Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Nákaza — recenzia filmu

  • 19. Mar '20
  • 989
  • 40

Umývate si dnes ruky častejšie ako pred mesiacom? Zmenili ste zásadným spôsobom svoje spoločenské správanie? Prestali ste sa dotýkať svojej tváre, resp. ste si to začali uvedomovať oveľa viac, ako kedykoľvek predtým?

Film, ktorý by ste pred pár mesiacmi len márne hľadali vo filmových rebríčkoch. Nezískal žiadne špeciálne ocenenie (ani Oskara). Premiéru mal v roku 2011. Napriek celkom silnej hereckej zostave či kvalitnej réžii oproti ostatným filmom nijako nevyčnieva, čo odrážajú aj hodnotenia na CSFD či IMDB (zhodne 6 %).

Niekedy však majú okolnosti a udalosti, v ktorých sa ľudia práve ocitnú, na sledovanosť filmu oveľa väčší vplyv ako hodnotenia. A Nákaza (Contagion) je presne tento prípad. 

Aktuálnosť nákazy (Koronavírus — SARS-CoV-2) dostala tento film na popredné priečky streamovacích služieb (iTunes, GooglePlay či Amazonu). Pri pohľade na katalóg distribučnej spoločnosti Warner Bros. v decembri 2019 (keď bola Nákaza na 270. mieste sledovanosti) nikto nepredpokladal, že o tri mesiace už bude na 2. mieste.

Jeho rozmery sú v nanometroch. Osamote nedokáže urobiť skoro nič. Je to „len“ zhluk genetickej informácie vloženej do proteínovej schránky. Nedokážete ho vidieť voľným okom. A napriek tomu sa ho boja milióny ľudí po celom svete. Vírus. 

Na to, aby prežil, potrebuje hostiteľa. Keď ho však získa, dokáže sa neuveriteľnou rýchlosťou šíriť na ďalších a ďalších hostiteľov. Z dvoch nakazených sú o pár minút štyria, zo štyroch ôsmi, z ôsmych šestnásti. Za pár dní sú to milióny ľudí od USA až po Japonsko. Globalizácia a možnosti, vďaka ktorým sa vieme z jedného konca planéty dostať na druhý za niekoľko hodín, nie je len vymoženosť, ale aj hrozba. Pretože nákaza sa dokáže veľmi ľahko rozšíriť ešte predtým, ako o nej ktokoľvek kompetentný mohol vedieť. 

Zdá sa vám táto situácia povedomá? Je zaujímavé, že 9 rokov starý film veľmi presne opisuje situáciu, ktorej je ľudstvo vystavené v posledných mesiacoch. Samozrejme, film je fikciou a mnohé veci sú dotiahnuté kvôli napätiu do extrémov. Musíme však povedať, že ide o realistickú fikciu, ktorú ocenili aj mnohí odborníci (nielen filmoví, ale aj medicínski). Za zmienku stojí to, že film dostal pochvalu v časopise New Scientist za mimoriadne presné spracovanie vedeckých okolností šírenia nákazy. 

Náskok vírusu je zjavný. Kým naň ľudstvo dokáže reagovať, zomierajú tisíce. Pandémia, chaos, dezinformácie. Na druhej strane snaha dostať veci pod kontrolu, objaviť účinný antivírus, protilátku, vakcínu. Bezpečnostné opatrenia, ktoré zabránia tak masívnemu šíreniu, sa zdajú byť každou ďalšou hodinou nedostatočné. Nápor na vlády, ministrov, prezidentov je neúnosný. Ľudstvo nebojuje len s vírusom. Na protistranu sa pridáva aj čas, dezinformácie, strach, panika, vzbura voči autoritám, konšpiračná scéna. 

Kto dokáže túto situáciu zvládnuť? Podarí sa objaviť spôsob, ako šírenie zastaviť? Je možné nájsť protiliek?

Stále si hovoríme, že je to len dočasné. Že raz (a veríme, že to bude veľmi skoro) to všetko skončí. No ako takýchto dní pribúda, nálada sa zhoršuje a z nádeje sa pomaly, ale isto stáva beznádej. Kto nás zachráni? Kto nám pomôže? Kedy sa už konečne objaví liek? Bude účinný? Bude ho dosť pre všetkých, alebo sa k nemu dostanú len „vyvolení“?

Sila filmu je aj v jeho „výchovno-vzdelávacej“ funkcii. Rozvíja cez príbehy postáv rôzne scenáre, ktoré sa počas pandémie odohrávajú, a nastavuje tak zrkadlo, vďaka ktorému môžeme prehodnocovať svoje správanie aj v nadchádzajúcich dňoch. 

Panika nie je na mieste a nikomu nepomáha. Dezinformácie z konšpiračnej scény vytvárajú chaos, z ktorého neexistuje žiadne rozumné východisko, a nakoniec sa stávajú presne takým nástrojom vplyvu, proti ktorým tak húževnato bojujú. Dôraz na pravdu a fakty je v takejto situácii kľúčový. Ako som spomínal v staršej úvahe nad seriálovou minisériou Černobyľ: Ohýbanie, prekrúcanie či relativizovanie pravdy má svoje dôsledky vždy. Aj toto je jeden z apelov filmu, nad ktorým je dobré premýšľať vždy, keď sa odvážime zdieľať niečo prostredníctvom sociálnych sietí. 

