Aj keď ma v žiadnom prípade nemožno považovať za finančne chudobného, možno ma považovať za chudobnejšieho v menách nezávislosti a času. Som otcom piatich detí. Moja žena sa momentálne zotavuje z ochorenia COVID-19 a my práve končíme našu druhú predĺženú karanténu za posledné dva mesiace. A v posledných dňoch sa žalúdky dvoch z našich detí rozhodli vyprázdniť svoj obsah.

Náš svet obieha okolo potrieb; a potreby si vyžadujú praktickejšie a prozaickejšie obdobie života, ktoré takmer vylučuje možnosť romantiky, však? Kvalitne strávený čas — bez vyrušovania a plný energie — sa zdá byť výsadou buržoázie.

Ale je to naozaj tak? Mali by sme v tomto období odsunúť romantiku na vedľajšiu koľaj? Mali by sme sa jednoducho zmieriť s tým, že pri boji za slušnosť a čistotu našich detí stojíme bok po boku, a nie tvárou v tvár?

Prečo sa o romantiku oplatí usilovať

Neverím, že by sme mali pozastaviť romantiku v náročnom a chaotickom svete rodičovstva. Zvážte aspoň tri dôvody, prečo je to tak:

Po prvé, radosť z krásy je udržiavajúcou podstatou života. Bojisko výchovy detí nie je pre slabé povahy. Bez pravidelných spoločných chvíľ, kedy by sme načerpali silu z Božej krásy v jeho stvorení (mám na mysli východy a západy slnka v štýle Žalmu 19, bohaté chute, nezabudnuteľné melódie a predovšetkým Boží obraz v tom druhom), podľahneme únave a zabudneme, prečo vlastne tie deti vychovávame.

Po druhé, deti potrebujú, aby sa ich rodičia mali navzájom radi. Boh stvoril rodičovstvo ako zavŕšenie a prekypovanie radosti. Je to obraz Najsvätejšej Trojice, kde sa vzájomné potešenie rodičov prelieva do stvorenia. Ak by som mal citovať teológa z 13. storočia, Meistera Eckharta (ktorý hovoril v ľudských pojmoch a akokoľvek nepresne): „Boh sa zasmial a zrodil Syna. Spoločne sa zasmiali a zrodili Ducha Svätého. A zo smiechu Trojice sa zrodil vesmír.“

Vyživovanie a opatrovanie, o ktorom sa píše v piatej kapitole listu Efezanom, sa nepresúva jednoducho len na vaše deti. „Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje, ako aj Kristus cirkev“ (Ef 5:29) — už pri písaní týchto slov pociťujem výčitky svedomia. Manželia (s osobitným dôrazom na mužov) sú povolaní hlboko investovať jeden do druhého, pričom vyživovanie a opatrovanie vlastného tela zahŕňa viac než len funkčné spolužitie alebo spoločnú prácu. „Opatrovať“ (či v pôvodnom význame „chovať v úcte a láske“) napokon nie je prozaické slovo. Je presiaknuté hlbokým potešením — je to presne ten druh slova, ktorý manželia hľadajú, aby vyjadrili svoju náklonnosť v básni alebo piesni.

Praktické rady pre manželské páry

Poďme teda k praxi (ale nie k prozaickosti). Ako by mohla vyzerať romantika v období rodičovstva, ktoré pripomína boj o prežitie v Serengeti?

Nasleduje zoznam, v ktorom sa miešajú moje vlastné úspechy, zlyhania, hriechy aj idealizmus, v rozsahu od všedných vecí až po tie magické. Dobre, väčšinou sú to tie všedné. Väčšina z nich má na míle ďaleko od gondoly v Benátkach, ale v boji o duše vašich detí skutočne pomôže každý vedomý moment, keď si hľadíte do očí. Vezmite si to, čo vám pomôže.

1. Prebúdzajte sa spoločne

Väčšina manželov potrebuje menej spánku než ich manželky, ale snaha skoordinovať čas spánku alebo vstávania môže byť pre vaše manželstvo prospešná. U nás je to v poslednom čase práve čas vstávania. Väčšinou vstávame skôr, ako sa deti prebudia. Áno, je tma. Cítime sa, ako keby bola hlboká noc (lebo aj je) a máme rozmazaný zrak. Svet je však stíšený a my si navzájom — a samozrejme aj Jemu — nahlas pripomíname Božie milosrdenstvá, zatiaľ čo prerozprávame Žalmy vlastnými slovami. Priamo Mu ďakujeme za nezaslúžený dar jeden v druhom — a bum, romantika je na svete.

2. Vyhraďte si pár minút na spoločné spojenie

Musí to byť úmyselné a zvyčajne to nemôže byť počas večere. Večera je úžasnou príležitosťou na usmerňovanie vašich detí, no vo väčšine početnejších rodín je pravdepodobne príliš chaotická na to, aby bola chvíľou pre osobný rozhovor tvárou v tvár s manželom či manželkou. Moment, o ktorom hovorím, nastáva hneď po tom, čo idú deti do postele. Dôvod, prečo to musí byť úmyselné, je ten, že vtedy pravdepodobne upadáte do tranzu únavy a vašu pozornosť si vyžaduje nejaká forma relaxu. Avšak vyžaduje si ju aj duša vášho partnera. Obrátiť sa jeden k druhému — bez zapnutého televízora či telefónu v ruke — a jednoducho povedať: „Povedz mi o svojom dni,“ je pre vaše manželstvo ako čerstvý vietor. Dokonca by som odporučil vytiahnuť si z klobúka zopár zábavných otázok, aby ste sa navzájom zaujali s väčšou zvedavosťou a hĺbkou.

3. Hrajte sa

Väčšinu večerov po desiatej hodine moja manželka v dôsledku únavy stráca zábrany a prepína do režimu „plnej drzosti.“ Sype na moju adresu hravé poznámky a smeje sa, až kým neplače, a ja mám tendenciu jej radosť ešte znásobovať svojimi prehnanými reakciami. Navonok by to niekomu mohlo pripadať ako flirtovanie dvoch žiakov základnej školy, no je to ironický prejav manželského bezpečia a náklonnosti, ktorý je v tomto životnom období pravdepodobne nevyhnutný. Len ťažko by som dokázal prehnať význam humoru ako prostriedku romantického spojenia.

4. Píšte si navzájom

Aj keď o sebe tvrdíte, že nie ste typ na „slová uistenia“, ste ním viac, než si uvedomujete. A váš partner tiež. Keď sú slová napísané, a nielen vyslovené, pôsobia na nás silnejšie. Myslím si, že je to preto, lebo takéto slová odrážajú hlbšie zamyslenie, väčšiu ohľaduplnosť a hlbšiu investíciu času než niečo spontánne. Preto je textová správa vyjadrujúca náklonnosť dobrá, ale sonet je lepší. Alebo pokojne aj vtipná riekanka, ak práve nemáte náladu na jambický pentameter.

5. Vyjdite do prírody

Nebesia ohlasujú romantické srdce Boha. Slnko zvoláva radosť a lásku Ženícha (Žalm 19:1–5). Vánok šepká o jeho jemnosti a jesenné listy nám pripomínajú krásu Kristovej smrti. Na to, aby ste spoločne vnímali stvorený svet, nepotrebujete rezerváciu cez Airbnb v Montane. Tento týždeň sme si na pár minút sadli na zadnú terasu a žasli nad náhlou jasnou žltou farbou listov za domom. Pravidelné pohľady von alebo časté prechádzky po okolí, obzvlášť ruka v ruke, dokážu vniesť pokoj do chaosu. A keď už hovoríme o kráčaní ruka v ruke…

6. Prejavujte si fyzickú náklonnosť

Neprestávajte sa na verejnosti držať za ruky. Alebo sa za ne začnite držať. Len tak mimovoľne jej masírujte chrbát, keď sedíte na gauči. Nebojte sa spontánne objímať. Bol moment, pravdepodobne v čase, keď ste spolu len randili, keď bol dotyk ruky vášho súčasného manžela či manželky priam elektrizujúci. Tá istá túžba vo vás stále prebýva. Dotyk je spojením a spojenie medzi dvoma po sebe túžiacimi dušami je podstatou romantiky.

7. Pripomínajte si Božie divy v živote vašej rodiny

Toto je jasný príkaz a prax opísaná v Písme (pozrite Žalm 136), a keď sa vykonáva správne, ide o hlboký a dojímavý moment. Mala by to byť prirodzená súčasť vášho modlitebného života, no považujeme za užitočné dať tejto praxi aj formálnu podobu. Každý rok na výročie vytiahneme denník a osviežime si pamäť na všetky veľké udalosti a milé momenty uplynulého roka. Je to chvíľa vzájomného prepojenia plná citu, smiechu a vďačnosti.

8. Odíďte niekam a snívajte

Toto je privilégium, na ktoré nie všetci rodičia majú zdroje. Vyžaduje si to ochotných opatrovateľov (často rodinu, keďže ide o pomerne veľký záväzok) a niekedy aj peniaze. V istom období sme boli tri roky bez toho, aby sme strávili noc mimo domu. Opäť platí, že to nemusí byť v nejakom exotickom bungalove na Fidži. Jednou z našich najmilších manželských spomienok bola jednoduchá výmena domov s mojimi rodičmi na jednu noc, aby sme sa mohli stiahnuť do ústrania a nerušene sa rozprávať o tom, čo si pre našu budúcnosť možno pripravil Pán.

9. Púšťajte si hudbu

Nemyslím tým, že musíte svoju rodinu zmeniť na Von Trappovcov. Ak niekto z vašej rodiny dokáže vyčariť melódiu hlasom alebo hrou na husle, tým lepšie, ale tu mám na mysli jednoduchú pieseň v pozadí. Či už je to hymnus (u nás doma často znie Indelible Grace), filmový soundtrack alebo rytmus do tanca, hudba prebúdza dušu. Uľahčuje prístup k emóciám a hlbšiemu zmyslu aj v bežných, všedných momentoch. Využite dar Spotify alebo gramofónu.

10. Hovorte svojmu partnerovi o tom, aký úžasný je Boh

Hoci ide o aktivitu vykonávanú „bok po boku“ (keďže váš spoločný pohľad smeruje inam), podobá sa to sledovaniu západu slnka alebo divadelnej hry, no s oveľa hlbšou vzťahovou váhou. Koniec koncov, pestujete tým romantický vzťah medzi svojím partnerom a skutočným Ženíchom. Hovoriť o zázrakoch Božej svätosti, o jeho otcovskom zaľúbení a divoch jeho lásky, znamená rozpaľovať dušu. Preto sa neučte Písmo naspamäť len pre samotné zapamätanie. Učte sa ho preto, aby ste jej mohli rozprávať o rozmeroch Kristovej lásky, a tak ju naplnili Božou plnosťou (Ef 3:19).

Život, dokonca aj život rodiča naháňajúceho sa za deťmi, je magický. A manželstvo, aj to, v ktorom stojíte bok po boku vyčerpaní únavou a chaosom až na hranicu svojich možností, je stále obrazom Krista a Cirkvi. Proste svojho nebeského Ženícha o oči, ktoré to uvidia nanovo, a o energiu, aby ste dokázali vniesť do vzťahu trochu úmyselnej romantiky.

