Nech je mojou radosťou

Ledva sa vie ešte zohnúť. Jeho láska z neho urobila amatérskeho záhradníka.

Každé ráno sa deväťdesiatročný Roy oprel o strom, aby zatínal do koreňov susedného stromu, lebo hrozilo, že zničí hrob jeho manželky. Napriek tomu, že zomrela pred viac ako desiatimi rokmi, hovorí k nej a stará sa o ňu, akoby odišla k Pánovi len včera. Keď mal dostatok sily počas života, tak ju využíval, aby ju ochraňoval a teraz ohýba svoj zostarnutý chrbát, aby ju chránil po smrti.

Jeho radosť z milovanej, ktorá trvá viac ako päťdesiat rokov, ma dojala. Opisoval časy, ako spolu chodili do zboru, ako spolu vychovávali deti, spolu zostarli, spolu sa smiali, plakali a modlili sa.

Povedal nám, ako sa prvýkrát stretli a ako on, čierna ovca mládeže, ju prvýkrát pobozkal priamo v strede ulice. Jeho poskakujúce obočie, zvučná intonácia a oči zalievajúce sa slzami svedčili o tom, že jeho radosť z nej sa nezmenšila ani o kúsok. Vyžarovalo to z jeho úsmevu, presakovalo do jeho viet a špinilo jeho nohavice na kolenách od blata na cintoríne.

Nepočuteľne, mimo dosahu tohto sveta, jeho srdce stále spievalo jej meno.

Je ona našou radosťou?

Z dôvodov, ktoré nevieme vždy dobre vyjadriť, sa nás príbehy ako tento, dotýkajú. A dotýkajú sa nás právom.

Jeho radosť zo svojej nevesty vyjadrovala niečo viac ako len jej hodnotu; vyjadrovalo to niečo nebeské. Keď si Boh prezerá zem a hľadá analógiu pre svoju nevýslovnú radosť, ktorú má zo svojich vykúpených ľudí, poukazuje na horlivosť mladých mužov — manželov — a na zápal, ktorý rastie v iba Božích mužoch, ako je Roy.

„Ako si mladík berie pannu,

tak si ťa vezme tvoj staviteľ

a ako sa ženích teší z nevesty,

tak sa bude z teba tešiť tvoj Boh.“ (Iz 62:5)

Kristus sa teší zo svojej nevesty. Strávime celú večnosť ponorení do objatia Jeho lásky. Ale tak ako nás okúzlilo nádherné vyznanie tohto verša, tak hlboko aj reže. Keď ostatní ľudia vidia môj vzťah s mojou manželkou, vidia aj niečo z Božej radosti, ktorú má On zo svojej nevesty? Môžu ostatní naplno vidieť, že hovorím o svojej manželke tak, ako Pán hovorí o svojej neveste, že v nej „má zaľúbenie“(Iz 62:4)? Je Kristova láska čitateľná v mojej láske?

Rozširujem svoje presvedčenie, aby sa nad tým mohli iní muži zamyslieť: Je tvojou radosťou? Máš v nej zaľúbenie? Odzrkadľujeme v našich manželstvách (nie dokonale, ale úprimne a skutočne) obraz Božej túžby? Akú vlajku nad ňou vztyčujeme? Žena Šalamúna vo Veľpiesni o tom svedčí: „Jeho vlajkou nado mnou bola láska“ (Veľp 2:4). Môžu naše ženy prehlásiť to isté? Bratia, nech nikdy nie je o nás povedané:

„Jeho vlajkou nado mnou bola ľahostajnosť.“

„Jeho vlajkou nado mnou bola hrubosť.“

„Jeho vlajkou nado mnou bolo sklamanie.“

Ó, Pane, pomôž nám.

Oženiť sa s nesprávnou ženou

Príbeh o Jákobovej prvej manželke by nás mal držať v strehu.

Všetkým bolo jasné, že Jákob Ráchel „miloval viac ako Leu“ (1. M 29:30). Ráchel bola nádherná, Lea mala „nevýrazné oči“ a bola menej atraktívna. Jákob pracoval sedem rokov, aby získal Ráchel, „ale pripadalo mu to len ako niekoľko dní, lebo ju miloval“ (1. M 29:20). Jákoba sklamalo, keď uvidel, že ho jeho strýko podviedol a namiesto Ráchel mu dal za manželku Leu. Keď si obe vzal za svoje manželky, Jákob nad nimi vztýčil dve rozdielne vlajky, ktoré nad nimi viali po zvyšok ich života. A Boh to videl.

