Nič nie je zbytočné

Zapriem sa, chytím sa rámu dverí a vstúpim do domu. Je to malý krok, ak sa to vôbec dá nazvať krokom, ale už ani ten nezvládam bez pomoci. Takmer stratím rovnováhu. Manžel ma podoprie. Pred mesiacom toto nebol problém, no teraz je to všetko inak.

Dostanem sa dovnútra a padnem frustrovane na stoličku. Hlboko si vzdychnem. Poslednú dobu sú straty bežné a takmer si nepamätám, aké to bolo robiť niečo bez námahy. Aké to bolo predtým, ako mi diagnostikovali obrnu. Maľovanie do noci, varenie úžasných jedál, ktoré všetci milovali, prechádzky a užívanie si prírody s kamarátmi. Nič z toho už nie je súčasťou môjho života.

Sú dni, keď ma tie veci netrápia, ale sú aj také dni, akým je dnešok — keď je jednoduchšie lipnúť na tom, čo už nemám. Zoznam vecí, ktoré nemôžem robiť, rastie, a ja rozmýšľam, ako si mám zvyknúť na život plný strát. Viem, že niektorým sa to darí, občas s neskutočnou plynulosťou. Chcela by som byť jedným z tých ľudí, ktorí prijímajú veci ľahko. Chcela by som byť jedným z tých ľudí, ktorí nikdy nevyzerajú, že pochybujú o tom, prečo niečo dostanú, alebo prečo je niečo od nich odobrané. Chcela by som byť vďačná za to, čo mám.

Ako som tak smútila nad životom, ktorý som kedysi mala, tak som v tichosti prosila: „Pane, ukáž mi, čo mám s týmto robiť. Nechcem, aby ma frustrácia premohla. Chcem pokoj.“ Ihneď mi napadli známe slová „v prijatí sa nachádza pokoj.“

Ako sa vzdať pokoja

Tieto slová sú z básne In Acceptance Lieth Peace (V prijatí sa nachádza pokoj) od Amy Carmichaelovej. Amy túto báseň napísala potom, ako vďaka zlomenej nohe ostala pripútaná k posteli vo veľkých bolestiach do konca života. V tejto básni detailne opísala spôsoby, akými sa mnohokrát zbytočne pokúšame prekonať straty.

Prvým spôsobom je vyhýbať sa veciam, ktoré nám pripomínajú minulosť, pokus zabudnúť na bolesť a posunúť sa ďalej. Druhým je byť zaneprázdnený, aby sme nemali čas rozmýšľať. Tretím je popierať, že sa niekedy niečo stalo. Tváriť sa, že žiadna bolesť nebola. Štvrtým je odsúdiť samého seba k životu neprestajného trápenia. Ktorá z tých štyroch možností ti príde najviac povedomá? Piatou je prijať nový spôsob života s poznaním, že nás ním Boh prevedie.

Prvé štyri síce znejú depresívne, ale priznám sa, že som ich skúsila všetky. Aj keď sľubovali úľavu od bolesti, nechali ma otupenou a hľadajúcou nádej uzdravenia a radosti. Zo života sa stal jednoducho pokus o prežitie. Prechádzala som zo dňa na deň s nádejou, že tá tupá bolesť prejde.

Nevyhnutné ťažkosti

S prijatím je to inak. Prijatie pozastaví zmätok a vedie k pokoju. Takýto pokoj nachádzame jedine v Kristovi, keď sa poddáme Jeho vôli a dôverujeme, že každá skúsenosť je súčasťou Jeho plánu. Toho, kto je pevnej mysle, zachováva v dokonalom pokoji, lebo v Neho dúfa. (Iz 26:3)

Elisabeth Elliotová by súhlasila. V 1956, krátko potom, ako bol zavraždený jej muž, v liste rodičom napísala:

„Viem, že ste všetci zvedaví na to, ako sa mám. Môžem len povedať, že mám, doslova, pokoj, ktorému sa nedá porozumieť. Hospodin je moja sila a moja pieseň. (Iz 12:2) Verím, že som porozumela tomu, o čom Amy Carmichaelová rozpráva vo svojej básni In Acceptance Lieth Peace (V prijatí sa nachádza pokoj). Má pravdu. S vďakou prímam túto skúsenosť od Boha.“

