Slobodný život, chodenie a manželstvo

Andre Vandal @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/avdezign/12126860724/

Slobodný život, chodenie a manželstvo. Kristus je totiž jediný manžel, ktorý nás môže skutočne naplniť a Božia rodina je jediná, ktorá nás naozaj prijme a uspokojí. Pokračovanie článku Evanjelium a sex.

Hodnota slobodného života

V náročných veršoch Pavol Korintským píše: „Si bez ženy? Nehľadaj ženu! Ale keby si sa aj oženil, neprehrešíš sa, a keby sa panna vydala, neprehreší sa; ale takí trpieť budú telesne, a práve toho by som vás chcel ušetriť. Ale prízvukujem, bratia, čas je krátky!“ (1. Kor 7:27–29)

Citovaná časť je na prvý pohľad veľmi mätúca. Tento názor, ktorý od manželstva skôr odrádza, vyzerá byť v rozpore s oslavujúcim obrazom v Liste Efezským 5:21–33 a zdá sa, že je podmienený presvedčením, že Ježiš sa kedykoľvek môže vrátiť na zem.

Bezprostredne po uvedených veršoch však Pavol píše: „Ostatne, aj ženatí nech sú, ako by nemali ženu, a plačúci, ako by neplakali, a radujúci sa, ako by sa neradovali, a kupujúci, ako by nič nemali, a tí, čo užívajú sveta, ako by neužívali, lebo spôsoby tohto sveta hynú.“ (1. Kor 7:29–31) Tu vidíme, že za vetou „čas je krátky“ je omnoho sofistikovanejší pohľad na dejiny. Pavol, podobne ako Ježiš, vyučoval o čase po skočení vekov. Božie kráľovstvo, Božia moc obnoviť celé stvorenie, prenikli do starého sveta prostredníctvom Kristovho prvého príchodu. Nebeské kráľovstvo je podstatnou časťou už tu, no nie úplne. (Rim 13:11–14)

Na jednej strane to znamená, že spoločenské a materiálne starosti a záujmy stále existujú, ale na druhej strane nám evanjelium prináša vnútorný pokoj a nádej do budúcnosti, ktoré menia všetky naše pozemské vzťahy. (Rim 14:17) Okrem Božieho kráľovstva preto nesmieme ničomu venovať príliš veľkú časť z nás. Aj keď máme majetok, mali by sme žiť, akoby nebol naozaj náš, lebo naše skutočné bohatstvo je v Bohu. (Lukáš 16:1–15) Pavol tento princíp aplikuje na manželstvo a slobodný stav. Nemali by sme byť prehnane natešení, keď ideme vstúpiť do manželstva, ani príliš sklamaní, ak ostávame slobodní. Kristus je totiž jediný manžel, ktorý nás môže skutočne naplniť a Božia rodina je jediná, ktorá nás naozaj prijme a uspokojí. Kresťanské evanjelium a nádej budúceho nebeského kráľovstva zhadzuje z trónu modlu manželstva.

Kresťanstvo podporuje slobodný stav aj v dospelosti ako rovnocenný spôsob života. Takmer všetky náboženstvá a kultúry z obdobia pred kresťanstvom sformovali z rodiny a plodenia detí základnú kultúrnu hodnotu. Nebolo inej cti ako rodinnej, ani trvalého významu či odkazu nasledujúcim generáciám bez dedičov. Ako vidíme v Pavlových listoch, v prvej cirkvi, naopak, netlačili na ľudí, aby vstupovali do manželstva, a čo viac, podporovali vdovy, takže sa nemuseli znovu vydávať.

Ak kresťanské ženy ovdoveli, tešili sa aj mnohým dôležitým výhodám. Pohanské vdovy čelili veľkému tlaku spoločnosti, aby sa znovu vydali; Augustus ich dokonca nechával pokutovať, ak sa im nepodarilo opäť sa vydať do dvoch rokov… Medzi kresťanmi bol vdovský stav, naopak, vysoko vážený a od opätovného sobáša boli ovdovené ženy dokonca mierne odrádzané… Cirkev bola vždy pripravená podporovať chudobné vdovy a rozhodnutie, či sa znovu vydať alebo nie, nechávala na nich.16

Tento ohromujúci protikladný názor kresťanskej kultúry, týkajúci sa slobodného stavu, bol ďalším znakom nádeje v príchod Božieho kráľovstva.

