Desaťtisíc malých skúšok

Keď som sa vrátil domov z práce a vošiel do neosvetlenej kuchyne, zacítil som, že nie som sám. Na chvíľu som zaváhal dávajúc sa dokopy. Zapol som svetlo. Boli tam, zízali na mňa z každej strany.

Riady. Hrnčeky ešte stále s do polky naliatym mliekom čakajúce v dreze. Taniere zamazané arašidovým maslom a pizzovou omáčkou naskladané na linke. Misa opustená na podlahe, poznačená mesačným zajatím pod posteľou môjho spolubývajúceho.

Mal som v pláne zhltnúť niečo na večeru a zaliezť niekde s knihou, no nič z toho. Cesta uzavretá. Zhodil som tašku a chytil saponát. Keď som tak drhol, sníval som o kresle a knihe, ktoré na mňa čakajú v mojej izbe. So svojimi ôsmymi spolubývajúcimi som viedol tichú hádku. Vzdychal som, šúchal som a dudral.

Zatiaľ čo mi úplne unikala podstata.

Naše rozličné pokúšania

Ak by bol apoštol Jakub v kuchyni, keď sa zapli svetlá, možno by sa ku mne otočil a povedal: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.“ (Jk 1:2–3)

Mnohí z nás si slovo pokúšania spájajú s katastrofálnym problémom, takým, ktorý ťa chytí za plecia a poriadne s tebou zamáva. Všimni si však, ako opisuje tieto pokúšania Jakub. Po prvé, nazýva ich „rozličné pokúšania“. Čelíme pokúšaniam, ktoré trvajú roky ale aj päť minút. Pokúšaniam, kvôli ktorým plačeme a pokúšaniam, kvôli ktorým prevraciame očami. Pokúšaniam, ktoré nám podkopávajú nohy a pokúšaniam, ktoré nám len stúpia na palec. Čelíme veľkým a malým pokúšaniam — pokúšaniam rozličného druhu.

Po druhé, pokúšania, ktoré má na mysli, vedú ku „skúške vašej viery“. Diagnostikovaná  rakovina skúša tvoju vieru.  Márnotratné dieťa skúša tvoju vieru. Neverný/á manžel/ka skúša tvoju vieru. Každé z týchto rozličných pokúšaní sa so šepotom alebo krikom pýta: „Budeš v tejto chvíli dôverovať Bohu, alebo pôjdeš svojou vlastnou cestou?“

Slovo skúška sa nevzťahuje len na pohromy a katastrofy, ale aj na tie malé, každodenné problémy, ktoré ukážu, aká je naša viera.

Bež až do konca

Jakubov príkaz konfrontuje naše bežné domnienky o malých skúškach. Až kým sa nezastavíme a biblicky si to nezdôvodníme, pravdepodobne sa budeme správať tak, ako keby boli nádchy, dopravné zápchy a pokazené pece úplne frustrujúce. Takéto nepríjemnosti nezapadajú do veľkolepého plánu pre našu podobnosť Kristovi, nie?

Predstav si, že trénuješ na maratón. Najal si si profesionálneho osobného trénera, ktorý pozná tvoje limity a úroveň odolnosti, ktorú si vyžadujú preteky. Budí ťa o štvrtej nadránom, aby si behal. Núti ťa robiť drepy, strečing a šprintovať. Každý cupcake ti vytrhne z ruky. Hoci možno nezačneš milovať svalovku, v každom bode tvojho tréningového režimu budeš mať ma mysli: Môj tréner vie, čo robí. Táto bolesť produkuje odolnosť.

Teraz však späť k tebe. Možno sa necítiš ako bežec, ale aj ty máš pred sebou preteky (Žid 12:1). Máš túžby, ktoré si musíš odoprieť, pokušenia, ktorým musíš uniknúť a diabla, ktorému sa musíš vzoprieť. Máš ľudí, ktorých musíš milovať, milosť, o ktorej musíš hovoriť a úlohu, ktorú musíš splniť. Ak máš dobehnúť tieto preteky až do konca, potrebuješ odolnosť. Budeš potrebovať ten druh vytrvalosti, ktorý bude desaťročia nútiť tvoje nohy do pohybu. Ako z teba Boh spraví vytrvalca? Tak, že ťa bude každý deň viesť cez tucty nepríjemností.

Boh z teba bude robiť vytrvalo trpezlivého, keď budeš v čakárni čakať na vyšetrenie o tridsať minút dlhšie, ako si bol objednaný. Bude z teba robiť vytrvalo milujúceho, keď sa bude náročný priateľ potrebovať porozprávať práve v čase, keď sa budeš chystať do postele. Bude z teba robiť vytrvalo radostného, keď budeš na bicykli v polovici svojej cesty domov a začne pršať. Nezastaví sa, až kým vytrvalosť nebude „dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok“ (Jk 1:4).

Tieto malé pokúšania, ktoré stretávaš dnes, nie sú len sklamaniami alebo obťažovaniami. Sú pozvánkami od tvojho Otca, aby si bol viac ako Ježiš. Sú cvičeniami, ktoré potrebuje tvoja viera, v správnej veľkosti a množstve. Sú Božím spôsobom, ako ťa uspôsobiť ku sláve.

Pokladajte si za najväčšie trápenie

Ak dnes stretávame rozličné pokúšania, môžeme si zvoliť jednu z dvoch ciest: môžeme si pokladať za najväčšiu radosť, ako nám to hovorí Jakub, alebo si to môžeme pokladať za najväčšie trápenie.

Na jednej strane, môžeme si to pokladať za najväčšie trápenie. Môžeme pohodlne živiť svoju sebaľútosť, ticho zúriť kvôli svojim okolnostiam, alebo uštedriť najbližšiemu poslucháčovi svoj príbeh utrpenia.

Táto cesta sa nám na začiatku bude zdať príjemná. Možno na chvíľu zmiernime svoj hnev. Táto cesta nás však zmení. Každá malá skúška z nás bude okresávať a tvarovať nás na obraz hundrajúcej nespokojnosti. Budeme sa stávať viac náchylnými na šomranie. Problémy a bolesť nás budú urážať, ako keby porušovali naše právo na ľahký život. Keď naozaj prídu veľké skúšky, budú nás unášať ako prúd vetvičku.

Pokladajte si za najväčšiu radosť

Na druhej strane, môžeme si to pokladať za najväčšiu radosť. Môžeme odchytiť svoj prvý impulz k mrzutosti, pripomenúť si, že Boh pracuje v našich malých skúškach, a zmeniť svoju frustráciu na modlitbu.

Táto cesta bude na začiatku bolestivá. Asi budeme musieť utíšiť hlučné hlasy vo svojej hlave. Táto cesta nás však zmení. Každá malá skúška z nás bude okresávať a tvarovať nás na obraz Krista: milí, keď sme vyrušení, pokojní, keď sme obvinení, trpezliví, keď sme nepochopení. Budeme sa stávať viac náchylnými na prijímanie každej chvíle s vďakou. S problémom a bolesťou budeme vo svojom boji za svätosť zaobchádzať ako so spojencami. Keď naozaj prídu veľké skúšky, možno s nami otrasú, no nerozdrvia nás.

Dotiahneme to do konca a cestou sa budeme radovať v pokušeniach rozličného druhu.