Kazy v kresťanskom charaktere

Listy Johna Newtona

„Napokon, premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné!" Filipským 4:8

Drahý pane,
slová príkazu, ktorý som si vybral za svoje motto, sú aplikovateľné na mnohé konkrétne životné situácie, ktorým je však len zriedkakedy z kazateľní venovaná pozornosť. Existujú určité nedostatky v správaní ľudí, ktoré, hoci sú zvyčajne považované len za malé prehrešky nezasluhujúce si prísne karhanie, sú právoplatne hriešne; pretože napriek tomu, že zdanlivo neporušujú žiadne z prikázaní Písma, sú v protiklade k svätosti a obozretnosti, ktoré majú byť naším živým vyznaním. Kresťan, v zmysle svojho povolania, je povinný vystríhať sa akéhokoľvek náznaku zla, a jeho mravy by mali byť nielen v súlade s princípmi, ktoré vyznáva, ale aj milé a ľúbezné, a natoľko bez nedostatkov a rozporov, nakoľko je to len možné. Charakter niektorých vzácnych ľudí je zatienený, a vplyv, ktorý by inak mohli na ľudí okolo mať, značne podkopaný — a to iba vďaka malým nedostatkom; avšak nedostatky to istotne sú, a bolo by dobré, keby si ich títo ľudia začali byť vedomí, aj ich negatívnych následkov, a takto aby sa mali pred nimi na pozore, potláčali ich a modlili sa za ne.

Neviem, ako lepšie sa dá vysvetliť, čo mám na mysli, než pokusom vykresliť viaceré typy ľudského charakteru, ktorých konkrétne reprezentácie môžeme každodenne nájsť v ľuďoch okolo seba. Mojím želaním nie je to, aby čitatelia začali tieto reprezentácie hľadať medzi svojimi susedmi a blízkymi, ale poradiť im, aby pozorne skúmali sami seba, či črty nasledujúcich kresťanov neobjavia u seba. A hoci budem hovoriť výlučne v mužskom rode, ženský protipól tejto typológie nepochybne existuje tiež, pretože nedostatky a zlo padlého človeka sa vpísali do oboch pohlaví rovnako.

„Austerus" je pevný a príkladný kresťan. Má hlboké a bohaté vedomosti o duchovných veciach, založené na vlastnej skúsenosti. Nepoddajne a so zvláštnou jedinečnosťou odoláva prívalom tohto sveta. Nedá sa ani podplatiť, ani zastrašiť, aby verne nenasledoval cestu povinnosti. Je to surový diamand vysokej vnútornej hodnoty, a žiaril by ešte jasnejším leskom, ak by bol lepšie vyhladený. Avšak, hoci je slovo Božie predmetom jeho denného štúdia, a jeho prikázania aj jeho zasľúbenia si váži viac ako tisíce zlata a striebra, je jedno prikázanie, ktoré, zdá sa, akoby prehliadal: „… buďte milosrdní a pokorní,"1. Petra 3:8.

Namiesto tejto jemnosti a pokory, ktorá bude vždy očakávaná od tých, čo o sebe vyznávajú, že sú nasledovníkmi krotkého a skromného Pána Ježiša, je v správaní Austera badateľná akási tvrdosť, ktorá ho robí viac obdivovaným, než milovaným; a tí, ktorí ho skutočne milujú, často cítia v jeho prítomnosti viac nátlaku než potešenia. Jeho najbližší priatelia sú síce uspokojení vedomím, že skutočná pokora srdca mu nie je cudzia, takýchto je však len veľmi málo. Ostatní ho považujú za pyšného, dogmatického a sebeckého — a tento predsudok sa nedá len tak ľakho odstrániť, dokým Austerus nebude schopný odložiť bokom ten cynický nádych, ktorý tak nešťastne okolo seba šíri.

