Sedem jemných symptómov pýchy

Tak ako je pýcha nebezpečná, je rovnako ťažko spozorovateľná. Tí z nás, ktorí majú v srdci chorobu pýchy, ju len horko-ťažko diagnostikujú. Pýcha infikuje náš zrak, a preto sa na seba pozeráme cez okuliare, ktoré prifarbujú a skresľujú realitu. Pýcha dokonca vymaľuje našu ohavnosť v hriechu ako krásnu a chvályhodnú.

Nemôžeme usúdiť, že s pýchou nemáme problém len na základe toho, že ju v našom srdci nevidíme.  Vo chvíľach, keď som sa tľapkala po pleci za to, ako dobre mi to ide, som mala najviac spozornieť. Musím si vziať okuliare pokory, ktorá je podobná Kristovej a pátrať vo svojom srdci po skrytej pýche a jej symptómoch.

Jonathan Edwards upozornil vo svojej eseji o nespozorovanej pýche na sedem skrytých symptómov infekcie pýchou.

Hľadanie vinníkov

Pýcha spôsobuje, že odfiltrujeme zlo, ktoré vidíme v nás, a zároveň odfiltrujeme Božiu dobrotu v ostatných. Preosievame ich a nechávame padať do nášho videnia iba ich chyby.

Keď sedím na službách alebo študujem nejakú pasáž, vyvoláva vo mne hrozné pokušenie, aby som  nenechala Ducha Svätého operovať moje srdce a namiesto toho začala v mysli písať blog alebo plánovať možný rozhovor pre ľudí, ktorí to „naozaj potrebujú počuť“.

Edwards píše: Duchovne pyšná osoba sa ukazuje, keď hľadá vinu v ostatných svätcoch… Nesmierne pokorný kresťan má priveľa práce doma a vidí také množstvo zla vo vlastnom srdci, že  sa nezvykne prílišne venovať cudzím srdciam.

Drsný duch

Ľudia s pýchou v srdci hovoria o hriechoch iných s pohŕdaním, podráždením, frustráciou alebo posudzovaním.  Pýcha čupí v našom znevažovaní trápenia iných. Ukrýva sa v našich vtipoch o „šialenosti“ našich polovičiek. Dokonca môže číhať v modlitbách za svojich priateľov, ktorí sú — mierne alebo nie — nakazení rozhorčenou podráždenosťou.

Podľa Edwardsa, kresťania, ktorí sú len spolučervíkmi, by sa mali k sebe navzájom správať tak pokorne a jemne, ako sa k nim správa Kristus.

Povrchnosť

Keď v našom srdci žije pýcha, staráme sa omnoho viac o to, ako nás vnímajú ostatní než o to, aké je naše srdce v skutočnosti. Bojujeme proti hriechom, ktoré ovplyvňujú, ako nás vnímajú ostatní a zmierujeme sa s tými, ktoré nikto nevidí. Sme veľmi úspešní v oblastiach svätosti, ktoré sú veľmi viditeľné, no nestaráme sa o veci, ktoré sa dejú v tajnosti.

Bránenie

Tí, ktorí stoja v sile Kristovej spravodlivosti, nachádzajú pevný úkryt pred útokmi ľudí a satana. Skutočná pokora sa nenechá vykoľajiť a nedá sa do obranného postoja len kvôli výzve alebo výčitke. Namiesto toho koná naďalej dobro a zveruje dušu nášmu vernému Stvoriteľovi.

Edwards vraví: „Pre pokorného kresťana platí, že čím viac je svet proti nemu, tým bude tichší a pokojnejší, pokiaľ teda nie je vo svojej izbičke modlitieb, kde ticho nebude.“

Trúfalosť pred Bohom

Pokora ide k Bohu so skromnou istotou v Kristovi Ježišovi. Ak v tejto rovnici chýba „skromnosť“ alebo „istota“, naše srdce je pravdepodobne infikované pýchou. Niektorým z nás nechýba odvaha pred Bohom, no ak si nedáme pozor, môžeme zabudnúť, že On je Boh.

Edwards píše: „Niektorí vo svojej veľkej radosti pred Bohom nevenovali dosť pozornosti pravidlu v Žalmoch (2:11): „Slúžte Hospodinovi s bázňou a s chvením Mu bozkávajte nohy.“

Niektorí z nás necítia pred Bohom vôbec žiadnu istotu. Znie to ako pokora, no v skutočnosti je to ďalší symptóm pýchy. Vtedy svedčíme, že naše hriechy sú väčšie ako Jeho milosť. Spochybňujeme moc Kristovej krvi a nedokážeme odvrátiť svoj zrak od nás a nasmerovať ho na Krista.

Zúfalá túžba po pozornosti

Pýcha je hladná po pozornosti, rešpekte a uctievaniu vo všetkých svojich formách.

Možno znie ako chválenie seba samého. Možno je to neschopnosť povedať „nie“, pretože potrebujeme byť potrební. Možno vyzerá ako posadnutý smäd po manželstve alebo ako snívanie o lepšom manželstve, pretože chceme byť zbožňovaní. Možno je to naháňanie za správnym autom, domom alebo pozíciou v práci. To všetko preto, že hľadáš chválu od ľudí, nie od Boha.

Odmietanie ostatných

Pýcha preferuje istých ľudí pred ostatnými. Uctieva tých, ktorých svet uzná za vhodných, dáva väčšiu váhu ich slovám, túžbam a potrebám.  Zachvejem sa, keď ma ocenia „mocní“ ľudia. Vedome alebo nevedome prehliadame slabých, nevyhovujúcich a neatraktívnych, pretože nevyzerajú, žeby nám vedeli niečo ponúknuť.

Je možné, že problém s pýchou má viac ľudí, než sme si mysleli.

Mám však pre pyšných dobré správy. Priznanie pýchy signalizuje začiatok jej konca. Naznačuje, že sa začala vojna. Jedine vtedy, keď robí kroky Duch Boží a pokoruje nás, dokážeme si sňať z očí okuliare pýchy a vidieť samých seba jasne. Dokážeme identifikovať chorobu a vyhľadať liek.

Vďaka Božej milosti sa môžeme obrátiť k veľkolepému evanjeliu, na ktorom stojíme a z ktorého ťažíme, dokonca aj cez identifikovanie vlastnej pýchy vo všetkých jej skrýšach v nás. Tak ako ma skrytá pýcha posúvala k smrti, tak ma uznanie mojej pýchy posúva k životu, keď ma núti pevne sa držať Kristovej spravodlivosti.

„Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139:23–24)