"Vskutku zmorfujeme"

Som zo seba sklamaný. Ani nie tak z konkrétnych vecí, ktoré som urobil, skôr som sklamaný z určitých aspektov toho, kým som sa stal.

Nádej na transformáciu.

Som zo seba sklamaný. Ani nie tak z konkrétnych vecí, ktoré som urobil, skôr som sklamaný z určitých aspektov toho, kým som sa stal.

Mám taký neodbytný pocit, že všetko nie je tak, ako by malo byť.

Časť tohto sklamania sa týka vecí, ktoré sú úplne nepodstatné: Nevadilo by mi napríklad, keby som bol obdarený mužnejšou postavou, vedel zvládnuť základné domáce opravy alebo v živote preukázal viac finančného majstrovstva.

Ďalšie moje sklamania majú zas neurotický pôvod: Niekedy mi príliš záleží na tom, čo si o mne iní myslia, dokonca aj ľudia, ktorých vôbec nepoznám.

Som sklamaný aj z vecí, ktoré sú ešte horšie ako nepodstatné. Je to trpké ovocie prílišnej zaujatosti samým sebou. Napríklad keď idem na pomaturitné stretnutie, nedokážem v sebe potlačiť túžbu vyniknúť, vyzerať lepšie alebo byť úspešnejší ako moji spolužiaci. Ak to tak nie je, som sklamaný. Som sklamaný, keď na niekoho chcem pri rozhovore veľmi zapôsobiť, no moje slová vyznievajú úplne trápne a prízemne.

Som sklamaný zo svojej obyčajnosti. Povedané slovami Garrisona Keillora, chcel by som, aby ma volali „bohom slnka, kráľom Ameriky, idolom miliónov, nositeľom ohňa, veľkým hadžim, chlapcom-obrom“.

No istá časť môjho sklamania zachádza hlbšie. Keď sa večer zastavím pri svojich deťoch a pozerám, ako spia, premýšľam, akým otcom chcem byť. Chcem pre nich vytvárať nádherné, čarovné chvíle. Chcem, aby raz spomínali na to, ako sme sa smiali, až nám slzy tiekli. Chcem im čítať tak, aby pred nimi knihy ožívali a aby si aj ony čítanie zamilovali. Chcem s nimi viesť príjemne pomalé debaty, keď sú už uložené k spánku. Chcem ich ráno prebúdzať spevom. Chcem s nimi naháňať svätojánske mušky, učiť ich hrať tenis, ohadzovať sa jedlom. Chcem ich objímať a modliť sa za ne tak, aby cítili, že mi na nich veľmi záleží.

Ale keď sa pri nich večer zastavím a pozerám, ako spia, spomeniem si, aký ten deň naozaj bol: ako sa hádali pri partii Dámy a ja som odišiel z izby, lebo sa mi nechcelo míňať energiu na to, aby som ich naučil, ako riešiť konflikty. Spomeniem si, ako dcéra pri večeri rozliala čerešňový punč a ja som sa na ňu vykričal, že má dávať pozor, ako keby práve odhalila nejaký svoj závažný charakterový nedostatok. Kričal som na ňu napriek tomu, že aj ja sám stále niečo rozlievam, a nikto za to nekričí na mňa. Pravdupovediac, kričal som na ňu jednoducho preto, lebo ja som veľký a ona je malá, a z toho dôvodu mi to prejde. Potom som v jej očiach videl ten bolestný, zmätený pohľad a uvedomil som si, že na jej srdci vznikla malá rana, ktorú som spôsobil ja. Vtedy som si želal, aby som tých šesťdesiat sekúnd mohol vrátiť. Spomeniem si, že som večer s deťmi neviedol príjemne pomalú debatu, ale nahnal som ich do postele, aby som mal viac času pre seba. Som sklamaný.

A netýka sa to len môjho života v role otca. Som sklamaný aj z toho, ako zvládam rolu manžela, priateľa, suseda, človeka ako takého. Premýšľam o dni, keď som sa narodil a priniesol si so sebou na tento svet dar zasľúbenia — dar, ktorý dostávajú všetky deti. Myslím na to bábätko a na to, ako to mohlo byť: ako som mohol rozvinúť svoju myseľ, telo a ducha. Myslím na to, aké myšlienky som mohol mať, myslím na radosť, ktorú som mohol v druhých vyvolávať.