Matt Reagan © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org

Blížil sa nový semester a on sa usiloval vypracovať učebné plány, ktoré by slúžili jeho študentom. Vybral knihy, načrtol úlohy, naplánoval eseje a skúšky, a od augusta do decembra starostlivo načrtol semester. Keď si jeho žena všimla takéto dôkladné profesorské plánovanie, položila mu úprimnú otázku: „Prečo nevenuješ rovnakú pozornosť a plánovanie aj našej rodine?“

Hoci som bol v tom čase slobodný muž, už som chápal, ako to bolí. Teraz, keď som manžel a otec, to však cítim. Viem, že mnohí muži to tak majú tiež. Príliš ľahko môžeme venovať obrovské úsilie a kreativitu kariére alebo službe, pričom možno ani nepomyslíme na to, aby sme to isté robili pre rodinu. Dokážeme prejaviť oveľa viac ambícií — viac premýšľania, plánovania, zámerov, horlivosti — v práci alebo v cirkvi než v otcovstve. Môžeme byť zanietenými zamestnancami alebo vedúcimi služby, ale pomerne pasívnymi otcami.

Deti určite potrebujú vidieť otca, ktorého oči sa pozerajú k lepším veciam a ktorý chce slúžiť Bohu v práci, v kostole, v susedstve a všade inde. Ale s rovnakou istotou deti potrebujú vidieť otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Práca otca od piatej do deviatej

Božie opisy otcovstva v Písme nám ukazujú muža, ktorý túži konať dobro vo svete, áno, ale ktorý tiež dáva obrovskú energiu svetu svojej rodiny. Nemá len prácu od 9.00 do 17.00, ale aj prácu od 17.00 do 9.00, povolanie rovnako náročné, a často ešte náročnejšie ako jeho kariéra (a ktoré zahŕňa aj rána a víkendy).

Najrozsiahlejší biblický obraz otcovstva sa nachádza v Knihe Prísloví, kde sú zaznamenané slová otca svojmu dospievajúcemu synovi. Mnohé v tejto knihe nám pripomína, že Boh stvoril muža pre vodcovstvo mimo domu: výzva k tvrdej práci, pokyny o podnikaní a hospodárení, obraz otca sediaceho „v bránach… so staršími krajiny“ (Pr 31:23). Ale samotná štruktúra Prísloví —  láskyplné, úprimné, vytrvalé rady otca synovi — nám pripomína, že vodcovstvo muža zahŕňa aj to, že je otcom.

Príslovia vykresľujú otcovstvo ako celoživotnú záležitosť. Otec z tejto knihy je typom muža podľa Piatej knihy Mojžišovej 6:7, ktorý učí svojho syna doma i mimo domu, od rána do večera. Vyučuje kurz z názvom „Život“ v triede širokej ako svet. Môžeme si ho možno predstaviť, ako sa rozpráva so svojím synom, keď prechádzajú okolo ulice zakázaných žien („Nepribližuj sa k dverám jej domu,“ Pr 5:8), keď takmer stúpia do mraveniska („Choď k mravcovi,“ Pr 6:6) alebo keď si sadajú k jedlu („Jedz med, lebo je dobrý,“ Pr 24:13).

Jeho vyučovanie zahŕňa duchovné aj praktické témy, každodenné aj týkajúce sa večnosti. V knihe sa v 22 prípadoch vyskytuje slovné spojenie „môj syn… “, ktoré hovorí o hlave, srdci, rukách, nohách, očiach, duši, ústach a ďalších. Pozná konkrétne silné stránky a bláznovstvá svojho chlapca. Trávi pri ňom dosť neuponáhľaného času, aby mohol povedať: „Nech si tvoje oči obľúbia moje cesty“ (Pr 23:26). A hoci má tento otec ambície, ktoré presahujú jeho chlapca, ťažko si vie predstaviť, že by sa tešil z niečoho iného než z trvalého dobra tohto mladého muža (Pr 10:1; 17:25; 23:15, 24). Jedným slovom, má ambíciu byť otcom.

Ambície patria aj do našich domovov

Takáto široká, náročná vízia otcovstva naznačuje prinajmenšom jeden dôvod, prečo môžu muži považovať ambície mimo domova za ľahšie alebo prirodzenejšie. Byť zbožným otcom nakoniec môže byť ťažšie ako založiť firmu, budovať kariéru alebo sa dokonca stať pastorom.

Keď po práci prídem domov, mám pocit, že som vstúpil do ťažšej práce. Deti od nás nežiadajú len to, aby sme boli dobrými účtovníkmi, učiteľmi, inžiniermi alebo projektovými manažérmi — žiadajú od nás, aby sme boli dobrými ľuďmi. A nevyžadujú si len osem hodín našej pozornosti, ale v istom zmysle celú našu pozornosť. Ak chceme, aby sme im mohli povedať: „Syn môj, daj mi svoje srdce“ (Pr 23:26), budeme im musieť dať seba samých.

Potrebujeme teda niekoľko dobrých dôvodov, aby sme odložili svoju pasivitu a venovali sa tomu, aby sme boli lepšími otcami. Popri jednoduchom fakte, že Písmo nám dáva vzor zbožného otcovstva (a všetky Božie vzory sú dobré), zvážte tri ďalšie dôvody, prečo naše ambície nepatria len do kancelárie alebo na kazateľnicu, ale aj do našich domovov — pre našu vlastnú dušu, pre svet a pre naše deti.

Úprimné ambície

Po prvé, ambície týkajúce sa rodiny slúžia vlastnej duši človeka najmä tým, že udržiavajú jeho ostatné ambície úprimné.

Biskup „si má dobre spravovať dom,“ píše Pavol, „veď ak niekto svoj dom nevie spravovať, ako sa bude starať o cirkev Božiu?“ (1. Tim 3:4–5) Muž, ktorý má problém viesť malé spoločenstvo vo svojom dome, bude mať problém viesť aj väčšie spoločenstvo mimo neho, aspoň tak, aby sa to páčilo Bohu. Pavlova zásada platí sčasti preto, že vodcovské schopnosti sa prenášajú zo sféry do sféry, ale aj z iného dôvodu — domov pripravuje muža na špecifické vodcovstvo, ktoré sa od kresťana vyžaduje.

„Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna.“

Skutočne kresťanskí vodcovia nepohŕdajú pokornými skutkami skrytej služby (Mk 10:43) a domov poskytuje takýchto príležitostí dostatok. Kresťanskí vodcovia sa radi stýkajú s pokornými (R 12:16) a deti sú „nižšou“ spoločnosťou. Kresťanskí vodcovia trpezlivo investujú do ľudí, ktorí sa menia pomaly (1. Tes 5:14), a rodina poskytuje každodennú (často hodinovú) prax pre tento druh trpezlivosti. A kresťanskí vodcovia múdro aplikujú Božie slovo na potreby každého človeka (1. Tes 2:11–12), a deti prichádzajú s nápadne rozmanitými osobnosťami a pokušeniami.

Podobne ako Peter alebo Ján, ktorí okolo detí len prechádzali, aj ja si niekedy predstavujem kresťanské ambície v oveľa väčších dimenziách, než len v týchto malých. Ale potom sa obzriem späť a všimnem si, že môj Pán sa zdržiava medzi nimi, jeho vlastné ambície sú dosť veľké na to, aby zahŕňali aj deti. A ja si uvedomím, že pokiaľ moja ambícia nezahŕňa to isté, nie som ešte spôsobilý dobre viesť aj inde.

Šípy lukostrelca

Po druhé, čo je protichodné, ambície, ktoré sa týkajú domova, slúžia svetu, aspoň ak sú požehnané Bohom.

Negatívne by sme mohli uvažovať o smutných príkladoch pasívnych otcov, ktorých deti vyrástli, aby zničili väčšinu ich práce vo svete. Dávid bol mocný kráľ, ale jeho nedostatok pozornosti doma spôsobil chaos v jeho kráľovstve (2. S 13:20–22; 1. Kr 1:5–6). A Éli prišiel o svoje kňazstvo, pretože nechal svojich synov, aby sa správali nebezpečne (1. S 2:29).

Pozitívne je však to, že nám Sväté písmo poskytuje obraz detí, ktorý nie je izolovaný a uzavretý do seba: „Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti,“ píše Šalamún (Ž 127:4). Keď otec vychováva deti so zbožnými ambíciami, neospravedlňuje sa tým z Božieho poslania vo svete. Je lukostrelcom skloneným pod hradbami, ktorý si brúsi šípy. A vo svete, kde bojujú duchovné kráľovstvá, brúsenie šípov nie je mrhanie časom.

Tak ako pri každom učeníctve, aj pri otcovstve je jedným z paradoxov to, že často slúžime svetu najlepšie vtedy, keď sa zameriavame na niekoľko ľudí. Ježiš zmenil svet prostredníctvom niekoľkých obyčajných ľudí. Otcovia sa snažia pokračovať v zmene sveta prostredníctvom niekoľkých obyčajných detí. Takéto deti môžu muža v danom momente rozdeliť a pripraviť ho o čas, ktorý by mohol venovať iným dobrým činnostiam. Ale s Božou milosťou ho nerozdelia, ale znásobia. 

Zbožní muži sa, samozrejme, budú snažiť získavať učeníkov aj mimo svojich rodín. Zároveň však nebudú považovať otcovstvo za niečo iné ako vytváranie učeníkov. Všetok ten čas strávený doma, všetky tie chvíle, keď hovoria: „Môj syn“, „moja dcéra“, všetky tie dni, keď ustupujú pred zhonom sveta, všetko to každodenné umieranie sebe samému — to je, ako keď muž naťahuje luk a mieri šípmi do vzduchu.

Otcova radosť

Napokon, ambície týkajúce sa domova slúžia večným dušiam detí.

Prirovnanie k šípom je nápomocné len do určitej miery. Je však dobré mať na pamäti, že deti nie sú len nástroje alebo zbrane, ktoré môžete ovládať — a mnohé deti pociťujú odpor voči otcovi, ktorý s nimi takto zaobchádzal. Nie, deti sú aj dar, ktorý treba prijať. Sú to poklady, ktoré si treba vážiť. Sú to nekonečne zaujímavé osoby, ktoré treba spoznať. A najmä v kresťanskej rodine by mali vedieť, že sú milované.

Slovo „milovaný“ sa dotýka srdca dobrého otcovstva, ktoré pochádza od Otca zhora (Ef 5:1). Počúvajte toto prvé Otcovo požehnanie, ktoré dal svojmu drahému Synovi:

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna. A vo svete, ktorý často prekrúca otcovstvo na niečo, čo sa vôbec nepodobá skutočnému Otcovi, jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme urobiť pre naše deti, je dať Božej radosti telesnú prítomnosť v našom veľkom smiechu, žiarivých očiach a silných rukách — milovať ich tak zjavne, aby zaspávali s pocitom: Môj otec má zo mňa radosť.

Takáto láska a radosť si vyžaduje štedré množstvo nášho času a pozornosti. Vyžaduje si tvorivé premýšľanie a plánovanie. Vyžaduje si to iniciatívu, ktorú často venujeme svojej kariére alebo službe, takže keď sa na nás naše deti pozrú, uvidia otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Neuvedomila som si to, až kým som nebola o čas s Bibliou ukrátená. Na ceste domov z vysokej školy, po tom, ako som istú dobu nebola súčasťou rodinných stíšení, som si uvedomila množstvo lekcií, ktoré ma skrze ne moji rodičia učili.

