Keď vás láska chytí za plecia

Telefón zazvonil okolo deviatej večer. Keď som zdvihol, prekvapil ma hlas plný obáv. „Jon! Kde si bol dnes večer? Si v poriadku?“ Bol to Monty. Zrazu som sa cítil ako dieťa prichytené pri chodení za školu.

Monty Sholund bol koncom 40. rokov spolužiakom Jima Elliota na Wheaton College a potom strávil 35 rokov na misijnom poli v Južnej Afrike a Zaire (dnes Demokratická republika Kongo). Keď „odišiel do dôchodku“ a vrátil sa do Spojených štátov, založil v roku 1982 neziskovú organizáciu Village Schools of the Bible, aby „pomáhal novým a starším kresťanom v ich raste a dozrievaní v Ježišovi Kristovi“ a „pomáhal im poznávať a uplatňovať Božie slovo v ich živote.“  

Zapísal som sa na jeden z jeho kurzov, celoročný biblický kurz, ktorý sa konal v našom zbore každý týždeň v jeden večer. Monty od nás vyžadoval, aby sme na každú hodinu vypracovali zadané čítanie a seminárnu prácu, a dal nám jasne najavo, že ak úlohu nesplníme, nemáme na hodiny chodiť.

V ten konkrétny týždeň som prácu nedokončil. Už sa nepamätám prečo. Ale keďže som bol 23 ročný novomanžel bez detí, len s malou zodpovednosťou, nemal som veľmi dobrý dôvod. A ja som to vedel.

Dávka dôrazného povzbudenia

Som si istý, že to vedel aj Monty, hoci bol natoľko láskavý, že prejavil pochybnosti. Keď moje nie najlepšie vysvetlenie potvrdilo, že som nemal veľmi dobrý dôvod, prejavil mi ďalšiu láskavosť: poriadnu dávku dôrazného povzbudenia. „No, áno,“ povedal, „ak si úlohu nesplnil, urobil si dobre, že si neprišiel. Ale úprimne povedané, Jon, mám z teba iný dojem. Očakávam od teba viac ako toto. Dúfam, že som sa nemýlil.“

Montyho slová sa vám možno nebudú zdať povzbudivé. Môžem vám povedať, že keď som položil telefón, necítil som sa povzbudený. Monty odhalil moju nedbanlivosť a nedostatok sebakontroly, takže som sa cítil odhalený a skleslý. A to oprávnene.

„Niekedy však najviac potrebujeme dôrazné povzbudenie.“

Povzbudenie sa dostavilo až neskôr, keď som sa zamyslel nad Montyho slovami a nad tým, že ich vyslovil. Bol som jedným z asi tridsiatich študentov v jeho triede, ale on ma osobne vyhľadal, pretože chcel, aby som rástol a dozrieval v Ježišovi Kristovi; chcel aplikovať Božie slovo na môj život. Záležalo mu na výsledku mojej viery natoľko, že ma nabádal, aby som ďalej nezaostával — nielen za svojím potenciálom, ale aj za Božou slávou (R 3:23) — tým, že premrhám vzácny čas, ktorý mi Boh dal.

Montyho telefonát v ten večer ma prinútil k potrebnej sebareflexii a skúmaniu duše. Mal pravdu: nedbal som na príkaz, aby som čo najlepšie využil svoj čas (Ef 5:16). Keď som to videl jasnejšie, povzbudilo ma to k väčšej usilovnosti nielen pri plnení úloh, ale aj pri plnení mojich povinností vo všeobecnosti.

Keď nás niekto chytí za plecia

Všetci potrebujeme pravidelné dávky povzbudenia, pretože všetci pravidelne bojujeme so skľučujúcimi slabosťami a strachmi. Samozrejme, všetci dávame prednosť jemnejším druhom povzbudenia, ako uistenie, keď robíme niečo dobre, alebo súcit a útecha, keď trpíme.

Niekedy však najviac potrebujeme dôrazné povzbudenie — také, ktoré nás konfrontuje so škodlivými miestami slabosti alebo hriešnou formou nevery, ktorá nás ovláda. V takýchto prípadoch nás netreba utvrdzovať ani utešovať. Potrebujeme byť napomínaní: „zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou“ (Žid 12:1).

Práve to robí z napomenutia formu povzbudenia, hoci nejde ani tak o to, aby ste sa vyplakali na ramene, ako skôr o to, aby vás niekto chytil za plecia a vyzval vás, aby ste prejavovali odvahu plnú viery. Niektoré napomenutia spôsobujú, že hneď pocítime, ako v nás rastie odvaha. Iné však nie, najmä ak obsahujú prvky výčitky alebo pokarhania (2. Tim 4:2), ako napríklad to, ktoré mi dal Monty. Ale ak je napomenutie dané s láskou niekým, komu naozaj záleží na výsledku našej viery, je to neoceniteľný dar.

