Zabi pýchu skôr, než ona zabije teba

To, ako reagujeme na chválu od druhých ľudí, najmä opakovane, ukazuje, čo si o sebe skutočne myslíme. Nehovorím teraz o každom jednom e-maily, rozhovore či príspevku na sociálnej sieti, ale o smere, akým sa uberáme vo svojich e-mailoch, rozhovoroch a na sociálnych sieťach. Je naša zvyčajná reakcia — spontánna odpoveď, ktorá vychádza z nášho srdca — o tom, že svoje dary a dosiahnuté úspechy v práci, doma či v službe v cirkvi pripisujeme Bohu a Jemu vzdávame slávu? Alebo si radšej tú chvíľu nechávame na súkromie, kde si danú chválu na našu adresu opakovane a  pomaly prehrávame vo svojej mysli, a vychutnávame si ju ako karamelový cukrík v ústach?

Každý kompliment či pochvala, ktorú dostaneme, v sebe skrýva potenciál na prejavenie úcty. Keď si v tichosti, dokonca zdvorilo, užívame pravdivé tvrdenie či chválu bez toho, aby sme čo len pomysleli za to poďakovať Bohu, nielenže premeškáme príležitosť vzdať Mu úctu (a pozvať iných, aby Ho uctievali), ale okrádame aj Boha o slávu, ktorú si zaslúži za každý prijatý dar a za všetko, čo úspešne dosiahneme.

Umieral túžbou po chvále

Vieš, ako zomrel apoštol Jakub, Jánov brat?

Jakub bol jedným z úplne prvých učeníkov, jedným z Ježišových najbližších priateľov a bol prvým apoštolom, ktorého zabili pre vieru. Predtým, ako ich Ježiš povolal do služby, boli Jakub a jeho brat, obaja známi ako „Synovia Hromu“, rybármi. Jakub sledoval, ako Ježiš vzkriesil z mŕtvych 12-ročné dievča (Lk 8:51). Stál s Ježišom na Vrchu Premenenia (Lk 9:28). Išiel s Ježišom do záhrady Getsemane v tú noc, keď bol Ježiš zradený (Lk 22:39).

A potom ho dal kráľ Herodes zabiť mečom jednoducho preto, aby pobavil nahnevaných Židov (Sk 12:1–2).

Herodes nenávidel apoštolov, ale predovšetkým sa zdá, že jednoducho miloval seba samého. Zabil Jakuba, a potom „keď videl, že sa to Židom páči, dal chytiť aj Petra“ (Sk 12:3). Nemohol v ten deň zavraždiť Petra, lebo sa oslavoval židovský sviatok Paschy. Ale plánoval ho do týždňa verejne popraviť (Sk 12:4).

Prišiel anjel a zachránil Petra z väzenia (spútaného reťazami, po obidvoch stranách spal vojak a ďalší dvaja strážnici boli pri dverách). Keď na druhý deň prišiel Herodes, aby Petra zabil, a uvedomil si, že je preč, zabil namiesto neho strážnikov (Sk 12:19). Vražda. Pokus o vraždu. A ďalšie vraždy.

Žil pre chválu

Čo má toto spoločné s tým, ako prijímaš chválu? V nasledujúcom verši Herodes obracia svoj hnev proti Týrčanom a Sidončanom, a tak sa oni dožadujú mieru a milosti. „V určený deň sa Herodes obliekol do kráľovského rúcha, sadol si na trón a prehovoril k nim“ (Sk 12:21). Ľud kričal: „Hlas boha, nie človeka!“ (Sk 12:22). Zabíjal pre chválu. Obliekal sa pre chválu. Vystupoval pre chválu. A dostal svoju odmenu.

Lukáš píše: „V tom ho však zasiahol Pánov anjel za to, že nevzdal Bohu slávu. Skonal rozožratý červami“ (Sk 12:23).

