Vianoce a naša túžba niekam patriť

V jednu chladnú zimnú noc sa jeho loď plavila na sever do prudkého a mrazivého protivetra. Víchrica zahnala loď nebezpečne blízko ku skalnatému pobrežiu. Keď vyšlo bledé slnko, loď bola tak blízko mysu, že mladý námorník videl cez okná niekoľkých domov na útese iskriť oheň v krboch. Chlapec zrazu spoznal svoj vlastný dom! Potom si spomenul, že sú Vianoce. Jeho rodičia asi sedeli pri krbe a rozprávali sa o synovi, ktorý odišiel. Cítil sa ako „zlý hlupák,“ keďže práve blízkosť jeho domova zväčšovala vzdialenosť od jeho milovaných.

Robert Louis Stevenson uzatvára svoju báseň Vianoce na mori slovami:

Ale jediné, na čo som mohol myslieť v tme a chlade,

bolo to, že odchádzam z domu a moji rodičia starnú.

Túžba po domove

Vianoce v nás podnecujú tento oheň domova ako žiadne iné obdobie roka, ktoré zapaľuje nádej bez ohľadu na to, akými cynickými sme sa stali, že môžeme radostne sedieť pri stole s ľuďmi, ktorých máme radi, a cítiť sa pri tom dobre. Napriek sklamaniam, hádkam, osamelosti a narušenej dynamike sa niečo v našom srdci tvrdohlavo chytá spomienok, nech sú akokoľvek prchavé, na pocit hlbokého poznania, prijatia a bezpečia. Tieto chvíle destilujeme do čarovných chutí radostnej lásky. Každé Vianoce dúfame, že si vychutnáme ďalšiu kvapku. Je to však náročné hľadanie.

„Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove.“

Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove. Odchádzame z domu a hľadáme domov. Zdá sa však, že nám vždy uniká. Keď sa vrátime, už to nie je také isté. Naše vlastné nové vzťahy v nás stále zanechávajú starodávnu túžbu. Walesania používajú slovo hiraeth (hee′-ryth) na opísanie silného, neutíchajúceho volania po domove. Hiraeth evokuje bodnutie, ktoré tulák pociťuje, keď konečne príde späť: toto nie je ono. Je tu ešte vzdialenejší breh, ktorý je domovom viac než toto milované miesto. Môžeme o ňom snívať, ale nevieme, ako sa tam dostať.

Rád by som navrhol, aby sme tieto Vianoce dovolili tomuto hiraeth, aby nás pritiahol k jasličkám. Lebo tam prišiel náš skutočný Domov, aby nás znova zhromaždil. Ten, ktorý je pre naše srdce vlasťou, sa usídlil v rozbitej, zničenej krajine nášho osamelého vyhnanstva. Boží Syn prišiel, aby nás získal a priviedol späť do spoločenstva so svojím Otcom a Duchom.

Sledujte zlatú niť

Už ako dieťa a malý chlapec Ježiš priťahoval tých, ktorí túžili spoznať Boha a vidieť jeho slávu, či už to boli pastieri z okolitých polí, alebo mudrci z ďalekých východných krajín. Pre oči veriacich bolo dieťa v plienkach cieľom cesty. Títo prví ctitelia totiž tušili to, čo pravdepodobne nedokázali vyjadriť: pri vtelení z nás večný Syn urobil svojich bratov a sestry tým, že prijal pravú ľudskosť za svoju (Žid 2:11).

„V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.“

Toto dieťa znamená, že trojjediný Boh odmietol byť bez nás. Chce, aby Ho poznali, mali k Nemu vzťah a opätovali mu Jeho lásku tí, ktorí v Ježišovi vidia, ako veľmi nás miluje. Keď Mária drží Ježiša blízko pri sebe, stojíme v úžase, že sa Boží Syn s nami takto spojil. Prišiel nás zhromaždiť, aby mohol Otcovi opäť predstaviť tých, ktorí sú s ním spojení vierou. Tento Ježiš teda od svojho prvého príchodu privádzal mnohých synov do slávy (Žid 2:10). V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.

Základom tejto ohromujúcej udalosti vtelenia je prísľub, ktorý Boh dal svojmu ľudu už na začiatku. Ešte predtým, ako sme boli vyhnaní z Edenu, trojjediný Boh plánoval, ako nás privedie domov. Od 1. Knihy Mojžišovej až po Zjavenie Jána sa tiahne zmluvný prísľub nezlomnej lásky: „Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom“ (3. M 26:12). Túto zlatú niť môžete sledovať cez kaskádu pasáží (vrátane 1. M 17:7; 2. M 6:7; Jer 31:33–34; Ez 37:27; 2. K 6:16; Žid 8:10; Zjav 21:3). Trojjediný Boh sa čoraz dôvernejším a spásonosnejším spôsobom ukazuje ako náš tvorca domova, až napokon bývame priamo s ním, kde už niet vzdychov ani bolesti, ale iba večný život v spoločenstve.

Domov v našich srdciach

Boh odpovedá na naše volanie po domove v priebehu storočí príchodom Ježiša v plnosti času (G 4:4). Boží Syn chcel byť s nami tak veľmi, že vzal na seba telo a krv a prebýval medzi nami (J 1:14). Zakaždým, keď sa táto správa oznámi a uverí sa jej, Duch Svätý vlieva do srdca túžbu po domove, ktorá má teraz meno. „Poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:6). Už teraz môžeme zakúsiť jeho prítomnosť, aj keď očakávame svoj úplný príchod. Je to, akoby nám trojjediný Boh hovoril: „Ja som tvoj Boh a ty si moje dieťa. Prídeš ku mne domov bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš a čím prechádzaš. Lebo nakoniec všetko urobím nové.“

Tento Ježiš, ktorý prišiel medzi nás na Vianoce, vyrástol v muža, ktorého nazývajú „priateľom hriešnikov“ (L 7:34). Mysleli to pejoratívne, ale my to poznáme ako vzácny titul nášho Vykupiteľa. Ježiš, náš brat, je stále priateľom, „ktorý je oddanejší ako brat“ (Pr 18:24). Pretože On je aj jadrom nášho srdca. Skutočný tvorca domova.

Počas tohto adventu si môžeme predstaviť toto dieťa, tohto Boha s nami a to, ako veľmi nás musí milovať, aby nám priniesol nepolapiteľný Domov. Potom môžeme svoje srdcia naplno vložiť do kolied, ktoré spievame. Môžeme ho viac milovať, keď ho budeme viac uctievať. Môžeme čítať všetky veľké vianočné texty. Môžeme sledovať zlatú niť jeho zasľúbení o vytvorení domova. Môžeme byť dojatí a ponúknuť mu vianočný darček v podobe našej nadšenej túžby deň čo deň dodržiavať Jeho slovo. Toto sú cesty k veľkolepému sľubu, ktorý dal Ježiš: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho“ (J 14:23).

Naša pieseň o návrate domov

Hiraeth bude cez nás volať po domove po všetky naše pozemské dni. Ale keď vieme, kam nás toto volanie vedie, naše túžby nás nenechajú bez pomoci. Vieme totiž, že máme priateľa, nášho brata Ježiša, ktorý nám zabezpečil cestu domov. Jeho Duch práve teraz spieva skrze nás. Hiraeth je piesňou návratu domov a spája nás s našimi spolucestujúcimi v spoločenstve, ktoré je hlbšie, než sme možno kedy predtým poznali.

Hľa, Boží príbytok je u človeka! Domov vstúpil do ruín a opäť nám otvoril záhradu.