Jeho. A až cez inú smrť — tú našu — naplno prijmeme život v celej jeho plnosti, ktorý nám Ježiš svojou smrťou priniesol.

Streda, na ktorú sa nezabúda

Stála som so svojimi synmi pred zrkadlom — všetci traja sme mali čelá poznačené popolom. Rozprávali sme sa o tom, ako zápasíme s poslušnosťou voči Bohu a o našom smútku z hriechu — z hriechu, ktorý v našom domove spôsobuje chaos, zraňuje city medzi bratmi a čo je najhoršie, oddeľuje nás od Boha, ktorý nás miluje.

Keď malý chlapec zápasí s neposlušnosťou, už ako predškolák pociťuje drsnosť a ťažkosti života na padlej planéte. Možno ešte nedokáže pochopiť kozmický rozmer hriechu: „Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji… “ (R 8:20). Je však už dobre oboznámený so stonaním celého stvorenstva a dokáže si zamilovať pravdu o nádeji na naše budúce vyslobodenie z tohto zápasu: „… že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21).

Čítanie vybraných častí príbehu o ukrižovaní z Lukášovho evanjelia (22. kapitola), prispôsobených veku detí, nám pomáha rozjímať o Ježišovej ochote niesť na svojom tele ťarchu hriechov celého sveta. To nám dáva jasný zmysel aj pre prijatie znaku popola na čele — ako symbolu nášho zármutku. Je to smútok nad tým, že sme zhrešili a oddelili sa od Boha, a zároveň žiaľ nad utrpením, ktoré Ježiš podstúpil, keď zomrel namiesto nás.

Streda, z ktorej sa môžeme radovať

Ak je dobré správanie to jediné, čo môžem Ježišovi priniesť, nemôže mi pomôcť. Vrúcne prijatie evanjelia v mrazivý deň na začiatku jari berie ohľad na beznádej malého chlapca tvárou v tvár pokušeniu. Náš hriech neznamená koniec nášho vzťahu s Bohom. Je to začiatok, pretože sa ukazuje, že slabosť je silným nárokom na Božie milosrdenstvo.

Naučiť sa v mladom veku nenávidieť hriech, bojovať proti nemu a prijímať Božie odpustenie je dôležitý míľnik, ktorý stojí za oslavu. Máme dôvod na radosť, pretože Kristus bol poslušný vo všetkom, čo mu Boh prikázal. A jeho láska, s ktorou zaplatil trest za naše zlyhania v poslušnosti, nám dáva dôvod na nádej — a to aj na pozadí mojich vlastných rodičovských zlyhaní a nekonečných šibalstiev mojich synov.

Boh dobre vie, ako sme utvorení. „V pamäti má, že sme prach“ (Ž 103:14). Ako milujúci nebeský Otec túži naplniť každú našu potrebu pre spravodlivý život — v skutočnosti je totiž jeho spravodlivosť to jediné, čo stačí. Takéto nastavenie poskytuje pevný základ pre celoživotný vzťah vybudovaný na istote, že Božie zámery nebudú zmarené mojim hriechom. On sa teší z toho, že sa so mnou a s mojimi deťmi stretáva uprostred popola.

Michele Morin © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Na prvý pohľad sa zdá, že tieto dve slová k sebe príliš nepasujú. Trpezlivosť vyjadruje schopnosť dlho znášať utrpenie, byť vytrvalý a konzistentný, mať pevnú stabilitu, byť schopný sedieť so založenými rukami. Naliehavosť evokuje pohyb; naliehaví ľudia sú poháňaní, nútení impulzom, tlačení do akcie. Pravdepodobne si predstavujete trpezlivosť a naliehavosť skôr ako olej a vodu než ako arašidové maslo a džem. A predsa v Písme znova a znova nachádzame, že verní, rozvážni muži a ženy sa vyznačujú šťastným spojením týchto dvoch vlastností. Plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou, akousi spokojnou nespokojnosťou.

Trpezlivá naliehavosť je ako behať maratón. Cieľ je motivujúci: 42 kilometrov. Vzdialenosť je ambiciózna. Len pocit naliehavosti vám pomôže pokračovať v ceste za touto odmenou. Bez pocitu motivácie by vás cieľ paralyzoval. A predsa nemôžete túto vzdialenosť odšprintovať. Naliehavosť 42 kilometrov musí byť vyvážená trpezlivým tempom. Jediná cesta, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare, vedie cez stabilné kroky. Aby ste vyhrali preteky, musíte byť trpezliví a naliehaví (1. K 9:24).

Verné, vytrvalé úsilie

Príslovia 28:19–20 nám ukazujú profil plodného človeka. Vo verši 19 verne obrába svoju zem. Na rozdiel od človeka, ktorý sa venuje márnostiam, plodný človek pracuje každý deň, za každého počasia, podľa toho, ako to vyžadujú ročné obdobia. Jeho ruky sú pokryté špinou a čelo zdobí pot. Nebojí sa dlhých dní. Vďaka svojej vytrvalej práci jedáva ovocie svojej práce; jeho komora je plná chleba.

Verš 20 dopĺňa tento obraz a hovorí nám, že plodný človek je dôveryhodný a spoľahlivý za každých okolností. Má akúsi duševnú stabilitu, ktorú Nový zákon nazýva triezvosťou mysle. Ako nám hovorí plačúci prorok, je dôveryhodný, lebo svoju dôveru vkladá do Pána (Jer 17:7). Je ako pomaly rastúci strom, „zasadený pri vode“, zakorenený v Bohu, ktorý „neprestajne rodí ovocie“ (verš 8). Na rozdiel od človeka, ktorý sa ponáhľa zbohatnúť, plodný človek postupuje pomaly a vytrvalo. Nepozná žiadne skratky. Je stabilný ako pevná loď na krištáľovo čistej vode. Výsledkom jeho vernosti bude, že získa hojné požehnanie a stane sa hojným požehnaním pre iných.