Som sklamaný, že ešte stále tak málo milujem Boha a tak veľmi hriech. Ako dieťa som si myslel, že dospelí sú viac-menej takými ľuďmi, akými chcú byť. No pravda je taká, že som až zahanbujúco hriešny. Ukrutne žiarlim, ak niekto v niečom uspeje viditeľnejšie ako ja. Zlostí ma moja malosť a bezvýznamnosť. Nedokážem sa dlhšie modliť bez toho, aby moja myseľ zablúdila k predstavám o pomste za nejakú starú urážku, ktorú som pokladal za dávno odpustenú, alebo naopak k veľkolepej predstave vlastného úspechu. Dokážem presvedčiť ľudí o tom, že som veľmi usilovný a produktívny, a pritom strácať kopu času pred televízorom.

Toto sú len niektoré z mojich sklamaní. Mám aj iné, temnejšie. Tie však nedokážem vyznať na papieri. Pravdupovediac, aj to, čo som napísal, je trochu zavádzajúce. Na základe toho sa vám totiž môžem zdať citlivejší na dôsledky svojich pádov, ako v skutočnosti som. Lebo hoci som si vedomý toho, v čom nespĺňam očakávania, niekedy ma to až tak veľmi netrápi. A som sklamaný aj z tohto svojho nedostatku sklamania.

Kde sa v nás to sklamanie berie? Bežná odpoveď dnešných dní by asi tvrdila, že je to nedostatok vlastného ocenenia a neschopnosť sebaprijatia. To by síce mohla byť časť odpovede, no určite ani zďaleka nie celá. Staršia a múdrejšia odpoveď je, že pocit sklamania nie je sám osebe problémom, ale odrazom hlbšieho problému — môjho zlyhania byť takým človekom, akého si Boh predstavoval, keď ma stvoril. To je tá „pálčivá bolesť“ v mojom srdci. Je to túžba byť doma, u svojho Otca.

Sklamávanie je všeľudský jav

Už ako päťročný som prvýkrát počul vetu, ktorú dodnes považujem za jeden z najzávažnejších výrokov o rozpoložení človeka. Vyslovil ju môj hrdina Pepek námorník. Keď sa mu niečo nevydarilo, keď bol bezradný alebo keď sa cítil neschopný niečo urobiť, povedal jednoducho: „Čo som, to som.“

Pepek bol jednoduchý chlapík. Nikdy nechodil na sedenia k terapeutovi a jeho spojenie s vlastným tienistým ja a vnútorným dieťaťom bolo žalostne nedostatočné. Pokiaľ vieme, nemal nijaké mimoriadne vzdelanie. Vedel, kým je: jednoduchým námorníkom, moreplavcom, ktorý miloval svoju fajku a svoju Olíviu. Nikdy sa netváril, že je niečím iným. Povedané slovami Lewisa Smedesa: „Osvojil si svoj príbeh.“ Čo som, to som.

Ale vždy som cítil, že v tejto Pepekovej vete je určitý náznak smútku. Toto konštatovanie sa mu vo všeobecnosti núkalo ako jednoduché vysvetlenie vlastných nedostatkov. Nevyžadovalo žiadny rast či zmenu. Nedávalo mu veľkú šancu stať sa takým, akým nebol, ale mohol byť. Akoby hovoril: „Nerobte si veľké nádeje. Neočakávajte príliš veľa. Čo som, to som a — ako dodával vo svojich najťažších chvíľach — to je všetko, čo som.“

Tie slová som už svojím vlastným spôsobom vyslovil veľakrát aj ja a určite aj vy. Je to smutný výkrik ľudského pokolenia. Je to zápas medzi sklamaním a nádejou.

Odsúvanie Boha

Sklamať znamená nesplniť očakávania, zámery, poverenia. Sklamávam, teda míňam ten život, ktorý ma Boh poveril žiť — míňam svoje povolanie. Odsúvam sa z pozície, na ktorú som bol určený. A odsúvam aj Boha. Odsunul som Ho z hlavnej úlohy, ktorú túži v mojom živote zohrávať. Odmietol som „dovoliť Bohu byť Bohom“ a seba som ustanovil na Jeho miesto. Čo som, to som.

Ale to, čím som, nie je všetko, čím by som mal byť. Som povolaný stať sa človekom, ktorého mal Boh v predstave, keď ma tvoril. To je to, čo sa ukrýva za Kierkegaardovou nádhernou modlitbou: „A teraz sa, Pane, s Tvojou pomocou stanem samým sebou.“

Kniha, ktorú máte v rukách, je o duchovnom raste. Je o tom posvätnom a tajomnom procese, ktorý opísal apoštol Pavol, keď povedal: „… trpím pôrodné bolesti, dokiaľ Kristus nebude sformovaný vo vás.“ (G 4,19) Cieľom takého rastu je žiť tak, ako keby mal Ježiš neobmedzenú vládu nad naším telom. Samozrejme, že sme to stále my, kto toto žitie vykonáva. Sme Bohom povolaní, aby sme žili ako naše jedinečne stvorené ja — náš temperament, náš genofond, naša minulosť. Ale duchovne rásť znamená žiť čoraz viac tak, ako by na našom jedinečnom mieste žil Ježiš — vnímať to, čo by vnímal On, keby sa pozeral našimi očami, myslieť si to, čo by si myslel On, cítiť, čo by cítil On, a teda aj robiť, čo by robil On.