Prvotný teologický význam manželstva

Vnímate, ako evanjelium mení náš pohľad na manželstvo a slobodný život? Kresťania by si medzi oboma možnosťami mali vyberať nie z hlavného súčasného motívu osobného naplnenia, ani na základe tradičného pohľadu uprednostňujúceho rodinné dedičstvo. Či vstúpime do manželstva, alebo ostaneme slobodní, sa rozhodujeme podľa toho, v ktorom stave najlepšie prezentujeme Božie kráľovstvo. Hauerwas hovorí, že slobodní dospelí kresťania boli v starovekom svete nezvyčajnými svedkami prichádzajúceho nebeského kráľovstva, keďže ukazovali, že nádej a dôležitosť vkladajú práve doň, a nie do rodiny alebo potomkov.

Aj život v manželstve však predstavuje spôsob, ako byť znakom Božieho kráľovstva. Pretože jedným z hlavných zámerov manželstva je budovanie spoločenstva, ktoré hlása nebeské kráľovstvo — ukázať svetu, ako Kristus mení všetko, vrátane manželského zväzku — Boh kresťanom zakazuje zobrať si neveriacich. Kresťan, ktorý vedome uzavrie manželstvo s neveriacim, ukazuje, že jeho alebo jej motívom nie je misia, ani prezentovanie Božieho kráľovstva. Jedným z hlavných spôsobov — a možno jediným hlavným spôsobom — ako kresťania v manželstve hlásajú Krista, je práve rozdiel, ktorý do spoločného života vnáša Ježiš.

Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo veľa dospelých kresťanov ostáva v slobodnom stave, aj keď túžia po manželstve. Ak je jedným z nezmeniteľných dôvodov, prečo vstúpiť do manželstva, hlásanie Božieho kráľovstva, zbavuje nás to mnohých inak dobrých vyhliadok! Ak kresťan ostáva slobodným najmä preto, že nechce v tejto oblasti robiť kompromisy, obetúva sa pre nebeské kráľovstvo a bude za to požehnaný. (1. Petra 4:13–14, 19) Boh využije kresťanovu slobodu na službu inými spôsobmi, aké u ľudí v manželstve nie sú možné. (pozri 1. Kor 7:32–34)

Aby som to zhrnul, účelom slobodného stavu i manželstva je vytvorenie spoločenstva, ktoré odráža slávu prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Každý zbor preto potrebuje kombináciu zosobášených kresťanských párov a slobodných kresťanov. Páry i jednotlivci si môžu navzájom slúžiť. Slobodní i zosobášení členovia spoločenstva zažívajú výhody aj nevýhody a svet potrebuje vidieť ľudí v oboch stavoch.

Vysoké hodnotenie manželstva zodpovedá vysokému hodnoteniu slobodného života

Vznešený pohľad na manželstvo v Efezským 5:21–33 paradoxne podporuje fakt, že slobodný stav je dobrý. Piata kapitola Listu Efezským nám hovorí, že v manželstve nejde predovšetkým o sex, spoločenskú stabilitu či osobné naplnenie, ale že bolo stvorené, aby v ľuďoch odrážalo dokonalý milostný vzťah s Pánom. Zvýšil sa tak status manželstva, no na druhej strane nám spomínané verše objasňujú, že manželský zväzok je len druhoradý. Poukazujú na pravé manželstvo, ktoré naša duša potrebuje a skutočnú rodinu, akú chce naše srdce. Nijaké manželstvo nám koniec koncov nemôže dať to, po čom najviac túžime a čo naozaj potrebujeme. Dokonca aj keď ho uzavrú dvaja kresťania, podľa piatej kapitoly Listu Efezským ho absolútne nebudú zvládať, ak im chýba ľúbostný vzťah s Kristom. Ak takýto vzťah nebudeme mať, manželský pár bude vyvíjať priveľký tlak na manželstvo, aby ich naplnilo a táto skutočnosť im do života vždy prinesie niečo nezdravé. Podobne ak slobodní ľudia nemajú rovnaký napĺňajúci milostný vzťah s Ježišom, prenesú tento tlak na sen o manželstve, čo v ich živote vytvorí takisto niečo zlé. Ak však spočinú a tešia sa v manželstve s Kristom, slobodný život budú vedieť zvládnuť bez zničujúcej osamelosti. Slobodní ľudia si musia uvedomiť, že tá istá modla manželstva, ktorá im kazí život bez neho, by im pokazila (alebo pokazí) aj život v ňom.

