Potrebný, ale nechcený Kráľ

https://www.pexels.com/photo/light-light-bulb-dark-7882/

„Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú pohanom.“ (Mk 10:33)

Cesta na Kalváriu bola pre prvých učeníkov cestou zmätku, nie istoty.

Ježiš týmto mužom tri razy vysvetlil, čo preňho znamená byť Mesiášom. Bol to desivý príbeh, a predsa plný nádeje: vražda zasľúbeného kráľa a potom nevysvetliteľné vzkriesenie, ktoré v dejinách nemalo obdobu. Úplne presahoval krátkozrakosť a túžbu po sláve, s ktorými sa naň dívali Peter, Jakub, Ján a ďalší.

Ich nevedomosť a nesprávne reakcie len potvrdzujú bezbožné návyky v srdci človeka. Ich omyly neboli vlastné iba rybárom z prvého storočia. Nie, rovnakým spôsobom prenikajú dnes do cirkvi a útočia na ňu. Keď vidíme hrôzy Veľkého piatku a víťazstvo Veľkej noci, musíme sa znova opýtať: Za koho pokladáme tohto Ježiša? (Mk 8:29). Je tým Kristom (v súlade s Božími podmienkami)? Alebo je len nanajvýš múdrym a mocným kľúčom k niečomu alebo niekomu inému?   

Syn utrpenia, nie pohodlia

Dráma sa začína tou otázkou: „A vy za koho ma pokladáte?“ „Ty si Kristus!“ (Mk 8:29). Peter mal zároveň veľkú pravdu, a zároveň sa veľmi mýlil. Slovo Kristus bolo vhodné použiť akokoľvek. Bola to správna odpoveď. Ale aj keď bol Petrov profil toho, ktorý bol zasľúbený, správne pomenovaný, vyznel veľmi povrchne.

Ježiš vykresľuje podrobnejší portrét Krista — dáva popis práce najdôležitejšieho človeka, aký kedy žil:

„Potom ich začal poučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych.“ (Mk 8:31)

Peter (a podľa všetkého aj ostatní učeníci) pohrdol myšlienkou trpiaceho Krista. Preto Ježiša okamžite od toho odhovára (Mk 8:32). Po tom, čo správne identifikuje Krista, domnieva sa, že má rozhľad a autoritu, aby ho mohol opraviť. Má pravdu, a predsa sa tragicky mýli.

Jediný Spasiteľ, ktorý vskutku zachraňuje, zachraňuje iba cez utrpenie. Kríž bol jediným prostriedkom zmierenia nás, hriešnikov, so svätým Bohom. Naše spasenie bolo kúpené utrpením, a bude zapečatené a zachované utrpením (Jak 1:2–4), nie potešením. Potešenie v kresťanskom živote nám je sľúbené (2. Kor 1:4), ale nie jeho lacná, dočasná imitácia, na ktorú sme si postupom času zvykli v našom modernom svete.

Ak prichádzame k ukrižovanému a očakávame od neho, že urobí náš život ľahším a pohodlnejším, potom ho nepočúvame. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8:34).

Odmenu za to, že nasledujete Ježiša, nedostanete celú dnes, v budúcnosti však vysoko prekoná všetko, v čo ste mohli len dúfať.

Syn smrti, potom života  

Znovu im Ježiš vyrozpráva príbeh Kalvárie, skôr než sa stane:

„Stadiaľ potom odišli a prechádzali Galileou, ale Ježiš nechcel, aby niekto zvedel o tom. Lebo poučoval učeníkov a hovoril im: Syn človeka je vydaný ľuďom do rúk a zabijú Ho; ale keď Ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 9:30–31)

Mnoho Ježišových nasledovníkov si myslelo, že Ježiš prišiel ihneď zachrániť a vládnuť. Očakávali fyzickú a politickú slobodu od tyranskej vlády Ríma. Pre nich bol Kristus kľúčom k riešeniu ich problémov, ktoré sa bezprostredne týkali života na tomto svete. Život teraz. Sloboda teraz. Moc teraz. Ale keď Ježiš kráča ku krížu, namiesto toho vraví, aby čakali. Aby boli trpezliví.

Odmenu za to, že ma nasledujete, že vo mne nachádzate život, nedostanete celú dnes, v budúcnosti však vysoko prekoná všetko, v čo ste mohli len dúfať. V tomto príbehu života, nádeje a slobody prichádza smrť ako prvá, a po nej život. Temnota, a po nej oslobodzujúce, neuchopiteľné a nevyspytateľné svetlo.

Syn odmietnutia, nie uznania

Po tretí raz ich (a nás) Ježiš pripravuje na svoju smrť:

„Nato opäť vzal k sebe dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s Ním diať: Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú pohanom. Potom sa Mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych.“ (Mk 10:32–34)

Učeníci si určite predstavovali, že v Jeruzaleme bude vyjadrený nesúhlas s vládou, ale nie takto. Očakávali nepriateľsky ladené ovládnutie — a to sa aj stalo — ale očakávali, že sa pri tom zraní Rím, nie Kráľ. Boli radi, že majú Kráľa stojaceho v opozícii, ale nie takého, ktorého iní odmietli, a už vôbec nie takého, ktorý bol zradený, mučený a popravený.  

Musíme sa odovzdať Kráľovi, ktorého naozaj potrebujeme, a nie takému, akého sme si sami pre seba len vymysleli.

Ježiš neprišiel preto, aby si kúpil uznanie druhých ľudí. Nie, on „bol opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý“ (Iz 53:3). Prečo? Lebo sme to my, ktorí tak naliehavo potrebujeme Božie uznanie. A uznanie od Boha nezáleží od názoru ľudí, ale od Božieho zásahu — nášho zastúpenia jeho vlastným Synom. Boli sme spasení cez odmietnutie (Iz 53:3), a Božia milosť nás cez odmietnutie prenesie a spasí nás (Mt 10:22).

Volanie na Kalváriu — aby sme šli za Ježišom — je volaním k smrti, a zmŕtvychvstaniu. Je volaním k tomu, aby sme získali večný život v budúcnosti vďaka tomu, že stratíme tento život, ktorý je dočasný. Spasenie nie je o zabezpečovaní svojich jedinečných a sebeckých túžob a ambícií na tejto zemi, ale o zabezpečovaní a príprave svojej duše pre iný svet. Pre nové stvorenie, v ktorom naša sláva patrí Bohu a naša spokojnosť pochádza od neho.         

Na to, aby sme skutočne žili, sa musíme odovzdať Kráľovi, ktorého naozaj potrebujeme, a nie takému, akého sme si sami pre seba len vymysleli.  

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

5/5 (2 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.