„Humanus" je človek ušľachtilý a láskavý. Svoje pocity silno prežíva a silno ich aj prejavuje. Nikto nie je vzdialenejší podlým sklonom, či menej ovplyvniteľný sebectvom ako on. Jeho srdce horí láskou pre Ježiša, a je pripravený s otvoreným náručím prijať každého, kto miluje Spasiteľa. Napriek svojmu priamemu a priateľskému duchu, ktorý mu zaručuje lásku a úctu všetkých, ktorí ho poznajú, nemá Humanus všetko, čo by sme si u priateľa želali. V určitých ohľadoch, hoci nie tých najzávažnejších, si nedrží jazyk na uzde. Ak mu zveríš tajomstvo — zveruješ ho vlastne verejnosti. Nie, žeby ťa svojhlavo zrádzal; je to jednoducho jeho neduh; nevie, ako tajomstvo udržať — vykĺzne mu skôr, ako si to vôbec stihne uvedomiť. Podobne je to aj v otázke pravdivosti: vo veciach, ktoré sú veľmi dôležité, a o ktorých je dostatočne informovaný, nenájdete človeka, ktorý by zásaditejšie hájil pravdu; avšak v menších záležitostiach každodenného života, či už je to pre jeho ľahkovernosť, alebo zvláštnu, odsúdeniahodnú nedbalosť, často zarmucuje či prekvapuje tých, ktorí poznajú jeho skutočný charakter; a to tým, že hovorí aj veci, ktoré nie sú jednoznačne pravdivé. Takto sa teda tí, ktorým Humanus otvorí svoje srdce, neodvažujú vrátiť mu rovnakú mieru dôvery späť, a tí, ktorí v niekoľkých výnimočných prípadoch aj stavia svoje životy na jeho slovo, sa v tých zvyšných chvíľach obávajú vôbec niečo mu povedať. Aké žalostné sú tieto nedostatky u takého človeka!

Hoci sa „Prudens" nevyznačuje prirodzene štedrým charakterom, má účasť na tej milosti, ktorá otvára srdce a nabáda k láske a k dobrým skutkom. Svoje almužny a dobré skutky nevystavuje ľuďom okolo zbytočne na obdiv; a tí, ktorí najlepšie vidia, čo všetko robí na pomoc iným, ho ochotne ospravedlnia od zodpovednosti za ďalšiu stránku jeho správania, ktorú vykazuje. Tento Prudens je totiž veľký sporovlivec, a hoci by vedome neublížil ani neukrivdil žiadnej osobe, už samotné prostriedky, ktoré využíva v snahe za každú cenu ušetriť alebo zarobiť v tom, čo považuje za spravodlivý spôsob, sú veľkou poškvrnou jeho vyznania. Je veľmi dôsledný v plnení svojich povinností, ale nesmierne náročný, podozrievavý a prísny partner pri akomkoľvek obchodnom jednaní sa. Vo veciach obliekania sa, či iných podobných otázkach osobného charakteru, je Prudens spokojný s tým, že sa uskromňuje s oveľa nižším štandardom, než pre aký ho Božia Prozreteľnosť určila, takže tí, ktorým nie je známa jeho tichá služba a charita chudobným, mu pripisujú nenávidený charakter lakomca, ktorý je ovládaný tou láskou k peniazom, ktorú Písmo prehlasuje za koreň všetkého zla. Je to pre nich veľký rozpor so skutočnou láskou k Bohu a svätým.

