Takýto šťastný

Keď som sa hlásil do seminára, mal som naivnú predstavu, že keď ho ukončím (po štyroch rokoch), budem v podstate ovládať celú Bibliu. Samozrejme, vedel som, že ju budem čítať až do konca života, dokonca denne, ale myslel som si, že potom budem už len oprašovať to, čo som už vedel a že to už viac nebude ako výstup na obrovskú horu.

Po necelom týždni môjho prvého semestra táto naivná predstava stroskotala. A z jej hrobu sa vynoril nový hlad, šťastné uvedomenie, že túto knihu nikdy nevyčerpám, že ak budem čítať ďalej, uvidím z roka na rok viac, nie menej. Nielenže som túto knihu nezvládol za štyri roky, ale prišiel som na to, že ju nezvládnem ani za štyridsať rokov — alebo za štyristo, ak by mi Boh dal storočia života. Čas strávený v seminári bol pre mňa vážnou výchovou k tomu, ako byť s radosťou ovládaný Bibliou, byť pripravený nechať sa ňou prebúdzať, karhať, napomínať a nadchýnať, kým budem žiť.

Ľadovec, na ktorom sa moja naivita sladko rozbila a potopila, bol jeden z najšťastnejších mužov, akých som kedy stretol — pastor, ktorý slúžil celé desaťročia a mnohé z týchto rokov venoval tomu, aby učil naivných ľudí, ako som ja, študovať, žiť a vyučovať Božie slovo. Teraz, po desiatich rokoch od skončenia seminára, som pevne presvedčený, že nič, čo som sa naučil, nebolo cennejšie, ako byť týždeň čo týždeň svedkom toho, ako s nami pokorný, radostný a široko rozhľadený Tom Steller otváral Bibliu.

Takýto šťastný

V čase, keď som nastúpil do seminára, som sa naučil naspamäť Žalm 1:1–2, ale stretnutie s pastorom Tomom uviedlo do plnšieho, hmatateľnejšieho života najmä dve z týchto slov: požehnanie a potešenie.

Blahoslavený muž,

ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov,

na ceste hriešnikov nestojí,

a v kruhu posmievačov nesedí,

ale v zákone Hospodinovom má záľubu,

o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.

Prechádzať Písmom s pastorom Tomom, verš po verši, dokonca vetu po vete, bolo ako ochutnať med po prvýkrát. Keď kráľ Dávid hovorí, že Pánove pravidlá „sú sladšie ako med, ako med z plástov,“ vieme, že med je sladký, aj keď sme ho nikdy nejedli. Ale v skutočnosti, až keď sami ochutnáme med, začne dávať Žalm 19:10 naozaj zmysel. Presne to sa stalo, keď som sledoval Toma Stellera, ako ochutnáva List Efezským. Bol to (a je!) požehnaný človek a jeho radosť zo slova bola takmer hmatateľná. On je taký šťastný!

„To, čo videl, si cenil oveľa viac ako to, v akom svetle by iní videli jeho.“

Kto vie, koľkokrát v živote prečítal List Efezským? A to ani nebol jeho prvý raz, keď vyučoval túto knihu. Napriek tomu prišiel na hodinu s očakávaním, plný nadšenia ako päťročné dieťa tesne pred tým, než príde zmrzlina. Z hodiny ste odchádzali s túžbou čítať Bibliu viac, pretože ste chceli vidieť viac z toho, čo videl on, cítiť to, čo cítil on, žiť a učiť ako on.

Takýto pokorný

Postupom času, keď sme sa s Tomom zahĺbili do jednej kapitoly za druhou, sme pomaly odhaľovali tiché tajomstvo jeho radosti z čítania Biblie: pokoru. Aj po rokoch čítania týchto veršov, po rokoch štúdia týchto veršov, dokonca po rokoch vyučovania týchto veršov, prichádzal na hodiny, aby sa učil — aby pochopil to, čo nechápal (alebo aby opravil to, čo si myslel, že vie). Nemýľte sa, mal hlboké, trvalé presvedčenie, ale toto presvedčenie zastával s rovnako hlbokou a trvalou pokorou.

Žiadny verš nebol príliš známy. Žiadna otázka sa nezdala byť hrozivá. Žiadny alternatívny preklad alebo výklad nebol zavrhnutý príliš rýchlo. Vo svojich päťdesiatich rokoch mal rovnakú alebo dokonca väčšiu radosť z poznatkov, akú by mal dvadsaťročný. Chcel vidieť všetko, čo sa v týchto kapitolách dalo vidieť, a bolo mu jedno, ako to uvidí alebo kto to uvidí prvý, či kolega pastor, alebo profesor, jeden z jeho študentov alebo žiak druhej triedy. To, čo videl, si cenil oveľa viac ako to, v akom svetle by iní videli jeho.