LEKCIA Č. 1: BIBLIA JE VZÁCNA

Záväzok mojich rodičov pravidelne tráviť čas v Písme do mňa vštepil hodnotu Biblie. Mnohokrát by bolo pre mojich rodičov jednoduchšie vzdať sa času stráveného nad Bibliou — po ťažkých dňoch, v neskorých večerných hodinách, počas rušného obdobia — ale rozhodnutie mojich rodičov mať stále rodinné pobožnosti mi ukázalo, aké dôležité je nájsť si čas na strávenie času nad Bibliou.

Keďže moji rodičia urobili z Biblie ústredný aspekt nášho života, videla som, že je to viac než len dobrá kniha. Ich príklad ma neustále povzbudzoval, aby som do svojho života zaviedla pravidelné štúdium Biblie.

LEKCIA Č. 2: AKO ŠTRUKTÚROVAŤ STÍŠENIA

To, ako moji rodičia organizovali čas strávený pri Biblii, ovplyvnilo to, ako si organizujem svoje osobné stíšenia. Vzor čítania Božieho Slova, predkladania prosieb Bohu a chválenie Boha boli rozhodujúce pre to, aby som sa naučila, ako rásť vo svojom vzťahu s Kristom.

Aj keď sú tieto tri veci potrebné pre zdravý kresťanský život, ja som mala tendenciu ich oddeľovať. Ale moji rodičia používali čas s Bibliou na to, aby nám ukázali, že tieto tri veci majú spoločné miesto v našich životoch. Ich tichý príklad, keď do štúdia Biblie zahrnuli modlitbu a chvály, ovplyvnilo aj moje zvyky.

LEKCIA Č. 3: PREČO ŠTUDUJEME SPOLOČNE

Moji rodičia čítali Bibliu samostatne a povzbudzovali nás, aby sme to robili tiež. Aj keď zdôrazňovali dôležitosť osobných stíšení, takisto nás učili hodnote študovania Biblie s inými. Hlasné čítanie textu, spoločné diskusie o ňom a následné spoločné modlitby a chvály sú dôležitou súčasťou kresťanského života.

LEKCIA Č. 4: VYTRVALOSŤ A POKOJ

Boli obdobia, kedy sa mi zdalo, že rodinné stíšenia sú otravné a dni, kedy by som ich najradšej vynechala. Ale to, že moji rodičia nástojili na spoločnom čase s Bibliou postupne zmenilo môj pohľad. Prestala som sa na tento čas pozerať ako na niečo, čo ma otravovalo a začala som sa na to tešiť. Naučili ma pokoju, ktorý môžeme nájsť v Biblii a pomohli mi vytrvať v snahe nachádzať ho. Čas s Bibliou sa pre mňa stal útočiskom od náročnej každodennej reality.

Neboli sme dokonalí. Boli obdobia, kedy sme vynechávali naše rodinné stíšenia celé dni či dokonca týždne. Ale práve vtedy mi moji rodičia dali jeden z najdôležitejších príkladov. Namiesto toho, aby to vzdali, znovu a znovu sa k tomuto zvyku vracali. Zakaždým začali znovu a obdobia konzistentného času s Bibliou sa stávali dlhšími a obdobia bez času s Bibliou sa skracovali.

Toto sa pre mňa stalo veľmi dôležtým, keď som sa stala viac nezávislou a videla som, kde všade v mojom kresťanskom živote zlyhávam. Moji rodičia tiež zlyhávali, ale namiesto toho, aby to vzdali, vytrvalo sa snažili rásť v blízkosti Bohu a bojovať s hriechom vo svojom živote.

Hoci moji rodičia nerobili všetko správne, poskytli mi dôsledné a štruktúrované oboznamovanie sa s Bibliou. Ich odhodlanie tráviť čas s rodinou nad Bibliou pomohlo formovať môj pohľad na Písmo a aj to, ako ho čítať. Nielenže mi povedali, ale aj ukázali, že Biblia za to stojí a naučili ma, ako ju študovať. Vďaka nášmu spoločnému času s Bibliou som sa naučila, akú hodnotu má vytrvalosť v hľadaní Boha, aj v boji s hriechom.

Vďaka vplyvu mojich rodičov si vážim Bibliu a vďaka ich vyučovaniu pokračujem v hľadaní Boha, aj keď je to nepohodlné alebo náročné.

Aleyna Kelly. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Keď apoštol Pavol písal mladšiemu mužovi, aby videl, čím by sa mohol stať v Kristovi, poveril ho:

„Nech nikto tebou nepohŕda pre tvoju mladosť, ale buď vzorom veriacich v reči, správaní, láske [v duchu], vo viere a v mravnej čistote.“ (1. Tim 4:12)

Hoci sa vlastnosti uvedené v tomto verši môžu vzťahovať na mladých mužov aj ženy, myslím si, že poskytujú jednoduchú, ale zároveň náročnú paradigmu, ako sa stať Božím mužom. Predtým som sa zaoberal prvou z týchto vlastností — rečou, so siedmimi lekciami o tom, čo muži hovoria. Teraz sa chcem venovať správaniu zbožného muža.

Čo znamená, že muž má byť príkladom vo svojom správaní? V Písme je to zámerne široký, všeobjímajúci pojem a často sa spája s rečou (napríklad R 15:18 a Kol 3:17) — teda s tým, čo hovoríme a čo robíme. Keď ide o naše správanie, môžeme sa pýtať: Čo hovorí o Ježišovi spôsob nášho života? Aké závery by si ľudia urobili o našom Pánovi, keby nás pozorne sledovali týždeň, mesiac alebo rok?

Nezvyčajný životný štýl

V istom zmysle sa väčšina Pavlových listov zaoberá naším správaním (priamo alebo nepriamo). V bezprostrednom kontexte 1. listu Timotejovi však kvalifikácia starších vo viere v tretej kapitole pomenúva a rozoberá niektoré rozhodujúce vlastnosti zbožného muža vrátane jeho správania. Kvalifikačné predpoklady sú síce uvedené pre kandidátov na biskupov a diakonov, ale netýkajú sa výlučne týchto mužov — snáď s výnimkou schopnosti učiť. Aj pri vyučovaní by sa však každý muž mal usilovať o verné, presné a starostlivé zaobchádzanie s Božím slovom. Vlastnosti uvedené v kvalifikáciách sú jednoducho také, akými by sa mal snažiť byť každý kresťanský muž — a viaceré z nich hovoria konkrétne o tom, ako žijeme.

Slovo, ktoré Pavol používa pre správanie, sa viackrát objavuje aj v listoch apoštola Petra (oveľa viac ako u Pavla), takže by sme sa mohli pozrieť aj na tieto listy, aby sme lepšie pochopili, čo Pavol Timotejovi (a aj nám) prikázal, aby sme boli a robili. Medzi kvalifikáciou starších a Petrovými pokynmi môžeme vyčleniť niekoľko konkrétnych spôsobov, ako sa muži, ktorí veria v Boha, stávajú lepšími Božími mužmi pod našim vedením. Tento zoznam vlastností nie je vyčerpávajúci, ale dáva ctižiadostivým mladým mužom konkrétne duchovné vlastnosti, o ktoré sa majú usilovať.

Svätí muži

Život zbožných mužov sa vyznačuje predovšetkým svätosťou. „Nepripodobňujte sa predošlým žiadostiam z čias nevedomosti, ale ako svätý je Ten, ktorý vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: Buďte svätí, lebo aj ja som svätý!“ (1. Pt 1:14–16). Niektorí muži naďalej živia a uspokojujú chúťky svojho tela — žiadostivosť, hnev, chamtivosť, lenivosť, sebectvo. Iní sa múdro a s radosťou snažia umŕtviť svoj zostávajúci hriech (R 8:13). Snažia sa prispôsobiť svoje správanie — celé svoje správanie — správaniu Krista (R 8:29).

„Akými mužmi by sme mali byť? Svätými mužmi. Mužmi, ktorí sa bránia pokušeniu. Mužmi, ktorí umŕtvujú svoj hriech.“

„Keď sa všetko [nebesá a zem] takto rozplynie,“ Peter píše ďalej, „akí musíte byť v svätom konaní a zbožnosti vy?“ (2. Pt 3:11) Slovné spojenie „v svätom konaní“ by sme mohli doslovnejšie preložiť ako „vo svätom správaní“ (to isté slovo sme videli doteraz). Takže vo svetle toho, kým Ježiš skutočne je, a s ohľadom na skutočnosť, že opäť príde, akými mužmi by sme mali byť? Svätými mužmi. Mužmi, ktorí sa bránia pokušeniu. Mužmi, ktorí umŕtvujú svoj hriech. Nie samospravodliví muži, ale pokorní muži, ktorí túžia žiť tak ako Ježiš.

Muži sebakontroly

Snaha o svätosť znamená rozvíjať sebaovládanie. Samozrejme, aj ženy potrebujú sebaovládanie (Tit 2:3–5). Ale vzhľadom na to, čo Boh očakáva od hláv domácností a pastierov v cirkvi, je pestovanie sebaovládania obzvlášť dôležité pre mladých mužov (1. Tim 3:2; Tit 1:8). „Lebo to je vôľa Božia — vaše posvätenie, aby ste sa zdŕžali od smilstva, aby jeden každý z vás vedel zaobchodiť so svojou nádobou v posvätení a v česti“ (1. Tes 4:3–4 Roháčkov preklad). Ak chceme, aby naše správanie zveľaďovalo hodnotu nášho Spasiteľa, musíme sa naučiť, ako v sebe ovládať hriešne a nečestné pudy.

A to sa netýka len našich tiel, ale aj času, výdavkov a dokonca aj našej pozornosti. Rast v zbožnosti bude znamenať pravidelné odmietanie (a často dobrých vecí). „Vynaložte všetko úsilie a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie, k poznávaniu zdržanlivosť… “ (2. Pt 1:5–6) Kde potrebujete rásť v sebaovládaní? Pri ktorých veciach sa vám nedarí povedať nie, aj keď viete, že by ste mali?

Muži úprimnosti

Boží muži tiež úprimne hľadajú Boha. „Lebo toto je naša chvála: svedectvo vlastného svedomia, že sme na svete a najmä medzi vami žili v svätosti a čistote Božej“ (2. K 1:12). Úprimnosť je sloboda od pretvárky alebo pokrytectva. Úprimný muž je v skrytosti rovnaký ako všade inde. Jeho správanie nie je zosúladenou snahou zakryť alebo kompenzovať svoju nezrelosť. Je prirodzeným a dôsledným (nie dokonalým) ovocím čoraz zdravšej a svätejšej duše.

Pavlova rada služobníkom sa dá dobre aplikovať aj na naše konanie ako také: „Vo všetkom poslúchajte telesných pánov a neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú páčiť, ale v úprimnosti srdca a v bázni pred Pánom“ (Kol 3:22). Takýto človek nežije a nepracuje preto, aby ho ostatní vnímali určitým spôsobom, ale žije a pracuje s vedomím, že ho vždy vidí Boh. Boha sa bojí viac ako nesúhlasu alebo odmietnutia druhých. A tak tí, ktorí ho dobre poznajú — tí v jeho dome a v kostole, tí, s ktorými pracuje deň čo deň v kancelárii –, vedia, že je taký, za akého sa vydáva. Opäť platí, že nie je dokonalý, ale je dôsledný, čestný a pokorný.

