Nádej prichádza cez ťažkosti

Ktosi zdôraznil, že človek môže žiť štyridsať dní bez jedla, tri dni bez vody, osem minút bez vzduchu a asi jednu sekundu bez nádeje.

Mať nádej však neznamená, že nikdy nebudeme cítiť bolesť. Neznamená to ani to, že budeme chodiť s permanentným úsmevom, alebo že nebudeme schopní cítiť to, čo cítia iní ľudia. Nádej a bolesť môžu existovať súčasne.

Čo teda znamená mať nádej? Znamená to jednoducho dúfať v nádej?

Kde nachádzame nádej

Nie. Mojou nádejou je Boh. Pozerám sa na neho. A v jednom z mojich najobľúbenejších veršov sa píše, čo nám Boh hovorí: „Lebo ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal šťastnú budúcnosť a vaše očakávanie“ (Jer 29:11, Roháčkov preklad).

V tomto kontexte dal Boh tieto slová Izraelitom, keď žili ako zajatci v Babylone. Pre ich sklon k modloslužbe ich Boh na dlhých sedemdesiat rokov vyhnal do krajiny modloslužby, do Babylonu.

Prestali oslavovať Boha (pozrite Ž 137:1–2). Nekonali sa žiadne bohoslužby a chvály, pretože mali pocit, že Boh na nich zabudol a opustil ich. Práve na tomto pozadí im Boh hovoril: „Počúvajte ma. Vaše dni sa neskončili. Mám pre vás budúcnosť.“

A to isté hovorí Boh aj nám.

Páči sa mi, že Boh povedal: „Ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás.“ Stačilo by, keby Boh povedal: „Viem o jednej myšlienke, ktorú som o vás mal na krátky okamih.“ Neboli by ste šťastní, keby ste vedeli, že všemohúci Boh, Stvoriteľ vesmíru na vás aspoň raz pomyslel? Ja áno.

Ale to Boh nepovedal. Použil slovo myšlienky, množné číslo. Použil aj slovo myslieť v prítomnom čase. Biblia o Bohu hovorí: „Mnoho svojich divných skutkov a úmyslov voči nám si uskutočnil, Hospodine, Bože môj, niet Tebe rovného! Ak by som ich mal zvestovať a vyrozprávať, viac by ich bolo, než možno spočítať“ (Ž 40:6).

Všimnime si tiež, že myšlienky, ktoré Boh o nás má, sú „myšlienky pokoja a nie zlého.“ Jeho myšlienky sú dobré. A „budúcnosť“ by sme mohli preložiť ako „očakávaný koniec.“ Inými slovami, bude existovať výsledok. V našom živote dôjde k zavŕšeniu. Boh sa o všetko postará.

Ako nasledovník Ježiša Krista som v procese vývoja. Rád kreslím a ľudia ma občas požiadajú, aby som im niečo nakreslil. Tak vezmem ceruzku a papier a začnem pracovať. Po nakreslení niekoľkých čiar sa možno aj trochu usmejem, pretože si predstavujem, ako to dopadne.

Rovnako tak Boh pracuje na plátne nášho života. Možno vidíme len malý záblesk toho, čo robí, ale v Božej mysli je umelecké dielo hotové. Je už dokončené.

Hoci je to z nášho pohľadu ešte stále nedokončená práca, Boh presne vie, čo robí. Pre Božie dieťa je tu očakávaný koniec, a ten je dobrý.

Keď je život ťažký

Ale čo keď nič v živote nedáva zmysel? Čo keď ochorieme a modlíme sa, aby sme boli uzdravení, a nie sme? Čo keď niekto zomrie? Kde je potom dobro? Kde je očakávaný koniec?

Volá sa nebo. Na zemi to nebude vždy ružové. Samozrejme, budeme mať aj dobré chvíle. Budeme mať chvíle, keď sa veci spoja a budú dávať zmysel. Ale potom prídu chvíle, keď veci nebudú vôbec dávať zmysel.

Nakoniec, budúcnosť každého kresťana je v Božej prítomnosti v nebi. A Boh je ten, ktorému dôverujeme.

V žalmoch čítame: „Lebo na Teba čakám, Hospodine, Ty odpovieš, Pane, Bože môj!“ a „Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša“ (Ž 38:16; 130:5).

Neviem prečo, ale niektorí z nás si myslia, že sa nám utrpenie vyhne a že životom prejdeme bez ujmy. A keď nás postihne tragédia, choroba alebo strata, sme šokovaní.

Nebuďte.

Apoštol Peter napísal: „Milovaní, nedivte sa ohňu (súženia), ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné“ (1. Pt 4:12). Stáva sa to každému.

Ježiš povedal: „… Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (J 16:33).

Boh miluje vás aj mňa. Ale nepochopte to zle. Všetko, čo robí alebo dovolí, aby sa stalo vo vašom živote ako jeho dieťaťa, je motivované jeho večnou láskou k vám.

Jeremiáš nám hovorí: „Z diaľky sa mu zjavil Hospodin: Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“ (Jer 31:3).

Keď Lazár ochorel, Mária a Marta poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ajhľa, ten, ktorého miluješ, je nemocný“ (J 11:3). Svoju prosbu nezakladali na ich láske k Bohu. Ale založili ju na Božej láske k nim.

Ježiš plače s nami v čase našej bolesti. Ježiš chodil po tejto zemi ako Boh v ľudskej podobe a cítil našu bolesť a smútok.

Samozrejme, mysleli by sme si, že najlepším miestom, kde môžeme nájsť nádej, je život bez problémov. Biblia však hovorí niečo iné. Hovorí nám, že ako kresťania: „… sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný“ (R 5:3–5).

Nádej prichádza cez ťažkosti. Keď kresťan trpí a aj tak stále oslavuje Boha, uisťuje nás to, že žiadne údolie nie je také hlboké, aby nás Boh cez neho nedokázal preniesť.