Sme kráľovské ruiny

https://www.pexels.com/photo/gray-rocks-under-white-cloudy-sky-92071/, Markus Spiske raumrot.com

Pascalov argument o vzťahu medzi kresťanstvom a ľudskosťou

Dá sa prijať, že človek je zvrhlý a zároveň vznešený? Veď to sú nezlučiteľné vlastnosti! Ako hovorí Dr. Doug Groothuis, podľa Pascala len kresťanský svetonázor uspokojivo vysvetľuje vnútorný konflikt, ktorý trápi ľudské pokolenie.

Skúmanie seba samého: výnimočnosť ľudstva

„Biblia je skôr Božou antropológiou než ľudskou teológiou.“ — Abraham Joshua Heschel [1]

My, ľudia, zvykneme premýšľať nad svojou prirodzenosťou, skúmame naše vzlety a pády, znepokojujeme sa a uvažujeme nad zmyslom dobra a zla. Žiaden živočích takto sám nad sebou neuvažuje. To, aj mnoho iného, nás odlišuje od ostatných živých stvorení. Čo viedlo mladého študenta k tomu, aby zavraždil desiatky nevinných a potom aj sám seba pri masakre na technickej škole vo Virgínii? Prečo tak nečakane a intenzívne prepukne taká zloba?

Napriek nárastu ľudskej zloby nás však tiež zaráža krása, odvaha a genialita ľudského ducha. Po každej tragédii (zo septembra 2011, či na technickej škole vo Virgínii) sa objavia hrdinovia, ktorí spontánne z lásky k blížnemu uprednostnia iných, zachraňujú živých či potešujú zomierajúcich.

Spevák a skladateľ Bruce Cockburn v piesni „Bremeno anjela/beštie“ (The Burden of the Angel/Beast) uvažuje nad komplikovanosťou a protikladmi človečenstva. Vyjadruje typicky ľudský nepokoj ohľadom vlastnej existencie, ako aj to, že nevie jej pôvod ani cieľ:

S plačom odchádzame, so smiechom sa vraciame.
Vôbec nechápeme čas, ktorým prechádzame.
Pre peniaze zabíjame, zomierame za lásku.
Čo tým asi myslel Boh?

Zmysel ľudskej existencie je stále sa opakujúca otázka, ktorá nás znepokojuje. Objavuje sa v piesňach a básňach, vkráda sa nám do vzťahov a robí starosti filozofiám a náboženstvám.

V 17. storočí žasol mladý génius vedy a filozofie Blaise Pascal (1623–1662) nad záhadou nevyspytateľnosti človeka:

Aký groteskný je človek! Aký originálny a ohavný, zmätený a paradoxný, aký úžasný! Sudca všetkého, úbohý červiak, studnica pravdy, stoka pochybností a chýb, sláva a odpad vesmíru! [2]

No nešlo len o úžas. Každý svetonázor, ak má byť rozumovo prijateľný, musí ponúknuť uspokojivé vysvetlenie vznešenosti aj zvrhlosti človeka. Pascal pokračuje:

Veľkosť a mizéria človeka sú natoľko zjavné, že pravé náboženstvo nás nevyhnutne musí učiť o tom, že v človeku je niečo väčšie, čo ho robí vznešeným, ako aj niečo väčšie, čo spôsobuje jeho skazenosť. [3] 

Aký čudný je človek!… sláva i odpad vesmíru — Blaise Pascal

Pascal bol presvedčený, že odpoveď nájdeme v Biblii. V ľudstve nachádzame vznešenosť, lebo sme stvorení na Boží obraz (1. Mojžišova 1:27). No tento obraz je zohyzdený (nie však zmazaný) našim pádom (1. Mojžišova 3, List Rímskym 3). S každou stránkou nášho bytia niečo nie je v poriadku, ale náš pôvod je stále ušľachtilý. Ak sa znovu odvolám na Cockburna, v ľudstve zostáva „chýr o sláve“.

Na vznešenosti a mizérii ľudstva vybudoval Pascal argumentáciu v prospech pravdivosti a racionality kresťanstva. Jeho dôvtipné dôvodenie je podrobne predstavené inde [4]. Tu sa budem venovať len jeho hlavným myšlienkam, ktoré môžu byť základom pre podnetnú diskusiu s hľadajúcimi a pýtajúcimi sa ľuďmi dneška.

