Hostina, ktorú pripravil Boh

Predstavme si, že sme na hostine.

Je to hostina, ktorú pripravil Boh. Na tú hostinu sa nedá dostať tak, že sa Bohu zapáčime, že budeme drieť, alebo zoženieme lístok od kamaráta. Na tú hostinu sa dá dostať len zadarmo.

Boh nás pozve a povie: „Poď, môj Syn za to všetko zaplatil.“

A my povieme: „Áno, Idem. Ďakujem.“

Na hostine je radosť, sloboda, dobrá nálada, skvelé rozhovory, žiaden strach, žiadne predvádzanie, je tam všetko, čo potrebujeme. Sme na hostine u Boha!

A predstavme si, že niekto povie: „Pozrite sa, toto je vzácna hostina, to všetko veľa stálo, tak poďme aspoň niečo z toho odpracovať, prispieť k tomu, že tu môžeme byť.“

A povieme si: To je dobrý nápad. A tak začneme umývať riady, prestierať, nanovo aranžovať, umývať podlahu…

A keď sa na tú hostinu niekto pozrie teraz, tak už nevidí ľudí, ktorí sa tešia, rozprávajú a majú sa dobre.

Ale vidí ľudí, ktorí pracujú, potia sa a hostina nikde. A na takú hostinu sa už nikomu nechce. Chceli by sme prispieť, aby tá hostina bola lepšia, aby sme si ju viac zaslúžili, ale v skutočnosti zničíme radosť, slobodu, atmosféru, ktorú pripravil Boh.

V skutočnosti znevážime Božie pozvanie.

Z toho je Pavlovi smutno. To ho bolí, keď píše kresťanom do Galácie.

Že začali zabúdať na krásne evanjelium a viac a viac sa vydávali cestou vlastného snaženia.

Na začiatku 3. kapitoly Pavol píše:

„Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil, Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného! Len to by som chcel zvedieť od vás, či ste zo skutkov zákona prijali Ducha a či zo zvestovania viery? Či ste takí nerozumní? Začali ste duchom, a teraz končíte telom?“

Keď bol Pavol v Galácii, zvestoval Krista. Hovoril, že my sami zo svojho snaženia nikdy pred Bohom neobstojíme, ale Boh zostúpil dolu, aby nás zachránil. Ľudia v Galácii v to uverili, opreli sa o to a mali radosť a slobodu.

Ale keď Pavol z Galácie odišiel, prišli tam falošní učitelia, ktorí kresťanom okrem iných vecí povedali: „Ako môžete byť na hostine, naozaj zachránení, keď nepoznáte Mojžiša. Nepoznáte zákon, ani ho nedodržiavate. Boží ľud vždy dodržiaval zákon, dodržiaval Mojžiša. Tak to dajte do poriadku, spoznajte zákon a dajte sa obrezať, aby ste boli naozaj vyvoleným Božím ľudom. Aby ste bolo hodní tej hostiny… “

Ľudia v Galácii boli úprimne veriaci. Chceli čo najviac slúžiť Bohu. Ale neporozumeli, že to „duchovnejšie“ učenie falošných učiteľov ich odvádza od cesty viery a radosti, od toho, že je dokonané, že už nič pre svoju záchranu nemôžeme spraviť, smerom k vlastnej snahe, skutkom a zákonu.

Abrahám, Mojžiš, obriezka a zákon

A tak Pavol ľuďom v Galácii nanovo vysvetľuje, ako je to s obriezkou, Mojžišom, zákonom a Abrahámom.

Pavol v 3. kapitole hovorí zhruba toto: Pozrite sa, s nami všetkými veriacimi, aj s vami veriacimi z pohanov je to rovnaké, ako s Abrahámom. O Abrahámovi je napísané, že uveril, a to sa mu počítalo pred Bohom. Podstatná bola jeho viera. A uvedomte si, že Abrahám uveril, nie ako obrezaný, nie ako niekto, kto poznal Mojžiša a zákon. Bol na tom tak isto, ako vy pohania. Obriezka bola len znakom toho, že uveril. Najprv bola viera a potom obriezka.

A Pavol ďalej pokračuje: Boh dal Abrahámovi zasľúbenie. Zasľúbenie, že v ňom budú požehnané všetky národy. To zasľúbenie dal Abrahámovi a jeho potomkovi. A tým potomkom je Ježiš Kristus. Preto sa vy veriaci v Galácii nemusíte báť, lebo keď veríte v Krista, tak ste potomkami Abraháma. Vy ste dedičia zasľúbenia. Vy ste tie národy, ktoré budú požehnané. Vy ste nový Izrael. Vy ste nový Boží národ, a preto sa nebojte, patríte na tú hostinu.

A keď Pavol vysvetlí, ako je to s Abrahámom, začína ďalej v 3. kapitole vysvetľovať, ako je to so zákonom a Mojžišom.