Cieľom tejto knihy je napomôcť nám v duchovnom raste. Ale je ťažké písať o duchovnom formovaní takým spôsobom, ktorý by dostatočne zachytil naliehavosť veci. Ľudia príliš často rozmýšľajú o svojom „duchovnom živote“ iba ako o jednom z aspektov svojej existencie, zväčša oddelenom od ich „finančného života“ alebo „profesionálneho života.“ Z času na čas sa pokúsia „dať svoj duchovný život do poriadku“ tým, že sa pravidelnejšie modlia alebo sa snažia zvládnuť nejakú ďalšiu duchovnú disciplínu. Je to akýsi náboženský ekvivalent toho, ako keď si nasadíte diétu alebo sa pokúšate udržať finančný rozpočet.

Lenže duchovný život je celkovým spôsobom nazerania na svoj vlastný život z Božej perspektívy, a to v každom jeho okamihu a aspekte. Inak povedané: Boha nezaujíma tvoj „duchovný život“. Boha zaujíma tvoj život. A chce ho vykúpiť.

Božie umelecké dielo

Jedným z významných umeleckých diel západného sveta je Michelangelova Pieta — mramorová socha utrápenej Márie, držiacej v náručí ukrižovaného Krista. Pred nejakým časom sa na ňu vrhol sfanatizovaný nacionalista a začal ju rozbíjať kladivom. Aj keď škoda bola značná, vatikánski umelci ju dokázali zreštaurovať tak, že sa vrátila do takmer pôvodného stavu.

Boli sme stvorení na to, aby sme boli Božím majstrovským dielom. Pavol píše: „Sme Božie dielo“ — v gréčtine je použité slovo poièma, čo znamená „dielo,“ alebo dokonca „majstrovské dielo“. Boh nás stvoril, aby sme spoznali jednotu s Ním a s ostatnými ľuďmi. Boh nás stvoril, aby sme boli Jeho spoluvládcami — aby sme „naplnili zem a podmanili si ju“, aby sme nad stvorením panovali pod Jeho vládou a s Jeho pomocou. Práve táto dobrotivosť Božieho diela, prejavená pri našom stvorení, robí našu padlosť takou tragickou. Preto moje sklamanie zo samého seba zachádza tak hlboko.

Ale Boh je rozhodnutý premôcť zohavenie Jeho obrazu v nás. Jeho plánom nie je zreštaurovať iba väčšinu našej porušenosti. On nás chce urobiť novými stvoreniami. Takže príbeh ľudského pokolenia nie je len príbehom univerzálneho, všeľudského sklamávania, ale aj príbehom neuhasiteľnej nádeje.

Neuhasiteľná nádej a evanjelium

Frederick Buechner raz napísal, že každá ľudská éra produkovala rozprávky. Niečo v našom vnútri verí alebo chce veriť, že svet, ako ho poznáme, nie je celým príbehom. Túžime po skrášlení reality. Dúfame, že smrť nie je koncom, že vesmír je viac ako len uzavretým teráriom. A tak spriadame a reprodukujeme príbehy, ktoré v sebe nesú prísľub iného sveta.

No iný svet v týchto príbehoch nielen existuje. Spoločným znakom rozprávok je aj to, že ten čarovný svet vôbec nie je ďaleko. Vkročíte do skrine a ste v Narnii. Idete po lese a zakopnete o domček so siedmimi trpaslíkmi. Ukáže sa, že tento iný svet je oveľa bližšie, ako ste si mysleli.

V skutočnosti najdlhšie prežívajú tie príbehy, ktoré sa najviac dotýkajú práve našej túžby po čarovnom svete, kde je všetko možné. Buechner cituje J. R. R. Tolkiena:

Znakom dobrého rozprávkového príbehu z kategórie tých vyšších alebo komplikovanejších je to, že nech sú udalosti v ňom akokoľvek divoké a dobrodružstvá akokoľvek fantastické či hrozné, dokážu vo svojom poslucháčovi vyvolať — keď nastane „zlom“ — zatajenie dychu, rozbúchanie a povznesenie srdca, ktoré nemá ďaleko k slzám (niekedy je nimi dokonca sprevádzané) a je práve také prenikavé ako to, ktoré v nás vyvolávajú aj všetky ostatné, vážnejšie druhy literárneho umenia.

