Boh sa neteší z vašej sily

Vyčerpanie a frustrácia dokážu odhaliť, čo sa naozaj deje v našom vnútri: spoliehame sa na Boha pri všetkom, čo potrebujeme, alebo je pre nás Jeho pomoc, sila a vedenie akýmsi krajným riešením? Mnohí z nás sa spoliehajú sami na seba viac, ako by pripustili, čo je veľmi nebezpečné.

Rozšíreným klamstvom, najmä v sekulárnom svete, je, že môžete robiť čokoľvek, ak ste ochotní tvrdo pracovať. Som silnejší, ako si myslím, dosť silný na to, aby som robil čokoľvek budem chcieť. Realita je však taká, že drvivá väčšina z nás je slabšia, než si myslí — a napriek tomu sa radi cítime silní. A tento falošný pocit sily nielenže zvyšuje našu aroganciu a neefektívnosť, ale tiež to hnevá nášho Boha.

„Nemá záľubu v sile koňa, ani sa nekochá v lýtkach muža. Hospodin má záľubu v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť.“ (Ž 147:10–11)

Často sa tešíme z našej vlastnej sily — naša pracovná morálka, vytrvalosť, múdrosť, naše stratégie. A toto pokušenie sa dotýka každej oblasti života — práce, služby, domova –, pretože každá časť života v hriešnom svete si vyžaduje silu. Ale Boh sa neteší z toho, čo robíme — ak to robíme z vlastných síl, a nie s Jeho pomocou.

Radujte sa zo všetkého, čo Boh robí

Jedným zo spôsobov, ako bojovať proti hriešnemu pocitu sebestačnosti, je premýšľať o všetkom, čo dokáže urobiť jedine Boh — o všetkom, čo On môže a my nemôžeme. Žalm 147 nám ukazuje, ako odhaliť a rozmotať klamstvá pýchy s pomocou Božej sily a autority.

Žalm hovorí, že Boh umiestňuje každý oblak na oblohu (Ž 147:8). On rozhoduje o tom, kedy, kde a koľko bude pršať a stará sa o každý milimeter trávy.

Boh vytvára každú jednu snehovú vločku, modeluje každý centimeter námrazy a rozhoduje o tom, aká bude zima (Ž 147:16–17). Boh určuje a kontroluje každý aspekt zimy, aj to, kedy presne skončí (Ž 147:18).

Boh živí slony, žraloky, veveričky a dokonca aj mravce (Ž 147:9) Keď malé vtáčiky pištia od hladu, On počuje ich tichý plač.

Boh dokáže spočítať všetky hviezdy vo vesmíre (Ž 147:4) — a dokonca určuje aj ich počet a každej z nich dáva meno.

Boh uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany (Ž 147:3). Len veľmi málo ľudí si myslí, že oni sami by mohli privolať dážď, sneh alebo spočítať hviezdy. Ale mohli by sme byť v pokušení myslieť si, že by sme dokázali uzdraviť zlomené srdce alebo niekomu nahradiť jeho stratu, zbaviť ho zúfalstva, či niekomu zachrániť manželstvo. Ale Žalm 147 hovorí, že Boh je ten, ktorý uzdravuje.

Boh tvorí pokoj (Ž 147:14). Nemôžeme dosiahnuť skutočný pokoj — v rodinách alebo vo vzťahoch, v cirkvi alebo v národe –, ak Boh neutíši konflikt a nevzbudí harmóniu. Ak si myslíme, že môžeme dosiahnuť pokoj bez Boha, nepochopili sme, čo je to pokoj, ani kým je Boh.

„Veľký je Pán náš, nesmierny je v sile a Jeho múdrosť nemá hraníc“ (Ž 147:5). Naša sila je nepostačujúca a často zlyháva, ale Boh prekypuje silou a nikdy ju nevyčerpá. Naše chápanie je výrazne obmedzené a často chybné, ale Jeho porozumenie je neobmedzené a nevyvrátiteľné. Prečo by sme sa potom spoliehali na seba?

