Výchova zodpovedných detí

„Pravdepodobne osobná zodpovednosť,“ odpovedala a vysvetlila, že to znamená „prevziať zodpovednosť za svoje správanie, svoje výdavky a svoje činy a nie sa večne domnievať, že spoločnosť vám musí odpustiť, pretože to nie je vaša vina.“

Kríza, ktorej dnes rodičia čelia, je presne tá, ktorú Tuchmanová predvídala. Rodičia musia prevziať zodpovednosť za svoje činy, ako aj naučiť svoje deti robiť to isté.

Medzi dospelými je znepokojujúca tendencia preformulovať naše činy a skutky tak, aby vyzneli ako niečo, čím nie sú. Slovo „aféra“ neznie tak zle ako výraz „cudzoložstvo“. „Zdieľanie správ“ znie oveľa lepšie ako „šírenie klebiet“. „Rozširovanie dezinformácií“ znie ako nevinná chyba, keď nahradí slovné spojenie „klamstvo“. Pravdou je, že môžeme zmeniť to, ako nazývame svoje činy, ale samotný čin to nezmení. Inými slovami, ak ružu nazveme sedmokráskou, nerobí to z nej menej ružu.

Iba minulý týždeň bol v okresnej väznici v susednej komunite zatknutý právnik za opilstvo na verejnosti. Zdá sa, že právnik bol na ceste za klientom, ale bol zatknutý a obvinený z opitosti. „Väčším zločinom bolo, že mi nebolo umožnené vidieť môjho klienta,“ povedal právnik arogantne.

Korene problému

Nedostatok osobnej zodpovednosti nie je ničím novým. Spomínate si na Adama a Evu v tretej kapitole Prvej knihy Mojžišovej? Bolo im povedané, že môžu jesť ovocie z každého stromu v záhrade, kde žili, okrem jedného. Nedokázali odolať pokušeniu, podľahli a jedli zo zakázaného ovocia. Keď sa Boh spýtal Adama, či jedol zo stromu, z ktorého mu bolo povedané, aby nejedol, Adam nepovedal: „Áno, jedol som ovocie,“ ale odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som.“ Keď prišiel čas, aby sa Eva zodpovedala za svoje činy, nedopadla o nič lepšie. Boh sa jej spýtal, čo urobila, a ona odpovedala: „Had ma podviedol; nuž jedla som.“

Adam a Eva sa snažili zmierniť svoju vinu tým, že ukazovali prstom jeden na druhého, ale to u Boha nefunguje a nemalo by to fungovať ani u rodičov. V Liste Rímskym 14:12 sa píše: „Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba.“ Nie je to dostatočný dôvod, aby sme svoje deti učili, že majú niesť zodpovednosť za svoje činy?

Tu je niekoľko praktických spôsobov, ako môžete svojim deťom pomôcť naučiť sa niesť zodpovednosť:

1. Buďte dobrým príkladom. Nespadnite do pasce „bola to ich chyba“. Keď ste minulý týždeň mali autonehodu a zozadu ste narazili do ženy pred vami, bola to naozaj jej vina, alebo ste jazdili príliš blízko a len ste si to nechceli priznať? Boli rozhodcovia na futbalovom zápase vášho syna naozaj nespravodliví, alebo bolo druhé mužstvo lepšie? Je pravdepodobné, že postoj, ktorý máte k vlastnému konaniu, najviac ovplyvní vaše deti.

2. Keď vaše dieťa začne ukazovať prstom na niekoho iného, jemne poukážte na spôsoby, akými jeho rozhodnutia ovplyvnili výsledok situácie. Ak napríklad dostalo zlú známku z testu a povie: „Test bol príliš ťažký“ alebo „Nerozumel som otázkam“, zistite dôvod. Učili sa dostatočne? Požiadali o pomoc počas času na otázky a odpovede? Ak ich budete dôsledne brať na zodpovednosť za ich činy, naučia sa, že si nemôžu vyberať ľahkú cestu.

3. Študujte biblické postavy, ktoré prevzali zodpovednosť za svoje činy. Dávid urobil sériu vážnych chýb, ale keď si uvedomil, čo urobil, nepovedal: „Bola to Batšebina vina.“ Dávid si uvedomil, že je to jeho vina. Povedal: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Možno Dávidova ochota priznať si chybu je jedným z dôvodov, prečo ho Boh nazval mužom podľa svojho srdca.

Boh nám dal dokonalý príklad, ktorý môžeme nasledovať: Svojho Syna. Ak pôjdeme v Jeho stopách a prevezmeme zodpovednosť za svoje činy, naše deti budú robiť to isté.