Uvoľni svoje zovretie budúcnosti

Jedna z nás pripustila: „Mám pocit, že keby som sa modlila tie slová, privodila by som to, čomu sa snažím vyhnúť. Viem, že takú moc nemám, ale ja to tak jednoducho cítim.“ Ďalšia súhlasila: „Jeho vôľa ma desí. Chcem svoju vôľu — tak sa mi to zdá bezpečnejšie.“

Medzi nami bola mamička, ktorá sa obávala o svoje bábätko kvôli slabým výsledkom testov sluchu. Ďalej tu bola mamička, ktorej malý chlapec si ubližoval, iná žena nedávno prišla o svoje zamestnanie. Tretia mamička očakávala nového zaťa, ktorý mal prísť z Číny. Tiež žena, ktorej manžel je neveriaci, a ja sama, dcéra smrteľne chorého otca, ktorý znovu a znovu odmieta prijať evanjelium.

Tá obývačka bola plná dôvodov, prečo držať kontrolu nad budúcnosťou, až sa hánky sfarbujú do biela.

Naše pohodlné ilúzie

Namiesto toho, aby sme sa modlili: „buď vôľa Tvoja,“ radšej žobreme u Boha o to, aby boli veci po našom. „Prosím, prosím, Pane,“ hovorievame, „len nech sa to nestane. Nikdy by som to nezvládla.“

Prečo zoči-voči utrpeniu máme problém vztiahnuť na seba posolstvo kríža — teda, že náš Boh je dobrý a dôveryhodný a urobí všetko, čo sa dá, aby pre nás zabezpečil to najlepšie (Rím 8:32)? Prečo nás strach tak veľmi oddeľuje od skalopevného dôkazu, že Boh bude pri nás v našom najhlbšom utrpení tak, ako bol na kríži?

Možno je to preto, že máme veľkej miere kontrolu nad svojimi životmi. Máme kontrolu nad teplotou v našich domovoch, nad školami, kam chodia naše deti, nad kvalitou jedla, ktoré nakupujeme. Vychutnávame si pravidelné a predvídateľné ovocie našej práce. Sme pokúšaní vystatovať sa a hovoriť: „Dnes alebo zajtra vypravíme sa do tohto alebo tamtoho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať“ (Jakub 4:13). Privykáme si na ilúziu kontroly.

Lenže choré bábätká, strata zamestnania a smrteľne chorí rodičia vpadnú do našich životov a otrasú nimi do základov. Zisťujeme, že Jakub má pravdu: Nevieme, čo bude zajtra s našimi životmi (Jak 4:14). Nemáme úplnú kontrolu, ako sme si namýšľali. Jakub vracia centrum našej viery do reality, keď pripomína, že namiesto toho by sme mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme živí a vykonáme toto alebo tamto!“ (Jak 4:15) Opäť nás Boh volá, aby sme sa modlili, nech sa deje Jeho vôľa!

Božia dobrá vôľa

Keď vo viere hovoríme k Bohu, ktorý nás miluje: „Pane, nech sa nedeje moja vôľa, ale Tvoja,“ uvoľňujú sa päste. Náš prudký tep spomalí a úzkostlivé slová stíchnu. Zjemnieme a prijmeme postoj, v ktorom máme slobodu pripomenúť si, že náš Boh si pre nás želá a stále si želal to najlepšie.

Ježiš, ktorého vôľa bola zomrieť namiesto nás, má pod kontrolou všetky veci a dáva na nich pozor (Kol 1:17). Takže keď sa moja kamarátka strachuje, že jej bábätko bude hluché, môžeme si spoločne sadnúť a pripomenúť si Božiu milosť na kríži. Keď moju druhú kamarátku ničí úzkosť z toho, že jej syn si ubližuje, môžeme pamätať na to, že Ježiš vstal z mŕtvych. Keď mám paniku z toho, že môj otec ešte nepokľakol pred Pánom, môžem si pripomenúť, že Boh dokazuje svoju dôveryhodnosť zas a znova. A keď sa na to rozpamätáme, môžeme autenticky žiadať o to, aby sa diala Jeho vôľa ako v nebi, tak i na zemi, pretože vieme, že Jeho vôľa je veľmi, veľmi dobrá. Ruky, ktoré držia našu budúcnosť, sú tie isté, ktoré za nás boli prebodnuté. A Boh nás vyzýva ísť ešte ďalej. Môžeme svoje skúšky pokladať za radosť (Jak 1:2–4) — áno, dokonca za radosť! –, pretože poznáme Boží charakter. Ježiš hovorí: „Stačí ti moja milosť, lebo [moja] sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2. Kor 12:9). Dokážeme prospievať, keď sme slabí, pretože „Kristus vo vás — nádej slávy“ (Kol 1:27). Utrpenie sa stáva nástrojom v ruke nášho Stvoriteľa, aby nás formovalo a tvarovalo na Jeho obraz.

„Buď vôľa Tvoja“

Hlboko vo vnútri to vieme, však? Vieme, že poddať sa Božej vôli v utrpení nás posväcuje. Ktorá kamarátka v mojej obývačke by nechcela mať vieru, akú mali Joni Eareckson Tada alebo Elisabeth Elliotová, či Corrie ten Boomová? Tieto hrdinky povedali: „buď vôľa Tvoja,“ keď dostali paralýzu, keď ovdoveli, alebo sa dostali do nacistického koncentračného tábora. Túžime po takomto hlboko intímnom vzťahu s naším Spasiteľom, ten však prichádza skrze bolesť.

Ak si spomenieme na kríž a uvoľníme päste, naplní nás pokoj, ktorý prichádza iba k poddanému srdcu. Budeme sa radovať vôli nášho dobrého Otca, ktorý spraví čokoľvek, aby nám dal to, čo je najlepšie pre každého z nás. A budeme schopní modliť sa s entuziazmom a očakávaním: „Buď vôľa Tvoja.“