Prijmite to, ako málo dokážete urobiť

Napriek tomu sa spoliehame len na seba. Zvykli sme si na taký spôsob života, práce a služby, ktorý nepotrebuje Boha a niekedy Ho sotva uznáva. Jeremiášove varovanie je v dnešnej dobe rovnako vážne, ako bolo v tej jeho: „Takto vraví Hospodin: Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina.“ (Jer 17:5) Človek, ktorý verí len v seba samého, sa nakoniec pomaly od Boha vzdiali.

Našu hriešnu sebestačnosť premáhame oslavou toho, čo robí Boh, a tým, že sa učíme prijať to, ako málo sme schopní urobiť my. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.“ (J 15:5) Mnohí z nás vedia tento verš naspamäť a aj tak majú podozrenie, že je to naozaj prehnané. Vieme, že niečo dokážeme urobiť aj sami. A ak to nepriznáme, náš modlitebný život nás zradí.

Pokorní sú silní práve preto, lebo vedia, akí slabí v skutočnosti sú — a aký silný je ich Boh. Spievajú: „Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.“ (Ž 73:26) Povzbudzujú jeden druhého: „Napokon posilňujte sa v Pánovi a v moci Jeho sily.“ (Ef 6:10) A slúžia „ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista.“ (1. Pt 4:11)

Pokorní zažili to, čo Izaiáš prisľúbil: „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho… Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.“ (Iz 40:29–31) Tým, že uznali svoju slabosť, našli obrovské zásoby sily, dosť na to, aby mohli bežať a dokonca aj lietať.

Slabosť prijíma silu

Apoštol Pavol vedel, aký je slabý a kde môže nájsť skutočnú silu. Keď prosil Boha, aby odstránil osteň, ktorý ho trápil, Boh mu odpovedal: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.“ (2. K 12:9) Prečo by Boh vo svojej nekonečnej otcovskej láske neušetril Pavla bolesti a utrpenia? Pretože naša slabosť prijíma milostivú silu Boha a Jeho zásah.

Slabosť prijíma milosť. Keď sa cítime silní, nespoliehame sa na Božiu milosť a silu. A potom začneme prežívať a dokonca si užívať ilúziu, že sme silní. Zabudneme na Boha a na to, že Ho potrebujeme. Ale keď si uvedomujeme svoju slabosť, viac prežívame realitu — a uvedomujeme si, že Ho potrebujeme. Veľkosť nášho utrpenia odhaľuje hĺbku Jeho milosti a láskavosti. Bez nich by sme sa pohybovali len v plytkom bazéne milosti namiesto toho, aby sme skúmali nekonečné sklady, ktoré pre nás Boh napĺňa a udržuje.

Pavol píše v tom istom liste: „Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás.“ (2. K 4:7) Ak vyzeráte silní vďaka svojej vlastnej sile, len málokto sa bude čudovať, ako je to možné. Ale ak ľudia vidia, ako prechádzate intenzívnymi a pretrvávajúcimi ťažkosťami so silou a vierou, a dokonca s radosťou, potom bude Boh cez vás vyzerať nepochybne silný. Takže do akej miery ste slabí, do takej miery zväčšíte Jeho úžasnú silu a lásku.

Neurobili sme nič

Často sa učíme spoliehať na svoju vlastnú silu, pretože chceme uznanie a rešpekt od ostatných. Chceme, aby nás ostatní videli ako silných, nie úplne slabých; ako nezávislých, nie úplne závislých; ako sebestačných, nie núdznych. Chceme byť tvorcami, liečiteľmi, hrdinami a niečo dosiahnuť. Ale ako hovorí J. I. Packer:

„Ak vnímame seba alebo ostatných ako tvorcov, reformátorov, inovátorov, iniciátorov, liečiteľov, učiteľov a dobrodincov spoločnosti, sami seba klameme. Všetko, čo máme, sme dostali a neurobili sme nič dobré okrem toho, čo Boh urobil skrze nás.“ (Praying, str. 147)

Najšťastnejší, najsilnejší a najproduktívnejší ľudia prijali túto realitu, a dokonca sa z nej tešia: neurobili sme nič dobré okrem toho, čo Boh urobil skrze nás. „Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu, tí, čo majú na mysli cesty do chrámu!“ (Ž 84:6) Sú oslobodení od sebestačnosti a teraz pracujú, tvoria a slúžia v úplnej závislosti od Boha.