Spasiteľ vykročil vpred

Po modlitebnom boji, počas ktorého potil krv, viedol učeníkov za potok Kedron na miesto, o ktorom vedel, že tam prídu aj Jeho prenasledovatelia.

Druhý Adam stál pripravený v záhrade. Vojaci prišli. Anjeli pozerali so zatajeným dychom, ako sa pred Ním dvíha tsunami Otcovho svätého hnevu.

Žiaden iný hrdina by nemohol vykročiť vpred (Zjv 5:1–5) okrem toho, ktorý veľmi dobre poznal ten absolútny horor, ktorý ho čakal.

„Ale Ježiš vedel všetko, čo malo prísť na Neho, a vyjdúc riekol im… “ (Jn 18:4).

On vykročil vpred

Málokedy plačem. Slzy v očiach mám, no tečú mi len zriedka.

Jedna konkrétna scéna vo filmoch mnou však stále pohne. Príbeh dosahuje vyvrcholenie a ľudia sa ocitajú v bezprostrednom nebezpečenstve. Nepriateľ sa približuje a hrdina, ktorý vie, že tento boj ho bude stáť život, vykročí vpred, aby bránil svojich.

Tieto momenty šepkajú o jednej scéne spred dvetisíc rokov, keď jeden galilejský tesár, ktorý vedel, že Ho tento boj bude stáť viac ako Jeho život, vykročil vpred, aby zachránil svojich.

Ježiš vykročil vpred pre Teba a pre mňa — dobrovoľne, s autoritou a láskou. Zakročil medzi zničeným rodom a Božím spravodlivým hnevom, aby zaistil záchranu Jeho ľudí.

1.Vykročil vpred dobrovoľne

Ten, ktorý odmietol svetské koruny, prijal rímsky kríž. Keď vlky zavýjali, dobrý Pastier stál pred svojimi ovcami.

„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce… Nikto mi ho neberie, ja ho kladiem dobrovoľne.“ (Jn 10:11, 18)

Ježiš si spočítal cenu. Poznanie Písma nedalo nikomu väčší dôvod na potenie krvi.

On videl prebodnuté ruky (Iz 53:5). Predstavil si, ako Ho bijú, opľúvajú a ťahajú Mu bradu (Iz 50:6). Očakával bičovanie, bitie za hranice ľudského poznania, útlak (Iz 52:14). On sa oprávnene bál zdrvenia svojím Otcom (Iz 53:10, Mt 10:28). Vedel, že nebude mať odpočinku (Ž 22:3).

Počul, ako sa približujú psy (Ž 22:17), ako Ho obklopujú býky (Ž 22:13). Levy prichádzali, aby žrali (Ž 22:14). Ľudia budú nad Jeho utrpením čoskoro potriasať hlavou (Ž 22:7–8). Svoju dušu vyleje na smrť  (Iz 53:12). Vedel, že Ho Jeho učeníci čoskoro opustia (Zach 13:7). Vedel, že Ho opustí Jeho Otec, a to bola tá najhoršia vec zo všetkých (Ž 22:2).

Kristus stál medzi spravodlivým Božím hnevom a hriešnymi ľuďmi. Ježiš sa pred nebeskými súdmi prihováral za zločincov. Títo neboli len nevinnými prizerajúcimi. Každý z nich bol spolu so zvyškom ľudstva na nebeskom zozname najväčších zločincov (Ef 2:3). Ak by sa On rozhodol, že sa nenechá neprávom odviesť, stáli by nakoniec pred Božím hnevom osamote.

Keďže to vedel, vykročil vpred dobrovoľne.

2.Vykročil vpred s autoritou

Ježiš im povedal: „Ja som!“ Judáš, ktorý Ho zradil, stál s nimi. Keď im Ježiš povedal, „Ja som,“ ustúpili a padli na zem (Jn 18:5–6).

Ten, ktorého zajali bol Tým, kto mal autoritu.

Svojimi slovami im podlomil kolená a zrazil ich na zem. Jediným slovom by ich mohol dať popraviť armádou anjelov (Mt 26:53). Svojím božským vyhlásením „Ja som,“ spôsobil, že Jeho nepriatelia padli na kolená (2. M 3:14, Jn 18:5). Keď sa oni plazili po zemi, neutiekol. Kráľ všetkých svetov im dovolil, aby sa postavili a zajali Ho. Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta mal byť vedený na zabitie.

On vykročil pred s autoritou, pretože vykročil vpred ako Boh.

3.Vykročil vpred s láskou

Ježiš odpovedal: „Povedal som vám, že ja som. Keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto, nech odídu.“ Spravil to, aby sa naplnili Jeho slová: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného.“ (Jn 18:8–9)

Nechajte týchto, nech odídu?  Týchto, ktorí nedokázali vydržať hore hodinu, aby sa modlili? Týchto mužov, o ktorých vedel, že Ho aj tak opustia — a to v hodine, keď ich najviac potreboval (Jn 16:32)? Syn Boží zanechal dokonalý vzťah so svojím Otcom, aby bol opustený, vymenil uctievanie anjelmi za posmech hriešnikov a zamenil večnú radosť za kalich večnej bolesti — to všetko pre týchto mužov.

Prečo? Pretože On a Otec ich milovali.

Keď Ježiš vedel, že má prísť hodina Jeho odchodu z tohto sveta k Otcovi… , svojich, ktorí boli na svete, miloval do konca (Jn 13:1; 3:16).

Slovo, ktoré sa stalo telom, dieťa narodené v maštali, Stvoriteľ všetkých vecí, Svetlo sveta má svoj pozemský epitaf: Miloval ich dokonale počas svojho života a miloval ich dokonale až do svojej smrti.

Žiadna iná láska neprežila taký koniec. Medzi Ním a Jeho milovanými bola púšť hnevu.

Jeho neochvejná láska prekonala hory odsúdenia a údolia hnevu.

Vykročil vpred do hnevu, aby od neho zachránil tých, ktorých miloval.

Tvoj krok vpred

Jeho najúprimnejšia modlitba bola, aby títo ľudia boli s Ním, aby videli Jeho slávu (Jn 17:24)… no ešte nie teraz. K svojmu Otcovi sa modlil:

„Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého… Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta.“ (Jn 17:5, 18)

Robíme krok vpred do sveta, ktorý by sa radšej nechal okradnúť Barabášom, než dovolil Ježišovi, aby ho volal kajať sa. Do sveta Pilátov, ktorí na Kristovi nenachádzajú vinu, no nevidia v Ňom ani slávu. Do sveta Judášov, ktorí Ho možno bozkajú každú nedeľu, no zrádzajú Ho svojím životom. Do sveta, ktorý vzdáva hold cisárovi namiesto Spasiteľovi.

Ježiš nás posiela do tmy, tak ako aj On bol poslaný do tmy. Sme vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby sme zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý nás povolal z tmy do svojho predivného svetla (1. Pt 2:9–10).

On dobrovoľne vykročil vpred s láskou a autoritou, aby prejavil svoje cnosti, ktoré máme zvestovať v tomto živote a dokonale ich zakúsiť v tom ďalšom.