Muži, ktorí tvoria pokoj

Ďalším protikultúrnym vzorom zbožných mužov je ich odhodlanie usilovať sa o pokoj a udržiavať ho. Kvalifikácia to vyjadruje negatívne: muž nesmie byť „hašterivý“ (1. Tim 3:3). Jasným posolstvom však nie je len vyhýbať sa malicherným nezhodám, ale snaha o pokoj, ktorý uctieva Boha, a jeho ochrana. Ako hovorí Pavol na inom mieste: „Preto snažme sa o to, čo vedie k pokoju a vzájomnému budovaniu“ (R 14:19). Alebo v 2. K 13:11: „Zdokonaľujte sa, napomínajte sa, buďte jednomyseľní, zachovávajte pokoj.“ V ktorých vzťahoch si to plne uvedomujete?

V tejto polarizovanej a nepriateľskej atmosfére, v ktorej žijeme, bude snaha o pokoj ešte viac odlišovať Božích mužov od tých ostatných. Sú to muži, ktorí si vychutnávajú zasľúbenie: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať“ (Mt 5:9). Sú to muži, ktorí svoj nesúhlas vyjadrujú láskavo a trpezlivo, ktorí iniciujú ťažké súkromné rozhovory, ktorí preberajú zodpovednosť, ktorí vytrvalo usilujú o pokoj, keď to iní vzdávajú a odchádzajú. Rýchlo sa priznajú a ospravedlnia, keď zhrešili, a ešte rýchlejšie odpustia, keď niekto zhrešil proti nim. Vedia, že pokoj nie je lacný, ľahký ani povrchný, ale drahý, ťažko získaný a hlboký, dokonca zázračný. A tak sa oň usilujú, keďže to závisí od nich (R 12:18).

Muži domova

Skôr ako muž môže viesť zbor, „má si dobre spravovať dom“ (1. Tim 3:4). Ako by mohol pásť stádo desiatok (alebo stoviek), ak nedokáže pásť tých pár vo vlastnej domácnosti? Opäť však platí, že táto ambícia sa netýka len mužov usilujúcich sa o službu, ale každého muža, ktorý sa usiluje o zrelosť. Všetko, čím zbožný muž je a čo robí vo svete, sa začína a pramení z toho, ako miluje doma. Miluje svoju manželku tak, ako Kristus miloval cirkev (Ef 5:25)? Vychováva svoje deti správnym spôsobom (Pr 22:6), nedráždi ich (Ef 6:4), správa sa k nim dôstojne (1. Tim 3:4)?

„Úprimný muž je v skrytosti rovnaký ako všade inde.“

Tento zbožný muž je aj pohostinný (1. Tim 3:2). To znamená, že sa nielen dobre stará o tých, ktorí sú v jeho dome, ale do svojho domu prijíma aj iných. Domov pre neho nie je miestom len na odpočinok a pohodlie, ale aj miestom pre službu Božiemu kráľovstvu — najprv voči tým, ktorí patria k domácim viery (R 12:13), ale aj voči tým, ktorí by ešte mohli uveriť (Žid 13:2).

Toto všetko sa týka aj slobodných mužov. Pretože, ak sa nakoniec oženíte a budete mať deti, teraz sa stávate mužom, ktorým budete potom. Manželstvo z vás zo dňa na deň neurobí iného muža; ale veľmi rýchlo odhalí, akým mužom naozaj ste. A aj keď sa nikdy neoženíte, podstata toho, čo sa tu požaduje, stále platí. Ste typom muža, ktorý sa stará o potreby druhých — o spolubývajúcich, o susedov, o širšiu rodinu, o mladých a starých vo svojom zbore? Môže nás to urobiť ešte dostupnejšími pre tých, ktorí to potrebujú.

Muži, ktorí konajú dobro

Táto posledná myšlienka môže istým spôsobom pomôcť spojiť ostatné. Ako môžeme ísť príkladom svojím správaním? Čo Boh chce, aby sme robili? Nakoniec Boží muž vyniká tým, že koná dobro. To, čo Pavol hovorí bohatým, platí pre nás všetkých: „Aby konali dobré, boli bohatí na dobré skutky“ (1. Tim 6:18). A nie len bohatí na dobré skutky, teda robiť veľa dobrých skutkov, ale „horliaci za dobré skutky“ (Tit 2:14). Dobro druhých, najmä večné dobro druhých — dobro z poznania a radosti z Ježiša — je ambíciou, ktorú títo muži vnášajú do každého dňa. To je ich najväčšou ambíciou.

Títo muži vedia, že tak ako si ich Boh vyvolil pred založením sveta (Ef 1:4), tak im pripravil aj dobré skutky, aby v nich kráčali (Ef 2:10). Vedia, že tisíce a tisíce rokov pred ich narodením im Boh pripravil dobré skutky, ktoré majú konať, a to nielen počas celého ich života, ale aj dnes a zajtra a budúci utorok. A nepredpokladajú, že dobro sa jednoducho stane, ale dôkladne premýšľajú o tom, ako sa to dobro stane (Tit 3:8; pozrite tiež 3:14).

Muž, akým ste boli kedysi

Možno najlepším spôsobom, ako posúdiť, akými mužmi sme, by bolo posúdiť, akými mužmi sme boli kedysi. Ako veľmi vás zmenilo poznanie Krista?

Pavol nepoužíva slovo správanie v 1. Tim 4:12 často, ale ak ho používa, opisuje ním, kým bol a ako žil pred tým, než z neho milosť urobila niekoho nového: „Veď iste počuli ste, ako som si voľakedy počínal v židovstve, že som nadmieru prenasledoval a ničil cirkev Božiu“ (G 1:13). Alebo opisuje, kým sme kedysi boli my: „Zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach“ (Ef 4:22; pozrite tiež Ef 2:3). Ako sa teda líši váš súčasný spôsob života — váš čas, vaša pozornosť, vaše výdavky — od vášho predchádzajúceho spôsobu života? A ak ste sa stali veriacimi v mladšom veku než väčšina, ako veľmi sa váš súčasný život líši od života, ktorý ste mohli žiť bez Krista?

Nech ste boli ktokoľvek a nech ste kýmkoľvek, Petrovo napomenutie je dobré ukončiť takto:

„Konajte v bázni, kým ste tu na zemi. Veď viete, že zo svojho márneho počínania, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista.“ (1. Pt 1:17–19)

Konajte so zdravou, dôverujúcou a radostnou bázňou pred Bohom. Správajte sa tak, akoby vás Kristus vyslobodil z márnosti tohto sveta. Konajte tak, akoby bol váš život vykúpený nebeskou krvou. Správajte sa ako človek vyvolený, zachránený a poslaný Bohom.

Marshall Segal © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ako rodič, špeciálne malého dieťaťa, konštantne venuješ svoj čas a energiu niečomu, čo neprináša okamžité výsledky. To, čo práve robíš, sa môže otočiť ešte stokrát a je nejasné, či to bude mať nejaký trvalý efekt na tvoje deti — čo je nepríjemné, keďže trvalý efekt je to, o čo ti ide.

Nikdy to nie je len o tom, aby tvoje deti prespali v poriadku celú noc alebo si dobre oddýchli, alebo boli slušné pri jedálenskom stole, ani o tom, aby sa zle nestavali k tomu, keď sa niečo nedeje podľa nich. Len pre istotu, je pravda, že na toto minieš kvantum času a energie, ale nikdy to nie je len o tomto. Presnejšie, tú snahu im venuješ, lebo chceš, aby sa z nich stal určitý typ ľudí z dlhodobého hľadiska. Chceš, aby sa z nich stali vyzretí dospelí. Všetky tie malé veci, čo robia rodičia, od učenia svojich detí, aby povedali „prepáč mi“ a „ďakujem ti“, až po zákaz jedenia soplíkov, to všetko je namierené do ich budúcnosti.

Ale táto do budúcnosti nasmerovaná investícia nie je nikdy istá. Ak budeš mať šťastie, budeš môcť vidieť časť progresu na svojich deťoch, kým sú ešte malé, ale nemáš šancu vidieť to vcelku, a niekedy vidíš tak málo, že ťa to hrozne znechutí. Som si napríklad celkom istý, že rodinné modlitebné stíšenia sú viac skúškou trpezlivosti rodičov, než pre dobro detí. Proste, je ťažké vidieť výsledky okamžite. A, úprimne, v skutočnosti nemáme žiadnu garanciu, že uvidíme vôbec niečo.

Neviem, či uvidím, ako sa moje dcéry budú vydávať alebo či sa moji synovia stanú odvážnymi mužmi. Neviem. Rodičia to nikdy nevedia. Tak veľa toho, čo robíme, je investíciou do neviditeľného, a preto je to dielo vo svojej podstate založené na viere. Je to práca s povahou čakania. Je to riskantná práca.

Rodičovstvo nás tak ako nič iné vystavuje možnosti hlbokého utrpenia. Stále si pamätám jednu z prvých rodičovských rád, ktoré sme s manželkou dostali od múdrejšej, staršej členky zboru, ktorá nám povedala milosrdne o našej dcére: „Viete, zlomí vám srdce.“ Čo neznamenalo, zlomí vám srdce tým, aká bude zlatá, alebo ako si ocka omotá okolo prsta. Toto znamenalo „zlomí vám srdce“ v zmysle, že túto osobu budete milovať tak veľmi, že len z myšlienky, že by vám mohla zlomiť srdce, by ste mohli zošalieť a jedného dňa bude robiť svoje vlastné rozhodnutia a nebudete s nimi vždy súhlasiť, a v skutočnosti niektoré z nich asi budú nebezpečné a vaša duša vás pri nich bude bolieť viac, ako hocičo, čo vás bolelo predtým.

Vedela o čom hovorí. Hovorila nám, že dokonca aj pri všetkej našej láske a starosti a výchove, napriek tomu, čo hovoria niektoré knihy, nemôžeme vedieť, ako to nakoniec dopadne. Rodičovstvo nie je nikdy istou investíciou s bezprostrednými výsledkami. Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania.

Takže, ako na ňu?

Dovoľ mi počuť, veď ma vpred.

V žalme 143 sa nachádza modlitba, ktorá nám môže pomôcť. Cieľom tejto modlitby nie je dať rodičovskú radu, je pre dušu rodiča. Ohniskom nie sú rodičovské metódy ani procesy, ale postoje tvojho srdca ako rodiča.

Kontextom tejto modlitby je, že Dávid sa nachádza v zlej situácii. Píše: „do temnôt usádza ma ako naveky mŕtvych“ (Žalm 143:3). Posledná časť súvetia je intenzívny poetický spôsob, ako Dávid vyjadruje, že čaká — že je v mukách, že nevie, čo sa bude diať. Čaká už veľmi dlho, v skutočnosti sa toho udialo tak málo, bolo tak málo viditeľného ovocia, tak málo ocenenia pre jeho osobu, že sa cíti ako mŕtve telo. Niekedy sa ako rodič môžeš cítiť presne takto.