Praktické dôsledky pre cirkev

Spoločenstvo založené na evanjeliu praktizuje postoj k slobodnému životu, ktorý je v protiklade s uctievaním manželstva, aké často vidíme v tradičnej kultúre. Spoločenstvo zakorenené v Božom Slove berie na vedomie pravdu v siedmej kapitole prvého listu Korintským, a slobodných ľudí preto oslobodzuje od hanby, že nežijú v manželstve. O manželskom zväzku sa v ňom rozpráva realisticky, ale nie príliš sentimentálne. Vo vedení zboru sa na slobodných ľudí pozerá ako na rovnocenných partnerov.

SLOBODA ŽIVOTA BEZ MANŽELSTVA

Spoločenstvo založené na evanjeliu praktizuje postoj k slobodnému životu, ktorý je v protiklade nielen s názorom tradičnej kultúry, ale aj súčasnej spoločnosti. V tej sa v súvislosti s manželstvom čoraz častejšie objavujú sklony k veľkému cynizmu, až sa ľudia obávajú doň vstúpiť a čo najdlhšie sa mu vyhýbajú. Ako sme však videli, z biblického pohľadu sa manželstvo vníma pomerne priaznivo a vznešene. (Ef 5:21–33) Kým tradičné spoločnosti zamerané na rodinu a deti mali sklony vytvárať z neho modlu, v súčasnosti sa dôraz kladie na osobné rozhodnutie a šťastie a modla sa formuje z nezávislosti. Kým tradičné pohnútky k uzavretiu manželstva predstavovala spoločenská povinnosť, stabilita a postavenie, súčasným motívom je osobné naplnenie. Ak dušu a srdce človeka nezmenilo evanjelium, z oboch dôvodov sa nakoniec často stanú modly.

Žijeme v súčasnej západnej kultúre, ktorá idealizuje nezávislosť a osobné naplnenie a kresťania bez manželského partnera sú týmito kultúrnymi hodnotami často ovplyvňovaní sotva postrehnuteľnými spôsobmi. Najväčšie ovocie dnešnej kultúry je, že slobodní ľudia upadajú do extrémneho perfekcionizmu a pri hľadaní budúceho manželského partnera je takmer nemožné ich uspokojiť. Napríklad, ak súčasní slobodní vravia, že chcú v manželstve nájsť „osobné naplnenie“, zvyčajne majú na mysli sexuálne naplnenie (výzor) a materiálne zabezpečenie (peniaze), nie hľadanie Božieho charakteru. Výsledkom je, že moderné rande je len obmedzenou formou obchodovania s vlastným telom — ak chce niekto partnera zaujať, musí dobre vyzerať i dobre zarábať.

Druhotný teologický význam manželstva

Kým naša kultúra vidí zmysel manželstva v osobnom uspokojení, Biblia hovorí, že jeho zmyslom je osobné posvätenie: „Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony.“ (Ef 5:25–27)

Podľa Písma je teda manželstvo jedným z najlepších spôsobov, ako rozpoznať svoje hriechy a rásť v poznaní evanjelia. Takisto vidíme, že proces jeho posväcovania vyžaduje obetu zo strany manželských partnerov. Nič z toho nezapadá do súčasného vnímania manželstva ako osobného naplnenia! Naopak, dnešní slobodní ľudia túžia po partnerovi, ktorý sa už čo možno najviac postavil na vlastné nohy, netreba doňho veľa investovať a nevyžaduje veľa sebaobetovania.

Myslím, že je férové uznať, že aj napriek mnohým šťastným výnimkám spoločenstvo kresťanov funguje veľmi podobne. Väčšina kandidátov je automaticky vyradená na základe vzhľadu, postavenia, duševnej rovnováhy alebo iných povrchných dôvodov. Aký by to bol rozdiel v našom partnerskom živote, keby sme namiesto toho pochopili, že manželstvo je prostriedok, ktorý má skrze obetavú a nesebeckú službu pomôcť nášmu partnerovi stať sa čo najlepším a posväteným človekom! Máme sa zaľúbiť do slávnych vecí, ktoré Boh koná v živote nášho manželského partnera. Stávame sa oddanými budúcej sláve manžela či manželky. Tento pohľad na manželstvo v konečnom dôsledku s nádhernou iróniou poskytuje osobné a trvalé naplnenie.