„Volatilis" je pomerne dôsledný v napĺňaní sľubov, ktoré dáva — teda aspoň tých, ktoré považuje za dôležité. Ak usúdi, že je niekto závislý od jeho pomoci, nesklame jeho očakávania. Pravdepodobne je rovnako úprimný aj vo chvíľach dávania ostatných sľubov, pravdou však je, že pre nedostatok dobrej organizácie svojich záležitostí je neustále v zhone, nikdy nechodí včas, a stále má pred sebou nejakú schôdzku, ktorej zúčastniť sa je v danej chvíli fyzicky nemožné; napriek tomu však ďalej pokračuje životom svojím zaužívaným spôsobom, sklamávajúc tak seba aj ostatných. Bez toho, aby premýšľal, prijíma návrhy, ktoré sú navzájom nezlúčiteľné, a veľmi pravdepodobne sa sľúbi na dve či tri stretnutia v tom istom čase. Toto už robí tak dlho, že nikto vlastne ani nečaká, že sa niekde skutočne aj zjaví, až kým ho na vlastné oči nevidia. V iných ohľadoch je to dobrý človek, ale vďaka nedostatku dôslednosti, prerastajúcom celým jeho chovaním, sa všetko dostáva mimo poriadok a kontrolu, či už uňho doma alebo v jeho okolí. Volatilis sa všemožne ospravedlňuje, najčastejšie výhovorkami, že veci, v ktorých zlyháva, nemajú zas také vážne následky. Ale dobre by urobil, keby si zapamätal, že pravda je posvätná vec, a nemala by byť poškvrňovaná vecami, ktorým sa dá ľahko predísť pri troške snahy o jednoduchú a predvídateľnú prevenciu. Takýto nepatrný nedostatok ducha znižuje váhu charakteru každého človeka — aj napriek tomu, že svoju zbožnosť nepredstiera — a je ešte väčším kazom v charaktere vyznávača Krista.

„Cessatora" určite nemôžeme obviňovať za to, že by bol pohltený svetskými vecami a pritom zanedbával tú jednu vec, ktorá je skutočne dôležitá; avšak na druhej strane vážne zanedbáva povinnosti vyplývajúce z jeho svetskej pozície. Keby bol na tento svet poslaný iba na to, aby sa modlil, čítal, počúval kázne a viedol zbožné konverzácie, prešiel by ním ako príklad vynikajúceho kresťana. Avšak, hoci dúfame, že jeho záľuba v týchto cvičeniach pramení v spojení jeho srdca s Božími záležitosťami, jeho správanie dokazuje, že jeho úsudok je slabý a jeho pohľad na povolanie kresťana na tejto zemi veľmi úzky a chybný. Nepremýšľa nad tým, že naše očakávanie na Pána je ukotvené uprostred bežných civilných a súkromných povinností — a to nie preto, aby nás vytrhlo z ich plnení, ale aby nás inštruovalo, posilnilo a kvalifikovalo na ich ešte lepšie plnenie. Cessatorove záležitosti sú často v neporiadku, a jeho rodina a priatelia pravdepodobne trpia jeho ľahostajnosťou. On sám ďakuje Bohu, že nie je svetskej mysle, avšak v skutočnosti je lenivým a neverných členom spoločnosti, a spôsobuje, že sa o ceste pravdy hovorí v zlom. O takýchto apoštol povedal: „kto nepracuje, nech ani neje."

„Curiosus" je priamy a  v jeho základných prejavoch nenájdeme niečo, za čo by sme ho mohli viniť. Skúsenosti pravého kresťana mu tiež nie sú cudzie. Jeho konverzácie na tieto témy sú uspokojivé a poučné. A bol by ešte príjemnejším spoločníkom, ak by neobťažoval ľudí svojou neustálou túžbou miešať sa do vecí iných a potrebou vždy všetko vedieť. Toto ho vedie ku kladenie nespočetných, nepotrebných, a niekedy aj nevhodných otázok, a ľudí, ktorí ho poznajú, to zase vedie k pocitu, že sa musia mať pred ním na pozore a správať sa k nemu s rezervou. Starie sa dokonca aj do záležitostí ľudí, ktorí sú mu cudzí, nepustiac ich z pazúrov, dokým podrobne nezistí všetko o ich známostiach, aktivitách a plánoch. Pre túto nezvládnutú zvedavosť ho poznajú ako otravného zvedavca, a preto sa mu aj vyhýbajú; a tí, ktorí majú o ňom azda najlepšiu mienku, sa nevedia vynačudovať, prečo sa človek, ktorý má zdanlivo mnoho iných a lepších vecí, ktorým by sa mohol venovať, neustále starie do vecí, do ktorých ho vôbec nič nie je. Keby nie pravidiel spoločenskej slušnosti, asi by bol každý deň niekým urazený, a keby aspoň trochu venoval pozornosť chladným a uhýbavým odpovediam, ktoré dostáva na svoje otázky, alebo pohľadom, ktoré tieto odpovede sprevádzajú, tak by zistil, že napriek tomu, že nemal v úmysle nikomu poškodiť, stáva sa veľkým bremenom a jeho vyzvedačské inštinkty sú ľuďom nepríjemné.