Dva extrémy

Genialita kresťanského pohľadu spočíva v tom, že objasňuje veľkosť aj biedu človeka, a nepovyšuje jedno nad druhé. Ušľachtilosť ducha, ktorá sa prejavuje napríklad výdobytkami umu, je dôsledkom toho, že sme Božím obrazom. To je dôvod, prečo vynikáme nad ostatným stvorením. A predsa zneužívame naše najvznešenejšie danosti. Márnime Bohom darované schopnosti na bezvýznamné veci a zábavky, lebo vieme, že zomrieme, a nevieme, čo si s tým počať. Sme zničený originál. Pascal hovorí:

Podstatou problému je: ak by človek vôbec nikdy nebol skazený, vedel by si (vo svojej nevinnosti) dokonale užívať pravdu aj šťastie, a pokiaľ by bol od počiatku skazený, nemal by ani poňatia o pravde alebo blaženosti. No takí nešťastní, ako sme (a mali by sme byť menej nešťastní, ak by v nás nebolo nič vznešené), máme predstavu o šťastí, ale nemôžeme ho dosiahnuť. Máme predstavu pravdy, ale nedostáva sa nám iné len klam. [5]

Inými slovami, sme zruinovaní králi. Poznáme časť pravdy, ale nemôžeme byť spokojní s tým, čo vieme. Vnímame vlastnú skazenosť. Vďaka tomu si uvedomujeme, že stav človeka je istým spôsobom nenormálny a mravne skazený. Pascal v kontexte skúmania ľudskej biedy a veľkosti v rôznych oblastiach života hovorí:

Je to bieda vznešeného panovníka, mizéria kráľa zbaveného trónu. [6]

Genialita kresťanského pohľadu spočíva v tom, že vysvetľuje veľkosť aj biedu človeka a nepovyšuje jedno nad druhé. 

Pascal preskúmal nekresťanské náboženstvá a filozofie a poznamenáva, že buď vyzdvihujú človeka na úkor toho, aby brali vážne jeho slabosti, alebo ho pokladajú za nič a podceňujú jeho dôležitosť. V Pascalovej dobe upútala mnohých stoická filozofia. Podľa nej majú ľudia cnostné pohnútky aj odvahu. Nesú v sebe božskú podstatu vesmíru. Ale stoici veľmi nepripúšťali, že ľudia majú aj slabosti, sú krutí, neistí a krehkí. Zdôrazňovali veľkosť na úkor biedy.


Na druhej strane viacerí skeptici, ako napríklad Michel Montaigne (1533–1592), s potešením poukazovali na povýšenecké nároky a slabosti ľudského uvažovania. Skeptici však bagatelizovali ľudskú schopnosť uvažovať správne a význam výdobytkov vo vede a umení. Ako Pascal povedal, mali byť viac skeptickí ohľadom svojho skepticizmu. [7]

Nová spiritualita a Indický systém kást

Aj keď sa dnes už o autoroch, na ktorých Pascal reagoval, často nehovorí, sklon preceňovať alebo podceňovať človeka je tu stále. Príkladov je mnoho. Pozrime sa stručne na jeden z nich: novú spiritualitu. [8]

Nová spiritualita je kombináciou myšlienok z mnohých zdrojov. Či už ide o knižný trhák Tajomstvo (The Secret propagovaný Oprah Winfrey) alebo o film Čo my len vieme (What the Bleep Do we (K)now!?), nová spiritualita tvrdí, že sme božské bytosti, ktoré môžu po zmene vedomia využívať bezhraničný potenciál (týmto pripomína stoicizmus). Neobmedzuje nás naša hriešnosť, ale len negatívne vzory myslenia. „Tajomstvom“ knihy Tajomstvo je „pravidlo príťažlivosti“ — pozitívnym myslením k sebe priťahujeme dobré veci a negatívnym zlé.

Takýto slepý optimizmus a nafukovanie schopností človeka lichotí našej pýche aj americkému „všetko dokážem“, ale realita je úplne iná. Áno, ľudia dokážu mnoho z toho, čo si vedia predstaviť. Ale sú isté hranice. Myšlienka nevytvorí niečo z ničoho (ex nihilo). Navyše ľudia opakovane a úmyselne robia zle iným. To sa nedá vysvetliť negatívnymi myšlienkami tých, ktorým sa ubližuje.

