Vychovávajte ich v Ježišovi

„A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána.“ (Ef 6:4)

Po negatívnom obvinení otcov — „nedráždite svoje deti“ — Pavol zachytáva pozitívnu víziu kresťanskej výchovy pomocou dvoch kľúčových pojmov: „výchova a poučenie.“ Pôvodné grécke slová boli predmetom mnohých diskusií a viedli k rôznym prekladom. Ich význam by sme mohli rovnako dobre, ak nie lepšie, vystihnúť pomocou slov disciplína a rada — čo by mohlo pomôcť našej jasnej vízii aj praktickému uplatneniu vo výchove.

Prvý pojem, „disciplína“ alebo „výchova“ (paideia), je širší a komplexnejší. Pravdepodobne hovorí o celom výchovnom procese od dieťaťa až po dospelého a o rokoch cieľavedomosti, iniciatívy, energie a dôslednosti, ktoré si vyžaduje príprava dieťaťa na dospelosť. To znamená, že ide o dlhodobý proces, podobne ako príprava na olympijské hry, ale v stávke je oveľa viac.

Mohli by sme o tom uvažovať ako o celoživotnom vzdelávaní — tela a duše — nielen ako o vyučovaní v triede. Termín „paideia,“ komentuje S. M. Baugh, „má v gréckom svete bohaté kultúrne asociácie pre výchovu a vzdelávanie mládeže v širokej škále predmetov a disciplín“ (Ephesians, str. 509–510). Tento druh otcovskej výchovy teda zahŕňa nielen slová, ale aj príklad a napodobňovanie.

Výchova k zrelosti

Takúto komplexnú životnú prípravu dostal Mojžiš, keď sa „naučil všetku egyptskú múdrosť,“ vďaka čomu sa časom stal „mocný v slovách aj v skutkoch“ (Sk 7:22). Je to to, čo dostal Pavol, keď bol roky vychovávaný v Tarze, „vychovaný pri nohách Gamalielových“ (Sk 22:3). Takáto celoživotná výchova, ako rozšírená príprava na zdravú dospelosť, je naším povolaním kresťanských rodičov, ktorí trénujú vonkajšiu osobu a správanie, ako aj prenikanie do srdca, aby formovali a pretvárali vnútornú osobu detí.

„Zrelosť totiž v žiadnej oblasti ľudského života zvyčajne neprichádza automaticky, ale prostredníctvom výcviku.“

Tak ako Ježiš hovoril o tom, že učeníci boli vychovávaní počas ich pobytu s ním (Mt 13:52; L 6:40), tak aj my vychovávame naše deti ku kresťanskej zrelosti. Zrelosť totiž v žiadnej oblasti ľudského života zvyčajne neprichádza automaticky, ale prostredníctvom výcviku (Žid 5:14). Disciplína niečo robí; mení učeníka — a to výrazne v priebehu času. A takýto výcvik často nie je ľahký, ale vyžaduje si vytrvalosť vo chvíľach nepohodlia, dokonca bolesti, aby sme vydržali na ceste k odmene, ktorá je pred nami (Žid 12:11).

Napríklad pracovná morálka nie je automatická, musíme svoje deti naučiť pracovať. Ani svätosť neprichádza prirodzene, ale Božia milosť v Kristovi nás a prostredníctvom nás aj naše deti vychováva, „aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete“ (Tit 2:12).

Dobre vybavený na kvalitný tréning

Mohli by sme tak rýchlo odmietnuť príslovečnú povahu tohto známeho verša o výchove detí, že sa zabudneme zastaviť a skutočne sa zamyslieť nad tým, čo výchova zahŕňa. „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej“ (Pr 22:6). Vo výchove — a to tak v oblasti tela, ako aj v oblasti poddajnejšej duše — môže byť oveľa viac, než si moderní rodičia zvyknú uvedomovať.

A náš Boh sa postaral o to, aby sme ako rodičia mali dostatok prostriedkov na tieto dlhé roky výchovy našich detí: dal nám svoju Knihu. Jadrom a stredobodom rodičovskej výchovy nie sú naše vlastné životné skúsenosti a nadobudnutá múdrosť (aj keď je to cenné), ale Písmo, „vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré“ (2. Tim 3:16–17).

Táto výchova nepochybne zahŕňa aj to, čo by sme mohli užšie nazvať disciplínou (Žid 12:3–11), aj keď si dobre všímame rozdiel medzi disciplínou smerujúcou k cieľu a trestom ako cieľom (1. K 11:32; 2. K 6:9; 1. Tim 1:20; 2. Tim 2:25; Zjav 3:19). Celý proces rodičovskej výchovy je však komplexný a konštruktívny, nielen vnímavý; a holistický, nielen intelektuálny.

Špecifický verbálny tréning

Druhý pojem, preložený ako „poučenie“ — alebo možno „rada“ (nouthesia) — je špecifickejší a patrí do širšej kategórie výchovy.

Pri tomto druhom pojme sa kladie dôraz na slovnú a menej praktickú úlohu, konkrétne na úlohu našich slov ako rodičov. Teraz prechádzame od vizionárskeho učenia a demonštrovania k nápravnej reči, ale stále ako prostriedku na dosiahnutie dlhodobého dobra dieťaťa, nie ako cieľa. Takto dnes často používame slovo rada, hoci nie bez významu „napomínanie“ alebo „varovanie.“ A rady rodičov zvyčajne pretrvávajú aj po rokoch bezprostrednej výchovy. Rodičovská výchova sa nekončí, keď sa naše deti odsťahujú z domu. Výchova môže byť v tom čase v podstate ukončená, ale dúfame, že rady rodičov pretrvajú dlho.