Prečo sa ľudia v našej kultúre manželstvu vyhýbajú

Existuje množstvo sociologických vysvetlení, prečo moderní slobodní ľudia manželstvo odkladajú a bránia sa záväzku. Jedným z udávaných dôvodov je skutočnosť, že veľkú časť mladých dospelých tvoria deti z rozvedených manželstiev, výsledok rozbitých rodín. Ďalším dôvodom je fakt, že mnohí slobodní kresťania uverili relatívne nedávno a kým v súčasnom „randení“ sú už skúsení, začínajú si uvedomovať, že kresťanské partnerské vzťahy by mali byť iné, vážnejšie a s jasným zámerom. Vážnosť však môže byť dosť odstrašujúca pre niekoho, kto je navyknutý na náhodné schôdzky a sexuálne skúsenosti slobodných v modernej dobe.

Iným dôvodom ale naďalej ostáva skutočnosť, že niektorí temperamentní ľudia príliš vysokú hodnotu pripisujú individuálnej slobode a nezávislosti. Nepomerné množstvo takýchto ľudí žije vo veľkomestách, kde si môžu vybudovať vlastný životný štýl bez nátlaku a očakávaní tradičnejšieho okolia. Je pravdepodobné, že si títo mestskí nezadaní ľudia vytvorili z osobnej slobody modlu, a keď stratia čo i len kúsok z nej, cítia sa utláčaní, obzvlášť závažnou stratou slobody, akú vyžaduje manželstvo. Cirkev je však povolávaná do niečoho iného.

PRAKTICKÉ RADY PRE OBDOBIE HĽADANIA MANŽELSTVA

Ako teda slobodný kresťan nájde rovnováhu medzi vyhýbaniu sa manželstvu a jeho modlou? Domnievam sa, že táto rovnováha sa dá nájsť vďaka tomu, čo som nazval ako „obdobie hľadania manželstva“.

Mám tým na mysli, že aj keď veľkú časť života môže slobodný človek prežiť v relatívne pasívnom stave čakania, kým niekoho stretne a s opačným pohlavím sa stretávať v rámci zábavy, sú určité obdobia, keď by on alebo ona mali vedome hľadať možného manželského partnera.

KONTEXT — STRUČNÉ DEJINY CHODENIA

Pred rokom 1910 sa mladí ľudia v Spojených štátoch zapájali do „dvorenia“. Muž sa opýtal, či by mohol žene „dvoriť“; znamenalo to navštevovať ju a spoznávať u nej doma, v spoločnosti jej rodiny. Niekedy po prvej svetovej vojne vznikol nový systém, ktorý dostal voľný názov „chodenie“. Muž sa ženy opýtal, či by ho nesprevádzala na nejaké miesto, kde sa ľudia chodia zabaviť. Beth Baileyová vo svojej knihe „Z priedomia na zadné sedadlo — Dvorenie v Amerike dvadsiateho storočia“ zhrnula, čo táto zmena znamenala. Predovšetkým išlo o presun moci od ženy k mužovi.17 V prípade dvorenia vstupoval muž do neznámeho prostredia, kde sa žena cítila pohodlne a určovala čas, atmosféru i program spoločného stretnutia. Pri chodení získal moc muž, aby rozhodoval o prostredí, atmosfére a programe.

Druhou zmenou bol presun stredobodu z rodiny na pár. Pri dvorení muž najprv navštívil rodinu ženy a príbuzní do veľkej miery kontrolovali, s kým sa mladí ľudia stretávajú a trávia čas. Pri chodení sa však pár navzájom spoznáva len s malým alebo nijakým zásahom rodiny. Najbližší príbuzní majú oveľa menej informácií a oveľa menej príležitostí vyjadriť sa k vhodnosti vzťahu.