Kresťanstvo udržuje oboje — veľkosť aj skazenosť človeka — v dôkladnej rovnováhe. 

Uvažujme o nedotknuteľných (Dalitoch) v Indii. Tritisícročná poroba Dalitov vyššími hinduistickými kastami sa nedá vysvetliť ich nízkou sebaúctou. To by sme nespravodlivo obvinili obete. Pravdou skôr je, že padlé ľudské bytosti so sklonom umelo sa povyšovať nad druhých tri tisícročia nespravodlivo utláčajú tých, ktorí sú rovnako ako oni obrazom Boha. „Neľudskosť človeka k človeku“ je súčasťou ľudskej histórie v Indii, ale aj kdekoľvek inde pod slnkom. Dokonca aj „trosky kráľa“ majú schopnosť uvedomiť si to a hľadať nápravu.

Nájdenie rovnováhy: kresťanský uhol pohľadu

Kresťanstvo udržuje oboje — aj našu veľkosť aj skazenosť v dôkladnej rovnováhe. To je niečo, čo by ľudský um sám nedokázal. Ako poukazuje Pascal:

Vedz teda, pyšný človeče, aký paradox si ty sám. Buď pokorný, nemohúci rozum! Stíchni, úbohá nátura. Poznaj, že človek nekonečne prevyšuje človeka, vypočuj si od svojho Majstra o tvojom stave pravdu, ktorú nepoznáš. Načúvaj Bohu. [9] 

Biblická správa o stvorení a páde najlepšie popisuje realitu človeka. Ale musíme „načúvať Bohu“ — to znamená pozorne počúvať, čo Boh povedal v Biblii — objaviť oslobodzujúcu pravdu.

Pascal nás ďalej smeruje k Biblii, ktorá zvestuje, že je tu Záchranca zruinovaných kráľov — sám Kráľ, ktorý sa stal človekom, aby zachránil tých, ktorí sú “na východ od Édenu“ a stoja na okraji večnosti. Pascal hovorí, že v našom skrachovanom stave v Ňom nachádzame nádej:

Ježiš je Boh, ku ktorému sa môžeme priblížiť bez pýchy a pred ktorým sa môžeme pokoriť bez zúfalstva. [10]

Hoci sme len ruiny, môžeme získať úplné odpustenie, vykúpenie a večný život skrze toho, kto skutočne rozumie nášmu položeniu (viď Ján 3:16–18, 10:10 a List Rímskym 5:1–8). [11]
 
Poznámky
[1]    Abraham Joshua Heschel, God in Search of Man: A Philosophy of Judaism (New York: Farrar, Straus, and Girox, 1976), str. 412.
[2]    Blaise Pascal, Pensées. Preklad: A. J. Krailsheimer. (New York: Penguin Books, 1995), str. 34.
[3]    Tamtiež, str. 46.
[4]    Pozri Douglas Groothuis, On Pascal (Belmont, CA: Wadsworth / Thomson Learning, 2003), kapitola 8. Pre hlbšie štúdium pozri Douglas Groothuis, 'Deposed Royalty: Pascal's Anthropological Argument', Journal of the Evangelical Theological Society 41/2 (June 1998), str. 297–313.
[5]    Pascal, Pensées, str. 35.
[6]    Tamtiež, str. 29. Viac o Pascalovom podrobnom rozbore situácie človeka v Groothuis, On Pascal, Kapitola 8.
[7]    Viď Groothuis, On Pascal, str. 65–66.
[8]    Pozri môj článok 'The New Age Worldview: Is It Believable?'.
[9]    Pascal, Pensées, str. 35.
[10]    Tamtiež, str. 69; pozri aj Groothuis, On Pascal, str. 90–93.
[11]    Pascalova argumentácia zhrnutá v tejto eseji je brilantná a hlboko biblická. Vyváženejšie biblické pochopenie nájdete v klasickom diele Johna Stotta, Basic Christianity (Downers Grove, IL: InterVarsity Press, 2007).

Douglas Groothuis
Pôvodný článok nájdete na: www.bethinking.org

5/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.