V tejto vzácnej slobode od pýchy sa stal vzorom toho, čo John Piper hovorí o nadprirodzenom, dušu pohýnajúcom čítaní Biblie:

„Keď Duch Svätý pôsobí pri čítaní Písma, sme pokorení a Kristus je vyvýšený. Naša stará záľuba v seba povyšovaní je nahradená vášňou pre vyvýšenie Krista. Táto nová vášeň je kľúčom, ktorý otvára v Písme tisíce okien, aby do nich prenikol jas Božej slávy.“ (Reading the Bible Supernaturally/ Čítanie Biblie nadprirodzeným spôsobom, str. 248)

Takto to vyzeralo v Tomovej triede zaliatej svetlom. Každý týždeň sa objavovali ďalšie okná, ktoré otvárali nejaký nový a živý pohľad na Boha. Pretože nikdy nepredpokladal, že by videl všetko, dokonca ani vo svojich obľúbených kapitolách a veršoch, videl viac, než by dokázala väčšina. A potom na druhý deň opäť viac.

Človek, ktorý nie je požehnaný

Počas prvého týždňa v seminári som stretol druhého pastora, pastora na dôchodku, ktorý slúžil v potravinovej výdajni, kde som pracoval. Hoci bol láskavý a štedrý, on a Tom boli diametrálne odlišní pastori (a kresťania). Keď som ich spoznal, zistil som, že ich početné a rozmanité rozdiely majú pôvod v jednej základnej odlišnosti.

„Z hodiny ste odchádzali s túžbou čítať Bibliu viac, pretože ste chceli vidieť viac z toho, čo videl on.“

Jedného dňa vo výdajni potravín, po tom, ako sme dočítali našu dennú kapitolu z Biblie, som sa rozprával s pastorom na dôchodku o niečom, čo sme čítali ráno. V istom momente rozhovoru som sa spýtal, ako pre neho vyzerá čítanie Biblie v tejto etape života, pričom som si predstavoval, že dôchodok by mu mohol poskytnúť ešte viac času na spomalenie, rozjímanie a vychutnávanie Písma. Nikdy nezabudnem, čo povedal potom (a kde som sedel, keď to povedal):

„Bibliu už veľmi nečítam, len tých pár dní, čo som tu vo výdajni. Už som ju čítal mnohokrát. Teraz, keď som na dôchodku, sa môžem sústrediť na iné veci.“

Bol tu muž, ktorý zasvätil svoj život kresťanskej službe, a napriek tomu už Biblia pre neho nebola zaujímavá, stala sa nevábnou, dokonca nepotrebnou. Sám Boh prehovoril prostredníctvom atramentu, papiera a zázrakov, a predsa mal pocit, že už videl dosť.

Zatiaľ čo sa pastor Tom deň čo deň prebúdzal pri nových a širších oknách, jeho rolety boli zatiahnuté. Ak Tomove žiarivé oči boli pre začínajúceho pastora majákom nádeje a odmeny, matné oči tohto muža boli zlovestným varovným mrakom.

Hory, od ktorých nás delia len minúty

Pastor na dôchodku sa sám usvedčil, odhalil zahanbujúcu, arogantnú nevedomosť — a predsa nie je cudzincom, akým by som si prial, aby bol. Možno nevyslovíme nahlas to, čo bol tak ochotný povedať on, ale zrádzame sami seba vždy, keď okolo tejto knihy len prechádzame alebo sa pri jej čítaní ponáhľame. Satan stojí pri všetkých našich oknách, rozptyľuje nás, vyrušuje, vysmieva sa nám, zabáva nás. Vďaka jeho pokriveným objektívom vyzerajú oceány Písma ako náprstky a levy ako mačiatka. Z obdivuhodných hôr robí krtince.

Ale aj v jeho najlepších chvíľach je jeho boj ťažký. Lesk a krása Biblie presvitá aj cez tie najťažšie zatemňovacie závesy. Ak s pomocou Ducha spomalíme natoľko, aby sme videli, čo tam je, delia nás len minúty od slnečného svetla a vznešenosti, od reality a vitality, od nádeje a radosti. Múdrosť sľubuje takýto druh čítania Biblie tým, ktorí prichádzajú pokorní a hladní:

„Keď si na pomoc zavoláš rozumnosť,

keď sa svojím hlasom dovolávať budeš rozvahy,

ak ju budeš hľadať ako striebro

a sliediť po nej ako po skrytých pokladoch,

vtedy pochopíš bázeň pred Hospodinom

a nájdeš poznanie Boha.“ (Pr 2:3–5)

Dúfam, že máte niekde vo svojom živote Toma Stellera, niekoho, kto vám pri čítaní Biblie otvára okná, niekoho, kto sa neprestáva pozerať, pýtať a počúvať, niekoho, kto vám pomáha prekonávať vysoké prekážky, vychádzať z hlbokých koľají, prechádzať hustými lesmi, niekoho, kto sa rád pozerá, ako vidíte viac — a vidí viac cez vás.

A dúfam, že aj vy, tak ako ja, budete takýmto šťastným človekom.