3 postrehy o evanjelizácii na modernom Západe

Dôveruj — To je pre dôverčivých.

Ježiš — Nemôžeme si byť istí tým, čo povedal, a existoval tak dávno, že je irelevantný.

Svoja (tvoja) — Ak existuje niečo, čo sa nazýva spása, určite to nie je pre mňa. Nedovoľujte si hovoriť mi, čo potrebujem.

Spása — Okrem tohto života neexistuje nič, takže nemá zmysel byť z neho „zachránený“. Okrem toho „spasenie“ znie nebezpečne fundamentalisticky.

V akej situácii sa teda nachádzame? Posolstvo o dôvere v Krista na našu spásu dnes ľudia nielen odmietajú, ale aj ostro kritizujú. Mnohí si myslia, že naša evanjelizácia šíri utláčateľskú ideológiu, ktorá vykorisťuje zraniteľných, manipuluje slabých a uprednostňuje samospravodlivých a ‎‎‎privilegovaných. „Cirkev chráni a kryje pedofilov a utláčateľov, ktorí zneužívajú zraniteľných, tak mi nehovorte, že mám veriť ich nenávistnému bohu.“

Iní ľudia sa našej evanjelizácii posmievajú, akoby to bolo niečo rovnaké ako výzva prihlásiť sa na melanézske uctievanie žiab (áno, aj to existuje). To je z ľudského pohľadu riadna kopa hnevu a predsudkov, ktorým musíme čeliť. Je teda dobrou správou, že Boh je Bohom nemožného (Mk 10:27).

Akoby to nestačilo, musíme naďalej evanjelizovať veriacich. Na Západe dnes len málo nových ľudí vstupuje do cirkvi prednými dverami a čoraz viac ich odchádza tými zadnými. Obe skupiny potrebujú počúvať evanjelium.

Naša súčasná výzva do veľkej miery spočíva v tom, aby sme ohlasovali skutočného Ježiša ľuďom v cirkvi aj mimo nej. Tu sú tri spôsoby, ako to môžeme z Božej milosti robiť.

1. PESTUJME BIBLICKÚ SOCIÁLNU PREDSTAVIVOSŤ.

Jedným zo súčasných fenoménov, ktorý prispieva k tomu, že kresťania opúšťajú cirkvi, aj k odporu neveriacich voči kresťanskej zvesti, je to, že moderná kultúra nás intenzívne a účinne katechizuje každý deň od nášho prebudenia až kým zaspíme.

Táto kultúrna katechéza prebieha podvedome aj otvorene, prostredníctvom našich inštitúcií, zábavy a práce. Pestuje sa tým, čo naša spoločnosť sleduje, meria a odmeňuje. Sme formovaní tak, aby sme v svete žili s konkrétnymi očakávaniami, nádejami, snami a obavami.

Ak cirkvi, skupiny kresťanských priateľov a kresťanské rodiny neposkytujú proti-katechézu a blízku komunitu formovanú a žijúcu rytmami na základe iných vplyvov, potom naše predpoklady, sny a životy budú naďalej formované rezolútne sekulárne, aj keď v nedeľu ráno zo seba sypeme biblické pravdy.

Zúfalo potrebujeme učiť kresťanov na úrovni toho, čo Charles Taylor a iní nazývajú „sociálna predstavivosť“, a neveriacim vysvetľovať a byť vzorom v tom, ako Biblia formuje viac než len náš svetonázor — viac než len naše myšlienky — ale aj naše sny, túžby a zvyky, a to jej vlastným zdravým, pevným, bohatým a jemným spôsobom. Náš prístup sa bude v rôznych kontextoch meniť, ale kresťanská sociálna predstavivosť bude zahŕňať pestovanie vízie učeníctva, ktorá plní dve kľúčové úlohy.

Po prvé, biblická sociálna predstavivosť pomôže kresťanom uvedomiť si, ako nás svet agresívne katechizuje a k akému druhu obáv, snov, predpokladov a nádejí nás navádza. Ak kresťania nemajú predstavu o tom, ako dôkladne a účinne nás svetská katechéza formuje, môžeme s tým urobiť len veľmi málo. Koniec koncov, najúčinnejšia propaganda je presvedčiť ľudí, že status quo sa nedá zmeniť, ale jednoducho „je už raz taký“.

Po druhé, pestovanie biblickej sociálnej imaginácie pomôže kresťanom spoločne v spoločenstve rozvíjať proti-katechetické návyky myslenia, reči a správania, ktoré sú dostatočne hlboké na to, aby predstavovali iný rytmus a vzor života, než aký má svet. Tieto veci sa nedajú naučiť len na intelektuálnej úrovni; potrebujú spoločenstvá (cirkev, skupiny, priateľov, rodiny), kde sa pravidelne, opakovane a zámerne prežívajú. Inak budeme mať obraz od sveta a zvuk od Ježiša.