Neoceniteľný dar vytrvalosti

Preto je nám kresťanom prikázané, aby sme sa navzájom napomínali, ako to jasne uvádza autor Listu Židom:

„Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Žid 3:12–13)

„Ak je napomenutie dané s láskou niekým, komu naozaj záleží na výsledku našej viery, je to neoceniteľný dar.“

Spôsob, akým je tento text formulovaný, nám hovorí, že napomínanie nie je vždy príjemné. Napomínanie, aby sme sa vyhýbali alebo prestali oddávať hriechu, ktorý zatvrdzuje srdce, nemusí byť hneď povzbudzujúce. Ale dôvod, prečo sú napomenutia neoceniteľnými darmi, je ovocie, ktoré prinášajú v našich životoch, ak sme dostatočne pokorní, aby sme ich počúvali. Ak ich verne prijímame, stávajú sa prostriedkami milosti, ktoré nám pomáhajú vytrvať vo viere — dary milosti od samotného Boha, ktoré dostávame prostredníctvom našich milujúcich bratov alebo sestier. A práve preto nám autor Listu Židom ďalej vo svojom liste pripomína Príslovia 3:11–12:

„Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou,

a neklesaj, keď ťa trestá;

lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva,

a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (Žid 12:5–6)

Každý učeník potrebuje výchovu. A hoci „nijaká prísna výchova… nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila“ (Žid 12:11).

Odvaha napomínať

Dávať dôrazné povzbudenie v podobe napomenutia si vyžaduje odvahu. A často platí, že čím osobnejšie je napomenutie, tým viac odvahy si vyžaduje. Zistil som, že zvyčajne je ľahšie vydať všeobecné napomenutie pre skupinu ako napomínať priateľa tvárou v tvár (alebo cez telefón, ako to urobil Monty so mnou).

Keď som raz videl, ako jeden z mojich najstarších a najdrahších priateľov robí kroky, ktoré ho podľa mňa viedli k hlbšiemu hriechu, vedel som, že musím niečo povedať. Tak som si s ním dohodol stretnutie na večeri. Ale keď som si k nemu sadol v reštaurácii za stôl, spomenul som si na silný vnútorný odpor. Ak by som povedal, čo som chcel, mohlo by to znamenať koniec nášho priateľstva. Ale ja som ho mal rád. Preto som sa zhlboka nadýchol a vyslovil slová, ktoré sa mi ťažko vyslovovali, a ktoré sa jemu ťažko počúvali. Najprv bol rozhorčený a bránil sa. Ale našťastie, keď sme sa porozprávali, vypočul moje slová v kontexte mojej lásky a vzal si ich k srdcu. Neskôr mi povedal, aký je vďačný za tento kľúčový rozhovor, pretože ho povzbudil k zmene smerovania.

Vyžaduje si to odvahu, poskytnúť dôrazné povzbudenie, ktoré odhalí slabosť druhého človeka a jeho hriech. Ale „lepšie je zjavné karhanie ako skrývaná láska,“ lebo „údery milujúceho sú úprimné“ (Pr 27:5–6). A v prípade môjho priateľa sa ukázalo pravdivé príslovie: „Kto karhá človeka, nájde napokon viac vďačnosti ako ten, kto sa mu zalieča jazykom“ (Pr 28:23).

Vzor povzbudenia

Monty Sholund zomrel na jar roku 2007, „starý, sýty života“ (1. M 25:8), ktorý svoj život verne strávil v službe Kristovi. V jeho smútočnom príhovore sa uvádza, že „bol vždy veľkým povzbudzovateľom.“ A keďže naše priateľstvo trvalo ešte dlho po tom, čo som dokončil biblický kurz, považujem toto tvrdenie za veľmi presné. Bol jedným z najštedrejších povzbudzovateľov, akých som kedy stretol. A jeho povzbudenie bolo vždy úprimné, nikdy to neboli lichôtky.

Ale Monty bol vzorom dokonalého povzbudenia v biblickom zmysle. Jeho povzbudenie bolo vždy zamerané na pomoc kresťanom rásť a dozrievať v Ježišovi Kristovi. Bol teda láskavo veľkorysý s utvrdzujúcim a utešujúcim povzbudením, a bol láskyplne odvážny s dôrazným a napomínajúcim povzbudením — to druhé dokazovalo dôveryhodnosť toho prvého.

Keď si teda spomínam na tohto milujúceho vodcu a „pozorujem, aký bol koniec [jeho] správania,“ túžim „napodobňovať [jeho] vieru“ (Žid 13:7). Chcem sa mu viac podobať. Česť jeho pamiatke.