Princíp, ktorý tieto dve príslovia zdôrazňujú, je nasledovný: Plodné výsledky prináša (len) nepretržitá činnosť bez zbytočného stresu. Svedomité a vytrvalé úsilie je obvyklou cestou k požehnaniu. Alebo, aby som použil svoju úvodnú vetu, plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou.

Stabilný, nie stagnujúci

Ale možno sa pýtate, ako verný farmár stelesňuje trpezlivú naliehavosť? Ako sme videli, je trpezlivý v každodennej práci. Prijíma rytmus plodnosti. Nie je natoľko úzkostlivý, aby sa ponáhľal. A predsa je v jeho práci aj dlhodobá naliehavosť. Vie, koľko práce musí stihnúť pred zimou. Má svätú túžbu po žatve. Pracuje na vízii úrodnej farmy v nasledujúcich rokoch a desaťročiach. Je trpezlivý a naliehavý, stabilný a aktívny, spokojný a nespokojný.

„Stabilné kroky tvoria jedinú cestu, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare.“

Takáto trpezlivá naliehavosť charakterizuje všetkých, ktorí dobre bežia, ktorí sú verní a plodní. Charakterizuje človeka, ktorý vstáva pred východom slnka, aby sa stretol so svojím Bohom, ktorý vykonáva svoju prácu s každodennou dokonalosťou, ktorý verne kráča vpred, ktorý dodržiava Boží rytmus práce a odpočinku. Ale tento človek má aj zbožnú ambíciu do budúcnosti, nespokojný s tým, že premrhá svoj život. Podobne ako v podobenstve o talentoch túži rozšíriť kútik kráľovstva, ktorý mu dal do rúk jeho Kráľ.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje študentku, ktorá vždy včas dokončí svoje úlohy, usilovne pracuje na požadovaných úlohách a udržiava zdravé návyky tela i duše. Zároveň túži po rozvoji správneho uvažovania, hlbokých citov a disciplinovanej predstavivosti počas rokov štúdia.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje ženu z Prísloví 31, ktorá sa vyznačuje pokojnou činnosťou, je dostatočne stabilná, aby sa na ňu mohol jej manžel spoľahnúť, dostatočne naliehavá, aby nakŕmila a obliekla svoju rodinu, vybudovala domácnosť a vytvárala investície, ktoré budú prinášať ovocie desaťročia.

Stručne povedané, plodný človek je stabilný, nie stagnujúci. Dostatočne spokojný v prítomnosti, aby prijal Boží rytmus práce a odpočinku, dostatočne nespokojný, aby mal svätú ambíciu na roky, desaťročia a dokonca storočia dopredu.

Úzkostná nečinnosť

Ak ste aspoň trochu ako ja, váš život je často poznačený úzkostnou nečinnosťou namiesto trpezlivej naliehavosti. Namiesto toho, aby sme boli spokojní s dnešným „plodením“ (pomalou, usilovnou prácou) a nespokojní s mrhaním budúcnosti, sme nespokojní s malými vecami, a preto premrháme budúcnosť. Buď šprintujeme a omdlieme, alebo sme príliš vystrašení na to, aby sme vstali z gauča.

Čitateľ, do ktorého profilu v Prísloviach 28 zapadáte? Je váš život poznačený trpezlivou naliehavosťou? Robíte ťažké veci deň čo deň? Obrábate ten kúsok kráľovstva, ktorý vám Boh dal? Staráte sa o svoje talenty s dokonalosťou? Alebo sa naháňate za novinkami, zakopávate svoje talenty v hodinách nečinnosti, mrháte časom na prázdne (zbytočné) aktivity?

Považuje vás niekto za dôveryhodného človeka? Ste dostatočne verný, aby ste boli požehnaním pre ľudí vo vašom okolí? Alebo volíte skratky, ignorujete Božie dobré zámery v snahe rýchlo dosiahnuť úspech a neustále hľadáte ďalšie rýchle riešenia alebo triky?

Buďte si istí: Boh sa nenechá zosmiešňovať. Žneme to, čo sme zasiali. Ak nič nezasievate, nič nezožnete. Ak je váš život poznačený úzkostnou nečinnosťou, ak sa venujete márnostiam a volíte skratky, budete chudobní. Ale ak prijímate trpezlivú naliehavosť, ak ste dôveryhodní a stabilní, budete prinášať ovocie kráľovstva, ktoré prežije svet. Budete ako strom zasadený pri vodných tokoch, ktorý prináša ovocie v správnom čase a je stále zelený (Ž 1:3). Dosiahnete cenu (F 3:14). A od Kráľa budete počuť: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25:21).

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org

Si vyvýšeným

múdrosťou a slovom svetla pravdivým,

tým základom prvotným

nadovšetko vyzdvihnutým.

Presvecuj lúčom jasnosti Svojej

do tmavých miest mysle mojej;

z duše mojej rozptyľuj

tmu dvojakú

v ktorú som sa zrodil:

hriechom a nevedomosťou.

Ty tvoríš nemluvniatkam jazyk výrečný.

Zdokonaľ i moju reč

a vylej na pery moje

tou milosťou požehnanie Tvoje.

Udeľ mi

mysle horlivosť,

pamäte schopnosť,

v učení zručnosť,

vo vnímaní jemnosť,

a v reči výrečnosť.