Ale potom si všimnite Dávidovu vieru o niekoľko veršov neskôr: „Čím skôr ma vyslyš, Hospodine, môj duch hynie; neskrývaj svoju tvár predo mnou, aby som sa nepodobal tým, čo zostupujú do hrobu.“ (Žalm 143:7)

A potom verš 8:

Daj, že by som ráno počul tvoju milosť,
lebo na teba sa nadejem.
Oznám mi cestu, ktorou mám ísť,
lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

(Roháčkov preklad)

Nachádzajú sa tu dve prosby a po každej z nich je dané zdôvodnenie. Najprv sa Dávid modlí: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť, … “ Prečo? Lebo na teba sa nadejem. Po druhé: „Oznám mi cestu, ktorou mám ísť, … “ Prečo? Lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

Uprostred zmätku, keď ho jeho nepriatelia prenasledujú, aby ho dostali, sa Dávid modlí, v zjednodušenej podobe toto: Dovoľ mi počuť a veď ma vpred. Toto je tá krátka fráza na zapamätanie.

Kam pôjdem?

„Oznám mi cestu, ktorou mám ísť.“ Druhá časť modlitby dáva zmysel najjasnejšie. Keď vo svojom živote hľadíš do budúcnosti a cítiš ten uzol neistoty zvierajúci tvoje hrdlo, možno tou najjednoduchšou modlitbou je, aby ti Boh ukázal kam máš ísť. Naše deti vyrastú a je tu tisíc rozhodnutí, ktoré pre nich potrebujeme urobiť. Idúc vpred na tejto ceste rodičovstve niekam smerujeme, a zrazu sa cesta rozdelí na päť odlišných smerov. Kam pôjdeme? Čo urobíme? Modlitba je jednoduchá: Bože, daj nám vedieť cestu. Zdvíham k tebe svoju dušu. K tebe! Ty si všetko, čo mám. Ukáž mi, kam mám ísť.

Ale predtým, ako sa sem Dávid dostane, modlí sa inú modlitbu, ktorá na um neprichádza úplne automaticky. Predtým, ako prosí Boha, aby mu ukázal cestu, žiada ho: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť.“ Počúvanie je menej automatické než kričanie o pomoc, keď už nevieš udržať hlavu nad hladinou. Žiadať o možnosť počúvať je dokonca ešte menej automatické než počúvanie. Je to niečo, čo si vyberáme, niečo, o čom vieme, že to potrebujeme. To je to, čo sa tu deje.

Miluješ ma?

Dávid vie, že prvá vec, ktorú ráno potrebuje, je spomenúť si na neutíchajúcu Božiu milosť. To znamená, predtým než vyjde von, predtým než premyslí ďalší krok vo svojej stratégii, predtým než sa rozhodne o čomkoľvek, je jedna vec nad všetky ostatné, ktoré musí vedieť: Stojí Boh za ním? Pomôže mu? Miluje ho?

Dávid potrebuje počuť čerstvú správu o tom, že Boh je verný, že dodrží svoje sľuby, že je dobrý. A to isté rodičia. Musíme vedieť, čo o nás Boh hovorí. Je to nakoniec On, ktorému veríme. Vsádzame na neho. Čo vraví On?

Hovorí: Milujem ťa. Hovorí: Dokázal som ti svoju lásku. Ukázal som ti svoju lásku tak živo, že kým si bol ešte hriešnik, môj syn za teba umrel (Rímskym 5:8). Pre tvoju záchranu som dokonca spravil zo svojho Syna, ktorý nepoznal hriech hriešnika, aby si sa ty mohol stať spravodlivosťou v Ňom (2. Korintským 5:21). Môj Syn ťa zachránil z kliatby zákona tým, že sa stal kliatbou za teba (Galatským 3:13). Zachránil som ťa nie pre tvoje skutky — nie preto, že by si bola úžasnou mamou — ale zachránil som ťa zo svojej vlastnej milosti. Spomeň si, otec, ty si si nevybral mňa, to ja som si vybral teba. Ja som ťa sem zavolal. Ja som ťa vykúpil. Ty si môj (Ján 15:16, Izaiáš 43:1). Mám svoje ruky okolo teba, mama, otec. Nikdy mi vás nevytrhne(Ján 10:28). Preto sa nemusíte báť, pretože ja som s vami. Nemusíte byť vydesení, mama, otec, pretože ja som váš Boh. Posilním vás. Pomôžem vám. Podopriem vás svojou spásonosnou pravicou (Izaiáš 41:10).

Áno, potrebujeme počuť o Božej neprestávajúcej milosti. Musíme to ukotviť k našej duši predtým, než by sme počuli čokoľvek iné. Dovoľ mi počuť a potom ma veď vpred.

Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania. Ale tu, v tejto neistote, skrze túto modlitbu, rozpamätávame sa na jasný obraz Božej lásky v kríži a víťazstve Ježiša, až následne sa vydávame na cestu so všetkými Božími prísľubmi, kvôli tej láske. Dovoľ mi počuť a veď ma vpred.

Uverejnené 30. 12. 2014.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Takéto otázky sú pre vieru našich detí také dôležité, že sa rodičia môžu zmietať pod tlakom, ako na nich odpovedať. V takýchto chvíľach sa môžeme najprv a vždy obrátiť na Písmo, ktoré celé vdýchol Boh a je užitočné na vyučovanie (2. Tim 3:16). Keď sa počas pandémie vynorili ich vlastné otázky, hlboký ponor do knihy Jób pomohol mojim deťom oceniť to, že Boh všetko koná pre dobro tých, ktorí ho milujú (R 8:28), aj keď nedokážeme pochopiť jeho konkrétne plány. Bola som Bohu vďačná za to, ako jeho slovo viedlo naše deti v ťažkých chvíľach a ukotvilo ich v búrke.

A medzi ťažkými chvíľami som bola vďačná aj za iný dar, oveľa menej vážny, ktorý však odráža pravdy, ktoré moje deti čítajú v Písme: za hobita, ktorého dobrodružstvá v Stredozemi pri každom čítaní ukazujú našim deťom späť na Božie slovo.

Dar príbehov

Žiadna fikcia nemôže nahradiť Božie slovo. V týchto zvláštnych časoch však správne príbehy — tie, ktoré tlieskali dobru tvárou v tvár hrôze, boli plné nádeje a oslavovali spravodlivosť, pravdu a krásu (F 4:8) — môžu pomôcť nasmerovať naše deti k jedinému skutočnému Príbehu: Kristus bol pre nás ukrižovaný a vzkriesený.

„Správne príbehy môžu pomôcť nasmerovať naše deti k jedinému skutočnému Príbehu: Kristus bol pre nás ukrižovaný a vzkriesený.“

Prvýkrát som silu veľkých príbehov, ktoré obohacujú naše evanjeliové vyučovanie, zazrela pri čítaní knihy Spoločenstvo prsteňa s mojimi deťmi. Môj syn a dcéra zajedali arašidové maslo a želé, zatiaľ čo Frodo a jeho spoločníci utekali cez most Khazad-dúm. Keď sa Gandalf otočil, aby čelil Balrogovi, moje deti sa zastavili uprostred jedla a uchvátene sa naklonili. Most povolil, moje deti sa naklonili ešte viac. Vtom sa Balrogov bič obtočil okolo Gandalfovho členka. Milovaný čarodejník vyzval spoločenstvo, aby sa zachránilo, a potom spadol do priepasti.

Zastavila som sa a ostražito som si prezerala svoje deti. Nakoniec sa ozval môj syn: „Myslím, že sa obetoval pre ostatných, mami,“ povedal. „Tak ako Ježiš za nás.“

Odvtedy sa počas nášho čítania nahlas vystriedali desiatky podobných momentov. Skrátená verzia Olivera Twista vyvolala komentáre o tom, že sme stvorení na Boží obraz (1. M 1:26), máme milovať svojich blížnych ako seba samých (Mt 22:36–40) a máme prejavovať súcit s chudobnými (Zach 7:10). Prsteň moci v Pánovi prsteňov inšpiroval k rozhovorom o hriechu, o tom, ako nás zvádza a potom zotročuje, a o tom, ako zaťažuje Froda rovnako ako Kristiána zaťažuje jeho batoh v knihe Cesta pútnika.

Keď sme na gauči čítali Dobrodružstvá lode Ranný pútnik, moje malé dievčatko sa medzi papaním krekrov usmievalo, keď sa na oblohe objavil žiarivý albatros, ktorý Lucy Pevensieovú vyviedol z nebezpečenstva. Keď zaznel Aslanov hlas: „Odvahu, drahá,“ moja dcéra poznamenala: „Je to niečo ako zjavenie Ducha Svätého.“ Utrela som si slzy.

J. R. R. Tolkien veril, že takéto momenty v rozprávaniach nastávajú preto, lebo v tých najlepších príbehoch rezonuje evanjeliová pravda. Vo svojej eseji O rozprávkových príbehoch píše nasledovné:

„Zvláštnu vlastnosť ,radostiʻ v úspešnej fantasy literatúre možno teda vysvetliť ako náhly záblesk základnej reality alebo pravdy… Môže to byť vzdialený záblesk alebo ozvena evanjelia v reálnom svete.“ (str. 77–78)

Inými slovami, dobré príbehy nás tešia, pretože odrážajú skutočný príbeh — kresťanský — a ukazujú nám nádej na šťastný koniec: naše prijatie za Božie deti prostredníctvom Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Ako môžeme tieto radosti a zázraky žať pre naše deti? Ako čo najlepšie využiť čas čítania a nasmerovať ich k skutočnému šťastnému koncu?

Najprv im dajte Písmo

Skutočnosť, že Tolkien má obrovskú sekulárnu základňu fanúšikov, ilustruje, že samotné veľké príbehy nás nemôžu poučiť o evanjeliu. Príbehy môžu oživiť predstavivosť a rozdúchať iskry detského chápania — ale tieto iskry musíme najprv zapáliť. Skvelé príbehy poukážu na evanjelium len vtedy, ak naše deti najprv spoznajú Božie slovo.

„Skvelé príbehy poukážu na evanjelium len vtedy, ak naše deti najprv spoznajú Božie slovo.“

Biblia jasne hovorí, že dni našich detí máme naplniť Písmom a nechať ho preniknúť do každého okamihu, keď kráčame po ceste, chystáme sa spať a vstávame (5. M 6:6–7). Má preniknúť do toho, čo s nimi čítame, na čom sa smejeme, o čo sa delíme. Biblia informuje o tom, ako žijeme, nielen počas pobožností, ale v každom okamihu nášho dňa.

Učte svoje deti, že Božie slovo je lampou pre ich nohy a svetlom na ich ceste (Ž 119:105). Potom im pomôžte vnímať záblesky jeho pravdy prostredníctvom príbehov.

Vyberte najlepšie príbehy

Ako rozoznáme, či príbeh, ktorý čítame s deťmi, odráža svet alebo toho, ktorý nad svetom zvíťazil? Pomôcť nám môžu Pavlove slová o rozlišovaní:

„Napokon premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné.“ (F 4:8)

Hľadajte knihy, ktorých stránky sú plné pravdy, čistoty a krásy. Pedagogička Charlotte Masonová označila „živé knihy“ za potravu pre detskú myseľ a takúto literatúru opísala ako „vhodné a krásne vyjadrenie inšpiratívnych myšlienok a obrazov života“ (Rodičia a deti, str. 263). Vyhľadávajte také knihy, ktoré s pokorou skúmajú našu hriešnu prirodzenosť, s úctou poukazujú na našu nádej v Kristovi a zdôrazňujú víťazstvo dobra nad zlom. Ak si nie ste istí, stránky ako The Read-Aloud Revival (Oživenie čítania nahlas) ponúkajú užitočné zoznamy a recenzie kníh.