Keď film ukazuje zábery ľudí, ktorí rabujú obchody, prepadávajú sa navzájom, alebo sa jeden druhého až paranoidne stránia, možno je na mieste otázka: Kto si, človek? Prečo tak úporne bojuješ o svoju vlastnú existenciu? Je to len evolučný pud sebazáchovy, alebo je to niečo viac? Naozaj je naša existencia len produktom náhody, ako dnes niektorí tvrdia?

A ak je to tak, prečo sa pri pohľade na utrpenie a zlo všetci zhodneme na tom, že to nie je v poriadku? Že takto je to nesprávne? Ako sme na to prišli? Kto nám to povedal? Ak je všetko len náhoda, potom by sme mali svoju existenciu brať skôr ako šťastnú zhodu okolností, a nie je na mieste sa rozčuľovať, ak sa okolnosti zmenia na nepriaznivé, ak nás niekto nakazí, ak pre to niekto zomrie. 

Prečo sa v nás všetko búri, keď počujeme slová, že prežijú len tí najsilnejší, najbohatší, najinformovanejší? Alebo že smrť je zákonitá a život je náhoda? Ak Boh nie je, aký zmysel má odďaľovanie smrteľnej agónie? Zachraňovanie životov? Načo sa to všetko deje?

Máme nádej (a nielen vo filme), že ľudstvo sa z toho dostane. Že straty budú minimálne. Že všetko sa vráti do starých koľají. Že tu bude radosť, smiech, šťastie. Že si z nich ešte v budúcnosti budeme môcť odkrojiť ten svoj kúsok a naplniť hlboký hlad vo svojom vnútri. No každým ďalším dňom, keď sa nákaza približuje k nám samým, túto otázku prehodnocujeme.

Má zmysel bojovať, ak to všetko lepšie nebude?

Zápas o život, boj o zdravie, snaha nenakaziť sa spôsobuje, že život v takomto novom svete stráca na svojom význame. Možno najmä teenageri (dcéra Jory s priateľom), ktorých pocity a prvé lásky sú zasiahnuté karanténou, bojujú sami v sebe s otázkami: Aký zmysel má život v bezútešnom chaose? Kto chce žiť vo svete, v ktorom nie je láska, dôvera a úsmev? Kde sa každý pred každým skrýva, na ulici sa ľudia obchádzajú na diaľku a každý je zahalený, len aby sa k nemu nedostali kvapôčky nákazy? Prečo by niekto chcel žiť vo svete, v ktorom je dotyk či fyzický kontakt tabu? Kde bozk môže znamenať smrť? Nie je fyzická blízkosť podstatou toho, kým ako ľudia sme? 

Mnohé náboženstvá a filozofie chápu fyzické telo ako prekážku k dosiahnutiu duševnej rovnováhy, nirvány, osvietenia. Avšak vo chvíli, keď človek čelí sterilite, ktorú karanténa dotyku prináša, zisťuje, že je to niečo, čo bytostne potrebuje. Fyzický svet, pohladenie, podanie ruky je súčasťou toho, že sme ľudia. Vieme sa toho na nutný čas vzdať, ale nevieme bez toho existovať. Aj to je dôvod, prečo Kresťanstvo a nasledovanie Ježiša dáva zmysel. 

Boh sa vtelil. Stal sa skutočným fyzickým zraniteľným človekom. Jedným z nás. Nie je bytosťou, ktorá sa pozerá na utrpenie zvonku. Aj keď to znie nepredstaviteľne, táto realita je niečím, čo nie je len zbožným prianím, ale historickou skutočnosťou, od ktorej počítame letopočet. 

Nestalo sa to náhodou. Ježišovo vtelenie bolo cielené. Aby sme my ľudia v tom všetkom nezabudli, že je tu niečo viac ako tento svet. Ako nákupy, obchody, zábava, zážitky. Stalo sa preto, aby sme si uvedomili, že to, čo zažívame tu a teraz, zďaleka nie je všetko.

No zároveň, že ani bolesť, trápenie, smútok a beznádej zďaleka nie sú všetko.

Boží dotyk, to nebolo len niečo, čo potrebovali malomocní, nakazení, chorí, slepí, nemí, chromí, ktorí sa zhlukovali okolo Ježiša a žiadali uzdravenie.

Boží dotyk potrebujeme aj my. Dnes. Bez tohto dotyku zomrieme. Skôr či neskôr. Na vírus alebo prirodzene.

To, v čom je rozdiel medzi Ježišom a nami, je skutočnosť, že kým my sme si trest za svoj egoizmus zaslúžili, On v tom bol nevinne. Kým my sme si zaslúžili silný úder, On mal dostať Otcovské pohladenie. No stal sa presný opak. Údery, výsmechy, bolesť a utrpenie, to je všetko to, čo zažil Ježiš na kríži. Všetko preto, aby sme my už nemuseli.

Aby sme mohli zažiť dotyk Otca, ktorý ti povie — bude to v poriadku. Raz to všetko skončí. Raz sa všetko zlé obráti na dobré. Aj keby si zomrel, smrť nemá posledné slovo. Ja mám posledné slovo.

V Zjavení Jána 21:4 sa píše: „Zotrie im každú slzu z očí a už nebude smrti ani žiaľu. A nebude tam plač ani bolesť, lebo to, čo bolo predtým, pominulo.“

4,6/5 (25 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.