Nech Ty

začiatok mojej práce strážiš,

jej napredovanie riadiš,

a k záveru ju privedieš.

Ty, ktorý si Boh a Človek pravý,

žiješ a vládneš svetu, naveky.

Amen.

Tomáš Akvinský

Duša sa meria podľa jej letov,

Niektorých nízkych, niektorých vysokých.

Srdce poznáš podľa jeho pôžitkov,

A potešenia nikdy neklamú. (The Pleasures of God — Božie potešenia, 4)

Potešenia nikdy neklamú. Môžeme oklamať samých seba a ostatných mnohými spôsobmi, no potešenie prezrádza, čo si naše srdce skutočne cení, pretože potešenie je mierkou nášho pokladu. Vieme, že čo si skutočne ceníme, je to, čo skutočne milujeme, lebo Ježiš povedal: „kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6:21).  Takže „nie, čo budeme chcieť z povinnosti, ale to, čo vášnivo chceme, odkrýva naše dobré alebo zlé vlastnosti“ (Božie potešenia, 4). Potešenie je radosť, ktorú zažívame nad milovaným pokladom, kvôli ktorému predáme všetko, aby sme si ho mohli kúpiť (Mt 13:44).

Henry Scougal mal úžasnú, zničujúcu a biblickú pravdu: objekt našej lásky, poklad, po ktorom vášnivo túžime, meria hodnotu a dobré kvality našej duše.

Preskúmaj ma, ó, Bože

Ak so Scougalom súhlasíme, jeho prenikavá veta nás núti, aby sme sa pustili do skúmania duše. Čo nám skutočne vravia naše potešenia o tom, čo milujeme? Čo nám vravia naše lásky o stave našej duše? Čo vášnivo chceme?

Tieto otázky sú nevyhnutné, no pravdou je, že zvyčajne nestačí, že sa skúmame a hodnotíme sami. Spravidla sme pre našu dušu zlými lekármi a často jasne nevidíme skutočné príčiny a symptómy. Chvíľu si o sebe myslíme príliš veľa a hneď nato sa zase ubijeme odsúdením.

My potrebujeme dovoliť Ježišovi a pozvať Ho, aby preskúmal našu dušu. Potrebujeme diagnózu a liečbu od Veľkého Lekára. Musíme prísť k Nemu a povedať Dávidovými slovami:

Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce! Skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti! (Ž 139:23–24)

Čo od nás žiada Ježiš

Ježiš je najlepším bádateľom duše. To spravil po svojom vzkriesení aj s Petrom, keď sa spolu naraňajkovali pri mori (J 21:15–19). Len pár dní predtým Peter tragicky zlyhal v milovaní Ježiša, keď trikrát poprel, že by ho vôbec poznal. V to ráno, keď mu na pláži láskyplne dával jedlo, sa ho Ježiš opýtal: „Miluješ ma?“ Túto otázku sa opýtal trikrát.

Ježiš v tejto krátkej, no život meniacej konverzácii dosiahol veľa. Sledujeme Ho, ako krásne obnovuje poverenie a proroctvo o Petrovi. Vidíme však aj to, že Petra odhaľuje. Petrove zapretia boli skutočným a strašným zlyhaním. Ježiš mu tú otázku nepoložil trikrát, len aby mu umožnil potvrdiť jeho lásku za každé jedno jeho zapretie. On tiež skúmal to bolestivé miesto hanby v hĺbke Petrovej duše a privolával silnejšiu lásku, než aká bola tá predtým, takú, ktorá by zvládla budúce Petrove príležitosti na to, aby naplnil svoj záväzok a položil tak svoj život za Ježiša (J 13:37). Myslím, že Petrov zármutok nad treťou otázkou je dôkazom, že sa Ježiš trafil (J 21:17).

Stratili sme našu prvú lásku?

Tak ako Peter, aj my sme zlyhali v milovaní Ježiša. Možno sme Ho niekedy verejne zapreli. Určite sme Ho zapreli tisíckrát v súkromí, keď sme si vybrali, že si budeme ceniť iné poklady, pretože sme verili, že prinášajú väčšie potešenie. Tieto zlyhania sú reálne a strašné — horšie ako si možno uvedomujeme.

Otázkou je, do akej miery je to teraz pravda? Žijeme v zlyhaní a dovoľujeme, aby starosti sveta a mámenie hriechu dusili našu lásku k Ježišovi (Mt 13:22; Žid 3:13)? Zvykli sme si na to, že hovoríme o milovaní Ježiša abstraktne a z povinnosti, zatiaľ čo vášnivo chceme a ceníme si iné veci? Dali sme si povolenie, aby sme málo lásky pre Ježiša považovali za normálne, pretože mnoho iných kresťanov vyzerá, že je s takýmto spôsobom života spokojných?

Ak áno, ak naše potešenia hovoria, že naše srdce nie je uchvátené Ježišom, že Ho najviac nemilujeme, je čas, aby sme prišli k Nemu, ľutovali a pozvali Ho, aby preskúmal naše srdce a pýtal sa nás skúmajúcu otázku: „Miluješ ma?“

Pane, nech to stojí, čo to stojí

Úžasné je, že sa nemusíme báť, pretože Ježiš vie presne, ako na tom práve sme, takisto ako to vedel aj pri Petrovi. Pozná naše zlyhania v láske k Nemu. On presne vie, že sú hriechom. Vie však, že svojou smrťou a vzkriesením vykúpil pre nás úplné ospravedlnenie a má moc zmeniť nás z vlažných na horlivých milovníkov Boha. Toto chce pre nás — dychtivo nám to chce dať!