Okrem toho rozprávky nie sú len príbehmi o transformácii sveta okolo nás. Zvyčajne sú to príbehy o transformácii hlavných postáv: žaby sa premieňajú na princezné, škaredé káčatká sa stávajú labuťami, drevené bábky sa menia na skutočných chlapcov. George MacDonald obdaril svojho hrdinu Curdieho zázračnou schopnosťou vedieť podľa dotyku niečej ruky povedať, na čo sa ten dotyčný premení.

Buechner tvrdí, že toto sú všetko prvky, ktoré majú evanjelium a rozprávky spoločné, s jediným obrovským rozdielom: že evanjelium je skutočné.

Ježišovo hlásanie evanjelia je hlásaním existencie a dosiahnuteľnosti ďalšieho rozmeru bytia, ďalšieho sveta. „Priblížilo sa kráľovstvo Božie,“ povedal. „Kajajte sa a verte v evanjelium.“ Evanjelium — slovo, ktoré prekladáme ako „dobrá zvesť“ — hovorí, že padlý svet, ako ho poznáme, nie je celým príbehom. Je tu ešte ďalšia krajina. Je taká skutočná ako stolička, na ktorej teraz sedím, alebo kniha, ktorú práve čítate.

Tieto Ježišove slová ohlasujú obrovský „zlom“ v dejinách sveta. Veko terária je zložené. Vždy, keď v dejinách ľudstva niekto počul Ježiša vysloviť tie slová — keď ich skutočne začul — tie slová v ňom spôsobili zatajenie dychu, rozbúchanie a povznesenie srdca, niekedy aj slzy. A deje sa to dodnes. Dobrou zvesťou je zvlášť to, že ten svet — Božie kráľovstvo — je bližšie, ako si myslíte. Je dostupný pre obyčajných mužov a obyčajné ženy. Je dostupný pre ľudí, ktorí sa nikdy nepovažovali za zbožných alebo duchovných. Je dostupný pre vás. Môžete v ňom žiť. Teraz.

Toto okrem iného znamená, že aj váš príbeh je príbehom transformácie. Nebudete vždy takí, akí ste teraz. Blíži sa deň, keď budete niečím neporovnateľne lepším, alebo neporovnateľne horším.

C. S. Lewis to vyjadril takto:

To, že žijeme v spoločnosti možných bohov a bohýň, je závažná vec. Musíme pamätať na to, že aj ten najnudnejší a najnezaujímavejší človek, s ktorým sa rozprávame, môže byť jedného dňa stvorením, pred ktorým by sme boli v silnom pokušení klaňať sa, ak by sme ho v tej jeho budúcej podobe videli teraz. Alebo naopak, môže byť v budúcnosti ohavnosťou a skazenosťou, s akými sa stretávame — ak vôbec — iba v nočných morách. Po celý deň si navzájom do istej miery napomáhame k jednému či druhému z týchto cieľov… Neexistujú žiadni obyčajní ľudia. Nikdy ste sa nerozprávali s obyčajným smrteľníkom. Národy, kultúry, umenia, civilizácie — tie sú smrteľné a ich život je oproti nášmu životom komára. No tí, s ktorými žartujeme, pracujeme, sobášime sa, ktorými pohŕdame a ktorých vykorisťujeme — to sú nesmrteľné ohavnosti, alebo nekonečné skvosty.

Pre toto prišiel Ježiš. O tomto je duchovný život. Toto je tvoje povolanie — povolanie stať sa tým, čo Lewis nazýva „nekonečným skvostom“.

Potreba „odbočiť z cesty“

Boh ponúka možnosť transformácie. Jedného dňa, keď ľudstvo už dlho nepočulo slovo nádeje, muž menom Mojžiš prechádzal popri jednom kríku. Ten ker videl aj predtým. Možno stokrát. Ale tentoraz bol iný. Teraz prichádza „zlom,“ teraz sa otvára skriňa do Narnie, teraz sa krík rozhorel Božou prítomnosťou.

Mojžiš vraví: „Odbočím z cesty a pozriem si tento veľký zjav, prečo ker nezhára.“ (2. M 3:3) Všetko sa zvrtlo na Mojžišovej ochote „odbočiť“ — narušiť svoju každodennú rutinu — a venovať pozornosť Božej prítomnosti. Nemusel. Mohol sa pozrieť iným smerom, ako by to urobili mnohí z nás. Ibaže by prepásol Exodus. Minul by svoje povolanie pri izraelskom ľude, dôvod svojej existencie. Prepásol by šancu spoznať Boha. No on to neprepásol. Zastavil sa. „Odbočil.“

Boh povedal, že chce založiť novú ľudskú spoločnosť a Mojžiš má byť jej vodcom. Chcel, aby Mojžiš zašiel za faraónom, vrchným veliteľom jednej superveľmoci a oznámil mu, že jeho početná izraelská pracovná sila mu už nie je k dispozícii.

