Keď sa zdá, že nie je žiadna nádej

Ale keď myslím na Veľký piatok, je mi smutno. Vtedy si pripomíname deň najväčšieho zúfalstva, keď hriech pohltil svet a zdalo sa, že zlo triumfuje.

Pred niekoľkými rokmi som upadala do depresie. Život bol pochmúrny. Plakala som pre najmenšiu príčinu, aj bezdôvodne. Rútila som sa do čiernej diery a bola som bezmocná, nevedela som to zastaviť.

Takmer celý život sa mi obrátil naruby. Môj manžel odišiel od rodiny a deti sa rozhodli, že Boh je len rozprávka. Boli nahnevané, prišli o ilúzie a sklamanie si ventilovali doma. Zhoršovalo sa mi zdravie, sotva som sa vedela postarať o seba a bola som ponechaná sama na seba s dvoma dospievajúcimi dcérami.

Bolo to jedno z najhorších období v mojom živote. Kým predtým som mala hlboký vzťah s  Bohom, teraz som pochybovala aj o tom, že ma miluje. Neutíchajúca bolesť ma presviedčala, že moja situácia sa už nikdy nemôže zmeniť.

Skrátka, zúfala som si.

Moji  priatelia sa mi snažili pomôcť najlepšie, ako vedeli. Nosili mi jedlo, modlili sa so mnou a povzbudzovali ma, aby som vydržala.

Vážila som si ich snahu, ale aj tak som bola zdrvená a chýbala mi odvaha. Nerada som hovorila o svojich problémoch, nikto nemohol pochopiť moju bolesť. Moji milí mi ponúkali rady, ale ja som ich nevedela prijať.

Keď sny umreli

Nakoniec som sa rozhodla v jedno ráno povedať pár priateľom, ako sa cítim. Nemala som chuť hovoriť, ale vedela som, že je dôležité byť povzbudená svätými. Nechcela som, aby ma môj nekončiaci zármutok ešte viac odtiahol od spoločenstva.

No len čo sa rozhovor začal, zasekla som sa. Ako som tam sedela a plakala, pripadala som si hlúpo. Útecha priateľov, aj keď to mysleli dobre, sa mi zdala prázdna. Toto nikto nemôže dať do poriadku. Začínala som si myslieť, že ani Boh nie.

Ako som vzlykala, moji priatelia bez slova sedeli pri mne.

Po dlhom tichu sa ozvala jedna priateľka. Na jej slová nikdy nezabudnem.

„Keď na teba myslím a modlím sa za teba, prichádza mi na um jeden obraz. Učeníci a matka Ježiša, Mária, plačú pod krížom. Tisnú sa k sebe a snažia sa navzájom potešiť. Snažia sa nájsť zmysel toho, čo sa stalo. Ale nedáva to žiaden zmysel.

Obloha je čierna. Všetka nádej je stratená. Prišli o všetky sny. Zdá sa, že z tohto už nemôže vzísť nič dobré.

Pre nich je Veľký piatok tým najhorším možným dňom.

Ale je tu jedna vec, o ktorej nevedia… príde veľkonočné ráno.“

Boh ešte neskončil

Prichádza veľkonočné ráno.

Len ťažko mi dochádzal význam tých slov.

Žiadne iné slová mojich priateľov mi nepriniesli útechu. Vtedy ma naplnil neopísateľný pokoj.

Samozrejme. Prichádza veľkonočné ráno.

Prestala som plakať. Nikdy som sa nesnažila predstaviť si, čo prežívali učeníci Pána Ježiša, keď stáli pod krížom. Písmo hovorí len: „Vojaci teda tak spravili. Pri kríži Ježišovom stáli Jeho matka a sestra Jeho matky, Mária Kleofášova, a Mária Magdaléna“ (Evanjelium podľa Jána 19:24–25).

Nikdy som si neuvedomila, aké to muselo byť pre priateľov Ježiša na Veľký piatok. Učeníci, ktorí vložili svoju vieru a nádej v Ježiša, sa teraz pozerali, ako zomiera. Keď som si predstavila, čo musela prežívať Mária a učeníci, bolo to podobné mojej situácii. Vedeli, čo je to cítiť beznádej. Ich sny boli zmarené, životy zruinované a plány zničené. Nezostalo nič, čoho by sa mohli držať.

Vtedy videli len časť príbehu, len to, čo práve prežívali. To je všetko, čo mali.

Podobne ako oni, ani ja som nemohla vidieť, ako Boh využije moju situáciu na dobré. Ale ako som premýšľala nad tým obrazom z Veľkého piatka, uvedomila som si, že toto nie je koniec. Boh ešte neskončil. Ešte je nádej.

Nádhera z popola

Slová mojej priateľky mi poskytli neopísateľnú útechu aj vtedy, aj teraz. Roky som sa držala tejto scény pri kríži. Dodávala mi odvahu. Pomáhala pozrieť sa na život z perspektívy. Pripomínala mi, že Boh tvorí nádheru z popola.

Uvedomila som si, že moje utrpenie je len dočasné a jedného dňa sa skončí. Moje utrpenie má zmysel, nebolo nadarmo. Môže osláviť Boha a určite je pre moje dobro.

Aj keď odvtedy uplynulo už niekoľko rokov, na ten deň nikdy nezabudnem. Dal mi nádej. Nie, že sa okolnosti cez noc zmenia, ale že zmena je možná. A jedného dňa príde.

Upozornilo ma to, že ja často vidím len momentku, len jeden záber z filmu môjho života. Vôbec netuším, čo bude nasledovať. Možno sa noc plaču skončí a príde brieždenie, ktoré prinesie záplavu nevypovedateľnej radosti.

Alebo možno ešte mojim slzám nie je koniec. Možno noc ešte chvíľu potrvá.

Ale jedno viem isto: veľkonočné ráno príde.