Náš Pán Ježiš,

Priznávame naše zlyhania v láske k Tebe. Naše potešenia neklamali a odhaľujú, že sme si trojjediného Boha necenili ako náš najväčší poklad. Nechceme, aby ubehol ďalší deň, kedy dovolíme našej láske k Tebe, aby v našom srdci živorila na chladnom mieste.

Prosíme Ťa, Veľký Lekár, aby si prišiel preskúmať našu dušu a spoznal naše srdce. Predkladáme Ti ich, oslov v nás každú bolestivú vec. Opýtaj sa svoju skúmajúcu otázku. Nebudeme pred Tebou nič tajiť. Sprav všetko, čo je potrebné, aby si oživil našu lásku k Tebe! Nechceme dať našej duši pokoj, pokiaľ Ty nebudeš našou prvou láskou (Zjav 2:4).

Chceme to viac než čokoľvek iné: milovať trojjediného Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou (Mt 22:37). Veríme, že najväčšou náklonnosťou je láska a veríme, že si najväčším objektom našej lásky (1. K 13:13). Veríme, že nikdy nebudeme šťastnejší a hodnota a dobré vlastnosti našej duše nikdy nebudú väčšie, než keď budeme vrcholne milovať Teba. Pretože Ty si prameňom všetkého, čo je skutočný život (1. Tim 6:19, J 14:6).

Prosíme Ťa, aby si oživil našu lásku k Tebe, ó Pane, nech to stojí, čo to stojí. Prosíme Ťa o to v Tvojom mene, Ježiš, a pre Tvoju Slávu. Amen.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tým chce vyzdvihnúť vieru malomocných a dať nám ich za príklad. Bežať ku Kristovi — to je smelosť, ktorú poháňa dôvera. Zastať — to je byť pevný a úprimný proti pochybnosti. Hlasno kričať — to je modliť sa s veľkou vážnosťou, ktorá z takého predpokladu pramení.

Bezmocná pochybnosť však nebeží, nezastane, ani nevolá, len sa schúli, zvesí hlavu, chytí si ju do rúk, otvorí ústa, no len tára: „Kto vie? Kto vie, či je to isté? Čo ak sa to nepodarí?“ A podobné bojazlivé slová. Veď pochybnosť nepredpokladá, ani nedúfa, že dostane od Boha niečo dobré. Nič od Neho neočakáva, a preto ani nič nedostane, ako hovorí sv. Jakub: „Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania… Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána“ (Jakub 1:6–7).

Vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Potom sú tu pochybovači so svojimi prázdnymi lampami ako pochabé panny, ktoré rozlievajú olej; teda prídu so svojimi skutkami mysliac si, že Boh bude počuť ich klopanie a otvorí. Ale On to neurobí.

Vedz, že očakávanie dobrého od Boha a dôvera v Neho poskytujúca úľavu, nazvi to, ako chceš — to je to, čo Písmo nazýva kresťanskou vierou a dobrým svedomím. Musíš ich mať, aby si bol spasený. Ale nezískaš ich skutkami ani doktrínami, ako vidíme v tomto príbehu, lebo bez veriaceho srdca nie je žiaden skutok dobrý.

Preto si dávaj dobrý pozor, mnohí tárajú o viere a svedomí, no vedia o nich menej ako kus dreva. Myslia si, že viera je niečo driemajúce nečinne v srdci; že stačí, keď srdce verí, že Boh je Bohom. Ale tu vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Preto nás viera nabáda, aby sme bežali, zastali a v každej núdzi nám dáva odvahu kričať a žiadať.

Mnoho predsavzatí sa nenaplní jednoducho preto, lebo sa nemodlíme. Vykročili sme odvážne, ambiciózne a aj s istým nadšením. Možnože v prvý januárový deň sa za svoje predsavzatia aj modlíme tak, ako sa človek modlí v aute pred tým, než vyrazí na dlhú cestu. No ešte skôr, než sa vôbec vydáme na diaľnicu nového roka, sme už stratili niekde za sebou modlitbu a spolu s ňou aj silu, ktorú potrebujeme, aby sme v akomkoľvek novom zvyku či spôsobe vytrvali. Bez modlitby za pomoc od Boha sa aj naše najzmysluplnejšie predsavzatia rozplynú a celkom stratia. Keby aj zdanlivo uspeli, bolo by to bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom prinášali zmysluplné svedectvo o Bohu. Ešte skôr, než si dáte nejaké predsavzatia, rozhodnite sa pre modlitbu. Ak si žiadne predsavzatie nedáte, rozhodnite sa pre zmenu a rast vďaka modlitbe a nie vďaka svojej vlastnej vôli.

Ešte skôr, než si dáte nejaké predsavzatia, rozhodnite sa pre modlitbu.

Ostáva už len niekoľko hodín do konca roku 2016, nový rok sa teda rýchlo blíži, a ja rozmýšľam ani nie tak o tom, čo ja spravím inak, ako skôr o tom, čo spraví Boh vo mne a skrze mňa.

Zmeny, ktoré vo svojom živote najviac potrebujem — môj život viery, manželstvo, stravovacie návyky, šport, moja služba — sa nemôžu začínať ani končiť so mnou. Tak sa musím modliť.

Moja nová modlitba, dôležitejšia pre budúci rok než akákoľvek iná, je táto:

Pane, nauč ma o sebe viac než to, čo už viem, pokor ma znova tým všetkým, čo neviem a učiň, aby to, čo viem, v mojom živote viacej ožilo a bolo sa pravdivejšie.

Pane, pomôž mi, aby som ťa videl viac ako kedykoľvek predtým.

