10 VEĽKÝCH Ježišových výrokov, na ktoré často zabúdame (1)

„Prečo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?“ (Lukáš 6:46)

„Keď to viete, blahoslavení ste, ak podľa toho aj konáte.“ (Ján 13:17)

Ospravedlňujem sa za názov. Existujú skvelé zbory, plné verných učeníkov Ježiša Krista, ktorí tieto veci dodržiavajú, neplatí to pre všetkých. No to neneguje fakt, že tisíce nemenovaných zborov fungujú primárne len pre seba, bez akejkoľvek vízie von zo svojich dverí a bez zľutovania pre tých, ktorí klopú na ich dvere.

Ak nič z tohto na vás alebo vaše zhromaždenie neplatí, buďte vďační. No ak áno, tak ste týmto určení viesť zmeny. Napriek tomu neprehliadnite naše poznámky v závere.

1. Zabúdame, že druhé prikázanie je prikázaním.

Chceme aby naše náboženstvo bola naša osobná vec, len „ja a Boh“.

Ježiš túto hru odmieta hrať. Povedal: „A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ (Matúš 22:39) Toto je prikázanie, nie možnosť, názor, Facebookový „like“ či len dobrý nápad. Milovať blížneho skutočne je kľúčovou zložkou toho, ako majú Ježišovi vyslanci do sveta vyzerať.

Tak prečo to nerobíme? Príde nám to byť nevýhodné, ťažké a mnoho vyžadujúce. Keď ľudí milujeme — skutočne sa o nich zaujímame až tak, že o tom vedia — tak nás možno začnú potrebovať, čo by mohlo ovplyvniť náš voľný čas. Je omnoho jednoduchšie milovať milých, starať sa o tých, ktorí to ocenia alebo oslovovať tých, ktorí potrebujú len málo alebo vôbec nič.

2. Zabúdame na dve veci o Ježišových prikázaniach — sýtiť hladných, obliekať nahých, navštevovať chorých, atď. v Matúšovi 25.

Po prvé, zabúdame, že toto sú príkazy a že to nie je voliteľná aktivita. Nie je to len niečo, v čo Pán dúfa, že si na to nájdeme čas popri mnohých oveľa závažnejších veciach. Ježiš od svojich ľudí skutočne očakáva, že to robiť budú. Som rád, že môžem vyhlásiť, že poznám veľa zborov, ktorí toto prikázanie berú vážne, a zapájajú svojich ľudí do náročnej služby — tým zvonku, tým zabudnutým, nevýznamným.

Tak prečo to nerobíme? Príde nám to byť nevýhodné, ťažké a mnoho vyžadujúce.

Po druhé, keď to robíme „najmenšiemu z týchto mojich bratov“, berie to osobne. Máme robiť dobré všetkým, no bratia a sestry v Kristu majú nárok na našu podporu. Pavol povedal: „A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ (Galatským 6:10)

Poznámka: Nikde — a to si podčiarknite — nikde v Biblii sa nepíše, že zbor sa má starať o všetkých chudobných na celom svete. Je to unavujúce počúvať ľudí, ako hovoria, že vláda by sa nemusela starať o blahobyt, keby si cirkev plnila svoju úlohu. (Je to takmer smiešne predstaviť si Ježiša, ako hovorí tuctom učeníkom v Jeruzaleme, že majú ísť do celého sveta a riešiť fyzické nedostatky miliónov. Neurobil to. Buďme vďační.)

3. Zabúdame, že milovať ľudí a Boha nie je o emóciách, ale o akcii.

Keď nám náš Pán prikázal milovať našich nepriateľov (Lukáš 6:27nn), okamžite vysvetlil, že nás volá do akcie, aktivity: robiť dobre, žehnať, modliť sa, dávať, atď. Počas diskusie v hornej izbe (Ján 13:16) dával Ježiš dôraz na fakt, že ktokoľvek ho miluje, dodržiava Jeho prikázania. Slová sú dôležité, samozrejme, aj emócie môžu byť. No nič nemá taký efekt ako akcia, to čo spravíme. Boh povedal: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.“ (Matúš 7:24)

Nikto nedokáže svoje emócie — strach, hnev, láska, nenávisť atď. — ovládať až natoľko, aby ich mohol zapnúť a vypnúť podľa svojej vôle. Tak teda, ak je láska len pocit, tak prikázaním milovať všetkých (Boha, suseda, rodinu, učeníkov, nepriateľov) od nás Boh žiada niečo nemožné. Našťastie, to čo od nás chce, je úplne zvládnuteľné a možné. Môžeme dávať, modliť sa, žehnať a pomáhať iným. Robiť toto — bez ohľadu na to, ako sa cítime! — je robiť vec v láske.

4. Zabúdame na to, že Boh povedal, že sa k nám budú ostatní správať zle.

„Prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu.“ (Ján 16:2)

Boží učeníci očakávajú, že budú milovaní a oceňovaní tými, ktorým slúžia a často skončia odrovnaní ich nepriateľstvom. Čudujeme sa: „Prečo sa k nám takto správajú? Jediné, čo som robil, bolo, že som im pomáhal a žehnal.“ „Kde je Boh? Čo sa deje?“

Odpoveď: Nič nie je zvláštne. Presne to sedí.

Zabudli sme na Matúša 10:16–22 a podobné pasáže, kde nás Ježiš varuje, že nás budú nenávidieť pre „Jeho meno.“

Stretávam sklamaných služobníkov, ku ktorým sa ostatné zbory správali zle, a teraz sú nahnevaní na Boha, ktorý ich do tejto služby povolal, no napriek tomu to vyzerá tak, že pre nich nemá miesto, kde by slúžiť mohli. Niektorí už viac do zboru nechodia. Čudovali by ste sa, či títo ľudia vôbec čítajú Bibliu. Nevidia, že Písmo nás varuje, aby sme očakávali problémy vo vnútri zboru tak ako aj zvonku? (Skutky 20:28nn napríklad.)

5. Zabúdame, že nám prikázal milovať svojich nepriateľov.

Tento bod vhodne nasleduje za predchádzajúcim. Oni sa k nám správajú zle a ako máme reagovať? Máme ich milovať. Nie nenávidieť, hnevať sa na nich alebo obhajovať našu nevôľu a odpor voči nim tým, že už máme kartičku „von z väzenia“, ktorá nás oprávňuje nimi pohŕdať.

Ktokoľvek, kto trávi čo i len pár minút na Facebooku čítaním príspevkov ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťania, bude zhrozený nenávisťou niektorých Ježišových učeníkov, keď sa vyjadrujú k iným náboženstvám, politikom, milovníkom svetských túžob.