No Boží zmysel pre načasovanie sa zdal Mojžišovi čudný. Možno tak pred štyridsiatimi rokmi — vtedy bol mladý a silný. Vtedy bol čerstvým produktom najvyššieho vzdelania, aké bola vyspelá egyptská civilizácia schopná poskytnúť. Pred štyridsiatimi rokmi mal vplyvné konexie a veľké túžby. No teraz bol nikým. Bol anonymným pastierom v zabudnutej púšti, utečencom pred Egypťanmi, ktorého vlastní ľudia odmietli.

„Kto som ja, aby som šiel k faraónovi?“ opýtal sa Mojžiš. „Nikto ma nepozná. Mám ťažkopádne ústa a pomalý jazyk. Som sám zo seba sklamaný. Čo som, to som.“

Boh povedal Mojžišovi to, čo povedal aj tebe, aj mne, aj miliónom ďalších Mojžišov: „To ja všetko viem. V podstate na tom až tak nezáleží. Lebo ja budem s tebou. Tvoja vina a tvoja nedostatočnosť už nie sú definitívnou pravdou o tebe. Čo si, to si — ale to nie je všetko, čím si. Si, čo si, ale ešte nie si tým, čím budeš. Ja budem s tebou.“

Na to Mojžiš (dosť logicky) odpovedal: „Kto si? Ak pôjdem k Izraelcom a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám a oni sa ma opýtajú: Aké je jeho meno? Čo im poviem?“ A Boh odpovedal: „Som, kto som.“ Boh chcel byť známy dôverne, po mene. A Ten istý Boh aktívne koná v celej histórii ľudstva, pripravený transformovať včera aj dnes každého, kto je ochotný odbočiť k horiacemu kríku: „Ja som Boh Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, ja som Boh, ktorému na Jeho ľude záleží. Videl som trápenie mojich detí, keď si mysleli, že sa nepozerám. Počul som ich vzdychy, keď si mysleli, že nepočúvam. Som Boh, ktorý videl teba ukrytého v košíku medzi tŕstím, aj v púšti, kam si utiekol.“ Lebo toto je Boh, ktorý sa ukrýva v horiacich kroch a hovorí tichým hlasom.

„Prebuď svoju nádej!“ vraví Boh. „Poznáš ma. Som, kto som.“

Cieľ — transformácia

Pred niekoľkými rokmi bola v Spojených štátoch stredobodom záujmu šesťročných skupinka televíznych superhrdinov Mighty Morphin Power Rangers. Úspech tohto seriálu bol dosť neočakávaný — pôvodne bol totiž produkovaný na veľmi nízke náklady v Japonsku, potom zle nadabovaný v angličtine.

Kľúčom príťažlivosti programu bola schopnosť postáv „morfovať“ — teda zmeniť sa. Boli to úplne bežní adolescenti, no v prípade potreby dokázali nadobudnúť nadprirodzenú silu a stávali sa z nich hrdinovia bojových umení v zápase za spravodlivosť. Ich bojovým pokrikom v krízových situáciách bolo: „Je čas morfovať!“ — a v momente sa pretransformovali na hrdinov so schopnosťou robiť nadprirodzené veci.

Seriál sa stal takým trhákom, že pojem „morfovať“ sa začal vkrádať do novinových článkov i každodenných konverzácií. V podstate sa stal súčasťou našej slovnej zásoby. Keď bolo potrebné, aby u nás doma niekto zmenil svoj postoj k niečomu, hovorili sme mu: „Je čas morfovať.“

Samozrejme, že morfovať nechcú len šesťroční. Túžba po transformácii leží hlboko v každom ľudskom srdci. Preto ľudia navštevujú terapeutov, vstupujú do klubov zdravia, združujú sa do zotavovacích skupín, čítajú knihy o tom, ako si v tej-ktorej oblasti pomôcť, navštevujú motivačné semináre a robia novoročné predsavzatia. Možnosť transformácie je podstatou nádeje. Podľa psychológa Aarona Becka je najväčším jedom pre vzťahy presvedčenie, že druhý človek sa nemôže zmeniť.

Slovo „morfovať“ má dlhú históriu. Pochádza z jedného z najbohatších gréckych slov Novej zmluvy a v istom zmysle je základom celej tejto mojej knihy. Morfó znamená „vnútorné a skutočné formovanie základného charakteru človeka“. Je to pojem, ktorý sa používal na opis formovania a rastu embrya v tele matky.