Keď kresťania budú pestovať biblickú sociálnu predstavivosť, budeme rásť tak, aby sme sa hlboko, príťažlivo a rušivo odlišovali od neveriacich okolo nás, presne ako to očakávali novozmluvní autori (Mt 5:16; Jn 13:35; 1. Pt 2:12; 1. Pt 3:15).

2. CHÁPME EVANJELIUM AKO PROTIKLAD K TÚŽBAM KULTÚRY A ZÁROVEŇ ICH NAPLNENIE.

Keď ako kresťania prezentujeme Krista kultúre, zvyčajne používame jeden z dvoch zaužívaných postupov. Niektorí zaujímajú postoj antitézy, pričom predpokladajú, že cirkev sa musí postaviť proti čomukoľvek, čo kultúra zastáva: čokoľvek kultúra oceňuje, cirkev musí očierniť. Druhým postojom, ktorý ľudia niekedy zastávajú ako reakciu na ten prvý, je predstaviť evanjelium ako lineárne naplnenie existujúcich kultúrnych túžob. Ani jeden prístup dostatočne nevystihuje pohľad Biblie a kultúru necháva chladnou.

V 1. liste Korinťanom 1, oslnivom oddiele plnom kultúrnych poznatkov, nám Pavol ukazuje lepší spôsob. Je mu jasné, že evanjelium je protikladom k hodnotám okolitej kultúry: „My však hlásame Krista ukrižovaného — pre Židov síce pohoršenie a pohanov bláznovstvo“ (1. Kor 1:23). Rovnako jasne však hovorí, že evanjelium je konečným naplnením týchto hodnôt: „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. Kor 1:25).

Aké sú moderné ekvivalenty „múdrosti“ a „sily“, ktoré si kultúra okolo Pavla tak vysoko cenila? O tejto dôležitej téme sa už veľa napísalo (pozri napríklad knihy Daniela Strangea Making Faith Magnetic [audionahrávky z prednášok] a Rebeccy McLaughlin The Secular Creed); tu je niekoľko stručných nápadov. Spravodlivosť a sloboda sú asi dva z hlavných neskoro-moderných hesiel doby, ale zvážte aj útočisko (prečítajte si úžasný doslov ku knihe Shoshany Zuboff The Age of Surveillance Capitalism: je to silná apologetika hlbokého psychologického a sociálneho významu útočiska); odpustenie (sociálne médiá nikdy neodpúšťajú, nikdy nezabúdajú); a prevratnú prednosť daru a milosti v biblickej sociálnej predstavivosti pred vypočítavou modernou paradigmou trhu, zásluh a konkurencie. V každej z týchto oblastí Božia zvesť unavené moderné duše spochybňuje aj utešuje.

Takýto model spojenia antitézy a naplnenia — alebo to, čo súčasný kultúrny apologéta Daniel Strange nazýva „subverzívnym naplnením“ — nám predstavuje možno najväčšie dielo verejnej teológie a kultúrnej angažovanosti za 2000 rokov dejín cirkvi: Augustínov Boží štát. Jeho majstrovské dielo je príkladným modelom tohto Pavlovho spôsobu odporúčania evanjelia nepriateľskej kultúre.

3. POMÔŽME KRESŤANOM TEŠIŤ Z TOHTO ŽIVOTA FORMOVANÉHO EVANJELIOM A ŽIŤ HO.

Tento diferencovaný, pavlovský postoj k modernej kultúre nie je len biblický, ale aj vzrušujúci. Objavovať rytmy a vzory špecificky biblickej sociálnej predstavivosti, vnímať výzvy a potešenia z toho, ako Biblia subverzívne napĺňa najhlbšie túžby modernej spoločnosti a upokojuje jej najhlbšie obavy, je zase a zase pozvaním žasnúť nad „hĺbkou Božieho bohatstva, múdrosti a poznania“ (Rim 11:33). Hranica medzi „chválou“ a „evanjelizáciou“ sa stenčuje. Ako poznamenáva C. S. Lewis, chválime to, čo nás teší, a ak sa kresťania tešia z Boha využívaním svojho času, pokladov a talentov, rytmov a vzorom svojho života, potom určite budeme jeho vynikajúce vlastnosti ohlasovať ľuďom okolo nás (1. Pt 2:9).

Pravdy kresťanstva hasia, čo moderných ľudí páli. Viesť kresťanov k tomu, aby si viac uvedomovali tieto nádherné biblické pravdy, ich krásu a evanjelizačnú silu v dnešnej by bolo pod Božou zvrchovanosťou malým kúskom veľkej skladačky, ktorá pomáha našim blížnym dôverovať Ježišovi na ich spasenie.

Znamená riadiť sa týmito troma odporúčaniami, že prestaneme zvestovať „Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1. Kor 2:2)? Vôbec nie! Táto zvesť poskytuje Pavlovi jeho úžasne ostrú kultúrnu kritiku. Znamená to však, že podobne ako Pavol v 1. Korinťanom 1, keď hlásame slabý a bláznivý kríž, adresujeme dominantné hodnoty okolitej kultúry a ukazujeme, že „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. Kor 1:25).