Sústreďte sa na témy evanjelia

Pri čítaní s deťmi si všímajte biblické témy. V každom príbehu hľadajte vykupiteľský príbeh — vývoj postavy alebo dejovú líniu, ktorá poukazuje na naše spasenie v Kristovi. Nasledujúci stručný zoznam obsahuje niekoľko príkladov takýchto príbehov:

Lev, šatník a čarodejnica: Aslan obetuje svoj život, aby zachránil Edmunda

Dobrodružstvá lode Ranný pútnik: Aslan zachraňuje Eustacha pred jeho osudom draka

Spoločenstvo prsteňa: Gandalf obetuje svoj život za spoločenstvo

Návrat kráľa: Aragorn sa vracia, aby vládol novému kráľovstvu

Hoci tieto príklady odrážajú diela kresťanských autorov, aj iná literatúra môže byť poučná, ak k nej pristupujeme s rozvahou. Shakespearove tragédie živo zobrazujú ničivú silu hriechu. Dickens nás podnecuje k súcitu s chudobnými, vdovami a sirotami (5. M 10:18; James 1:27). Cvrček v New Yorku a Šarlotina pavučinka zdôrazňujú lásku k blížnemu a nádej v zúfalstve. A Robinson Crusoe a Švajčiarska rodina Robinsonovcov (čítali sme skrátené verzie) ilustrujú Božiu vernosť a zaopatrenie.

Dokonca aj zloduchovia z gréckej mytológie môžu ponúknuť poučné momenty: keď otvorene diskutujeme o brutalite a lascívnosti boha Dia, falošné božstvo vädne pred majestátom, milosrdenstvom a svätosťou jediného pravého Boha.

Za hranicami konca

Veľké príbehy zanechávajú v srdci a mysli stopy, ktoré pretrvávajú aj dlho po tom, čo skončili. Príbehy nás formujú a zanechávajú stopy, ktoré nikdy nezmiznú. A keď sa kresťanské témy prepletajú príbehmi ako trblietavé nitky, tieto stopy poukazujú našim deťom na nádej, ktorá pretrváva aj tvárou v tvár najhlbšej temnote. Tie najlepšie príbehy nám ukazujú na jediný pravý Príbeh, najväčší Príbeh zo všetkých. Najlepšie príbehy ukazujú na Krista.

A koniec jeho Príbehu je dokonalý. Nikdy nesklame. Tečie ako chladivý prúd živej vody a uvádza nás do večného života. Kráľ, ten, ktorý niesol naše bremená (Iz 53:4), sa vráti. Prekliaty prsteň zhorí. A na tomto konci, najväčšom zo všetkých šťastných koncov, budeme navždy prebývať v Pánovom dome (Ž 23:6).

Kathryn Butler © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Božie Slovo vysvetľuje, prečo mamy trpia

Božie Slovo neignoruje ani nepopiera realitu utrpenia. Práve naopak, ponúka nám kontext utrpenia, ktorý potvrdzuje, že materstvo zahŕňa bolesť: matky trpia kvôli pádu (Genezis 3:1–19).

Pred pádom neboli žiadne slzy, prebdené noci, liečby neplodnosti, ľudia na vozíku, termíny u alergológa či potraty. Neboli žiadne neposlušné ani bláznivé deti, ani lenivé či nahnevané mamy. 

Po tom, ako Eva uverila Satanovým klamstvám a spolu s Adamom ochutnali ovocie, ktoré infikovalo celú ľudskú rasu, Boh veci nijako nezjemňoval: „Rozmnožím tvoje trápenie v tehotenstve, v bolestiach budeš rodiť deti“ (Genezis 3:16). Keďže sme Evine dcéry, toto prekliatie sa týka všetkých matiek.

To ale neznamená, že utrpenie je vždy priamym dôsledkom nejakého konkrétneho hriechu. Slepý muž, ktorý sa stretol s Ježišom netrpel, pretože jeho rodičia zhrešili, „ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky“ (Ján 9:3). Napriek tomu je však každý druh utrpenia výsledkom príchodu hriechu na svet a jeho dôsledku vo svete (Rimanom 8:20–23).

Je dobré takéto teologické vysvetlenie potvrdiť, ale je priam životodarné uvedomovať si ho uprostred nášho osobného utrpenia. Keď sa kvôli naším problémom cítime osamelo, Božie Slovo nás pozýva pozrieť sa na našu bolesť ako na súčasť väčšieho príbehu.

Božie Slovo podopiera mamy nádejou

Keď mamy trpia, kam sa obrátia? Trpiaca mama oslávi Boha tým, že mu dôveruje, zatiaľ čo on používa svoje Slovo, aby ju podopieral počas jej trápenia. Keď v roku 2013 dostali tri z mojich detí diagnózu tej istej nevyliečiteľnej genetickej choroby, Boh použil púšť zármutku na to, aby ma naučil túto pravdu.

Môj denník z toho obdobia začína zoznamov veršov, ktoré hovoria o dôvere v Boha: „Nech sa vám srdce neznepokojuje. Verte v Boha, verte aj vo mňa“ (Ján 14:1). „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje Hospodinovi a ktorého nádejou je Hospodin“ (Jeremiáš 17:7). „Dúfajte v Hospodina po všetky veky, pretože Hospodin, len Hospodin je skala vekov“ (Izaiáš 26:4).

Tak ako Boh dával Izraelitom dennodenne mannu, keď 40 rokov blúdili púšťou, trpiaca mama, ktorá dôveruje Bohu, si môže byť istá, že jeho milosť je „nová každé ráno“(Náreky 3:23). 

Jej situácia jej hovorí, že by mala zúfať, že by sa mala vzdať, že by mala stratiť všetku nádej. Ale Božie Slovo jej hovorí, že aj keď sa minulosť zneužívania jej adoptovanej dcéry vyplavuje na povrch, alebo keď obličky jej syna prestávajú fungovať, ona nemusí strácať nádej. Jej vnútorný človek „sa obnovuje zo dňa na deň“ Božím Slovom, ktoré jej hovorí, že toto terajšie ľahké súženie nás pripravuje na „nesmierne bohatstvo večnej slávy“(2. Korinťanom 4:17). 

Hoci sú špecialisti, ktorí liečia moje deti, veľmi erudovaní a niektoré lieky dobre zaberajú, nemôžem sa spoľahnúť, že lekári či liečby dokážu vyliečiť moje deti. Moja nádej, a jediná skutočná nádej pre trpiace mamy, sa dá nájsť v Božom Slove — ktoré bolo napísané „aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rimanom 15:4).

Božie Slovo hovorí matkám: “Nebudeš trpieť navždy”

Biblia nesľubuje, že matka, ktorá dôveruje Bohu nebude v tomto živote trpieť. Naopak: „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Skutky 14:22). Božie Slovo však oslobodzuje mamy od strachu zo smrti a hovorí im: „Nebudeš trpieť navždy“. 

Pamätajte, že nielen Evu postihlo prekliatie; to isté sa stalo aj hadovi. Predtým, než Boh prehovoril k Eve, povedal hadovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, ty mu však zraníš pätu“ (Genezis 3:15). Keď Ježiš zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, rozšliapol hadovi hlavu a zlomil kliatbu hriechu (Kolosanom 2:13–15).

Veriace mamy sa môžu radovať aj skrze svoje slzy v Bohu všetkej milosti, ktorý ich v Kristovi Ježišovi povolal do večnej slávy a ktorý „vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ“ (1. Petrov 5:10).

Vďaka Kristovmu dielu, ktoré dokončil na kríži, môžu vedieť, že jedného dňa bude Boh sám s nimi ako ich Boh: „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo“ (Zjavenie 21:4).

Utrpenie kresťanskej matky je vysoko bolestivou súčasťou jej príbehu, ale nie je jej celým príbehom. A jednoznačne ju to nedefinuje.

Hoci ju jej skúšky sužujú, kým čaká na ten slávny deň, keď Boh napraví všetku bolesť, môže „sa radovať nevýslovnou radosťou, plnou slávy“ vďaka tomu, že jej život je ukrytý v Kristovi (1. Petrov 1:8; Kolosanom 3:3).

Katie Faris. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Aj keď bolo ťažké, že sme museli na niekoľko mesiacov zavrieť naše kostoly, jednou z prekvapujúcich milostí pre mnohé rodiny bolo obnovenie rodinných pobožností. No mnoho otcov — vrátane mňa — objavilo pri ich vedení svoje nedostatky.

„Verte, že vo vašej slabosti Pán preukáže dostatok svojej milosti a sily.“

Napriek mojej úlohe pastora v našej cirkvi priznávam, že u nás doma rodinné pobožnosti niekedy môžu pôsobiť vynútene, neradostne a sú skôr frustrujúce, ako by prinášali ovocie. Pri mnohých príležitostiach som cítil pokušenie vzdať to. Možno to poznáte. A my vieme, že Božia vôľa pre otcov je, aby vychovávali svoje deti „s prísnosťou a napomínaním podľa Pána“ (Ef 6:4), a to si vyžaduje pokračovať v sile Ducha Svätého. Pozrite sa na tri bežné prekážky, ktoré často bránia otcom v ich úsilí o rodinné pobožnosti plné radosti a uctievania Ježiša.

Prekážka č. 1: Súťaž o váš čas

Zvyčajne, keď myslíme na rodinnú pobožnosť, prestavíme si celú rodinu pokope pri modlitbe, speve a čítaní Písma. Toto nie je zlá predstava, ale prvá prekážka vyžaduje, aby sme sa pozreli na náš čas uctievania a zvážili, čo sa nám ho snaží ukradnúť. Pravda je taká, že vaša rodina vždy uctieva niekoho alebo niečo a ak to neberiete do úvahy, možno vás prekvapí, že napriek času, ktorý strávite pri Božom slove a modlitbe, uctievanie Ježiša vo vašej rodine môže byť až na druhom mieste.

To, čo sa snaží ukradnúť váš čas na uctievanie Ježiša, zistíte tak, že posúdite, kde a ako vaša rodina trávi väčšinu času, na čo míňa najviac peňazí a čomu venuje najviac pozornosti. A čo je ešte dôležitejšie, požiadajte vašu manželku a deti, aby vám pomohli určiť, čo je v živote vašej rodiny najdôležitejšie. Pýtajte sa otázky ako:

• Čo myslíte, z čoho je naša rodina najviac nadšená? A z čoho najviac nahnevaná?
• O čom sa najviac rozprávame?
• Ako tvoj manžel/otec, na čom mi podľa teba najviac záleží?

Prvú prekážku pri uctievaní Ježiša prekoná vaša rodina tak, že ju budete viesť k pokániu a odložíte každú ťažobu a hriech, ktoré bránia alebo sú v rozpore s časom, ktorý ste si vyhradili na čítanie slova a modlitbu (Žid 12:1).