Prijatie všetkého, aj smrti manžela, od Boha s vďakou nedáva zmysel, ak nemáme Krista. Elliotová pocítila Boží pokoj v tragédií vďaka jej viere vo zvrchovaného Boha. Takmer päťdesiat rokov nato, napísala:

„Ťažkosti, ktoré som zažila, boli súčasťou Božieho plánu. Nič Ho neprekvapuje. Nič nie je zbytočné. Chce, aby som sa stávala viac svätou a preto sú ťažkosti nevyhnutné, pokiaľ žijem v tomto namáhavom starom svete. Ja to len musím prijať.“ (z knihy Be Still My Soul — Buď pokojná, duša moja, str. 32)

Ja to len musím prijať. Znie to jednoducho. V mnohých zmysloch to aj je jednoduché. Lenže toto prijatie neznamená sa fatalisticky vzdať. Typ prijatia, ktorý vedie k pokoju, vyžaduje vieru a dôveru v Boha. Vyžaduje to pohľad na život očami viery vo všemocného, neskutočne milujúceho a nepochopiteľne múdreho Boha, ktorý zostrojuje každý detail môjho života.

Náš mocný, milujúci a múdry Boh nerobí chyby. Takže ak dopustil niečo v mojom živote, je to koniec koncov pre mňa to najlepšie. Zväčší to moju radosť a zosilní moju vieru. Jedného dňa v Nebi pochopím, ako všetko, čo Boh priviedol do môjho života, bol skutok lásky.

Denné straty

Aj keď som presvedčená o Božej láske a o zmysle mojej bolesti, stále si tieto pravdy musím pripomínať. Denne, bez omilostenia bojujem so stratami, s bolesťou, s pochybnosťami a frustráciou, ktorú neprestajne prinášajú.

Na začiatku hocijakej skúšky sa často cítim vznášaná Božím Duchom. Som schopná statočne čeliť každej ťažkosti. No po chvíli sa cítim unavene a netrpezlivo. Zabúdam, že Pán je so mnou, kým trpím a že všetkým prejde so mnou. Musím sa úmyselne obrátiť na Boha a prosiť Ho, aby mi pomohol prijať situáciu, v ktorej som, poznať Jeho prítomnosť v nej a mať silu ju zniesť. V podstate, aby som mu verila.

Jedine vtedy nájdem skutočný pokoj. „Pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (F 4:7) Pokoj, ktorý ma chráni od strachu (J 14:27). Pokoj, ktorý premohol svet (J 16:33). To je pokoj, ktorý pretrvá.

V každej okolnosti

Rovnako ako iní som už niekedy unavená z tejto pandémie. Rozmýšľam, ako dlho to ešte bude trvať. Úzkostlivo čakám na to, aby to všetko skončilo a aby sa ten obkolesujúci mrak zdvihol, nech sa život vráti späť do normálnosti. Musím si večne pripomínať, aká je krása a pokoj v radostnom prijatí. Tieto podmienky nie sú náhodné ani mimo Božej kontroly, ale sú súčasťou plánu milujúceho Spasiteľa. Je so mnou v každej okolnosti a používa tie okolnosti na to, aby ma menil a aby som sa podobala viac na Krista.

S manželom sme sa šli na terasu rozprávať a pozorovať západ slnka. Ako som tak opäť prechádzala tými dverami, premohol ma pocit vďačnosti. Obzerala som sa dookola a prosila som Boha, aby mi dal poznať ozajstnú vieru. Spomenula som si na všetko, čo Boh spravil skrze moju bolesť. Aj keď mi možno vždycky bude chýbať to, o čo som prišla, netúžim po návrate do starého života. Boh je v mojom prítomnom živote a jedine tu v týchto podmienkach sa s Ním viem stretnúť.

Prímam život, ktorý mi Boh dal, so skutočným poznaním, že v prijatí sa nachádza pokoj. V tomto radostnom prijatí nachádzam samotného Spasiteľa, ktorý raz zmení moje trvajúce trápenie na večnú radosť.