Pavol použil toto slovo vo svojom liste Galatským: „… dokiaľ Kristus nebude sformovaný vo vás.“ Zápasil, aby sa v nich narodil Kristus, aby celým svojím bytím vyjadrovali Ježišov charakter a dobrotu. Pavol povedal, že oni — ako aj my — sú v akomsi procese duchovného tehotenstva. Sme tehotní možnosťami duchovného rastu a morálnej krásy takých rozmerov, že nie je možné ich nazvať ničím menším ako formovaním Krista v našich životoch.

Ďalší tvar tohto slova použil Pavol v liste Rímskym, keď píše, že Boh ich predurčil „na podobu obrazu svojho Syna“. (8,29) Slovo summorfizó znamená mať rovnakú formu ako niečo iné, vytvarovať vec do trvalej podobnosti. Duchovný rast je procesom modelovania. Máme byť Kristovi tým, čím je kópia originálu.

V liste Rímskym sa objavuje ešte iný tvar tohto slova. Pavol tam hovorí, že sa nemáme pripodobňovať tomuto svetu, ale „premeniť sa obnovením mysle“. (12,2) Tu je použitý tvar metamorfó, z ktorého pochádza aj v našom jazyku používané slovo metamorfóza. To, že sa húsenica, lezúca po prašnej zemi, premení na poletujúceho motýľa, je úžasné. A predsa je to takmer nič v porovnaní s tým, akú zmenu máme podstúpiť my ako deti Božie.

Keď nastane „morfovanie“, nielenže robím veci, ktoré by robil Ježiš, ale ich aj chcem robiť. Hovoria ku mne. Naliehajú. Sú pre mňa logické a zmysluplné. Nechodím po svete s tým, že sa chcem pokúšať robiť správne veci. Ja sa stávam správnym človekom.

Toto sú odvážne vety. Obyčajní ľudia môžu prijať silu na neobyčajnú zmenu. Je čas morfovať, vraví Pavol. Aby si to ľudia lepšie pamätali, v zbore, kde som slúžil, som vytvoril malú liturgiu. Ja som zhromaždeným povedal „Je čas morfovať“ a oni odpovedali „Vskutku zmorfujeme“.

Hlavným cieľom duchovného života je transformácia človeka. Aj iné veci sú potrebné a dobré: oboznámiť ľudí s tým, kam pôjdu po smrti, pomáhať pri obohacovaní ich vnútorného života či starať sa o to, aby mali dostatok informácií o Biblii. No dajme na prvé miesto to najdôležitejšie. Hlavným cieľom duchovného života je kultivácia ľudstva. Je čas morfovať.

A nielen to. Tento cieľ je možné plniť na celý úväzok. V mojom živote sa dlhý čas diala veľmi zlá vec: zredukoval som svoje „nástroje pre duchovný rast“ na niekoľko málo aktivít, ako sú modlitba a štúdium Biblie či zopár stíšení za deň. Až trápne dlho mi trvalo, kým som sa naučil, že každučká chvíľa môjho života je príležitosťou na to, aby som sa od Boha učil žiť ako Ježiš, žiť v kráľovstve Božom. Musel som objaviť, že sú isté konkrétne praktické spôsoby, ktoré mi pomôžu „odbočiť z cesty“. Elizabeth Barrett Browning napísala:

Zem je preplnená nebom
a každý obyčajný ker Božím plameňom blčí,
no iba ten, kto vidí, iba ten sa vyzuje –
ostatní si posadajú okolo a trhajú plody v černičí.

Zámerom tejto knihy je pomôcť vám naučiť sa, ako využiť každú chvíľu dňa a každú činnosť s cieľom morfovať.

Prípadová štúdia: Morfovanie Mabel

Možno vám pomôže, keď uvidíte, ako Boh pôsobí na transformáciu v životoch obyčajných ľudí, preto by som vás rád zoznámil s priateľkou môjho priateľa Toma Schmidta. Volá sa Mabel. Toto mi o nej Tom napísal:

Štátny doliečovací ústav vôbec nie je príjemným miestom. Je veľký, trpí nedostatkom personálu a je preplnený senilnými, osamelými ľuďmi, ktorí sú odkázaní na pomoc a chcú už len zomrieť. Aj v ten najjasnejší deň vládne vo vnútri šero a páchne to tam chorobami a močom. Chodieval som tam raz či dva razy do týždňa asi štyri roky, no nikdy sa mi tam nechcelo a vždy, keď som odtiaľ odchádzal, uľavilo sa mi. Rozhodne to nie je miesto, na ktoré by si človek ľahko zvykol.

