Dovoľ Bohu vstúpiť

Všimnime si dve veci, ktoré apoštol hovorí:

Pozerá sa na vnútorného človeka, na naše vnútro. (To znamená, že sa pozerá na to, čo nie je vidieť, nie zovňajšok, imidž.) Pozerá sa na to, kým sme, keď sa na nás nikto nepozerá. Hovorí o Ježišovi a tebe bez publika.

Túži po tom, aby sme zosilneli skrze Ducha. Hovorí o moci, ktorá nie je naša, a predsa v nás pôsobí.

Pavol nám chce povedať, že život viery je otázkou toho, koho vpustíme do svojho života.

Keď bol Ježiš postavený pred Piláta, Pilát sa ľudu spýtal: Ktorého si žiadate, aby som vám prepustil: Barabbáša, a či Ježiša, ktorý sa volá Kristus?(Mt 27:17)

Veľkňazi a starší však naviedli zástupy, aby si vyžiadali Barabbáša a zahubili Ježiša. Spýtal sa ich vladár: Ktorého chcete z tých dvoch, aby som vám prepustil? Zvolali: Barabbáša! Pilát im povedal: Čo teda urobím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať Ho. On sa opýtal: Čože urobil zlé? Ale oni tým hlasnejšie kričali: Ukrižovať Ho! (Mt 27:20–23)

V mnohých rozhodnutiach, ktoré cez deň robíš, ide v skutočnosti o to, koho si vyberieš: Ježiša alebo Barabbáša? Aj keď niektorí chcú ľuďom nahovoriť, že sú tri alternatívy: 1. za Ježiša, 2. proti Ježišovi, 3. neutrálny.

Ale Ježiš sám hovorí: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mt 12:30) To znamená, že Barabbáša nie je možné prepustiť bez toho, aby nebol ukrižovaný Ježiš. Podobne, ako nie je možné vyvoliť si Ježiša bez toho, aby sme na seba nevzali svoj kríž a nenasledovali Ho.

Keď berieme na seba svoj kríž, križujeme Barabbáša, križujeme svoje „ja“, svoj egoizmus. Egoizmus sa zamestnáva tým, čo vidia oči — viditeľnými vecami. Zamestnáva sa svetom a je nakazený mysľou sveta, svetským spôsobom rozmýšľania a nevidí to, čo už má, ale stále sa pozerá na to čo mu chýba!

Cieľom modernej reklamy je presne to — zamestnať ťa vecami, ktoré ti chýbajú. To, čo ti chýba, „musíš získať“. Tak si kúpiš ponúkaný výrobok. Len si kúp a budeš šťastný.

Božie slovo a Boží Duch však kladú dôraz na to, čo máš. Otvárajú bohatstvo toho, čo už máš, aby si sa radoval. Božie slovo hovorí o moci, ktorá je v pohybe. Živá realita bežného dňa! Predtým, než pôjdeme ďalej, si musíme uvedomiť, že je to cesta kríža, o čom rozprávame.

Úzka cesta, cesta obete — cesta posvätenia!

Je dôležité mať to na pamäti v dobe, keď sa väčšina zamestnáva hľadaním rýchlych a ľahkých východísk z bolesti, než zisťovaním pravdy o tom, prečo sme sa do nej dostali!

Je to otázka toho, koho vpustíme…

Ježiša alebo Barabbáša? Alebo povedané inak: Komu dáme viac jedla?

Úbohá teológia, teológia rezignácie, ktorá ospravedlňuje Barabbášovo prepustenie tým, že to dáva za vinu našej hriešnej prirodzenosti. Podľa nej nemá zmysel bojovať proti hriechu, lebo nikdy nebudeme iní…

Nie, nikdy nebudeme príliš odlišní, ale život môže byť veľmi odlišný, keď do neho vstúpi Ježiš. Musím však byť ochotný ukrižovať Barabbáša, svoje ja. Nie je jednorazová záležitosť, je to niečo, čo sa musí diať znova a znova, každý deň. Zápas s vlastným hriechom a zradou, zápas s vlastným sebectvom je niečo, čo sa neskončí, kým budeme tu, na zemi.

Preto je dôležité žiť v obnovovaní každý deň. Takže vždy znova dovolíme Ježišovi, aby vstúpil do nášho života.

Je dôležité každý deň si položiť otázky:

Aká moc pôsobí v mojom živote? Komu dávam najviac jedla — môjmu telu alebo novému životu? Čím sa zamestnáva moje srdce? Materiálnymi vecami? Viditeľnými vecami? Pôžitkami? Alebo rastom v posväcovaní?

Mladý muž sa modlil túto modlitbu v dobe železnej opony vo Východnej Európe: „Drahý Pane, nikdy ma neurob šťastnejším, než ma urobíš svätým. Amen!“ Bol to 16-ročný chlapec.

Vpustiť Boha do života niečo stojí. Dovoľ aj tak Bohu vstúpiť do svojho života. Spoznáš nielen bolesť kríža a požiadavky a zodpovednosť učeníctva, ale zažiješ aj moc kríža, Kristovu radosť, pokoj a všetko nebeské požehnanie!

Preto kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach…