Prečo majú kresťania problém milovať?

. A samozrejme, táto otázka má toľko rôznych odpovedí, koľko je kresťanov, vlastne mnohonásobne viac, pretože každý z nás má viacero dôvodov, prečo je pre nás ťažké milovať Boha a druhých tak, ako by sme mali.

Neprekvapuje nás, že ľudstvo ako celok považuje druh lásky opísaný v 1. liste Korintským 13 za taký ťažký. Ľudia sú padlí; pre hriešnych ľudí, ktorí sú oddelení od Krista, je veľmi ťažké „všetko znášať, všetkému veriť, všetkého sa nádejať, všetko pretrpieť“ tak, ako to robí láska.

Čo nás však môže prekvapiť je, že kresťania to majú s láskou také ťažké. Ako je možné, že pre nás, ktorí sme sa znovu narodili, dostali nové srdce a Duch Svätý nás posilňuje, je stále také ťažké milovať Boha celou svojou bytosťou, milovať svojich blížnych ako seba samých a milovať ostatných kresťanov tak, ako nás miloval Ježiš? Nemalo by to byť jednoduchšie, než aké je to v skutočnosti?

„Duch Svätý nám umožňuje milovať tak, ako miloval Ježiš, čo je bez neho nemožné.“

Nový zákon aj dvoj tisícročná história cirkvi hovoria „nie.“ Jedným z dôvodov je, že Duch Svätý nám nie je daný preto, aby nás zázračne premenil na ľudí, ktorí milujú ako Ježiš. Je nám daný ako Pomocník (J 14:26), aby nás naučil, ako nasledovať nášho Veľkého pastiera na ťažkej, namáhavej ceste premeny na ľudí, ktorí milujú ako Ježiš. Duch Svätý nám umožňuje milovať tak, ako miloval Ježiš, čo je bez neho nemožné. Neposkytuje nám však žiadne jednoduché skratky k láske podobnej Bohu.

Ľahké jarmo, ťažká cesta

Čo sú to za reči o „ťažkej a namáhavej ceste transformácie?“ Nepovedal Ježiš: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ a „Moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11:28–30)? Áno, povedal. Ale tiež povedal: „… ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú“ (Mt 7:14). Tieto dva výroky si neprotirečia, sú to dva rôzne rozmery toho, čo znamená robiť pokánie a veriť v evanjelium.

Keď ide o rozmer zmierenia s Bohom, Ježiš vykoná všetku nesmierne ťažkú prácu, ktorá je potrebná na to, aby „vymazal dlžobný úpis, ktorý svojimi nariadeniami svedčil proti nám“ (Kol 2:14, Ekumenický preklad). V tomto zmysle je Ježišovo jarmo ľahké: On za nás v plnej miere platí dlh. Jediné ľahké bremeno, ktoré sa od nás vyžaduje, je pokánie a viera v evanjelium.

Ale pokiaľ ide o rozmer toho, že nás Boh prispôsobuje obrazu jeho Syna (R 8:29), „keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy“ (2. K 3:18), je to ťažká cesta, ktorá vedie k životu. V tomto kontexte pre nás pokánie a viera v evanjelium znamená naučiť sa chodiť v „poslušnosti vo viere“ (R 1:5) — naučiť sa „žiť podľa Ducha a… nevykonávať žiadosti tela“ (G 5:16) a „aby ste chodili hodní Pána, na Jeho úplnú ľúbosť“ (Kol 1:10).

To, že sa učíme kráčať po Kristovej ceste, nie je o nič menším dielom Božej milosti ako to, že sa učíme veriť v Ježiša pre odpustenie našich hriechov. Vyžaduje si to však, aby sme svoju vieru v Krista uplatňovali prostredníctvom aktívneho poslúchania Krista, čo je v rozpore s hriešnymi túžbami, ktoré stále prebývajú v našich údoch (R 7:23).

Má to byť ťažké

Podľa Nového zákona vyzerá učeniť sa chodiť v poslušnosti viery nasledovne:

• Zaprieť seba samého, vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša (Mt 16:24).
• Usmrtiť to, čo je v nás pozemské (Kol 3:5) a nedovoliť hriechu, aby vládol v našich smrteľných telách a nútil nás poslúchať jeho vášne (R 6:12).
• Každý deň zomierať hriechu, osobným preferenciám a dokonca aj kresťanským slobodám z lásky k Ježišovi, bratom a sestrám vo viere a neveriacim (1. K 15:31).
• Nerobiť nič zo sebeckej ctižiadosti alebo namyslenosti, ale v pokore považovať iných za dôležitejších ako seba (F 2:3).
• Obliecť si súcitné srdce, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť, znášať sa navzájom a ak sa niekto na druhého sťažuje, odpúšťať si navzájom, ako Pán odpustil nám (Kol 3:12–13).
• Nikomu sa neodplácať zlým za zlé, ale vždy sa snažiť robiť dobre jeden druhému a všetkým (1. Tes 5:15).
• Stále sa radovať, neprestajne sa modliť a za každých okolností ďakovať (1. Tes 5:16–18).
• Milovať svojich nepriateľov a modliť sa za tých, ktorí nás prenasledujú (Mt 5:44).
• Zápasiť proti duchovným vládcom, autoritám, vesmírnym mocnostiam nad touto súčasnou temnotou — duchovným silám zla v nebesiach (Ef 6:12).

„Cesta lásky, ktorá premieňa a vedie k životu, je ťažká. Má byť ťažká.“

A to sú len ukážky. Ale je to dostatočne výdatná vzorka na to, aby sme pochopili, aké ľudsky nemožné je pre nás dodržiavať najväčšie prikázania — veď všetky sú prejavom lásky k Bohu, k blížnym a k iným kresťanom. Každý, kto berie tieto príkazy vážne, si uvedomuje, že cesta lásky, ktorá premieňa a vedie k životu, je ťažká. Má byť ťažká.

Ale prečo musí byť táto cesta taká ťažká, aká je? Tu je jeden zo spôsobov, ako Ježiš na túto otázku odpovedal.

Je to možné len s Bohom

Pamätáte si na príbeh bohatého mladíka z Matúšovho evanjelia 19? Keď bol prinútený vybrať si, nedokázal sa vzdať svojho bohatstva, aby mohol mať Boha, čím odhalil, že svoje bohatstvo miluje viac ako Boha, že bohatstvo je jeho bohom. Keď Ježiš sledoval, ako tento muž odchádza, povedal: „Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského.“ A spomínate si na reakciu učeníkov? Pýtali sa: „Kto teda môže byť spasený?“ Keď videli, kam Ježiš položil latku, došlo im: nikto nemôže vyskočiť tak vysoko. A práve o to Ježišovi išlo: „U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné“ (Mt 19:26).

My, všetci jeho učeníci, si to musíme uvedomiť. Nech sa nám Ježišove príkazy lásky zdajú akokoľvek morálne krásne a obdivuhodné, nedokážeme a nechceme ich dodržiavať vlastnými silami. Je to nemožné. Naše telo je jednoducho príliš slabé a náš zostávajúci hriech príliš silný.

To treba zopakovať. Nie je možné milovať ako Ježiš bez toho, aby sme boli posilnení Duchom Svätým. Pretože snaha milovať Boha a druhých ako Ježiš odhaľuje a konfrontuje každý nesvätý, hriešny a sebecký impulz zostávajúceho hriechu v nás a vyžaduje od nás, aby sme denne umŕtvovali to, čo je v nás pozemské a pravidelne zapierali seba samých pre Ježiša a dobro druhých.

Nikto z nás nebude dôsledne a neustále kráčať touto ťažkou cestou, len ak skrze Ducha skutočne „[vidíme] slávu Pánovu,“ a ak všetky ťažkosti nebudeme vnímať ako „terajšie ľahké bremeno,“ ktoré nás premieňa z jedného stupňa slávy na druhý a „získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy“ (2. K 3:18; 4:17). Nebudeme kráčať touto ťažkou cestou, ak neuvidíme, že život podľa tela vedie k smrti, ale usmrtenie skutkov tela mocou Ducha vedie k životu (R 8:13) — že voľba ťažkej cesty je voľbou života v hojnosti (J 10:10).

‚Ty ma nasleduj!‘

To však nezodpovedá množstvo otázok, ktoré nás na ceste lásky trápia. Mnohé z nich sa pri pohľade z našej veľmi obmedzenej perspektívy môžu zdať nezmyselné. Ja viem. Dlho som nad takýmito otázkami uvažoval.

Ale keď som príliš znechutený a kritický voči zlyhaniam cirkvi v láske, niečo, čo Ježiš raz povedal Petrovi, mi často pomáha sústrediť sa na moje vlastné zlyhania v láske — na zlyhania v láske, za ktoré som zodpovedný predovšetkým ja a s ktorými môžem mocou Ducha niečo urobiť. Keď Ježiš odhalil Petrovi nepríjemný spôsob, akým musí zomrieť, Peter sa v podstate opýtal: „No a Ján musí tiež zomrieť nepríjemnou smrťou?“ Ježiš mu na to odpovedal: „To, ako sa rozhodnem naložiť s Jánom, nie je tvoja vec. Ty ma nasleduj!“ (J 21:21–22)

Boh vplietol do svojho usporiadania reality toľko tajomných zámerov a ja sa stále učím, aké nespoľahlivé je moje vnímanie, keď príde na ich dešifrovanie. S múdrosťou dbám na Pavlove slová: „Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc“ (1. K 4:5); a múdro počúvam Ježišove slová: „Ty ma nasleduj!“

Ako kresťania sme dnes predovšetkým povolaní nasledovať Ježiša v sile jeho Ducha, na ťažkej ceste obetavej, Boha oslavujúcej lásky, ktorá vedie k neporovnateľne slávnemu, hojnému a večnému životu. Nie sme zodpovední za láskyplné svedectvo celej cirkvi, ba ani za celú našu miestnu cirkev.

Ale ak sme ochotní zaprieť sami seba, vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša — tak nedokonale, ako všetci milujeme na tejto strane slávy — potom budeme čoraz viac zakúšať ovocie lásky, ktoré sa rodí z Ducha: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať“ (J 13:35).