V ten konkrétny deň som šiel po chodbe, na ktorej som predtým nebol. Márne som hľadal zopár stareniek, čo by boli ako-tak pri živote, aby odo mňa prijali kvet a pár slov na povzbudenie. Usúdil som, že na tejto chodbe sú tie najhoršie prípady. Väčšinou boli pripútaní k invalidným vozíkom a vyzerali úplne beznádejne.

Keď som došiel na koniec chodby, zbadal som starú ženu na vozíku. Tvár mala ako z hororu. Prázdny pohľad a biele zreničky dávali tušiť, že je slepá, veľký načúvací aparát na jednom uchu zasa to, že je skoro hluchá. Jednu stranu tváre mala rozožratú rakovinou. Časť líca jej pokrýval bezfarebný, mokvajúci vred, ktorý vytlačil nos nabok, spustil jedno oko nižšie a skrivil sánku tak, že kútik úst padol celkom dole. Následkom toho jej neustále tiekli sliny. Neskôr mi ktosi povedal, že keď prijímali nové sestry, posielali ich nakŕmiť túto ženu s tým, že ak dokážu zniesť pohľad na ňu, dokážu zniesť všetko ostatné v zariadení. Dozvedel som sa aj to, že táto žena mala 89 rokov a že tu bola — pripútaná na posteľ, slepá, takmer hluchá a sama — už dvadsaťpäť rokov. Tak toto bola Mabel.

Neviem, prečo som sa jej prihovoril — vyzerala byť menej schopná reagovať ako väčšina ľudí, čo som na tej chodbe videl. Ale vložil som jej do ruky kvet a povedal som: „Nech sa páči, kvietok pre vás. Všetko najlepšie k Dňu matiek.“ Pritiahla si kvet bližšie k tvári, pokúsila sa ho ovoňať a potom prehovorila. Na moje prekvapenie boli jej slová, aj keď trochu skomolené tou deformáciou tváre, zjavne produktom jasnej mysle. Povedala: „Ďakujem. Je krásny. Ale mohla by som ho dať niekomu inému? Viete, ja ho nevidím. Som slepá.“

Povedal som: „Samozrejme.“ A odtlačil som ju na vozíku po chodbe k miestu, kde som predpokladal, že budú nejakí živší pacienti. Jedného som našiel a zastavil som sa. Mabel vystrela ruku s kvetom a povedala: „Nech sa páči, toto je od Ježiša.“

Vtedy mi začalo svitať, že toto tu nie je obyčajný človek. Neskôr som ju s vozíkom odviezol do izby a dozvedel sa niečo o jej minulosti. Vyrástla na malej farme, ktorú spravovala len s matkou do jej smrti. Potom sa o farmu starala sama až do roku 1950, keď ju slepota a choroba donútili odísť do doliečovacieho ústavu. Už dvadsaťpäť rokov tu slabla a chorľavela, zo začiatku ju trápili pretrvávajúce bolesti hlavy, chrbtice a žalúdka a potom prišla ešte aj rakovina. Jej tri spolubývajúce boli v podstate živé mŕtvoly, ktoré z času na čas vykríkli, no nikdy nehovorili. Často si pošpinili posteľnú bielizeň a keďže zariadenie bolo personálne poddimenzované, obzvlášť v nedeľu, keď som tam zvyčajne prichádzal, bol zápach neznesiteľný.

Za niekoľko nasledujúcich týždňov sa zo mňa a Mabel stali priatelia a po ďalšie tri roky som ju navštevoval raz alebo dvakrát za týždeň. Pri každej návšteve ma najskôr ponúkla cukríkom zo škatuľky na hygienické vreckovky, ktorú mala pri posteli. Niekedy som jej čítal z Biblie. Vtedy sa stávalo, že keď som sa na chvíľu odmlčal, ona dopovedala začatú pasáž spamäti, slovo za slovom. Inokedy som so sebou prinášal spevník a spieval som s ňou. Poznala naspamäť všetky slová starých piesní. Pre Mabel to však neboli len pamäťové cvičenia. Často uprostred piesne prestala spievať a poznamenala niečo k slovám, ktoré považovala za zvlášť platné v jej situácii. Nikdy som ju nepočul sťažovať sa na osamelosť alebo bolesť. Že ich pociťovala, prezrádzalo iba to, ako zdôrazňovala niektoré miesta v piesňach.