„Querulus" mrhá zbytočne veľa svojho času na kritizovanie verejných záležitostí, hoci nemá žiaden priamy dosah na dianie vo vláde, ani vplyv na urýchlenie či spomalenie jej konania. Naše národné dianie nie je ovplyvnené Querulom viac, ako je konanie nebeských bytostí ovplyvnené nekonečnými dišputami astronómov. Aj keď má prístup k informáciám — tlač je preňho základným zdrojom noviniek — jeho situácia a postavenie vopred bránia tomu, aby bol z neho kompetentný sudca, či už v otázkach faktov alebo v otázkach práv, tak prečo by sa mal toľko zapodievať politikou? Ak by sme vnímali Querula len ako člena spoločnosti, považovali by sme túto jeho črtu za slabosť, ak ho však vnímame ako kresťana, je to ešte horšie ako slabosť, je to hriešna podriadenosť ľuďom tohto sveta, ktorí nedovidia ďalej ako na konanie druhých a zabúdajú na to, že Pán vládne.

Ak je kresťan povolaný pôsobiť v sfére verejných vecí, potom by mal, bezpochyby, byť verný svojmu povolaniu a využívať všetky zákonné prostriedky na to, aby posúval správu o našich privilégiách ďalším generáciám; avšak pre Querula by bolo lepšie, ak by nechal mŕtvych pochovať si svojich mŕtvych. Naokolo je dosť ľudí, ktorí budú stále vykrikovať ohľadne politiky, avšak tí nevedia, ako vyplniť svoj čas vecami s hlbším zmyslom. Kráľovstvo nášho Pána nie je z tohto sveta, a väčšina Jeho ľudí by urobila svojej krajine oveľa užitočnejšiu službu, keby sa za ňu prihovárala v modlitbách, namiesto toho, aby stále hľadala chyby vo veciach, ktoré aj tak nemá vo svojej moci zmeniť. Keby mal Querulus šancu stráviť niekoľko mesiacov žijúc pod hociktorou vládou na kontinente (a môžem s odvahu povedať — pod ktoroukoľvek z nich), pravdepodobne by si so sebou domov priniesol oveľa väčšiu vďačnosť voči Božej dobrote, ktorá mu určila jeho osud v Británii. Jeho zápal v tejto veci nie je obohacujúci pre ostatných, ba je dokonca škodlivý pre neho samotného. Jeho ducha robí tento zápal zahorklým, jeho myšlienky odchyľuje od podstatných vecí, a nedovoľuje mu cítiť požehnanie z tých vecí, občianskych aj duchovných, ktoré napriek všetkému vlastní. A keby mu, ako si to želá, napokon predsa bolo umožnené ovplyvniť široké masy, aby sa správali v podobnom duchu ako on, vládne sily by sa mohli v reakcii na to chopiť každej príležitosti a zredukovať tú náboženskú slobodu, ktorou sme nadovšetko v našej zemi požehnaní. Dovoľte mi, aby som Querulovi pripomenul, že sa blíži hodina, kedy mu mnohé veci, ktoré mu v súčasnosti zamestnávajú celú myseľ a roznecujú oheň jeho vášní, budú pripadať asi také vzdialené, ako to, čo sa teraz deje medzi tatárskym etnikom v Číne.

Mohli by sme vymenovať ešte mnohé dalšie nedostatky v správaní, ktoré znižujú hodnotu a význam vyznania tých, čo sa snažia o dobro vo veciach Kristových, avšak tieto nateraz ako vzorka postačia.