Tretiu zmenu predstavoval presun dôrazu zo spoznávania povahy na príjemne strávený čas. Namiesto vlastností, ktoré z človeka robia dobrého partnera (vernosť, spoľahlivosť, úprimnosť, zodpovednosť), sa vyhľadávanými stali povrchné náhrady ako atraktivita, sexuálna príťažlivosť a spoločenské postavenie.

V kresťanských spoločenstvách nastal v posledných rokoch trend odmietania súčasného systému „randenia“ a návrat k tradičnému systému „dvorenia“.18 Takýto prístup sa zdá byť ušľachtilý, nezaobíde sa však bez problémov. Vytvára napríklad nekompromisný rozdiel medzi tradičnou (dvorenie) a súčasnou spoločnosťou (chodenie) bez povšimnutia zásadného modlárstva v jadre oboch. Ľudia, ktorí si želajú návrat k dvoreniu, svojvoľne idealizujú iba jedno uplynulé obdobie v dejinách ľudskej spoločnosti. Niekto by mohol oprávnene namietať, prečo práve tento spoločenský zvyk. Prečo sa nevrátiť úplne až k dopredu dohodnutým sobášom?

Iný problém v prípade dvorenia sa týka súčasných sociokultúrnych faktorov. Napríklad, v systéme dvorenia v devätnástom storočí sa počítalo s homogénnejšou, menej migrujúcou spoločnosťou. Väčšina čitateľov uzná ťažkosti spojené s pokusmi dvorenia v súčasnosti. Ako sa môže slobodný kresťan po tridsiatke žijúci dvetisíc kilometrov od svojej rodiny zapojiť do tradičného dvorenia? Ďalším problémom je výber a obmedzenie termínov. Odstránenie slova „chodenie“ zo slovnej zásoby viac problémov vytvorí, než vyrieši (týka sa to hlavne angl. slova „dating“ — pozn. prekl.). V súčasnej angličtine sa takmer každá spoločenská účasť dá považovať za „schôdzku“. Keď niekto povie, že s nikým nechodí, znamená to, že sa nikdy nezapojí do spoločenského kontaktu s osobou opačného pohlavia?

Namiesto zrieknutia sa tohto konceptu by sme chtiac-nechtiac mali pripustiť problémy so súčasnými modelmi chodenia a zamyslieť sa nad tým, ako môže byť chodenie v kresťanskom spoločenstve odlišné.

NIEKOĽKO KONKRÉTNYCH RÁD TÝKAJÚCICH SA SLOBODNÉHO ŽIVOTA A HĽADANIA MANŽELSTVA

1. Sezónnosť

V živote sú veľakrát obdobia, kedy by sme partnera a manželstvo nemali aktívne vyhľadávať, napríklad ak niekto vstupuje do obdobia významnej zmeny — začína novú prácu, nové štúdium alebo sa pomáha starať o vážne chorého člena rodiny. Vo všeobecnosti sa odporúča nevyhľadávať vzťah počas a bezprostredne po skončení emocionálne náročnej životnej zmeny, keďže náš úsudok môže byť skreslený a pohnútky pochybné.

2. Slobodný život ako „dar“?

V siedmej kapitole prvého listu Korintským, kde sa píše o živote bez manželstva, má Pavol s najväčšou pravdepodobnosťou na mysli, že „dar“ života v slobode sprevádza len malá potreba romantického vzťahu. Buďme si však vedomí možnosti, že menšia potreba vzťahu môže byť na míle vzdialená duchovnému daru (1. Kor 7:7) a môže len zakrývať modlu osobnej slobody. Takisto môže prameniť z neschopnosti vytvoriť hlboké vzťahy. Musíme byť opatrní a nezamieňať si ducha sebectva či neschopnosť udržať priateľstvá s „darom života bez manželstva“. Je tiež možné, že takýto dar nie je trvalým stavom, ale je daný len na určité obdobie, a preto je potrebné ho pravidelne prehodnotiť.

Ak sa nás ani duchovný dar, ani obdobie života v slobode netýka, mali by sme sa aktívne stretávať s opačným pohlavím a hľadať manželského partnera. Prečo je to dôležité?

