35 rokov v cirkvi a stále neviem, ako reagovať na chudobu

Vidieť to všade v našej krajine. Nemôžete navštíviť žiadne mesto, predmestie, vidiek bez toho, aby ste sa s tým stretli. Najhoršia časť bola, keď sme s mojou ženou a štyrmi deťmi štyri mesiace cestovali krajinou, cítiť sa taký bezmocne, vidiac to.

Chudoba.

Najviac zreteľné to bolo v Sioux Falls, v Južnej Dakote, keď sme sa blížili k diaľnici. Na rohu stál zúfalý muž. Vyzeral úboho, ako bezdomovec, ktorý sa pokúsil vyobliekať a nedopadlo to veľmi dobre. Jeho vlasy vyzerali učesané, ale takým spôsobom, že som si pomyslel, že česané často nie sú. Vyzeral rozpačito. Možno preto, že v ruke držal kartónovú tabuľku, ktorú som si všimol, keď sme okolo neho prechádzali. Čakal som, že na tabuľke bude niečo ako „Bezdomovec, potrebujem peniaze". Ale slová, ktoré boli napísané čiernym zvýrazňovačom, mi stiahli žalúdok.

„Worthington" bolo napísané na vrchu, a „Dcérine promócie" v dolnej časti.

Worthington bol vzdialený 60 míľ. Tej noci, hrajúc nejakú hru na iPhone, som si želal, aby som si to poobedie našiel čas a toho muža tam vzal. Dve hodiny môjho života. Uvažoval som, či niekto šiel do Worthingtonu (alebo tým smerom) a vzal ho. Alebo či na promóciách dievča prezeralo dav, sklamané, že jej otec znovu raz neprišiel.

Neskôr počas výletu, keď sme smerovali k Ruby Tuesday´s využiť darčekovú poukážku, ktorú sme dostali od priateľov, míňali sme ďalšiu osobu, ženu, ktorá stála pri križovatke.

„Na dne. Potrebujem jedlo." — mala napísané čiernym zvýrazňovačom na kúsku kartónu. A opäť mi srdce uviazlo v hrdle. Zovrel som pery. A šoféroval ďalej. Šli sme do Ruby´s a dobre sme sa najedli. Moje najmladšie dieťa plakalo kvôli dezertu, a ja som bol sklamaný kvôli tomu, čo som si objednal.

Ale môj žalúdok bol plný a nemusel som sa starať o jedlo do ďalšieho rána, kedy som sa mohol pozrieť do chladničky a vybrať si, čokoľvek som chcel.

Prečo som nezastavil auto a nevzal som ju s nami?

Opäť a opäť, chudoba na mňa kričala počas celého nášho výletu. Viac ako kedykoľvek počas môjho života. Možno to bolo preto, že som bol mimo rutiny a moje oči boli otvorené. Pozeral som sa okolo seba. Viac som dával pozor. Bol som v prostredí, ktoré som nepovažoval za samozrejmosť.

Opäť a opäť som bol veľmi sklamaný mojou reakciou, ktorou bola v podstate zmätenosť alebo neistota, alebo ochota, ktorá prišla príliš neskoro. Mojou bezprostrednou reakciou voči tým, ktorí sú v núdzi, bol skepticizmus alebo nedôvera. Je to smutné vzhľadom k tomu, že som posledných 35 rokov strávil v cirkvi. 35 rokov minimálne raz alebo niekedy až štyrikrát do týždňa som chodil na miesto, kde sa stretávajú ľudia, ktorí svoje životy zasvätili nasledovaniu Krista. A predsa stále po tých rokoch neviem, ako reagovať na chudobu.

Samozrejme, nechcem viniť cirkev. Ale seba. Rád by som povedal, že to, čo sa stalo na výlete, bolo poslednýkrát. Nikdy viac nestretnem chudobou bez toho, aby som niečo urobil. Čokoľvek.

A predsa sa to ukázalo prázdnym sľubom a ja som tu, zmráka sa a nemám pocit, že tomu rozumiem lepšie ako predtým.

Uverejnené 8.11.2012