Každý nový deň a každý nový rok sa začína rovnakou modlitbou: „Otvor mi oči, aby som videl zázraky Tvojho zákona.“ (Ž 119:18)  Vďaka Duchu, ktorý v nás prebýva a neuveriteľnou nádherou slov samotného Boha pred očami, nemáme nikdy dôvod uspokojiť sa len s tým, čo už poznáme. Jednoznačne musíme očakávať, že tento rok uvidíme a porozumieme veciam o Bohu, ktoré sme nikdy predtým nevideli.

Nikdy sa neprestaňme modliť, aby nám Boh dal „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho a osvietil oči… srdca“, aby sme Ho spoznali lepšie, aby sme spoznávali Jeho nádej, bohatstvo a Jeho moc (Ef 1:17–18). Poproste Boha, aby sa vám tento rok zjavil skrze svoje slovo ešte viac, než kedykoľvek predtým.

Pane, odhaľ mi, ako málo ťa ešte poznám.

Satan je natoľko prefíkaný, že aj naše poznanie Boha dokáže prekrútiť na pokušenie k hriechu. Nepoznaťť Boha vždy vedie k zlu, ale aj poznaťť Boha môže byť bezbožné. O Bohu môžeme vedieť dosť na to, aby sme boli spasení, ale mnohí máme aj poznanie, vďaka ktorému sme pyšní.

Poproste Boha, aby sa vám tento rok zjavil skrze svoje slovo ešte viac, než kedykoľvek predtým.

Apoštol Pavol vystríha: „Ale poznanie vedie k namyslenosti, láska však buduje. Ak si niekto myslí, že poznal niečo, ešte vždy nepoznal tak, ako treba poznať. Ale keď niekto miluje Boha, toho pozná Boh.“ (1. Kor 8:1–3) Je tragédiou, keď teológia, ktorá by nás mala voviesť do úplnej pokory, nám dá zvláštnym obratom pocit, že sme lepší, než naozaj sme. (Rim 12:3)

Pravá teológia, nech už je akokoľvek sofistikovaná, dôsledná a precízna, má znieť ako chvála: „Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? “ (Ž 8:4–5)  Ako sa vám bude Boh viac zjavovať, poproste Ho, aby vám ukázal aj to, ako málo Ho ešte poznáte a ako málo si zaslúžite poznanie, ktorého sa vám dostalo. Poproste Ho, aby ste sa pokorili.

Pane, sprav, aby to, čo o Tebe viem, sa v mojom srdci viac zakorenilo.

Svet nás od útleho detstva učí, aby sme ohodnotili napredovanie všetkými možnými, ale nie správnymi mierami. Dvadsať aj viac rokov sme sa učili matematiku, dejepis alebo inú vedu a rok čo rok sme samých seba hodnotili výsledkami testov a známkami na vysvedčení. No kresťanský život, to jednoducho nie je len nejaký kurz Systematickej teológie. Zrelosť sa meria duchovným monitorom srdca, a nie nejakým globálnym teologickým informačným systémom. Meria sa charakterom, nie vedomosťami.

Ako teda zmeníme to, čo vieme, na to, aby sme naozaj rástli ako kresťania? Skrze modlitbu. Modlitba je iskrou, ktorá zapaľuje plameň poznania, ktoré sme časom nadobudli. Tim Keller píše, že modlitba pretvára teológiu na skúsenosť. Skrze modlitbu prežívame Jeho prítomnosť a prijímame Jeho radosť, lásku, pokoj a Jeho uistenie. Mení sa náš postoj, správanie a charakter… Modlitba je cesta, skrze ktorú sa všetko, čomu veríme a čo Kristus pre nás vybojoval, mení na silu, ktorou disponujeme. Modlitba je cesta, ktorou je pravda zapracovávaná do srdca a začínajú sa vytvárať nové inštinkty, reflexy a sklony. (Modlitba, Keller)

Tak ako zapadlo slnko nad rokom, ktorý uplynul, nech Syn povstane tak ako ešte nikdy predtým na horizonte nášho srdca.

Príliš často milujeme viac to, čo sme sa o Bohu naučili ako Boha samotného a v takom prípade sa náš život nijako podstatne nemení. Získavame viac a viac poznania, ale pritom sa vôbec nemeníme. No ak sa naozaj nikdy nemeníme, je pravda, že sme vôbec poznali Boha? Keller, opierajúc sa o Kalvína, pokračuje: „Možno o Bohu viete veľa, ale Boha naozaj nepoznáte dovtedy, kým poznanie toho, čo pre vás v Ježišovi Kristovi vykonal, nezmení štruktúru základov vášho srdca.“

Viac Boha, menej pýchy a byť viac podobný Kristovi. Tak, ako slnko zapadlo nad rokom, ktorý uplynul, nech Syn povstane tak ako ešte nikdy predtým na horizonte nášho srdca.

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ľudia, ktorí sú takí dôležití, že by sme ich nikdy nezrušili. Okolnosť, ktorá je taká naliehavá, že ju nemôžeme odložiť na neskôr. Potreba, ktorá je taká urgentná, že si nemôžeme dovoliť prehliadnuť ju. Túžba tak veľká, že sa nedá zakázať ani preložiť.

A napriek tomu sa mnoho z nás až príliš skoro vzdáva našej každodennej schôdzky s Bohom vesmíru hneď, ako nám život prinesie trochu viac povinností. Ostatné stretnutia sa nahromadia a náš čas sadnúť si so Spasiteľom, ktorý za nás krvácal a zomrel, zdá sa, rýchlo a ľahko rozplynie.