Prekážka č. 2: Trápnosť

Napriek všetkému, čo sa v kostole hovorí o rodinných pobožnostiach, tak málo mužov a otcov vyrastalo v domovoch, kde by pravidelne uctievali Ježiša, dôsledne čítali Bibliu alebo ich otcovia mali aktívnu úlohu v ich duchovnom dozrievaní. Manželia a otcovia vedia, že by mali svoje rodiny viesť pri pobožnostiach, ale mnohí z nich dostali len málo praktických rád, ako to robiť. Výsledkom je, že mnoho mužov má pocit, že vymýšľajú koleso, pokiaľ ide o rodinné pobožnosti — a spočiatku sa koleso zvyčajne netočí hladko.

Zistil som, že keď som sa pokúsil skryť svoju neistotu pri duchovnom vedení mojej rodiny, vlastne som z nášho času pri Božom slove a modlitbe urobil niečo bolestne nepríjemné a napäté. Keď si však priznám slabosť, ktorú cítim pri vedení svojej rodiny, vtedy najviac prežívam Božiu milosť. Musel som sa naučiť zanechať svoj perfekcionizmus a namiesto toho si dať za cieľ jednoducho pokračovať ďalej, takže keď moje deti budú viesť svoje vlastné rodiny, budú na tom lepšie, ako som ja teraz.

Takže otcovia, odstráňte prekážku trápnosti pomenovaním svojich obáv, ktoré súvisia s vedením vašej rodiny pri uctievaní, a verte, že vo vašej slabosti Pán preukáže dostatok svojej milosti a sily (2. K 12:9).

Prekážka č. 3: Je to len o vedomostiach

Piata kniha Mojžišova 6:4–9 poskytuje cieľ aj spôsob pre rodinné pobožnosti. Cieľom je pestovať lásku k Bohu, ktorá mu prináša slávu, a spôsob je nechať presiaknuť svoj život Jeho slovom.

Nebezpečenstvo pre mnohých otcov je v tom, aby sa z rodinných pobožností nestalo iba intelektuálne cvičenie. Viem, že aj ja som sa niekedy ľahko uspokojil, keď mi moje deti odrecitovali správne odpovede na ktorúkoľvek časť Písma, ktorú sme študovali, alebo na tému, o ktorej sme diskutovali. Vedomosti sú dobré a potrebné, ale samy osebe nestačia. Bohu najviac záleží na tom, aby pravda Jeho slova bola vtlačená do našich sŕdc: „Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci“ (5. M 6:6). Cieľom rodinných pobožností nie je učenie, ale láska.

„Cieľom rodinných pobožností nie je učenie, ale láska.“

Otcovia, keďže cieľom je láska, postavte sa do čela svojej rodiny na láskavej úrovni. Jedným z najlepších spôsobov ako to urobiť, je nastaviť tón vyjadrením toho, ako vidíte Boha pôsobiť vo svojom srdci. Povzbudzujte svoju manželku a deti tým, čo vás Pán učí a ako vás premieňa viac na svoj obraz. Pomôžte im vidieť, ako sa evanjelium vzťahuje na ich radosti a trápenia a povzbuďte každého z nich v konkrétnych oblastiach ich života.

Keď pristupujete k rodinnej pobožnosti, odstráňte prekážku obyčajného akademického cvičenia tak, že si spomeniete na Prvý list Korintským 13. Ak máte rodinné pobožnosti, ale nemáte lásku, ste iba hlučným gongom a nakoniec nezískate nič. Usilujte sa o lásku a získate Boha.

Dôslednosť je kľúčová

Rodinná pobožnosť je významná, a pritom prekvapivo jednoduchá. Otcovia, nemusíte príliš komplikovať vedenie rodiny pri uctievaní. Boh vám dal svoje slovo a Ducha Svätého a sľúbil, že bude konať prostredníctvom vašej slabosti. S pomocou Ducha čiňte pokánie z toho, ako si vaša rodina vážila viac iné aktivity a uctievala iné veci, a nie Ježiša. Potom si vyhraďte pravidelný čas na spoločné čítanie Biblie, spievanie, diskusiu a modlitbu.

Vaše rodinné pobožnosti nebudete vždy vnímať ako niečo hlboké (aj keď takými sú!). Určite budete čeliť všetkým možným rozptýleniam — od neposedných batoliat až po vzdorujúcich tínedžerov. Niekedy sa vám budú zdať rodinné pobožnosti vynútené. Inokedy to bude frustrujúce. Ale kľúčová je dôslednosť. Božie slovo sa nikdy nevráti prázdne a vždy vykoná, na čo bolo poslané (Iz 55:10–11).

Takže sa nevzdávajte, ani keď máte pocit, že vaše úsilie je zbytočné. Bojujte dobrý boj viery a verte, že Boh vašu vytrvalosť pri rodinných pobožnostiach použije na pestovanie hlbšej lásky k Nemu a k blížnym. Buďte verní a výsledky nechajte na Ježiša, pravého vodcu uctievania vo vašom dome.

NICK AUFENKAMP © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ak si považovaný za mladého človeka, tak ja som považovaná za staršiu ženu. Som už totiž starou mamou siedmim vnúčatám. Minulý týždeň sme so šesťročnou vnučkou spoločne skákali na trampolíne, keď zrazu ostala stáť. Obzrela si moje ruky a nohy a s detinskou nevinnosťou sa ma opýtala, prečo mám také vrásky a prečo je mi tak vidieť žily.

Dovŕšenie šesťdesiatky mi dalo úžasný nový pohľad na starobu. Nie som už mladá, ale ešte nie som tým, koho mnohí považujú za starú, ako napríklad moja mama, ktorá je vdova po deväťdesiatke. Väčšina z nás nerada rozmýšľa nad starnutím. Medzi ženami je táto téma častejšie považovaná za neslušnú. Trávim v domove dôchodcov so svojou mamou veľa času a všimla som si, že mnohé ženy sa tam hanbia za svoj vek. (Moja mama s tým však nemá problém. Je hrdá na svojich 93 rokov!)

Písmo sa tejto téme nevyhýba. Príslovia (ktoré sú vzácnou knihou pre mladých) túto tému riešia veľmi priamo. Sama na sebe si všímam a zároveň na mame sledujem to, ako človek starne. Chcem ťa teda poprosiť, aby si sa, ako mladý človek, zamyslel obzvlášť nad starými ženami. Možno ti to rozjasní terajší pohľad a možno ti to pomôže mať v nasledujúcich rokoch širšiu perspektívu.

Keď ti matka zošedivie

Príslovia sú známe textami, v ktorých otec oslovuje syna. Je však dobré si všimnúť, že táto starozmluvná kniha múdrosti často spomína spoločné zodpovednosti, potešenia a zármutky oboch rodičov. Prvý príkaz autora Prísloví je: „Syn môj, počúvaj otcovo napomenutie a nepodceňuj matkino poučenie“ (Pr 1:8).

V Prísloviach 23:22 je napísané niečo veľmi podobné: „Poslúchaj svojho otca, on ťa splodil, a nepohŕdaj svojou matkou, keď zostarla.“ (Pr 23:22) Piate prikázanie káže: „Cti svojho otca a svoju matku“ (2. M 20:12). Zjavne tento príkaz a taktiež zasľúbenie, ktoré ho nasleduje, platí vo všetkých štádiách života.

Ja ale píšem o matke, špecificky o matke, keď zostarla. Prečo nás autor žiada, aby sme ňou nepohŕdali? Čím som staršia, tým viac si vďaka vlastným skúsenostiam uvedomujem odpoveď. O to viac to vie žena ako moja mama, ktorá je už považovaná za starú a ktorá na odpoveď prišla už mnohými bolestivými spôsobmi.

Z časti ide o čoraz výraznejšie vrásky na tvári (atď.), o spomalenú chôdzu (alebo o to, že nechodí vôbec). Ide o to, že nerozumie (alebo nepočuje) všetkým vtipom o najnovších filmoch a hudbe, necíti sa schopne ohľadom najnovšej technológie alebo sa jej bojí (dokonca niekedy aj tej nie úplne novej). Časom príde aj to, že jej po obede ostane jedlo na tvári. Pohŕdanie nie vždy značí, že sa nahlas vysmievame. Niekedy to robíme už len tým, že sa k starším správame ako k smiešnym, hlúpym alebo neviditeľným.

Aj keď to často prežívajú inými spôsobmi, muži a ženy rovnako zápasia s procesom starnutia. Je ale dobre sa zamyslieť nad nezvyčajným povolaním nepohŕdať svojou matkou, keď zostarla. Mohli by sme sa na toto prikázanie pozrieť z mnohých rôznych pohľadov, tu sú však tri špecifické.

1. Nežiaľte za vädnúcou krásou

Staršie ženy už nemajú tú krásu, ktorá sa spája s mladosťou. Mnoho žien sa to dlhé roky snaží poprieť, no táto pravda nás naďalej prenasleduje. V dnešnej komercializovanej kultúre do nás svet vkuse tlačí, že si máme ceniť krásu a večne vyzerať mlado. Samozrejme, mladistvá krása je poklad, z ktorého sa máme tešiť, či už keď ho máme, alebo vidíme. V dobe krémov proti vráskam a starobe je však ťažké pre ľudí oslavovať hodnotu, ktorú žena má potom, ako tá mladá krása upadne.

Mladá žena, nie je ľahké si v našich zaneprázdnených životoch nájsť čas na dennú úpravu a očistenie, ktoré vedú k neporušiteľnej kráse (ozdobe), o ktorej rozpráva apoštol Peter (1. Pt 3:4). Mladý muž, nie je ľahké nastaviť svoje oči na hľadanie takej krásy, kým si ešte mladý. Mohli by sme sa dlho hádať o tom, čo sa Pavol snaží povedať, keď káže, nech sme „skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti“ (1. Pt 3:4). Mali by sme sa teda modliť, nech nám Boh dá porozumieť tomu, čo tieto slová znamenajú, a nech nám pomôže si vážiť túto vnútornú krásu na žene, či už je stará, alebo mladá, pretože to je pred Bohom veľmi vzácne.

2. Nežiaľte za plodnosťou

Starším ženám sa postupom času pozastaví istá činnosť tela na rozdiel od mužov, ktorým sa to nedeje. Ide o reprodukčné orgány. Ako ženy vnímajú toto obdobie? Ako ho vnímajú iní? Niektorí to vnímajú ako vyslobodenie, no mnohí to považujú za príznak staroby a ako dôvod pre úzkostlivé pocity. Pre všetkých to aspoň nepriamo značí stratu, keďže ide o zmenu, ktorá ukončí možnosť vytvoriť ďalší život.

Kým sa v kostole tešíme z novorodeniatok a z Božej milosti voči každej novej generácii, je dôležité, aby ženy budovali a aj naďalej sa učili budovať mladé životy. Mali by sme sa o to snažiť tak dlho, ako len vládzeme a dokým máme silu, hoc len na modlitbu. Mám na mysli budovanie duchovného života a modlitby zaňho, ktoré smerujeme jedine Kristovi, nášmu Spasiteľovi. Je neskutočne podstatné, aby si mladé ženy a mladí muži vážili túto výchovu a hlavne tie modlitby. Potrebujú ich tak, ako kedysi potrebovali matkine mlieko.

Vychovalo a viedlo ma mnoho Božích žien. Boli mi matkami v Božej rodine. Takou mamou chcem byť aj ja až do konca svojho života. Mladá žena, modlím sa, aby si takou mamou bola aj ty. Mladí ľudia, modlím sa, aby ste si cenili takéto ženy. To je identita, ktorá pretrvá: „matka v Izraeli“ (Sud 5:7).