Boh nezasiahol Herodesa vtedy, keď zavraždil Jakuba či vtedy, keď uväznil Petra, aby ho zavraždil, ani vtedy, keď popravil nevinných strážnikov väznice. Nie, konečný Boží úder prišiel vtedy, keď sa Herodes vyžíval v tom, že ho ľudia vychvaľovali — keď si privlastnil Božiu moc a autoritu a seba prezentoval ako múdreho vďaka vlastnej múdrosti, ako silného vďaka vlastnej sile, ako veľkého vďaka svojej vlastnej veľkosti.

Žili pre Krista

O dve kapitoly ďalej, v knihe Skutkov, sa k apoštolovi Pavlovi zachovajú rovnako. Po tom, čo uzdravil chromého v mene Ježiša, „Keď davy videli, čo urobil Pavol, kričali po lykaónsky: 'Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe!'” (Sk 14:11). Ako reaguje Pavol na ich chválu? „Aj my sme len ľudia, smrteľní tak ako vy. Ibaže vám hlásame evanjelium, aby ste sa od týchto ničotností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, more i všetko, čo je v nich“ (Sk 14:15).

Namiesto toho, aby do seba nasávali toľkú pozornosť a vyhrievali sa na výslní slávy, Pavol a Barnabáš nad tým smútili (Sk 14:14). A použili svoju novú platformu na to, aby vymenovali všetko, čo urobil Boh (Sk 14:15–17). Kedykoľvek majú ľudia dojem, že sme urobili niečo úchvatné, máme jedinečnú príležitosť naučiť ich, že nič úchvatné či zmysluplné neurobíme vďaka vlastnej múdrosti, sily, či schopnosti. S Pavlom môžeme povedať: „Z Božej milosti som to, čo som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som sa namáhal viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, ktorá je so mnou“ (1. Kor 15:10).

Ako prijímať chválu

Pravá pokora neodmieta pravdivé tvrdenie. Odmieta nechať si ho pre seba samého. Pavlove listy sú plné srdečných pravdivých tvrdení:

• Rimanom: „Predovšetkým ďakujem svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za všetkých vás, pretože o vašej viere sa šíri zvesť po celom svete“ (Rim 1:8).
• Filipanom: „Ďakujem svojmu Bohu, kedykoľvek si na vás spomínam, vždy v každej mojej modlitbe, keď sa s radosťou modlím za vás všetkých, že máte účasť na evanjeliu od prvého dňa až doteraz“ (Fil 1:3–5).
• Tesaloničanom: „Ďakujeme Bohu za vás všetkých vždy, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách; ustavične pripomíname pred Bohom a naším Otcom dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista“ (1. Tes 1:2–3).    

Pavol s obľubou chváli milosť, ktorá pôsobí v iných veriacich ľuďoch a robí to často veľmi osobne a špecificky (Rim 16:3; Fil 2:19–23; Fil 2:25–30; a ďalšie). Ale vždy chváli milosť v ľuďoch, a nie ľudí oddelene od milosti. A vždy presadzuje myšlienku, že daná osoba je dôvodom chváliť Boha.                  

Keď sa niekto pravdivo a pochvalne vyjadrí o niečom, čo si urobil — doma, na pracovisku, v cirkvi — nemusíš ich pokarhať, že pritom nespomenuli Boha. Boh chce, aby radosť, ktorú máme z  talentov druhých ľudí, prerástla do radosti z uznania a potvrdenia týchto talentov — len nie takého uznania a potvrdenia, ktoré končí pri nás. Prijmi chválu elegantne a pokorne, ale potom radostne daruj túto chválu Bohu. Nájdi si neošúchaný spôsob, ktorým povieš, že ty a tvoja práca sú výsledkom milosti.

Nesnaž sa o to, aby sa tvoj obdivovateľ cítil zle preto, že ti vyjadril uznanie. Potvrď jeho láskavosť, daj mu pocítiť uspokojenie z toho, že prijímaš jeho chválu, a pomôž mu pochopiť, spolu s tebou, ako veľmi si Boh zaslúži tú slávu za všetku tvoju šikovnosť, námahu a úspech — a aj za ich.