Denné vzdávanie sa Boha

Takýto zlozvyk nám dáva možnosť pomaly sa vzdialiť od Krista a v našich srdciach často odhaľuje dvojaký hriech voči Bohu: aroganciu a apatiu. Aroganciu preto, lebo si myslíme, že Božiu pomoc a múdrosť nepotrebujeme až tak veľmi, aby sme Ho o ňu potrebovali konzistentne prosiť (Jak 1:5). Apatiu preto, že sme dovolili iným veciam, aby utopili volanie hľadať „najprv kráľovstvo Božie“ (Mt 6:33).

Môže (prakticky) existovať niečo bláznivejšie než zanedbávanie privilégia ísť k suverénnemu trónu milosti, kde nájdeme pomoc a milosť (Žid 4:16) od Toho, „ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle“  (Ef 1:11)? Až príliš ľahko sa vzdávame najväčšej moci a privilégia, aké kedy človek poznal.

Koľko sa máme modliť?

Pavlovi je známa naša náchylnosť vzdať sa modlitby, a tak nás vyzýva, aby sme dodržiavali naše stretnutie s Bohom.

„V každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajte sa v duchu; dbajte pritom vytrvalo a proste za všetkých svätých.“  (Ef 6:18)

Keď Pavol uzatvára svoj list výzvou, aby sme sa „posilňovali“ v Pánovej moci (Ef 6:10) vie, že všetka zbroj, ktorú si obliekame, aby sme boli silní, je zbytočná, okrem Božej sily. Preto vie, že pre nás ako nasledovateľov Krista je našou najväčšou potrebou ísť k Bohu skoro a často pre pomoc, najmä kvôli tomu, že žijeme vo svete, ktorý je taký plný vyrušení a pokušení.

Ako často sa máme modliť? Neustále. Aký druh modlitieb sa máme modliť? Všetky druhy. O akú veľkú vytrvalosť máme žiadať v modlitbe? O všetku vytrvalosť. Za koho sa máme modliť? Za všetkých svätých. Pre Pavla je každý človek a každá okolnosť dôvodom na modlitbu v každom čase, pretože my sme skutočne až takí závislí na Bohu.

Prečo sa modlíme?

Modlitba je najzákladnejším prejavom viery. Viera v prichádzajúcu milosť, ktorá je zaplatená Ježišom, hovorí: „Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko, čo potrebujeme“ (Rim 8:32).

Toto je najzákladnejšia motivácia pre modlitbu.

Nemodlíme sa preto, že sme „silní“ kresťania, ktorí majú veľkolepú duchovnú disciplínu. Modlíme sa preto, že sme slabí kresťania, ktorí sú veľkolepými hriešnikmi, ktorí potrebujú nadprirodzenú silu, pomoc, múdrosť a vytrvalosť. Je neuveriteľné, že nám je daný prístup práve k tej pomoci, ktorú potrebujeme, a to vďaka Kristovej krvi. Pridávame sa k Ježišovi v zúfalej modlitbe k Bohu, Otcovi, ktorý rád dáva dobré dary (Mt 7:7–11), prosíme Ho o pomoc v čase našej núdze a neustále vyprosujeme to, aby sa diala Jeho vôľa, a nie naša (Lk 22:42).

„Mám toho tak veľa, čo musím urobiť, že prvé tri hodiny strávim v modlitbe.“

Začni Božím slovom

Srdce tohto spoliehania sa na Boha v modlitbe je poháňané počúvaním Slova od Boha.

Pulzujúce modlitebné životy poháňa spoločenstvo s Bohom skrze Krista prostredníctvom Ducha v Božom Slove. Pavol hovorí v Efezským 6:17, že slovo Božie je mečom Ducha. Ak sa máme modliť v Duchu v každý čas, potrebujeme vyzbrojiť Ducha zbraňou, ktorú používa, aby umŕtvoval náš hriech (Rim 8:13), podobne ako Ho máme vyzbrojiť zbraňou, ktorú používa, aby nás premieňal na obraz podobný Kristovi (2. Kor 3:16–18).

Práve v Božom slove vidíme naše obmedzenia (Iz 55:9) a hriešnosť (Jer 17:9), rovnako ako v ňom vidíme Božiu neobmedzenosť (Ž 115:3) a svätosť (Iz 6:1–8). Práve v Božom slove vidíme, že naša úloha je veľká a urgentná a že našou jedinou nádejou je, že Kristus má všetku moc a nikdy nás neopustí (Mt 28:18–20). Venuj Biblii čas každý deň, aby do teba vdýchla pocit tvojej slabosti a Božej veľkoleposti, ktorý ťa doženie na kolená.

Čo môže spraviť Boh?

Uprostred uponáhľanosti života urob rozhodnutie, že tvoje stretnutie s Božím slovom je to najdôležitejšie. Martin Luther raz povedal: „Mám toho tak veľa, čo musím urobiť, že prvé tri hodiny strávim v modlitbe.“

Takže, dohodni si schôdzku s Bohom teraz, keď ju ako tú najdôležitejšiu plánuješ dodržiavať každý jeden deň. Navštevuj v roku 2026 skoro a často trón milosti. Čo by v nás a prostredníctvom nás s potešením mohol Boh spraviť, ak by rok 2026 bol rokom nášho najhlbšieho spoločenstva s Ním skrze slovo a modlitbu? Istotne omnoho viac, než čo si myslíme, alebo si vieme dnes predstaviť.