  • v spoločenstve kresťanov tak dáme signál ľuďom, ktorí sú opačného pohlavia
  • navzájom spoznáme spletitosti komunikácie medzi mužmi a ženami, ich vnímania a vzťahu
  • ostaneme otvorení Božiemu vedeniu k manželstvu alebo k slobodnému životu
  • vyhneme sa súčasným modlám, ktoré z chodenia a manželstva vytvárajú hrozbu
  • vyhneme sa vyhýbaniu (chodenie a hľadanie manželstva je proces sebapoznávania a porozumenia opačnému pohlaviu a ako takému by sa mu nemalo vyhýbať)

PRINCÍPY V OBDOBÍ HĽADANIA MANŽELSTVA

V ďalšej časti nasleduje niekoľko praktických princípov, na ktoré je dobré pamätať počas hľadania manželského partnera.

1. Usilujte sa o rovnováhu

Ako už bolo opísané v predošlej časti, dvorenie je orientované na hodnotenie charakteru a zvažovanie možnosti manželstva. Chodenie sa zameriava na oddych, zábavu a priateľstvo. Ak sa snažíme trvať na tom, že by sme sa s opačným pohlavím nemali nikdy stretávať bez zámeru hľadania manželstva, onedlho upadneme do zákonníctva. Stretávame sa s mnohými spoločenskými príležitosťami, ktoré si vyžadujú niečo ako „rande“. Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú schôdzky hlavne pre zábavu, obzvlášť keď sú už starší, zahrávajú sa s citmi druhých. Jemným spôsobom sa musí naznačiť vážnosť, s akou pozývate alebo súhlasíte s konkrétnym stretnutím. Čím ste starší, a čím častejšie chodíte von, tým rýchlejšie musíte obaja uznať, že hľadanie manželstva je dôležitou súčasťou chodenia.

2. Nedovoľte, aby ste vstúpili do hlbokého citového vzťahu s neveriacou osobou opačného pohlavia

V druhom liste Korintským 6:14–18 sa hovorí o dôležitom zákaze vstupu do manželstva s neveriacim človekom. Ak partner nemá vašu vieru, nepochopí ju. A ak je pre vás Ježiš najdôležitejší, potom to znamená, že nepochopí vás. Neporozumie najväčšej motivácii a hnacej sile vo vašom živote. Podstatou dôvernosti v manželstve je nádherné spoznanie, že konečne máte niekoho, kto vám naozaj rozumie a prijíma vás takého, akým či akou ste. Niekoho, pred kým sa nemusíte schovávať. Ak je však tým človekom neveriaci, nedokáže porozumieť vašej úplnej podstate a vášmu srdcu.

Ak uzavriete manželstvo s niekým, kto nemá vašu vieru, nevyhnutne stratíte zjavnosť vzťahu s Kristom. V normálnom, zdravom kresťanskom živote zapájate Ježiša a evanjelium do všetkého, čo robíte. Rozhodnutia zakladáte na kresťanských princípoch, rozmýšľate o tom, čo ste si v daný deň prečítali v Biblii. Ak sa budete pri všetkých týchto myšlienkach správať prirodzene a bez pretvárky, na neveriaceho partnera budete pôsobiť otravne alebo dokonca urážlivo. Iná možnosť je, že Krista jednoducho vysťahujete z ústredného miesta vo vedomí. Aby ste sa od partnera necítili izolovane, budete možno musieť nechať svoju vášeň pre Krista vychladnúť.

V Biblii v podstate nie je nič, čo by nám zakazovalo s neveriacim chodiť, keďže sa v nej o chodení nehovorí vôbec. Je tam ale jasný príkaz proti uzavretiu manželstva mimo viery. Rozum nám teda vraví, že nezačneme vážny vzťah s niekým, kto neverí.

3. Hľadajte príťažlivosť v najúplnejšom zmysle

Fyzická príťažlivosť je niečo, čo musí medzi manželskými partnermi vyrásť a príde ľahko, ak máte hlbšiu príťažlivosť, o ktorej hovorím. „Úplnú“ príťažlivosť môžete začať prežívať, ak vedome vylúčite obvyklý spôsob triedenia na základe vzhľadu a postavenia, typický pre našu kultúru.

