Bol opustený Otcom

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku!“ (Ž 22:2)

Nikdy nespoznáme, akú ťarchu niesli tie klince.

Božský Syn prenikol do nášho temného sveta a žiari do čiernočiernej tmy našej zlomenosti. A predsa ho jeho vlastní odmietli, pretože milovali tmu. A teraz na Golgote táto tma naňho úplne doľahla. Na svojich pleciach niesol hriech, ktorý nikdy nepoznal.

Narodil sa, aby vyšiel na ten ohavný strom, pričom celý jeho život ho sprevádzalo nepriateľstvo. Vrahovia Ho prenasledovali skôr, než sa naučil chodiť (Mt 2:16). Bojoval v tej najväčšej vojne, keď sa na púšti postavil proti samotnému zlu (Mt 4:1). Hoci uzdravoval chorých a vyháňal démonov, náboženskí vodcovia Ho obvinili z diabolského počínania (Mt 10:25). Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi hriešnikmi, a oni Ho surovo napadli — neúnavne proti Nemu robili úklady, bili Ho a vysmievali sa Mu až dovtedy, kým tomu Jeho telo nepodľahlo.

Na kríži Jeho mlčanie iba umocnilo nepriateľstvo plynúce z ich vzbury.

Ale nakoniec predsa len prehovoril — nie svojimi vlastnými slovami, ale slovami Žalmu 22:2: „Od šiestej hodiny nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. A o deviatej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: Éli, Éli, lama sabachtani? To znamená: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:45–46)

Obkľúčený Boh

S prebodnutými rukami a kolabujúcimi pľúcami Ježiš pevne uchopil Žalm 22. Toto boli zúfalé slová nevinného muža, ktorý z každej strany čelil agresii. Teraz bol bezhriešny Syn Boží tým, ktorého obkľúčili.

Ako besné papule divých býkov (Ž 22:13–14) zákonníci a farizeji z Neho chceli vysať život do poslednej kvapky. Mláďatá zmije Ho každú chvíľu prenasledovali, falošne Ho obviňovali zo zla a snovali sprisahanie, že Ho zničia (Mt 12:14). Kým visel tam, kde nikdy nepatril, vysmievali sa mu: „Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť!… Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce“ (Mt 27:42–43) — čím napĺňali to, čo bolo predpovedané v Žalme 22:9.

Ako svorka besných psov s ostrými zubami (Ž 22:17) davy penili od túžby zabiť. Slintali a vrieskali: „Ukrižovať Ho!“ (Mt 27:22). „Čože urobil zlé?“ opýtal sa Pilát. „Ale oni tým hlasnejšie kričali: Ukrižovať Ho!“ (Mt 27:23) Deti hnevu silneli v neslýchanej zúrivosti, nenávidiac pritom svoju jedinú nádej.

Ako stádo levov s vražedným úmyslom krčiace sa v tráve, či divé voly prenasledujúce svoju korisť, tak si vojaci olizovali pery. Vyzliekli ho donaha (Mt 27:28). Na hlavu mu nasadili tŕne (Mt 27:29). Pľuli do Jeho bezhriešnej tváre (Mt 27:30). Do jeho rúk a nôh mu zatĺkli klince. Keď ho zavesili, aby zomrel, losovali o Jeho šaty (Mt 27:35), tak ako bolo napísané (Ž 22:19). Vychutnávali si jeho nešťastie, smiali sa Mu do tváre, ktorá mala čoskoro zažiariť ako slnko v plnej sile.

Dokonca aj jeden zo zločincov, ktorý visel za svoje vlastné hriechy a čelil svojmu vlastnému odsúdeniu, prežíval svoje posledné nadýchnutia tak, že Synom pohŕdal: „Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás!“ (L 23:39). Akoby zákonníkov, davov ľudí, vojakov a lúpežníkov nebolo dosť, Jeho najbližší priatelia Ho nechali zomrieť. Peter energicky poprel, že Ho pozná (Mt 26:70), potom sa opakoval. Ostatní utiekli zo strachu (Mk 14:50).

Ježiš bol obkľúčený v každom ohľade, ale nielen obkľúčený. Teraz bol sám započítaný medzi býkov, psov a levov.

Bože môj, Bože môj

Ale každá vyhrážka Jeho okolia bola iba šepotom v porovnaní s hnevom, ktorý pretrpel zhora. Izaiáš píše: „Hospodinovi sa zapáčilo zdrviť ho utrpením“ (Iz 53:10, ekumen. preklad) — utrpením, ktoré bolo dosť veľké na to, aby zhltlo akékoľvek iné utrpenie. Nepriateľstvo Jeho Otca, namierené proti tisícom rokov zverstiev a  pohŕdaním Boha, nakoniec dopadlo na Neho — za nás.

Apoštoli sa onedlho modlili k svojmu Otcovi takto: „Naozaj, proti Tvojmu svätému Služobníkovi, ktorého si pomazal, spolčili sa v tomto meste Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom“ — býci, psi a levy sa spolu zišli –, „aby vykonali, čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo“ (Sk 4:27–28). Hrôza týchto hodín bola napísaná už pred založením sveta (Zj 13:8). Všetky historické udalosti viedli sem — k zabitiu nepoškvrneného Baránka.

Ježiš vedel, čo musí pretrpieť (Mt 20:17–19), ale to Jeho muky nezmiernilo. Ako obyčajní ľudia jednoducho nikdy nespoznáme hĺbku Jeho utrpenia. Boli by sme spoznali časť Jeho bolesti, ak by ju nebol zniesol namiesto nás.

Posledné slovo

Žalm 22 si pamätáme pre jeho vyhlásenie opustenosti, ale keď Ježiš zopakoval z výšky kríža 1. verš, nezabudol pritom, ako ten žalm končí. Aj keď sa Dávid cítil Bohom úplne opustený, stále dokázal povedať:

„[Hospodin] nezavrhol, ani nezošklivil si biedu úbožiaka, neskryl si pred ním svoju tvár. Keď volal k Nemu, počul ho.“ (Ž 22:25)

A potom o dva verše ďalej: „Pokorní budú jesť a nasýtia sa, a chváliť budú Hospodina tí, čo Ho hľadajú“ (Ž 22:27). Ježiš cítil ťažobu 1. verša, ale necítil sa opustený nadlho. Vedel, že znovu uvidí Otcovu tvár — že bude sedieť a vládnuť po Jeho pravici. Muž, ktorý zomrel za hriech, vstane a posadí sa na trón ako Syn.

Dokonané

Keď sa autor Listu Židom pozerá cez strom zmáčaný krvou na nevädnúcu korunu, ktorú dostal Ježiš, citoval Žalm 22:

„Tak sa totiž patrilo Jemu, kvôli ktorému je všetko a skrze ktorého je všetko, aby po privedení mnohých synov do slávy aj Pôvodcu ich spasenia za cenu utrpení urobil dokonalým… Práve preto sa nehanbí menovať ich bratmi hovoriac: Tvoje meno budem zvestovať bratom a v zhromaždení Teba budem zvelebovať.“ (Žid 2:10–12)

Keď Ježiš strácal dych počas toho, ako nahlas kričal Žalm 22:1, vedel, že jedného dňa dospieva túto pieseň, a to čoskoro. Keď povedal: „Dokonané“ (J 19:30), iba začínal. Končil vojnu, ktorá začala pred narodením prvého dieťaťa, a uzatváral predhovor k svojmu večnému kráľovstvu.

A ako predpovedal Žalm 22 (Ž 22:31–32), rozpráva sa a vždy sa bude rozprávať, čo učinil.