Takéto rady v Novom zákone sa týkajú rôznych okolností, či už ide o pozitívnejšie rady, ktoré starozákonné príklady poskytujú dnešným kresťanom („je to napísané na výstrahu,“ 1. K 10:11), alebo o negatívnejšie varovania, ktoré adresujeme „človeku, ktorý vyvoláva rozkol“ (Tit 3:10). Celkovo je dobré pamätať na to, z akého otcovského srdca — pomalého karhať a rýchleho žehnať — vychádzajú takéto varovania a napomenutia.

Zvážte teda aspoň päť skutočností, ktoré budú sprevádzať vaše rady.

Priatelia Otcovskej rady

Prvými priateľmi otcovskej rady sú naše slzy. Keď sa Pavol na pláži v Miléte lúči s efezskými staršími, pripomína im: „pamätajte, že som tri roky deň a noc neprestával so slzami napomínať každého z vás“ (Sk 20:31). Jeho apoštolské rady prichádzali so slzami, nie s pomstychtivosťou. Nehovoril kriticky, z nahnevaného alebo odmeraného srdca, ale v láske vyslovoval svoje slová napomenutia pre ich dobro.

Druhým a súvisiacim faktorom je dobré srdce. Rimanom hovorí, že je presvedčený, že sú „schopní aj napomínať sa navzájom,“ pretože „bratia moji… vy ste plní dobrotivosti, naplnení každou známosťou“ (R 15:14). Plnosť poznania i dobroty existuje spolu v srdci, ktoré ponúka takéto rady. Práve z takéhoto dobrého srdca vychádzajú rady a varovania, ktoré naše deti potrebujú.

Po tretie, otcovská láska. Keď Pavol hovoril tvrdé slová, ktoré adresoval napríklad Korinťanom, nerobil to preto, aby „som vás zahanbil, ale aby som vás priviedol k rozumu ako svoje milované deti.“ Dôvodom, ktorý uvádza, je jeho otcovské srdce voči nim: „Lebo keby ste mali aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov však nemáte mnoho“ (1. K 4:14–15). Všeobecné rady a napomenutia môžu mať svoje miesto; ale naše deti potrebujú osobitné slová nápravy, ktoré pramenia zo svojráznej otcovskej lásky.

Po štvrté, učenie a múdrosť. Dvakrát sa v Liste Kolosenským hovorí o „napomínaní každého človeka“ a „vzájomnom napomínaní“ (teda o kresťanskej rade), ktorá je spojená s učením a sprevádzaná „všetkou múdrosťou:“

„Jeho zvestujeme my, napomíname a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka učinili dokonalým v Kristovi… Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu!“ (Kol 1:28; 3:16)

Ako rodičia si tu môžeme všimnúť cieľ našej výchovy (kresťanská zrelosť), základné prostriedky nášho povolania (Kristovo slovo) a súvislosť so spevom (počuteľná radosť) a vďačnosťou. Spievajúci a vďační otcovia sú dobrými radcami, ktorí napomínajú a zároveň dávajú nádej.

A na záver bratské varovanie. V 2. Tes 3:15 dáva Pavol do protikladu ľahostajnosť človeka k nepriateľovi a varovnú radu brata. A v 1. Tes 5:12–14, je táto varovná rada opäť druhom reči, ktorá je charakteristická pre milujúcich otcov zboru — teda jeho pastierov — starších (verš 12) — a zaslúži si úctu zboru (verš 13). Takéto varovanie sa spája s povzbudením, pomocou a trpezlivosťou (verš 14).

Kresťanské otcovstvo

Pavol končí svoju jednoveršovú víziu rodičovstva poslednou vetou, ktorá nie je na zahodenie. V našom úsilí o otcovskú výchovu a radu sa ju neodvažujeme ignorovať. V skutočnosti je táto posledná poznámka najdôležitejšia zo všetkých. Všetky naše roky výchovy a všetky naše tvrdé a vzácne slová rád budú vzhľadom na večnosť zbytočné bez záverečnej poznámky: „podľa Pána.“

„Cieľom kresťanskej výchovy je vo všetkom učiť naše deti Kristovi.“

Kresťanská výchova má oveľa vyššie ciele ako kompetentní, zdanlivo zdraví dospelí. Cieľom kresťanskej výchovy je vo všetkom učiť naše deti Kristovi. Chceme, aby sa „učili Krista“. Čo zodpovedá tomu, ako Pavol varuje cirkev v Liste Efezským 4:20–21: „Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi! Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia — ako je pravda v Ježišovi.“

Chceme, aby celá naša výchova bola zastrešená vlajkou učenia Krista. Ako Charles Hodge komentuje Ef 6:4 — „Celý tento výchovný proces má byť náboženský, a nielen náboženský, ale aj kresťanský“ (Efezským — Evanjelický exegetický komentár, str. 204). Naša rodičovská výchova je výchovou v Kristovi. A naše rodičovské rady, nech sú akokoľvek povzbudzujúce alebo poučujúce, sú radami v Kristovi. V ňom, skrze neho a pre neho je celá kresťanská výchova.

Keď vychovávame svoje deti podľa rád a výchovy nášho Pána, konečným cieľom nášho úsilia je poznávanie Krista a radosť. Keď to robíme, stávame sa nástrojmi v jeho rukách a hovorcami jeho slov, pre hlbokú a večne trvajúcu radosť našich detí.