Po niekoľkých týždňoch sa pocit, že jej svojimi návštevami pomáham, zmenil na úžas a ja som k nej začal nosiť pero a papier, aby som si mohol zapisovať jej slová…

Raz som prežíval veľmi hektický týždeň. Robil som záverečné skúšky a cítil sa frustrovaný, lebo všetky tie veci, na ktoré som musel myslieť, ťahali moju myseľ desiatimi smermi naraz. Vtedy mi napadla otázka: O čom tak asi premýšľa Mabel — hodinu za hodinou, deň za dňom, týždeň za týždňom — keď ani nevie, či je deň alebo noc? Tak som za ňou zašiel a spýtal som sa jej: „Mabel, o čom rozmýšľate, keď tu tak ležíte?“

A ona odpovedala: „Rozmýšľam o Ježišovi.“

Sedel som tam a na chvíľu sa zamyslel nad tým, aké ťažkosti mi spôsobuje rozmýšľať o Ježišovi nepretržite čo len päť minút. Potom som sa opýtal: „Ako rozmýšľate o Ježišovi?“ Odpovedala pomaly a uvážene a ja som si zapisoval:

„Rozmýšľam, aký je ku mne dobrý. Viete, bol ku mne po celý môj život tak veľmi dobrý… Veľa ľudí by asi veľmi nezaujímalo, čo si myslím. Veľa ľudí by si myslelo, že som dosť staromódna. Ale mne je to jedno. Radšej budem mať Ježiša. Je pre mňa celým svetom.

A potom Mabel začala spievať starú pieseň:

Ježiš je pre mňa celým svetom,
mojou radosťou, mojím všetkým, mojím životom.
Deň za dňom On je moja sila,
bez Neho by som padla.
Keď som smutná, len k Nemu idem,
nik iný ma tak neuteší.
Keď som smutná, On ma teší.
On je mojím priateľom.

Toto nie je fikcia. Akokoľvek neuveriteľné sa to môže zdať, takto naozaj istá ľudská bytosť žila. Viem to. Poznal som ju. Ako to dokázala? Sekundy tikali, minúty sa plazili, rovnako aj dni, týždne, mesiace a roky bolesti bez ľudskej spoločnosti a bez vysvetlenia, prečo sa to celé takto deje — a ona tam ležala a spievala piesne. Ako to len dokázala?
Myslím, že Mabel mala niečo, čoho vy ani ja veľa nemáme. Mala moc. Ležiac tam v tej posteli neschopná pohnúť sa, neschopná vidieť, počuť, s niekým sa porozprávať, mala neuveriteľnú moc.

Bola tu jedna obyčajná ľudská bytosť, ktorá prijímala nadprirodzenú silu, aby mohla robiť neobyčajné veci. Celý svoj život nasledovala Ježiša tak, ako to len vo svojej situácii dokázala: trpezlivo znášala utrpenie a samotu, modlila sa, rozjímala nad Písmom, oslavovala Boha. Pokiaľ to bolo len trochu možné, chodila do spoločenstva a keď mala napríklad kvet alebo cukríky na ponúknutie, vtedy dávala.

Predstavte si, že ste v jej situácii a poviete: „Myslím na to, aký je ku mne dobrý. Viete, bol ku mne po celý môj život tak veľmi dobrý… som jedna z tých najspokojnejších.“ Veď toto je 23. žalm v praxi: „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku.“

Pre každého, kto naozaj uvidel Mabel — kto bol ochotný „odbočiť z cesty“ — sa nemocničná izba stala horiacim krom, miestom, kde bol tento obyčajný a bolesťou naplnený svet navštívený Božou prítomnosťou. Kto videl ten život na nemocničnej posteli, žiadalo sa mu vyzuť si topánky. Veko terária bolo zložené. Prišiel zlom sprevádzaný zatajením dychu, rozbúchaním srdca i slzami. Človek stál na posvätnej pôde.

Veríte, že je taký život pre obyčajného človeka možný? Veríte, že je možný pre vás? Toto je zasľúbené v evanjeliu — v dobrej zvesti, ktorú hlásal Ježiš: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium.“ (Mk 1:15) Tá dobrá zvesť, ktorú kázal Ježiš, hovorí, že teraz je aj pre obyčajných mužov a ženy možné žiť v prítomnosti Božej a pod Jeho mocou. Dobrá zvesť, ktorú kázal Ježiš, nehovorí o minimálnych požiadavkách, ktoré musíte spĺňať na to, aby ste mohli vstúpiť do neba, keď zomriete. Hovorí o slávnom vykúpení ľudského života — vášho života.

Je čas zmorfovať.

John Ortberg, 1.kapitola z knihy "Život, aký si vždy chcel." Ak sa vám páčila táto prednáška a mali by ste záujem o celú knihu, kontaktujte nás na evs@evs.sk

1/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.