Dave Zuleger © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V prvom storočí by historická tabuľa v centre mesta — ak sa vôbec také historické tabule stavali — pripomínala miesto narodenia náramne veľkého zabijaka, kráľa Dávida. Odchovanec Betlehema pred tisíc rokmi zapísal mesto do mapy. A možno, možno raz dedina na vrchole tichého vrchu opäť uspeje v uskutočňovaní takýchto činov. Zaprášené zvitky starodávnych prorokov vravia o niečom takom. (Mich 5:2)

Ale dnes večer, ticho.

Proroctvá sú vzdialené spomienky. Teraz je všetko utíšené a pokojné, nádej kráľa je iba spomienkou tlmenou nevyhnutnými prioritami života: pestovaním obilia, chovaním oviec a platením daní.

Aspoň túto noc mesto konečne spí, hoci je plné ľudí. Sácanie a ruch cestujúcich, vracajúcich sa domov na sčítanie ľudu sa teraz už rozptýlili.

Ó mestečko Betlehem, ako ťa vidíme odpočívať.

Mesto je tak pokojné tiché a mierumilovné, je ťažké to zachytiť na blogu, mieste kde väčšina z nás číta tak rýchlo. Ale skúste si na chvíľu predstaviť pomalšie tempo a tichšie miesto. Žiadne i-pody, žiadne telefóny, žiaden okolitý zvuk. Nijaké lietadlá, nijaká doprava, nijaké sanitky, uháňajúce dolu ulicami. V dokonalom tichu sme svedkami pokojnej invázie, ako búrka páperových snehových vločiek, ticho sa vinúcich k zemi, prikrýva špinavý svet žiarivou svätosťou.

A tak počas adventu spomaľujeme svoj krok na jeho krok a čítame svätý príbeh pomalšie. Neprebehujeme ho len tak v rýchlosti. Pozorujeme nového kráľa Betlehema vstupovať do jaskyne podobnej stodole, aby poľahučky odpočíval v nepríjemnom kŕmnom žľabe. V tichosti noci, nový kráľ prichádza do sena a špiny zlomeného sveta, ktorý zúfalo potrebuje nápravu.

To dieťa je Kristus, ktorý raz zomrie za bieleho dňa, ktorý sa stane tmou. Ale práve teraz odpočíva v Máriiných rukách v tmavej noci, ktorá sa stáva hviezdnatým dňom. Hviezdy a anjeli prenikli nočné ticho.

Ten istý Kristus prichádza do životov ľudí rovnako, ako prišiel do tej maštale. Vstúpil do špiny hriechu, a to sme nečakali. Si prekvapený? Nie si naňho pripravený? Všetko sa zdá byť také náhle. Toto je najlepšie miesto, kde môžeš byť — prekvapený ako mestečko Betlehem.

Advent znamená, že Kristus prichádza tam, kde prípravy nie sú hotové. Budeš pokúšaný najprv ohriať stodolu radiátormi. Nerob to. Budeš chcieť vyniesť špinavé seno a myší trus. Nerob to. Neprichádzaj s pohodlným matracom alebo nadýchanými perovými vankúšmi. Nedezinfikuj steny a podlahu čistiacimi prostriedkami. Neozdobuj jasličky plyšovými bábikami, detskými bavlnenými bodmi a detským púdrom. Nenapĺňaj vaňu teplou vodou a penou do kúpeľa.

Keď sa približuje Spasiteľ, nie je čas čistiť špinu hriechu. On neprichádza, aby položil dôkladne zabalené škatule okolo poctivo vyzdobeného stromčeka. Nie.

Svätý prichádza nečakane doprostred zápachu našich životov.

S touto myšlienkou sme pripravení spievať záverečný verš slávnej piesne (O little town of Bethlehem). Trochu sa krčíme. Možno je spôsob nášho myslenia vhodný len pre istých ľudí alebo je príliš nepríjemný.

O sväté Betlehemské dieťa,
Skloň sa k nám, prosíme,
Zbav nás našich hriechov a vojdi dnu,
Naroď sa dnes v nás.
Počujeme Vianočných anjelov
Hlásať radostnú zvesť
Ó príď k nám, prebývaj s nami,
Náš Pán Imanuel.

Ale toto je posolstvo Vianoc. Tu počas adventnej nedele, chválime Krista, ktorý vnikol do ticha mestečka, aby sa sklonil k hriešnemu ľudstvu. Úprimne prosíme Krista, aby vnikol do našich životov a zbavil nás našich hriechov, ktoré nemôžu byť vybielené našou snahou očistiť sa.

Tony Reinke © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Možno si si nemyslel, že tvoje srdce ochladlo. Proste si predpokladal, že život bol plný a náročný, že tvoja mladícka vášeň a oddanosť dozreli a ustálili sa. Ježiš tomu určite rozumie. Neskôr v živote bude určite čas zobrať to znova serióznejšie.

Drsnou realitou pre každého z nás, ktorí sa staneme vlažnými, je však to, že Ježiš nerozmaznáva našu ľahostajnosť, našu zaneprázdnenosť menej dôležitými vecami, naše nenápadne zajatie svetskosťou. Nesympatizuje s našou neviazanosťou. Ježiš opovrhuje duchovnou nejednoznačnosťou.

„… poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst.“ (Zjav 3:15–16)

Toto sú duše, ktoré majú dostatok tepla na to, aby sa cítili v kostole príjemne, dostatok strachu, aby sa vyhli zjavnej nemorálnosti, dostatok viny, aby raz za čas otvorili Bibliu, dostatok potreby pomodliť sa v obzvlášť ťažkých dňoch. Nevzdajú sa Ježiša, ale nevzdajú sa ani samých seba. Pokúšajú sa byť dostatočnými kresťanmi, aby sa vyhli peklu, ale väčšinu svojho času, peňazí a pozornosti venujú snahe nájsť nejaké nebo tu na zemi.