Pavol hovorí: Najprv tu bol Abrahám a zasľúbenie a potom o 430 rokov neskôr prišiel Mojžiš a zákon. Ale zákon, ktorý prišiel, nezrušil zmluvu medzi Bohom a Abrahámom. Tá zmluva stále platí.

Zákon prišiel, Pavol obrazne hovorí, aby sa nám stal vychovávateľom, až do času, kým sa nenaplní zasľúbenie, ktoré dal Boh Abrahámovi. A to zasľúbenie sa naplnilo, keď prišiel Ježiš. On naplnil zákon. On ukončil zákon. Už tu nie je doba zákona. Ale doba milosti a Ježiša Krista.

Pavol na mnohých miestach vo svojich listoch vysvetľuje, že cesta záchrany nikdy nebola cesta zákona. Nikto, nikdy nemohol obstáť z činenia zákona a skutkov. Vždy tu bola len jediná cesta záchrany — cesta viery, ktorá začala u Abraháma a bola dokonaná a naplnená, keď prišiel Ježiš Kristus.

Skvelé, že to hovorí Pavol. Pavol bol žid. Pavol rozumel týmto veciam. Bol v tom lepšie vyučený ako falošní učitelia.

Keby tieto veci hovoril pohan, ľahko by povedali: ty tomu nerozumieš.

Každý potrebuje milosť

Ale popri historickej úlohe v dejinách spásy má zákon aj osobnú úlohu pri každom jednom z nás. Odhaľuje, aký je Boh svätý a akí sme my nedostatoční. Odhaľuje, ako nedokážeme obstáť pred Bohom.

Naším problémom je, že sme povrchní. Nezdá sa nám, že sme na tom až tak zle. A nezdá sa nám, že Boha až tak veľmi potrebujeme. A čím menej Ho potrebujeme, tým menej sme vďační, tým menej sa tešíme z milosti, tým menej o Ňom rozprávame.

Jeden príbeh rozpráva o tom, ako prišiel do kostola na spoveď lekár, ktorý bol uznávanou autoritou v komunite. Každý ho mal rád, pomáhal ľuďom. A medzi ľuďmi, ktorí išli na spoveď, bol aj človek, o ktorom všetci vedeli, že práve vyšiel z väzenia. Keď už ľudia vyšli z kostola, farár prišiel k lekárovi a povedal: „Aká milosť.“ A lekár na to odpovedal: „Aká milosť.“ A farár pokračoval: „Aká milosť, že ten bývalý väzeň prišiel do kostola, že sa rozhodol zmeniť svoj život, že sa rozhodol pokoriť pred Bohom.“ Lekár mu odpovedal: „Aha, ty myslíš toho väzňa? Ja myslím na seba. Aká milosť, že ja, ktorý som uznávaný, ktorého ľudia majú radi, ktorý má slovo v tejto komunite, že ja som mohol pochopiť, že aj ja tak silno potrebujem Božie odpustenie a Božiu milosť. Rovnako silno ako ten človek, ktorý vyšiel z väzenia.“

Tento príbeh sa týka každého jedného z nás. Porozumejme, ako veľmi potrebujeme Boha.

Pavol na záver 3. kapitoly píše:

„Takže zákon stal sa nám vychovávateľom po Krista, aby sme z viery boli ospravedlnení. Ale keď prišla viera, už nie sme pod vychovávateľom. Lebo vierou ste všetci synovia Boží v Kristovi Ježišovi. Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste potomci Abrahámovi, dedičia podľa zasľúbenia.“

Zhrnutie:

1. Pamätajme, že Boh pre nás pripravil hostinu. Na tej hostine môžeme byť, lebo Boží Syn, Ježiš Kristus za ňu zaplatil. Je dokonané a my už k tej hostine nemôžeme nič pridať.
2. Pamätajme, že na všetkých z nás sa vzťahujú zasľúbenia, ktoré dal Boh Abrahámovi. My sme nový Boží ľud. My patríme na hostinu. Nedovoľme nikomu, aby nás zmiatol „múdrymi“ alebo „duchovnými“ rečami.
3. Rozumejme tomu, aké miesto má zákon, Božie prikázania v našom živote. Vedú nás k tomu, aby sme porozumeli, aký Svätý je Boh. Ako ďaleko sme my od Neho. A vedú nás k jedinej možnej záchrane, k Ježišovi Kristovi, k tomu, že Boh zostúpil dole, aby nás zachránil.

Otázky na premýšľanie:

1. Si na hostine? Tešíš sa? Máš radosť, alebo ešte stále máš pocit, že musíš niečo robiť, aby si si to zaslúžil?
2. Pozývaš na tu hostinu, ktorú Boh pripravil ostatných? Ľudí pozývame len tam, kde je nám naozaj dobre.
3. Šírime okolo seba úsmev, prijatie, slobodu, alebo predpisy, zákazy a zákon?