Lein Stvoriteľ — ten, ktorého obraz nosila a ktorý sa o ňu zaujímal — sa pozrel na Jákobove manželstvo a čo videl? Ráchel, Jákobova milovaná; Lea, „zanedbávaná“ (1. M 29:31). Boh, ktorý videl svoju opovrhovanú dcéru, vzhliadol na jej trápenie z nemilujúceho manžela a otvoril lono jej, namiesto lona jej sestry. (1. M 29:32)

Trápenie a bolesť sa stupňovali, keď rodila dieťa za dieťaťom v nádeji, že s každým ďalším synom, „ma už teraz môj muž bude milovať… Teraz sa už môj muž pritúli ku mne“ (1. M 29:32, 34). Nakoniec, po tom, ako porodila svojho štvrtého syna, Júdu, sa vzdala nádeje získania manželovej lásky a začala chváliť Pána.

Nech už tento príbeh nesie v sebe akúkoľvek výstrahu mladým ženám, aby si z lásky svojich manželov nevytvorili modlu, nemali by sme prehliadať tragédiu, ktorá z neho vyplýva: vlajkou, ktorú nad ňou držal jej manžel, bolo opovrhnutie. Je automaticky modlárkou, keď túžila po tom, aby z nej mal jej manžel radosť? A čo ženy ako Lea, ktoré žijú dnes? Možno jej konečné chvály, ktoré prednášala Bohu, hovoria ako o jej posvätení, tak aj poukazujú na vinu jej manžela.

Pointa sa vzťahuje na mužov dneška: Nevzali sme si Leu. Neoženili sme sa s nesprávnou ženou. Obrúčka, zmluva, manželstvo z nej robí Ráchel. A to v každom čase. Nie, aby bola prehliadaná. Ani aby bola opovrhnutá, porovnávaná alebo posudzovaná. Ona je telo z tvojho tela, kosť z tvojich kostí. Tvoja milovaná laň a pôvabná holubica. Tvoja ľalia. Tvoja jediná nádherná. Tvoja studňa túžby a prameň radosti. Nemusí ti porodiť deti, uspieť v kariére alebo mať najdokonalejšiu postavu, ktorá ti nahrnie krv do tváre, aby si získala tvoju lásku, ktorá ju bude chrániť až po smrť.

Modlitba pre každého muža

Boh nie iba znáša svoju cirkev. On ju neignoruje. Nebudí sa ráno s pocitom, že si vzal nesprávnu ženu. To, že ju dôverne pozná, netlmí jeho túžbu po nej. Večnosť sa mu bude zdať len ako chvíľa, lebo ju veľmi miluje. Jeho nevesta si nemusí si vytvárať plány a stratégie, ako vyhrať Jeho objatie. Vo svojom pozemskom živote svoju silu využíval pre ňu, aby ju chránil a bol prebodnutý pre jej prestúpenia, aby vyťal korene smrti a zachránil ju pred hrobom.

Toto je úžasná láska, svätá láska. Láska, ktorú Boh zjavuje skrze mužov v našich manželstvách: „Ako sa ženích teší z nevesty, tak sa bude z teba tešiť tvoj Boh“ (Iz 62:5).

Naša radosť z nej je o Jeho radosti v nás. Naše manželstvo je o Jeho manželstve (Ef 5:32). My, tak ako Roy, nasledujeme Ženícha — čelíme satanovi, telu a svetu, aby sme nad ňou vztýčili vlajku s nápisom „Ona je mojou radosťou.“ Nie, „Ona je mojou kuchárkou a upratovačkou.“ Nie, „Ona je matkou mojich detí.“ Ale „Ona je moja vyvolená, moja obľúbená, moja najdrahšia.“ Toto presakuje do našich viet. Naše srdcia spievajú jej meno.

Poďme sa modliť: „Pane, nech je ešte viac mojou radosťou.“