Pod „úplnou príťažlivosťou“ mám na mysli stav, keď nás priťahuje niečí charakter, ovocie ducha (Gal 5:22–26) a duchovné dary. Jonathan Edwards povedal, že pravé cnosti — spokojnosť, pokoj a radosť evanjelia, sú nádherné v každom človeku. Keď začnete odkrývať hĺbku jeho charakteru, chápať jej životné poslanie, objavovať jeho najhlbšie vášne, vtedy začnete vnímať budúcu podobu danej osoby. V piatej kapitole Listu Efezským sa dozvedáme, že cieľom manželstva je navzájom si pomôcť stať sa slávnym, jedinečným človekom, akého z nás formuje Boh. Manželia môžu vyhlásiť: „Vidím, kým sa stávaš a akým budeš (aj keď, úprimne, ešte takým nie si). Záblesky tvojej budúcej podoby ma priťahujú.“

4. Neromantizujte vzťah príliš rýchlo

Jednou z veľkých výhod starého systému dvorenia bolo plynulé vyvíjanie vzťahu. Počas dvorenia sa pár vídal v prirodzenejšom prostredí, doma, na miestach bohoslužieb a v spoločenstve. Posúdenie charakteru bolo v takomto prostredí jednoduchšie. Navrhujem, aby ste sa od začiatku zamerali na kamarátske zážitky. Kresťanské spoločenstvo na to ponúka množstvo príležitostí. Aj keď si navzájom poviete, že spolu chcete chodiť, stále môžete vstúpiť do sveta toho druhého starším spôsobom dvorenia, ktorý je mimo spoločenstva kresťanov veľmi zložitý. Môžete spolu chodiť na skupinku, spoločne študovať Bibliu, slúžiť v meste a veľa ďalších vecí. A áno, nemajte spolu sex pred manželstvom. Biblické, teologické a praktické dôvody sú veľmi početné. V tomto ohľade nie sú v Biblii ani v dejinách kresťanskej teológie i praxe nijaké nejasnosti. Naopak, ide o niečo, na čom sa zhodnú všetky hlavné svetové náboženstvá!

5. Dovoľte spoločenstvu zasahovať

Pri dvorení sa predpokladalo, že skúsení zosobášení členovia širokej rodiny vám pri výbere manželského partnera poradia. Mnohí ľudia v súčasnosti trvajú na návrate k starým podmienkam otcovho odsúhlasenia či dokonca dohodnutia manželstva. Len zriedka sa to však dá uviesť do praxe, hlavne u slobodných, ktorí už roky žijú vzdialene od rodiny a u slobodných kresťanov, ktorých rodičia nemajú veľa pochopenia pre evanjelium. Bez ohľadu na to ide o dôležitý princíp. Manželstvo kresťanov, podobne ako väčšina kresťanských praktík, by nemalo byť založené na individuálnom rozhodnutí, ale malo by sa odohrávať v kontexte spoločenstva. Kresťanské spoločenstvo do vás veľa investovalo a hlboko mu záleží na zdravých a šťastných manželstvách. V spoločenstve je takisto mnoho zosobášených členov, od ktorých sa slobodní dospelí môžu veľa naučiť.

Na záver, v manželstve sústredenom na evanjelium je len niekoľko nevyhnutných zložiek. Obaja partneri by mali byť duchovne na rovnakej úrovni. To znamená, že by sa mali navzájom poznať a pomáhať jeden druhému rásť vo viere. Obaja by sa mali vedieť prebojovať problémami bez neustáleho opakovania tej istej chyby a bez toho, aby si každý išiel svojou cestou. A obaja by mali prežívať príťažlivosť v úplnom zmysle, vedieť spolu zdieľať najhlbšie radosti a túžby a nie(len) fyzickú príťažlivosť.

16. Rodney Stark, The Rise of Christianity: A Sociologist Reconsiders History (Princeton, NJ: Princeton University Press, 1996), s.104.
17. Beth Bailey, From Front Porch to Back Seat: Courtship in Twentieth-Century America (Baltimore: Johns Hopkins University Press, 1988).
18. Jedným z úspešnejších pokusov je známa kniha I Kissed Dating Goodbye (S nikým nechodím a nejsem cvok), ktorej autorom je Joshua Harris (1997).

2005 Timothy Keller © 2010 Redeemer City to City.

Tento článok bol prvýkrát zverejnený na Konferenciách evanjelia a života v rokoch 2004 a 2005.

Pôvodný článok nájdete na: redeemercitytocity.com

1/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.