3. Nepohŕdajte spoločenstvami naplnenými ženami

Ženy mnohokrát žijú dlhšie ako muži. Podľa amerického inštitútu staroby sú približne dve tretiny Američanov nad 85 rokov ženy. Bez viery vo večnosť, a hlavne, keď človek navštívi isté domovy dôchodcov, sa môže zdať, že sú všade len vyhodené ženy, ktoré nemajú zmyslel života. Je ich neskutočne veľa. Predĺžili sme ľudský život a vďaka tomu máme veľkú skupinu žien, ktoré sú často opustené a pohŕda sa nimi.

Aké je neskutočne dôležité, aby sme v cirkvi milovali a rešpektovali „staršie ženy ako matky“ (1. Tim 5:2). Majú veľa múdrosti, o ktorú by sa vedeli podeliť. Mala som úžasné školenie od svojej mamy a jej priateliek, už len tým, že som im načúvala. Mnohé z nich verne žili ako vdova, ktorú spomína Pavol: „zložila svoju nádej v Boha a dňom, nocou zotrváva v modlitbách a prosbách“ (1. Tim 5:5). To je skupina, ktorú si treba vážiť, od ktorej sa potrebujeme učiť, ktorej potrebujeme svedčiť a ktorú potrebujeme vtiahnuť do rodiny, ak už nie sú jej súčasťou.

Krajší obraz

V Biblii nachádzame veľa žien, ktoré boli verné a ktoré si ľudia vážili až do konca. Hneď uprostred toho všetkého je Ježiš, ktorý aj kým znášal naše hriechy na kríži, myslel na svoju matku. Požiadal Jána, aby sa o ňu postaral (J 19:26–27). Taktiež je tu Lukášov príbeh o krásnej Anne, ktorá bola „pokročilá vekom,“ ktorá „nevychádzala z chrámu, pôstom a modlitbami slúžiac Bohu vo dne v noci“ a ktorá malá tú možnosť privítať Mesiáša (L 2:36–38). Nemôžeme zabudnúť ani na Abrahámovu manželku Sáru, ktorá so smiechom a vierou porodila Bohom sľúbené dieťa, aj keď už dávno bola za vekom rodičky. Timotejovu starú mamu Loidu apoštol Pavol špecificky spomína ako ženu, ktorá podávala vieru ďalším generáciám (2. Tim 1:5).

Tento biblický obraz nám dáva trošku perspektívy. Pripomína nám príbeh spásy, v ktorom sme muži a ženy rovnako volaní zohrať svoju rolu od mladosti do večnosti. Pomáha nám smiať sa ako Sára, ale s plnou vierou. Naplní nás vytrvalosťou hľadať Ježiša vo dne i v noci, tak ako to robila Anna. Vedie nás k tomu, aby sme svoju vieru podávali ďalej, tak ako to robila Loida. Vieru v Božieho Syna, ktorý prišiel kvôli nám na zem, ktorý sa narodil ľudskej matke, ktorý nezhrešil, ale náš hriech zobral so sebou na kríž a ktorý vstal z mŕtvych. Vieru v nášho Spasiteľa a večného Kráľa. V Ňom je dostatok života, sily a krásy pre všetkých z nás v Jeho rodine na veky.

Je dobré uvažovať nad týmito vecami, kým je človek mladý. Knihy múdrosti v tom povzbudzujú mladých ľudí, aby boli pripravení nasledovať Pána až do konca svojich dní. Je rovnako dobré, aby sa nad touto témou spoločne zamýšľali mladí a starí, Boží muži a Božie ženy, lebo všetci smerujeme k dňu, keď naše vzkriesené telá už nikdy nezostarnú. Teda aspoň nie tak, ako poznáme starnutie teraz.

Dovtedy budeme všetci, muži a ženy, postupne starnúť. Modlím sa hlavne za to, aby bola cirkev plná krásnych Božích žien, či už sú mladé, alebo staré. Taktiež sa modlím za nás všetkých, aby sme nepohŕdali svojimi matkami, keď zostarnú.

Kathleen Nielson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Je to úplne v poriadku a rozumné, keď rozmýšľame o tom, že si kúpime šálku kávy, ale v našich najdôležitejších vzťahoch to nefunguje. Je zrejmé, že naše deti nie sú výrobky, ale ľudia. Ak si nedáme pozor, do vzťahu s našimi deťmi môžeme prepašovať spotrebiteľský prístup. Keď vynikajú v športe alebo majú v škole výborné známky, sme pyšní, lebo ich úspech odráža našu skvelú rodičovskú výchovu — či aspoň chceme, aby si to ľudia mysleli. Ale keď nemajú príliš veľké nadanie na atletiku, teoretické predmety, výber priateľov, či nie sú obdarené fyzickým vzhľadom, sme v rozpakoch. A my neradi zažívame rozpaky! Aby sme daný problém vyriešili, tlačíme na naše deti, aby podávali väčší výkon. Hovoríme, že je to pre ich dobro, aby neskôr v živote vynikali — a sme presvedčení, že nás to do istej miery aj motivuje, ale hlavným dôvodom, prečo tlačíme na naše deti, je, že ich výkon a vzhľad nespĺňa naše potreby a očakávania. Nie, nemáme v pláne sa ich zbaviť a priviesť si domov iné deti, ale určite si želáme, aby sa naučili lepšie odzrkadľovať naše vysoké normy excelentnosti!

Ako rodičia nemôžeme nikdy dovoliť, aby naša láska a prijatie boli podmienené výkonom našich detí. Som vďačná za to, že Božia láska k nám sa nezakladá na našom výkone. Ak by to tak bolo, nemali by sme žiadnu nádej, pretože by nebolo možné páčiť sa Mu. Som však vďačná, že Boh nás miluje bezpodmienečne a prijíma nás nie na základe toho, čo robíme, ale kým sme — Jeho stvorením.

Láska je rozhodnutie. Je to aj záväzok, v ktorom je vzťah dôležitejší ako naše potreby. Namiesto toho, aby sa ľudia pýtali: „Čo je pre mňa najlepšie?“ sa usilujú o to, čo je najlepšie pre toho druhého. Obetujeme sa jeden pre druhého nie preto, že musíme, ale preto, že si toho druhého vážime. Iba zopár vzťahov vychádza z tohto druhu záväzku: manželstvo, výchova našich detí, náš vzťah s Bohom a naša duchovná rodina.

Tieto silné, striktne vymedzené vzťahy sa dajú inak opísať aj slovom „zmluva“. V celej Biblii vidíme, že Boh s ľuďmi uzatvára zmluvy — od Adama cez Noacha, Abraháma, Mojžiša až po novú zmluvu v Ježišovi. Niektoré z nich sú podmienené. Boh hovorí: „Urobím toto, ale ty musíš urobiť tamto.“ Ale niektoré sú bezpodmienečné: „[Ja] ťa nenechám a neopustím!“ (5. M 31:6) Tie podmienené sú pre nás výzvou, pútajú našu pozornosť a vyžadujú dodržiavanie, ale tie bezpodmienečné nám zohrievajú srdce a inšpirujú nás, aby sme nasledovali Toho, kto nám dal najavo svoju lásku. V našom manželstve a pri výchove detí je pochopenie týchto zmluvných vzťahov pevným základom toho, aby sme milovali bez podmienok. Okúsili sme už Božiu lásku, odpustenie a jeho prijatie, a preto láskou, odpustením a prijatím štedro zahŕňame tých, ktorých milujeme — aj vtedy, keď nám to nevyhovuje, aj keď oni nenapĺňajú naše potreby a aj vtedy, keď si nevážia, čo pre nich robíme.

Rozdiel

Zdá sa, že muži a ženy rozprávajú iným jazykom, a niektorí ľudia tvrdia, že pochádzajú z iných planét! V Liste Efezským Pavol opísal hlboký záväzok, ktorý majú voči sebe manželia. Tento vzťah nie je o tom, čo komu vyhovuje, či dokonca ani o vzrušujúcich pocitoch. Je to skôr obraz nášho vzťahu s Bohom. Mužom povedal, aby milovali svoje ženy „ako aj Kristus miloval cirkev“ a „seba samého vydal“ z obetavej lásky. Ale ženám dal odlišný pokyn: aby mali k svojim mužom úctu (Ef 5:21–33).

Sme presvedčení, že ženu najlepšie motivuje láska a muža najsilnejšie motivuje úcta. Prieskum odhaľuje, že počas manželskej hádky muž najčastejšie reaguje neláskavo vtedy, keď sa cíti byť znevažovaný, a žena reaguje znevažujúco vtedy, keď sa cíti byť nemilovaná. Oslovili sme 7 000 ľudí s otázkou: „Keď so svojím manželom či drahou polovičkou prežívate hádku, máte pocit, že ste nemilovaný alebo znevažovaný?“ 83 % mužov odpovedalo „znevažovaný“ a 72 % žien odpovedalo „nemilovaná“. Hoci všetci potrebujeme rovnako lásku a úctu, pociťovaná potreba počas hádky je odlišná, a táto odlišnosť je zreteľná tak, ako sa ružová farba líši od modrej!

Je múdre, keď manžel rozumie tomu, že identita jeho manželky je spojená s jej profesionálnou prácou, rovnako ako jej prácou v domácnosti v úlohe ženy a matky. Muži môžu svojim ženám pomáhať, aby sa cítili byť milované, podporované a docenené tak, že im počas dňa zatelefonujú, ponúknu sa vybaviť veci, dobrovoľne vymenia plienky či umyjú riad, zariadia rezerváciu stola v reštaurácii a urobia iné veci, ktoré sú pre ich vzťah špecifické. Keď muži pre svoje ženy nerobia takéto veci, potom majú ženy pocit, že sú využívané a nedocenené. A každá žena si musí uvedomiť, že identita jej muža je tiež do veľkej miery prepojená s jeho prácou, jeho inteligenciou, zručnosťami a úspechmi. Keď mu neprejavuje dôveru, nepovzbudzuje ho a nechváli ho, zdrvuje ho to… a je možné, že bude reagovať sarkasticky, nahnevane alebo bude mlčať.

Keď majú ženy pocit, že sú vrúcne milované a muži cítia, že sa im prejavuje úcta, deti majú bezpečné miesto, kde môžu rásť a prekvitať. Vo vzťahu svojich rodičov vidia lásku v praxi a osvoja si jedinečnú silu oddaného vzťahu. Možno nebudú vedieť presne vyjadriť rozdiel medzi konzumným a oddaným vzťahom, ale ten rozdiel inštinktívne poznajú.

Nejde tu o teoretické cvičenie pre deti. Typ vzťahu, ktorý vidia doma, ich dramaticky ovplyvňuje. Budú si hľadať priateľov, ktorí sa k nim správajú úctivo a hovoria pravdu a budú si hľadať manželského partnera, ktorý má tieto hodnoty. Potom budú svojim deťom vštepovať hodnoty oddaného vzťahu, a toto dedičstvo sa bude predávať z generácie na generáciu.

Rodney a Michelle Gage. THIS ARTICLE WAS ORIGINALLY PUBLISHED AT MARRIAGETRAC — BUILD A BETTER MARRIAGE