Choroba alebo príznak?

Kto teda inšpiroval tieto Ježišove tvrdé slová? Zbor v Laodicei, siedmy zo siedmich zborov v druhej a tretej kapitole Zjavenia Jána, jediný, ku ktorému Ježiš nepovedal nič pozitívne.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť.

Tyatírsky zbor toleroval sexuálnu nemravnosť, Ježiš však môže pochváliť ich „lásku, i vieru, i službu, i tvoju trpezlivosť“ (Zjav 2:19). Sardský zbor spí a odumiera, Ježiš však môže pochváliť tých zopár, ktorí sú stále „hodní“ (Zjav 3:4). Pre vlažný zbor v Laodicei nemá žiadnu pochvalu, iba prenikavé varovanie. Predstavte si, že by naše zbory reagovali na duchovnú vlažnosť rovnako ako na sexuálnu nemorálnosť.

Vlažnosť však nebola jedinou chorobou v Laodicei. Bol to príznak vážnejšieho stavu: spoliehania na seba.

„Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst. Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“ (Zjav 3:16–17)

Prečo ochladla oddanosť laodicejského zboru ku kráľovi Ježišovi? Pretože zabudli, že Ho potrebujú. Stali sa príliš sebavedomými, príliš pohodlnými, príliš úspešnými na to, aby videli, akí sú biedni, úbohí, chudobní a slepí. A ich sebestačnosť bola zjavnejšia a urážlivejšia kvôli ich okolnostiam. Dejiny nám hovoria, že ich mesto bolo zničené zemetrasením v roku 60, a napriek tomu odmietlo pomoc. Laodičania boli príliš hrdí na to, aby prijali pomoc. A zdá sa, že táto pýcha infikovala aj zbor. Pýcha, ktorá nie je neznáma zborom (a dušiam) v bohatých častiach dnešného sveta.

V tomto varovaní nejde iba o vlažnú lásku k Ježišovi, ale o to, čo tak často ochladzuje našu lásku k Nemu — popieranie toho, že Ho potrebujeme.

Aby si videl

Zatiaľ čo Ježiš reaguje prekvapujúco znechutene — „vypľuvnem ťa z úst“ –, približuje sa s ešte viac prekvapujúcou vrúcnosťou.

„… radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.“ (Zjav 3:18)

Všimni si láskavosť Jeho pokarhania. Myslíte si, že ste bohatí? Spravím vás bohatšími, ako si dokážete predstaviť. Myslíte si, že ste zabezpečení? Oblečiem vás do odevov spravodlivosti, ktoré sa nikdy neroztrhnú ani nezblednú. Myslíte si, nič nepotrebujete? Ukážem vám, akí ste slepí — a ako slepota mizne pred mojou láskou.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť. Keď sa držia svojho falošného pocitu kontroly, prichádzajú o zvrchovanú nebeskú pomoc. Vzdávajú sa milosrdnej a zázračnej príležitosti konečne naplno vidieť. Strácajú Ježiša, pretože nedovolia, aby im poslúžil.

Ak sa vzdáme spoliehania na seba, oživíme svoju prvú lásku, Ježiš v nás zapáli oheň, ktorý sa nedá uhasiť.

„Ja všetkých, ktorýchkoľvek milujem, vychovávam a trestám. Rozhorli sa teda a kajaj sa!“ (Zjav 3:19) Ježišove tvrdé slová majú zahriať vlažné srdcia. Nie sú určené na to, aby vzbudzovali zúfalstvo a sebaľútosť, ale pokánie a bdelosť. „Vypľujem ťa z úst,“ je prehlásenie lásky, nie nepriateľstva. Ježiš hovorí, dokonca prosí — chcem znova cítiť horúčavu vašej horlivosti. Odložte svoje trpké spoliehania na seba a nechajte ma rozpáliť oheň, ktorý vo vás vyhasína.

Kráľ, ktorý stojí vonku

Akokoľvek ďaleko vlažní zablúdili, akokoľvek často sme odmietli Jeho starostlivosť a silu, akokoľvek chladné sú naše srdcia, Ježiš zostáva pri nás, pripravený nám odpustiť, obnoviť nás a prijať.

„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Kto zvíťazí, tomu umožním sedieť so mnou na mojom tróne, tak ako aj ja som zvíťazil a sedím so svojím Otcom na Jeho tróne.“  (Zjav 3:20–21)

Kráľ nebies nás nenechá hľadať ďaleko. Aj keď sa spoliehame na seba, odkladáme modlitbu a pomaly sa vzďaľujeme, zostáva blízko. Je za dverami, hneď vonku — dokonca aj teraz. Nechce nás vypľuť z úst, chce s nami jesť, smiať sa a spievať na hostine svojej milosti a milosrdenstva. A nielen za Jeho stolom, ale aj na Jeho tróne. Naše srdcia môžu byť nateraz náchylné k ochabovaniu, ale nebudú také, keď budeme bežať a vládnuť so vzkrieseným Kristom v sláve.

Vlažnosť nás stavia do špeciálneho nebezpečenstva, pretože vďaka náznaku tepla sa môžeme cítiť živí. Ak nebudeme činiť pokánie — ak neprivítame klopkajúceho, čakajúceho a hľadajúceho Kráľa — vyberieme si slepotu, nahotu a chudobu. A odmietne a odsúdi nás Ježiš, ktorý nás mohol oslobodiť a uzdraviť našu slepotu.

Ak sa ale vzdáme nášho spoliehania na seba a oživíme našu prvú lásku, rozpáli v nás oheň, ktorý sa nedá uhasiť.

Marshall Segal  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG